{"guid": "ussr:276bb32f-3d48-4388-bdb5-6608b4a75705", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.359.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 359/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 359/2018 z 31. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 359/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.359.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/276bb32f-3d48-4388-bdb5-6608b4a75705", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.359.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.359.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.359.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 359/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom\nJUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 43/2016 z 3. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 13 S 283/2014 zo 16. marca 2016 a postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska,\n\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,\nPrievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 43/2016\nz 3. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 283/2014 zo 16. marca 2016 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nZo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu\nTrenčín (ďalej len „správca dane“) z 12. júna 2014 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel\ndane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2012\nv sume 8 054,60 €, nepriznaný nadmerný odpočet DPH uplatnený daňovým priznaním\nza toto obdobie a bola jej vyrubená vlastná daňová povinnosť z dôvodu, že správca dane\njej neuznal právo odpočítať si DPH z faktúry vystavenej dodávateľom\ndňa 24. augusta 2012.\nProti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací správny orgán“)\nrozhodnutím zo 17. septembra 2014 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane\npotvrdilo, pričom vychádzalo zo skutkového stavu zisteného správcom dane a s jeho\nhodnotením veci sa stotožnilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu\nsťažovateľka podala správnu žalobu, pretože považovala zistenie skutkového stavu veci\nza neobjektívne, keďže správca dane nevykonal ňou navrhované dôkazy. Odmietla, že by\ncieľom jej konania bolo získanie nenáležitej daňovej výhody formou odpočtu DPH. Krajský\nsúd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 3. mája 2016\nodvolanie, v ktorom predovšetkým namietala arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, a to, že krajský súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom\n\n2\n\nspisu, a tiež z nesprávneho výkladu dotknutých právnych predpisov a nesprávneho\nposúdenia dôkazov produkovaných v proces dokazovania pri správe daní. Najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.\nSťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uvádza:\n«Predmetom sporu je daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ktorú si sťažovateľ\nodpočítal z faktúr od dodávateľa\n\n, za dodávku mramorových\n\ndosiek, keď podľa najvyššieho súdu, krajského súdu, žalovaného a správcu dane nebolo\npreukázané ich dodanie a následné použitie sťažovateľom pre odberateľov.\nPredmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade\nnezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúry, ktorej odpočítanie správca dane\na žalovaný zamietli s odôvodnením, že faktúry nie je možné považovať za vierohodné.\nPredmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade\npreukazovania uskutočnenia dodania tovaru a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva\nk dodanému tovaru...\nDňa 12. júna 2014 správca dane vydal pod č. 9312401/5/2726204/2014/Be\nrozhodnutie, ktorým sťažovateľovi... určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie august 2012 vo výške 8 054,60 €, nepriznal nadmerný odpočet zo sumy 1 234,16 €\na vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 6 801,44 €...\nVydané rozhodnutie správca dane odôvodnil tým, že:\na) spoločnosti\n\n, sťažovateľ a\n\n,\n\ns. r. o., boli v rozhodnom období personálne a ekonomicky prepojené cez osoby spoločníkov\na konateľov,\nb) spoločnosť\n\n, je rizikovým subjektom, ktorej konateľom bola istý\n\nčas i neexistujúca osoba, v súčasnosti je spoločnosť bez konateľa,\nc) sťažovateľ neprehľadným skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru\nviacerých spoločností vzájomne personálne prepojených v jednom sklade vytvoril\nekonomické prostredie vhodné na zneužitie práva,\nd) tovar na spornej faktúre je špecifikovaný len všeobecným spôsobom bez\nkonkrétnej špecifikácie (nie je uvedený typ, sortiment, druh, farba, odtieň, povrchová\núprava, odolnosť, rozmer, pôvod a pod.),\n\n3\n\ne) obchodné transakcie medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom\n, prebehli bez toho, aby došlo k pohybu tovaru, t. j. tovar sa stále nachádzal\nv sklade...\nf) napriek zvyšovaniu ceny za tovar, sťažovateľ od svojho vzniku, t. j. od roku 2009,\nvykazuje stratu na dani z príjmu právnických osôb, za celé obdobie vykazuje nulovú daňovú\npovinnosť...\nVyššie uvedené skutkové a právne závery sú ale v rozpore s obsahom dôkazov, ktoré\nv procese dokazovania vykonali správca dane, žalovaný a ktoré si osvojili krajský súd\na najvyšší súd...\nV procese preskúmania rozhodnutia žalovaného najvyšší súd a krajský súd, osvojac\nsi skutkové zistenia ustálené žalovaným a správcom dane v administratívnom spise,\npri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH, nevychádzali\nlen z daňových dokladov predložených sťažovateľom, ale i z výsledkov samostatného\ndokazovania žalovaného zameraného na zistenie materiálneho podkladu korešpondujúceho\ns predloženým dokladom.\n... preverovali dodávku tovaru u dodávateľa spoločnosti\n. Dňa 16. januára 2013 z výsluchu svedka\n\nzistili dodávku tovaru\n\ndeklarovanú faktúrou č. 20123045 z 24. augusta 2012. Správca dane a žalovaný na základe\nmiestneho zisťovania dňa 17. januára 2013 v skladových priestoroch sťažovateľa preverili\ndodávku materiálu. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní na str. 24 vyplýva zistenie správcu\ndane a žalobcu, že v areáli skladu sa nachádzali granitové dosky aj iných spoločností,\nbez označenia majiteľa. Ako žalovaný a správca dane dospeli k záveru, že ide o tovar iných\nspoločností, keď tento podľa ich tvrdení nebol označený, sa z rozhodnutí správcu dane\nale ani žalovaného zistiť nedá. Táto skutočnosť potvrdzuje, že daňová kontrola nebola\nvykonaná v súlade s § 24 ods. 2 a 3 daňového poriadku, podľa ktorého žalovaný a správca\ndane sú povinní v procese dokazovania dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely\nsprávy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie sú viazaní iba návrhmi daňových\nsubjektov, ale majú povinnosť preukazovať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\nplatiteľovi, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.\nZa účelom vysvetlenia a odstránenia podozrení sťažovateľ navrhol vypočuť\nako svedkov vodiča zabezpečujúceho dopravu a pracovníkov, ktorí zabezpečovali položenie\n\n4\n\nkameňa. Správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že za predpokladu osobnej zaujatosti\nsvedkov by ich výpoveď nemusela byť vierohodná a nemala by význam pre konečné\nrozhodnutie. Správca dane aj žalovaný urobili záver, že ak by aj svedkovia potvrdili\nzabudovanie mramorových dosiek tak, ako to tvrdí žalobca, ktoré tvrdenie preukázal\nfotografiami, ich výpoveď by nevyvrátila vopred naoktrojovaný názor správcu dane\na žalovaného, že došlo k samotnému zneužitiu práva platiteľom. Takýto postup\nbez vyhodnotenia priameho dôkazu po jeho vykonaní procesným spôsobom treba hodnotiť\nako arbitrárny, neústavný a nezákonný.\n... orgány súdnej a verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce istý rad\ndôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich (najmä na tie, ktoré\nsvedčili v neprospech práva sťažovateľa... a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah\na hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľa) len\nkonštatovali, ale predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli...\nTakto opomenuté dôkazy, ktorými sa najvyšší súd a krajský súd pri postupe –\nz hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie práva sťažovateľa odpočítať\nsi DPH... nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých\ndôkazov, založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť.\n... Uvedená skutočnosť sťažovateľa vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov\nústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní dôkazov všeobecnými súdmi a orgánmi verejnej\nmoci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že by orgány súdnej moci pri\nsvojom rozhodovaní mali na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré\nnevyhodnotia...\n... na zistený skutkový stav aplikované právne závery najvyššieho súdu... treba\nhodnotiť ako arbitrárne a protizákonné, lebo vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je\nv rozpore s obsahom administratívneho spisu... ako i z nesprávneho posudzovania dôkazov\nprodukovaných v procese dokazovania pri správe daní.\n... najvyšší súd a krajský súd vydanými rozhodnutiami v spojení s rozhodnutiami\nžalovaného a správcu dane porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že nesprávne\nprávne posúdili skutkové okolnosti prípadu a následne tak nesprávne aplikovali relevantné\n\n5\n\nustanovenia ZDPH a Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.\nV prerokovávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania žalovaným a správcom\ndane vyššie opísaných však nebolo preukázané, že by sťažovateľ zavinil nezákonnosť alebo\ndaňový podvod. Preto ani nebol dôvod na zamietnutie práva na odpočet DPH.\nNajvyšší súd... vykonali v prerokovávanom prípade výklad... spôsobom zjavného\na neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu...\na predstavuje tak nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, resp. je v rozpore so... zásadami\nspravodlivosti.»\nNa základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí\njej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, oba napadnuté\nrozsudky zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej trovy konania pred\nústavným súdom v sume 312,34 €.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n\n6\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nII.1\n\nK namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom\n\nkrajského súdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť (sťažovateľka sa aj domáhala) využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka mohla podať odvolanie,\nčo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.\nPrávomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o jej odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc\nústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n\n7\n\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd vychádzajúc\nz už citovaného znenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa ustálenej judikatúry ústavného\nsúdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo\nnapadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť\nvšeobecného\n\nsúdu,\n\nviazaného\n\nprocesnoprávnymi\n\na\n\nhmotnoprávnymi\n\npredpismi,\n\ndodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť\n(m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné\núkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom\nreagovať v súlade s platným procesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n\n8\n\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu z nálezu III. ÚS 260/07;\nďalej napr. aj II. ÚS 439/2016).\nÚstavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné\npoukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať\nzákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá\npríčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\nVychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti správnym\nsúdom, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na povahu a špecifiká správneho\nsúdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len\npreskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali\npríslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy,\nže správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\n\n9\n\nnapadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej\nsústavy (m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).\nPodstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej označených práv\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti odvolaním napadnutého\nrozsudku krajského súdu a selektívne vykonaného dokazovania v jej neprospech, ktoré malo\nmať za následok odopretie práva na uplatnenia nadmerného odpočtu DPH, pričom najvyšší\nsúd tieto nedostatky svojím rozhodnutím „odobril“, čím taktiež porušil sťažovateľkou\noznačené práva podľa ústavy a dohovoru.\nNa účel posúdenia námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa (okrem poukazu na presvedčivú\nargumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa) uvádza:\n«Je zjavné, že úlohou spoločnosti\n\n, Piešťany, bolo len\n\nvystavenie fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom\n\n- konateľ žalobcu\n\nmusel vedieť, keďže cez jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené (\nbol v rozhodnom období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti\n). Záver krajského súdu, že spoločnosť\n\n, nedodala\n\nžalobcovi reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť\n, týmto tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo\npreukázané, že predmetný tovar nenadobudla spoločnosť\nod svojho údajného dodávateľa\n\n,\n\n.. Ak teda spoločnosť\n\n, nevlastnila a nedisponovala s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať\nžalobcovi a oprávnene mu vystaviť spornú faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými\nzisteniami a so záverom, že spoločnosť\n\n, vystavovala len fiktívnu\n\nfaktúru, bez reálneho dodania tovaru, je i tá skutočnosť, že spoločnosť\n(ktorá vystupovala ako jej dodávateľ) je rizikovým subjektom, v rozhodnom čase (kedy sa\nmali\n\nuskutočniť\n\nobchody),\n\nnemala\n\nžiadnych zamestnancov,\n\nžiadne\n\nkancelárske,\n\nprevádzkové, ani skladové priestory, žiadne vybavenie, a navyše ani konateľa.\nO nefunkčnosti spoločnosti\n\nnasvedčuje i jej súčasný stav, keď táto\n\n10\n\nspoločnosť, v súčasnosti nemá konateľa (jej posledným konateľom bol\n\n-\n\nneexistujúci subjekt).\nOdvolací súd sa stotožňuje aj s názorom, že ani samotná fyzická existencia časti\npredmetného tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala žalobcovi\nspoločnosť\n\nNavyše sklad, ktorý používa žalobca, užívajú aj ďalšie\n\nspoločnosti, okrem iných i\n\n.. Tovar v sklade podľa zistení\n\nfinančných orgánov nie je jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať,\nže ten-ktorý tovar je práve vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže\nžalobca preukázať ani skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo\ntak. že jednotlivé skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou\nfinančných orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si\nuplatňuje odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ\nuvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca\nnepreukázal, že spoločnosť\n\ndodala žalobcovi reálne predmetný\n\ntovar popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením\njednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť\nžalobcovi reálne dodať.\nNajvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný\na správca dane) svoje rozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu,\npoužil správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení (§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj\npostupoval zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese\ndokazovania pri správe daní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží\nna daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia\nspoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil\nlen faktúru a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný\nako oprávnený.\nK námietke odvolateľa o arbitrárnosti rozsudku je potrebné konštatovať, že zásada\nobjektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia\n\n11\n\ndaňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane\npreverovaných skutočnosti, pretože vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,\nakým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým\ns prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane\nv priebehu konania k dispozícii.\nŽalobca neuniesol ani vo vyrubovacom, ani v súdnom konaní dôkazné bremeno\na nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol\nžiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dokazovanie\nzo strany správcu dane slúži až na následnú kontrolu daňovníkom deklarovaných\nskutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané\nnáležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné\ninými dôkazmi.\nOdvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje,\nže žalobca okrem faktúry nepredložil žiadne iné doklady, ktorými by preukazoval reálne\nuskutočnenie dodávky. „Prijatie faktúry formálne splnenými náležitosťami podľa § 71\nzákona o DPH ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane\nz prijatých faktúr.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sžf/75/2014.»\nÚstavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní\nnevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal\nnapadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým\na vyčerpávajúcim spôsobom svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd vnútorne konzistentným\na logickým spôsobom odôvodnil postup orgánov verejnej správy v rámci dokazovania,\nkeď tieto orgány vykonali aj nenavrhované dôkazy na účel objektívneho zistenia\nskutočného stavu, hodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a upriamili pozornosť na\ndôkazné bremeno na strane sťažovateľky. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou\nuplatnená námietka neodstránenia procesného pochybenia správnych orgánov v súvislosti\ns procesom dokazovania (nevykonaním niektorých navrhnutých dôkazov a ich údajného\n\n12\n\nselektívneho hodnotenia v neprospech sťažovateľky) zo strany najvyššieho súdu je zjavne\nneopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným\nporušením jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nesúhlas sťažovateľky\ns obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím\nvlastným.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tú\nčasť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nSťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo\nporušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,\naby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým\na nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nVo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach\na záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky\ntreba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné\nči pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov\no niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva\nnevylučuje, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva\nmôžu spadať do pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok\nrozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však\n\n13\n\ndaňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu\nmedzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Daňové spory sa vymykajú z oblasti\nobčianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek\nfinančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (pozri napr. Ferrazzini proti\nTaliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).\nRešpektujúc právne názory ESĽP ústavný súd podčiarkuje, že daňové právo\nje jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu\npožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu\na plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno\nsubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci\nv niektorých prípadoch možno síce (vychádzajúc zo znenia dohovoru) podradiť pod pojem\ntrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide\no ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Vo veci\nsťažovateľky však nešlo o takýto prípad, a preto ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru\n\nnie\n\nje\n\nv posudzovanom\n\nprípade\n\nratione\n\nmateriae\n\naplikovateľný\n\n(m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 175/2016, IV. ÚS 39/2018), a na tomto základe odmietol aj túto\nčasť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nzaoberal ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. mája 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-z pridanej hodnoty", "dokazovanie-dôkazné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:27d3ed2d-ae57-45f0-bea8-372f3f615310", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.39.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 39/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 39/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.39.2018.1"}, {"guid": "ussr:2cc0092d-6454-41e5-9549-54d1c74e7dba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 175/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1"}, {"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:e464a924-12d9-4ca5-a552-629e34536bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6aba52d6-eb8f-4e4c-962b-1f5c1fbbd645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.556.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 556/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 556/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.556.2018.1"}]}