{"guid": "ussr:6c23b9a7-3971-4d84-aece-6bf3a8691c0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.417.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 417/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 417/2018 z 12. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. júla 2018, sp. zn. IV. ÚS 417/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.417.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-07-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6c23b9a7-3971-4d84-aece-6bf3a8691c0a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.417.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.417.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.417.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 417/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu\nLadislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n, zastúpenej advokátkou\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 90/2014 z 22. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2017\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 90/2014 z 22. marca 2017 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si uplatnil v daňovom priznaní\nk dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 1995 podanom\nu správcu dane, vtedy Daňového úradu Banská Bystrica II (ďalej len „správca dane“),\n24. februára 1995 nadmerný odpočet DPH v sume 5 045 519 Sk, t. j. 167 480,55 €,\nktorý vznikol z dodávateľských faktúr od dodávateľa\nč. faktúry 01/01/95 (za nákup kancelárskeho nábytku a kancelárskej techniky) a č. faktúry\n02/01/95 (za nákup práv na využívanie technologického postupu úpravy mastenca)\nz 2. januára 1995.\nSprávca dane začal 10. marca 1995 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu (ďalej len „daňová kontrola“). V rámci tejto daňovej\nkontroly sa 15. mája 1995 uskutočnilo ústne pojednávanie s dodávateľským daňovým\nsubjektom\n\n, ktorý zdaniteľné plnenia poprel,\n\na vzhľadom na jeho výpoveď podal správca dane podnet na prešetrenie podozrenia\nzo spáchania trestného činu.\nSprávca dane rozhodnutím č. 851/23/2127/95/386 z 19. mája 1995 prerušil začatú\ndaňovú kontrolu na dobu 30 dní a rozhodnutím č. 851/23/2762/95/386 z 21. júna 1995\nprerušil daňovú kontrolu na dobu neurčitú, kým sa nedorieši predbežná otázka, ktorá v ňom\nnebola nijako špecifikovaná. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové\nriaditeľstvo“) rozhodnutie správcu dane o prerušení konania zmenilo v tom zmysle,\nže prerušenie malo trvať do doby došetrenia opodstatnenosti nároku na odpočet dane\norgánmi činnými v trestnom konaní (rozhodnutie č. D/I/23/618/96/375-r z 31. júla 1996).\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 96/2004 zo 14. júna 2005 bol konateľ\nsťažovateľa\n\nuznaný za vinného zo spáchania trestného činu neodvedenia\n\n2\n\ndane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov.\nSprávca dane prípisom č. 851/320/31398/2008/Šoó zo 14. mája 2008 oznámil\nsťažovateľovi, že pokračuje vo výkone daňovej kontroly (začatej 10. marca 1995) v zmysle\n§ 25a ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmene v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o správe daní“), pretože podľa správcu dane pominuli prekážky, pre ktoré\nbola daňová kontrola prerušená.\nSprávca dane rozhodnutím č. 851/230/47968/2008/Pař z 15. júla 2008 rozhodol,\nže v zmysle § 15 ods. 14 zákona o správe daní znížil sťažovateľovi nadmerný odpočet DPH\nza zdaňovacie obdobie január 1995 o sumu 167 480,54 € a priznal mu len nadmerný\nodpočet v sume 290,97 €.\nToto rozhodnutie správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu bolo\npotvrdené rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/221/16506-93899/2008/990325-r\nzo 6. apríla 2009.\nProti uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ žalobu, o ktorej rozhodol\nKrajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd) rozsudkom č. k. 23 S/71/2009-39\nz 30. septembra 2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd ako odvolací\nsúd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf l/2010 z 21. apríla 2010 rozsudok krajského\nsúdu z 30. septembra 2009 zmenil tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/221/1650693899/2008/990325-r zo 6. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\npre nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, keď zistil, že daňové riaditeľstvo vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia uviedlo „slovom“ nesprávne uvedenú sumu zníženého\nnadmerného odpočtu, čo malo za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neurčitosť\na nezrozumiteľnosť výroku.\n\n3\n\nPo zrušení rozhodnutia najvyšším súdom daňové riaditeľstvo vo veci odvolania\nsťažovateľa opätovne konalo a rozhodlo rozhodnutím č. I/221/16506- 66858/2010/990325-r\nz 26. mája 2010. Týmto rozhodnutím daňové riaditeľstvo opätovne potvrdilo rozhodnutie\nsprávcu dane z 15. júla 2008, ktorým správca dane v zmysle § 15 ods. 14 zákona o správe\ndaní znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie\njanuár 1995 o sumu 167 480,54 €.\nAj proti tomuto rozhodnutiu daňového riaditeľstva z 26. mája 2010 podal sťažovateľ\nžalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 23 S 80/2010 z 15. decembra 2010 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva\nz 26. mája 2010, ako aj rozhodnutie správcu dane z 15. júla 2008 zrušil a vrátil vec\nna ďalšie konanie.\nPodľa\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n23 S 80/2010\n\nz 15. decembra 2010 bol v danom prípade zistený rozpor medzi tvrdeniami sťažovateľa\na správcu dane v súvislosti s vydaním rozhodnutí z 24. októbra 1995, preto pre účely\nvysvetlenia postupu správcu dane pri vydávaní predmetných rozhodnutí a protokolu\nz roku 1995 bolo potrebné vypočuť svedkov navrhovaných sťažovateľom a taktiež vypočuť\nkonateľa sťažovateľa s tým, že správca dane musí zadovážiť aj prípadne iné dôkazy\na vychádzať aj z obsahu trestného spisu. Taktiež bolo potrebné objasniť a preukázať\nskutočnosť\n\ntýkajúcu\n\nsa\n\nnadobudnutia,\n\nresp.\n\nnenadobudnutia\n\nprávoplatnosti\n\nrozhodnutí z roku 1995. Po zrušujúcom rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 S 80/2010\nz 15. decembra 2010 správca dane rozhodnutím z 1. júla 2013 opätovne určil sťažovateľovi\nrozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 1995 v sume 167 480,55 €,\nktoré potvrdilo aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné\nriaditeľstvo“) rozhodnutím zo 4. októbra 2013.\nNa základe sťažovateľom podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia finančného\nriaditeľstva zo 4. októbra 2013 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 345/2013\nzo 4. júna 2014 tak, že žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu\npodal sťažovateľ odvolanie.\n\n4\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\npotvrdil\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 23 S 345/2013-33 zo 4. júna 2014.\nSťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:\n«Sťažovateľ má za to, že súdy – tak prvostupňový, ako aj odvolací, porušili jeho\nprávo na spravodlivý súdny proces. Ich rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené.\nKrajský súd sa s námietkou res iudicata, ktorá bola kľúčovou námietkou uvádzanou\nv žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, vysporiadal veľmi stručne tak, že sa\nz nepochopiteľných a nedostatočne vysvetlených dôvodov stotožnil s tvrdením žalovaného,\nFinančného riaditeľstva SR, že dokumenty vydané v roku 1995 – dodatočný platobný výmer\nč. 851/23/4715/95/386, rozhodnutie o uložení pokuty č. 851/23/4716/95/386 a protokol\nz čiastkovej kontroly nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty č. 851/23/4714/95/386,\nvšetky zo dňa 24.10.1995, neboli riadnymi právoplatnými rozhodnutiami daňových\norgánov, ale len akýmisi predbežnými rozhodnutiami vydanými na účely trestného stíhania\nza účelom vyčíslenia výšky škody. Takýto postoj a postup súdu pri posudzovaní\nvierohodnosti vysvetlenia žalovaného ohľadne vydania predmetných dokumentov je\nnesprávny a nezákonný a ústavne neakceptovateľný a v rozpore so zásadou „in dubio\nmitius“ (v pochybnostiach miernejšie).»\nĎalej\n\nsťažovateľ\n\nv\n\nsťažnosti\n\npodrobne\n\nuvádza,\n\nprečo\n\nsa\n\nnestotožňuje\n\ns argumentáciou najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku a taktiež prečo považuje\nrozhodnutie krajského súdu zo 4. júna 2014 za arbitrárne a nemajúce oporu v zákone,\npričom uvádza, že „... súd sa riadne nevysporiadal s kľúčovými argumentmi sťažovateľa\ntýkajúcimi sa prekážky rozhodnutej veci. Svoje rozhodnutie založil sčasti na vlastných\ndomnienkach, nie na vykonanom dokazovaní.\nNajvyšší súd SR tieto pochybenia krajského súdu ešte viac prehĺbil, keď vecne svoje\nrozhodnutie, napriek tomu, že má 11 strán, vlastne vôbec neodôvodnil. Uviedol len,\nže sa stotožňuje s rozhodnutím krajského súdu a že nevidí dôvod na zopakovanie vecne\nsprávnych dôvodov rozsudku krajského súdu (strana 7 posledná veta napadnutého rozsudku\nsp. zn. 2 Sžf/90/2014). Na nasledujúcich stranách potom NS SR uvádza, že dopĺňa dôvody\n\n5\n\nrozsudku krajského súdu, no v skutočnosti neuvádza žiadne dôvody, len cituje zákonné\nustanovenia a následne len všeobecným spôsobom obhajuje krajský súd v tom smere,\nže tento sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe, že považuje jeho\nrozhodnutie za vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu a že skutočnosti,\nktorými žalobca (tu sťažovateľ) v odvolaní spochybňoval rozhodnutie krajského súdu,\nneboli v odvolacom konaní zistené. Vlastné odôvodnenie NS SR však úplne absentuje,\nokrem jednej vety, kde uvádza v súvislosti s námietkou prekročenia dĺžky zákonnej lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly, že táto námietka nebola zo žaloby pre súd jasná a zrozumiteľná\na súd nie je povinný vyhľadávať ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Ku kľúčovej\nnámietke res iudicata sa NS SR vôbec nevyjadril.“.\nĎalej sťažovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré\nv sťažnosti cituje. Sťažovateľ uvádza: „Svojím postupom a napadnutým rozsudkom\nsp. zn. 2 Sžf/90/2014 Najvyšší súd SR nielenže porušil právo na spravodlivý súdny proces\nsťažovateľa, ale vlastne ani sťažovateľovi neposkytol účinný prostriedok nápravy\nnesprávneho a arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu.\nSťažovateľ má za to, že v predmetnej veci došlo vyššie popísaným postupom súdov\nk porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého obsahom je aj riadne\na zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, vysporiadanie sa so zásadnými\nargumentmi strán a najmä s prekážkou res iudicata, ako aj nezaoberaním sa námietkou\no prekročení zákonom povolenej dĺžky daňovej kontroly.“\nV závere sťažnosti sťažovateľ uvádza: «... že naďalej trvá na tom, že k zdaniteľným\nplneniam na základe faktúr č. 01/01/95 a č. 02/01/95 reálne došlo. Nestotožňuje sa\ns trestným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 25/00 v spojení\ns rozsudkom NS SR sp. zn. 4 To 96/2004. Aj keď ide o právoplatné súdne rozhodnutia,\nsťažovateľ je toho názoru, že boli vydané v rozpore s právom EÚ a vznik daňovej povinnosti\ndaňové a súdne orgány nezisťovali v zmysle vtedy platnej „Šiestej smernice“ (Smernice\nRady 77/388/EHS zo 17. 05. 1977), nerešpektovali právne záväzný eurokonformný výklad\npojmov a teda by sa na ne nemalo prihliadať...\n\n6\n\nRozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/90/2014 zo dňa\n22. 03. 2017 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, garantované\nčl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p., ako aj článkom\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd. Zároveň uvedeným rozsudkom došlo aj k porušeniu práva\nsťažovateľa na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.»\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa,\n\n, na spravodlivý súdny proces\n\ngarantované čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p.,\nako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a právo na účinný opravný prostriedok\npodľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/90/2014 zo dňa 22. 03. 2017, porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/90/2014\nzo dňa 22. 03. 2017, sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\nPorušovateľ,\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSR.\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť\n\nsťažovateľovi,\n\n, trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 EUR (slovom:\ntristodvanásť\n\neur\n\na tridsaťštyri\n\neurocentov),\n\nna\n\núčet\n\njeho\n\nprávnej\n\nzástupkyne\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu\nÚstavného súdu SR.“\nÚstavný súd pre úplnosť dodáva, že v konaní o sťažnosti neriešil otázky trestného\nstíhania konateľa sťažovateľa, ale namietané porušenie sťažovateľom v sťažnosti\noznačených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve\na týkajúcim sa preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí daňových orgánov o určení\nrozdielu dane z pridanej hodnoty a zníženia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty\nza relevantné zdaňovacie obdobie.\nII.\n\n7\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n8\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nSúčasťou\n\nprocesných\n\nzáruk\n\nspravodlivého\n\nrozhodnutia\n\nje\n\ntaktiež\n\nprávo\n\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť\nbez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie\nrozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym\notázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi\n\n9\n\ninštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,\nč. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\nZ argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva\nna spravodlivé súdne konanie z hľadiska nedostatočného odôvodnenia napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského\nsúdu zo 4. júna 2014.\nSťažovateľ pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd nedal\nv napadnutom rozsudku dostatočnú odpoveď na jeho „kľúčovú námietku res iudicata“.\nV dôsledku uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36\nods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje,\nže v daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca\ndane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané\ndaňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane\npočas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú\nsa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé\nprocesné\n\nzásady\n\ndaňového\n\nkonania\n\n(porovnaj\n\nVERNARSKÝ,\n\nM.\n\nProcesné\n\nzásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009.\ns. 11, 24 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na\nsprávcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom\nkonaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka\nkonania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými\nargumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.\n\n10\n\nPri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného\nprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nrozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).\nKrajský súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekážky res iudicata\nv relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: «Z obsahu správneho spisu, ako aj z obsahu\nodôvodnení rozhodnutí žalovaného (aj správcu dane) vyplynulo, že po zrušujúcom\nrozhodnutí krajského súdu č. k. 23 S/80/2010 žalovaný (správca dane) vykonal obsiahle\ndokazovanie (vypočutie pracovníkov správcu dane, konateľa a právneho zástupcu žalobcu,\nzisťovanie od orgánov činných v trestnom konaní proti konateľovi spoločnosti žalobcu,\nnahliadnutie do trestného spisu) a na rozdiel od predchádzajúceho súdneho konania vo veci\npreskúmania rozhodnutí (23 S/80/2010) doložil súdu aj originál správneho spisu. Aj keď\npracovníčky správcu dane (vypočuté ako svedkovia) v podstate nevysvetlili skutočnosti\no vydaní rozhodnutí a protokolu zo dňa 24. 10. 1995, súd sa nestotožnil s námietkou\nžalobcu prekážky veci rozhodnuté (res iudicata), keď podľa žalobcu vo veci už existujú\nprávoplatné rozhodnutia správcu dane (platobný výmer č. 851/23/4715/95/386 zo dňa 24.\n10. 1995, rozhodnutie o uložení pokuty č. 851/23/4716/95/386 zo dňa 24. 10. 1995 a\nprotokol z čiastkovej kontroly nadmerného odpočtu zo dňa 24. 10. 1995). V správnom spise\nsa síce nachádzajú vyššie uvedené dokumenty zo dňa 24. 10. 1995 a sú opatrené pečiatkou\nDaňového úradu II. Banská Bystrica s podpisom riaditeľky (protokol s podpisom\n). V správnom spise sa však nenachádzajú žiadne dôkazy o doručení\ncitovaných rozhodnutí žalobcovi, (doručenky, úradný záznam, dátum prevzatia, poznámka\no doručovaní) ani poznámka o oznámení. Takéto dôkazy sa podľa žalovaného nenachádzali\nani v trestnom spise v trestnej veci proti konateľovi spoločnosti žalobcu\n(3 T/25/00). V spise sa nenachádzajú ani prípadné odvolania podané proti citovaným\nrozhodnutiam, aj keď žalobca tvrdil, že s nimi nesúhlasil. Taktiež nie je poznačená\nna uvedených dokumentoch žiadna poznámka vo veci odmietnutia prevzatia. Uvedené\n\n11\n\nrozhodnutia nie sú označené ani doložkou o právoplatnosti, pričom na ich základe nedošlo\nani k vykonávaciemu konaniu zo strany správcu dane. Nemohlo ísť preto o riadne\nrozhodnutia vo veci, aj keď obsahové uvedené „rozhodnutia“ spĺňajú náležitosti rozhodnutí\nv správnom konaní... Súd preto považoval zo hodnoverné vysvetlenie žalovaného ohľadne\nvydania uvedených „rozhodnutí“ zo dňa 24. 10. 1995, tak, že išlo o dokumenty, ktoré boli\nvydané z dôvodu predbežného vyčíslenia škody v súvislosti s podaným podnetom a šetrením\npred orgánmi činnými v trestnom konaní... V tejto súvislosti žalovaný správne poukázal\nna ustanovenie § 15 ods. 7, § 17 ods. 1 a ods. 4, § 30 ods. 1 a ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.\nv platnom znení v rozhodnom období. Vysvetleniu žalovaného, že ide iba o dokumenty\nvypracované pre účely trestného konania nasvedčujú aj vydané rozhodnutia o prerušení\nkonania, ktorými bolo konanie prerušené do skončenia trestného konania. Jednalo\nsa o rozhodnutie správcu dane zo dňa 19. 05. 1995 a zo dňa 21. 06. 1995 v súvislosti\ns podnetom\n\nna\n\nokresnú\n\nprokuratúru\n\na\n\nrozhodnutie\n\nžalovaného\n\no\n\nprerušení\n\nzo dňa 31. 07. 1996, ktorým bolo prerušené konanie do skončenia trestného konania.\nTrestné konanie bolo právoplatne ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu 4 To/96/2004\nzo dňa 14. 06. 2005 a následne žalovaný (správca dane) pokračoval v konaní tak ako bolo\nuvedené vyššie.\nVzhľadom na vyššie uvedené súd nezohľadnil dôkaz č. 1 predložený žalobcom\nk odvolaniu (list Daňového úradu Banská Bystrica I. zo dňa 03. 06. 1999 adresovaný\nOkresnému súdu Banská Bystrica k č. k. 16 C/116/96 (strana 6 vyjadrenia žalovaného)\nTento list mohol vychádzať z nesprávneho a nedostatočného zistenia obsahu spisu novým\nmiestne príslušným správcom dane – Daňovým úradom Banská Bystrica I...»\nNajvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:\n„Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány\noboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania náležite vyporiadali\na uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení\nnemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis\nžalovaného, je nesporné, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so\nvšetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. Obsahom administratívneho spisu\n\n12\n\nbolo v súdnom preskúmavacom konaní preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite\nvyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako krajský súd ani najvyšší súd nezistil právne\npochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv\nna zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Za týchto skutkových okolností napadnuté\nrozhodnutie žalovaného bolo i podľa názoru najvyššieho súdu vydané na základe\ndostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru\ntotožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavanými\nrozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených\nzáujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie,\nza správny. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia\nkrajského súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne\nzistil skutkový stav a vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňoval predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli vo veľkej časti totožné\ns námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd\nnáležite vyporiadal.“\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «... podľa § 29 ods. 7 ZOSDP je povinnosťou\nsprávcu dane dokazovať doručenie jeho vlastných písomností daňovému subjektu. V tomto\nsmere nie je dôkazné bremeno na daňovom subjekte. Ak však správca dane účelovo alebo\nz nepozornosti či roztržitosti poznámku o doručení či oznámení rozhodnutia neurobí,\nnemožno to s odstupom mnohých rokov zneužívať ako argument, že by sa nemalo jednať\no riadne a právoplatné rozhodnutia a že môže vo veci už raz rozhodnutej opakovane konať\na rozhodovať.\nPodľa § 30 ods. 1 ZOSDP v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo\npriznávať práva len rozhodnutím, rozhodnutie je pre adresáta platné, ak mu je riadnym\nspôsobom doručené alebo oznámené. Daňový subjekt potvrdil, že mu bolo riadne\noznámené.\nPodľa § 30 ods. 6 ZOSDP rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje (určuje) výšku\ndane, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného alebo dodatočného\nplatobného výmeru alebo predpisovým zoznamom. ZOSDP tiež určoval lehoty na vydanie\n\n13\n\nrozhodnutí. Daňový subjekt potvrdil, že mu bol\n\n, pracovníčkou daňové\n\núradu, oznámený aj dodatočný platobný výmer z 24. 10.1995.\nAko už bolo uvedené, ak správca dane či už úmyselne alebo z nepozornosti zabudne\nuviesť alebo neuvedie poznámku o doručení či oznámení písomnosti, nemožno to s\nodstupom mnohých rokov zneužívať ako argument, že by sa nemalo jednať o riadne a\nprávoplatné rozhodnutia a že môže vo veci už raz rozhodnutej opakovane konať a\nrozhodovať. Krajský súd sa absolútne nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s tým, že\nspomínané dokumenty daňových orgánov – dodatočný platobný výmer, rozhodnutie o\nuložení pokuty a protokol z daňovej kontroly nemožno vyhotovovať len tak. Zákon nepozná\nnič také ako vyhotovovanie „proforma rozhodnutí“ na účely trestného stíhania. Ak by sme\nmali veriť, tvrdeniu daňových orgánov, že išlo len o formu vyčíslenia výšky škody na účely\ntrestného konania, ide o skutočne absurdný právny záver, ktorý nemá oporu v zákone a je v\nrozpore s Ústavou SR a zásadou, že štátne orgány smú konať len to, čo im zákon výslovne\ndovoľuje. Neexistuje zákon, ktorý by im umožňoval vydávať „proforma“ rozhodnutia o\nukladaní pokút, „proforma“ protokoly z daňovej kontroly a „proforma“ dodatočné\nplatobné výmery. Takýmto spôsobom sa výška škody v trestnom konaní nevyčísľuje.\nTiež nemožno opomenúť fakt, že na základe týchto „proforma“ dokumentov bol\nkonateľ spoločnosti (sťažovateľa) právoplatne odsúdený a odpykal si trest. Sme toho\nnázoru, že vo veci nebolo možné znova vydať rozhodnutie za rovnaké zdaňovacie obdobie.\nTo by, ad absurdum, totiž potom konateľ spoločnosti mohol byť druhýkrát trestne stíhaný\na odsúdený za ten istý skutok, lebo teraz už dokumenty správnych orgánov nie sú len\n„predbežné“? Takáto duplicita je v právnom poriadku SR neprípustná!\nA tiež nemožno opomenúť, že všetky tri spomínané dokumenty – protokol,\nrozhodnutie o uložení pokuty a dodatočný platobný výmer, holi vyhotovené dňa 24. 10.\n1995 a doložené do trestného spisu až 17. 11. 1997, teda no viac ako dvoch rokoch od ich\nvyhotovenia. Je evidentné, že argumentácia, že sa malo jednať len o akýsi spôsob vyčíslenia\nškody na účely trestného stíhania je len „výhovorkou“ daňových orgánov.\nAk súd takýto nepochopiteľný a absolútne nezákonný argument akceptuje a na jeho\nzáklade zamietne žalobu sťažovateľa, ide jednoznačne o porušenie jeho práva\nna spravodlivý súdny proces, pretože takéto odôvodnenie nie je v zásade s pravidlami\nlogiky. Súd navyše nevysvetlil zrozumiteľným spôsobom vyššie uvedené rozpory.».\n\n14\n\nV súvislosti s citovanými ustanoveniami zákona o správe daní ústavný súd\npoznamenáva, že úlohou správcu dane bolo preukázať skutočnosti, ktoré nasvedčujú jeho\nzáverom o neexistencii právoplatného ukončenia daňovej kontroly už v roku 1995.\nSprávca dane bol teda povinný na základe záverov obsiahnutých v rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 23 S 80/2010 z 15. decembra 2010 „objasniť a preukázať aj skutočnosť\nnadobudnutia resp. nenadobudnutia právoplatností rozhodnutí z roku 1995“.\nPodľa § 29 ods. 7 zákona o správe daní správca dane preukazuje doručenie vlastných\npísomností daňovému subjektu.\nPodľa § 30 ods. 9 zákona o správe daní doručené rozhodnutie, proti ktorému\nnemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.\nV danom prípade teda priamo právna norma určuje, komu prináleží dôkazné\nbremeno, pokiaľ ide o preukázanie doručenia písomností daňovému subjektu. Možno teda\nsúhlasiť s názorom sťažovateľa, že dôkazné bremeno nespočívalo na daňovom subjekte.\nV danom prípade správca dane bol povinný preukazovať neexistujúcu skutočnosť –\nnedoručenie rozhodnutí z roku 1995 daňovému subjektu, a tým neexistenciu prekážky\nprávoplatne rozhodnutej veci existenciou, tvrdením iných pozitívnych skutočností. Z tohto\ndôvodu bolo preto potrebné skúmať, či určitú negatívnu skutočnosť možno preukázať\nprostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti, ktoré by v konečnom\ndôsledku potvrdili (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti.\nPráve na preukázanie uvedených skutočností bolo po vrátení veci správcovi dane\nna ďalšie konanie vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom jeho záverom je sumár zistení\nexistencie skutočností potvrdzujúcich neexistujúcu skutočnosť, a teda nedoručenie\npredmetných písomností daňovému subjektu – „v správnom spise sa nenachádzajú žiadne\ndôkazy o doručení citovaných rozhodnutí žalobcovi – doručenky, úradný záznam, dátum\nprevzatia, poznámka o doručovaní ani poznámka o oznámení, v spise sa nenachádzajú ani\nprípadné odvolania podané proti citovaným rozhodnutiam, aj keď žalobca tvrdil, že s nimi\nnesúhlasil, taktiež nie je poznačená na uvedených dokumentoch žiadna poznámka vo veci\n\n15\n\nodmietnutia prevzatia, uvedené rozhodnutia nie sú označené ani doložkou o právoplatnosti,\npričom na ich základe nedošlo ani k vykonávaciemu konaniu zo strany správcu dane“.\nÚstavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný\nv napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu zo 4. júna 2014, podľa ktorého\nsa v danej veci najvyšší súd nestotožnil s námietkou sťažovateľa prekážky rozhodnutej veci\n(res iudicata), nemožno považovať za arbitrárny, pričom právny názor najvyššieho súdu\nv napadnutom rozsudku možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť ako presvedčivý\na ústavne udržateľný.\nÚstavný súd sa pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažovateľových námietok\no prekážke res iudicata podrobne oboznámil so zapožičanými spismi najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 To 96/2004 a sp. zn. 2 Sžf 90/2014 a taktiež zo spisom krajského súdu\nsp. zn. 23 S 345/2013.\nÚstavný súd poukazuje na to, že konateľ sťažovateľa\n\nbol rozsudkom\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 To 96/2004 zo 14. júna 2005 uznaný za vinného na tom\nskutkovom základe, že 24. februára 1995 ako konateľ sťažovateľa podal správcovi dane\ndaňové priznanie DPH za január 1995, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet DPH\nv celkovej výške 5 054 285 Sk, pričom do tohto nadmerného odpočtu zahrnul i nadmerný\nodpočet z DPH v sume 5 000 000 Sk za nákup vlastníckych a licenčných práv na vynález,\nktoré mal sťažovateľ kúpiť 2. januára 1995 od\nza 25 000 000 Sk, a nadmerný odpočet DPH vo výške 45 519 Sk za nákup kancelárskeho\nnábytku a kancelárskej techniky, ktorý mal sťažovateľ kúpiť 2. januára 1995 od\nza 227 594 Sk, čo doložil i faktúrami a príjmovými pokladničnými\ndokladmi, pričom ku kúpe vlastníckych a licenčných práv na vynález ani ku kúpe\nkancelárskeho nábytku a kancelárskej techniky v skutočnosti nedošlo, a v prípade,\nak by mu bol uplatnený nadmerný odpočet vrátený v plnej výške, spôsobil by Slovenskej\nrepublike škodu v celkovej sume 5 045 519 Sk.\nZ trestného rozsudku najvyššieho súdu však nevyplýva skutočnosť, že by konateľ\nsťažovateľa bol odsúdený na základe „proforma dokumentov“ tak, ako to sťažovateľ\n\n16\n\nnamieta v podanej sťažnosti. Z trestného rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 3 T 25/00 z 19. augusta 2004 vyplýva, že konateľ sťažovateľa bol\nodsúdený na základe viacerých s vecou súvisiacich dôkazov, a to konkrétne výpovede\nsvedka\n\n(ktorému krajský súd „neuveril“, pozn.), výpovede\n, výpovede\n\n,\n\n,\n\ni ďalších svedkov.\n\nDokazovanie bolo doplnené ďalšími listinnými dôkazmi, akými boli daňové priznania,\nktoré boli vyžiadané z daňových úradov na firmy, cez ktoré podnikal konateľ sťažovateľa\n. Krajský súd po vyhodnotení dôkazov vykonaných v prípravnom konaní\ni na hlavnom pojednávaní dospel k záveru o naplnení zákonných znakov skutkovej podstaty\npokusu z trestného činu skrátenia dane podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.\nK uvedenému je potrebné uviesť, že v čase, keď podľa sťažovateľa mal správca dane\nvydať „protokol, rozhodnutie\n\no uložení pokuty\n\na dodatočný platobný\n\nvýmer\n\nz 24. októbra 1995“, bola na základe rozhodnutia správcu dane daňová kontrola prerušená,\na teda správca dane počas prerušenia daňovej kontroly ani teoreticky nebol oprávnený\nvydať akékoľvek záväzné rozhodnutie.\n\nSťažovateľ taktiež namieta, že prerušenie malo trvať do času došetrenia veci orgánmi\nčinnými v trestnom konaní, pričom za orgány činné v trestnom konaní sa považujú\nprokurátor a policajt, nie však súd, pričom „v rozhodnutí o prerušení konania nebolo\nuvedené, že by malo trvať až do právoplatného skončenia súdneho konania“. Ústavný súd\npovažuje k uvedenému za potrebné uviesť, že podľa § 12 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb.\no trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý bol\nplatný a účinný v čase prerušenia daňovej kontroly, orgánmi činnými v trestnom konaní\nsa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.\nV súvislosti s námietkou prekážky res iudicata sťažovateľ namieta aj nevykonanie\ndôkazu – výsluchu pracovníčky správcu dane\n\n. K uvedenému krajský súd\n\nv rozsudku zo 4. júna 2014 na strane11 a 12 uvádza: „Taktiež nebolo potrebné opakovane\nvykonať dokazovanie výsluchom svedka\n\n, pracovníčky správcu dane, naviac\n\nuvedená svedkyňa by sa zrejme na opakované predvolanie ani nedostavila, keďže podľa\n\n17\n\núradného záznamu správcu dane zo dňa 27. 11. 2012 opustila miestnosť, kde mala byť\nvypočutá s tým, že nebude znášať invektívy a vulgarizmy vznesené voči nej zo strany\nkonateľa spoločnosti žalobcu, pričom však uviedla aj to, že si už nič vo veci nepamätá.“\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa námietok nevykonania\nnavrhnutých dôkazov uvádza: „Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci\nsprávy daní (§ 1a písm. c/ zákona o správe daní) a prostredníctvom inštitútu daňovej\nkontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie dane (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v danom prípade nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho\núvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú\nsilu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí\na to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré\nuž má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní\nv spojení s § 29 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných\nrozhodnutí vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie\ndokazovania náležite vyporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania\nvo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.“\nZ citovaného vyplýva, že najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď aj na túto\nnámietku. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ\nnestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky nevykazuje.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným\n18\n\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry\npovažuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie\nje úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané\nskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nPokiaľ sťažovateľ argumentuje aj nevysporiadaním sa s námietkou nerešpektovania\nmaximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ani v uvedenom nemožno prisvedčiť\nsťažovateľovi, že „KS BB pochybil, keď sa námietkou o prekročení zákonnej lehoty\nna výkon daňovej kontroly vôbec nezaoberal.“.\nKrajský súd v rozsudku zo 4. júna 2014 k tejto námietke sťažovateľa\nuviedol: „Súd nemohol prihliadnuť na námietku prekročenia lehoty na vykonanie kontroly,\nktorú námietku vzniesol žalobca iba na pojednávaní dňa 04. 06. 2014 a neuplatňoval ju\nv žalobe. Taktiež nemohol prihliadnuť ani na všeobecne, nekonkrétne označené námietky\nv žalobe, keď žalobca odkazoval na všetky doterajšie tvrdenia, vyjadrenia a argumenty\npriebehu doterajšieho správneho konania, trestného konania č. k. 3 T/25/2000, a konania\nna ochranu osobnosti pred Okresným súdom Banská Bystrica č. k. 16 C/116/1996\na 16 C/141/1996. Súd nie je totiž pokračovateľom správneho konania a predmetom súdneho\nprieskumu môžu byť len námietky vznesené v žalobe, ktoré zároveň boli uplatnené\naj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutia. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd\nv správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 povinnosť uviesť okrem\nvšeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p.) označenie rozsahu,\nv ktorom je rozhodnutie napadnuté, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť\nrozhodnutia a aký konečný návrh robí. Žalobca musí v žalobe poukázať na konkrétne\nskutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia konkrétnych žalobných\ndôvodov s uvedením konkrétnych porušení zákona správnymi orgánmi je vadou žaloby,\nktorá bráni vecnému vybaveniu v celom rozsahu. Súd preto reagoval v rozhodnutí iba\nna námietky žalobcu vznesené v súlade s citovanými ustanoveniami občianskeho súdneho\nporiadku (§ 249, § 247 ods. 1 O. s. p.).“\n\n19\n\nNajvyšší súd k uvedenej námietke uviedol: „K žalobcom uvedenej námietke, že súd\nby mal na dĺžku daňovej kontroly a jej prekročenie prihliadať ex offo a nie je podstatné,\nže nebola uvedená v žalobe, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že zo žaloby musí\nmať súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho\ntvrdenia, že bol dotknutý na svojich právach. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu\nnahradiť žalobné dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého\nrozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné upozorniť, že úprava\nkonania v správnom súdnictve je striktnejšia než všeobecná úprava občianskeho súdneho\nkonania a žaloba v správnom súdnictve vymedzuje nielen rozsah preskúmavania\nnapadnutého rozhodnutia, ale aj dôvody jeho tvrdenej nezákonnosti.“\nÚstavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku\ndospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné\npre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné\na v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.\nV zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným\na účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\nPretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní\nnevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal\nnapadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej stránke a dostatočným spôsobom svoje\nzávery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka\nkvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavne neopodstatnená,\ntakže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením\njeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto\nústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nII.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\n20\n\nSťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na namieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...\nPodľa § 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPrávne veci sťažovateľa sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6\nods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,\nže tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)\n(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006,\nbod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001,\nbody 24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach,\nkde daňové konanie považuje za konanie trestné.\nRešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,\nže vo veci sťažovateľa správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)\npovinnosti, ale išlo o zníženie nadmerného odpočtu DPH (teda nedošlo k uloženiu sankcie,\nktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého\nkritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje\ncharakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať\naplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others\nv. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP\nz 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľa nie je\naplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n21\n\nÚstavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nZ judikatúry ESĽP vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti\nSpojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok\nz 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými\nprávami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd odmietol sťažnosť\nsťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. júla 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "res iudicata (prekážka veci rozsúdenej)", "daň-daňové priznanie", "daň-daňová kontrola"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cf1fd98f-8450-40b8-ad23-8365ee61d36d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.579.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 579/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 579/2021 z 16. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-16", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.579.2021.1"}, {"guid": "72133a77-2740-4133-922c-cb821fd9e016:263a5682-eefa-491d-8e62-e284e6670648", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1018201796.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/62/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/62/2019 z 1. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018201796.1"}, {"guid": "72133a77-2740-4133-922c-cb821fd9e016:634d1149-2ad2-4b7d-bcf7-919c0e32fa8c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1018201796.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/62/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/62/2019 z 1. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018201796.1"}]}