{"guid": "ussr:5ad9af38-acb5-4fff-8610-18679f847231", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.442.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 442/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2018 z 1. 8. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. augusta 2018, sp. zn. IV. ÚS 442/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.442.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2018-08-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5ad9af38-acb5-4fff-8610-18679f847231", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.442.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.442.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.442.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 442/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou,\n\nKuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára\n2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n18. júna 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, Kuzmányho 57,\nKošice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018.\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu\nKošice II, zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 28C/226/2015-98, bol zamietnutý môj návrh\no zaplatenie 6 513,04 Eur s prísl., titulom nezaplatenej advokátskej odmeny a náhrady\nhotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi\n\n, súdnemu\n\nexekútorovi, a bola som zaviazaná na úhradu trov konania odporcovi vo výške 390,50 Eur\na trov právneho zastúpenia vo výške 824,13 Eur.\nRozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120,\nbol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, a stranám sporu neboli priznané trovy\nkonania.\nUznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017, bolo\nmoje dovolanie odmietnuté, a odporcovi bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania\nv rozsahu 100%.“\n3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Predmetom konania bol môj návrh o zaplatenie\nadvokátskej odmeny a náhrady hotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi\n, súdnemu exekútorovi. O mojom návrhu rozhodol súd prvého stupňa\nna prvom pojednávaní, na ktorom odporca cestou právnej zástupkyne prvýkrát predložil\nako dôkazy do konania listiny, ktoré som ja videla prvýkrát, a tieto som spochybnila.\nNa preverenie tvrdených skutočností ohľadne týchto listín som žiadala, aby mi boli súdom\ndoručené, po čom sa k nim chcem vyjadriť. Za týmto účelom som žiadala pojednávanie\n2\n\nodročiť. Súd prvého stupňa uložil odporcovi predložiť tieto listiny do 10 dní\ns konštatovaním, že mi budú doručené, následne po čom dal priestor na záverečné reči,\ndokazovanie vyhlásil za skončené a vydal rozsudok o zamietnutí mojej žaloby. Po tomto\nvyhlásení rozsudku, odporca doručil do spisu predmetné dôkazy (v jednom vyhotovení pre\nmoje účely), ako aj doposiaľ nepredložený dôkaz, ktorý súd prvého stupňa založil pod čl.\n63, teda medzi už existujúce listiny na čl. 61,62 a 64.\nSúd prvého stupňa zamietol môj návrh z dôvodu premlčania, ktoré zhliadol podľa\nzásady, že premlčuje sa nárok na plnenie po vykonaní toho-ktorého úkonu právnej služby.\nV odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa som vyjadrila nesúhlas s meritórnym\nzáverom súdu prvého stupňa o premlčaní, a súčasne som namietala znemožnenie mojich\nprocesných práv, kde súd prvého stupňa napriek mojej žiadosti o odročenie pojednávania\nza účelom riadneho oboznámenia sa s prvýkrát predloženými dôkazmi odporcu - ktoré sú\npodkladom tohto rozsudku, mi toto neumožnil, a vydal meritórne rozhodnutie.\nV dovolaní voči rozsudku odvolacieho súdu som poukázala na skutočnosť, že\nodvolací súd síce potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa pre zamietnutie žaloby z dôvodu\npremlčania, avšak s rozdielnym právnym názorom oproti súdu prvého stupňa ohľadne\nrozhodnej okolnosti - a to okamihu, od ktorého plynie premlčacia lehota. V tejto právne\npodstatnej okolnosti sú rozsudky rozporné, čím je porušená aj zásada dvojinštančnosti\nkonania. Dovolací súd túto dovolaciu námietku vôbec nevybavil.\nV dovolaní som tiež poukázala na to, že konajúce súdy mi nesprávnym procesným\npostupom ako strane znemožnil uskutočniť moje procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu zákona. Dovolací súd napriek mojim námietkam uzavrel, že v posudzovanej\nveci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté...“\n4. Podľa názoru sťažovateľky: „1/ Bol porušený zákon, keď dovolací súd sa\nnevysporiadal s mojimi dovolacími námietkami ohľadne znemožnenia mi realizovať moje\nprocesné práva, z dôvodu nemožnosti riadneho oboznámením sa s listinami - dôkazmi\nobrany odporcu, doloženými do spisu krátko pred vyhlásením rozsudku, ktoré listiny však\nboli podkladom tohto rozsudku.\n\n3\n\n2/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie z dôvodu rozhodovania súdu\nprvého stupňa na základe dôkazu doloženého a zaevidovaného do spisu po vyhlásení\nrozsudku (čl. 63).\n3/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko rozsudok\nodvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený a nezodpovedal na moje odvolacie\nnámietky, ktoré boli následne predložené ako dovolacie námietky.\n4/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie, kde odvolací súd, ani dovolací\nsúd sa nevysporiadali s otázkou premlčania vo vzťahu k dohode o dobe predloženia\nvyúčtovania.\n5/ Bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko odvolací súd potvrdil\nrozsudok súdu prvého stupňa na základe iného záveru dôvodu premlčania, pričom dovolací\nsúd jednak nevybavil túto námietku, a súčasne, o tejto okolnosti (rozdielne odôvodnenej\nsúdom prvého stupňa a odvolacím súdom) bola porušená dvojinštančnosť konania.“\n5. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd a najvyšší súd sa v napadnutých\nrozhodnutiach nezaoberali všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté\nrozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku toho došlo\nk porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky, zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017 a Rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120, porušené.\nÚstavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nzo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,\nzo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120.\n4\n\nNajvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach, sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy\nkonania - právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne, vo výške 459,96 Eur.“\nII.\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n\n5\n\n11. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označeného základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018.\n12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane\nuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na\nuplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich\nimanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto\nkonaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv\na slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu\nverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom\nprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto\nrozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych\npostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n6\n\n14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n15. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej\nefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\n16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si\nosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na\nprístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie\nobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej\nmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto\nobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé\nsúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\n17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n\n7\n\n18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť\nsvoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy\nrozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\n\n8\n\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\no namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci\npredbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne\nv takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto\nzáklade formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017\n22. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd\nnapadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej\nnámietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 28 C 226/2015-98 z 12. októbra 2015. Podľa názoru sťažovateľky\nkrajský súd rozhodol arbitrárne a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní\na v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu\njej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ\nuplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho\npráv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie\nsťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj\nvo vzťahu\n\nk predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\nvšeobecného\n\nsúdu\n\n(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Vzhľadom\nna to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením uvedených práv sťažovateľky\nrozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017.\n\n9\n\n24. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu\nč. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac sa\nzásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP\n(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný\nsúd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania\npovažuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nv zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci\nzjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému rozhodnutiu\n\nvšeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\ndovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Keďže\nv posudzovanom prípade sťažovateľka podala sťažnosť vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v časti\nsmerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako podanú oneskorene.\n25. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 6 Co 40/2016-120\nz 23. mája 2017 krajský súd uviedol:\n„... 40. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni\nvzniklo právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov za každý účtovaný úkon vo faktúre\nč. 2/2014 okamihom vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, t.j. za prípravu\na prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 27.5.2002 a za posledný úkon\núčasť na pojednávaní dňa 29.1.2007. Vo vzťahu k poslednému účtovanému úkonu začala\nplynúť premlčacia lehota dňom 29.1.2007 a uplynula dňom 29.1.2010.\n41. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde žalobou dňa 9.9.2014, t.j. po uplynutí\npremlčacej lehoty.\n42. Aj pre ten prípad, ak by vznik nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov\nadvokáta bol viazaný na skončenie zastupovania tak, ako to argumentovala žalobkyňa\npočas konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, odvolací súd sa\nstotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k doručeniu odvolania plnomocenstva\n10\n\nzo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni došlo dňa 1.7.2010, o čom svedčí elektronická\nkomunikácia medzi žalovaným a žalobkyňou, a odpoveď žalobkyne na e-mail žalovaného,\nv ktorej vzala na vedomie odvolanie plnomocenstva žalovaným.\n43. K námietkam žalobkyne ohľadom charakteru plnomocenstva a o tom, že nedošlo\nk skončeniu zastupovania žalovaného žalobkyňou odvolací súd poznamenáva, že\nplnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa\nosvedčuje existencia a rozsah oprávneného zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného...\n49. Vo vzťahu k zástupcovi je odvolanie účinkov plnomocenstva platné už od\nokamihu, keď sa o tejto skutočnosti dozvie.\n50. V súdenom prípade žalobkyňa sa dozvedela o odvolaní plnomocenstva dňa\n1.7.2010. Už nasledujúcim dňom začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku\nžalobkyne voči žalovanému z titulu odmeny, ako aj náhrady hotových výdavkov za účtované\núkony...\n53. Už dňom 2.7.2010 mohla žalobkyňa uplatniť svoje práva žalobou na súde.\nPremlčacia lehota na uplatnenie práva začala žalobkyni plynúť (pre ten prípad, ak vznik\nnároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov advokáta pri zastupovaní v konaní pred\nsúdom mal by byť viazaný na skončenie zastupovania) dňom 2.7.2010 a uplynul 2.7.2013.\nŽalobkyňa svoje právo uplatnila žalobou na súde až 9.9.2014.\n54. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúce, z akého dôvodu žalobkyňa\nneuplatnila svoje právo v uvedenej lehote na súde. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol\nnámietku premlčania práva, nebolo možné premlčané právo žalobkyni priznať (viď § 100\nods. 1 OZ)...“\n26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom\nrozsudku č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa\nnestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 226/2015-98 z 12. októbra 2015\nvo veci samej potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru\nústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by\n\n11\n\nbol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,\nzmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.\n27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a základným právom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný\nsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej\nnamietala porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018\n28. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd\nnapadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej\nnámietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120\nz 23. mája 2017. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne a jeho závery\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho\nmalo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n29. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 8 Cdo 202/2017\nz 28. februára 2018 najvyšší súd uviedol:\n«... 10. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci\na došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého z vykonaných dôkazov, najvyšší súd už\npodľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP) dospel k záveru, že uvedené\n12\n\nnebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993,\nR125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,\n2Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru\ndovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá\nnadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu.\n11. Dovolateľka nedôvodne namieta, že sa k dôkazu (č.l. 63 spisu) nemohla vyjadriť,\na tým bolo konanie postihnuté vadou § 420 písm. f/ CSP. Tvrdenie žalobkyne má vyplývať\nz obsahu zápisnice z 12.10.2015 (súd ju mal oboznámiť len s 3 listinami) a z podania\nprávnej zástupkyne žalovaného z 26.10.2015, ktoré uvádza v počte 4 listín. Táto skutočnosť\nvšak zo spisu nevyplýva. Súd v zápisnici uvádza len fotokópiou listu z 1.7.2010 „Zrušenie\nplnomocenstva“ ako prílohu emailovej správy, nerozlišuje či bola s podpisom alebo bez\npodpisu ako tvrdí žalobkyňa, predmetné listiny sú v spise riadne založené (na č.l. 61 až 64\nspisu). Okrem toho s uvedeným dôkazom sa mohla oboznámiť aj neskôr (konanie ešte\nnebolo právoplatne ukončené), a najmä, mohla nesprávne vykonanie dôkazu namietať\nv odvolacom konaní. Z podaného odvolania je však zrejmé, že výhradu neoboznámenia\ns dôkazom na č.l. 63 v tomto smere nevzniesla, hoci tak urobiť mohla a podľa zásady\n„každý je povinný si strážiť svoje práva“, aj urobiť mala. Pretože aj pre oblasť procesného\npráva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme\nvšak zneužívať svoje právo“ - Gai. Institutiones 1,53), javí sa postup žalobkyne ako\nodporujúci tejto zásade.\n12. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nkonštatovaním\n\nprípustnosti\n\ndovolania,\n\ndo\n\núvahy\n\nneprichádza.\n13. Rovnako je nedôvodná námietka, že žalobkyňa nemala dostatočnú možnosť\nvyjadriť sa k dôkazom (č.l. 61 až 64 spisu). Súd postupoval v súlade s ustanovením § 123\nOSP, podľa ktorého právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak,\nže predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní\núčastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení\n13\n\nvykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným\nz podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy.\nProcesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. aj z hľadiska pravosti\na správnosti listiny a pod.) musí súd vytvoriť už v rámci dokazovania. Z obsahu zápisnice\nz 12.10.2015 vyplýva, že súd na pojednávaní po doplnení dokazovania umožnil žalobkyni\nvyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však žiaden nový dôkaz na doplnenie\ndokazovania nenavrhla. Uviedla, že si nepamätá svoju emailovú adresu v čase zasielania\npredložených\n\npísomností,\n\nžiadala\n\nposkytnúť\n\npriestor\n\nna\n\nďalšie\n\nvyjadrenie\n\nsa\n\nk písomnostiam. Súd preto procesne nepochybil, keď rozhodol podľa § 120 ods. 4 OSP,\nnakoľko dokazovanie považoval za skončené a dal priestor na záverečné prednesy. Právo\nžalobkyne vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, a princíp rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na\nspravodlivé súdne konanie, porušené nebolo.\n14. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom\nobsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce\nrozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo\nkritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP z hľadiska formálnej\nštruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych\notázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa\nsprávnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. 1. ÚS 188/06).\nPodľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod\npre odklon od vyššie uvedeného a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/\nCSP.»\n\n14\n\n30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nuznesení sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa\nnestotožnil,\n\na\n\npreto\n\ndovolanie\n\nsťažovateľky\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nnemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani\nza arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu\nv zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných\nustanovení právnych predpisov.\n31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018 a základným právom podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný\nsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej\nnamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať\no ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesenia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie\na priznanie náhrady trov konania).\n33. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n15\n\nV Košiciach 1. augusta 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "76f83230-04ed-4d7a-a707-6de712211003:01125db7-f0bc-4638-8538-6b6c402a00cc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7214224202.1", "spisova_znacka": "6Co/40/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/40/2016 z 22. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-05-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7214224202.1"}], "citovane_v": []}