{"guid": "ussr:052bd000-08e8-49c4-bf46-14d5a562db81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.490.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 490/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 490/2018 z 13. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 490/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.490.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/052bd000-08e8-49c4-bf46-14d5a562db81", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.490.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.490.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.490.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 490/2018-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša\na sudcu\n\nLadislava\n,\n\nOrosza\n\n(sudca\n\nspravodajca)\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5,\nPiešťany, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48\nods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu\nRužomberok sp. zn. 8 T 5/2017 z 28. novembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 2 To 12/2018 z 9. mája 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľ“),\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\ndoc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, ktorou namieta porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 5/2017 z 28. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 2 To 12/2018 z 9. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,\nktorý ich vydaniu predchádzal.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom\nokresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138\npísm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri)\nroky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia. Uvedeného trestného činu sa sťažovateľ dopustil na tom skutkovom\nzáklade, že\n„- ... v období od 01. 06. 2011 do 31. 12. 2011 ako starosta obce\npoberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení\na platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov\nneoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva\nobce\n\nna zasadnutí obecného zastupiteľstva obce\n\n,\n\nkonanom dňa 01. 06. 2011 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z.\nopätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta\nna sumu 1.408,- Eur, pričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 18/2011\nnerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul\nneoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom\nuznesením č. 117 dňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným\nzastupiteľstvom dňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent,\nvykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2011 pod položkou číslo 285,\nčo predstavuje sumu 2.194,52 Eur,\n\n2\n\n- ... v období od 01. 01. 2012 do 31. 12. 2012 ako starosta obce\npoberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení\na platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov\nneoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce\nna zasadnutí obecného zastupiteľstva obce\n\n, konanom dňa\n\n15. 03. 2012 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne raz ročne\nplat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.439.- Eur,\npričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2012 nerešpektoval a uložil\nekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok\n10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117 dňa\n28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13. 12. 2010\na svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom\nliste za obdobie roka 2012 pod položkou číslo 285, čo predstavuje sumu 3.730,82 Eur.\n- ... v období od 01. 01. 2013 do 31. 12. 2013 ako starosta obce\npoberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení\na platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov\nneoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce\nna zasadnutí obecného zastupiteľstva obce\n\nkonanom\n\ndňa 11. 04. 2013 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne\nraz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.474,Eur, pričom... rozhodnutie Obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2013 nerešpektoval\na uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný\npríplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117\ndňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom\ndňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný\nna príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2013 pod položkou číslo 285, čo predstavuje\nsumu 3.663,14 Eur.\n- ... v období od 01. 01. 2014 do 31. 12. 2014 ako starosta obce\npoberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení\na platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov\nneoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce\n\n3\n\nna zasadnutí obecného zastupiteľstva obce\n\nkonanom\n\ndňa 16. 04. 2014 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne\nraz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.509,Eur, pričom... rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. 06/2013 nerešpektoval\na uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný\npríplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. 117\ndňa 28. 11. 2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom\ndňa 13. 12. 2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný\nna príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2014 pod položkou číslo 285, čo predstavuje\nsumu 3.697,93 Eur,\nčím si... ako starosta obce\n\nv období od 01. 06. 2011 do 31. 12. 2014\n\nzadovážil neoprávnený prospech vo výške 13.286,41 Eur.“.\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré\nkrajský súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné podľa § 319 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“).\nSťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich\nv sťažnosti označených základných práv podľa ústavy napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu, napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu\npredchádzal, pričom svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:\n«Tak, ako sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu...\nzákladným porušením jeho ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k citovanému\nčlánku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočíva, že celý proces v súdnom konaní\nsa nekonal na nezávislom a nestrannom súde.\n... Sťažovateľ... bol súdený senátom, kde predseda senátu bola\n, pričom sám bol členom jej senátu v rokoch 2011 až 2016. Touto závažnou\nskutočnosťou\n\nsa\n\npredsedkyňa\n\nsenátu\n\npočas\n\npojednávaní\n\nvôbec\n\nnezaoberala\n\na až na poslednom pojednávaní, keď to spomenul sťažovateľov nový obhajca v záverečnej\nreči, kde spomenul zaujatosť senátu, tak mu predsedkyňa a senátu uviedla, že citujem\n\n4\n\nzo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 28. 11. 2017 „súd podľa § 32 ods. 6 Trestného\nporiadku nebude konať o námietke zaujatosti vznesenej v záverečnej reči obhajcom,\nnakoľko námietka zaujatosti nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného\nporiadku“. ... Nový obhajca\n\nsa dozvedel od sťažovateľa\n\npred hlavným pojednávaním dňa 28. 11. 2017 skutočnosť, že bol členom senátu\na v záverečnej reči podal námietku zaujatosti, v zmysle § 31\nods. 4 Trestného poriadku. Je pravdou, že senát ihneď rozhodol v zmysle § 32 ods. 3\nTrestného poriadku a námietku zaujatosti zamietol, no nerozhodol uznesením a v zmysle\n§ 32 ods. 4 Trestného poriadku a nepoučil sťažovateľa ani obhajcu, že proti tomu\nje prípustná sťažnosť. Takže o námietke obhajcu o zaujatosti predsedkyne senátu v ktorom\nsťažovateľ pôsobil ako prísediaci a ktorú podal obhajca ihneď ako sa o tom dozvedel\nv zmysle § 32 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku nerozhodoval nadriadený súd uznesením\n(nepoučil nás o podaní sťažnosti proti uzneseniu), ale bol vyhlásení ihneď rozsudok.\n... Ak predsedkyňa senátu uviedla, že nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4\nTrestného poriadku, tak sťažovateľ je toho názoru, že keď sa dozvedela\n, že jej bola pridelená do senátu vec obž.\n\n, tak mala\n\nsa sama bezodkladne sa vylúčiť z pojednávania mojej veci, nakoľko som bol v jej senáte\nroky 2011 -2016.\nToto skutočnosťou sa Okresný súd v Ružomberku sp. zn. 8 T/5/2017 v rozsudku\nani nezaoberal a Krajský súd v Žiline sp. zn. 2 To/12/2018 konštatuje, že Okresný súd\nv Ružomberku sa touto skutočnosťou správne vysporiadal a v súlade so zákonom\nto znamená, že odsúdený sa mal touto zaujatosťou zaoberať už dňa 19. 1. 2017, keď\nsa o tom dozvedel on a jeho prvý obhajca po doručení obžaloby.\n... Taktiež k porušeniu sťažovateľových ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu\nk citovanému článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo aj tým, že Krajský súd\nv Žiline opatrením sp. zn. 2 To/12/2018 nevyhovel žiadosti obhajcu sťažovateľa o odročenie\nkonania o odvolaní obžalovaného\n\ndňa 9. 5. 2018 a mu pridelil\n\nnáhradného obhajcu\n\n. Obhajcu, ktorému obžalovaný vypovedal\n\nzmluvu a tento obhajca ho zastupoval dňa 9. 5. 2018 na odvolacom konaní, kde bolo\nodmietnuté odvolanie.\nVo vzťahu k navrhovaným dôkazom sťažovateľ uvádza nasledovné:\n\n5\n\nTvrdenia Okresného súdu v Ružomberku ako aj Krajského súdu v Žiline\nako porušovateľov základných práv o tom, že vykonaniu navrhovaných dôkazov sťažovateľa\nnebol dôvod vyhovieť, považuje sťažovateľ za irelevantné a neakceptovateľné... Sťažovateľ\npoukazuje na nevykonanie dôkazov navrhnutých stranami v konaní, teda v danom prípade\nsťažovateľom z dôvodu, že dôkazy sa majú týkať okolnosti, ktorá pre rozhodnutie nie je\npodstatnou alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými už skôr vykonanými dôkazmi,\npotom je nutné oponovať a takýto postup možno označiť ako tendenčný.\n... Vzhľadom k tomu, že žaloba Okresnej prokuratúry v Ružomberku... navrhovala\nvypočuť len obžalovaného a ostatné výpovede svedkov navrhovala len prečítať na hlavnom\npojednávaní a Okresný súd pri tak závažnom zločine sa stotožnil s návrhom obžaloby došlo\nk porušeniu zásady ústnosti a bezprostrednosti.\n... Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že ani Okresný súd v Ružomberku\na rovnako ani Krajský súd v Žiline v odôvodnení prvostupňového rozsudku, vôbec\nnevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu obe súdne\ninštitúcie znemožnili uplatniť právo vyjadriť sa k meritu veci.\n... Okresný súd v Ružomberku a Krajský súd v Žiline nebral do úvahy sťažovateľovu\nargumentáciu, že nikdy sťažovateľ nekonal v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený majetkový\nprospech, nakoľko jeho plat, ktorý mi patril podľa zákona a odmena boli vždy schválené\nobecným zastupiteľstvom a tiež oprávnenosť jeho vyplácania bola kontrolovaná ekonómkou\nobce, ako aj hlavným kontrolórom. Je nereálne, aby po dobu 4 rokov mohol ako starosta\nkaždý mesiac poberať plat, ktorý som si mal podľa rozsudku Okresného súdu v Ružomberku\nsvojvoľne navýšiť a počas celej tejto doby, by táto skutočnosť nebola namietaná žiadnym\norgánom obce a kontrolnými orgánmi, audítormi. Plat sťažovateľa - starostu obce nemohol\nbyť spochybniteľný, nakoľko bol každý rok schválený obecným zastupiteľstvom, bol riadne\nzapracovaný v rozpočte obce a tento rozpočet bol taktiež schválený obecným\nzastupiteľstvom. Každý rok bol obecným zastupiteľstvom schválený záverečný účet obce\naj s platom sťažovateľa, ktorý reálne dostával a ktorý bol schválený zastupiteľstvom obce.\nPlat sťažovateľa sa vždy pohyboval v zákonných limitoch a nie je sporne, že obecné\nzastupiteľstvo mu schválilo zvýšenie tzv. základného platu, ale problém je len v tom, o koľko\npercent mal v rokoch 2011 až 2014 navýšený tento základný plat. Orgány činné v trestnom\nkonaní tvrdia, že od roku 2011 mal na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva\n\n6\n\noprávnený poberať tzv. základný plat zvýšený o 10,95 %. Je pravdou, že od roku 2011 sa\nmu zvýšil plat o 10,95 %, ale nešlo o zvýšenie tzv. základného platu, ale o zvýšenie už\npredtým v minulosti o 20 % zvýšeného platu.\n... V prípravnom konaní boli vypočutí všetci vtedajší poslanci obce (na hlavnom\npojednávaní boli prečítané len ich výsluchy, nebola zachovaná zásada kontradiktórnosti\nna hlavnom pojednávaní) a ktorí sa vyjadrili k schvaľovaniu platu starostu, tak s výnimkou\nani jeden z nich nepotvrdil, že mi bolo odsúhlasené\nlen navýšenie tzv. základného platu o 10,95 %. Nepotvrdili to ani vypočutá v prípravnom\nkonaní účtovníčka obce\n\n, ani hlavný kontrolór\n\n. Všetci\n\nzhodne tvrdili, že navýšenie platu starostu v roku 2011 o 10,95 % sa vzťahovalo\nuž k predchádzajúcemu navýšenému platu starostu, teda nie len k tzv. základnému platu\nbez zohľadnenia tohto navýšenia ako tvrdí obžaloba... Vyjadrenia poslancov obecného\nzastupiteľstva boli rozdielne len v tom, či plat starostu bol navýšený spolu\ns predchádzajúcimi zvýšeniami o 20 % alebo o 30 %, ale zhodne v tom, že jeho plat nebol\nnavýšený len o 10,95 % ale zohľadňovali sa aj predchádzajúce navýšenia.\nTieto rozdielnosti vyjadrení poslancov z predchádzajúceho volebného obdobia v čase\nkeď bol sťažovateľ starostom boli spôsobené tým, že svedkom boli pred orgánmi činnými\nv trestnom konaní pred výsluchom ukázané a upravené zápisnice zo zasadnutí obecného\nzastupiteľstva, v ktorých bolo uvedené len navýšenie základného platu o 10,95 % a zároveň\nuvedená aj presná výška zvýšeného platu. To, že text pôvodných zápisníc (kde bolo uvedené\nnavýšenie platu obžalovaného už z predchádzajúceho obdobia o 20 %) bol menený\na upravený bolo dokázané znaleckým posudkom\n\n, znalca z odboru\n\nkriminalistika, odvetvia kriminalistická informatika, ktorý bol vypracovaný v civilnom\nkonaní.\n... V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ opakovane poukazuje\nna povinnosti súdov náležite sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami\nobžalovaného a obhajoby, čo však súd prvého stupňa neurobil. Zjednodušene konštatované,\nz odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k osobe sťažovateľa nie je zrejmý dôvod\npre ktorý súd rozhodol tak ako rozhodol. Uvedené skutočnosti sú verifikovateľné a nie je\nmožné ich brať na „ľahkú váhu“ ako však nepochybne v danom prípade postupoval\nOkresný súd v Ružomberku a Krajský súd v Žiline.\n\n7\n\n... Odvolací Krajský súd v Žiline sa nezaoberal ani konštatovaním sťažovateľa,\nže podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona platí podmienka, že trestný čin zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona musí byť spáchaný v súvislosti\ns právomocou a zodpovednosťou verejného činiteľa.\n... V danom prípade u starostu existuje prvok moci, nakoľko je volený funkcionár\nstarosta, no na druhej strane absentuje prvok rozhodovania, nakoľko o svojom plate som\nnemohol sám rozhodovať, ale rozhodovalo o tom zastupiteľstvo. Takže nemôžem byť\npovažovaný za verejného činiteľa.\n... Starosta obce nemá právo rozhodovať o výške svojej platu, táto právomoc patrí\nzastupiteľstvu, a preto nemôže použiť právomoc, ktorá mu bola zverená a tým ani spáchať\ntrestný čin, ktorý súvisí s výkonom právomoci.»\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, č. 50\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutiami a to rozsudkom\nOkresného súdu v Ružomberku, sp. zn. 8 T/5/2017 zo dňa 28. 11. 2017 ako porušovateľa\nv II. rade a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2 To/12/2018 zo dňa 9. 5. 2018,\nako porušovateľa v I. rade porušené boli.\n2. Rozsudok Okresného súdu v Ružomberku, sp. zn: 8 T/5/2017 zo dňa 28. 11. 2017\na Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn: 2 To/12/2018 zo dňa 9. 5. 2018 v časti\ntýkajúcej sa odsudzujúcich výrokov osoby sťažovateľa sa zrušujú a vec sa vracia\nOkresnému súdu v Ružomberku na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho\nzastúpenia o výške 218,16 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného\nmesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n8\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa\nobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20\na § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\nII.1\n\nK namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv\n\nnapadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n\n9\n\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,\nže sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím\njemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie\n(m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených\nzákladných práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (ako aj postupom, ktorý\njeho vydaniu predchádzal), ktorým prvostupňový súd uznal sťažovateľa za vinného zo\nspáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b),\nTrestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil trest\nodňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon\ntrestu s minimálnym stupňom stráženia.\nPodľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu\nprvého stupňa je odvolanie.\nZ uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému\nrozsudku okresného súdu (ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal) odvolanie ako\nriadny opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť\nkrajský súd (čo aj svojim napadnutým uznesením urobil). Právomoc krajského súdu\nrozhodnúť o odvolaní sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného\nsúdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n\n10\n\nII.2\n\nK namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv\n\nnapadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nV posudzovanej veci sťažovateľ namietané porušenie jeho v sťažnosti označených\npráv napadnutým uznesením krajského súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal) odôvodňuje najmä tým, že krajský súd sa (podľa sťažovateľa) vôbec, prípadne\ndostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v odvolaní\nproti meritórnemu\n\nrozhodnutiu\n\n(napadnutému\n\nrozsudku)\n\nsúdu\n\nprvého\n\nstupňa.\n\nSťažovateľ pritom v sťažnosti podanej ústavnému súdu konkrétne namieta, že\n-\n\npredsedníčka senátu okresného súdu riadne nerozhodla o námietke zaujatosti\nvznesenej prostredníctvom jeho obhajcu v záverečnej reči, pričom svoju zaujatosť\n(podľa sťažovateľa) mala sama oznámiť už v skoršom priebehu konania pred\nprvostupňovým súdom,\n\n-\n\nv prvostupňovom konaní došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a zásady\nbezprostrednosti a ústnosti, keďže okresný súd nevyhovel jeho návrhu na\nvykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorých výpovede z prípravného\nkonania boli na hlavnom pojednávaní (len) prečítané,\n\n11\n\n-\n\nbol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu, zákonné znaky skutkovej\npodstaty ktorého neboli (a vzhľadom na okolnosti prípade ani nemohli byť)\nnaplnené, pričom rozhodnutia všeobecných súdov v otázke jeho viny nie sú\ndostatočne odôvodnené,\n\n-\n\nkrajský súd nevyhovel žiadosti jeho obhajcu o zmenu nariadeného termínu\nverejného zasadnutia k odvolaniu proti rozsudku okresného súdu a (namiesto\ntoho) mu opatrením ustanovil náhradného obhajcu.\n\nÚstavný súd vo vzťahu k výhradám sťažovateľa uplatneným v jeho sťažnosti\nv súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré\npatria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných\nsúdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva\nalebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nVo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť\nodôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v súvislosti so vznesenou\nnámietkou zaujatosti uviedol:\n„(sťažovateľ v odvolaní, pozn.) Okrem iného namietal, že záver predsedkyne senátu,\nže o námietke zaujatosti vznesenej obhajcom v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní\ndňa 28. 11. 2017 podľa § 32 ods. 6 Tr. por. konať nebude, pretože nebola vznesená\nneodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por., je nesprávny. Podľa odvolateľa bolo potrebné\no vznesenej námietke rozhodnúť uznesením a poučiť ho, a tiež jeho obhajcu o možnosti\npodať proti takémuto uzneseniu sťažnosť.\nV tejto súvislosti je potrebné odvolateľa poučiť, že procesný postup orgánu\nrozhodujúceho o vznesenej námietke zaujatosti, v tomto prípade prvostupňového súdu,\nje okrem iného závislý i od včasnosti podania námietky.\nZ predloženého spisu je zistiteľné, že dôvodom vznesenej námietky zaujatosti\nkonajúceho súdu má byť skutočnosť, že obžalovaný bol prísediacim - členom senátu\n\n12\n\nna Okresnom súde Ružomberok, a to do roku 2016. Uvedenú\nnámietku zaujatosti vzniesol obhajca obžalovaného v záverečnej reči na hlavnom\npojednávaní dňa 28. 11. 2017. Z obsahu predloženého spisu je tiež zistiteľné, že obžalovaný\nsa o pridelení veci do senátu\n\ndozvedel už dňa 19. 1. 2017\n\n(viď doručenka na č. l. 614), t. j. po doručení obžaloby a predvolania na verejné zasadnutie\nna deň 10. 4. 2017, na ktorom sa i osobne zúčastnil. Na tomto mieste je potrebné\nobžalovaného upozorniť, že nie je rozhodné, kedy sa o uvedenom dozvedel jeho obhajca,\nale dôležité je, kedy sa o tejto namietanej skutočnosti dozvedel on, ako obžalovaný. Teda,\nak obžalovaný prostredníctvom obhajcu vzniesol námietku zaujatosti z uvedeného dôvodu\naž dňa 28. 11. 2017, nebolo to neodkladne a včas podľa § 31 ods. 4 Tr. por., a v zmysle § 32\nods. 6 Tr. por. rozhodujúci orgán sa takouto námietkou nezaoberá, a nevydáva o takejto\nnámietke žiadne meritórne rozhodnutie.\nKrajský súd uzatvára, že ak súd prvého stupňa o vznesenej námietke zaujatosti\nnekonal a nevydal o nej žiadne rozhodnutie a uvedené obžalovanému i obhajcovi oznámil\nna hlavnom pojednávaní, o čom svedčí zápisnica o hlavnom pojednávaní (č. l. 832),\npostupoval správne a v súlade so zákonom. Obžalovaný sa mýli ak tvrdí, že predsedkyňa\nsenátu po zistení, že jej napadla jeho vec, mala sa sama neodkladne vylúčiť z prejednávania\nveci. V ustanovení § 31 ods. 1 až 3 Tr. por. sú obsiahnuté dôvody vedúce k vylúčeniu\nkonkrétnych subjektov v tomto ustanovení uvedených. Vylúčenie sudcu v zmysle § 31 ods. 1\nTr. por. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý\nzákonnému sudcovi, preto sudca môže byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania\npridelenej veci len celkom výnimočne a iba zo závažných dôvodov predpokladaných v § 31\nTr. por., ktoré dôvody mu bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato.\nDôvodom pre vylúčenie konkrétnych subjektov vymenovaných v ustanovení § 31 ods. 1\nTr. por. je skutočnosť, že možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka. Zaujatosť sudcu\nvo vzťahu k subjektom konania predpokladá určitý právne významný (t. j. priateľský,\npríbuzenský alebo iný intenzívny) konkrétny vzťah, v dôsledku ktorého vzniká objektívna\npochybnosť o jeho nestrannosti. To, že obžalovaný bol prísediacim v senáte\n, ktorej bola dotknutá vec pridelená nie je tak právne významnou skutočnosťou,\nv dôsledku ktorej by vznikla pochybnosť o jej nestrannosti. Uvedené nie je takou významnou\n\n13\n\nskutočnosťou, aby v jej súvislosti malo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na nestranné\na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené táto odvolacia námietka obžalovaného\nje neopodstatnená.“\nÚstavný súd vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa po preskúmaní sťažnosti\na k nej priloženej dokumentácie konštatuje, že právne závery krajského súdu vyvoditeľné\nz už citovanej časti jeho napadnutého uznesenia sú ústavné konformné a nevykazujú znaky\nsvojvôle, resp. arbitrárnosti. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotil\npostup okresného súdu týkajúci sa námietky zaujatosti predsedníčky senátu vznesenej\nobhajcom sťažovateľa v jeho záverečnej reči ako zákonný, keďže táto námietka zjavne\nnebola vznesená bez meškania tak, ako to vyžaduje § 31 ods. 4 Trestného poriadku.\nSenát okresného súdu preto o predmetnej námietke v súlade s § 32 ods. 6 Trestného\nporiadku nekonal, a teda nevydával v tejto veci ani žiadne procesné rozhodnutie,\nproti ktorému by bolo možné podať opravný prostriedok (tak, ako so toho domáhal\nsťažovateľ). Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že obhajca\nv trestnom konaní v zásade konaná v mene obvineného (svojho klienta), pričom námietku\nzaujatosti sudcu môže podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku vzniesť len strana konania,\nktorou je podľa § 10 ods. 11 Trestného poriadku (aj) obvinený (obžalovaný), nie však jeho\nobhajca. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade pre posúdenie otázky včasnosti podanej\nnámietky zaujatosti nebolo rozhodujúce to, kedy sa o dôvode namietanej zaujatosti\npredsedníčky senátu dozvedel obhajca sťažovateľa, ale to, kedy sa o tejto skutočnosti\ndozvedel samotný sťažovateľ ako obvinený (resp. obžalovaný). Krajský súd pritom v tejto\nsúvislosti správne poukázal na to, že k uvedenému došlo už vtedy, keď bola sťažovateľovi\ndoručená obžaloba spolu s predvolaním na verejné zasadnutie.\nÚstavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú aj argumentáciu\nkrajského súdu týkajúcu sa sťažovateľom namietanej skutočnosti, že predsedníčka senátu\nsama neoznámila svoju zaujatosť podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd\nsa aj v tomto smere stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu,\nz ktorého možno vyvodiť, že skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti pôsobil ako člen senátu\n(prísediaci) predsedníčky senátu, sama osebe nezakladá dôvod na pochybnosť\n\n14\n\no jej nezaujatosti pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa. Uvedený právny názor je pritom\nv súlade aj s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov, podľa ktorej sama skutočnosť,\nže sudca v minulosti prichádzal v rámci plnenia pracovných povinností do styku\ns procesnou stranou, neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov\npre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka. K vylúčeniu sudcu\nz vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže dôjsť\nlen vtedy, ak jeho vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca\nnie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo sa takým nemôže javiť navonok\n(R 2/2008). Sťažovateľ pritom ani v sťažnosti podanej ústavnému súdu neuvádza žiadne\nskutočnosti, ktoré by nasvedčovali takej povahe jeho vzťahov s predsedníčkou senátu, ktorá\nby zakladala dôvod na jej možné vylúčenie z rozhodovania v jeho veci.\nK sťažovateľom (už v odvolaní) namietanému porušeniu zásad kontradiktórnosti\na bezprostrednosti (resp. ústnosti) postupom okresného súdu krajský súd v napadnutom\nuznesení najmä uviedol:\n„Porušenie zásady ústnosti, bezprostrednosti a tiež zásady kontradiktórnosti\nodvolací súd pri prieskume predloženej veci nezistil. Obžalovaný porušenie týchto zásad\nvidel v tom, že na hlavnom pojednávaní bol vypočutý len on v procesnom postavení\nobžalovaného, a ostatní svedkovia neboli predvolaní, len boli prečítané zápisnice o ich\nvýsluchu z prípravného konania. Namietal, že takýmto postupom mu nebolo umožnené,\naby svedkom na hlavnom pojednávaní kládol otázky.\n... V súvislosti s uvedeným treba obžalovaného i jeho obhajcu upozorniť, že Trestný\nporiadok zo zásady ústnosti upravuje niektoré výnimky. Jednou z nich je možnosť namiesto\nústneho výsluchu obžalovaného, resp. svedka prečítať zápisnicu o jeho výpovedi (§ 258\nods. 4, § 263 a § 135 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd pri prieskume predloženej veci, najmä\nzo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 22. 5. 2017 (č. l. 618) zistil, že na tomto\nhlavnom pojednávaní boli prečítané výpovede svedkov\n,\n,\na\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n. Z tej istej zápisnice na č. l. 623 je zistiteľné, že výpovede týchto svedkov\n\nboli prečítané so súhlasom obžalovaného, obhajcu, aj prokurátora postupom podľa § 263\n\n15\n\nods. 1 Tr. por. Výpovede svedkov v prípravnom konaní boli vykonané kontradiktórne,\nza účasti obhajcu obžalovaného. Tiež bolo zistené, že tomuto hlavnému pojednávaniu\npredchádzalo verejné zasadnutie vykonané dňa 10. 4. 2017 za osobnej účasti obžalovaného\ni jeho obhajcu. Na verejnom zasadnutí pri predbežnom prejednaní obžaloby podľa § 244\nods. 1 písm. k) Tr. por., predsedkyňa senátu, okrem iného, určila rozsah a spôsob\ndokazovania a už na tomto verejnom zasadnutí so súhlasom obžalovaného i jeho obhajcu\nbolo určené, že výpovede svedkov budú prečítané na hlavnom pojednávaní dňa 22. 5. 2017.\nNavyše, možnosť realizovať právo obhajoby a tiež možnosť uplatniť zásadu ústnosti\na bezprostrednosti bola daná obžalovanému i na hlavnom pojednávaní dňa 28. 11. 2017\n(č. l. 831), na ktorom obžalovaný i jeho obhajca boli osobne prítomní a prehlásili, že\nnávrhy na doplnenie dokazovania nemajú.“\nVychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu,\nústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie všeobecného súdu ani v tejto časti\nnevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných právnych noriem. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu nespochybňuje zistenie krajského súdu, že výpovede (niektorých) svedkov\nz prípravného konania boli na hlavnom pojednávaní prečítané s jeho súhlasom,\nako aj so súhlasom jeho obhajcu (v súlade s § 263 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.).\nNad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že takýto postup príslušného súdu je možný\naj na podklade § 263 ods. 2 Trestného poriadku v prípade, že ho prokurátor navrhol\nuž v obžalobe a obžalovaný po doručení obžaloby vo svojej reakcii na výzvu súdu\npodľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku nenavrhol tohto svedka (resp. týchto svedkov)\nvypočuť osobne. Sťažovateľ pritom v sťažnosti ústavnému súdu netvrdí, že by osobný\nvýsluch dotknutých svedkov vo svojom vyjadrení k obžalobe navrhol, naopak len uvádza\n(namieta), že okresný súd sa stotožnil s obžalobným návrhom prokurátora na prečítanie\nvýpovedí niektorých svedkov z prípravného konania a tým mu odňal možnosť klásť týmto\nsvedkom otázky. Ak teda sťažovateľ súhlasil s čítaním zápisníc o výpovediach svedkov\na nenamietal návrh prokurátora na ich čítanie po tom, čo mu bola doručená obžaloba\nobsahujúca návrh na takýto postup, je logické, že jeho návrh na výsluch týchto svedkov\nprednesený v priebehu hlavného pojednávania okresný súd odmietol podľa § 272 ods. 3\n\n16\n\nTrestného poriadku, pretože tieto výsluchy by sa týkali okolností, ktoré už boli zistené\nzákonnom ustanoveným postupom z už skôr vykonaného dokazovania (čítaním zápisníc\no výsluchoch svedkov z prípravného konania).\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že napadnuté uznesenie krajského\nsúdu, ako aj napadnutý rozsudok okresného súdu sú v otázke jeho viny nedostatočne\nodôvodnené\n\na vychádzajú\n\nz nesprávneho\n\nprávneho\n\nposúdenia\n\nzisteného\n\nskutku.\n\nÚstavný súd pri skúmaní tejto časti sťažnosti napriek v časti II.1 tohto uznesenia\nkonštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti\nnamietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom\nokresného súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) v súlade s materiálnym\nprístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah napadnutého rozsudku okresného\nsúdu, keďže označené rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu o uplatnenom opravnom prostriedku (odvolaní, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu\npožadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08).\nOkresný súd svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa v napadnutom rozsudku\nodôvodnil okrem iného takto:\n„Na základe... vykonaného dokazovania postupujúc tak, aby bol zistený skutkový stav\nveci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie,\nhodnotiac dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia\nzaloženého na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne,\nnezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá\nzo strán, dospel súd k záveru, že obžalovaný\n\nsvojim konaním naplnil všetky\n\nzákonné znaky zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1\npísm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.\n... Objektom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa je záujem na\nriadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na výkone práv a povinností fyzických\nosôb a právnických osôb. Objektívna stránka spočíva v konaní verejného činiteľa, ktorý\nkoná s úmyslom spôsobiť inému škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený\n\n17\n\nprospech niektorým z konaní uvedeným v § 326 ods. 1 písm. a), b), c), teda na naplnenie\ntejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby si činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný\nčiniteľ. Prekročenie právomoci znamená, že verejný činiteľ vykonáva činnosť, ktorá nepatrí\ndo jeho právomoci. V takomto prípade verejný činiteľ prekračuje svoju právomoc tým,\nže vykonáva právomoc iného verejného činiteľa alebo orgánu, prípadne svojho\nnadriadeného alebo podriadeného, pričom na výkon tejto právomoci ho zákon alebo iný\nprávny predpis neoprávňuje, resp. ak verejný činiteľ koná bez osobitného splnomocnenia,\nktorý právny poriadok v danom prípade vyžaduje. Dodatočné schválenie konania\nnadriadeným orgánom alebo vyslovenie súhlasu s takýmto konaním neznamená beztrestnosť\nverejného činiteľa.\n... súd konštatuje, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku nepriznal. Zo spáchania\nskutku je usvedčovaný výpoveďami svedkov\n\n,\n\n,\n\n- poslancami obecného zastupiteľstva v období rokov 20112014, ktorí potvrdili, že starostovi obce bol každoročne navýšený plat, a to až do konca jeho\nobdobia, pričom bol plat navýšený o 10,95 %. Svedok\n\npotvrdil, že\n\nobžalovaný v roku 2011 a 2014 nemal schválené odmeny, prípadne ani príplatky, ale len\nnavýšenie platu o 10,95 % a bolo to na základe nového koeficientu, aby neklesol s platom.\nSpáchanie skutku je preukázané aj výpoveďou svedkyne\n\n, ktorá potvrdila,\n\nže ako účtovníčka vypracovala platové dekréty aj s osobnými príplatkami pre starostu\nz rokov 2008 a roku 2010, tieto platové dekréty robila na základe pokynu starostu obce,\nt. j. obžalovaného. Platové dekréty a uznesenia obecného zastupiteľstva jej slúžili\nako podklad na vypočítanie mzdy obžalovanému (bývalému starostovi obce). Svedok\n, bývalý hlavný kontrolór obce\n\npotvrdil, že plat starostu\n\nnekontroloval, nakoľko to nemal v pláne kontrolnej činnosti, mzdové listu starostu obce\nz rokov 2008 až 2014 nikdy nevidel, oboznámil sa s nimi až pred príslušníkom polície.\nPlatové dekréty starostu obce nepodpisoval, podpisy, ktoré sú tam nie sú jeho. Spáchanie\nskutku je preukázané aj výpoveďou svedka\n\n(súčasného starostu obce\n\n), ktorý potvrdil, že obžalovanému bol vyplácaný plat na základe platových\ndekrétov, pričom platový dekrét sa skladal z dvoch častí. V prvej časti bolo od slova\ndo slova odcitované uznesenie, ktorým schválili plat starostu, následne bola druhá časť\noddelená hrubou čiarou, kde boli dopísané odmeny, resp. osobné príplatky, ktoré neboli\n\n18\n\nschvaľované obecným zastupiteľstvom, avšak boli schválené obecným zastupiteľstvom\nv roku 2008 a v roku 2010. Zároveň z výpovede svedka mal súd za preukázané,\nže obžalovaný musel vedieť ako sa schvaľuje plat starostu, ako aj na akú výšku platu má\npodľa zákona nárok, nakoľko pri každom dekréte obžalovaného boli pripojené\naj usmernenia od\n\n, ktorý ako poradca každoročne vypracoval pokyny\n\npri schvaľovaní platu starostom.\nSpáchanie skutku je preukázané aj listinnými dôkazmi, a to zápisnicami\nzo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce\n\nzo dňa 01. 06. 2011,\n\n15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014, z ktorých jednoznačne vyplýva, že poslanci\nobecného zastupiteľstva schválili plat starostu v plnej výške v eurách po zvýšení o 10,95 %.\nTo znamená, že starostovi obce bol schválený plat starostu od 01. 06. 2011 vo výške 1.408,Eur, od 01. 01. 2012 bol schválený plat starostu vo výške 1.439,- Eur, od 01. 01. 2013\nvo výške 1.474,- Eur a od 01. 01. 2014 vo výške 1.509,- Eur. Z uvedeného jednoznačne\nvyplýva, že obžalovanému bol poslancami obecného zastupiteľstva\nschválený konštantný plat na príslušné obdobie bez akýchkoľvek ďalších príplatkov, ktorých\nvyplácanie nad rámec schváleného platu nebolo v zmysle zákona č. 253/1994 Z. z.\no právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení\núčinnom od 01. 06. 2011 ani možné vyplácať. Súd v danom prípade poukazuje aj na znenie\n§ 3 ods. 1 zákona č. 253/1994 ako § 4 ods. 2 citovaného zákona, kedy obecné zastupiteľstvo\nmôže plat starostu rozhodnutím zvýšiť až o 70 %. Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek\nnavýšenie platu starostu je v kompetencii obecného zastupiteľstva, ktorý každoročne\nje oprávnený prehodnotiť plat starostu a tento mu zvýšiť, prípadne znížiť a jeho sumu\nnásledne uviesť v zápisnici zo zasadnutia obecného zastupiteľstva pre príslušný kalendárny\nrok. Práve určenie presnej sumy platu starostu obce má zabezpečiť to, aby poslanci\nobecného zastupiteľstva vedeli aký plat starostovi obce schválili.\n... Súd sa zaoberal aj obranou obžalovaného, ktorý poukázal na neoprávnené zásahy\na manipuláciu so zápisnicami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v rokoch 2011\naž 2014. Súd vykonal dokazovanie, a to pribratím znalca z odboru kriminalistiky\n. a jeho výsluchom na hlavnom pojednávaní mal jednoznačne za\npreukázané, že všetky zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva vo\nkonané dňa 01. 06. 2011, 15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014, ako aj uznesenia zo\n\n19\n\nzasadnutia obecného zastupiteľstva obce\n\nzo dňa 01. 06. 2011, 15. 03.\n\n2012, 11. 04. 2013 a 16. 04. 2014 nevykazujú znaky pozmeňovania, prepisovania, výmeny\nstrany, ani iné znaky falšovania. Taktiež z výpovede svedka\n\n, ktorý v\n\ncivilnom konaní vypracoval znalecký posudok súd zistil, že v jednotlivých uzneseniach zo\ndňa 15. 12. 2014, 15. 03. 2012, 11. 04. 2013 a zo zápisnice zo zasadnutia zo dňa 11. 04.\n2013, 15. 03. 2012 malo dôjsť v počítačovom systéme k zmenám, avšak svedok nevedel\nuviesť čo konkrétne sa v zápisniciach menilo, len vedel vypočítať kedy bol súbor nahratý a\nkedy došlo k jeho zmene...\nZ hľadiska subjektívnej stránky u obžalovaného\n\nide o zavinenie\n\númyselné v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, pretože chcel spôsobom uvedeným\nv tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, a to záujem štátu\nna riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických\na právnických osôb. Prekročenie právomoci starostu obce, teda obžalovaným\nspočívalo práve v tom, že po schválení platu v roku 2011, roku 2012, 2013, 2014\nobecným zastupiteľstvom, nebol plat v súlade s uznesením obecného zastupiteľstva\nvypracovaný platový dekrét, na základe ktorého mu bola mzda následne v každom\nkonkrétnom roku mesačne vyplácaná, pričom platový dekrét bol vypracovaný na pokyn\na so súhlasom obžalovaného, teda osobou, ktorá je štatutárnym orgánom obce.“\nKrajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku súdu\nprvého stupňa, odôvodnil napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa výroku o vine\nsťažovateľa najmä takto:\n„Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom\nrozsudku, sú správne a úplné a zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného\nna hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom\nna rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Vzhľadom na to odvolací súd\nv otázke skutkových zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého\nstupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožňuje.\n... dôkazy, o ktoré prvostupňový súd oprel výrok o vine a tiež výrok o treste\nu obžalovaného, boli zabezpečené a vykonané v súlade s Trestným poriadkom, a v súlade\nso zásadami trestného konania vrátane zásady kontradiktórnosti. Ako už odvolací súd\n\n20\n\nkonštatoval v predchádzajúcom, obžalovaný odvolanie založil v podstate na opakovaných\ndôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. V odvolaní\npodrobne hodnotil výpovede svedkov, zdôraznil nevieryhodnosť výpovede svedka\n, ktorý pozmenil úradné dokumenty predložené súdu, čo bolo podľa jeho názoru\nv konaní pred prvostupňovým súdom preukázané. Krajský súd ako súd odvolací\npri prieskume predloženej veci pochybenia prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov\nnezistil a má za to, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne\npodľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda dôkazy hodnotil na základe vnútorného presvedčenia\nzaloženého na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne\na dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam... Žiada sa uviesť, že prvostupňový\nsúd veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo spáchania\nžalovaného skutku, so znalosťou veci tieto vyhodnotil a jeho správne právne závery majú\ndostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. V prejednávanej veci odvolací\nsúd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil dôkazy vykonané prvostupňovým\nsúdom s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom a hodnotenie dôkazov tak, ako to učinil\nprvostupňový súd si v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach na toto odkazuje...\nOdvolateľa je potrebné tiež poučiť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom\nkonaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale\niba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné,\nalebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné\nupriamiť pozornosť obžalovaného na odôvodnenie dotknutého rozhodnutia uvedené na č. l.\n14, kde prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal a vysporiadal s ním predneseným\nobhajobným tvrdením, ktorým poukazoval na neoprávnené zásahy a manipuláciu so\nzápisnicami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v rozhodnom období, a rovnako tiež\npokiaľ poukazoval na manipuláciu s uzneseniami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva\ns jednoznačným záverom, že uznesenia zo zasadnutia obecného zastupiteľstva zo dňa\n1. 6. 2011, 15. 3. 2012, 11. 4. 2013 a 16. 4. 2014 nevykazujú znaky pozmeňovania,\nprepisovania, výmeny strán, ani iné znaky falšovania. Vzhľadom na tú skutočnosť,\nže prvostupňový súd sa dôsledne vysporiadal s obranou obžalovaného, odvolací súd\n\n21\n\nnepovažuje za nutné opakovane uvádzať skutočnosti, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a majú\noporu vo vykonanom dokazovaní pred prvostupňovým súdom.\nPokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného a jeho výhrady k právnej\nkvalifikácii prezentované v odvolaní prostredníctvom obhajcu, i v tomto prípade odvolací\nsúd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde prvostupňový súd na č. l. 11\na nasl. poukázal na všetky skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie právnej kvalifikácie ako\nzločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2\npísm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Tr. zák. Argumenty súdu prvého\nstupňa si odvolací súd v celom rozsahu osvojuje a na tieto poukazuje. V tejto súvislosti\nnemožno opomenúť ani právny záver prokurátora uvedený vo vyjadrení zo dňa 12. 2. 2018,\nktorým reagoval na výhrady obžalovaného...“\nProkurátor vo vyjadrení k odvolaniu\n\nsťažovateľa\n\nokrem\n\niného uviedol:\n\n«K odvolateľom uvádzanej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR je potrebné uviesť,\nže obžalovaný je súdený pre trestný čin podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Tr. zák.,\na teda že prekročil svoju právomoc, pričom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsa týka odseku 1 písm. a) Tr. zák., a teda že verejný činiteľ vykonáva svoju právomoc\nspôsobom odporujúcim zákonom, čo sú dva odlišné spôsoby spáchania skutku. Objektívna\nstránka prejednávaného trestného činu zahŕňa konanie verejného činiteľa, ktoré spočíva\nv prekročení svojej právomoci. Pod pojmom „prekročí svoju právomoc“ sa rozumie\nkonanie páchateľa, ktorý vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného verejného\nčiniteľa (v danom prípade obecného zastupiteľstva, pozn.).»\nVychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého uznesenia krajského\nsúdu, ako aj napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu\npožadovanej ústavnej ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd dospel k záveru,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci sťažovateľa ani v tejto časti (týkajúcej sa viny\nsťažovateľa a právnej kvalifikácie skutku) nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti,\nsvojvôle alebo arbitrárnosti. Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa názoru\nústavného súdu svoje právne závery o vine sťažovateľa zo spáchania zločinu zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného\nzákona založili na konkrétnych, vykonaným dokazovaním preukázaných skutočnostiach,\n\n22\n\npričom svoje rozhodnutia aj jasným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnili.\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedené opätovne pripomína, že jeho prvoradou úlohou\nje ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd\npozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať\nzákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá\ndôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V danom prípade\nje pritom z napadnutých rozhodnutí zjavné, na základe akých úvah, vychádzajúc\nz vykonaného dokazovania, všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľ ako starosta\nobce (teda verejný činiteľ) prekročil svoju právomoc, keď si v rozhodnom období\n(na základe vlastného pokynu), v úmysle zadovážiť si neoprávnený prospech, nechával\nvyplácať plat v sume, ktorá bola v rozpore so sumou platu, ktorú mu v konkrétnej výške\nv súlade so zákonom každoročne určovalo obecné zastupiteľstvo rozhodnutím, s ktorým bol\nsťažovateľ oboznámený.\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon namieta, že krajský súd nevyhovel žiadosti\njeho obhajcu o zmenu nariadeného termínu verejného zasadnutia k odvolaniu proti rozsudku\nokresného súdu, pričom mu na účel jeho právneho zastúpenia na predmetnom verejnom\nzasadnutí opatrením č. k. 2 To 12/2018-897 z 24. apríla 2018 ustanovil náhradného obhajcu.\nV súvislosti s uvedenou výhradou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť,\nže podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je (okrem prípadov výslovne uvedených\nv tomto zákone) viazaný návrhom na začatie konania, predovšetkým jeho petitom, v ktorom\nsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmet\nkonania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.\nVzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha\nv petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci a jeho rozhodnutiu, ktoré\nsťažovateľ v petite svojej sťažnosti označil (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,\nIV. ÚS 287/2011). Sťažovateľ v posudzovanej veci, zastúpený zvoleným advokátom,\nporušenie svojich v sťažnosti označených práv označeným opatrením krajského súdu\nnenamieta, a preto ho ústavný súd nemôže preskúmavať. Napriek uvedenému, vychádzajúc\nz obsahu predmetného opatrenia krajského súdu (ktorého fotokópiu sťažovateľ pripojil\nk svojej sťažnosti, pozn.), ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie prima facie\n\n23\n\nnevykazuje znaky svojvôle, resp. arbitrárnosti, keďže bolo vydané v súlade so zákonným\nustanovením, ktorého účelom je predísť zmareniu nariadeného úkonu trestného konania\n(§ 42 ods. 1 Trestného poriadku).\nNa základe uvedených skutočností, sumarizujúc dosiaľ vyslovené čiastkové závery,\nústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho\nvydaniu predchádzal, nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí\ntejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia\nsťažovateľom označených základných práv garantovaných ústavou, a preto pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. septembra 2018\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "rozhodnutie-odôvodnenie", "trestné konanie", "svedok-výsluch svedka", "obhajoba, obhajca-ustanovený", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-bezprostrednosti a ústnosti", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti", "konanie-kontradiktórnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}