{"guid": "ussr:d153788a-fff8-4b47-a393-5492be387998", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2018 z 25. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 52/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d153788a-fff8-4b47-a393-5492be387998", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 52/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nMiroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nBugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj\nBugala, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1\na 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 6/2016 z 20. septembra 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o. o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2\n\nv spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 6/2016 z 20. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. RP/17/2016 z 26. apríla 2016\nRada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) rozhodla tak, že sťažovateľke uložila\npodľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene\nzákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o vysielaní a retransmisii“) sankciu – pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a)\nzákona o vysielaní a retransmisii vo výške 5 500 eur za porušenie povinnosti ustanovenej\nv § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že sťažovateľka program Prepadnutie\nv Pacifiku odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 27. novembra\n2015 približne o 22.44 h v trvaní približne 142 minút a 6 sekúnd (vrátane reklamných\nprerušení) prerušila zaradením reklamy päťkrát.\nProti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas opravný prostriedok, ktorým sa\ndomáhala, aby najvyšší súd rozhodnutie Rady z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a)\naž e) Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie Rady.\nSťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „zasiahol do základného právo\nsťažovateľky na (i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu; a (ii) slobodu\nprejavu a šírenie informácií...“, keď „nedostatočne a arbitrárne vyhodnotil odvolací dôvod\nneoprávneného zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a potvrdením rozhodnutia Rady\narbitrárne uzavrel, že došlo k splneniu podmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie\nslobody prejavu sťažovateľky.\nSťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia relevantných dôvodov\nv odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nenaplnenia\nkritérií pre zásah do slobody prejavu, hoci sťažovateľka uplatnila tento odvolací dôvod, je\n\n2\n\nmožné považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú\nprávnu ochranu sťažovateľky.\nRovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu bez existencie\ndôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\na proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny\nzásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.“.\nNajvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky nijako nevyjadril k skutočnosti, že\nrozhodnutie Rady žiadne dôvody na obmedzenie slobody prejavu neobsahovalo. Úlohou\nnajvyššieho súdu nie je nahrádzať úvahu správneho orgánu a neexistujúce odôvodnenie\nv jeho rozhodnutí. Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky nijako nevysporiadal\ns podstatným odvolacím dôvodom, čím sa závažným spôsobom dopustil zásahu do práva\nsťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. K tomu sťažovateľka ďalej argumentuje:\n«Sťažovateľka uvádza, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe\nzákona (§ 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii), avšak tento zásah\nnesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti). Sťažovateľka uvádza, že z rozhodnutia Rady, z napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že Rada a najvyšší súd\nobmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva\ndivákov (spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež\ndomnelej ochrany divákov pred nadmerným reklamným tlakom a zachovaním integrity diel.\nBez ohľadu na to, že ani Rada ani najvyšší súd neidentifikovali, ktorý z vymedzených\nverejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol v prejednávanej veci legitímnym cieľom\nochrany, je podľa slov sťažovateľky potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“ (ako\nbližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním\nsledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným zneužitím\nna reklamné účely, nie je možné považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie\nslobody prejavu, nakoľko takéto právo „divákov“ ústava ani dohovor nepoznajú.\nSťažovateľka uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú obsah\ntelevízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu. Štát v tomto\n\n3\n\nprípade v súlade so svojim primárnym záväzkom zabezpečil pluralitu médií na to, aby aj\ntáto informácia mohla byť vyhľadaná, rozšírené a spracovaná divákmi...\nV prejednávanej veci je preto možné konštatovať, že odvysielané informácie\nreklamného charakteru, (hoci mohli ísť nad rozsah povoleného vysielania reklamy) neboli\nspôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o obmedzení práva divákov na\nzabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a „už vôbec\nnie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo\nčl. 10 ods. 2 dohovoru...“.\nSťažovateľka trvá naďalej na svojej argumentácii, že obmedzenie slobody prejavu na\nzáklade rozhodnutia Rady a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu taktiež nebolo\nproporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti) a má tiež za to, že je bez\nprávneho\n\nvýznamu\n\nzaoberať\n\nsa\n\nskúmaním\n\nproporcionality\n\n(aplikáciou\n\ntestu\n\nproporcionality), pretože samotný zásah... nesmeroval k ochrane práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti, a z tohto\ndôvodu nemohol byť zásah zákonný...\nAk mal štát záujem na tom, aby akékoľvek programy neboli prerušované reklamným\nobsahom nad určitý časovo ohraničený limit, učinil pre to zadosť tým, že v súlade so svojim\npozitívnym záväzkom štátu vytvoril priestor pre pluralitu médií, v zmysle ktorej sa každý\nsubjekt po splnení formálnych podmienok môže s ľubovoľným obsah vysielania (ponukou)\nuchádzať o priazeň diváka (dopyt).\nJe výsostným subjektívnym právom každého diváka rozhodnúť sa sledovať taký obsah\nvysielania, ktorý si sám zvolí. Z toho vyplýva, že aj prípadné vysielanie programov s častým\nprerušovaním reklamnými informáciami môže diváka zaujímať a štát má vytvoriť priestor\n(pluralita), aby sa mohol takýto vysielateľ s takýmto obsahom o diváka uchádzať.\nV demokratickej spoločnosti nie je potrebné a už vôbec nie nevyhnutné, aby orgán\nštátu namiesto diváka rozhodoval koľko informácií reklamného charakteru môže konkrétny\nvysielateľ (sťažovateľka) vo svojom programe odvysielať, pretože je len na divákoch, či\ntakéto vysielanie zaujme dostatočný počet divákov, aby vysielateľ (sťažovateľka) „prežil“\nna mediálnom trhu závislom od sledovanosti.\nJe výsostným právom každého diváka „chytiť do ruky ovládač“ od televízneho\nprijímača a prepnúť program na ponuku od iného vysielateľa a nie je potrebné aby štát\n\n4\n\n(Rada, najvyšší súd) zasahovali do práva sťažovateľky šíriť reklamné informácie v súlade\nso slobodou prejavu v rozsahu, ktorý si sám zvolí.»\nNa základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému\nsúdu, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej\nzákladných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy\na jej práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke právo na úhradu trov konania\npred ústavným súdom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n\n5\n\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nKľúčovou námietkou sťažovateľky je, že správny orgán a následne aj najvyšší súd\nporušili označené ústavné práva sťažovateľky predovšetkým tým, že najvyšší súd\nnereagoval na námietku sťažovateľky o neproporcionalite zásahu do jej slobody prejavu\nzo strany Rady, a preto je napadnutý rozsudok arbitrárny a neodôvodnený, ako aj tým, že\nnajvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľkinmu právu na slobodu prejavu, ale poskytol\nochranu domnelému verejnému záujmu na ochrane diváka pred prílišnou frekvenciou\nreklám v programe televízie. Podľa sťažovateľky takýto zásah do jej slobody prejavu je\nneproporčný, resp. ani nemal byť vykonaný, keďže žiaden verejný záujem na ochrane\ndiváka pred množstvom reklám nemožno hodnotiť ako legitímny (nieto nevyhnutný)\nz pohľadu ústavy a dohovoru.\nÚlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť, či\nvzhľadom na námietky sťažovateľky a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je\npotrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,\nkeďže by ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebolo ani potenciálne možné vysloviť\nporušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nV relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza:\n«Poukazujúc na znenie čl. 20 ods. 2 Smernice o AVSM, dospel senát na základe\neurokonformného výkladu k záveru, že vysielanie programu trvajúceho dlhšie ako 30 minút,\n\n6\n\nmožno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom, jedenkrát za každé plánované\nobdobie v dĺžke najmenej 30 minút.\nAj v ustanovení § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je uvedené, že reklamou je\nmožné prerušiť každý 30-minútový časový úsek.\nPodľa názoru súdu, ani výkladom tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru,\nže je povolené prerušiť aj kratší časový úsek, keďže takýto by už v zákone stanovených\n30 minút nedosahoval. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút, zákonodarca umožnil\nprerušiť reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch,\nktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na\nucelené 30-minútové úseky.\nV tejto súvislosti poukazuje súd i na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C6/98 vo veci Arbeitsgemeinschaft Deutscher Rundfunkanstalten (ARD) vs. PRO Sieben\nMédia AG, za účasti SAT 1 SatellitenFemsehen Gmbh a Kabel 1, KI Femsehen GmbH,\nv ktorom okrem iného Súdny dvor uviedol, že členské štáty sú oprávnené stanoviť pre\ntelevízne vysielanie, ktoré spadá do ich právomoci, úpravu vysielania reklamy buď na\nzáklade tzv. čistého princípu (do trvania programu sa započítava len čas vysielania diela)\nalebo tzv. hrubého princípu (do času trvania programu sa započíta čas vysielania diela +\nčas trvania reklamných prerušení).\nZákon č. 308/2000 Z. z. nestanovuje na účely vysielania reklamy definíciu čistého\nalebo hrubého časového úseku (§ 35 ods. 3) ale stanovuje, že zaradením reklamy alebo\ntelenákupu je možné prerušiť každý (minimálne) 30 minútový časový úsek.\nSkutočnosť, že väčšina audiovizuálnych diel nebude dosahovať presné násobky 30minútových časových úsekov, nemá vplyv na povinnosť vysielateľa prerušovať\naudiovizuálne dielo zaradením reklamy len toľkokrát, koľko je kompletných 30-minútových\nčasových úsekov. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil\nprerušiť reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch,\nktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na\nucelené 30-minútové úseky. Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom\nrozhodnutí, je aj v súlade s európskym právom, konkrétne so smernicou č. 2010/13/EÚ.\nVnútroštátne orgány aplikácie práva (tak súdne, ako aj správne orgány) sa majú vždy\nusilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.\n\n7\n\nNajvyšší súd zastáva názor, že právna úprava obmedzenia, resp. regulácie\nprerušovania audiovizuálnych diel, je stanovená jasným a zrozumiteľným spôsobom\na nedovoľuje viacstranný výklad. Navrhovateľ argumentoval tým, že vysielateľ je\noprávnený prerušiť vysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale\nnedokončenom 30-minútovom časovom úseku, s poukazom na druhú časť vety „a to aj\nv prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho\ndiela nepresahuje 30 minút“. Najvyšší súd už viackrát dospel k záveru, že takéto tvrdenie je\núčelové a zavádzajúce, pretože je v rozpore s účelom a zmyslom predmetnej právnej úpravy,\nktorá má ochraňovať recipientov pred nadmerným reklamným zaťažením a na druhej\nstrane, ochraňovať integritu audiovizuálnych diel. Neobstojí pritom ani námietka\nnavrhovateľa o porušení práva na slobodu prejavu, pretože ako správne odporca uviedol\nv napadnutom rozhodnutí, bola dodržaná aj podmienka legality a legitimity, keďže takéto\nobmedzenie slobody prejavu umožňuje samotné ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ak je takéto obmedzenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.\nOdporca preto v tomto prípade postupoval správne, ak pri posudzovaní dodržiavania\npovinnosti vysielateľa na prerušenie programu a zaradenie reklamy vychádzal z celkovej\ndĺžky trvania diela, vrátane času trvania reklamných prerušení. Takýto postup je podľa\nnázoru najvyššieho súdu možné akceptovať len za predpokladu, že vysielateľ dodrží\nzákonom stanovený časový rozsah vysielania reklamy a telenákupu. Uvedené stanovisko\nvychádza z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadreného už v iných\nrozhodnutiach, týkajúcich sa totožnej problematiky, napr. 3Sž/12/2013, 3Sž/2/2013,\n5Sž/11/2013, na ktoré správne poukazoval aj žalovaný.\nV posudzovanom prípade nebolo sporné, že posledné plánované obdobie vysielaného\nprogramu bolo kratšie ako 30 minút, t.j. reklama, pred ním zaradená skrátila posledný\nčasový úsek vysielaného programu na kratšiu dobu ako stanovuje zákon. Nie je pritom\npodstatné, či sa tak stalo v úvode vysielaného programu alebo na jeho konci, pretože každý\nprerušený časový úsek programu, musí trvať najmenej 30 minút. Práva vysielateľa neboli\nv tomto prípade porušené, pretože Rada za účelom určenia dĺžky programu počítala hrubý\nčas vysielaného programu, vrátane reklamných prerušení, čo umožnilo vysielateľovi\nrealizovať viac reklamných prerušení, akoby to bolo pri počítaní čistého času vysielaného\nprogramu.\n\n8\n\nOdporca dospel k svojmu rozhodnutiu na základe logického a jednoznačného\nvýkladu zákona a príslušnej európskej normy a toto náležitým spôsobom odôvodnil...\nV súvislosti s uložením sankcie za uvedené porušenie povinnosti podľa ust. § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.\n4Sž/101/01 zo dňa 26.02.2002, z ktorého vyplývajú už judikované pravidlá pre ukladanie\nsankcií v správnom konaní: „Uplatnenie prísnejšej sankcie sa viaže na opakované\nporušenie právnej povinnosti a nie na identický skutok.“ Keďže navrhovateľ už bol\nsankcionovaný za porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., Rada bola\noprávnená uložiť navrhovateľovi prísnejšiu sankciu...\nPokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného\nsenátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. 4. 2012, najvyšší súd\nzastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru súdu iného štátu.\nSúd pri skúmaní a vyhodnotení predmetných námietok vychádzal z už ustálenej\nsúdnej praxe a právneho názoru tunajšieho súdu v obdobných prípadoch, v ktorých\nnavrhovateľ vznášal totožné námietky (3Sž/22/2012, 3Sž/21/2012, 2Sž/15/2013, 3Sž/5/2015\na iné).\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z obsahu pripojeného\nadministratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej\nmiere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona\nč. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha, ktorú odporca použil v napadnutom rozhodnutí\nvychádza z logických argumentov.»\nK namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\n\n9\n\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti,\n\npredchádzania\n\nnepokojom\n\na zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského\nprogramu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu,\nprogramu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy\nalebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie\ntohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri\nvysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy\nalebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nÚstavný súd s poukazom na citované právne normy konštatuje, že § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní a retransmisii ukladá vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu\ns vysielaním programov. Táto povinnosť nemá vplyv na samotný obsah alebo formu\nvysielania, nedotýka sa obsahu či formy šírených informácií, myšlienok, názorov či ideí,\nrovnako\n\nsa\n\nnedotýka\n\nobsahu\n\nči\n\nformy\n\nsamotnej\n\nreklamy\n\nalebo\n\ntelenákupu.\n\nIde o zákonodarcom uloženú povinnosť takmer technického charakteru – prerušenie\nprogramovej služby zaradením reklamy alebo telenákupu na každý minimálne 30-minútový\n\n10\n\nčasový úsek. Citovaná zákonná úprava teda určuje časový rámec (frekvenciu) zaradenia\nreklamy či telenákupu v rámci vysielanej programovej služby.\nCitovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým spojená sankcia za jej porušenie\nnezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru. Uloženie\nsankcie za porušenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii zo strany Rady nemožno\nvnímať ako obmedzenie slobody prejavu, teda práva na šírenie informácií, myšlienok,\nnázorov a ideí v akejkoľvek forme.\nSťažovateľke nebola uložená sankcia za šírenie informácií, myšlienok, názorov\na ideí, za ich obsah či formu alebo za obsah či formu reklamy alebo telenákupu. Tejto\nslobody (slobody prejavu) sa povinnosť podľa § 35 zákona o vysielaní a retransmisii\nnedotýka, nezasahuje do nej. Povinnosť uloženú zákonodarcom v § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní a retransmisii nemožno vzhľadom na jej účel a charakter považovať\nza povinnosť zasahujúcu do slobody prejavu vysielateľov, ale za určitú takmer technickú\npodmienku činnosti vysielateľov (vysielania programovej služby), resp. jednu z formálnych\npodmienok podnikateľskej činnosti vysielateľov.\nZ argumentácie sťažovateľky sa dá vyvodiť, že vo svojej podstate namieta nesúlad\n§ 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii s ústavou, čo možno namietať len v konaní\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé\nkonanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,\na preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom\na na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným\nsúdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť\nuskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“\n(II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného\nvyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť\nprávomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.\nZáver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to\n\n11\n\nzvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do\npôsobnosti senátu ústavného súdu mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do\npôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je\ntotiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore\ns ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to\nv okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj\nIV.ÚS 50/2010).\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu\nv zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nimi,\na preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n12\n\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému\nprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej\nnapr. aj II. ÚS 439/2016).\nV tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho\nsúdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len\npreskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či\nkompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali\npríslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny\nsúd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.\nIV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).\nSťažovateľka namieta, že najvyšší súd nereagoval na jej námietky týkajúce sa\nneproporčného zásahu do slobody prejavu sťažovateľky zo strany Rady, čo činí napadnutý\nrozsudok arbitrárnym a nedostatočne odôvodneným.\nČo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení zákona o vysielaní a retransmisii najvyšším súdom a aj odôvodnenia\n\n13\n\nnapadnutého rozsudku ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nnezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti.\nNajvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny\nnázor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich obsahom aj účelom.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je vnútorne konzistentné, ponúka odpoveď na všetky\npre posúdenie veci podstatné skutočnosti a ťažiskové závery najvyššieho súdu spĺňajú\nkritéria riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby boli zachované garancie\nspravodlivého procesu.\nPokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo považuje zásah do jej\npráva na slobodu prejavu za nevyhnutný (teda namieta, že najvyšší súd nevykonal test\nproporcionality), ústavný súd poukazuje na to, že test proporcionality nebol v tomto prípade\nopodstatnený. Ústavný súd už v inej veci sťažovateľky rozhodol, že test proporcionality je\nvhodným nástrojom pri posudzovaní kolízie dvoch ústavou chránených záujmov a určení\nprednosti toho-ktorého záujmu v individualizovanej veci (pozri II. ÚS 307/2014, body 40 až\n42). V tu prerokovávanom prípade však uložením sankcie sťažovateľke za porušenie § 35\nods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nedošlo k zásahu do jej slobody prejavu, takže\nnajvyšší súd nemal právne relevantný dôvod na vykonanie testu proporcionality.\nNad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že to, či povinnosť uložená v § 35 ods. 3\nzákona o vysielaní a retransmisii vysielateľom chráni konkrétny ústavou predpokladaný\nverejný/súkromný záujem (sťažovateľka v tomto smere pochybuje o akomkoľvek ústavne\nrelevantnom záujme na ochrane diváka pred periodicitou reklám), je bezpredmetné bližšie\nna pôdoryse prerokovávanej sťažnosti sťažovateľky skúmať, keďže odpoveď by bola\nústavne relevantná len za predpokladu, ak by takýto záujem kolidoval so subjektívnym\nústavným právom sťažovateľky, čo v tomto prípade nebolo naplnené.\n\n14\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich\njurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.\nBez ohľadu na to, že sťažovateľka porušenie týchto ustanovení namieta v spojení\nso základnými právami, ústavný súd považoval za vhodné uviesť:\nÚstavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadruje ústavnú zásadu rovnosti\nv právach. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je\nústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany\norgánov\n\nverejnej\n\nmoci.\n\nÚstavný\n\nprincíp\n\nrovnosti\n\nnachádza\n\nsvoje\n\nvyjadrenie\n\nv zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť\nvšetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred\ndiskrimináciou (porov. PL. ÚS 12/2014).\nÚstavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším\nsúdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné\nsubjekty práva, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, v ktorej by orgány\nverejnej moci judikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší\nsúd napadnutým rozsudkom v sťažovateľkinej veci.\nK namietanému porušeniu čl. 1 dohovoru (nazvanému „záväzok dodržiavať ľudské\npráva“) ústavný súd dáva do pozornosti, že tento vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať\n\n15\n\nkaždému, kto podlieha jeho jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru\n(čl. 1 pritom nespadá do hlavy I dohovoru nazvanej „práva a slobody“ – spadajú do nej čl. 2\naž čl. 18). Uvedený článok je teda východiskom pre určenie pôsobnosti dohovoru ratione\npersonae a ratione loci.\nPrihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1\nv rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by čl. 1 dohovoru primárne upravoval\nsubjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto\nsubjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.\nÚstavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nNad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že ústavný súd do podania tejto ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky eviduje jej ďalších 69 rôznych podaní, ktorými sa dosiaľ ústavný\nsúd zaoberal, o ktorých rozhodoval a v ktorých s malými obmenami boli riešené tie isté\nalebo obdobné sťažovateľkou namietané porušenia „jej základných práv“, a uvedené\nsťažnosti sťažovateľky boli tak, ako je tomu v tejto veci, z identických dôvodov odmietnuté\n(napr. III. ÚS 557/20156, II. ÚS 517/2017, II. ÚS 683/2017, I. ÚS 23/2018...).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. januára 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pokuta-uloženie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ef264376-bc7b-4b3a-b9e4-f4ed89ef926b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.23.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.23.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2fa1e2a-6b0b-4954-a6fd-a31e9d7fdc62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 683/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 683/2017 z 10. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1"}, {"guid": "ussr:a79c4654-f523-4b68-b5a0-f8f7d225df9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 517/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1"}, {"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:e464a924-12d9-4ca5-a552-629e34536bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/01 z 20. 9. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-09-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a"}], "citovane_v": []}