{"guid": "ussr:7d3ef653-e9dd-4a40-ad92-3137c2d29ab7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.520.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 520/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 520/2018 z 27. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 520/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.520.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-5", "nazov": "čl. 11 ods. 5 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7d3ef653-e9dd-4a40-ad92-3137c2d29ab7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.520.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.520.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.520.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 520/2018-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša\n(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., Pestovateľská 9, Bratislava, zastúpenej\nspoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Robert Ondrášik, vo veci namietaného\nporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa čl. 11 ods. 1 a 5, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., Pestovateľská 9,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou advokátska kancelária agner\n& partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát\nMgr. Robert Ondrášik, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), podľa čl. 11 ods. 1 a 5,\nčl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018.\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky bol zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra\n2014, spisová značka 5S/64/2013-82 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu Bratislava“)\ntak, že žaloba Sťažovateľa o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 a dodatočného\nplatobného\n\nvýmeru\n\nDaňového\n\núradu\n\npre\n\nvybrané\n\ndaňové\n\nsubjekty\n\nč. 9900403/5/2646370/2012/Dur z 24. septembra 2012 bola zamietnutá.»\n3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Nárok daňového subjektu na odpočet DPH na\nvstupe s DPH na výstupe vyplýva zo všeobecnej zásady daňovej neutrality, ktorá je\nzákladovým kameňom celého spoločného systému DPH. Daňový subjekt tento nárok stratí\na daňový orgán je oprávnený ho zamietnuť iba v prípade, ak zistí, že daňový subjekt sa\númyselne zúčastnil na daňovom podvode, ktorý ohrozil fungovanie spoločného systému\nDPH. Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva len konštatovanie, že\nSťažovateľ si nepreveril spoločnosť\n\n, ktorá sa mala daňového podvodu\n2\n\ndopustiť, a teda, že Sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že dané plnenie je súčasťou\ndaňového podvodu. Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ani z rozhodnutí\ndaňových\n\norgánov\n\n(rozhodnutie\n\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 a dodatočného platobného výmeru\nDaňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646370/2012/Dur\nz 24. septembra 2012) nevyplýva, že daňové orgány (a sprostredkovane aj Žalovaný, ktorý\nsa s ich rozhodnutiami stotožnil a bližšie nerozoberal dôkazy a skutkové okolnosti, ktoré\nk týmto záverom viedli) zisťovali úmysel Sťažovateľa byť súčasťou tohto daňového podvodu.\nNie je preto možné, aby zamietnutie nároku na odpočet DPH bolo odôvodnené len strohým\nkonštatovaním, že Sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že ide o daňový podvod, keďže doteraz\nso spoločnosťou\n\nneobchodoval, nepreveril si ju a realizoval s ňou len\n\ntento jeden obchod. Takéto konanie Sťažovateľa je v krajnom prípade možné označiť za\nnedbanlivé, ale určite nie vedomé, úmyselné a zámerné. Rozhodnutie Krajského súdu\nBratislava je v tomto prípade úplne konformné s judikatúrou Súdneho Dvora Európskej\núnie, pretože tá predpokladá vedome zapojenie do podvodného mechanizmu aj zo strany\nSťažovateľa, nie iba spoločnosti\n\nTýmto opomenutím na strane\n\nŽalovaného, ktorý vo veci nezohľadnil základné zásady, na ktorých je postavená daňová\nneutralita a výnimky z nej, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a\nspravodlivé súdne konanie.“\n\n4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že\n«zásada daňovej neutrality za každých okolností bráni dvojitému zdaneniu a\nviacnásobnému výberu tej istej dane. Ak by sa aj niektorý subjekt v dodávateľskoodberateľskom reťazci pokúsil alebo zrealizoval daňový podvod, ale DPH by bola nakoniec\nvybratá, nie je možné, aby daňový orgán postihol iný subjekt v tomto reťazci za tento\npodvod zamietnutím nároku na odpočet DPH. Následkom by bolo zaplatenie DPH dvakrát\n(prvýkrát od subjektu, ktorému bol zamietnutý nárok na odpočet a druhýkrát od subjektu na\nkonci dodávateľsko-odberateľského reťazca).\nV tomto konkrétnom prípade išlo o obnovu služieb technickej podpory pre licencie\nzn.\n\nkúpené v minulých obdobiach (Software Update License & Support\n3\n\nReinstatement\n\nFee)\n\n(ďalej\n\nako\n\n„Služby“)\n\nkúpené\n\nod\n\nspoločnosti\n\n(faktúra č. 1014803 z 29. decembra 2009) a predané spoločnosti\n(faktúra č. 3112916013) a následne predané spoločnosti\nktorá ich predala spoločnosti\n\n,\n\na ktorá ich predala Ministerstvu obrany\n\nSlovenskej republiky. Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutia Finančného riaditeľstva\nč. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 (strana 7) a Žalovaný ich považoval za\nnesporné. Finančné riaditeľstvo taktiež v tomto rozhodnutí skonštatovalo, že Služby boli\nSťažovateľovi za spoločnosť\n\nzaplatené spoločnosťou\n\n,\n\npričom v tejto veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil, že táto pôžička je\nevidovaná v účtovníctve spoločnosti\n\na\n\n(str. 7 a 8\n\nrozhodnutia Finančného riaditeľstva č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013).».\n5. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí\nnezaoberal všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté rozhodnutie považuje\nza nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. Napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľky\nv rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a neopiera sa o udržateľné\nprávne závery, čím narušuje právnu istotu a je v rozpore s princípom daňovej neutrality.\nV dôsledku toho došlo k porušeniu jej označených základných práv „na súdnu ochranu,\nspravodlivé súdne konanie, ochranu pred nezákonným výberom dane a vlastnícke právo\ntým, že Žalovaný Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky schválil a potvrdil\npostup daňových orgánov, ktorý je v rozpore so Smernicou o spoločnom systéme DPH\na ustálenou rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré určujú podmienky\na rozsah zásady daňovej neutrality, podmienky zamietnutia nároku na odpočet DPH,\npretože (i) vôbec nezobral do úvahy podmienku preukázania úmyslu Sťažovateľa podieľať\nsa na daňovom podvode, ktorý v správnom ani súdnom konaní nebol preukázaný,\n(ii) porušil zásadu daňovej neutrality tým, že vybral tú istú daň dvakrát (od Sťažovateľa\na od Ministerstva obrany Slovenskej republiky), čoho priamym následkom bol\n(iii) protiprávny zásah daňových orgánov a Žalovaného do majetkovej sféry Sťažovateľa\nv podobe redukcie jeho majetku o nezákonne uloženú daň vo výške 152.918,39 EUR.“.\n4\n\n6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1.\n\nZákladné\n\npráva\n\nsťažovateľa\n\neD´system\n\nPestovateľská 9, 821 04 Bratislava,\n\nSlovakia,\n\ns.r.o.,\n\nso\n\nsídlom\n\n, zapísanej v Obchodnom registri\n\nOkresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 33605/B (i) na súdnu ochranu podľa\nčlánku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 odsek 1 Listiny základných práv\na slobôd, (ii) na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, (iii) na ochranu pred nezákonným výberom dane podľa\nčlánku 11 odsek 5 Listiny základných práv a slobôd a (iv) na vlastnícke právo a jeho\nochranu podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 odseku 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára\n2018, spisová značka 2Sžf/50/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. mája 2018, a\nktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2014, spisová\nznačka 5S/64/2013-82 tak, že žaloba sťažovateľa o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára\n2013 a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty\nč. 9900403/5/2646370/2012/Dur z 24. septembra 2012 bola zamietnutá, porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018, spisová\nznačka 2Sžf/50/2015-106, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. mája 2018, sa zrušuje a vec\nsa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR.“\nII.\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n11. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a 5, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018.\n\n12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane\nuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na\nuplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb\n6\n\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich\nimanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto\nkonaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv\na slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu\nverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom\nprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto\nrozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych\npostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\n13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n15. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n16. Podľa čl. 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.\n\n7\n\n17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n19. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej\nefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\n20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si\nosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na\nprístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie\nobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej\nmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto\nobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé\nsúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\n21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\n8\n\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n23. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť\nsvoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy\nrozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n\n24. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\n9\n\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\no namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného\nprerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\n26. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté\nrozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami\nuvedenými v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 5 S 64/2013-82 z 25. novembra 2014. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd\nrozhodol arbitrárne. Závery odvolacieho súdu podľa sťažovateľky nemajú oporu v zistených\nskutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej označených\npráv.\n27. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára\n2018 najvyšší súd uviedol:\n„... Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo posúdenie, či daňové orgány\nSlovenskej republiky môžu žalobcovi odoprieť právo na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty z dôvodu, že tento vedel alebo musel vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude\npodieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty.\nToto svoje právo daňové orgány Slovenskej republiky v danom daňovom konaní aj\nrealizovali. Na preukázanie skutočnosti, že žalobca vedel alebo musel vedieť, že prijatím\nurčitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti\ndane z pridanej hodnoty vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie v súlade s § 29 (vtedy\n10\n\nplatného) zákon č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, pričom v rámci daňovej\nkontroly postupoval v zmysle zásad daňového konania podľa § 2 uvedeného zákona (keďže\nišlo o priznanie rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie december 2009).\nSvoje závery, že daňové orgány Slovenskej republiky môžu žalobcovi odoprieť právo\nna odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že tento vedel alebo musel vedieť, že\nprijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom\nv oblasti dane z pridanej hodnoty, opreli príslušné daňové orgány Slovenskej republiky\no skutočnosť, že žalobca ako spoločnosť, ktorá podniká v oblasti nákupu a predaja\nvýpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky od roku 2003 a ktorá si za túto\ndobu vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov a obchoduje len s klientmi,\nktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú\ndaňovú a finančnú disciplínu, realizoval len tento obchod so spoločnosťou\na tohoto nového zákazníka si žalobca nijako nepreveril.\nVychádzajúc z uvedeného sa potom aj najvyšší súd stotožnil so záverom daňových\norgánov, že takýto nárok na odpočet dane môže byť zdaniteľnej osobe zamietnutý, lebo\nmožno mať s ohľadom na objektívne skutočnosti za preukázané, že žalobca vzhľadom na\nnetransparentné správanie pri výbere obchodného partnera v tomto jednom obchode\nuvedenom na faktúre č. 3112916013 zo dňa 30.12.2009 vedel alebo mal vedieť, že toto\nplnenie je súčasťou daňového podvodu. V tej súvislosti považuje najvyšší súd už len za\npotrebné pripomenúť, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely\nsmernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či\nmal alebo nemal prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci\nním uskutočnených zdaniteľných plnení.\nUvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že daňové orgány\nv danej veci neporušili zákon. K porušeniu zákona o DPH (v spojení s judikatúrou Súdneho\ndvora EÚ) došlo zo strany žalobcu, ktorý (síce len v tomto jednom jedinom prípade),\nobchodoval s partnerom - spoločnosťou\n\n, ktorá deklarovala predaj obnovy\n\nslužieb technickej kontroly pre osobu identifikovanú pre daň z pridanej hodnoty v Českej\n11\n\nrepublike, pričom táto osoba identifikovaná pre daň z pridanej hodnoty v Českej republike\npoprela objednávku a zároveň dodanie služieb obnovy technickej kontroly.\nNa tomto závere najvyššieho súdu nemôže nič zmeniť tvrdenie žalobcu, že\nMinisterstvo obrany SR ako konečný užívateľ túto službu odobralo, teda že služba, ktorú\nžalobca predal spoločnosti\n\nbola reálne odobratá a využívaná konečným\n\nužívateľom Ministerstvom obrany SR. Skutočnosť, ktorá vyplynula z dokazovania,\nvykonaného správcom dane, je taká, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na\nzáklade dodávateľskej faktúry vyhotovenej tuzemským dodávateľom (platiteľom)\n, nakúpené služby následne predal spoločnosti\n\na táto spoločnosť\n\ndeklarovala predmetné produkty ako dodanie tovaru do iného členského štátu oslobodené\nod dane podľa § 43 zákona o DPH a vyhotovila faktúru pre osobu identifikovanú pre daň\nz pridanej hodnoty v Českej republike. Konečný vopred známy zákazník - konečný užívateľ\nMinisterstvo obrany SR predmetné obnovenie služieb technickej podpory prijal od\nspoločnosti\n\n, ktorá spoločnosť mala tieto služby nakúpiť od dodávateľa\n(a tento dodávateľ spoločnosti\n\nposkytol pôžičku na úhradu\n\nfaktúry č. 3112916013 zo dňa 30.12.2009).\nZ toho vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že Ministerstvo obrany SR predmetné služby\nprijalo od spoločnosti\n\nsa ukázalo nepravdivým. Daňové orgány\n\npostupovali správne, keď vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukázali a\nju citovali v rozhodnutiach, ktoré sú predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania,\nmali za to, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého\nplnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z\npridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Toto svoje právo\n- odopretie nároku na odpočet dane - v danom daňovom konaní príslušné daňové orgány\nSlovenskej republiky aj realizovali.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na dôvody uvedené vyššie,\nzmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej\nO.s.p. a § 220 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol...“\n\n12\n\n28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nrozsudku sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa\nnestotožnil, a preto rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 64/2013-82 z 25. novembra 2014\nzmenil tak, že žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa\nnázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,\nktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú\npodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.\n29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018 a základnými právami, ktorých\nporušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\nústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\n30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať\no ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 50/2015 z 28. februára 2018, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie a priznanie náhrady trov konania).\n\n31. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n13\n\nV Košiciach 27. septembra 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}], "citovane_v": []}