{"guid": "ussr:50439d63-aeac-4cc1-8e99-972b504a060d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.62.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/2018 z 25. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 62/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.62.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-01-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/50439d63-aeac-4cc1-8e99-972b504a060d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.62.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.62.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.62.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 62/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Štúrikom, Holubyho 51,\nMartin, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom\npod sp. zn. 21 S 180/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 6 Sžo 89/2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 180/2014 (ďalej len\n\n„napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 89/2015 (ďalej len\n„napadnuté konanie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému\nsúdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského dopravného inšpektorátu\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len „žalovaný“) č. KRPZ-ZA-KDISK-63/2014 zo 14. augusta 2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný\nzamietol jeho odvolanie proti rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného\nriaditeľstva Policajného zboru v Martine (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“)\nč. ORPZ-MT-ODI-140-031/2014 z 9. júna 2014 o odobratí vodičského oprávnenia podľa\n§ 92 ods. 2 písm. e) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“)\na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 180/2014 zo 4. marca 2015 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd mal\nv odôvodnení svojho rozsudku uviesť, že „žalobné námietky žalobcu považoval\nza nedôvodné, rozhodnutia správnych orgánov sú v súlade so zákonom, vo veci bol\ndostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav boli potom správne\naplikované ustanovenia zákona č. 8/2009 Z. z.“.\nSťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného\nnamietal aj „nezákonne získanie dôkazov poukazujúc najmä na uznesenie vyšetrovateľa\nČVS: ORP-9/1-VYS-MT-2014 zo dňa 03.02.2014, ktorej sťažnosti voči vznesenému\nobvineniu vyhovel, poukazujúc na skutočnosť, že dôkazy (prehliadka vozidla, postup\npríslušníkov PMJ, odber krvi a vyjadrenie znalca) boli získané nezákonným spôsobom“.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 89/2015 z 22. februára 2017 (ďalej len\n„rozsudok najvyššieho súdu“) rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil tým, že námietky sťažovateľa vyhodnotil ako neopodstatnené\n\n2\n\na zároveň mal uviesť, že „konanie o odobratí vodičského oprávnenia je samostatným\nkonaním, ktoré má právny základ v nesplnení povinnosti uloženej správnym orgánom\na preto nebolo povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa listinnými dôkazmi, ktoré som\nv odvolaní uviedol“.\nSťažovateľ trvá na tom, že «správne orgány rozhodli na základe nezákonne\nzískaných dôkazov v trestnom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní... porušili\nzákladnú zásadu priestupkového konania, a to „zásadu stíhania len zo zákonných\ndôvodov“. Sťažovateľ namieta spôsob získania dôkazov, ich použiteľnosť v správnom\nkonaní a spôsob, akými boli tieto dôkazy vykonané a vyhodnotené v správnom konaní\na v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom.».\nPodľa jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí\nnezobrali do úvahy jeho tvrdenia, jeho námietky a argumentácie a relevantným spôsobom\nsa s nimi nevysporiadali. Uvádza, že „správny orgán vydal žalované rozhodnutie o odobratí\nvodičského oprávnenia dňa 09. 06. 2014, pričom už mal vedomosť, že obvinenie pre skutok,\nktorý sa stal dňa 16. 10. 2013, a na základe ktorého boli začaté správne konania, bolo\nvyšetrovateľom zrušené dňa 03. 02. 2014 pre nezákonný postup, z čoho vyplýva\naj nezákonnosť ďalšieho dokazovania.\nNavyše správny orgán začal správne konanie pod č. ČVS: ORP-27/DI-MT-2014\nza prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktoré malo za následok podanie obžaloby\na vydanie trestného rozkazu Okresným súdom 2 T/45/2016, voči ktorému som podal odpor\na ktoré do dnešného dňa nie je ukončené. V tomto trestnom konaní správny orgán vychádzal\nz výsledku vyšetrenia na odber krvi, ako aj z vyjadrenia znalca.“.\nSťažovateľ zastáva názor, že v danom prípade ide o dvojitý postih jeho osoby.\nSprávny orgán vo veci vedenej pod sp. zn. ORPZ-MT-ODI-140-031/2014 o odobratí\nvodičského oprávnenia konal predčasne a nezákonne. Podľa jeho názoru „správny orgán\nmal konanie prerušiť do právoplatného skončenia trestnej veci a následne mal rozhodovať\no uložení opatrenia na podrobenie sa zdravotnej spôsobilosti. V tejto veci správny orgán\nrozhodol predčasne a postupoval nezákonne, nakoľko dôkaz získaný v jednom konaní\n\n3\n\nv rozpore so zákonom, nemôže byť zároveň ako zákonný dôkaz použitý v inom konaní.\nSpisový materiál neobsahuje žiadanku na odber a ani výsledok tohto odberu, ani vyjadrenie\nznalca, prípadne znalecký posudok. V prípade ak sú listiny zadokumentované v spise,\ntieto správny orgán prevzal z trestného konania. To, že sa sťažovateľ nepodrobil\nlekárskemu vyšetreniu bolo z dôvodu, že správny orgán (vyšetrovateľ) ústne vyjadril\nskutočnosť, že sa sťažovateľ nemusí podrobiť lekárskemu vyšetreniu, nakoľko konanie bude\nz dôvodu nezákonného postupu príslušníkov PMJ, (na základe uznesenia vyšetrovateľa\nČVS: ORP-9/1-VYS-MT-2014 zo dňa 03. 02. 2014), zastavené.\nSťažovateľ namieta, že správny orgán rozhodol na základe nezákonne získaných\ndôkazov – úradného záznamu vyhotoveného príslušníkmi PMJ v trestnom konaní,\nvyjadrenie znalca. Takýto záznam nemožno použiť v administratívnom konaní. Sťažovateľ\nnebol vypočutý v správnom konaní. Správny orgán mal primárne skúmať námietku\npoužiteľnosti úradného záznamu a vyjadrenia znalca v správnom konaní, t. j. jeho\nprípustnosť a či získaný dôkaz na účely správneho konania bol v súlade s právnymi\npredpismi v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1, 2 Správneho poriadku. Správny orgán mal\nv prvom rade skúmať námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia dôkazu. Použitím tohto\ndôkazu získaného v trestnom konaní boli porušené označené práva sťažovateľa podľa\nÚstavy Slovenskej republiky, Listiny o ochrane ľudských práv a práva podľa Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd. Je nesporné, že dôkaz, na základe ktorého vychádzal\nsprávny orgán pri svojom rozhodovaní nebol v trestnom konaní získaný zákonným\nspôsobom, bol získaný spôsobom odporujúcim zákonu. Napriek tomu z neho vychádzal.\nTáto skutočnosť sama o sebe a bez ďalšieho zakladá extrémne závažný dôvod s následkom\nnepreskúmateľnosti a nezákonnosti rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru,\nOkresného dopravného inšpektorátu Martin č. ORPZ-MT-ODI-140-031/2014 zo dňa\n9. 6. 2014 a Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Krajského dopravného inšpektorátu\nč. KRPZ-ZA-KDI-SK-63/2014 zo dňa 14. 8. 2014 ako druhostupňového správneho orgánu.\nSťažovateľ tvrdí, že správne orgány nekonali v súlade so zákonom. Táto námietka je pritom\nťažisková a sťažovateľom opakovane akcentovaná vo veľmi podrobnom popísaní žalobných\ndôvodov. Rozhodnutia sú podľa sťažovateľa nezákonné, pretože v správnom konaní\nv skutočnosti neboli vykonané a zabezpečené žiadne dôkazy a tie, o ktoré sa správny orgán\nopiera, boli zabezpečené z trestného konania, z čoho vyplýva, že nemôžu byť použité\n\n4\n\nv správnom – administratívnom konaní. Správne orgány sú povinné postupovať podľa\nzákona.\n... Správne orgány vychádzali z nezákonného postupu príslušníkov PMJ a nimi\npredložený získaný dôkaz - výsledok odberu krvi. Na takýto nezákonný dôkaz správne\norgány nemali právo prihliadať a vyvodzovať z neho akékoľvek skutkové zistenia.\nI napriek tejto skutočnosti správny orgán pokračoval v konaní, pričom z nezákonne\nzískaného dôkazu, nemôže následným postupom byť odvodená zákonnosť akéhokoľvek\nďalšieho rozhodnutia zo strany správneho orgánu. Bez zaujatia stanoviska k tejto námietke,\nktorá je rozhodujúca pre posúdenie ústavnosti namietaných rozhodnutí, takéto odôvodnenie\nneposkytuje ústavne udržateľný podklad pre namietaný rozsudok najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu.“.\nSťažovateľ zastáva názor, že „postupom správnych orgánov ako aj súdov“ bolo\nporušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na\nďalšie konanie a následne vydal tento nález:\n„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo/89/2015\na Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/180/2014 (správne má byť sp. zn.\n21 S 180/2014, pozn.) porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Sžo/89/2015 a rozsudok Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.\n20 S/180/2014 (správne má byť sp. zn. 21 S 180/2014, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia\nna ďalšie konanie\n3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- eur\n(päťtisíc eur), ktoré sú mu povinní Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline\nzaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 374,81 EUR /\n147,33 EUR x 2 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) + paušál á 8,84 EUR\nx 2 + 20 % DPH 62,47 EUR/ ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd\n\n5\n\nv Žiline povinní vyplatiť na účet... advokáta JUDr. Milana Štúrika, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nSumu primeraného finančného zadosť učinenia odôvodňuje tým, že uvedená suma\nje podľa jeho názoru primeraná „protihodnote utrpenej nemajetkovej ujmy s poukazom\nna nemožnosť bez vodičského oprávnenia nájsť si vhodné zamestnanie, byť sebestačný,\nobmedzovaný v uspokojovaní osobných potrieb, absolvovaní neodkladných lekárskych\nvyšetrení, byť nápomocní rodine, nebyť odkázaný na druhú osobu a iné“.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n\n6\n\nPredmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané\nporušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 180/2014 a postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 89/2015.\n1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 180/2014\nPri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity\nsvojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej\nprávomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,\nale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie\nje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Každá fyzická osoba alebo\nprávnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať\npostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý\nje kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,\nIV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti\nsíce namieta len postup krajského súdu v napadnutom konaní, z okolnosti veci však\nvyplýva, že postup krajského súdu vyústil do vydania rozsudku, ktorým krajský súd žalobu\nsťažovateľa zamietol. Keďže proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie,\nprávomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu\n\n7\n\nmal najvyšší súd v rámci konania o odvolaní. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu\nodvolanie podal a najvyšší súd o ňom konal a rozhodol.\nVzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému postupu krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 21 S 180/2014, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.\n2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 89/2015\nSťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru odôvodňuje tým, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil\nrozsudok krajského súdu, nevysporiadal so všetkým jeho námietkami a argumentmi,\nktorými sa snažil preukázať, že vo veci konajúce správne orgány konali a rozhodovali\nna základe nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní. Podľa jeho názoru došlo\nv danej veci k dvojitému postihu jeho osoby za to isté konanie jednak v rámci správneho\nkonania tým, že mu bolo odobraté vodičské oprávnenie, a tiež v rámci trestného konania\ntým, že bol vydaný trestný rozkaz, ktorým bol uznaný za vinného z prečinu ohrozenia\npod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (sťažovateľ proti\ntrestnému rozkazu podal odpor, pozn.). Keďže rozhodnutia správnych orgánov, ktorými\nmu bolo odobraté vodičské oprávnenie, sú nezákonné a nepreskúmateľné a vo veci konajúce\nsúdy tieto rozhodnutia potvrdili, je presvedčený, že tak svojím postupom tiež porušili jeho\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený...\n\n8\n\nÚstavný súd považuje za potrebné najskôr poukázať na svoju judikatúru, podľa\nktorej vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).\nÚstavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto\nnenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie\nnamietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä\nintenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou\nzmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,\nže v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,\nresp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07). Ústavný súd v zásade\nnie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu\nvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil\n(II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).\nV rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov\norgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov. Úlohou súdu\n(či už prvostupňového alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť\nsprávnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne\na procesnoprávne predpisy. Je potrebné vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho\nsúdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti postupu\nnajvyššieho súdu.\n\n9\n\nÚstavný súd z príloh, ktoré sťažovateľ predložil spolu so svojou sťažnosťou, zistil,\nže rozhodnutím okresného dopravného inšpektorátu v Martine č. ORPZ-MT-ODI-52153/2013 z 31. decembra 2013 bola sťažovateľovi uložená povinnosť podrobiť\nsa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti „osobitne vo vzťahu k závislosti od alkoholu, inej\nnávykovej látky alebo liečiva lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore\npsychiatria“, pretože ako držiteľ vodičského oprávnenia a ako vodič motorového vozidla\nbol dôvodne podozrivý z porušenia pravidiel cestnej premávky požitím inej návykovej\nlátky. Sťažovateľovi bola určená lehota na vykonanie preskúmania zdravotnej spôsobilosti\na lehota na predloženie tohto rozhodnutia o splnení tejto povinnosti do troch mesiacov\nodo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Potvrdenie o splnení tejto povinnosti bol sťažovateľ\npovinný predložiť okresnému dopravnému inšpektorátu. Okresný dopravný inšpektorát\nvychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ „16. 10. 2013 v čase okolo 23.45 hod. viedol\nmotorové vozidlo... po ceste – ul.\n\nv obci\n\n, kde bol predpísaným spôsobom\n\noproti tržnici zastavený a kontrolovaný hliadkou PZ. V rámci oprávnení policajta\npri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky bol vyzvaný vykonať\ndychovú skúšku certifikovaným el. meračom ALCOTEST 7410. ARMJ-0693 s negatívnym\nvýsledkom. Následne bol vodič vyzvaný k toxikologickému vyšetreniu, ktoré bolo pozitívne\nna prítomnosť psychotropných – kanabinoidných látok: delta-9-tetrahydrokanabinol\nv koncentrácii 6,6 ng/ml a kyseliny 11-nor-delta-9-tetrahydrokanabinol v koncentrácii\n132,9 ng/ml...“.\nKeďže sa sťažovateľ nepodrobil nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti,\nokresný dopravný inšpektorát vydal 29. apríla 2014 oznámenie o začatí správneho konania\nvo veci odobratia vodičského oprávnenia podľa § 92 ods. 2 písm. e) zákona o cestnej\npremávke, v rámci ktorého upovedomil sťažovateľa o možnosti vyjadriť sa k pokladu\nrozhodnutia (sťažovateľ sa vyjadril podaním doručeným 12. mája 2014, pozn.). Následne\nmu rozhodnutím č. ORPZ-MT-ODI-140-031/2014 z 9. júna 2014 odobral vodičské\noprávnenie. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, ktoré žalovaný zamietol\na rozhodnutie o odobratí vodičského oprávnenia potvrdil.\n\n10\n\nSťažovateľ podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorú\nkrajský súd rozsudkom zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.\nNajvyšší súd rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Po preskúmaní postupu\na rozsudku krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa dospel\nnajvyšší súd k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné. Najvyšší súd\npo oboznámení sa aj s administratívnym spisom svoje rozhodnutie takto odôvodnil:\n«Odvolací súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že sa správne\norgány, ako aj krajský súd, dostatočne zaoberali a následne vysporiadali so všetkými\nrelevantnými skutočnosťami uvedenými v administratívnom aj súdnom spise a správne\nprávne posúdili uvedený skutkový stav, a to že žalobca v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2\npísm. e/ zákona o cestnej premávke sa nepodrobil nadriadenému preskúmaniu zdravotnej\nspôsobilosti osobitne vo vzťahu k závislosti od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva\nlekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore psychiatria.\nOdvolací súd k námietke žalobcu, že vo výroku rozhodnutia absentuje lehota\nna odovzdanie vodičského preukazu uvádza, že ustanovenie § 47 Správneho poriadku\nhovorí, že rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.\nVo výroku je potrebné vždy uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého\nsa rozhodlo, pričom neurčuje, že má byť v ňom uvedená aj lehota (na odovzdanie\nvodičského preukazu).\nPokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol § 92 ods. 2 písm. c/ zákona\no cestnej premávke platného a účinného v čase vydania rozhodnutia, t. j. 31. 12. 2013,\nodvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych\norgánov.\nSprávny orgán uložil žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej\nspôsobilosti osobitne vo vzťahu k závislosti od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva\nlekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore psychiatria v lehote troch mesiacov\nod dňa doručenia rozhodnutia. Zároveň ho upovedomil, že ak v určenej lehote svoju\npovinnosť nepreukáže, tak mu bude odobraté vodičské oprávnenie a súčasne ho poučil\no možnosti odvolať sa proti tomuto rozhodnutiu. Keďže žalobca si svoju povinnosť nesplnil\na ani nepodal proti rozhodnutiu odvolanie, podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán\n\n11\n\npostupoval správne podľa ustanovenia § 18 ods. 3 správneho poriadku, keď žalobcovi\nodňal vodičské oprávnenie podľa ustanovenia § 92 ods. 2 písm. e/ zákona o cestnej\npremávke. Úlohou správneho súdu je prejednať a rozhodnúť vec v občianskom súdnom\nkonaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej správne súdnictvo).\nOdvolací súd uvádza, že konanie o odobratí vodičského oprávnenia je samostatným\nkonaním, ktorý má právny základ v nesplnení povinnosti uloženej správnym orgánom\nžalobcovi a preto nebolo povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa listinnými dôkazmi,\nktoré žalobca v odvolaní uviedol.\nK otázke právomoci správneho súdu na preskúmanie úkonov orgánov činných\nv trestnom konaní už Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal právne stanovisko vo svojom\nrozhodnutí sp. zn. 3 Sžz/2/2009 zo dňa 26. 11. 2009, ktoré bolo preskúmavane Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky v konaní č. III. ÚS 122/2010-16, ktorý sťažnosť žalobcov\nv uvedenej veci odmietol a právny názor najvyššieho súdu považoval za ústavne konformný.\nNajvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Sžz/2/2009 zo dňa 26. 11. 2009 uviedol:\n,,Najvyšší súd dospel k záveru, že postavenie policajta ako orgánu činného v trestnom\nkonaní je v pomere špeciality k jeho subsidiárnemu postaveniu ako orgánu verejnej správy.\nOrgánom činným v trestnom konaní je policajt (§ 10 ods. 1 Tr. por), ak vykonáva úkony\npodľa Trestného poriadku (§ 1 Tr. por.).\nAk koná príslušník policajného zboru v procesnom postavení orgánu činného\nv trestnom konaní, jeho procesný postup sa spravuje Trestným poriadkom, prelo i vady\nv jeho procesnom postupe (vrátane excesov) možno preskúmať iba podľa Trestného\nporiadku a nie v správnom súdnictve v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu\nverejnej správy. Preskúmanie vád totiž spočíva v zistení, ako mal policajt konať pri zaistení\nosôb a vecí podľa Trestného poriadku na základe rozhodnutí a príkazov a ako v skutočnosti\nkonal.“\nTreba poznamenať, že aj vo veci sp. zn. 3 Sžo/2/2013 (predchádzajúcej danému\nkonaniu) najvyšší súd poukázal na judikát č. R 35/1997, podľa ktorého rozhodnutiu orgánov\nčinných v trestnom konaní, teda i rozhodnutia prokurátora nepodliehajú preskúmavacej\nprávomoci súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo).\nPodľa § 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len Trestný poriadok)...\n\n12\n\nNa tomto mieste dáva najvyšší súd do pozornosti svoj rozsudok sp. zn. 5 Sži/1/2011\nzo dňa 15. 12. 2011, v ktorom poskytol výklad pojmu „rozhodovacia činnosť orgánov\nčinných v trestnom konaní“, v zmysle ktorého: „V užšom slova zmysle sa rozhodovacou\nčinnosťou súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie\nsúdu a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t. j. od začiatku\nkonania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné\nčiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá\nvedenia konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie o veci samej“.\nOrgánom činným v trestnom konaní je policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku),\nak vykonáva úkony podľa Trestného poriadku (§ 1 Trestného poriadku).\nPodľa § 7 ods. 2 O. s. p...\nAk koná príslušník policajného zboru v procesnom postavení orgánu činného\nv trestnom konaní, jeho procesný postup sa spravuje Trestným poriadkom, preto i vady\nv jeho procesnom postupe možno preskúmať iba podľa Trestného poriadku a nie\nv správnom súdnictve.\nŽalobca v odvolaní podľa názoru odvolacieho súdu neuviedol žiadne relevantné\nskutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktorými by bol\npreukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv, alebo preukázal,\nže správne orgány svojim postupom porušili základné zásady správneho konania a že by pri\nhodnotení nimi vykonaných dôkazov porušili ustanovenie § 34 ods. 5 správneho poriadku.\nĎalšie námietky, ktoré v odvolaní žalobca uplatnil, sú pre posúdenie zákonnosti\nrozhodnutia správnych orgánov irelevantné.\nSúd prvého stupňa prihliadol podľa názoru odvolacieho súdu na všetky relevantné\nnámietky žalobcu proti rozhodnutiam správnych orgánov a tieto aj dostatočne odôvodnil,\npričom platí zásada, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia reagovať na všetky žalobcom\nnastolené námietky, ale iba na tie, ktoré skutočne majú význam na posúdenie zákonnosti\npostupu a rozhodnutia správnych orgánov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval\nnámietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za neopodstatnené,\nktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci žalovaným i krajským súdom. Odvolací súd\nsa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto napadnutý\n\n13\n\nrozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá\nOSP ako vecne správny potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením veci a dôvodmi\nkrajského súdu, súc viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 v spojení\ns § 246e ods. 1 veta prvá OSP)...»\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudkov najvyššieho súdu a krajského\nsúdu, ako aj rozhodnutí vo veci konajúcich správnych orgánov dospel k záveru, že námietka\nsťažovateľa týkajúca sa toho, že v danom prípade došlo k dvojitému postihu sťažovateľa\nza ten istý skutok, nie je opodstatnená. Napriek tomu, že odobratie vodičského oprávnenia,\nako aj jeho odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Martin sp. zn. 2 T 45/2016\nz 30. novembra 2016 (ďalej len „trestný rozkaz“) majú podklad v tom, že sťažovateľ\nsa 16. októbra 2013 dopustil skutku, tak ako je špecifikovaný v jednotlivých rozhodnutiach\nči už správnych orgánov alebo v trestnom rozkaze, dôsledky tohto konania, teda samotné\nodobratie vodičského oprávnenia, ako aj jeho odsúdenie v trestnom konaní vychádzajú\nz celkom iných skutkových okolností.\nSťažovateľovi bolo totiž vodičské oprávnenie odobraté z dôvodu, že nesplnil\npovinnosť uloženú mu správnym orgánom (nepodrobil sa preskúmaniu zdravotnej\nspôsobilosti v lehote určenej správnym orgánom a nepredložil mu o tom rozhodnutie,\npozn.), preto proti nemu bolo začaté správne konanie podľa § 92 ods. 2 písm. e) zákona\no cestnej premávke, výsledkom ktorého bolo už uvádzané odobratie vodičského oprávnenia.\nNa druhej strane k jeho odsúdeniu došlo preto, že „vykonával v stave vylučujúcom\nspôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť\nživot alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku“. V danom prípade ide\no dve samostatné konania, v ktorých jednotlivé orgány (správny orgán a orgán činný\nv trestnom konaní, resp. všeobecný súd, pozn.) postupujú podľa celkom iných právnych\npredpisov, vec posudzujú na základe iných skutkových okolnosti.\nVzhľadom na uvedené preto aj v preskúmavanej veci konajúce súdy (krajský súd\na najvyšší súd, pozn.) posudzovali námietky sťažovateľa vzťahujúce sa len na danú vec.\nNajvyšší súd podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení svojho rozsudku ústavne\n\n14\n\nakceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré\nsúvisia s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd postupoval v medziach svojej\nprávomoci, jeho úvahy a závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, primeraným\nspôsobom odôvodnené, a preto ich možno aj z ústavného hľadiska považovať za udržateľné\na právne akceptovateľné. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).\nZ ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nvyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nNa základe uvedeného, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným\nsúdom ani právo na akceptovanie právneho názoru sťažovateľa na skutkový stav zistený\nv konaní pred všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 259/05, II. ÚS 299/06), ústavný súd dospel\n\n15\n\npri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu,\nktorý vyústil do vydania rozsudku sp. zn. 6 Sžo 89/2015 z 22. februára 2017, a obsahom\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, na základe ktorej by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nreálne dospieť k záveru o jeho porušení.\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. januára 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "skutkový stav veci-zistenie", "skutkové tvrdenie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:efe6da42-5143-4fda-8a8b-8d1d8d4e9c63", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 122/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 122/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:efe6da42-5143-4fda-8a8b-8d1d8d4e9c63"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:85361795-ba58-4554-a16f-6dfeab33bd44", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 299/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85361795-ba58-4554-a16f-6dfeab33bd44"}, {"guid": "ussr:9e6848fd-ae6f-4ed3-85cc-2afd69f22121", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/05 z 27. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e6848fd-ae6f-4ed3-85cc-2afd69f22121"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 262, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/02 z 18. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-18", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}