{"guid": "ussr:0f1ee220-accf-4a09-a226-7cfab3c6056f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.66.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/2018 z 25. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 66/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.66.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0f1ee220-accf-4a09-a226-7cfab3c6056f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.66.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.66.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.66.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 66/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n, prechodne\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom\n\nJakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009, rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Co 83/2010 z 25. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 104/2012 z 29. septembra 2015, ako aj postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n17. februára 2016 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n, prechodne\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom\n\nJakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 83/2010\nz 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 104/2012\nz 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj postupom,\nktorý predchádzal ich vydaniu.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom z 8. februára 2005 sa pôvodne\noznačená navrhovateľka obchodná spoločnosť\n\n(ďalej len\n\n„navrhovateľka“), domáhala na okresnom súde, aby zaviazal odporcu v 1. rade Slovenskú\nrepubliku, zastúpenú Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky, a odporcu\nv 2. rade Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenskou informačnou službou, na zaplatenie\nsumy 96 674,99 € z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom\npodľa v tom čase platného a účinného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len\n„zákon č. 58/1969 Zb.“). Navrhovateľka podala 6. decembra 2007 okresnému súdu návrh\nna zmenu účastníka na jej strane postupom podľa § 92 ods. 2 v tom čase platného\na účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu singulárnej sukcesie\ns tým, aby do konania namiesto nej vstúpil sťažovateľ. Okresný súd uznesením\nsp. zn. 15 C 46/2005 z 12. februára 2008 zmenu účastníka na strane navrhovateľky pripustil.\nSťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť\nk porušeniu\n\nním\n\noznačených\n\nzákladných\n\npráv\n\ngarantovaných\n\nústavou\n\na práva\n\ngarantovaného dohovorom, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ dôvodnosť nároku na náhradu\nškody v predmetnom súdnom konaní odôvodňuje okrem iného tým, že «predmetnou\nžalobou sa žalobca domáhal voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom\npôdohospodárstva SR a v druhom rade Slovenskej informačnej služby náhrady škody\nspôsobenej tým, že pohľadávku spoločnosti\n2\n\nz titulu právoplatného\n\nrozhodnutia Okresného súdu Bratislava III č. k. 16 Cb 103/96-46 zo dňa 21. 10. 1988\nv spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 16 Cb 103/96-55,\nako aj Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 24 Cb 912/93-57 zo dňa 23. 4. 2001\nMinisterstvo pôdohospodárstva SR, ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky\nv celkovej výške 99.674,99 EUR nevymohol od dlžníka\n\n(ďalej len\n\n„dlžník“), žiadne plnenie. K zmareniu vymoženia pohľadávok sťažovateľa došlo konaním\nodporcu, ktorý bez právneho dôvodu previedol exekvovateľný majetok dlžníka na Slovenskú\ninformačnú službu Zmluvou o prevode správy majetku štátu zo dňa 05. 03. 1997. Týmto\nprevodom bezdôvodne obohatil Slovenskú republiku, zastúpenú vtedajším Ministerstvom\npôdohospodárstva, na úkor spoločnosti\nspol.\n\nUskutočneným prevodom majetku\n\n, stratila všetko imanie v takej miere, že návrh na jej konkurz\n\nsúd zamietol pre nedostatok majetku.\nDňa 6. 12. 2007 žalobca\n\n, podal návrh na zmenu žalobcu\n\npostupom podľa § 92, ods. 2 O. s. p. z dôvodu singulárnej sukcesie v konaní. Okresný súd\nBratislava I povolil zmenu žalobcu na sťažovateľa uznesením č. k. 15 C 46/2005-42\nzo dňa 12. 02. 2008.».\nPokiaľ ide o nesprávny úradný postup, sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že ho možno\nvzhliadnuť v postupe Slovenskej republiky, ktorá bezodplatným prevodom nehnuteľností\ndlžníka (spoločnosti\n\n) na seba spôsobila stav predĺženia dlžníka\n\na sťažovateľovi spôsobila škodu vo výške pohľadávky 96 674,99 € (2 912 430,64 Sk), ktorá\nmu bola priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III\nsp. zn. 16 Cb 103/1996 z 21. októbra 1988 v spojení s uznesením Okresného súdu\nBratislava\n\nIII\n\nsp.\n\nzn.\n\n16\n\nCb\n\n103/1996,\n\nako\n\naj rozsudkom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 24 Cb 912/1993 z 23. apríla 2001.\nOkresný súd o návrhu navrhovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 46/2009\nz 26. novembra 2009 tak, že ho zamietol. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd\nna základe vykonaného dokazovania v predmetnej veci ustálil tento skutkový a právny stav:\n„... z trojice podmienok priznania oprávnenosti náhrady škody, ktorými sú porušenie\nprávnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti\na vznikom škody, nie je splnená podmienka porušenia právnej povinnosti a ani podmienka\n3\n\nvzniku škody, pričom z tohto dôvodu súd ani neskúmal príčinnú súvislosť medzi porušením\nprávnej povinnosti a vznikom škody.\nSvoj právny záver neexistencie porušenia právnej povinnosti súd prvého stupňa\nodôvodnil nasledovnými skutkovými tvrdeniami:\n1.\n\n, je štátna rozpočtová organizácia.\n\n2. Je ľubovoľným právom štátu odňať štátnemu podniku v likvidácii jeho majetok\na previesť tento majetok do svojej správy na úkor uspokojenia veriteľov daného štátneho\npodniku.\n3. Likvidátor dlžníka postupoval správne, pretože zmluvu o prevode majetku dlžníka\nna Slovenskú informačnú službu uzavrel po udelení súhlasu Ministerstva pre správu\na privatizáciu národného majetku SR z 9. 5. 1996 a zriaďovateľa, Ministerstva\npôdohospodárstva SR z 8. 1. 1996.\n4. Pohľadávky sťažovateľa (právo priznané právoplatnými rozsudkami) zanikli ešte\nskôr, než boli vydané právoplatné rozsudky, ktorými sú tieto pohľadávky priznané.“\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 83/2010 z 25. januára 2012 tak, že rozsudok\nokresného súdu sp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009 ako vecne správny potvrdil.\nPodľa sťažovateľa odvolací súd tak rozhodol napriek tomu, že „sťažovateľ svojim\nodvolaním poukázal na kogentné znenie zákona a odvolací súd rozhodol v rozpore\ns výslovným znením týchto zákonných ustanovení. Sťažovateľ má za to, že súdy predmetný\nspor rozhodli nielen v rozpore so zákonom, ale predovšetkým na základe takých údajných\ntvrdení odporcu, s ktorými sa súd vysporiadal a stotožnil bez akéhokoľvek dokazovania\naž v písomnom vyhotovení rozsudkov. Tým sťažovateľovi zabránili konať pred súdom\na znemožnili mu dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie veci založené na dvojinštančnom\nprieskume súdnych rozhodnutí.“.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, v ktorom\nuplatnil dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že „v konaní došlo k vade\npodľa § 237 písm. f) O. s. p.“. O jeho dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 1 Cdo 104/2012 z 29. septembra 2015 tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné.\n\n4\n\nSťažovateľ namieta, že postupom v jeho veci konajúcich súdov mu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom. Podľa neho sa krajský súd nezaoberal jeho viacerými\nargumentmi uplatnenými v odvolaní, resp. ich vo svojom rozhodnutí ani nespomenul,\npričom s jeho námietkami sa vysporiadal iba vo všeobecnej rovine. Aj keď najvyšší súd\nuzavrel, že rozsudok krajského súdu nie je postihnutý vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP zakladajúcou prípustnosť dovolania, sťažovateľ zastáva názor, že „Najvyšší súd SR\nsvojím rozhodnutím o dovolaní opätovne nesprávne posúdil rozhodnutia súdu prvého\naj druhého stupňa. Postup, akým sa súdy vysporiadali/nevysporiadali s tvrdeniami strán,\nnie je možné vnímať inak ako arbitrárne rozhodnutie, keďže ani jedno z rozhodnutí\nnespĺňalo zákonné požiadavky riadneho odôvodnenia.“.\nZ dôvodu, že sťažnosť smeruje aj proti rozsudku krajského súdu, v ďalšej časti\nsťažovateľ rekapituluje obsah svojich odvolacích námietok uplatnených proti napadnutému\nrozsudku okresného súdu. Zotrváva na svojom názore, že prevod nehnuteľností\nuskutočnený na základe zmluvy z 5. marca 1997 uzatvorenej podľa zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov\nnebol platný, a preto toto konanie možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. V tejto\nsúvislosti sťažovateľ tvrdí, že „... § 4a, ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb., určuje, že štát\nako vlastník majetku nemá výsostné právo rozhodnúť, ako naloží so svojim majetkom,\nale zo zákona je povinný previesť tento majetok do iného existujúceho štátneho podniku,\nalebo k tomuto majetku založiť podnik nový. Zmienené zákonné ustanovenie zaviedla novela\nzákonom č. 304/1995 Z. z. a účinná od 1. 1. 1996. Na základe uvedeného je podľa nášho\nnázoru súhlas Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 09. 05. 1996 a Ministerstva\npre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 23. 01. 1996 s bezodplatným\nprevodom nehnuteľnosti v správe\n\n, na štátnu rozpočtovú\n\norganizáciu Slovenská informačná služba v rozpore so zákonom a zákonite právne úkony\nuskutočnené na tomto základe absolútne neplatné...“.\nPoukazujúc na § 15c zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) doplnený do tohto zákona až novelizáciou\nvykonanou zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 317/1996 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom poriadku v znení neskorších predpisov,\n5\n\ns účinnosťou od 14. novembra 1996, sťažovateľ považuje právny názor krajského súdu\no zániku jeho pohľadávok priznaných právoplatnými rozsudkami z dôvodu ich\nneprihlásenia do likvidácie\nčase (spoločnosť\n\n, za neakceptovateľný, pretože v tom\nvstúpila do likvidácie 1. augusta 1994, pozn.) označené\n\nzákonné ustanovenie ešte neexistovalo.\nNapokon sťažovateľ namieta, že došlo aj k neprípustnému zásahu do jeho základného\npráva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že „súdy postupovali v rozpore so zásadou\nkontradiktórnosti a nad rámec vykonaného dokazovania a skutkového tvrdenia strán\nrozhodli tým spôsobom, že k výrokom rozsudku dospeli predovšetkým na základe\nskutočností skutkového charakteru, s ktorými neprišli strany a preto sa o nich dozvedeli až v\npísomnom vyhotovení rozsudkov... K tvrdeniam súdu sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa\na navrhnúť k nim dôkazy skôr, než bolo dokazovanie vyhlásené za ukončené.“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd o nej nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo\n\n, na spravodlivé konanie pred súdom podľa\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj jeho právo na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 46/2005-161 zo dňa 26. 11. 2009, Krajským súdom\nv Bratislave pod sp. zn. 2 Co 83/2010-197 a Najvyšším súdom SR dovolacím\npod sp. zn. 1 Cdo 104/2012 zo dňa 29. 9. 2015, porušené bolo.\nRozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 46/2005-161 zo dňa 26. 11. 2009\nsa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 83/2010-197 zo dňa 25. 01. 2012\nsa zrušuje.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 104/2012 zo dňa 29. 9. 2015 sa\nzrušuje.\nÚstavný súd SR priznáva\n\nprimerané finančné\n\nzadosťučinenie vo výške 10.000 EUR..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný sťažovateľovi\nzaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n6\n\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi\n\nnáhradu trov\n\nprávneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava\nJakubčíka...“\nPo predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným\nprerokovaním vyjadril krajský súd v prípise sp. zn. Spr. 3195/16 z 1. apríla 2016. Krajský\nsúd v označenom prípise vychádzal z vyjadrenia predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý\nvo veci rozhodoval a zotrval na všetkých právnych záveroch formulovaných v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu z 25. januára 2012. Z prípisu vyplýva, že krajský súd\nsa so stanoviskom predsedníčky senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval,\nzdôrazňujúc, že „pokiaľ sa sťažovateľ nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového\na odvolacieho súdu a so zamietnutím jeho návrhu, ako aj s hodnotením dôkazov v danej\nveci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože\ndo práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov“.\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n7\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 46/2005\nz 26. novembra 2009, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 83/2010 z 25. januára 2012\na uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 104/2012 z 29. septembra 2015, ako aj\npostupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nústavný súd poznamenáva, že v petite sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k tomuto základnému\nprávu explicitne uvádza, že ide o „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“,\nhoci v odôvodnení sťažnosti uplatňuje argumentáciu v „prospech“ porušenia základného\npráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré tvorí taktiež integrálnu súčasť\nčl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek uvedenému zjavnému vnútornému rozporu medzi\nodôvodnením sťažnosti a navrhovaným petitom ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť\nsťažovateľa vo vzťahu k obom označeným súčastiam čl. 48 ods. 2 ústavy.\nII.1\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\n\nods. 2 ústavy a podľa práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n\n8\n\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom\n(a aj sa tejto ochrany domáhal), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku\nprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nZ dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu , ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľa, podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že mu nevyhovel\na s prihliadnutím na všetky okolnosti posudzovaného prípadu rozsudok okresného súdu ako\nvecne správny potvrdil.\nProti rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009 mohol\nsťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť\nkrajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa\nv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa\nv časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\n\n9\n\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva na vyjadrenie ku všetkým\n\nvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 2 Co 83/2010 z 25. januára 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nPodstata namietaného porušenia základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, mala spočívať v postupe odvolacieho súdu (a pred ním\naj okresného súdu), ktorý bol podľa sťažovateľa v rozpore so zásadou kontradiktórnosti.\nPodľa sťažovateľa „vďaka“ tomuto postupu v jeho veci konajúcich súdov mu malo byť\nznemožnené vyjadriť sa ku právnym a skutkovým záverom v jeho veci konajúcich súdov,\nt. j. v konečnom dôsledku mu mala byť týmto postupom odvolacieho súdu (a pred ním súdu\nprvého stupňa) odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje kvalifikovaný dovolací\ndôvod podľa v relevantnom čase platného a účinného § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\nZo sťažnosti i priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ označený dovolací dôvod\nuplatnil vo svojom dovolaní, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd\nako dovolací súd, ktorého právomoc rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade\nvylučuje právomoc ústavného súdu.\nNa základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej\nprerokovanie.\nII.3\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 83/2010\nz 25. januára 2012\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nV nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti\na rešpektujúc rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\nbody 51, 53 a 54) a vychádzajúc tiež zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný súd\n\n10\n\nuvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania\npovažuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nv zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci\nzjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému rozhodnutiu\n\nvšeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\ndovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Keďže\nv posudzovanom prípade sťažovateľ podal sťažnosť vo vzťahu k napadnutému uzneseniu\nnajvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v časti smerujúcej\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu ako podanú oneskorene.\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil\nna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s ustálenou\njudikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy,\nkeď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej\nmoci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,\nII. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého\nrozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie\njeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08,\nIV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých\nsmeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného\npochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní\n11\n\npred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu\naplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne\nmedzinárodnou zmluvou.\nUvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu\njeho „prieskumného“ vzťahu ku všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).\nÚstavný\n\nsúd\n\nteda\n\nnepredstavuje\n\nopravnú\n\ninštanciu\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu\nzákladných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50\nústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola\nopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny\nnázor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne\naj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať\nochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu\nochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného\n12\n\npráva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy\nna zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),\nt. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania\nna spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\nK\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\npodľa\n\nsťažovateľa\n\ndošlo\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 2 Co 83/2010 z 25. januára 2012, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného\nsúdu sp. zn. 15 C 46/2005 z 26. novembra 2009, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh\nnavrhovateľa (sťažovateľa) na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom\n13\n\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. Sťažovateľ zdôrazňuje, že odvolací súd potvrdil prvostupňový\nrozsudok napriek tomu, že v odvolaní poukázal na kogentné znenie zákona, pričom krajský\nsúd rozhodol v rozpore so znením týchto zákonných ustanovení. Sťažovateľ ďalej tvrdí,\nže súdy rozhodli predmetný spor nielen v rozpore so zákonom, ale predovšetkým na základe\ntakých údajných tvrdení odporcu, s ktorými sa súd vysporiadal a stotožnil bez akéhokoľvek\ndokazovania až v písomnom vyhotovení rozsudkov. Podľa názoru sťažovateľa uvedeným\npostupom mu súdy zabránili konať pred súdom a znemožnili mu dosiahnuť spravodlivé\nrozhodnutie veci. Tento postup považuje sťažovateľ aj za porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nKrajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti podanej\nústavnému súdu (tieto sú v zásade identické s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil\nv odvolaní, pozn.) napadnutý rozsudok odôvodnil takto:\n„Odvolací súd... dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny\na preto odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech.\nPodľa § 1 ods. 1 veta prvá zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní\na v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym\nľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste,\nvydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie...\nPodľa § 18 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb... štát zodpovedá za škodu spôsobenú\nv rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených\nv § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.\nZodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem\nzodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú súčasne splnené\ntri základné podmienky, a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej\nv peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym\núradným postupom.\nZákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje.\nNesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci\n\n14\n\nurčitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu\npravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva\nz povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce,\nže úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je\nrozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú činnosť\norgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.\nOdvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci\nsa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu (orgánov štátu), ako jednej z podmienok\nzodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý\nmal spočívať v tom, že štátny podnik\n\nnemal uzavrieť dňa 05. 3. 1997\n\nzmluvu o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti a administratívnej budovy vedených na Liste\nvlastníctva č.\n\na nachádzajúcich sa v katastrálnom území\n\nna Slovenskú\n\ninformačnú službu (odporca 2/), keďže z likvidačného zostatku nebolo možné majetok vyňať\na likvidovaná spoločnosť o pohľadávke právneho predchodcu navrhovateľa (\n) vedomosť mala, nakoľko s ním viedla súdny spor.\nSúd prvého stupňa zamietnutím návrhu navrhovateľa ako neopodstatneného\nz dôvodu, že tu nie je daná zodpovednosť štátu - odporcov 1/ a 2/ podľa § 18 ods. 1\nzák. č. 58/1969 Zb., vzhľadom na nepreukázanie zákonných predpokladov objektívnej\nzodpovednosti štátu, t. j. predovšetkým podmienky nesprávneho úradného postupu štátu\nresp. jeho orgánov plniacich si svoje úlohy v rámci výkonu štátnej moci v priamej príčinnej\nsúvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť bezodplatným prevodom majetku\nv hodnote 15.000.000,- Sk (keďže v prípade odplatného prevodu by mohla byť pohľadávka\nnavrhovateľa z majetku štátneho podniku uspokojená), ako aj pre neexistenciu príčinnej\nsúvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako majetkovej ujmy,\nvyjadriteľnej v peniazoch, za daného skutkového stavu rozhodol vecne správne a odvolací\nsúd sa plne s jeho právnym záverom stotožnil.\nPodľa § 219 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, odvolací súd\nrozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 O. s. p., v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa\nodvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa\nv odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\n\n15\n\nsprávnosti dôvodov\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\nS poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom\nprípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo samej zistil skutkový stav, vykonaním\npotrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol\nžiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav\naj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce\nzákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a nakoľko napadnutý rozsudok spĺňa všetky\npožiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje\na s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1\na 2 O. s. p.“\nV odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd reagoval aj na odvolaciu námietku\nsťažovateľa, podľa ktorej mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať\npred súdom. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že „... sa nestotožnil ani s námietkou\nnavrhovateľa, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť pred súdom konať\ntým, že až z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa dozvedel o tom, ako súd jeho nárok\nuplatnený v konaní právne posúdil, keďže odôvodnenie rozsudku musí obsahovať výklad\nopodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku.\nJe potrebné uviesť, že účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť\nrozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní\nrozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie\nobsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy,\no ktoré oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov\na skutočnosti, ktoré mal za preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu\npodľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí\nneodôvodní, jeho rozsudok tak zostáva nepreskúmateľný.\nV prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odôvodnenie zamietajúceho\nrozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku\nv § 157 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné právo\n\n16\n\nna spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované, a preto je námietka\nnavrhovateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. zmätočnosti napadnutého rozsudku\nneopodstatnená.\nO odňatie možnosti pred súdom konať ide aj vtedy, ak postup súdu znemožnil\núčastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv. O odňatie možnosti konať pred súdom\nide vždy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu\nObčianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť, doplniť, či doplňovať svoje\nnávrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam a k vykonaným dôkazom, právo označiť\nnavrhované dôkazné prostriedky ako i vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci,\nt. j. právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec. V posudzovacej veci o takýto\nprípad nejde, keďže ako z obsahu spisu vyplýva, navrhovateľovi bol daný na\npojednávaniach pred súdom prvého stupňa absolútne dostatočný priestor na vykonanie jeho\nprocesných práv.“.\nÚstavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry opakovane pripomína,\nže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd považuje za nevyhnutné aplikovať uvedený právny\nnázor aj na vec sťažovateľa a to osobitne vzhľadom na skutočnosť, že v citovaných častiach\nnapadnutého rozsudku krajský súd vo svojich dôvodoch odkazuje v celom rozsahu\nna rozhodnutie okresného súdu. Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať aspoň\nna podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa uvádza:\n„Súd prvého stupňa... mal v konaní za preukázané, že zakladateľom\nbolo Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy SR, ktoré ho rozhodnutím zo dňa\n20. 07. 1994 pod č.: 6441/1994-420 ku dňu 31. 07. 1994 zrušil a nariadil jeho likvidáciu\n\n17\n\ns tým, že vymenovaný likvidátor zabezpečil likvidáciu štátneho podniku tak, že majetok\nštátu, ktorý mal\n\nv správe, bezodplatne previedol na inú štátnu rozpočtovú\n\norganizáciu a za tým účelom, v čase likvidácie bol daný súhlas Ministerstva pre správu\na privatizáciu národného majetku SR dňa 23. 01. 1996 pod č.: 464-95/Mich. a Ministerstva\npôdohospodárstva SR dňa 08. 01. 1996 pod č.: 59/1996-100 a 09. 05.1996\npod č.: 100/1996-420 na bezodplatný prevod majetku štátu na nehnuteľnosti vedené\nna LV č.\n\nv kat. ú.\n\n. Na základe týchto súhlasov bola uzavretú zmluva o prevode\n\nsprávy majetku štátu dňa 05. 03. 1997 medzi\n\n(ktorého\n\nzriaďovateľom bolo Ministerstvo pôdohospodárstva SR) a Slovenskou informačnou službou,\nktorého účtovná hodnota bola 4.064.533,- Sk. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa,\nže týmto úkonom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď bol porušený zákon\nč. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v ustanoveniach § 3, § 5, § 6, § 15a ods. 1, § 15c ods. 2\npísm. g), § 15d ods. 1, kedy odporca 1/ nezákonným použitím svojej kompetencie\npodľa § 47b ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. v rozpore s § 3 zák. č. 111/1990 Zb. zasiahol\ndo činnosti dlžníka spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom a dlžníkovi odňal majetok\nv rozpore s § 6 zák. č. 111/1990 Zb. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol,\nže v zmysle zákonných ustanovení, ktoré vo svojom rozhodnutí citoval (zákon č. 111/1990\nZb. a zákon č. 92/1991 Zb., účinné v čase prevodu správy majetku štátu), likvidátor\npostupoval v súlade s § 47b ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb., keď až po udelení súhlasu\nMinisterstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR po prerokovaní\nso zriaďovateľom (Ministerstvo pôdohospodárstva SR zo dňa 08. 01. 1996 a zo dňa\n09. 05. 1996) bola uzavretá zmluva 05. 03. 1997 o prevode správy majetku štátu.\nSúd prvého stupňa dôvodil ďalej tým, že išlo o prevod správy majetku štátu medzi štátnymi\nrozpočtovými organizáciami a nie o prevod majetku štátu na iný subjekt (majetok stále ostal\nvo vlastníctve štátu). Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že zmluva zo dňa\n05. 03. 1997, ktorou došlo k prevodu majetku štátu bezodplatne, je platným právnym\núkonom, obsahujúcim všetky náležitosti definované v ust. § 9 zák. č. 278/1993 Z. z., pričom\npostup likvidátora bol realizovaný zákonným spôsobom (§ 15d ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb.\nv spojení s ust. § 47b zák. č. 92/1991 Zb.) s tým, že pri prevode majetku sa vlastník, ktorým\nbola Slovenská republika (majetok v správe\n\n) rozhodol previesť\n\nsprávu majetku, nie prevod majetku štátu, bezodplatne. Uviedol, že platnosť prevodu správy\n\n18\n\nmajetku štátu zmluvou zo dňa 05. 03. 1997 potvrdila aj správa Najvyššieho kontrolného\núradu Slovenskej republiky zo dňa 10. 07. 1997 ako i uznesenie Okresného riaditeľstva\npolicajného zboru Bratislava II zo dňa 04. 05. 2005, ČVS: ORP-315/OEK-B2-2004-SM,\nktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie obchodnej spoločnosti\npredchodca navrhovateľa) na likvidátora\n\n(právny\n. Súd prvého stupňa\n\nv odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že tým, že spoločnosť\npo vstupe\n\ndo likvidácie, si svoju pohľadávku neprihlásila priamo u\n\nlikvidátora resp. u tejto spoločnosti, nepostupovala v súlade s ustanovením § 15c ods. 2\npísm. a) zák. č. 111/1990 Zb. a preto jej nárok zo zákona zanikol. Tvrdenie, resp. obranu\nnavrhovateľa, že v čase likvidácie\n\nprebiehalo súdne konanie na\n\nOkresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cb 103/96 (návrh podaný 03. 05. 1995) a že\nprávny predchodca navrhovateľa (\n\n) sa svojho nároku domáhal i\n\nprostredníctvom Ministerstva pôdohospodárstva SR listom zo dňa 18. 01. 1999, z čoho\nvyplýva, že tak\n\nako i odporca 1/ vedeli o existencii tejto\n\npohľadávky, vyhodnotil súd prvého stupňa ako tvrdenie účelové, nemajúce oporu v zákone,\nnakoľko ustanovenie § 15c ods. 2 písm. a) zák. č. 111/1990 Zb. jednoznačne definuje, že\nvšetci veritelia a iné osoby a orgány, ktoré sú vstupom podniku do likvidácie dotknuté,\nprihlásia svoje pohľadávky v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 90 dní od vstupu podniku\ndo likvidácie, inak tieto práva zanikajú, pričom\n\nvstúpil do likvidácie dňa 25.\n\n08. 1994 a za likvidátora bol vymenovaný\n\n. Zamietnutie návrhu\n\nnavrhovateľa odôvodnil súd prvého stupňa ďalej nesplnením zákonných podmienok\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže protiprávne\nkonanie alebo opomenutie ako prvá podmienka tejto zodpovednosti v konaní splnená\nnebola, keďže zmluva zo dňa 05. 03. 1997 bola uzavretá v súlade so zákonom pri splnení\nzákonných podmienok k jej uzavretiu, t. j. po vyjadrení zakladateľa Ministerstva\npôdohospodárstva SR a so súhlasom Ministerstva pre správu a privatizáciu národného\nmajetku SR. Uviedol, že v konaní nebola splnená ani druhá podmienka zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., ktorou\nje vznik - existencia škody. Škoda a jej výška bola ustálená rozhodnutiami Okresného súdu\nBratislava III a Krajského súdu v Bratislave v sume 2.912.430,64,- Sk a spoločnosť\nsa jej zaplatenia domáhala v exekučnom konaní, ktoré bolo zastavené a nakoľko\n\n19\n\npo vstupe\n\ndo likvidácie, si obchodná spoločnosť\n\nsvoju\n\npohľadávku do likvidačného konania neprihlásila, jej nárok zo zákona zanikol, t. j. nebola\nsplnená ani druhá podmienka zodpovednosti štátu navrhovateľom, t. j., že v čase podania\nnávrhu škoda existovala, keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal využitie všetkých\nzákonných možností na uspokojenie svojej pohľadávky a napriek ich využitiu, bolo jeho\núsilie bezúspešné. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že v konaní nebolo preukázané\nsplnenie ani tretej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., t. j. príčinná súvislosť medzi\nprotiprávnym úkonom a vzniknutou škodou, ktorá musí byť jednoznačne preukázaná s tým,\nže podmienky zodpovednosti štátu musia byť splnené súčasne, pričom s poukazom na závery\nprvej podmienky, že k porušeniu právnej povinnosti nedošlo a pri druhej podmienke, že\nškoda neexistuje, bolo bezvýznamné skúmať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom\na vzniknutou škodou a dospel tak k záveru, že nakoľko spoločnosť\nnevyužila všetky zákonné možnosti na odvrátenie škody, keď svoju pohľadávku neprihlásila\ndo likvidačného konania, nemôže náhradu za vzniknutú škodu prenášať na štát... Súd\nprvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 1/ uviedol, že je tu daná jeho zodpovednosť ako\nzakladateľa\n\na štátneho orgánu, ktorý na zmluve o prevode správy majetku\n\nštátu ako zriaďovateľ participoval, avšak s poukazom na všetky skutočnosti uvedené v\nnapadnutom rozsudku mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a preto návrh\nzamietol... Pri hodnotení vykonaného dokazovania sa prvostupňový súd zaoberal i s\npostavením likvidátora\n\n,\n\n, keďže zmluvu o\n\nprevode správy majetku štátu zo dňa 05. 03. 1997 zabezpečoval a za\n, aj ratifikoval. Poukázal na skutočnosť, že uvedený likvidátor bol do funkcie\nvymenovaný rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 20. 07. 1994 pod\nč. 6441/1994-420 a nakoľko nešlo o štátnozamestnanecký vzťah, v rámci ktorého by\nv prípade preukázania porušenia zákonných povinností mohol odporca 1/ podľa § 19 zák.\nč. 58/1969 Zb. voči likvidátorovi uplatniť regresnú náhradu a v konečnom dôsledku\npochybenie likvidátora pri správe cudzieho majetku nebolo zistené ani v rámci prejednania\ntrestného oznámenia podaného spoločnosťou\n\n, ktoré bolo odmietnuté.\n\nZamietnutie návrhu voči odporcovi 2/ odôvodnil súd prvého stupňa nedostatkom jeho\nvecnej pasívnej legitimácie v spore, keďže podľa § 25 zák. č. 58/1969 Zb. za škodu týmto\n\n20\n\nzákonom definovanú, zodpovedá Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje ústredný\norgán uvedený v § 9 ods. 1, pričom Slovenská informačná služba, zriadená zákonom č.\n46/1993 Z. z. ako štátny orgán, nie je podľa § 3 a § 21 zák. č. 575/2001 Z. z. ústredným\nštátnym orgánom a preto Slovenskú republiku zastupovať nemôže.“\nZ citovaných častí napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu\nvyplýva, že v danej veci súdy rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom Slovenskej republiky, ktorý mal byť zhmotnený\nvo viacerých\n\nsťažovateľom\n\nšpecifikovaných\n\nskutočnostiach\n\n(námietka\n\nabsolútnej\n\nneplatnosti zmluvy o prevode majetku štátu z 5. marca 1997 z dôvodu jej rozporu\nso zákonom, námietka nesprávnosti tvrdenia o zániku jeho pohľadávky z dôvodu jej\nneprihlásenia do likvidácie), pričom o týchto škodových nárokoch sťažovateľa súdy\nrozhodovali podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. (ktorý bol účinný v čase uzavretia\npredmetnej zmluvy – 5. marca 1997).\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že rozhodovanie\nvšeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou v zásade vylučuje,\naby bolo napadnuté rozhodnutie, resp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu vyhodnotené\nako také, ktorým došlo k porušeniu ústavou garantovaných základných práv alebo slobôd\n(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\nV nadväznosti na už uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že v jeho\nprávomoci je preskúmať iba ústavnú udržateľnosť skutkových a právnych záverov\nvyjadrených v sťažovateľom napádanom rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 83/2010\nz 25. januára 2012 (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 144/2005\nz 26. novembra 2009, s ktorého závermi sa krajský súd plne stotožnil). Krajský súd\nv napadnutom rozsudku primeraným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru,\nže Slovenská republika svojím postupom neporušila svoje zákonné povinnosti, keďže\npri výkone práv k majetku vo vlastníctve štátu postupovala v rozsahu svojich kompetencií\ndaných jej zákonom a nedopustila sa v ich rámci žiadnych excesov, v dôsledku čoho jej\npostup nemožno kvalifikovať ako nesprávny v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (opierajúc sa\npritom aj o závery vyplývajúce zo správy Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\n21\n\nrepubliky z 10. júla 1997 a záverov vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní,\npozn.). Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemá\ndôvod pochybovať o ústavnosti právneho záveru krajského súdu opierajúceho sa o právny\nnázor okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ splnenie podmienok na priznanie nároku\nna náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepreukázal, na základe čoho\njeho žalobe nevyhovel. Tento právny záver krajského súdu nemožno podľa názoru\nústavného súdu považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého rozsudku\nkrajského súdu založeného v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku okresného súdu totiž\nnevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu.\nHoci podľa názoru sťažovateľa nie sú prvostupňovým a odvolacím súdom\nformulované dôvody relevantné, podľa názoru ústavného súdu je vyššie citovaná\nargumentácia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\na\n\nokresného\n\nsúdu\n\npresvedčivá\n\na\n\nzodpovedajúca\n\nstabilizovanému výkladu právnych otázok podstatných v danom prípade. Nesúhlas\nsťažovateľa s krajským súdom (a pred ním okresným súdom) uskutočnenou aplikáciou\npríslušných právnych predpisov však sám osebe neznamená porušenie sťažovateľom\noznačeného základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva garantovaného\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ napádané skutkové a právne závery nie sú svojvoľné\na neudržateľné, resp. pokiaľ neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npopieral zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nÚstavný súd konštatuje, že ako odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,\ntak aj vykonané právne posúdenie prípadu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí\naj v prípade, keď sa právne úvahy sťažovateľa uberali iným smerom ako právny názor\nkrajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí,\nale rozhodnutie v spojení s ním preskúmavaným rozsudkom okresného súdu dostatočne\nodôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd\nnie je vzhľadom na východiská, ktoré uplatňuje vo svojej stabilizovanej judikatúre,\noprávnený a ani povinný nahrádzať. Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností\nsvedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah\n22\n\nrozsudku okresného súdu) bolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd dospel v tejto časti sťažnosti k záveru o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti.\nNa základe uvedeného ústavný súd časť sťažnosti smerujúcu proti porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.4\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\n\nods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 104/2012 z 29. septembra 2015\nZ obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku\nkrajského súdu dovolanie z dôvodu, že v napadnutom konaní došlo k vade uvedenej v § 237\npísm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti konať pred súdom.\nSťažovateľ dovolanie odôvodnil tým, že mu postupom okresného súdu i krajského\nsúdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom namietal, že označené súdy svoje\nrozhodnutie náležite neodôvodnili. Oba súdy vec podľa sťažovateľa nesprávne právne\nposúdili, keďže aplikovali právne normy, ktoré v tom čase neboli platné a účinné.\nPredmetná zmluva o prevode správy je podľa sťažovateľa neplatná podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka, keďže išlo o právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu\nalebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Rovnako je podľa tvrdenia sťažovateľa\nnesprávny aj právny záver všeobecných súdov, podľa ktorého sťažovateľovi nevznikla\nškoda v dôsledku zániku jeho pohľadávky z titulu neuplatnenia pohľadávky u likvidátora,\nkeďže okresný súd vychádzal zo znenia zákona o štátnom podniku, ktorý v danom čase\nneexistoval, pričom krajský súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa stotožnil.\nPred tým, ako sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril k existencii všetkých\nsťažovateľom namietaných vád konania, konštatoval procesnú neprípustnosť dovolania\n\n23\n\nz hľadiska podmienok vyplývajúcich z § 238 ods. 1 a 3 OSP, ako aj absenciu vád konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až e) OSP.\nK podstatnej dovolacej námietke sťažovateľa o porušení zásady kontradiktórnosti\nv konaní, ktoré malo spočívať v tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam, resp.\nzáverom krajského súdu a navrhnúť k nim dôkazy, s ktorými sa súdy vysporiadali\naž v písomnom vyhotovení svojich rozsudkov, čím mala byť naplnená vada konania\nv zmysle § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd uviedol:\n„Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny procesný postup súdu,\nznemožňujúci účastníkovi realizáciu jeho procesných práv priznaných mu v občianskom\nsúdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\nDovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že konanie prvostupňového\ni odvolacieho súdu nie je zaťažené procesnou vadou tejto povahy.\nZ obsahu spisu zistil, že okresný súd, ktorý žalobu zamietol, riadne posudzoval všetky\npredpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\na dospel k záveru, že tieto splnené neboli, neboli naplnené predpoklady zodpovednosti\nza škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu.\nOdvolací súd ako to vyplýva z obsahu spisu nevychádzal z iných skutkových zistení\nako súd prvého stupňa a svoje rozhodnutie nezaložil na skutočnosti, ktorými by sa už pred\nním nezaoberal súd nižšieho stupňa. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku\nvyplýva opakované konštatovanie odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa správne zistil\nskutkový stav, ktorý sa nezmenil ani v odvolacom konaní a z ktorého vychádza aj odvolací\nsúd pri rozhodovaní a preskúmavaní veci, či sú naplnené predpoklady tohto druhu\nzodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu.\nVzhľadom na vyššie uvedené nemožno preto dospieť k záveru, že by odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa\na že by tým bolo žalovanej odňaté právo domáhať sa preskúmania správnosti nového\nprávneho záveru na súde vyššieho stupňa. Odvolací súd svoj právny záver vyvodil\nzo skutočností, ktoré právne vyhodnocoval aj súd prvého stupňa. Uvedeným postupom\nodvolacieho súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nedošlo tak k odňatiu možnosti žalovanej\nkonať pred súdom.“\n\n24\n\nPo oboznámení sa s citovanou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd vysvetlil, prečo procesný postup súdov nižších\nstupňov neodôvodňuje záver o odňatí možnosti sťažovateľovi konať pred súdom, ústavný\nsúd konštatuje, že najvyšší súd sa so sťažovateľom predloženými odvolacími námietkami\nuplatnenými aj v jeho ústavnej sťažnosti zaoberal a vysporiadal sa s nimi v zhode so svojou\nustálenou rozhodovacou praxou. Tvrdenia sťažovateľa o postihnutí predchádzajúceho\nsúdneho konania uvedenou vadou sú podľa názoru ústavného súdu len prejavom jeho\nnesúhlasu s právnym posúdením prípadu konajúcimi súdmi, ktorý, ako už bolo povedané,\nsám osebe neznamená, že v konaní došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných\npráv garantovaných ústavou, ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia totiž primerane uviedol,\nv čom odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom spočíva (najmä, že ním nie je každé\nporušenie procesných predpisov pred súdom), a aplikujúc opísané kritériá na sťažovateľov\nprípad ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo podmienky pre záver\no naplnení uvedenej vady konania nepovažoval za splnené.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani uznesením najvyššieho\nsúdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nústavy a ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, a preto pri predbežnom\nprerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nII.5\n\nK namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci\n\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 46/2005, postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 Co 83/2010, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 104/2012\nKeďže sťažovateľ v petite sťažnosti namieta vo vzťahu k postupu okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 46/2005, postupu krajského súdu v konaní vedenom\n\n25\n\npod sp. zn. 2 Co 83/2010 a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Cdo 104/2012 porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bez konkrétnych námietok a zdôvodnenia, v čom\nmá uvedené porušenie spočívať (sťažovateľ len tvrdí, že „právoplatnú pohľadávku vymáha\nuž 18 rokov“), nemožno s ním polemizovať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy.\nPodľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných\nnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody\nsa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne\noznačením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.\nKeďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom\nporušení jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy napadnutým\npostupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach toto\nsvoje tvrdenie ničím neodôvodnil, nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým postupom súdov a namietaným porušením označeného základného práva.\nPodľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.\nJe základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého\nvyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania\nskutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty\na právne posúdenie predloženého sporu (napr. IV. ÚS 124/08). Nevyhnutnou podmienkou\nkonania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby\npodľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa\nspočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo\nslobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo\nnečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo\n\n26\n\nzáujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa\nneobsahuje.\nSubjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práva nie je dostatočným dôvodom\nna záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,\nktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.\nSťažnosť sťažovateľa neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto\nnespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona\no ústavnom súde.\nÚstavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti\nuvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone\nadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva\na záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony\nprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne\nspôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,\nak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom\nustanovené náležitosti\n\núkonov, ktorými začína\n\nkonanie pred ústavným súdom\n\n(napr. II. ÚS 117/05).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných\nnáležitostí.\nNad rámec uvedeného záveru ústavný súd konštatuje, že túto časť sťažnosti mohol\nodmietnuť aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže podľa svojej ustálenej judikatúry\n(napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03,\nII. ÚS 478/2010) ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,\n\n27\n\nak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi\nverejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,\nuž nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne\nodmieta ako zjavne neopodstatnenú. V posudzovanom prípade sťažovateľ podal sťažnosť\nažpotom, ako okresný súd, krajský súd, ako aj najvyšší súd o jeho veci rozhodli. Z toho\nzjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti už nemohli svojím postupom porušovať\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. januára 2018\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "dovolanie-dovolacie konanie", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2010 z 10. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-10", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48"}, {"guid": "ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 218/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a"}], "citovane_v": []}