{"guid": "ussr:ab93c2f1-adbb-44ce-9e25-af5f96c6e287", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.49.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/2015 z 15. 11. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. novembra 2017, sp. zn. PL. ÚS 49/2015, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.49.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-11-15", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ab93c2f1-adbb-44ce-9e25-af5f96c6e287", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.49.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.49.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.49.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 49/2015-52\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017\nv pléne zloženom z predsedu pléna Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\n§ 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej\nna základe\n\nverejného\n\nzdravotného\n\npoistenia\n\na o úhradách\n\nza\n\nslužby\n\nsúvisiace\n\ns poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe\nverejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony, s čl. 1 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. septembra\n2015\n\ndoručený\n\nnávrh\n\nprezidenta\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\naj\n\n„prezident“\n\nalebo „navrhovateľ“) č. 5023-2015-KPSR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“). Prezident ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade § 3 ods. 4\nzákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe\nverejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného\nzdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony\n(ďalej len „zákon č. 577/2004 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 40 a čl. 152 ods. 4 ústavy.\n2. Prezident v návrhu najprv uviedol, že napriek využitiu jeho ústavného oprávnenia\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná\nrada“) opätovne schválila zákon, ktorý bol 28. marca 2015 publikovaný v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky pod číslom 53 a prostredníctvom ktorého sa napadnuté ustanovenie\nstalo súčasťou platného a účinného právneho poriadku.\n3. Podľa názoru prezidenta § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. vytvára „priestor\nna takmer neobmedzené vyberanie rozličných úhrad od pacientov“. Nadväzne prezident\ndôvodí, že «takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu\nzákladného práva zaručeného čl. 40 ústavy, konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej\nstarostlivosti.\n... V osobitnej časti dôvodovej správy sa k § 3 ods. 4 uvádza, že sa „ustanovujú\nsúčasti zdravotného výkonu“.\n\n2\n\nNavrhovanou právnou úpravou sa, podľa zákonodarcu, zamedzí zo strany\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti vyberať úhradu za to, čo je súčasťou zdravotného\nvýkonu.\n...\nPodľa môjho názoru... explicitne vymedzené úkony, ktoré sú v napadnutom\nustanovení zákona... definované ako súčasti zdravotného výkonu a za ktoré sa nesmie\nvyberať od pacientov žiadna úhrada (ďalej len „negatívne vymedzenie úkonov“), sú\nprávnou úpravou, ktorá je značne nejasná, nezrozumiteľná a pripúšťajúca jej zneužitie.\nZákladnou námietkou je to, že:\n- po prvé, negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej\nstarostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa\npravidelne vyskytujú pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže\npre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti uplatniť čl. 2 ods. 3 ústavy...;\n- po druhé, táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe\nku zdravotnej starostlivosti, ktoré budú spočívať v ekonomickom a sociálnom zaťažení\npacientov.».\n4. Ďalej navrhovateľ namieta:\n«- negatívne vymedzenie úkonov je síce formulované jednoznačne, avšak v rozpore\ns judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností v napadnutom\nustanovení zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 53/2015 Z. z. do jednotky zdravotnej\nstarostlivosti odporuje výkladu čl. 40 ústavy v náleze ústavného súdu PL. ÚS 38/03,\npodľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu byť len službami súvisiacimi s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti; tento rozpor s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol\nzákonodarcom nijako vysvetlený;\n- adresáti tejto normy sú pacienti a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti; kým\nposkytovatelia zdravotnej starostlivosti z nejasnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého\nustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z... môžu, na úkor pacientov, ťažiť určením\nďalších úkonov za úhradu, ktoré nie sú zahrnuté v citovanom ustanovení, tak pacienti sa\nstávajú „obeťami“ takto formulovaného paragrafu, pretože sa nemôžu brániť odkazom\n\n3\n\nna jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným\nmožnostiam vyberania ďalších úhrad;\n- niet tu takého výkladu napadnutého ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.\n..., ktorý by ochránil pacientov pred dôsledkami uvedenými v predošlom odseku, a teda ich\nochranu nedokáže zabezpečiť ani orgán verejnej moci (v tomto prípade vyšší územný celok),\nktorého úlohou je vykonávať v tejto oblasti dozor nad konaním poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti. Orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie\npovinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov\nza úhradu).\n... Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva požadovaná úroveň presnosti zákona,\nktorý však nemôže pokryť každú eventualitu, závisí do značnej miery od jeho obsahu,\noblasti, ktorú má regulovať, aj počtu a postavenia tých ktorým je adresovaný (Harshman\nand Harrup v The United Kingdom, sťažnosť č. 25594/94, ECHR 1999-VIII).\nAj keď v iných skutkových a právnych súvislostiach tento právny názor ESĽP dopadá\naj na napadnuté ustanovenie...\nToto ustanovenie sa týka zdravia, t. j. oblasti, ktorá sa vzťahuje na každého\nobyvateľa Slovenskej republiky; navyše, dotýka sa postavenia tých, ktorí sú odkázaní\nna zdravotnú starostlivosť, t. j. pacientov ako ľudí v oslabenom sociálnom postavení.\nPreto by také ustanovenia mali byť čo najpresnejšie, aby úplne vylúčili také postupy\norgánov verejnej moci, ale aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktoré by mohli\nnegatívne ovplyvniť ekonomické a sociálne postavenie pacientov.»\n5. Podľa prezidenta „národná rada pri schvaľovaní napadnutého ustanovenia...\nnevzala... náležitým spôsobom do úvahy jej viazanosť ústavou a zasiahla tak do zaručeného\nobsahu základného práva garantovaného čl. 40 ústavy bez toho, aby na to existovali\nprimerané a objektívne zdôvodniteľné okolnosti.\nPodstatou tvrdeného prekročenia ústavných limitov, ktoré v tomto konkrétnom\nprípade zaväzovali národnú radu, je to, že napadnutá zákonná úprava... sa môže\ninterpretovať a aplikovať tak, že jej praktické uplatňovanie zasiahne do podstaty a zmyslu\nzákladného práva zaručeného čl. 40 ústavy.\n\n4\n\nAk totiž podľa citovaného článku ústavy na základe zdravotného poistenia majú\nobčania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je povinnosťou zákonodarcu toto právo\nchrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať a taxatívne ohraničiť služby\nči úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ\npožadovať úhradu. Absencia takéhoto zákonného, právne vynútiteľného a predvídateľného\nmechanizmu, ako to už ukazuje krátka doba skutočného praktického používania napadnutej\nzákonnej úpravy niektorými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, môže viesť k tomu,\nže sa značne relativizuje pojem bezplatná zdravotná starostlivosť; pojem bezplatnosť sa\ndoslova môže takou a podobnou praxou vyprázdniť.\nNedajú sa totiž vylúčiť situácie, v ktorých pacienti, kvôli nanovo ustanoveným\núhradám, ktorých zavedeniu napadnuté ustanovenie... nielenže nebráni, ale priam im\nnapomáha, sa k poskytnutiu bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného\npoistenia ani nedostanú; dôvodom bude neschopnosť uhradiť platby, ktoré budú fakticky\npodmieňovať\n\nposkytnutie\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\nv najvlastnejšom\n\nzmysle\n\nslova,\n\nalebo budú s poskytovaním tejto zdravotnej starostlivosti priamo súvisieť.“.\n6. Prezident v návrhu poukázal aj na to, že «Uplatnenie požiadavky predvídateľnosti\nsprávania určeného právnou úpravou pri skúmaní súladu právnej normy s čl. 1 ods. 1\nústavy je v úzkej spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy. Ústavný súd k tomu už uviedol: „Princíp\nprávneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom\nv Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je\nformulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento\nnedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je\nv súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.“ (PL.ÚS 19/98).».\n7. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 49/2015-11 z 28. októbra 2015 návrh\nnavrhovateľa v časti namietajúcej nesúlad § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1\na čl. 40 ústavy prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.\nVo zvyšnej časti návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený. Nevyhovel návrhu\nna pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy.\n\n5\n\n8. Ústavný súd 15. januára 2016 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nnárodnú radu a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.\n9. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-84/2016 doručenom ústavnému\nsúdu 19. mája 2016 k námietke prezidenta o nezrozumiteľnosti kritizovanej právnej úpravy\nuviedla, že «predmetné ustanovenie zákona je potrebné chápať v súvislosti s ďalšími\nrelevantnými právnymi predpismi upravujúcimi zdravotnú starostlivosť. V zákone\nč. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti... je vymedzená zdravotná starostlivosť ako\nsúbor pracovných činností vykonávaných zdravotníckymi pracovníkmi (§ 2 ods. 1)\na zdravotný výkon je vymedzený ako ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorá\npredstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti (§ 2 ods. 2). Zoznam\n(súhrn) jednotlivých zdravotných výkonov spolu s ich špecifikáciou je uvedený v Katalógu\nzdravotných výkonov (bližšie: nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z.).\nZ napadnutého ustanovenia, v kontexte\n\nuvedených právnych úprav,\n\nmožno\n\ntak/preto vyvodiť záver, že ustanovené súčasti zdravotného výkonu sa považujú za základnú\njednotku, a teda sú zahrnuté do neodkladnej zdravotnej starostlivosti (ktorá je zároveň\npokrytá aj v práve na ochranu zdravia).\nOkrem toho, formulovanie určených výkonov (resp. úkonov) iba ako súčastí iných\nčinností, je obdobne aj v ďalších ustanoveniach, napr. § 2 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.\nv znení neskorších predpisov („rozsah zdravotných výkonov, ktoré sú súčasťou\npreventívnych prehliadok, je uvedený v prílohe č. 2“) alebo § 4 ods. 5 zákona č. 576/2004\nZ. z. („neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej\ndokumentácie“).\nV napadnutom ustanovení (vzhľadom na slovo „aj“), sa neustanovujú súčasti\nzdravotného výkonu taxatívnym výpočtom tzn., že pod „zdravotný výkon“ možno zahrnúť\naj ďalšie úkony či činnosti (v normotvorbe nie je takýto spôsob úpravy vylúčený).\nZákonodarca tak vyjadruje svoj zámer, ponechať si určitý priestor na prípadné rozšírenie\nustanoveného rozsahu s ohľadom na potreby praxe.».\n10. Za neopodstatnený považuje národná rada argument prezidenta o riziku\nneobmedzeného vyberania rozličných úhrad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti\nod pacientov. Túto otázku «upravuje § 44 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení neskorších\n6\n\npredpisov. V odseku 1 cit. ustanovenia sa zakotvuje, že poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu, nesmie\npožadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza\nna základe verejného zdravotného poistenia; teda za žiaden zdravotný výkon (ani jeho\nsúčasť), ktorý je plne uhrádzaný zdravotnou poisťovňou poistenca, nesmie poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti požadovať od pacienta úhradu. Za čo môže poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,\npožadovať úhradu upravuje odsek 3 cit. ustanovenia. Výška spoluúčasti poistenca je\nlimitovaná zákonom č. 577/2004 Z. z... a predpisov vydaných na jeho vykonanie. Prekážkam\nv prístupe k zdravotnej starostlivosti sa zamedzuje v odseku 2 cit. ustanovenia, v zmysle\nktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej\nstarostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca podľa zákona a predpisov vydaných\nna jeho vykonanie, ani iným plnením.\nAk poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta k zdravotnej\nstarostlivosti zaplatením úhrady, ktorá nemá oporu v právnych predpisoch, porušuje zákon.\nSankčný mechanizmus pri porušení zákonom uložených povinností zo strany poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy zákona č. 578/2004 Z. z...\nV súvislosti s problematikou vyberania úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť\ntreba uviesť aj § 79 zákona č. 578/2004 Z. z., ktorý poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti\nukladá povinnosť nielen informovať poistenca o vyberaných úhradách, ale aj zverejniť\ncenník všetkých zdravotných výkonov a zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých\nmožno požadovať úhradu...\nCenník všetkých zdravotných výkonov musí obsahovať všetky zdravotné výkony, ktoré\nkonkrétny poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje, bez ohľadu na to, či je\nv zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou. Zoznam zdravotných výkonov a služieb,\npri ktorých možno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby\nsúvisiace s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má\nuzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, v nadväznosti na zákon č. 577/2004 Z. z.\nv znení neskorších predpisov a jeho vykonávacie predpisy (napr. nariadenie vlády SR\nč. 722/2004 Z. z..., nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z. z...), oprávnený\npožadovať úhradu. Okrem toho, uvedené cenníky sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti\n\n7\n\npovinní „bezodkladne a preukázateľne zaslať samosprávnemu kraju príslušnému podľa\nmiesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia“... Táto povinnosť bola zákonom uložená\npráve z dôvodu kontroly spoplatňovania jednotlivých zdravotných úkonov, pričom\nsamosprávny kraj plní úlohu dozorného orgánu vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti.».\n11. Napokon podľa národnej rady nie je dostatočne dôvodná ani námietka prezidenta\no zásahu do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti napadnutým ustanovením\na o nebezpečenstve vytvorenia reálnej prekážky v prístupe k zdravotnej starostlivosti.\nCitujúc čl. 40 ústavy národná rada zdôrazňuje, že «ochrana zdravia pokrýva širší okruh\nprávnych vzťahov ako len zdravotnú starostlivosť, ktorej bezplatnosť je navyše striktne\nviazaná na zdravotné poistenie. Z citovaného článku ústavy je nepochybné, že ústava\numožňuje aj zdravotnú starostlivosť za úhradu, ktorá však taktiež spadá pod ochranu\nzdravia (prvá veta čl. 40 ústavy). V takomto prípade možno zvážiť, rozsah ktorej zdravotnej\nstarostlivosti má byť vymedzený presnejšie. Vzhľadom na už vyššie uvedené možno\nkonštatovať, že zákonodarca zvolil čo najpodrobnejšiu úpravu práve bezplatnej zdravotnej\nstarostlivosti (vrátane napadnutého ustanovenia), ktorá sa vzťahuje na väčšinu občanov.\nPri tomto možno uviesť aj nález ústavného súdu PL. ÚS 113/2011 z 28. novembra 2012,\nv ktorom sa uvádza, že ochrana zdravia podľa čl. 40 ústavy zároveň zaväzuje štát\nk povinnosti zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy\nmateriálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.\nZ nálezu ústavného súdu PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004, uvádzaného\naj navrhovateľom, je potrebné/vhodné uviesť aj nasledovný výrok: „Ústava Slovenskej\nrepubliky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe\nzdravotného poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje\nzákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na\nzáklade zdravotného poistenia, ako aj úkon a činností, ktoré síce so zdravotnou\nstarostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria\njej bezprostrednú súčasť.\n\n8\n\nAj z pohľadu medzinárodného práva, napr. čl. 11 Európskej sociálnej charty\n(revidovanej) Rady Európy, právo na ochranu zdravia (ako súčasť sociálnej ochrany),\npredstavuje pre každého prístup a osoh zo zdravotnej starostlivosti.\nS poukazom na uvedené, v prípade navrhovateľom vytýkaného nesúladu napádaného\nustanovenia s čl. 1 ods. 1 a čl. 40 ústavy, napádané ustanovenie v kontexte zákona\nč. 577/2004 Z. z. a ďalších citovaných právnych predpisov sa javí dostatočne určitým na to,\naby bolo možné predvídať jeho následky. Zavedený systém vytvára primeraný priestor\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade s verejným záujmom na ochrane zdravia\nkaždého, ktorý sa realizuje prostredníctvom zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe\nzdravotného poistenia.».\n12. Národná rada súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n13. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku č. 46380/2017/120 doručenom ústavnému súdu 15. augusta 2017 zdôrazňuje, že\nvýklad prezidenta o možnosti ľubovoľným spôsobom určovať a vyberať úhrady\nza poskytnutú zdravotnú starostlivosť „opomína všetky ostatné ustanovenia zákona\nč. 577/2004 Z. z. a prieči sa zmyslu a účelu celej právnej normy. Z tohto jediného\nustanovenia, ktoré je vytrhnuté z kontextu celého zákona nemožno vyvodzovať záver, že\nposkytovatelia zdravotnej starostlivosti si môžu od poistenca vyberať úhradu za čokoľvek,\ns výnimkou úkonov vymenovaných ako súčasť zdravotného výkonu. Jednotlivé ustanovenia\nzákona je potrebné vykladať v spojení s celým právnym predpisom, ako aj so súvisiacou\nprávnou úpravou. Nemožno opomenúť predovšetkým ustanovenie zákona č. 577/2004 Z. z.\nupravujúce\n\npravidlá\n\npožadovania\n\núhrad\n\nposkytovateľmi\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\nod poistencov upravené v § 44. Preto aj § 3 ods. 4 je nevyhnutné vykladať v prepojení\ns týmto ustanovením. V ods. 1 § 3 zákona č. 577/2004 Z. z. je zakotvené, že poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,\nnesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza na\nzáklade verejného zdravotného poistenia.“. Následne tieto úkony vláda vypočítava.\n14. I vláda odkazuje na § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., z ktorého okrem iného\npodľa jej názoru vyplýva, že „ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý má\n\n9\n\nuzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou poistenca, poskytuje poistencovi zdravotný\nvýkon\n\nplne\n\nuhrádzaný\n\nz verejného\n\nzdravotného\n\npoistenia,\n\npoistenec\n\nneuhrádza\n\nposkytovateľovi nič. A ak takýto poskytovateľ poskytuje poistencovi zdravotný výkon\nčiastočne uhrádzaný alebo neuhrádzaný z verejného zdravotného poistenia, poistenec\nuhrádza poskytovateľovi len úhradu za poskytnutý zdravotný výkon v tej časti,\nktorú neuhrádza zdravotná poisťovňa, pričom za to, čo je súčasťou zdravotného výkonu\nposkytovateľ zdravotnej starostlivosti osobitnú úhradu požadovať nemôže.“.\n15. Obdobne ako národná rada aj vláda akcentuje povinnosť poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti „umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste vo vstupných\npriestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov poskytovaných\npri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkone plne uhrádzajú\nalebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného\npoistenia a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytovateľ\nposkytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných predpisov... Vzhľadom\nna skutočnosť, že každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy, zoznam zdravotných výkonov\na služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, má byť vyhotovený tak, aby rešpektoval\nustanovenia § 3 ods. 4, ako aj § 44 zákona č. 577/2004 Z. z.“. Podľa názoru vlády uvedená\npovinnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti „jasne a zrozumiteľne sprehľadňuje\npre poistenca úhrady požadované jednotlivými poskytovateľmi. Na rozdiel od cenníka\nvšetkých zdravotných výkonov, ktorý musí obsahovať všetky zdravotné výkony,\nktoré konkrétny poskytovateľ poskytuje bez ohľadu na to, či je alebo nie je v zmluvnom\nvzťahu so zdravotnou poisťovňou, zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých\nmožno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby súvisiace\ns poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má uzatvorenú\nso zdravotnou poisťovňou poistenca, oprávnený požadovať úhradu v nadväznosti na zákon\nč. 577/2004 Z. z. a jeho vykonávacie predpisy. Nejde teda o svojvoľné stanovenie\njednotlivých položiek zoznamu poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, tieto musia mať\noporu buď v samotnom zákone č. 577/2004 Z. z., resp. v jeho vykonávacích predpisoch.“.\n\n10\n\n16. Pokiaľ ide o prezidentom namietané vytvorenie reálnych prekážok v prístupe\nk zdravotnej starostlivosti, vláda uvádza, že „takejto situácii má práve zamedziť\nustanovenie odseku 2 § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., v zmysle ktorého poskytovateľ nesmie\npodmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť\npoistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.\nAk teda akýkoľvek poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta\nk zdravotnej starostlivosti zaplatením takej úhrady, ktorá nemá oporu v právnych\npredpisoch, porušuje zákon. Sankčný mechanizmus pri porušení povinností ustanovených\nzákonom zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy zákona č.\n578/2004 Z. z...\nMožno teda konštatovať, že právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť,\nzakotvené v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, je v podmienkach ustanovených zákonom\nč. 577/2004 Z. z. realizované:\n- ustanovením úkonov v § 3 ods. 4, ktoré sú súčasťou zdravotného výkonu, z čoho\nmožno jednoznačne vyvodiť záver, že za takéto úkony nemožno požadovať osobitnú úhradu,\n- zákazom ustanoveným v § 44 ods. 1, ktorý neumožňuje požadovanie úhrad za také\nzdravotné výkony, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného zdravotného poistenia,\n- ustanovením § 44 ods. 3, ktorý určuje hranice možností poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti, ktorí sú v zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou, požadovať\nod poistenca úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.\nDostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých poistencov bez rozdielu je\nv podmienkach ustanovených zákonom č. 577/2004 Z. z. realizovaná zákazom\npodmieňovania poskytnutia zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť\npoistenca... alebo iným plnením, ustanoveným v § 44 ods. 2.“.\n17. Vláda uvádza, že „pozitívnym vymedzením súčastí zdravotného výkonu v § 3\nods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. bolo úmyslom zákonodarcu... rozšírenie tých bezplatných\núkonov, na ktoré majú poistenci v rámci zákonom ustanovených pravidiel poskytovania\nzdravotnej starostlivosti nárok. Toto ustanovenie je jednoznačné, prehľadné a nepripúšťa\nžiaden iný výklad a je reálnym naplnením Ústavou Slovenskej republiky garantovanej\n\n11\n\nbezplatnej zdravotnej starostlivosti a nezasahuje žiadnym spôsobom do obsahu a rozsahu\ntohto základného práva.\nSme toho názoru, že výklad § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z,. z. nemožno obmedziť\nna striktne gramatický výklad súčastí zdravotného výkonu, ale je nevyhnutné... zohľadniť\nďalšie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj samotný účel právnej\núpravy.\nPreto systematický a teleologický výklad vzájomne bezprostredne súvisiacich\nustanovení umožňuje vyvodiť záver, že ustanovenie § 3 ods. 4 je plne aplikovateľné v súlade\ns Ústavou Slovenskej republiky.“.\n18. Vláda súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje,\naby ústavný súd návrhu prezidenta nevyhovel.\n19. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 6. septembra 2017\nprezidentovi s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia\nod ústneho pojednávania vo veci.\n20. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. septembra 2017 navrhovateľ\nsúhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedol,\nže „po oboznámení sa s obsahom týchto vyjadrení (odporcu a vedľajšieho účastníka, pozn.)\noznamujem, že nepovažujem za potrebné zaujať k nim stanovisko“.\n21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nObsahové zameranie čl. 40 ústavy i napadnutého ustanovenia\n22. Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného\npoistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\n\n12\n\n23. Prezident v petite svojho návrhu navrhol vysloviť nesúlad § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. s čl. 40 ústavy, ktorý zakotvuje jednak základné právo na ochranu zdravia\n(prvá veta) i právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky\nza podmienok, ktoré ustanoví zákon, a na základe zdravotného poistenia (druhá veta).\nZ petitu explicitne nevyplýva, či prezident napadnuté ustanovenie rozporuje z hľadiska jeho\nsúladu s čl. 40 prvou vetou ústavy alebo tvrdí jeho nesúlad s druhou vetou predmetného\nústavného ustanovenia. Odôvodnenie prezidentovho návrhu však umožňuje spoľahlivo\nustáliť, že má ísť o rozpor s čl. 40 druhou vetou ústavy. Prezident zrozumiteľne dôvodí, že\n„takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu základného práva\nzaručeného čl. 40 ústavy, konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti“ alebo\nže „táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe k zdravotnej\nstarostlivosti...“, prípadne, že „ak... podľa citovaného článku ústavy na základe\nzdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je\npovinnosťou zákonodarcu toto právo chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie\ndefinovať a taxatívne ohraničiť služby či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ požadovať úhradu“.\n24. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36 a čl. 37\nods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto\nustanovenia vykonávajú.\n25. Ústavný súd vo veci PL. ÚS 38/03 k problematike súvislosti čl. 40 a čl. 51 ods. 1\nústavy judikoval, že «ústavodarca priamo v čl. 40 ústavy ponechal úpravu podmienok\nposkytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného postenia na\nzákon, pričom ustanovenie týchto podmienok nelimitoval na rozdiel od splnomocnenia pre\nzákonnú úpravu iných základných sociálnych práv úpravou podrobností o tomto základnom\npráve (napr. čl. 39 a čl. 41 ústavy), ale splnomocnil zákonodarcu na úpravu podmienok\nposkytovania zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy\npotom ústavné splnomocnenie na ustanovenie podmienok poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v čl. 40 ústavy a jeho\nvykonanie nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za bezprostredné obmedzenie\n\n13\n\nzákladného práva (nerešpektujúce žiadne limity a medze). Čl. 51 ods. 1 ústavy v tejto\nsúvislosti síce nenapomáha interpretácii čl. 40 ústavy, ale (svojou formuláciou) pripúšťa,\nže základné práva v ňom uvedené (vrátane čl. 40 ústavy) sú limitované z hľadiska možnosti\nich domáhania sa v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Aj keď čl. 51\nods. 1 ústavy má svoju relevanciu predovšetkým pri individuálnom uplatňovaní ochrany\nzákladných práv, nepriamo rešpektuje úmysel ústavodarcu vyjadrený priamo v čl. 40\nústavy, že toto právo spolu s ostatnými právami uvedenými v čl. 51 ods. 1 ústavy,\npodrobnosti o nich, resp. podmienky ich uplatňovania sú limitované (ustanovované)\nzákonmi, ktoré však nesmú prekročiť limit ústavnosti.\nVzhľadom na ústavné „oprávnenie“ – ústavné splnomocnenie pre zákon na úpravu\npodmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia je\nustanovenie týchto podmienok premietnuté do legálnej úpravy rozsahu, obsahu a spôsobu\nuplatňovania tohto základného práva (legálnej definície kľúčových právnych inštitútov,\nresp. pojmov) determinujúcou skutočnosťou pre vymedzenie jeho podstaty a pre jeho\nindividuálne uplatnenie v priestore definovanom v čl. 51 ods. 1 ústavy.\nSamotné vyčlenenie, resp. zúženie rozsahu zdravotnej starostlivosti poskytovanej\nna základe zdravotného poistenia novým zákonným vymedzením jej obsahu nesignalizuje\nbezprostredne nesúlad tejto zákonnej úpravy so základným právom na bezplatnú zdravotnú\nstarostlivosť upravenú v čl. 40 ústavy.».\n26. Citované dôvody ústavného súdu sú z pohľadu rozhodovania o predloženom\nnávrhu prezidenta nápomocné len čiastočne. Možno z nich vyvodiť, že len formálna zmena\nzákonnej\n\nprávnej\n\núpravy\n\nspočívajúca\n\nv zúžení\n\nrozsahu\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\nposkytovanej na základe zdravotného poistenia sama osebe nemôže byť vyhodnotená\nako rozporná s čl. 40 ústavy. Čiastočná využiteľnosť vyabstrahovaného poznatku je daná\ntým, že ak k zúženiu zdravotnej starostlivosti pristúpi aj iná okolnosť, nemožno rozpor\ns čl. 40 ústavy vylúčiť.\n27. Obsah základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe\nzdravotného poistenia nie je daný len požiadavkou výlučne zákonnej úpravy jeho\npodmienok (PL. ÚS 5/94, PL. ÚS 7/94), ale napriek tomu, že vo sfére sociálnych práv\nzákonodarca disponuje širokým priestorom pre úpravu podmienok ich uplatňovania, musí\n14\n\nbyť chránená aj jeho esenciálna podstata. Ústavný súd Českej republiky zdôrazňuje,\nže „esenciálním obsahem (jádrem) čl. 31 věty druhé Listiny je ústavní zakotvení\nobligatorního systému veřejného zdravotního pojištění, který vybírá a kumuluje prostředky\nod jednotlivých subjektů (plátců), aby je mohl na základě principu solidarity přerozdělit\na umožnit jejich čerpání potřebným, nemocným, chronikům. Ústavní garanci, na základě\nkteré se bezplatná zdravotní péče poskytuje, požívá pouze a jenom suma takto\nshromážděných prostředků“ (nález z 20. mája 2008 vo veci Pl. ÚS 1/08, bod 106),\na že z hľadiska ústavnosti „je podstatné, aby obsah čl. 31 Listiny nebyl zákonem fakticky\nvyprazdňován“, pričom sa nadväzne pokúša obsahovo zadefinovať, že „v jeho duchu musí\nbýt prostředky veřejného zdravotního pojištění plně kryta kvalitní, plnohodnotná a účinná\npéče jakožto péče základní, standardní“ (nález z 20. júna 2013 vo veci Pl. ÚS 36/11,\nbod 42).\n28. Ústavný súd už vo všeobecnej rovine judikoval, že ústava poskytuje\nzákonodarcovi určitý priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite\na za akých podmienok bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave\npiatom oddiele ústavy, t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony\nustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ústavy. Voľnú úvahu\nzákonodarcu pri prijímaní týchto zákonov nemožno ale chápať absolútne; jej limity treba\nhľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke chrániť ústavne hodnoty\n(PL. ÚS 3/09).\n29. Chránenou ústavnou hodnotou v čl. 40 ústavy je nielen zdravie (prvá veta),\nale aj dostupnosť zdravotnej\n\nstarostlivosti,\n\nktorá\n\nsa\n\nmá\n\ndosiahnuť\n\nfinancovaním\n\nprostredníctvom solidárne koncipovaného systému zdravotného poistenia za podmienok\nustanovených zákonom (druhá veta). Štát je viazaný povinnosťou vytvoriť systém solidárne\nzaloženého zdravotného poistenia, udržiavať ho a zabezpečiť, aby poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti financovanej prostredníctvom tohto systému nebolo založené na ekonomicky\nekvivalentnom\n\nprotiplnení\n\n(cene)\n\npoistenca\n\nv prospech\n\nposkytovateľa\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti. V tomto ohľade predstavuje čl. 40 druhej vety ústavy inštitucionálnu garanciu\nako záväzok štátu. Pri pohľade na normu obsiahnutú v čl. 40 druhej vete ústavy\nako na vyjadrenie základného práva občanov možno zhodne s právnou teóriou uzavrieť,\n15\n\nže jej podstata tkvie v očakávaní adresátov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti\nzahrňujúcej «takové ošetření a léčbu, jež odpovídá objektivně zjištěným potřebám\na požadavkům náležité úrovně a lékařské etiky; toto je standardní zdravotní péče „patřičné\nkvality“ poskytovaná na základě veřejného pojištění bezplatně, tedy bez přímé úhrady»\n(Wintr. J. in Wagnerová E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha :\nWolters Kluwer ČR, a. s., 2012. s. 654).\n30. Neuralgickým bodom ústavnej normy zakotvenej v čl. 40 druhej vete ústavy je\npoužitý prívlastok „bezplatná“. Z ústavno-súdnej judikatúry už v súčasnosti zreteľne plynie,\nže tento pojem nie je možné vykladať absolútne, keďže „už samotný princíp poskytovania\nzdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia vylučuje takúto myšlienku“\n(PL. ÚS 38/03) a „už samotná existencia zdravotného poistenia vylučuje, aby boli poistené\nvšetky zdravotné riziká“ (PL. ÚS 38/03). Formálno-právnu podobu financovania zdravotnej\nstarostlivosti poskytovanej podľa čl. 40 druhej vety ústavy zákonodarca inkorporoval\ndo zákona, ktorým upravuje podmienky základného práva garantovaného v uvedenom\nústavnom ustanovení. Legislatívno-technicky pri tom môže využívať nielen zakotvenie\na kvantitatívne zmeny povinných platieb poistencov do systému zdravotného poistenia,\nale aj definičné nastavenie pojmu „zdravotná starostlivosť“.\n31. Typickým príkladom zákonného ovplyvnenia rozsahu základného práva\npodľa čl. 40 druhej vety ústavy prostredníctvom vnútorne previazaného systému legálnych\ndefinícií je ústavno-súdny prieskum v už viackrát uvádzanom konaní PL. ÚS 38/03.\nNavrhovatelia (skupina poslancov) argumentovali, že vyňatím označenej skupiny úkonov\nz obsahu pojmu zdravotnej starostlivosti došlo k neprípustnému obmedzeniu základného\npráva garantovaného v čl. 40 ústavy, keďže služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti musel poistenec hradiť priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.\nÚstavný súd nálezom zo 17. mája 2004 návrhu navrhovateľov v tejto časti nevyhovel,\nkeď s poukazom na poistnú (a teda aj odplatnú) podstatu vzťahov, prostredníctvom\nktorých sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti financuje, vyhodnotil, že „ústava vytvára\npriestor\n\npre\n\nspoplatnenie\n\nurčitej\n\nčasti\n\nposkytovania\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti,\n\nktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe\nzdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou\n16\n\nposkytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú\nsúčasť (v súčasnom právnom vymedzení ide o služby spojené s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti), pretože ústava garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť\nposkytovanú na základe zdravotného poistenia, pričom na úpravu podmienok jej\nposkytovania, t. j. na reálne naplnenie obsahu tohto základného práva, splnomocňuje\nzákon“.\n32. Ústavným súdom prejednávaný návrh prezidenta vyviera z opačného regulačného\npostoja\n\nzákonodarcu.\n\nposkytovateľov\n\nTentokrát\n\nzdravotnej\n\nnedošlo\n\nk vyčleneniu\n\nstarostlivosti\n\nz pojmu\n\nčasti\n\núkonov\n\nzdravotnej\n\n(činností)\n\nstarostlivosti,\n\na tým k pripusteniu požadovania ich úhrady priamo od poistenca, ale naopak, k začleneniu\ndruhovo určených úkonov (činností) do uvedeného pojmu, a to na účely stanovenia rozsahu\nzdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, v dôsledku čoho\nposkytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený požadovať od poistenca za takéto\núkony (činnosti) úhradu.\n33. Ústavný súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Pl. ÚS 14/02\nprejednával obdobnú konštrukciu právnej úpravy, keď sa český zákonodarca rozhodol právo\npoistenca na zdravotnú starostlivosť bez priamej úhrady konkretizovať tak, že explicitne\nzakotvil zákaz lekárov, iných odborných pracovníkov v zdravotníctve a zdravotníckych\nzariadení prijímať od poistenca úhradu nielen za zdravotnú starostlivosť poskytnutú\nv rozsahu a za podmienok stanovených zákonom č. 48/1997 Sb. o veřejném zdravotním\npojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů, ale aj za činnosti realizované\nv súvislosti s poskytnutím tejto zdravotnej starostlivosti (právna úprava explicitne\nustanovila, že „pojištěnec má právo na zdravotní péči bez přímé úhrady, pokud mu byla\nposkytnuta v rozsahu a za podmínek stanovených tímto zákonem. Lékař či jiný odborný\npracovník ve zdravotnictví ani zdravotnické zařízení nesmí za tuto zdravotní péči\nani v souvislosti s poskytnutím této péče přijmout od pojištěnce žádnou úhradu...“). Návrh\nna vyslovenie nesúladu tohto ustanovenia s čl. 31 Listiny základných práv a slobôd Ústavný\nsúd Českej republiky nálezom zo 4. júna 2003 zamietol akcentujúc účel kritizovaného\nustanovenia («smyslem napadeného ustanovení je nepochybně čelit nezákonnému vybírání\npeněz za ty poskytnuté služby, jež jsou hrazeny z povinného všeobecného zdravotního\n17\n\npojištění, ať to jsou různé registrační poplatky a režijní příplatky anebo pak úhrady\nza takový typ zdravotních a léčebných výkonů, které jsou označovány za „lepší“,\nnadstandardní a dražší, a to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených\nz veřejného zdravotního pojištění»). Dospel k záveru, podľa ktorého „napadené ustanovení\nnemění smysl a obsah zákona, ale zvýrazňuje pouze ochranu sféry bezplatné zdravotní péče\npřed pokusy narušovat její integritu a zužovat její rozsah“. K nálezu však bolo pripojené\nodlišné stanovisko až siedmich sudcov, v ktorom kritizovali, že napadnutým ustanovením\n«se ukládá, aby bezplatně byla poskytována i péče, která není péčí „zdravotní“, je však péčí\nposkytovanou zdravotnickým zařízením v souvislosti s bezplatnou zdravotní péčí (např.\nposkytování stravy, úklid). I na tento typ péče jsou pak povinni ze zákona přispívat ostatní\npojištěnci. Uvedený typ bezplatně poskytované péče je excesem z ústavně chráněného práva\nna ochranu zdraví. Čl. 31 Listiny zmocňuje, aby zákon určil podmínky poskytování\nbezplatné „zdravotní“ péče, nikoli péče, jež zdravotní péčí není, nýbrž je součástí\nuspokojování nutných potřeb člověka nezávisle na ochraně zdraví. Zákon v uvedeném\nohledu překročil mantinely ústavního pořádku tím, že znemožňuje vybírat od pojištěnců\npřímé platby za péči, jež není péčí zdravotní a jež sama o sobě neslouží k ochraně zdraví\npojištěnce. Vytváří tak neobjektivní a nerozumné rozdíly mezi pojištěnci, jimž je taková\nbezplatná nezdravotní péče poskytována, a oněmi pojištěnci, jimž poskytována není, třebaže\nobě kategorie jsou nuceny odpovídající potřeby uspokojovat nezávisle na případně\nsoučasně poskytované zdravotní péči.». Aj keď ide o minoritné odlišné stanovisko, Ústavný\nsúd Českej republiky sa jeho podstatou inšpiroval vo viacerých neskorších rozhodnutiach\n(Pl. ÚS 1/08, Pl. ÚS 8/07).\n34. Súdený návrh prezidenta vychádza z kritiky ustanovenia definujúceho súčasti\nzdravotného výkonu, preto je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné objasniť postavenie\nnapadnutého ustanovenia v systéme legálnych definícií zakotvených v tzv. zdravotníckych\nzákonoch i jeho nadväznosť na niektoré ďalšie súvisiace právne normy.\n35. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách\nsúvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) zdravotná\nstarostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci,\n18\n\nvrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom\npredĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého\nvývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,\ndiagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú\nasistenciu.\n36. Zákon č. 576/2004 Z. z. následne v § 2 ods. 7 až 17 definuje aj pojmy prevencia,\ndispenzarizácia, diagnostika, liečba, biomedicínsky výskum, ošetrovateľská starostlivosť\na pôrodná asistencia.\n37. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. zdravotný výkon je ucelená činnosť\nzdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti.\n38. Podmienky základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe\nverejného poistenia tak, ako ich má na mysli čl. 40 druhá veta ústavy, reguluje zákon\nč. 577/2004 Z. z.\n39. Napadnuté ustanovenie tvorí súčasť komplexnejšie regulovaného objektu,\nktorým je presná identifikácia druhovo určených komponentov zdravotnej starostlivosti\nuhrádzanej na základe zdravotného poistenia. V § 2 právny predpis určuje druhy\npreventívnych prehliadok poistenca, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného\nzdravotného poistenia, podľa § 3 zákona č. 577/2004 Z. z. sa na základe verejného\nzdravotného poistenia plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť, ako aj ďalšie\nzdravotné výkony (§ 3 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z.), v § 7 je zas vymedzená kúpeľná\nstarostlivosť plne alebo čiastočne uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia.\nNaopak, v § 8 sa ustanovujú segmenty zdravotnej starostlivosti, ktoré na základe verejného\nzdravotného poistenia uhrádzané nie sú.\n40. Z hľadiska vecného záberu je v rekapitulovanom výpočte najširšie zameraný § 3\nzákona č. 577/2004 Z. z., ktorého súčasťou je i napadnuté ustanovenie.\n\n19\n\n41. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného\npoistenia sa plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť.\n42. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného\npoistenia sa plne uhrádzajú aj zdravotné výkony\na) vedúce k zisteniu choroby,\nb) poskytnuté pri liečbe choroby uvedenej v Zozname prioritných chorôb, ktorý je\nv prílohe č. 3.\n43. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 577/2004 Z. z. zdravotnými výkonmi podľa odseku 2\npísm. b) sú zdravotné výkony, ktoré vedú k\na) záchrane života,\nb) vyliečeniu choroby,\nc) zabráneniu vzniku závažných zdravotných komplikácií,\nd) zabráneniu zhoršenia závažnosti choroby alebo jej prechodu do chronického\nštádia,\ne) zmierneniu prejavov choroby,\nf) účinnej prevencii vrátane podania očkovacej látky pri povinnom očkovaní.\n44. Podľa § 3 ods. 4 súčasťou zdravotného výkonu je aj\na) objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas,\nb) vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu,\nc) vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti\nalebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej starostlivosti,\nd) vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu,\ne) potvrdenie o návšteve lekára alebo potvrdenie o návšteve iného zdravotníckeho\npracovníka.\n45. Napadnuté ustanovenie teda zahŕňa päť druhovo vymedzených úkonov,\nz ktorých podľa názoru ústavného súdu priamu súvislosť s poskytovaním skutočnej\nstarostlivosti o zdravie vykazujú iba prípady pod § 3 ods. 4 písm. b), c) a d) zákona\nč. 577/2004 Z. z. Vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu [písm.\n\n20\n\nb)] totiž predstavuje nevyhnutný predpoklad pre poskytnutie ďalšej uznanej formy\nzdravotnej starostlivosti, a to lekárenskej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. c) zákona\nč. 576/2004 Z. z.] tvoriacej integrálnu súčasť procesu liečby podľa § 2 ods. 10 zákona\nč. 576/2004 Z. z. Obdobne vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej\nambulantnej starostlivosti alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej\nstarostlivosti [písm. c)] sú podmienkou pre to, aby príslušný poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti špecializovanú ambulantnú starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť, ktoré sú\ntakisto aprobovanými formami poskytovania zdravotnej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. a)\nbod 2 a 3 a písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.], poskytol. Napokon i vypísanie návrhu na\nkúpeľnú liečbu je predpokladom poskytovania špecifickej formy zdravotnej starostlivosti [§\n2 ods. 13 zákona č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných\nkúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kúpeľníctve“)]\nfinancovanej aj z prostriedkov zdravotného poistenia. Kúpeľná starostlivosť sa poskytuje\nv prírodných liečebných kúpeľoch a kúpeľných liečebniach a právno-definične je zameraná\nna stabilizáciu zdravotného stavu, regeneráciu zdravia alebo prevenciu chorôb (§ 2 ods. 10\na 11 zákona o kúpeľníctve).\n46. Pokiaľ ide o objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny\nčas [§ 3 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z.], podľa názoru ústavného súdu spätosť\nuvedeného úkonu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti s reálnym poskytovaním\nstarostlivosti o zdravie je len sprostredkovaná. Objednanie poistenca na vyšetrenie sa\nz hľadiska právno-realizačného nejaví ako nevyhnutná podmienka poskytnutia zdravotnej\nstarostlivosti, nemá odbornú, „zdravotnícku“ povahu. Systém objednávania pacientov\nna vyšetrenie (najčastejšie pri poskytovaní špecializovanej ambulantnej starostlivosti) je\nskôr otázkou organizácie práce konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,\nktorému sa síce pacient musí prispôsobiť, no realizácia vyšetrenia v konečnom dôsledku\nnemôže byť závislá od toho, či sa pacient organizácii práce poskytovateľa prispôsobil alebo\nnie. Obdobný záver je podľa názoru ústavného súdu potrebné prijať aj vo vzťahu\nk potvrdeniu o návšteve lekára alebo potvrdeniu o návšteve iného zdravotníckeho\npracovníka [§ 3 ods. 4 písm. e) zákona č. 577/2004 Z. z.]. Tento úkon má vo väzbe\n\n21\n\nna poskytnutie skutočnej starostlivosti o zdravie následný charakter a, čo je podstatné,\nnevyžaduje sa na účel poskytovania ďalšej zdravotnej starostlivosti. Ide len o podmienku\nuplatniteľnosti subjektívnych práv v celkom odlišných sférach právnej regulácie (napr.\npracovné právo). Na prvý pohľad sa tak úkony ako objednávanie pacientov na vyšetrenia,\nči potvrdzovanie\n\nnávštevy\n\nlekára\n\na iného\n\nzdravotníckeho\n\npracovníka\n\nvymykajú\n\nspod účelového legálne definovaného zamerania zdravotnej starostlivosti, ktoré je dané\npredĺžením života fyzickej osoby, zvýšením kvality jej života a zdravým vývojom budúcich\ngenerácií (§ 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.).\n47. Zhrňujúco možno uviesť, že skupina citovaných ustanovení zákona\nč. 577/2004 Z. z. je prioritne orientovaná na reguláciu rozsahu a podmienok zdravotnej\nstarostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Naplnenie tohto\nzámeru celkom prirodzene nachádza aj v nevyhnutnej miere definičného zamerania.\nNapadnuté ustanovenie patrí do druhého vymedzeného okruhu, teda do sféry legálnych\ndefinícií. V tom spočíva i jeho základný účel, prostredníctvom ktorého slúži hlavnému\nzámeru zákonodarcu – nielen určiť rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe\nverejného zdravotného poistenia, ale predovšetkým vylúčiť možnosť, že by bolo\nposkytovanie takejto zdravotnej starostlivosti hradené priamo pacientmi (poistencami).\nSamotná legálna definícia je však prioritný cieľ právnej úpravy schopná napĺňať len\nsprostredkovane. Nevyhnutne potrebuje ďalšie zákonné právne normy priamo regulujúce\npráva a povinnosti, ktoré vďaka použitiu legálnych definícií vo svojich hypotézach\na dispozíciách dokážu nespochybniteľným spôsobom určiť subjekty i obsah regulovaných\nprávnych vzťahov. Regulačný dopad právnej normy obsahujúcej legálnu definíciu pojmu je\nteda\n\nnemysliteľný\n\nbez\n\nnadväzujúcich\n\nprávnych\n\nnoriem.\n\nSú\n\nnimi\n\nustanovenia\n\nobsiahnuté v § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., na ktoré poukázali vo svojich vyjadreniach\nnárodná rada i vláda.\n48. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015\nposkytovateľ nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby\nsúvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nad rozsah spoluúčasti poistenca\npodľa tohto zákona.\n\n22\n\n49. Podľa v súčasnosti účinného § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. poskytovateľ,\ns ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu,\nnesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza\nna základe verejného zdravotného poistenia podľa tohto zákona.\n50. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015\nposkytovateľ môže požadovať úhradu za prednostné poskytnutie ambulantnej starostlivosti\nlen v rámci na to vyhradených ordinačných hodín, ktoré musí schváliť samosprávny kraj\na ktoré nesmú presiahnuť jednu štvrtinu jeho ordinačných hodín; medzi ordinačnými\nhodinami vyhradenými na prednostné poskytnutie zdravotnej starostlivosti musia byť\nvyhradené minimálne dve hodiny na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Výšku úhrady\nschvaľuje samosprávny kraj podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.\n51. Podľa v súčasnosti účinného § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. poskytovateľ\nnesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť\npoistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.\nIII.\nVlastný meritórny prieskum (čl. 40 ústavy)\n52. Účelom zákona č. 577/2004 Z. z. je ustanovenie rozsahu zdravotnej starostlivosti\nuhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Pre praktické uplatňovanie\nprávnych noriem obsiahnutých v zákone č. 577/2004 Z. z. je preto nevyhnutné správne\nvykladať a uplatňovať pojem samotnej zdravotnej starostlivosti použitý vo vymedzení účelu\nzákona č. 577/2004 Z. z. Samotný zákon č. 577/2004 Z. z. však pojem zdravotná\nstarostlivosť nedefinuje, preto odkazuje na zákon č. 576/2004 Z. z.\n53. Definícia kardinálneho pojmu zdravotníckeho práva (bod 35), ale aj jeho\nsubkategórií (bod 36) je značne široká a pre aplikačné uplatňovanie vyžadujúca uplatnenie\ndiskrécie. Zo strany ústavného súdu tu nejde o kritiku, pretože je pochopiteľné, že presné\nohraničenie pojmu, akým je zdravotná starostlivosť, bude vždy konfrontované s rozmanitým\nspektrom skutkových situácií, čo prirodzene neumožňuje zákonodarcovi zadefinovať\npredmetný pojem spôsobom, ktorý by na jednej strane postihoval každú eventualitu\n23\n\npraktického života, no zároveň si zachoval primeranú mieru formulačnej všeobecnosti.\nV takých situáciách zákonodarca štandardne využíva inštitút uváženia, ktorým ponecháva\norgánom výkonnej moci i orgánom súdnej moci priestor na objektívne a spravodlivé\nuplatnenie (aplikáciu) predmetnej právnej normy v praxi. Pre zachovanie vôle zákonodarcu\npotom postačuje dôsledné dodržiavanie explicitne zákonom stanovených aplikačných\nlimitov, účelu právnej úpravy zahrňujúcej dotknutú legálnu definíciu, ako aj rešpekt\nk právam a oprávneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sú adresátmi\nprávnej úpravy.\n54. Zavedením diskrécie do právnej úpravy zákonodarca nestráca oprávnenie\nv budúcnosti reagovať na podnety z prostredia uplatňovania predmetnej právnej úpravy\na dotknutú právnu úpravu precizovať, a to buď zavedením ďalších definičných znakov,\nkorekciou doterajších definičných znakov, prípadne aj taxatívnym alebo demonštratívnym\nvýpočtom užšie koncipovaných kategórií tvoriacich obsah definovaného pojmu.\n55. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenie predstavuje jeden z pokusov\nzákonodarcu podrobnejšie zadefinovať obsah pojmu zdravotného výkonu (bod 37),\na tým aj zdravotnej starostlivosti, a to práve na účely jej uhrádzania z prostriedkov\nnaakumulovaných v systéme povinného zdravotného poistenia. V samotnej všeobecnej\nčasti dôvodovej správy k zákonu č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného\nzdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa\nuvádza, že „cieľom predloženého návrhu je precizovanie ustanovení v súvislosti\ns vyberaním úhrad zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od pacientov.\nNa základe aplikačnej praxe sa navrhuje jednoznačne určiť súčasti zdravotného výkonu.“.\n56. Napadnuté ustanovenie preto v princípe nemožno hodnotiť ako zavedenie nového\npravidla do právnej úpravy, iba ako spresnenie dovtedajšej právnej regulácie. Do 31. marca\n2015 mohlo byť zaradenie činností vymenovaných v napadnutom ustanovení pod pojem\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\nuhrádzanej\n\nna základe\n\nzdravotného\n\npoistenia\n\nsporné,\n\npreto zákonodarca od 1. apríla 2015 v dôsledku poznatkov „aplikačnej praxe“ spornosť\n\n24\n\ntohto zaradenia odstránil. Jedinou výnimkou (aj to len čiastočnou) je v tomto smere\nprednostné vyšetrenie pacienta spojené s jeho objednaním na konkrétny čas [v súčasnosti\n§ 3 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z.], ktoré právna úprava účinná do 31. marca\n2015 implicitne nezahŕňala do kategórie zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe\nzdravotného poistenia (pozri bod 50).\n57. Právna norma obsiahnutá v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. svojou podstatou\nposkytuje jej adresátom záväzný interpretačný a realizačný návod. Orgány aplikujúce\nzdravotnícke právo, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, zdravotné poisťovne i poistenci\nsú zaviazaní k chápaniu činností opísaných v tomto ustanovení ako súčastí zdravotnej\nstarostlivosti, a za splnenia ďalších zákonných podmienok (zmluvný vzťah poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou poistenca) aj ako súčastí zdravotnej\nstarostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia.\n58. Z pohľadu právnych následkov na poistencov má napadnuté ustanovenie dopad\nv spojení s § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z, na ktoré poukázala vo svojom vyjadrení\nnárodná rada i vláda. Práve tieto ustanovenia majú priamy právno-realizačný vplyv\nna poistencov (pacientov), pretože poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ukladajú\nverejnú povinnosť zdržať sa požadovania úhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti,\nresp. podmieňovania jej poskytnutia úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca, čomu\nzodpovedá verejné subjektívne právo poistenca na poskytnutie zdravotnej starostlivosti\nbuď bez úhrady v prospech poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, alebo len v rozsahu\nspoluúčasti určenej osobitnými právnymi predpismi.\n59. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska ústavnej normy zakotvenej druhou vetou\nčl. 40 ústavy ovplyvňuje napadnuté ustanovenie podmienky tohto základného práva svojou\ndefiničnou podstatou, ktorá v spojení s pravidlami ustanovenými v § 44 ods. 1 a 2 zákona\nč. 577/2004 Z. z. znamená, že za činnosti (úkony) opísané v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004\nZ. z. nie je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený požadovať od poistenca,\nv prospech ktorého boli uskutočnené, žiadnu úhradu alebo úhradu prevyšujúcu osobitnými\npredpismi určenú spoluúčasť.\n\n25\n\n60. Aj prostredníctvom § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. zákonodarca reguluje\npodmienky, na ktoré myslí čl. 40 druhá veta ústavy. Ústavný súd Českej republiky k tomu\nv náleze z 30. mája 2017 vo veci Pl. ÚS 3/15 výstižne uviedol, že „vymezení rozsahu\nzdravotní péče či zdravotních pomůcek, které musejí být občanům poskytovány bezplatně,\npřípadně za částečnou úhradu, vyžaduje stanovení podmínek a současně mezí základního\npráva na bezplatnou zdravotní péči a zdravotní pomůcky na základě veřejného pojištění\npodle čl. 31 věty druhé Listiny základních práv a svobod“ (bod 102).\n61. Z pohľadu svojho meritórneho záveru o návrhu prezidenta ústavný súd\nvyhodnocuje ako rozhodujúce, že napadnuté ustanovenie síce dopadá na základné právo\nzaručené čl. 40 druhou vetou ústavy, avšak svojou podstatou rozsah bezplatnej zdravotnej\nstarostlivosti na základe zdravotného poistenia nezužuje. Poistencovi, ktorý je nositeľom\nprezidentom označeného základného práva, totiž výslovne garantuje, že mu poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti vymenované činnosti poskytne bezplatne.\n62. Ústavný súd tu marginálne (s ohľadom na argumentáciu v bode 56) zdôrazňuje,\nže je dokonca otázne, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015\noprávnený úhrady za činnosti uvedené v napadnutom ustanovení od poistencov vyžadovať.\nSpornosť tejto otázky vyplýva práve z legálnej definície zdravotnej starostlivosti,\nktorá otvára priestor pre interpretačné úvahy o tom, ktoré konkrétne úkony (činnosti)\nrealizované poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v prospech poistenca možno zahrnúť\ndo legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia,\na ktoré nie. Opätovne hodno spresniť, že iba činnosť podľa § 3 ods. 4 písm. a) zákona\nč. 577/2004 Z. z. v tomto smere zaznamenala nespochybniteľnú zmenu, pretože § 44 ods. 2\nzákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015 bez pochybností naznačoval,\nže za objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas bol\nposkytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený vyberať úhradu.\n63. Pokiaľ by odpoveď na otázku načrtnutú v predchádzajúcom odseku bola v celom\nrozsahu kladná (teda, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015\noprávnený úhrady za všetky aktivity uvedené v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. vyberať),\npotom priamym dôsledkom nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia je rozšírenie\n\n26\n\nrozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom na základe zdravotného\npoistenia. Ak by odpoveď bola záporná, potom § 3 ods. 4 účinný od 1. apríla 2015 iba\nspresňujúcim spôsobom explicitne potvrdil dovtedajšiu interpretačnú právnu prax.\n64. O zásahu (obmedzení) základného práva možno hovoriť vždy vtedy, ak postup\nštátu odopiera alebo bráni nositeľovi základného práva v jeho uplatňovaní v najširšom\nmožnom rozsahu (Barak, A. Proportionality: Constitutional Rights and their Limitations.\nCambridge University Press, 2012. s. 102). Hoci uvedený postulát konštitucionalistickej\nteórie zjavne mieri na sféru tzv. základných práv prvej generácie, z pohľadu skúmania,\nči zákonom došlo k zúženiu priestoru pre uplatňovanie, je použiteľný aj na základné práva\nvyznačujúce sa pozitívnym charakterom záväzku štátu. Vzhľadom na jeho regulačnú\npodstatu nemožno podľa názoru ústavného súdu o napadnutom ustanovení zákona\nč. 577/2004 Z. z. uvažovať ako o obmedzujúcom základné právo občanov na bezplatnú\nzdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia, pretože rozsah uplatňovania\ntohto základného práva jeho nositeľom (občanom – poistencom) priamo nelimituje.\n65. Ústavný súd neopomenul podstatu prezidentovej argumentácie o obmedzujúcej\npovahe § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 zakladajúcej sa na tvrdení, podľa ktorého „negatívne\nvymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ľubovoľným\nspôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa pravidelne vyskytujú\npri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže pre poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti uplatniť čl. 2 ods. 3 ústavy...“. Citované zdôvodnenie však nemôže\nslúžiť pre záver o rozpore napadnutého ustanovenia so základným právom občanov\ngarantovaným čl. 40 druhou vetou ústavy. Ak totiž nastane situácia popísaná\nnavrhovateľom v jeho argumentoch (ústavný súd tu pritom vierohodnosť prezidentových\nodkazov na negatívne poznatky z praxe vôbec nespochybňuje), potom je nedovolený zásah\ndo základného práva občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného\npoistenia priamym dôsledkom porušenia § 44 ods. 1 alebo 2 zákona č. 577/2004 Z. z.\nkonkrétnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, nie dôsledkom normatívneho\npôsobenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. Metodologicky nemožno ústavne nedovolené\nobmedzenie základného práva ustanovením zákona založiť na argumentácii o protiprávnom\nsprávaní niektorého z adresátov kritizovanej právnej regulácie poškodzujúcom iného\n27\n\nadresáta, pričom takýto delikt nestojí len formálne v rozpore s dikciou zákona, ale narúša\naj účel právnej úpravy, ktorej súčasťou je napadnuté ustanovenie. Prezidentovo\nzdôvodnenie je svojou podstatou založené práve na takomto predpoklade, ak tvrdí,\nže exaktné vymedzenie úkonov (činností), za ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti\nnesmie od poistenca vyberať úhradu, bude poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nabádať\nk „tvorivému“ spoplatňovaniu mnohých iných umelo vykonávaných alebo umelo\nformulovaných úkonov (činností). Pri akceptácii popísaného myšlienkového konštruktu by\nmuselo akékoľvek dodatočné normatívne zaťaženie subjektu práva povinnosťami\nuloženými v prospech iného stáť na hrane ústavnosti, keďže je psychologickou notorietou,\nže uloženie ďalšej povinnosti vyvoláva u mnohých jej nositeľov automatickú úvahu o tom,\nako jej splnenie obísť. Ústavný súd preto nemôže priznať prezidentovej argumentácii\ndôvodnosť, ktorá by otvárala cestu k ďalšiemu testovaniu napadnutého ustanovenia.\n66. Pri ústavno-súdnom prieskume § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. však ústavný\nsúd nemohol odhliadnuť od ďalších zistení, ktoré bez pochyby vykazujú potenciál\nspochybniť napadnuté ustanovenie podstatne závažnejším spôsobom, než dôvody\nnavrhovateľa.\n67. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde sa dominantne sústredí najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa\nnavrhovateľ domáha (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), nie na dôvody návrhu. Ak túto\npožiadavku ústavný súd uplatňuje v konaní o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach,\nobzvlášť citeľná je potom v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti, čo je diktované\nvýznamom a dôležitosťou súladu v hierarchii právnych predpisov. Ústavný súd pripomína\ni § 40 zákona o ústavnom súde aprobujúci za splnenia tam stanovených podmienok dokonca\noprávnenie ústavného súdu prekročiť petit návrhu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nústavy, ktorý je právnou podmienkou relevantnej procesnej väzby medzi iniciatívou\nna konanie a jeho výsledkom. V dôsledku toho (argumentum a maiori ad minus) niet\npochýb, že dôvody návrhu na začatie konania, ktoré pre ústavný súd nedosahujú procesný\nvýznam porovnateľný s petitom návrhu, nemôžu ústavný súd obmedzovať v prípade,\nak počas meritórneho prerokovania návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy dospeje\n\n28\n\nk právnym záverom spochybňujúcim napadnuté právne predpisy, no nezahrnutým\ndo odôvodnenia súdeného návrhu.\n68. Na základe uvedeného východiska ústavný súd pri prieskume väzby medzi § 3\nods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. a čl. 40 ústavy neobišiel ani aspekt, ktorý prezident\nv odôvodnení svojho návrhu nespomenul, no v konečnom dôsledku má potenciál ovplyvniť\nprostredníctvom napadnutého ustanovenia aj základné právo artikulované v čl. 40 druhej\nvete ústavy. Ide o začleniteľnosť, resp. subsumovateľnosť úkonov (činností) vymenovaných\nv § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. pod pojem zdravotnej starostlivosti použitý\nv ústavnom texte. Inými slovami, ide o to, či zákonodarca napadnutým ustanovením\nnevybočil z obsahovej náplne zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 druhej vety ústavy,\na či teda zákonný pojem zdravotnej starostlivosti na účely zákona č. 577/2004 Z. z.\nrešpektuje ústavný pojem zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 druhej vety ústavy. Na prvý\npohľad formálna otázka vykazuje aj náležitú materiálnu rovinu. Neprípustné rozširovanie\nobsahu zdravotnej starostlivosti hradenej na základe verejného zdravotného poistenia\no úkony a služby, ktoré svojou skutočnou povahou nie sú starostlivosťou o zdravie, môže\npri danom rozsahu zdrojov naakumulovaných v zdravotnom poistení viesť v konečnom\ndôsledku k znižovaniu schopnosti financovať „skutočnú“ zdravotnú starostlivosť, teda\nvýkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce priamy alebo relevantný nepriamy\nvplyv na zdravie pacienta. Základné právo podľa čl. 40 druhej vety ústavy je totiž okrem\núhrady poistných čiastok podmienené aj objemom prostriedkov takto vytvorených\na pripravených na redistribúciu (nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. júla 1996\nvo veci Pl. ÚS 35/95). Aj neustálym rozširovaním legálnej kategórie zdravotnej\nstarostlivosti o rôzne pomocné, podporné, doplnkové, až administratívne úkony a činnosti\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti by totiž zákonodarca mohol obsah čl. 40 druhej\nvety ústavy fakticky vyprázdňovať (už v bode 27 citovaný nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky z 20. júna 2013 vo veci Pl. ÚS 36/11, bod 42).\n69. Uholným kameňom prezentovaných úvah o možnom nesúlade napadnutého\nustanovenia s čl. 40 ústavy je predpoklad, podľa ktorého, ak zákon poskytovateľovi\nzdravotnej starostlivosti zakazuje požadovať od poistenca úhradu za úkony (činnosti)\npodľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., potom je poskytovateľ oprávnený obrátiť sa\n\n29\n\nso žiadosťou o úhradu predmetných úkonov na zdravotnú poisťovňu, ktorá je povinná\nuvedenej žiadosti vyhovieť. Len za splnenia tohto predpokladu by bolo možné uvažovať\no závere, podľa ktorého sa prostriedky zo zdravotného poistenia ústavou určené na hradenie\nposkytovanej zdravotnej starostlivosti v intenciách zákona použijú aj na úhradu takých\núkonov a činností, ktoré charakter skutočnej starostlivosti o zdravie nevykazujú. To by\nnásledne mohlo viesť k priamemu vplyvu napadnutého ustanovenia na čl. 40 ústavy.\nZo slovenskej právnej regulácie vzájomných vzťahov zdravotnej poisťovne a poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti však plynie, že formulovaný predpoklad splnený nie je.\n70. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade\nnad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) zdravotná poisťovňa uhrádza na základe\nzmlúv uzatvorených podľa § 7 poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom\nosobitným predpisom podľa dohodnutej ceny...\n71. Rozsah uhrádzania poskytnutej zdravotnej starostlivosti upravuje práve zákon\nč. 577/2004 Z. z., ktorý úkony a činnosti vymenované v § 3 ods. 4 zadefinoval ako súčasti\nzdravotných výkonov predstavujúcich základnú (najmenšiu) jednotku poskytovania\nzdravotnej starostlivosti, a to aj tej zdravotnej starostlivosti, ktorá je uhrádzaná na základe\nzdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie tak svojou regulačnou povahou nevplýva len\nna obsah vzťahu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca, ale aj na vzťah\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotnej poisťovne. Poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti si teda voči zdravotnej poisťovni uplatní nárok na úhradu poskytnutej\nzdravotnej starostlivosti za zrealizovaný zdravotný výkon, no úkony (činnosti) uvedené\nv § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nemôže účtovať ako osobitné (ďalšie) položky\n(zdravotné výkony) určené na úhradu, pretože zákonodarca ich zadefinoval ako súčasť\nuhrádzaného zdravotného výkonu, teda z právneho hľadiska ako jeho neoddeliteľný\nkomponent. Právna úprava rovnako neposkytuje žiaden podklad pre záver, podľa ktorého by\nbol poskytovateľ zdravotnej starostlivosti voči zdravotnej poisťovni oprávnený zvýšiť\núčtovanú sumu za zdravotný výkon, v rámci ktorého realizoval aj niektorú z aktivít\npodľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., práve z toho dôvodu, že súčasťou predmetného\nzdravotného výkonu bol aj úkon vymenovaný v napadnutom ustanovení.\n30\n\n72. Popísanou črtou sa slovenská právna úprava de lege lata líši od právnej regulácie\npreskúmavanej Ústavným súdom Českej republiky vo veci Pl. ÚS 14/02, ktorá vychádzala\nz poznania, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti požadovali od poistencov úhrady\nza úkony (činnosti), «které jsou označovány za „lepší“, nadstandardní a dražší,\na to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených z veřejného zdravotního\npojištění» (pozri bod 33). Český zákonodarca preto schválil právny predpis zabraňujúci\ndvojitej úhrade tých istých výkonov. Slovenská právna úprava však (ako už bolo uvedené)\nneposkytuje právny základ pre záver o povinnosti zdravotných poisťovní hradiť\nposkytovateľom zdravotnej starostlivosti úkony (činnosti) vymenované v napadnutom\nustanovení, keďže v terminológii zákona tvoria súčasť – formálno-právne neoddeliteľný\nkomponent zdravotného výkonu.\n73. Právno-realizačná analýza formulovaná v bode 71 vedie k záveru, podľa ktorého\nzahrnutie úkonov a činností vymenovaných v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.\ndo legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti na účely jej úhrady zo zdravotného poistenia\nnebude mať za následok vznik oprávnenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti\nna úhradu týchto úkonov z prostriedkov sústredených v systéme zdravotného poistenia. Inak\npovedané, úkony (činnosti) uvedené v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. definične spadajú\ndo kategórie zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,\nale len ako neoddeliteľná súčasť „hlavného“ zdravotného výkonu ako základnej jednotky\nzdravotnej starostlivosti. Pri danom objeme prostriedkov naakumulovaných v uvedenom\nsystéme ako inštitucionálnej garancii základného práva podľa čl. 40 druhej vety ústavy tak\nuplatňovanie napadnutého ustanovenia nebude prispievať k znižovaniu schopnosti systému\nzdravotného poistenia financovať výkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce\npriamy alebo relevantný nepriamy vplyv na zdravie pacienta, teda zdravotnú starostlivosť\nústavne reglementovanú v čl. 40 druhej vete ústavy. Tento záver vyvracia už naznačené\npochybnosti (bod 68) o možnom nesúlade § 3 ods. 4 zákona s čl. 40 druhou vetou ústavy.\n74. Nedôvodným je podľa názoru ústavného súdu aj prezidentov argument,\npodľa ktorého je vymedzenie úkonov v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. „formulované...\nv rozpore s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností\n\n31\n\nv napadnutom ustanovení... do jednotky zdravotnej starostlivosti odporuje výkladu čl. 40\nústavy v náleze ústavného súdu PL. ÚS 38/03, podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu\nbyť len službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti; tento rozpor\ns citovaným nálezom Ústavného súdu nebol zákonodarcom nijako vysvetlený“.\n75. Zásadný právny názor plynúci z nálezu ústavného súdu vo veci PL. ÚS 38/03\nspočíval v tom, že ústava prostredníctvom svojho čl. 40 druhej vety „vytvára priestor\npre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje\nrozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,\nako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe\nzdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť...“. Nemožno\nprijať prezidentovu interpretáciu, podľa ktorej práve úkony obsiahnuté v § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. sú službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Túto\nlegálnu kategóriu vymedzuje § 13 zákona č. 576/2004 Z. z., pričom z jeho taxatívneho\nvýpočtu vôbec nevyplýva, že by sa tento čo i len čiastočne formálne prekrýval s úkonmi\na činnosťami podľa napadnutého ustanovenia.\n76. Pokiaľ prezident svojou argumentáciou zamýšľal poukázať na charakterovú\nidentitu služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úkonov podľa § 3\nods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., potom ústavný súd uznáva, že pri niektorých úkonoch\n[hlavne § 3 ods. 4 písm. a) a e)] je bezprostrednosť súvisu s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti skutočne výrazne oslabená (bod 46), dokonca je azda aj slabšia\nnež pri niektorých\n\nslužbách\n\nsúvisiacich\n\ns poskytovaním\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\n(napr. pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti), ktoré zo systému\nzdravotného poistenia hradené nie sú. Ako však už bolo ústavným súdom vysvetlené\n(bod 71), ani úkony podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. netvoria osobitné položky\nna úhradu zo systému zdravotného poistenia. Výsledkom potom je, že hoci objednanie\npacienta na vyšetrenie na konkrétny čas tvorí formálno-právne súčasť pojmu zdravotnej\nstarostlivosti hradenej na základe zdravotného poistenia a súčasne pobyt na lôžku počas\nposkytovania ústavnej starostlivosti stojí mimo predmetného pojmu, ani jeden z týchto\núkonov zo systému zdravotného poistenia reálne hradený nie je. Okrem toho, platí záver\nuvedený v predchádzajúcom odseku – obe skupiny úkonov sa vzájomne neprekrývajú\n32\n\na pri priestore pre úvahu, ktorou zákonodarca regulujúci sociálne práva disponuje,\nústavnému súdu neprislúcha do vôle priamo legitimovaného zástupcu primárneho zdroja\nštátnej moci zasahovať. Napokon, v teste rozumnosti napadnutá právna úprava určite\nobstojí, keďže je spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie cieľa, ktorý bol vytýčený pri jej\nschvaľovaní [„precizovanie ustanovení v súvislosti s vyberaním úhrad zo strany\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti od poistencov“ (všeobecná časť dôvodovej správy;\npozn.)]. Napadnuté ustanovenie na základe všetkých uvedených dôvodov nie je prejavom\niracionality, čo je štandardne uznávané kritérium ústavno-súdneho prieskumu podústavného\npráva regulujúceho hospodárske, sociálne a kultúrne práva (napr. nález Ústavného súdu\nČeskej republiky vo veci Pl. ÚS 83/06).\n77. Ústavný súd návrhu prezidenta na vyslovenie nesúladu § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. s čl. 40 ústavy nevyhovel.\nIV.\nVlastný meritórny prieskum (čl. 1 ods. 1 ústavy)\n78. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n79. Citovaná ústavná norma má mimoriadne široký realizačný záber. Z hľadiska\nargumentácie prezidenta je však vhodné upriamiť pozornosť na komponent právnej istoty\nako neoddeliteľnej súčasti kvality Slovenskej republiky ako právneho štátu. Z právnej istoty\nnásledne\n\nvyviera\n\ni požiadavka\n\nna\n\ndostatočnú\n\nzrozumiteľnosť\n\nprávnych\n\nnoriem,\n\na tým aj na predvídateľnosť práva. Výstižne to uviedol samotný prezident, keď v dôvodoch\nsvojho návrhu odkázal na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého princíp právneho\nštátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej\nrepublike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná\njednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok\nnemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade\ns obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy (PL. ÚS 19/98).\n\n33\n\n80. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenie definuje\nneoddeliteľné súčasti zdravotného výkonu. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti\nuskutoční zdravotný výkon, ktorého súčasťou je niektorý z úkonov podľa § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z., potom je takýto zdravotný výkon uhrádzaný zo zdravotného poistenia\n(ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú\nzmluvu), pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený účtovať úkon\nuvedený v napadnutom ustanovení ako osobitnú položku, ani požadovanú úhradu\nza poskytnutý „hlavný“ zdravotný výkon zvyšovať. Ak poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti nemá so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú zmluvu, potom je\noprávnený požadovať úhradu za vykonaný „hlavný“ zdravotný výkon priamo od pacienta,\nznovu však nie je oprávnený osobitne účtovať úkon alebo činnosť podľa § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z.\n81. Z hľadiska sformulovaného výkladu uvedeného v predchádzajúcom odseku\npodľa názoru ústavného súdu explicitne vymenované úkony a činnosti v § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. dostatočne zrozumiteľne a jednoznačne uvádzajú, čo sa považuje za\nsúčasť zdravotného výkonu. Jazykový popis predmetných úkonov je natoľko exaktný,\nže individualizuje súčasti zdravotných výkonov nezameniteľným spôsobom. Napokon,\ni samotný navrhovateľ uvádza, že „ide jednoznačne o ustanovenie, že poistenec za tieto\núkony neplatí osobitnú úhradu“. Na druhej strane ale viacnásobne vyslovuje názor,\npodľa ktorého napadnuté ustanovenie „vytvorí priestor na takmer neobmedzené vyberanie\nrozličných úhrad od pacientov“. Prezident označuje pacientov za obete, pretože vo vzťahu\nk poskytovateľom zdravotnej starostlivosti „sa nemôžu brániť odkazom na jednoznačnú\na predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným možnostiam\nvyberania ďalších úhrad“.\n82. Ústavný súd sa z pohľadu ústavno-právnych kritérií nestotožňuje s prezidentovou\nkritikou, hoci nespochybňuje, že v praxi jednotlivých poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti nemožno vylúčiť požadovanie úhrad od pacientov za úkony a služby\nnezodpovedajúce objektívnej realite. Ak by ale ktorýkoľvek poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti, ktorý má so zdravotnou poisťovňou pacienta podpísanú zmluvu podľa zákona\nč. 581/2004 Z. z., požadoval od tohto pacienta úhradu za úkony uvedené v napadnutom\n34\n\nustanovení alebo by poskytnutie zdravotnej starostlivosti podmieňoval zaplatením takej\núhrady, priamo porušuje § 44 ods. 1 alebo 2 zákona č. 577/2004 Z. z. Za takéto protiprávne\nkonanie je potom sankcionovateľný v rámci dozoru realizovaného samosprávnym krajom\nv režime delegovanej štátnej správy. Nemožno tu akceptovať výhradu prezidenta,\npodľa ktorej „orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie\npovinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov za\núhradu)“. Administratívny dozor neplní len funkciu informačnú, či pozorovaciu, ale zahŕňa\naj právomoc sankcionovať a uplatňovať niektoré prostriedky štátneho donútenia. Teoreticky\nsformulovaný záver je ilustrovateľný práve na relevantnej právnej úprave.\n83. Podľa § 79 ods. 1 písm. g) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 578/2004 Z. z.“) poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie\nna výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,\numiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste cenník všetkých zdravotných výkonov,\nktoré poskytuje poskytovateľ; za prístupné a viditeľné miesto sa považuje vyvesenie\ncenníka vo vstupných priestoroch, priestoroch čakárne alebo iných verejne prístupných\npriestoroch zdravotníckeho zariadenia a uverejnenie na webovom sídle poskytovateľa,\nak ho má zriadené.\n84. Podľa § 79 ods. 1 písm. zu) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je\ndržiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je\npovinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať cenník všetkých zdravotných\nvýkonov, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne zaslať vrátane každej jeho zmeny\nsamosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.\n85. Podľa § 79 ods. 1 písm. zv) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je\ndržiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je\npovinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, umiestniť na prístupnom a viditeľnom\nmieste vo vstupných priestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov\nposkytovaných pri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony\n\n35\n\nplne uhrádzajú alebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného\nzdravotného poistenia, a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,\nktoré poskytovateľ poskytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných\npredpisov (ďalej len „zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých možno požadovať\núhradu“), ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná poisťovňa uzatvorenú zmluvu\npodľa osobitného predpisu.\n86. Podľa § 79 ods. 1 písm. zw) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je\ndržiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je\npovinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať zoznam zdravotných výkonov\na služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne\nzaslať vrátane každej jeho zmeny samosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta\nprevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná\npoisťovňa uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu.\n87. Podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je\ndržiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je\npovinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\ndodržiavať osobitné predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.\n88. Podľa § 82 ods. 9 zákona č. 578/2004 Z. z. samosprávny kraj uloží\nposkytovateľovi za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. g),\nza), zu) až zw) pokutu až do 3319 € a za porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1\npísm. ah) pokutu až do 16 596 €.\n89. Súčasne podľa § 83 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. v rozhodnutí o uložení\npokuty orgán príslušný na vykonávanie dozoru nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona\n(§ 81 ods. 1) určí lehotu na odstránenie nedostatkov. Ak sa v tejto lehote nedostatky\nneodstránili, možno uložiť pokutu opakovane.\n90. Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že právna úprava\ngarantuje dodržiavanie napadnutého ustanovenia i § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.,\na to tak v rovine hmotnoprávnej [povinnosti podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004\n36\n\na podľa § 79 ods. 1 písm. g), zu), zv), zw) a ah) zákona č. 578/2004 Z. z.],\nako aj inštitucionálnej a procesnej (dozor samosprávneho kraja zahrňujúci kompetenciu\npodľa § 82 ods. 9 a podľa § 83 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z.). Svojou podstatou ide\no typickú administratívnoprávnu reguláciu, ktorá svojím nastavením primerane garantuje\nrešpektovanie povinností, ktoré sú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti uložené\nvo vzťahu s pacientom. Primeranosť je daná empirickým poznaním, že žiadna právna\núprava nedokáže v absolútnej miere zabrániť páchaniu protiprávnych skutkov. Prijatie\nprezidentových dôvodov by preto znamenalo neústavnosť veľkej skupiny právnych noriem,\na to len na základe poukazu na prípady ich porušovania.\n91. Ústavný\n\nsúd\n\ntak\n\nnepovažuje\n\nza\n\ndôvodnú\n\nargumentáciu\n\nprezidenta,\n\npodľa ktorej napadnuté ustanovenie otvára poskytovateľom zdravotnej starostlivosti priestor\npre nekontrolovateľné vyberanie úhrad za rozmanité vymyslené úkony (činnosti)\na v dôsledku\n\ntoho\n\nje\n\nnezrozumiteľné,\n\nnepredvídateľné\n\na nejasné.\n\nNedôvodnosť\n\nprednesených dôvodov plynie nielen z právnej úpravy rekapitulovanej v predchádzajúcich\nodsekoch, ale aj z faktu, že orgány samosprávneho kraja ako orgány verejnej moci povolané\naplikovať predmetné právne normy (prípadne aj pre súdy pri prieskume príslušných\nadministratívnych rozhodnutí) disponujú na základe § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.\ndostatočným priestorom na to, aby pod zákaz plynúci z týchto ustanovení zahrnuli prípadné\nďalšie úkony a činnosti v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nevymenované, svojou\npovahou však tvoriace neoddeliteľnú súčasť zdravotného výkonu ako základnej jednotky\nzdravotnej starostlivosti. Uvedený aplikačný priestor vymedzil zákonodarca v nadväznosti\nna už konštatovanú prirodzenú šírku legálnej definície zdravotnej starostlivosti (body 35\na 53) spätú s vysokým stupňom skutkovej rozmanitosti pri realizácii zdravotných výkonov\nposkytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Interpretácia a uplatňovanie § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. zo strany kompetentných orgánov verejnej moci však za každých\nokolností musia rešpektovať požiadavky uvedené v poslednej vete bodu 53.\nIV. Záver\n92. Hoci o kompatibilite niektorých úkonov (činností) poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. s legálnym pojmom zdravotnej\n\n37\n\nstarostlivosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., predovšetkým však s jeho účelovou\norientáciou, možno mať vážne pochybnosti (bod 46), vymedzenie súčastí zdravotného\nvýkonu v napadnutom ustanovení je prísne účelové. Ide o orientáciu na tú zdravotnú\nstarostlivosť, ktorá je financovaná na základe zdravotného poistenia. Paradoxne (a to je\nveľmi podstatné), žiaden zákonný predpis z oblasti zdravotníckeho práva explicitne neráta\ns reálnou financovateľnosťou úkonov (činností) vymenovaných v § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004 Z. z. zo systému zdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie ju podľa názoru\nústavného súdu dokonca vylučuje. Zákonodarca síce v ňom vymenované aktivity formálnoprávne pod pojem zdravotnej starostlivosti financovanej na základe zdravotného poistenia\nzaraďuje, no robí tak na základe ich integrálneho začlenenia do pojmu zdravotného výkonu\nako základnej jednotky zdravotnej starostlivosti. Úkony (činnosti) uvedené v napadnutom\nustanovení tvoria neoddeliteľné súčasti iného, „hlavného“ zdravotného výkonu. Nasvedčuje\ntomu použitý výraz „súčasť“, ktorý podľa názoru ústavného súdu, berúc pri tom do úvahy\naj dôvodovú správu, nemožno vykladať inak než v zmysle občiansko-právneho chápania\nsúčasti, ktorá vždy sleduje právny osud hlavnej veci. Úmysel zákonodarcu bol teda\nstelesnený do normatívneho výsledku, z ktorého vyplýva, že zaradenie úkonov podľa § 3\nods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. do pojmu zdravotnej starostlivosti hradenej zo systému\nzdravotného poistenia cieli na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca (nie\nje možné od neho podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z. vyberať úhrady), súčasne\nale použité výrazivo („súčasť“) dopadá aj na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti\na zdravotnej poisťovne a kladie úkony obsiahnuté v napadnutom ustanovení do polohy\nneoddeliteľných komponentov iných, na základe zdravotného poistenia už financovaných\nzdravotných výkonov.\n93. Zhrňujúco ústavný súd § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. hodnotí ako právnu\nnormu tvoriacu integrálnu súčasť širšej skupiny pravidiel použitých zákonodarcom\nna vzájomné vyváženie základného práva občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť\nna základe zdravotného poistenia podľa čl. 40 druhej vety ústavy na jednej strane\na základného práva poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podnikať podľa čl. 35 ods. 1\nústavy na strane druhej. Napadnuté ustanovenie sa podieľa na limitovaní základného práva\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože títo za úkony\n\n38\n\npodľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nemôžu od pacientov požadovať úhradu,\nno súčasne nemôžu očakávať úhradu zo systému zdravotného poistenia.\n94. Napadnuté ustanovenie dopadá na základné právo podľa čl. 40 druhej vety\nústavy cestou regulatívneho obsahu zakotveného v § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.,\nktorý prvotne pramení v legálnom pojme zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd kvôli\ndefiničnej šírke tohto pojmu nevylučuje, že už aj pred zavedením § 3 ods. 4 zákona\nč. 577/2004\n\nZ. z.\n\nv prezidentom\n\nkritizovanej\n\npodobe\n\nbolo\n\npravidlo\n\nzakazujúce\n\nposkytovateľom zdravotnej starostlivosti požadovať od pacientov úhrady za zdravotnú\nstarostlivosť financovanú na základe zdravotného poistenia (§ 44 ods. 1 zákona\nč. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015 citovaný v bode 48) interpretovateľné\ns rovnakým výsledkom, aký prináša napadnuté ustanovenie. No aj v prípade nenaplnenia\ntohto predpokladu je zreteľné, že z pohľadu šírky realizačnej platformy základného práva\nobčanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia má § 3\nods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. charakter buď rozširujúci alebo potvrdzujúci právny stav\núčinný do 31. marca 2015. O zúžení, limitovaní či obmedzení základného práva podľa čl. 40\nústavy tu nemožno uvažovať. Zároveň, zákaz vyberať od poistencov úhrady za poskytnutú\nzdravotnú starostlivosť uhrádzanú na základe zdravotného poistenia alebo podmieňovať\nposkytnutie takej zdravotnej starostlivosti úhradou od pacienta neoprávňuje poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti uplatňovať úhradové nároky voči zdravotným poisťovniam.\nV dôsledku toho realizácia napadnutého ustanovenia nemá charakter neústavného\nrozširovania pojmu zdravotná starostlivosť použitého v čl. 40 ústavy o úkony, ktoré by\nnemali charakter skutočnej starostlivosti o zdravie. Účelové určenie prostriedkov\nnaakumulovaných v systéme zdravotného poistenia ako ústavná záruka zakotvená v čl. 40\nústavy sa tak nenarúša.\n95. Prezidentovu argumentáciu o následku účinnosti napadnutého ustanovenia\nspočívajúcom v nekontrolovateľnom vyberaní úhrad za rôzne vymyslené či dokonca fiktívne\núkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nemožno akceptovať. Ak je takáto prax\nsúčasťou prostredia, v ktorom sa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. uplatňuje, potom jeho\nderogácia nie je spôsobilá privodiť zmenu.\n\n39\n\n96. V napadnutom ustanovení ústavný súd neidentifikoval ani nezrozumiteľnosť,\nnejasnosť, či nepredvídateľnosť v miere vedúcej k takej neistote jeho adresátov, ktorá by si\nvyžadovala pozitívny nález ústavného súdu o nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Úkony\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti vymenované v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.\nsú vymedzené spôsobom, ktorý zabezpečuje ich realizačnú nezameniteľnosť a ohraničenie\nod iných úkonov uskutočňovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ani aplikačný\npriestor daný samosprávnym krajom podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004\nnespochybňuje akceptovateľnosť napadnutého ustanovenia z pohľadu súladu s čl. 1 ods. 1\nústavy. Účel zákona č. 577/2004 Z. z. i zásadné obsahové línie legálnej definície pojmu\nzdravotná starostlivosť vytvárajú pre orgány verejnej správy pôsobiace na danom úseku\n(eventuálne aj pre správne súdy pri následnom súdnom prieskume) potrebný priestor\nna uplatňovanie napadnutého ustanovenia, ktoré bude rešpektujúc príkaz podľa čl. 152\nods. 4 ústavy v súlade s čl. 40 ústavy.\n97. Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto nálezu.\n98. K tomu rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné\nstanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2017\n\n40", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "právna istota-predvídateľnosť práva", "zdravotné poistenie", "právny štát", "súlad-súlad právnych predpisov", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu zdravia", "zdravotná starostlivosť-bezplatná"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 113/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 113/2011 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-17", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}, {"guid": "ussr:2abbb1e8-524e-41cd-bdc6-b8b7666ae927", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/94 z 19. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abbb1e8-524e-41cd-bdc6-b8b7666ae927"}, {"guid": "ussr:aaa24ff5-b117-41a1-9b3e-2e5687ece939", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaa24ff5-b117-41a1-9b3e-2e5687ece939"}], "citovane_v": [{"guid": "1a7d35b3-97ac-4f55-a2eb-94cbcd286417:e10630f7-4c65-4b0d-bcbd-75773d04787b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120306956.3", "spisova_znacka": "7Cdo/19/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/19/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120306956.3"}, {"guid": "3617b94b-5bde-4a3d-be0d-f9b7d006ab82:5ac58597-a34d-4ff4-b858-2332da9ad4b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8207206172.2", "spisova_znacka": "2Cdo/341/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/341/2021 z 24. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8207206172.2"}, {"guid": "1011850f-d9e4-4aa5-bfd3-30bfe0463f29:052ad149-5ff4-4669-968d-78bce4888807", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1221200737.1", "spisova_znacka": "3Co/88/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/88/2021 z 5. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1221200737.1"}]}