{"guid": "ussr:2b5a8576-2fb8-4b71-8aeb-ee3b0ac198df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.565.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 565/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 565/2018 z 28. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 565/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.565.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2b5a8576-2fb8-4b71-8aeb-ee3b0ac198df", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.565.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.565.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.565.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 565/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného spoločnosťou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\na 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Co 84/2016 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 44/2017 a jeho rozsudkom\nz 21. júna 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Co 84/2016 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Cdo 44/2017 a jeho rozsudkom z 21. júna 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú\nprepravu 19. októbra 2018.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že v občianskoprávnom spore sťažovateľa ako žalobcu proti\nžalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len\n„žalovaná“) o náhradu škody rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len\n„okresný súd“) sp. zn. 6 C 185/2014 z 29. decembra 2015 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť\nsťažovateľovi náhradu škody vo výške 1 005,88 €. Vo zvyšnej časti nároku na náhradu\nškody bola žaloba zamietnutá a zamietnutá bola aj tá časť žaloby, ktorá sa týkala náhrady\nnemajetkovej ujmy.\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 84/2016 z 23. novembra 2016 bol rozsudok\nokresného súdu v napadnutej zamietavej časti potvrdený.\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 44/2017 z 21. júna 2018 bolo dovolanie\nsťažovateľa v časti, v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku\nzamietajúcom zvyšok nároku na náhradu škody, odmietnuté, kým dovolanie v časti\nsmerujúcej proti potvrdeniu rozsudku okresného súdu, čo sa týka zamietnutia celého nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy, bolo zamietnuté. Rozsudok najvyššieho súdu sa stal\nprávoplatným 20. augusta 2018.\n3. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.\n4. Krajskému súdu vytýka sťažovateľ tieto nedostatky:\nSťažovateľ si proti žalovanej uplatňoval okrem iného nárok na náhradu škody\nvo výške 3 080,66 € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o zodpovednosti štátu“). Uplatnená škoda predstavovala zmluvne dohodnutú\nodmenu, ktorú sťažovateľ zaplatil svojmu obhajcovi za obhajobu v trestnom konaní, ktoré\nbolo proti nemu vedené. Toto trestné konanie bolo vedené nezákonne vzhľadom na\nskutočnosť, že bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.\n\n2\n\nOdmena medzi sťažovateľom a jeho obhajcom bola dohodnutá v súlade s vyhláškou\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“) ako hodinová odmena. Sťažovateľ predložil vyúčtovania odmeny z 3. augusta\n2012, 3. decembra 2012 a 8. augusta 2013 vyhotovené jeho obhajcom, ako aj potvrdenia\no úhrade odmeny, čím vznik škody preukázal.\nOkresný súd (ako je to už uvedené) nepriznal sťažovateľovi celú požadovanú výšku\nškody, ale len jej časť v sume 1 005,88 € s tým, že bez ohľadu na to, akú odmenu\nsťažovateľ obhajcovi za obhajobu skutočne zaplatil, v súlade s § 18 ods. 3 zákona\no zodpovednosti štátu je možné ako náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom priznať len odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí\nako tarifná odmena advokáta, teda nie zmluvnú odmenu.\nKrajský súd sa s týmto názorom okresného súdu stotožnil.\nPochybenie oboch všeobecných súdov spočíva podľa sťažovateľa v tom, že mu bola\npriznaná náhrada škody v rozsahu tarifnej odmeny pri úkonoch vykonaných do konca roku\n2012. Tieto úkony mali byť posudzované podľa zákona o zodpovednosti štátu v znení\núčinnom do 31. decembra 2012, a preto sťažovateľovi za tieto úkony mala byť priznaná\nnáhrada škody v rozsahu zmluvne dohodnutej odmeny.\nRelevantná v tomto ohľade je prvá veta § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu\nv znení účinnom do 31. decembra 2012, podľa ktorej súčasťou trov konania sú aj trovy\nprávneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Toto ustanovenie\numožňovalo odškodniť v rámci náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti štátu celú\nzmluvne dohodnutú odmenu za zastupovanie, teda nielen tarifnú odmenu.\nV uvedenej súvislosti treba podľa sťažovateľa poukázať na dôvodovú správu\nz 20. augusta 2003 k zákonu o zodpovednosti štátu, podľa ktorej v novom zákone bolo\npotrebné rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej\nmajetkovej škody i na chápanie náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa\nrozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej\nmajetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada trov konania je\n\n3\n\nv navrhovanom zákone výslovne zahrnutá do náhrady škody. Z uvedenej časti dôvodovej\nsprávy možno vyvodiť, že samotný zákonodarca chápe náhradu škody uplatňovanú na\nzáklade zákona o zodpovednosti štátu ako náhradu skutočnej majetkovej škody a pod\nnáhradu škody je výslovne zaradená aj náhrada trov konania, ktorá by tak isto mala byť\nponímaná ako náhrada skutočnej majetkovej škody.\nPodľa sťažovateľa je ďalej podstatná judikatúra súdov. Sťažovateľ v konaní predložil\ndva rozsudky Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 2 Co 479/2011 z 21. novembra 2012,\nsp. zn. 16 Co 44/2011 z 24. mája 2012), v ktorých dospel k zhodnému záveru, aký\nv priebehu konania prezentoval sťažovateľ. V súlade s požiadavkou právnej istoty\na predvídateľnosti práva nebol dôvod v tomto prípade sa odkloniť od predošlej ustálenej\nrozhodovacej praxe súdov.\nTreba tiež poukázať na znenie prvej vety § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu\nv znení účinnom od 1. januára 2013. Podľa tejto vety súčasťou trov konania sú aj trovy\nprávneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za\nzastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Až prijatím novely zákona\no zodpovednosti štátu účinnej od 1. januára 2013 nastala zmena chápania v odškodňovaní\ntrov konania, lebo zákonodarca výslovne stanovil, že nárok na náhradu trov konania zahŕňa\naj trovy právneho zastúpenia ako účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za\nzastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Teda až touto novelou\nzákonodarca obmedzil nárok na náhradu škody pri trovách právneho zastúpenia na tarifnú\nodmenu. Zmenu chápania odškodňovania trov konania potvrdzuje aj dôvodová správa\nz 27. novembra 2012, podľa ktorej finančná kompenzácia na jednej strane nemá vytvárať\npriestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane má umožňovať „spravodlivé\nzadosťučinenie“. Tento princíp má platiť aj v prípade náhrady trov konania. V prípade trov\nprávneho zastúpenia sa spresňuje, že výška náhrady sa určí ako tarifná odmena podľa\nvyhlášky. V takýchto prípadoch nebude rozhodujúce, aký spôsob odmeny bol dohodnutý\nmedzi právnym zástupcom a poškodeným, a teda ani to, akú čiastku poškodený v tejto\nsúvislosti skutočne vynaložil. Z uvedenej časti dôvodovej správy teda vyplýva, že od\n1. januára 2013 už nie je rozhodujúce, aký spôsob odmeny bol dohodnutý a akú čiastku\nklient advokátovi skutočne zaplatil za zastupovanie. Inými slovami, do 31. decembra 2012\nboli tieto skutočnosti pri odškodňovaní trov právneho zastúpenia rozhodujúce.\n\n4\n\nKrajský súd tiež uviedol, že podľa jeho názoru niet dôvodu na to, aby štát uhrádzal\npoškodenému v tomto špecifickom prípade v rámci náhrady škody všetky náklady, ktoré\nvynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Možnosť obvineného zvoliť si obhajcu\nnemôže byť z hľadiska nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzená. Bolo by\npopretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené\nso zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť\nobmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody musí ísť o účelne vynaložené trovy\nobhajoby. Tento záver podľa krajského súdu nijako neobmedzuje právo obvineného zvoliť\nsi obhajcu, pretože sa iba limituje jeho právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, čo\ntreba považovať za legitímnu požiadavku.\nUvedené závery krajského súdu považuje sťažovateľ za svojvoľné, nemajúce oporu\nv zákone o zodpovednosti štátu. Žiadny súd v právnom štáte nemôže vytvárať a následne\naplikovať obmedzenia (podmienka účelnosti nákladov obhajoby) vo vzťahu k základným\nprávam (teda aj k právu na náhradu škody) bez opory v zákone. Je to totiž v rozpore s čl. 13\nods. 2 ústavy, podľa ktorého len zákonom možno upraviť medze základných práv.\nKrajský súd ďalej uviedol, že účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby\nznamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých\nzmluvných odmien medzi advokátom a obžalovaným, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú\ntarifnú odmenu. Východiskom pre to, čo treba považovať za vynaložené náklady na trovy\nobhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého sa výška odmeny advokáta určí\npodľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa krajského súdu niet dôvodu, aby sa\ntoto právo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby,\nkeďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie advokátom. Tarifná\nodmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa stanovuje podľa toho, či ide\no obhajobu v trestnom konaní, alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, ako aj podľa\npočtu úkonov právnej služby odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide\no kritériá, ktoré sú jasne určené, merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody\npodľa týchto kritérií nepochybne prispieva k právnej istote účastníkov právneho vzťahu. Pre\núčely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady zo strany obžalovaného\npovažovať vyplatenie odmeny advokáta za obhajobu v rozsahu tarifnej odmeny.\n\n5\n\nTieto závery krajského súdu sú podľa sťažovateľa svojvoľné a nemajú oporu\nv zákone, ba dokonca sú contra legem. Podľa neho totiž nemožno na náhradu škody podľa\nzákona o zodpovednosti štátu aplikovať pravidlá, resp. právnu úpravu trov konania\no tarifnej odmene advokáta, pokiaľ to samotná právna úprava výslovne neustanovuje. Zákon\no zodpovednosti štátu v znení účinnom do 31. decembra 2012 nestanovoval, že pri nároku\nvyplývajúcom z trov právneho zastúpenia sa musia aplikovať pravidlá, resp. právna úprava\no tarifnej odmene advokáta. K tomu totiž došlo až od 1. januára 2013.\nKrajský súd ďalej zdôraznil, že nijako nespochybňuje právo advokáta a klienta\ndohodnúť sa na zmluvnej odmene, ktorá môže byť vyššia ako tarifná odmena, pretože iba\nzohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov znášať. Aj tento záver považuje\nsťažovateľ za svojvoľný a za taký, ktorý nemá oporu v zákone o zodpovednosti štátu.\nPodľa názoru krajského súdu účelom novelizácie § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti\nštátu nebolo zaviesť iný nárok na náhradu škody ako pred 1. januárom 2013, lebo\nnovelizáciou sa spresnila výška škody, keďže pôvodné ustanovenie umožňovalo v praxi\nrôzny výklad, ktorý mohol byť zneužívaný. Tento záver krajského súdu je podľa\nsťažovateľa v rozpore s už uvedenou dôvodovou správou.\nRozsudok krajského súdu v časti, ktorou nepriznal sťažovateľovi náhradu škody\nv rozsahu zmluvnej odmeny obhajcu, treba považovať za prekvapivý vzhľadom na už\nspomínanú judikatúru Krajského súdu v Bratislave, čím tiež došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K odklonu od judikatúry došlo bez riadneho odôvodnenia.\n5. Najvyššiemu súdu vytýka sťažovateľ tieto nedostatky:\nPrípustnosť dovolania odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd potvrdil zamietavú\nčasť rozsudku okresného súdu v rozsahu, v ktorom mu neboli priznané nároky vo výške\n10 074,78 € (náhrada škody vo výške 2 074,78 € a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške\n8 000 €), a teda bola splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 písm. a)\nCivilného sporového poriadku, podľa ktorej dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,\nak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.\n\n6\n\nNajvyšší súd uviedol, že dovolaním bol napadnutý výrok, ktorým krajský súd\npotvrdil zamietajúci výrok okresného súdu v časti náhrady škody v sume 2 074,78 €. Výška\nminimálnej mzdy v čase podania žaloby bola 352 €. Znamená to, že krajský súd rozhodoval\nv dovolaním napadnutom výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok\nminimálnej mzdy (3 520 €). Prípustnosť dovolania proti tejto časti rozsudku krajského súdu\nbola preto v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku vylúčená.\nTento záver najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa nesprávny a ústavne\nnekonformný. Podstatný je v tejto súvislosti žalobný petit, z ktorého vyplýva, že sa domáhal\nzaplatenia sumy vo výške 11 080,66 € z titulu náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy,\npričom toto uviedol v jednom výroku. Následne okresný súd o týchto nárokoch rozhodol\ndvoma výrokmi a krajský súd rozsudok okresného súdu v týchto častiach potvrdil.\nV dôsledku tohto rozdelenia došlo k tomu, že najvyšší súd formalistickým a ústavne\nnekonformným výkladom dospel k záveru, že nie je naplnený majetkový cenzus\nvyplývajúci z § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. Tento výklad spôsobil,\nže dovolanie sťažovateľa bolo v tejto časti odmietnuté bez meritórneho prejednania.\nNajvyšší súd poukázal tiež na svoje skoršie uznesenie sp. zn. 6 Cdo 402/2015\nz 28. apríla 2016. Uviedol, že sa tento judikát síce netýka zákona o zodpovednosti štátu, ale\nak závery v ňom uvedené platia pre nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom\n(ďalej len „starý zákon o zodpovednosti štátu“), potom o to viac by mali platiť v prípade\nnárokov podľa zákona o zodpovednosti štátu v znení účinnom do 31. decembra 2012.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozdielnosť právnej úpravy, ktorú najvyšší\nsúd aplikoval v uvedenom uznesení, od právnej úpravy, ktorá sa má aplikovať v tejto veci.\nV skoršej veci bol aplikovaný starý zákon o zodpovednosti štátu, ktorý však rozsah náhrady\nškody neupravoval. Naproti tomu zákon o zodpovednosti štátu v znení účinnom do\n31. decembra 2012 rozsah náhrady škody upravoval, a preto aplikácia skorších záverov\nnajvyššieho súdu na daný prípad je vylúčená pre odlišnosť právnych úprav. Navyše,\nsťažovateľ nesúhlasí so závermi judikátu sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28. apríla 2016. Najvyšší\nsúd aplikoval pri nároku na náhradu škody zásady charakteristické pre právnu úpravu trov\nkonania napriek tomu, že starý zákon o zodpovednosti štátu, ale ani iný zákon nič také\nnestanovoval.\n\n7\n\nRozdelením\n\nuplatnených\n\nnárokov\n\nsťažovateľa\n\ndo\n\ndvoch\n\nvýrokov\n\ndošlo\n\nk „odmietnutiu spravodlivosti“ a k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale zároveň došlo k porušeniu týchto práv aj formalistickým\na ústavne nekonformným výkladom § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku,\na to tým, že najvyšší súd nepovažoval za preukázané splnenie zákonnej podmienky\nprípustnosti dovolania, hoci v skutočnosti podmienka bola splnená, pretože časť nárokov,\nktorá nebola sťažovateľovi priznaná, presahovala stanovený majetkový cenzus.\nV súvislosti s uplatneným nárokom sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8 000 € spôsobenej nezákonným vedením trestného konania sa najvyšší súd\nvyjadril k nevykonaným dôkazom navrhnutým sťažovateľom. Išlo o dôkazy, ktorými\nsťažovateľ chcel preukázať vznik nemajetkovej ujmy. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ\nani v odvolaní, ale ani v dovolaní nikdy neoznačil mená a adresy svedkov. Navyše,\nsprávnosť záveru okresného súdu o nepreukázaní priamej súvislosti medzi trestným\nstíhaním a skončením jeho pracovného pomeru nespochybňoval. Podľa názoru najvyššieho\nsúdu preto nemožno okresnému súdu, ale ani krajskému súdu vyčítať nesprávny postup\nnevykonaním výsluchov navrhnutých svedkov.\nSťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa nemajetkovej\nujmy za arbitrárny. Práve navrhnutými svedkami chcel sťažovateľ podporiť svoje tvrdenia\no tom, ako trestné konanie ovplyvnilo jeho život v rôznych sférach, a preukázať tak vznik\nnemajetkovej ujmy. Nevykonanie týchto dôkazov považuje preto za nesprávny procesný\npostup zo strany všeobecných súdov. Napriek tomu najvyšší súd tento postup „odobril“,\nv dôsledku čoho sú jeho závery porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNajmä záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ v odvolaní a dovolaní\nnespochybňoval záver okresného súdu o nepreukázaní priamej súvislosti medzi trestným\nstíhaním a skončením pracovného pomeru (so spoločnosťou\narbitrárny, pretože práve na preukázanie tejto súvislosti navrhol vypočuť svedka\n\n), je\n,\n\nktorý pôsobil u zamestnávateľa, čo vyplýva aj z výpisu z obchodného registra. Na jednej\nstrane sa teda sťažovateľovi vyčíta, že niečo nepreukázal, no na druhej strane mu to nie je\numožnené preukázať. Sťažovateľ navrhovaných svedkov riadne označil uvedením ich mien\na dátumov narodenia a uviedol aj to, že majú byť vypočutí na preukázanie vzniku\n8\n\nnemajetkovej ujmy. Na pojednávaní 19. októbra 2015 na otázku súdu, akých svedkov chce\npredvolať, právny zástupca sťažovateľa označil\n\na sťažovateľovho brata\n\n, pričom uviedol adresu totožnú s adresou sťažovateľa. V uvedenom čase\núčinný Občiansky súdny poriadok neurčoval stranám konania uviesť adresu svedkov, ale\nlen povinnosť označiť dôkazy.\nV súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy najvyšší súd uviedol, že\nposúdenie tohto nároku okresným súdom a krajským súdom treba považovať za správne.\nIde o preskúmateľné závery, ktoré nemožno považovať za zjavne svojvoľné, pričom\nvýsledkom úvah bolo určenie takej formy zadosťučinenia, ktorá vzhľadom na konkrétne\nokolnosti nie je zjavne neprimeraná. Podľa názoru nižších súdov v danom prípade postačuje\nsamotné konštatovanie porušenia práva, s čím sa najvyšší súd stotožnil.\nSťažovateľ je presvedčený, že v skutočnosti mu žiadne zadosťučinenie poskytnuté\nnebolo, a to ani vo forme konštatovania porušenia práva, ako uvádzajú súdy v tejto veci.\nNeexistuje žiadne rozhodnutie orgánu verejnej moci, v ktorom by bolo výslovne uvedené,\nže práva sťažovateľa boli v trestnom konaní porušené. Teda napriek tomu, že všeobecné\nsúdy dospeli k záveru o vzniku nemajetkovej ujmy (súdiac z toho, že sťažovateľovi malo\nbyť údajne priznané zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva), mu de facto\nnepriznali žiadnu nápravu tohto stavu.\nOkrem toho samotné konštatovanie porušenia práv by nebolo dostačujúce a bolo\npreto namieste priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vôbec sa nezohľadnilo, že\nsťažovateľ bol trestné stíhaný prvýkrát, a preto na neho trestné stíhanie o to viac negatívne\nvplývalo. Trestné konanie trvalo niekoľko rokov, počas ktorých musel čeliť nepríjemným\nsituáciám, prežívať tento stav, stratu práce a ďalšie skutočnosti uvádzané v priebehu\nkonania. Všeobecné súdy sa zamerali len na tú skutočnosť, že sťažovateľ si vraj trestné\nstíhanie spôsobil sám. Sťažovateľ kladie rečnícku otázku, či je to naozaj tak. Bol\noslobodený spod obžaloby, pretože skutok nebol trestným činom, a preto odpoveď na\nrečnícku otázku je samozrejme negatívna. Sťažovateľ si trestné stíhanie nespôsobil a jeho\nsprávanie mohlo byť maximálne postihnuté ako priestupok. Ak by bola vec od počiatku\nprejednávaná ako priestupok, k vzniku nemajetkovej ujmy by pravdepodobne nedošlo.\nVedenie trestného stíhania a vedenie správneho konania sú dve rozličné skutočnosti\npôsobiace s rôznou intenzitou na život jedinca, proti ktorému sú vedené. Je logické, že\n\n9\n\njedinec oveľa horšie prežíva trestné stíhanie, pri ktorom mu hrozí oveľa horšia sankcia ako\nv prípade správneho konania. Podstatné však je, že sťažovateľ bol oslobodený spod\nobžaloby, pretože skutok, pre ktorý sa trestné konanie proti nemu viedlo, nebol trestným\nčinom. Sťažovateľ sa teda nedopustil žiadneho trestného činu, trestné konanie bolo vedené\nnezákonne a štát by mal za to niesť zodpovednosť a primerane sťažovateľa odškodniť.\nKaždé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhanej osoby, a to bez ohľadu na\nvýsledok tohto trestného stíhania. Zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca,\ndo jeho cti a dobrej povesti, a to o to viac v prípade, ak sa obvinenie ukáže ako nezákonné.\nUž samotné trestné stíhanie je teda spôsobilé vyvolať vznik nemajetkovej ujmy.\n6. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2016 v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Co 84/2016, ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 21.06.2018 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 Cdo 44/2017, porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.06.2018 v konaní\nvedenom pod sp. zn. 6 Cdo 44/2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n23.11.2016 v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Co 84/2016, sa zrušujú a Krajskému súdu\nv Trenčíne ako súdu odvolaciemu sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Co 84/2016 znovu konal a rozhodol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne\na nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“\nII.\n7. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 84/2016-158 z 23. novembra 2016 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 185/2014-129 z 29. decembra 2015\nv napadnutej zamietavej časti.\nPodľa názoru krajského súdu niet dôvodu, aby štát uhrádzal sťažovateľovi v tomto\nšpecifickom prípade v rámci náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom\nkonaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri\n\n10\n\nobhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu nemôže byť\nz hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím\nzákladných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so\nzastúpením, ktoré boli vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom\nzmysle, že pre účely náhrady škody musí ísť o náklady na obhajobu vynaložené účelne.\nTento záver žiadnym spôsobom neobmedzuje právo sťažovateľa zvoliť si pre svoju\nobhajobu v trestnom konaní obhajcu, iba sa limituje jeho právo na náhradu účelne\nvynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet\ndôvodu na to, aby ktokoľvek hradil náklady spojené s odstránením vadného stavu (v danom\nprípade oslobodzujúci rozsudok), ktoré neboli vynaložené dôvodne.\nÚčelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je\npovinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi\nadvokátom\n\na obžalovaným,\n\nktoré\n\nniekoľkonásobne\n\nprevyšujú\n\ntarifnú\n\nodmenu.\n\nVýchodiskom toho, čo treba považovať za vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže\nbyť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa\npriznáva proti inej fyzickej osobe či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí\npodľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo\naj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorú má znášať štát,\nkeďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie advokátom. Tarifná\nodmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa stanovuje podľa toho, či ide\no obhajobu v trestnom konaní, alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, ako aj podľa\npočtu úkonov právnej služby odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide\no kritériá, ktoré sú jasne určené, merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody\npodľa týchto kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov právneho vzťahu.\nPre potreby náhrady škody treba potom za účelne vynaložené náklady zo strany\nobžalovaného považovať odmenu advokáta v rozsahu tarifnej odmeny.\nZároveň treba dodať, že účelom novelizácie § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu\n(od 1. januára 2013) bolo spresnenie výšky nároku na náhradu škody, keďže pôvodné\nustanovenie umožňovalo v praxi rôzny výklad, ktorý mohol byť zneužívaný. Trovy konania\nvynaložené nad rámec tarifnej odmeny preto nie sú v priamej príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi.\n\n11\n\nVo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd\ndospel k záveru, že takýto nárok sťažovateľovi nevznikol. Dôvodom jeho oslobodenia spod\nobžaloby totiž bolo, že hoci obžalobný skutok spáchal, tento nebolo možné považovať\nza trestný čin. Pokiaľ sťažovateľ nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch zdôvodňoval\npsychickou nepohodou v čase trestného stíhania, podľa okresného súdu mal v čase trestného\nstíhania trvalé bydlisko v Bratislave, úkony trestného konania sa vykonávali v Bánovciach\nnad Bebravou, pričom pokiaľ aj jeho príbuzní a známi mali vedomosť o trestnom stíhaní,\nprvotná informácia bola od neho. Zároveň okresný súd zdôraznil, že aj na úrovni priestupku\nide o konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, pričom dostatočným zadosťučinením\npre sťažovateľa bolo už samotné oslobodzujúce rozhodnutie. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že\nbol nútený kvôli trestnému stíhaniu ukončiť pracovný pomer, v tomto smere dôkazné\nbremeno neuniesol. S týmto konštatovaním sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. Je\nfaktom, že v zmysle § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu iba v prípade, ak samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, uhrádza sa aj\nnemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Zmysel právnej úpravy\nzodpovednosti štátu za škodu spočíva v tom, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či\nnezákonným zásahom štátu bola primerane odčinená. Nemajetková ujma predstavuje zásah\ndo inej než majetkovej sféry poškodeného a vedľa nepriaznivých dôsledkov môže zahŕňať\naj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia, ktoré\nmôžu zasahovať do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je v zákone\ndefinovaná ako spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje až vtedy, ak nie je\nmožné vzniknutú nemajetkovú ujmu uhradiť inak.\nJe nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby predstavuje zásah do jej\nosobnostných práv s tým, že každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu\nosobnostných práv vymenovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, a to\ns prihliadnutím na to, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane\nspoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah\ndo osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dôsledky. Nemajetková ujma\nvzniknutá porušením osobnostných práv sa nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné\nkvantifikovať a vyčísliť. Namiesto nej je možné poskytnúť zadosťučinenie s tým, že pokiaľ\nide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby\n\n12\n\nv spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,\npracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Je preto potrebné prihliadať na dopad\nnezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného, na nepriaznivosť jeho vplyvu\nna povesť poškodeného, na doterajší spôsob života a pod.\n8. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 44/2017-192 z 21. júna 2018 vyplýva, že\nním bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 84/2016\nz 23. novembra 2016 jednak odmietnuté v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného\nsúdu č. k. 6 C 185/2014-129 z 29. decembra 2015 vo výroku zamietajúcom návrh na\nnáhradu škody, ale tiež zamietnuté v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu\nč. k. 6 C 185/2014-129 z 29. decembra 2015 vo výroku zamietajúcom návrh na náhradu\nnemajetkovej ujmy.\nPodľa názoru najvyššieho súdu v tejto veci bolo potrebné osobitne skúmať\nprípustnosť podaného dovolania vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, v ktorej\npotvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku zamietajúcom návrh na náhradu škody,\na osobitne v tej časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku zamietajúcom\nnávrh na náhradu nemajetkovej ujmy.\nHoci tieto nároky vychádzajú z toho istého protiprávneho konania (nezákonného\nrozhodnutia), ide o nároky s relatívne samostatným skutkovým a právnym základom.\nNemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného (nesúvisí\nso znížením majetku alebo jeho nezvýšením, ak sa zvýšenie predpokladalo) a nárok na jej\nodškodnenie nezávisí od toho, či vznikne, alebo nevznikne škoda v podobe majetkovej\nujmy. Pri každom z týchto nárokov sa iným spôsobom určuje jej rozsah (v prípade\nmajetkovej ujmy sa uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk, odškodniteľná ujma na zdraví).\nZodpovednostný vzťah môže pri splnení všetkých podmienok vzniknúť tak v prípade, ak je\ndôsledkom nesprávneho výkonu verejnej moci len nemateriálna ujma, ako aj v prípade, ak\nvzniknú v príčinnej súvislosti s nesprávnym výkonom verejnej moci obe ujmy (ako to je\nv danej veci). Aj zo znenia § 422 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku je\nzrejmé, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa v ňom výslovne uvádza\nprípustnosť dovolania (zrejme má byť správne neprípustnosť dovolania, pozn.), ak\ndovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu neprevyšuje zákonom stanovený\n\n13\n\nrozsah minimálnej mzdy. Aj toto zákonné ustanovenie teda predpokladá, že v konaní môže\nbyť rozhodnuté o viacerých žalobcom uplatnených nárokoch a že majetkový cenzus je\npotrebné pri každom s dovolaním napadnutých výrokov posudzovať osobitne. Ak preto\nsťažovateľ napáda v danej veci dovolaním rozsudok krajského súdu, ktorým tento potvrdil\njednak zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa návrhu na náhradu škody\na jednak zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa návrhu na náhradu\nnemajetkovej ujmy, niet žiadneho rozumného dôvodu, aby všetky podmienky prípustnosti\ndovolania (vrátane podmienky upravenej v § 422 Civilného sporového poriadku) neboli\nskúmané pre každom z týchto výrokov osobitne.\nSťažovateľ odôvodnil dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu vo výroku\no potvrdení zamietajúceho výroku rozsudku okresného súdu v časti náhrady škody tým, že\nrozsudok spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom posúdení veci.\nPodľa § 422 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku dovolanie podľa\n§ 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení\nneprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy a v sporoch s ochranou slabšej strany\ndvojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa ods. 2 tohto\nustanovenia na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je\nrozhodujúci deň podania žaloby na okresnom súde.\nCitované ustanovenie obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne\nposúdenie veci tzv. majetkovým cenzom (ratione valoris). Limituje prípustnosť dovolania\nurčením výšky sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom túto výšku\nviaže na desaťnásobok minimálnej mzdy vo všetkých sporoch, ktorých predmetom je\npeňažné plnenie. To znamená, že pokiaľ je dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení, dovolací prieskum pre nesprávne právne posúdenie\nveci je možný, len ak peňažné plnenie prevyšuje desaťnásobok (resp. dvojnásobok)\nminimálnej mzdy.\nV preskúmavanej veci dovolaním napadnutý výrok, ktorým krajský súd potvrdil\nzamietajúci výrok okresného súdu v časti náhrady škody, predstavuje peňažné plnenie\nvo výške 2 074,78 €. Výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (5. marca 2014) bola\n352 €. Krajský súd teda rozhodoval v dovolaním napadnutom výroku o peňažnom plnení\nneprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy (3 520 €). Prípustnosť dovolania\n\n14\n\nsťažovateľa proti tejto časti rozsudku krajského súdu bola preto v zmysle § 422 ods. 1\npísm. a) Civilného sporového poriadku vylúčená a z tohto dôvodu túto časť dovolania bolo\npotrebné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku ako neprípustnú odmietnuť.\nK právnej otázke, ktorá bola v súvislosti s týmto nárokom okresným súdom\na krajským súdom riešená, treba poznamenať, že občianskoprávne kolégium najvyššieho\nsúdu prijalo na uverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28. apríla 2016, ktoré bolo\nuverejnené pod č. 17/2018 a ktorého právna veta znie: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu\nnákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní,\nv ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené,\nbol uplatnený podľa starého zákona o zodpovednosti štátu, súd môže priznať len náhradu\núčelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej\nosobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.“ Tento judikát sa síce\nnetýka zákona o zodpovednosti štátu, ale ak závery v ňom uvedené platia v prípade nároku\npodľa starého zákona o zodpovednosti štátu, o to viac by mali platiť v prípade nároku podľa\nzákona o zodpovednosti štátu v znení účinnom do 31. decembra 2012.\nSťažovateľ napadol dovolaním rozsudok krajského súdu aj vo výroku, ktorým tento\npotvrdil zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa náhrady nemajetkovej\nujmy, a to jednak z dôvodu existencie vady v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku, ale tiež z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNajvyšší súd sa preto najskôr zaoberal prípustnosťou a súčasne aj dôvodnosťou\ndovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ označil za\nzmätočnostnú vadu v zmysle tohto ustanovenia nevykonanie ním navrhnutých dôkazov\nnižšími súdmi. Podľa názoru najvyššieho súdu konanie takouto vadou postihnuté nie je.\nZ obsahu žaloby je zrejmé, že sťažovateľ pri odôvodňovaní nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy neoznačil v žalobe žiadne dôkazy na preukázanie ním tvrdených\nskutočností. Jeho právny zástupca uviedol na pojednávaní okresného súdu 10. marca 2015,\nže budú žiadať o vypočutie svedkov na preukázanie nemajetkovej ujmy, a to\nprostredníctvom dožiadaného súdu v Bratislave, a že tento návrh predložia písomne. To isté\nzopakoval aj v úvode pojednávania konaného 19. októbra 2015 s tým, že návrh na vypočutie\nsvedkov doručia do dvoch dní. Na záver pojednávania síce označil na preukázanie súvislosti\n\n15\n\nmedzi skončením pracovného pomeru a trestným stíhaním ako svedkov\nuvedenia adresy) a brata sťažovateľa\n\n(bez\n\n, avšak žiaden ďalší písomný návrh\n\ns označením svedkov, ktorí by sa vedeli vyjadriť k jeho psychickej nepohode vyvolanej\nodozvou osôb z okruhu jeho rodiny, známych a blízkych na jeho trestné stíhanie, však\nsťažovateľ nepredložil. Napokon právny zástupca sťažovateľa na poslednom pojednávaní\n8. decembra 2015 po poučení zo strany súdu v zmysle § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Sťažovateľ ani\nv odvolaní a ani v dovolaní nikdy neoznačil mená a adresy svedkov majúcich preukázať\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navyše, správnosť záveru okresného súdu\no nepreukázaní priamej súvislosti medzi trestným stíhaním a skončením pracovného pomeru\nv podanom odvolaní a ani v dovolaní nespochybňoval. Nemožno preto okresnému súdu (ale\nani krajskému súdu) vyčítať, že postupoval nesprávne, ak nevykonal dôkaz výsluchom\n„navrhnutých svedkov“, a tým sťažovateľovi znemožnil realizáciu jemu patriacich\nprocesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napokon\nv zmysle ustálenej judikatúry v prípade nevykonania stranou navrhnutých dôkazov zásadne\nnejde o odňatie možnosti konať pred súdom, a teda o porušenie práva na spravodlivý proces\n(R 37/1993, R 125/1999).\nSťažovateľ považoval za nesprávne závery krajského súdu (ako aj okresného súdu),\npodľa ktorých neopodstatnenosť jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy treba vyvodiť\nz dôvodu oslobodenia sťažovateľa spod obžaloby, pričom určitú psychickú nepohodu, ktorú\nsťažovateľ pociťoval v čase trestného stíhania, treba považovať za prirodzený dôsledok\nkonania samotného sťažovateľa. Tieto závery krajského súdu nemajú podľa sťažovateľa\nzákonný podklad, lebo zákon žiadnu takúto podmienku neupravuje. Sťažovateľ vymedzil,\nv čom spočíva nesprávne právne posúdenie, v podstate tak, že konajúce súdy prihliadli\npri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na okolnosti, ktoré zákon\nnedovoľuje a ktoré neboli pre posúdenie tohto nároku právne relevantné (dôvod, pre ktorý\nbol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený, a samotné jeho konanie). Keďže dovolacím\nsúdom táto otázka ešte nebola vyriešená, bolo potrebné považovať dovolanie sťažovateľa\nv tejto časti za prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.\nPo preskúmaní veci dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie týkajúce sa nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodné.\n\n16\n\nTreba rozlišovať okolnosti, ktoré sú dovolené a právne významné pri posudzovaní\nsamotnej zodpovednosti štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nezákonným\ntrestným stíhaním, a okolnosti, ktoré sú dovolené a relevantné pri posudzovaní spôsobu\na rozsahu náhrady škody (nemajetkovej ujmy).\nPo vydaní medzitýmneho rozsudku okresného súdu, ktorým bolo právoplatne\nrozhodnuté, že žalovaná zodpovedá za škodu spôsobenú sťažovateľovi, sa všeobecné súdy\nzaoberali vecou už len z hľadiska spôsobu a rozsahu náhrady škody. Pri posudzovaní\nspôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch správne vychádzali z § 17\nods. 2 zákona o zodpovednosti štátu, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj\nnemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Z citovaného\nustanovenia vyplýva, že zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone upravené ako spôsob\nsubsidiárny, nastupujúci vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné\nkonštatovanie porušenia práva, resp. ak nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak.\nTo znamená, že aj v prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, povinnosťou súdu je skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie zadosťučinenia\nvo forme konštatovania porušenia práva. Zákon neuvádza v súvislosti s určením vhodnej\nformy zadosťučinenia žiadne okolnosti, podľa ktorých sa forma zadosťučinenia určuje.\nAj pri úvahe o forme zadosťučinenia bude preto potrebné vychádzať predovšetkým z kritérií\nuvedených v § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu. V tomto ustanovení sú síce\nvymenované viaceré kritériá, ide však o výpočet demonštratívny. Vzhľadom na rozmanitosť\njednotlivých prípadov treba túto normu považovať za normu s relatívne neurčitou\nhypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd vzhľadom na konkrétne okolnosti individuálneho\nprípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie formy, resp. výšky zadosťučinenia.\nV prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením\nspod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na\nzávažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj na závažnosť následkov\nspôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností,\nza ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie samotného poškodeného. Pri úvahe o forme\nzadosťučinenia treba preto zohľadniť aj konanie poškodeného, ktorým k vzniku\n\n17\n\nnemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre stanovenie formy zadosťučinenia\n(výšky nemajetkovej ujmy) treba považovať aj zistenie, že sa poškodený dopustil skutku,\nza ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu za ujmu,\nktorá poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na\ndôvody, pre ktoré k oslobodeniu spod obžaloby došlo. Nemožno vylúčiť, že tieto okolnosti\nbudú dôležité aj z hľadiska závažnosti konkrétnej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného\n(napr. jeho morálnej sfére). Nie je preto možné stanoviť, ktoré konkrétne sféry osobnosti\nmôžu byť trestným stíhaním narušené. Je teda úlohou súdu, aby v každom jednotlivom\nprípade posudzoval závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým\nosobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. Treba zdôrazniť, že\ndovolací súd pri prieskume správnosti určenia formy zadosťučinenia (jej výšky) v zásade\nposudzuje právne otázky spojené s výkladom podmienok a kritérií vyplývajúcich z § 17\nods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti štátu, pričom výsledkom sa zaoberá, ak by bola súdom\nurčená forma zadosťučinenia (jej výška) vzhľadom na aplikáciu tohto ustanovenia\nna konkrétny prípad zjavne neprimeraná.\nV danej veci sa konajúce súdy pri posúdení spôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej\nujmy správne zaoberali najskôr vecou z hľadiska, či vzhľadom na závažnosť ujmy\nspôsobenej sťažovateľovi nezákonným rozhodnutím nie je dostatočným zadosťučinením\nsamotné konštatovanie porušenia práva. Pri určení primeranosti formy zadosťučinenia\nzávažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram,\nktoré sťažovateľ v konaní uplatnil (k morálnej sfére, k súkromnej sfére a k sfére pracovného\nuplatnenia). V súvislosti s posudzovaním závažnosti ujmy spočívajúcej v psychickej\nnepohode sťažovateľa v čase trestného stíhania a jeho určitej stigmatizácie okolím prihliadli\nna dôvody, ktoré viedli k jeho oslobodeniu spod obžaloby, ale zároveň aj na jeho samotné\nkonanie, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Išlo o okolnosti, ktoré mali\nnepochybne vplyv na intenzitu sťažovateľom tvrdenej ujmy (znižovali ju) a ktoré možno\nzahrnúť pod okolnosti, za ktorých došlo k nemajetkovej ujme. Z uvedeného je zrejmé, že\nkrajský súd (rovnako aj okresný súd) pri úvahe o primeranosti zadosťučinenia vo forme\nsamotného konštatovania porušenia práva zohľadnil také okolnosti, ktoré boli pre\nrozhodnutie podstatné a ktoré § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zodpovednosti štátu výslovne\npredpokladal.\n\n18\n\nIII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n11. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Co 84/2016 a jeho rozsudku z 23. novembra 2016, a to v časti, ktorou bol potvrdený\nrozsudok okresného súdu o zamietnutí nároku sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8 000 €, nie je daná právomoc ústavného súdu.\nAko to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti označenej časti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam\nsťažovateľa mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu\n\n19\n\nvylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať dovolanie\naj využil.\n12. Odlišná je situácia vo vzťahu k prevyšujúcej časti sťažnosti. Túto považuje\nústavný súd za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n20\n\n14. V danej súvislosti ide predovšetkým o namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 3\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod č. k.\n6 Cdo 44/2017-192 a jeho rozsudkom z 21. júna 2018.\nPrvým výrokom tohto rozsudku bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského\nsúdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku zamietajúcom návrh na\nnáhradu škody (vo výške 2 074,78 €), odmietnuté ako neprípustné, a to vzhľadom na § 422\nods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (bagateľná suma tvoriaca predmet\ndovolacieho konania).\nSťažovateľ zdôrazňuje, že hoci v podanej žalobe smerujúcej proti žalovanej spojil\ndva nároky, ktoré vychádzali z rovnakého skutkového a právneho základu (nárok na\nnáhradu škody vzniknutý vynaloženými trovami obhajoby advokátom a nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej neoprávneným trestným stíhaním), a to v sume\n3 080,66 € a v sume 8 000 €, žalobným petitom požadoval zaviazať žalovanú na zaplatenie\njednej celkovej (úhrnnej) sumy 11 080,66 €. Napriek takémuto žalobnému petitu rozhodol\nokresný súd vo veci samej tromi výrokmi, keď prvým výrokom zaviazal žalovanú zaplatiť\nsťažovateľovi náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v sume 1 005,88 €, druhým\nvýrokom zamietol zvyšok nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby (teda\nrozdiel medzi požadovanou sumou 3 080,66 € a priznanou sumou 1 005,88 €, t. j. sumu\n2 074,78 €) a napokon tretím výrokom zamietol žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8 000 €. Podľa názoru sťažovateľa správne mal okresný súd na základe právneho\nnázoru, ku ktorému dospel, rozhodnúť vo veci samej dvoma výrokmi. Prvým výrokom mal\nžalovanú zaviazať zaplatiť mu sumu 1 005,88 € a druhým výrokom mal žalobu\nv prevyšujúcej časti, teda čo sa týka sumy 10 074,78 € (ako rozdielu medzi žalovanou\nsumou 11 080,66 € a priznanou sumou 1 005,88 €), zamietnuť. Inými slovami, okresný súd\nsvojvoľne rozhodol spôsobom, ktorý nebol v súlade so žalobným petitom, čím došlo\nk rozdeleniu žalobou uplatneného peňažného nároku na (ako keby) viac nárokov s fatálnym\ndopadom na prípustnosť dovolania. Sťažovateľ totiž podal dovolanie proti obom krajským\nsúdom potvrdeným zamietajúcim výrokom rozsudku okresného súdu, teda jeho dovolanie\nsa týkalo sumy 10 074,78 €, čo pre splnenie podmienky prípustnosti dovolania podľa § 422\nods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku plne postačovalo.\n\n21\n\n15. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že sťažovateľ v postavení žalobcu\n(teda ako dominus litis) mal plné právo koncipovať podanú žalobu spôsobom, ktorý uznal\nza vhodný. Sťažovateľ sa rozhodol tak, že oba svoje peňažné nároky smerujúce proti tej\nistej žalovanej, ktoré vychádzali z rovnakého skutkového a právneho základu, zhrnie do\njednej žaloby, v rámci ktorej v petite žaloby oba uplatňované peňažné nároky vyjadrí jednou\n(úhrnnou) sumou, nie teda dvoma samostatnými sumami. Z tohto pohľadu možno\nkonštatovať, že výrok rozsudku okresného súdu mal byť koncipovaný tak, aby bol\nodpoveďou na peňažný nárok uplatnený žalobným petitom. Ak preto podľa názoru\nokresného súdu bola iba časť žaloby dôvodná, mal žalobe v tejto časti vyhovieť\na v prevyšujúcej časti ju mal zamietnuť (nerozdeliť teda zamietajúcu časť výroku rozsudku\nna dva separátne výroky).\n16. Za zásadnú právnu otázku, ktorú prichodí za daného stavu riešiť, považuje\nústavný súd otázku, či nie celkom dôsledná formulácia výrokov rozsudku okresného súdu\nvo veci samej má alebo nemá dopad na problematiku prípustnosti dovolania z pohľadu\n§ 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, teda z pohľadu podmienky\nmajetkového cenzu.\n17. Ústavný súd pri riešení nastolenej problematiky poukazuje najprv na to, že\nv danom prípade k spojeniu viacerých uplatňovaných nárokov nedošlo rozhodnutím súdu\n(spojením viacerých konaní na spoločné konanie autoritatívnym výrokom súdu), pretože sa\ntak stalo z vôle sťažovateľa ako žalobcu považovaného za dominus litis.\n18. V náleze č. k. II. ÚS 149/09-28 z 18. marca 2010 riešil ústavný súd otázku\nprípustnosti dovolania vo viacerých obchodných veciach s bagateľnou hodnotou sporu, a to\nv súvislosti s tým, že v odvolacom konaní boli tieto veci spojené na spoločné konanie,\nv dôsledku čoho sčítaná hodnota týchto vecí už hranicu bagateľnej veci prevyšovala. Nešlo\nteda o vec, ktorá by bola celkom analogická s vecou sťažovateľa. Ústavný súd zaujal\nstanovisko, podľa ktorého ak je viac vecí spojených na spoločné konanie, neznamená to nič\niné, než to, že spojená vec má viac predmetov konania. Aj keď sa v konaní rozhodne\njedným rozsudkom, ide o rozhodnutie o viacerých predmetoch konania, pri ktorých sa musí\nprípustnosť opravného prostriedku posudzovať zvlášť. Stále sa tu totiž uplatňuje dispozičná\n\n22\n\nzásada, podľa ktorej o predmete konania rozhoduje žalobca, a nie súd. V ďalšom\nupozorňuje ústavný súd na niektoré uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky. Podľa\nuznesenia sp. zn. 2 Cdon 376/96 prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 písm. a)\nObčianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o viacerých\nsamostatných nárokoch s odlišným skutkovým základom treba skúmať vo vzťahu\nk jednotlivým nárokom osobitne bez ohľadu na to, či boli uplatnené v jednom konaní a či\nbolo\n\no nich\n\nrozhodnuté\n\njedným\n\nvýrokom.\n\nPodľa\n\nďalšieho\n\nuznesenia\n\nsp.\n\nzn.\n\n32 Odo 747/2002 v prípade konania, predmetom ktorého je suma skladajúca sa zo štyroch\nsamostatných nárokov odvíjajúcich sa od odlišného skutkového základu, má rozhodnutie\no každom z nich charakter samostatného výroku a prípustnosť dovolania je potrebné\nskúmať samostatne, a to bez ohľadu na to, že tieto nároky boli uplatnené v jednom konaní\na že bolo o nich rozhodnuté jedným výrokom. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu\no sume, ktorá predstavuje vyčíslenie viacerých samostatných nárokov, o ktorých odvolací\nsúd rozhodol samostatným výrokom, sa skúma vo vzťahu ku každému z nárokov\nsamostatne. Uvedené uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky vychádzajú z prakticky\ntotožnej právnej úpravy, aká bola aj v Slovenskej republike. Napokon ústavný súd\nz historického hľadiska poukázal na právnu situáciu na slovenskom území v období prvej\nČeskoslovenskej republiky. Podľa § 520 Občianskeho sporového poriadku (zák. čl. I/1911)\nproti rozsudkom odvolacích súdov bolo prípustné dovolanie v medziach § 521 – § 523.\nPodľa § 521 ak nie je hodnota sporového predmetu, o ktorom rozhodoval odvolací súd,\nvyššia než 2 000 Kč, nie je proti potvrdzujúcemu rozsudku prípustné dovolanie. Najvyšší\nsúd republiky Československej rozhodnutím sp. zn. RV III 70/30 z 29. januára 1931\nodmietol dovolaciu žiadosť, lebo smerovala proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\npotvrdený prvostupňový rozsudok, a to len v zamietajúcej časti – inak samostatnej, lebo sa\nopierala o samostatný právny titul – žalobný nárok na 200 Kč odňatého úžitku\nz nehnuteľnosti. Prípustnosť dovolania týkajúceho sa samostatných nárokov zlúčených\nv jednej žalobe a rozhodnutých tým istým rozsudkom treba posudzovať pri každom nároku\nzvlášť, a keďže takto hodnota predmetu sporu, o ktorom rozhodoval odvolací súd, nie je\nvyššia ako 2 000 Kč, je dovolacia žiadosť neprípustná. Z tohto rozhodnutia vzišla právna\nveta, podľa ktorej prípustnosť dovolania týkajúcu sa samostatných nárokov zlúčených\n\n23\n\nv jednej žalobe, o ktorých sa rozhodlo tým istým rozsudkom, treba posudzovať pri každom\nnároku zvlášť.\n19. Možno zhrnúť, že hoci ústavný súd v uvedenom náleze vníma rozdiel medzi\nspojením viacerých vecí do jednej žaloby uskutočneným žalobcom a takým spojením\nviacerých vecí na spoločné konanie, o ktorom rozhodol súd, napriek tomu v konečnom\ndôsledku s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na judikatúru\nuplatňovanú v prvej Československej republike (vzhľadom na totožnosť, resp. podobnosť\nprávnej úpravy) dospieva k záveru, ktorý je zhodný so záverom najvyššieho súdu prijatým\nv tejto veci.\n20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vníma ústavný súd právny názor najvyššieho\nsúdu o neprípustnosti časti dovolania sťažovateľa pre nesplnenie podmienky majetkového\ncenzu ako ústavne akceptovateľný, ktorý nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej\nneodôvodnenosti.\n21. Druhým výrokom rozsudku najvyššieho súdu bolo zamietnuté dovolanie\nsťažovateľa v časti, v ktorej smerovalo proti potvrdeniu rozsudku okresného súdu vo výroku\nzamietajúcom návrh na náhradu nemajetkovej ujmy.\n22. Sťažovateľ je presvedčený o arbitrárnosti tejto časti rozsudku najvyššieho súdu.\nVýsluchom navrhnutých svedkov chcel sťažovateľ preukázať svoje tvrdenia o tom, ako\ntrestné konanie ovplyvnilo jeho život, a preukázať takto vznik nemajetkovej ujmy. Najvyšší\nsúd sťažovateľovi neprávom vytkol, že navrhovaných svedkov dostatočne neoznačil, keďže\nv tom čase účinný Občiansky súdny poriadok stanovoval iba povinnosť účastníka konania\noznačiť dôkazy (nie teda uviesť adresu svedkov). Sťažovateľ v skutočnosti žiadne\nzadosťučinenie nedostal, a to ani vo forme konštatovania porušenia práva (ako to tvrdia\nvšeobecné súdy). Znamená to, že napriek vzniku nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným\nkonaním žiadnu satisfakciu nedostal. Je tiež presvedčený, že prípadné konštatovanie\nporušenia jeho práv by v danom prípade nebolo dostačujúce. Sťažovateľ si trestné stíhanie\nnespôsobil sám, keďže sa napokon dospelo k záveru, že ním spáchaný skutok mohol byť iba\npriestupkom, teda k záveru, že trestne stíhaný vôbec nemal byť.\n\n24\n\n23. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ v teraz pertraktovanej časti\nrozsudku najvyššieho súdu napadol dovolaním potvrdzujúci rozsudok krajského súdu\no zamietnutí uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 000 € jednak\npodľa § 420 písm. f), ale tiež podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.\nÚvahy najvyššieho súdu poukazujúce na genézu navrhovania svedkov zo strany\nsťažovateľa v rámci prvostupňového konania dostatočne presvedčivo zvýrazňujú, že\nsťažovateľ nepostupoval v tomto smere dôsledne. Za celkom neakceptovateľné treba\npovažovať stanovisko sťažovateľa, podľa ktorého postačovalo, keď označil svedka menom,\nteda bez toho, aby uviedol jeho adresu. V konečnom dôsledku možno súhlasiť so záverom\nnajvyššieho súdu o nepreukázaní uplatneného dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku.\n24. Za dostatočne presvedčivé považuje ústavný súd aj závery najvyššieho súdu\ntýkajúce sa právneho posúdenia otázky dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. V tejto súvislosti išlo o to, či možno neopodstatnenosť nároku sťažovateľa na\nnáhradu nemajetkovej ujmy vyvodiť z dôvodu jeho oslobodenia spod obžaloby s tým, že\nurčitú psychickú nepohodu v čase trestného stíhania treba považovať za prirodzený\ndôsledok konania samotného sťažovateľa. Za rozhodujúce považuje ústavný súd úvahy\nnajvyššieho súdu poukazujúce na § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu, podľa ktorého\nv prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju\ninak, teda zadosťučinenie v peňažnej forme je iba subsidiárnym spôsobom náhrady, a to pre\nprípad, keď samotné konštatovanie porušenia práva nepostačuje.\n25. Ústavný súd súhlasí so všeobecnými súdmi v tom, že v danom prípade došlo ku\nkonštatovaniu porušenia práva sťažovateľa, a to právoplatným oslobodzujúcim výrokom\ntrestného súdu, ktorý deklaroval, že sťažovateľ trestný čin nespáchal, keďže ním\nnepochybne spáchaný skutok trestným činom nebol. Predstava sťažovateľa, podľa ktorej by\npodmienka vyplývajúca z § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu mohla byť splnená len\nvtedy, ak by existoval formálny výrok deklarujúci porušenie jeho práva, je neprijateľná.\nSťažovateľ vôbec neuvádza, kto by mal podľa neho takýto výrok vysloviť a v akom konaní\n\n25\n\nby k tomu malo dôjsť. V rámci prebiehajúceho trestného konania ani orgány činné\nv trestnom konaní, ale ani všeobecné súdy neboli oprávnené deklarovať porušenie práva\nsťažovateľa osobitným výrokom, keďže Trestný poriadok takúto možnosť nedáva. Práve\nmeritórny výsledok trestného konania (oslobodzujúci výrok) preto možno považovať\nza deklarovanie porušenia jeho práva.\n26. Ako arbitrárne či ako zjavne neodôvodnené sa nejavia následne ani úvahy\nkrajského súdu a najvyššieho súdu, ktorými je zdôvodnené, prečo v danom prípade\ndeklarovanie porušenia práva sťažovateľa bolo dostatočnou náhradou ujmy, ktorá mu bola\ntrestným stíhaním spôsobená. Ústavný súd na tieto závery preto v plnom rozsahu poukazuje.\n27. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 84/2016 a jeho\nrozsudkom z 23. novembra 2016, a to v časti, ktorou krajský súd potvrdil zamietnutie\nnároku sťažovateľa na náhradu škody vyplývajúcej z trov jeho obhajoby v rozsahu\n2 074,78 €. Táto časť sťažnosti napáda skutočnosť, že sťažovateľovi bola priznaná náhrada\nškody len v rozsahu tarifnej (nie teda zmluvnej) odmeny obhajcovi za obhajobu v trestnom\nkonaní.\n28. Sťažovateľ je presvedčený, že znenie § 18 ods. 3 prvej vety zákona\no zodpovednosti štátu účinného do 31. decembra 2012 umožňovalo taký výklad, podľa\nktorého za škodu treba považovať vynaložené trovy obhajoby vo výške zodpovedajúcej\nzmluvnej odmene obhajcu. Až s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo toto ustanovenie\nspresnené v tom zmysle, že sa náhrada škody obmedzila na trovy obhajoby vo výške\nzodpovedajúcej tarifnej odmene obhajcu. Právny názor zhodný s právnym názorom\nsťažovateľa bol vyslovený už v dvoch odvolacích rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave,\nna ktoré sťažovateľ poukazuje.\n29. Podľa názoru ústavného súdu výklad sporného ustanovenia, ktorý zastáva\nsťažovateľ, možno považovať nepochybne za legitímny a ústavne konformný. Rovnako sa\nako legitímny a ústavne konformný javí aj výklad krajského súdu, ktorý vychádza z toho, že\nnovelizácia účinná od 1. januára 2013 na dovtedajšom právnom stave nič nezmenila, lebo\n\n26\n\niba vylúčila dovtedy existujúcu možnosť výkladu, ktorý preferuje aj sťažovateľ. Podľa\npresvedčenia krajského súdu aj do 31. decembra 2012 bolo treba sporné ustanovenie\nvykladať tak, že za škodu možno považovať iba trovy obhajoby vo výške tarifnej odmeny.\nHoci najvyšší súd sa meritórne touto časťou rozsudku krajského súdu nezaoberal\n(dovolanie v tejto časti považoval totiž za neprípustné pre nesplnenie podmienky\nmajetkového cenzu), napriek tomu považoval za potrebné poznamenať, že rozhodnutím\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28. apríla 2016 uverejneným pod č. 17/2018\nbolo judikované, že aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným\n(obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený\nalebo trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa starého zákona\no zodpovednosti štátu, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška\nktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom\núčinným v čase robenia úkonov. Najvyšší súd k tomu dodal, že tento judikát sa síce netýka\nzákona o zodpovednosti štátu, ale ak závery v ňom uvedené platia v prípade nároku podľa\nstarého zákona o zodpovednosti štátu, o to viac by mali platiť v prípade nároku podľa\nzákona o zodpovednosti štátu v znení účinnom do 31. decembra 2012.\nVýklad zákonov je v primárnej právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ možno tento\nvýklad považovať za ústavne konformný, ústavný súd nemá dôvod do takéhoto výkladu\nzasahovať, a to bez ohľadu na to, že vykladané ustanovenie sa dá interpretovať aj iným,\nústavne konformným spôsobom.\n30. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. novembra 2018\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:42aeafba-4531-4bcb-a0f5-73ce684aa616", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 149/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/09 z 18. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-18", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42aeafba-4531-4bcb-a0f5-73ce684aa616"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "5e1daeca-7087-48a1-8f8b-9604ced7dfe8:e60ea185-0508-44ef-bf54-180286d85db4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1213227455.1", "spisova_znacka": "5Co/84/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/84/2016 z 9. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-05-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1213227455.1"}, {"guid": "72dfd0ca-7b2d-4848-b14c-fb191bdd8d2b:abc1256c-b1e8-4a0b-a2b7-92db6f34dccf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1109203314.1", "spisova_znacka": "2Co/479/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/479/2011 z 20. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-11-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1109203314.1"}, {"guid": "73a17286-620d-49cf-bb86-e7f2d11e4d48:935874d1-8d4b-4593-a41f-bbc0546fe289", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1110213922.1", "spisova_znacka": "16Co/44/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/44/2011 z 23. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-05-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1110213922.1"}], "citovane_v": []}