{"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. februára 2019, sp. zn. II. ÚS 59/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-02-06", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 59/2018-71\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou agner &\n\npartners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Robert\nOndrášik, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2014-349\nz 11. februára 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, na slobodu prejavu\n\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 9 Co 285/2014-349 z 11. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2014-349 z 11. februára\n2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti\n, trovy konania v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov)\nna účet advokátskej kancelárie agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 25. januára\n2018 na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 285/2014-349 z 11. februára 2016.\n2. Sťažovateľka uvádza, že rozsudkom č. k. 17 C 215/2013-301 z 11. februára 2014\njej Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uložil povinnosť na vlastné náklady\nuverejniť opravu nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených v denníku Hospodárske\nnoviny 21. júna 2013 v časti „Názory a analýzy“ v článku „Komentár Daga Daniša: Ako\nsa kupujú poslanci“, a to na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený\ntento článok, do ôsmich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v tomto znení:\n«Oprava: Dňa 21. 6. 2013 boli na strane 14 denníka Hospodárske noviny, vo vydaní\npre piatok - nedeľa 21. 23. júna 2013, číslo 119, v časti „Názory a analýzy“ na strane 14,\npodľa článku „Komentár Daga Daniša: Ako sa kupujú poslanci“ uvedené skutkové\ntvrdenia, podľa ktorých: „dnes už vieme, že druhá Dzurindova vláda prežila kritický rok\n2005 vďaka Pente“ a „Podľa spisu Gorila mal šéf Penty Haščák zabezpečiť pre koalíciu\n(a poslanecký klub ANO) dvoch poslancov Mečiarovho HZDS - Džupu a Kolesára. Džupa\nmal dostať „štyri milióny korún a bude poslúchať.” Ďalší dezertér mal dostať šesť\nmiliónov.” a „Penta sa vtedy naplno vložila do prelomenia parlamentnej krízy, pretože\npotrebovala pretlačiť Zajacove zdravotnícke zákony...“\n\n2\n\nVšetky tieto skutkové tvrdenia sú nepravdivé. Okrem toho, že tzv. Zajacove\nzdravotnícke zákony boli prijaté v roku 2004, takže rozhodnutia jednotlivých poslancov\no podpore vlády v septembri 2005 nemohli mať na ich prijatie žiaden vplyv, nie je pravda\nani to, že by Jaroslav Haščák z finančnej skupiny Penta zabezpečil pre koalíciu\n(a poslanecký klub ANO) dvoch poslancov Mečiarovo HZDS - Džupu a Kolesára a ani to,\nže by im poskytol v tejto alebo akejkoľvek inej súvislosti sumy 4, resp. 6 mil. Sk, alebo\nakékoľvek iné finančné alebo nefinančné plnenia.»\n3. Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd\nrozhodol tak, že napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola sťažovateľke uložená\npovinnosť uverejniť odpoveď, potvrdil. Sťažovateľka je presvedčená, že odvolací súd\nporušil jej základné právo na súdnu ochranu, ako aj základné právo na slobodu prejavu.\n4. Sťažovateľka v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi namietala, že text\ntlačovej opravy, ktorý bol súčasťou žiadosti o uverejnenie tlačovej opravy, neobsahoval\njednu zo zákonom požadovaných náležitostí, a to uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia,\nktorým by sa opravovalo nepravdivé skutkové tvrdenie. Ide o náležitosť vyžadovanú § 7\nods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„tlačový zákon“). Podľa názoru sťažovateľky text opravy obsahoval len konštatovanie\no nepravdivosti skutkových tvrdení (pričom podľa sťažovateľky nejde o nepravdivé\nskutkové tvrdenia) a ďalej doplňujúcu informáciu o potvrdení (nepotvrdení) autenticity tzv.\nspisu Gorila uverejneného na internete (takáto doplňujúca informácia by podľa\nsťažovateľky mohla prichádzať do úvahy len pri práve na odpoveď, kde sa pripúšťa\nuvedenie doplňujúcich, vysvetľujúcich a spresňujúcich skutkových tvrdení).\n\nText\n\npožadovanej tlačovej opravy však neobsahoval uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia,\na preto sťažovateľka nebola povinná žiadnu tlačovú opravu podľa § 7 ods. 6 písm. a)\ntlačového zákona uverejniť.\n5. Krajský súd však popísanú námietku sťažovateľky považoval za bezvýznamnú\na rozhodol tak, že sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého\n„v prípade absolútne nepravdivých skutkových tvrdení, resp. tvrdení bez akéhokoľvek\n\n3\n\nskutkového základu alebo tvrdení v celom kontexte nepravdivých, nie je možné z povahy\ntýchto tvrdení uviesť pravdivé tvrdenia iným spôsobom, ako uvedením, že dané tvrdenia sú\nnepravdivé“. Krajský súd ďalej uviedol, že „v danom prípade nemožno tolerovať\nformalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odporcu\npoukazujúc na striktné znenie tlačového zákona odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť.\nVšeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže\na musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť\nalebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku\nako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať\npriame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je\nkonkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných\nzásad /pozri nález Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12/.“.\n6. Podľa sťažovateľky je názor odvolacieho súdu v príkrom rozpore s § 7 ods. 3 a § 7\nods. 6 písm. a) tlačového zákona, a teda je arbitrárny. Sťažovateľka poukazuje na nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1241/12 z 13. marca 2013, v ktorom\nuvedený súd konštatoval, že v každom posudzovanom prípade je treba vychádzať\nz individuálnych skutkových zistení a že všeobecný súd sa od doslovného znenia zákona\nmôže odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť\nalebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom\nporiadku ako významnom celku. Ak sa chcel krajský súd od znenia zákona odchýliť\nz dôvodu tvrdenej nespravodlivosti, musel zdôvodniť, prečo to bolo s prihliadnutím\nna konkrétny prípad nevyhnutné, čo však neurobil.\n7. K názoru krajského súdu, podľa ktorého v prípade absolútne nepravdivých\nskutkových tvrdení nie je možné z povahy veci uviesť pravdivé tvrdenia iným spôsobom,\nako uvedením, že dotknuté tvrdenia sú nepravdivé, sťažovateľka uvádza, že je rozdiel medzi\nskutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Podľa sťažovateľky: «[v] prípade\nhodnotiacich úsudkov ide o vyjadrenie subjektívneho názoru a preto pri ňom dôkaz pravdy\nnie je prípustný. V prípade skutkových tvrdení však dôkaz pravdy prípustný je a preto\nskutkové tvrdenia sú aj predmetom dokazovania. Keďže skutkové tvrdenia sú predmetom\ndokazovania, tak v prípade ich nepravdivosti je možné k nepravdivému skutkovému tvrdeniu\n4\n\nvyjadriť pravdivé skutkové tvrdenie (tzn. uviesť čo je pravda). V prípade nepravdivého\nskutkového tvrdenia je teda možné nie len preukázať, ale aj vyjadriť pravdivé skutkové\ntvrdenie (uviesť čo je pravda). V opačnom prípade by totiž vznikla akási „bizarná“\nkategória nepravdivých skutkových tvrdení, pri ktorých by nebolo možné vyjadriť pravdu\na teda ani preukazovať ich pravdivosť. Išlo by o akési nepravdivé skutkové tvrdenia\ns „nevyjadriteľnou“ pravdou, čo je zjavne logický aj právny nezmysel. Takto podstatu\npráva na opravu potvrdzuje nie len súdna prax, ale aj právna teória, a to napríklad Vozár,\nJ., Valko, E., Lapšanský, L. Tlačový zákon. Komentár. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009,\n78 s.: „Súčasťou žiadosti musí byť písomný návrh znenia opravy, z ktorého musí byť zrejmé,\nže opravou sa má nepravdivé skutkové tvrdenie len uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť,\na to uvedením pravdivého skutkového tvrdenia.“. Práve z tohto dôvodu tlačový zákon\nzároveň stanovuje, že ak žiadosť o uverejnenie opravy neobsahuje opravu s náležitosťami\nstanovenými v § 7 ods. 3 tlačového zákona, tak vydavateľ periodickej tlače a tlačová\nagentúra nie sú povinní opravu uverejniť. Túto skutočnosť rešpektuje aj súdna prax\n(napríklad rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/106/2012 z 20.02.2014).\nSťažovateľ tiež považuje za potrebné uviesť, že o rozsahu ochrany, ktorým sa má naplniť\nsledovaný účel Tlačového zákona, v prejednávanom prípade právo na opravu, rozhodol už\nsamotný zákonodarca, ktorý pri legislatívnej tvorbe vychádzal z nemeckého modelu\nuvedeného inštitútu a hodnotiace úsudky ako predmet tlačovej opravy v texte zákona vylúčil\na obmedzil rozsah opravy na zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia.»\n8. Sťažovateľka tiež dodáva, že vo svojom odvolaní tiež namietala, že právo\nna opravu možno uplatniť len v prípade nepravdivého skutkového tvrdenia o fyzickej osobe\nalebo právnickej osobe, ktorú možno presne určiť v zmysle § 7 ods. 1 tlačového zákona.\nNa základe predmetného komentára však nie je možné žalobcu presne určiť. Komentár\nvôbec nepoužíva formuláciu „skupina Penta“, ale len slovo „Penta“, pričom toto slovo je\nv obchodnom registri zapísané pri viacerých spoločnostiach. Sťažovateľka teda namietala\nnedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorou sa však krajský súd podrobnejšie\nnezaoberal.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka zastáva názor, že odvolací súd\npri rozhodovaní o uplatnenom nároku na uverejnenie tlačovej opravy svojvoľne vybočil\n5\n\nz príslušného zákonného rámca, pričom tento postup nie je zlučiteľný s princípom právneho\nštátu ani so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10. Sťažovateľka ďalej namieta, že uloženie povinnosti uverejniť opravu predstavuje\naj zásah do jej základného práva na slobodu prejavu zaručenú v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy,\npretože v posudzovanom prípade neboli splnené predpoklady na obmedzenie uvedeného\npráva. Poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),\npodľa ktorej je slobodu prejavu možné obmedziť len za splnenia podmienok, ktoré je\npotrebné interpretovať reštriktívne. Podľa sťažovateľky neboli splnené „prvé z kritérií\nprípustnosti oklieštenia slobody prejavu, a to kritérium legality a v dôsledku toho ani\nzostávajúce dve kritéria, a to legitimity a proporcionality“. Všeobecné súdy, naopak,\nvo svojich rozsudkoch zaujali širší výklad práva na opravu, a to na úkor slobody prejavu.\n11. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd konštatoval porušenie citovaných\npráv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu a napadnutý rozsudok zrušil a prikázal mu\nvec znovu rozhodnúť. Sťažovateľka tiež požiadala o náhradu trov konania pred ústavným\nsúdom.\nII.\n12. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predložil prijatú sťažnosť na vyjadrenie\núčastníkovi konania, resp. dotknutej osobe a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde\núčastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania.\n13. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci prípisom sp. zn. 1 SprV 117/2018,\ndoručeným ústavnému súdu 5. marca 2018, vyjadril krajský súd ako účastník konania.\nSťažovateľka na uvedené vyjadrenia reagovala stanoviskom doručeným ústavnému súdu\n\n6\n\n5. apríla 2018. Dňa 25. júla 2018 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie spoločnosti\nPENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED, 17 The Esplanade, JE2 3QA, St Helier,\nJersey (ďalej len „dotknutá osoba“).\n14. Krajský súd vo vyjadrení uvádza, že všetky dôvody, pre ktoré rozsudok\nokresného súdu potvrdil, sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý má všetky\nnáležitosti v zmysle § 157 Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd nijako\nnevybočil z príslušného zákonného rámca. Krajský súd súčasne oznámil, že netrvá\nna ústnom prerokovaní ústavnej sťažnosti.\n15. Sťažovateľka v reakcii na stanovisko krajského súdu zotrváva na svojich\ntvrdeniach v ústavnej sťažnosti, podľa ktorých krajský súd neodôvodnil, prečo bolo\nnevyhnutné odchýliť sa od § 7 ods. 3 tlačového zákona. Bez bližšieho odôvodnenia tento\nsúd vytvoril kategóriu tzv. absolútne nepravdivých skutkových tvrdení. Teória, podľa ktorej\npri takýchto tvrdeniach nie je možné uviesť pravdivé tvrdenia inak, ako uvedením, že sú\nnepravdivé, je v rozpore s praxou ESĽP, ústavného súdu, samotného krajského súdu, ako aj\ns právnou teóriou. Vždy je možné uviesť pravdivé skutkové tvrdenie (minimálne tvrdením,\nže dané skutkové tvrdenie sa nestalo). Krajský súd sa taktiež nevysporiadal s námietkou\nsťažovateľky, podľa ktorej v tomto prípade nešlo o skutkové tvrdenia, ale o hodnotiace\núsudky, vo vzťahu ku ktorým nie je možné uplatniť právo na opravu podľa tlačového\nzákona. Krajský súd tak rozhodol v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej polemické výroky\nzásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko,\nkritika, a to dokonca nielen polemicky uvedené, sú zásadne prípustné, pretože sloboda\nprejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.\n16. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že aj rozhodnutia všeobecných súdov musia\nbyť v súlade s ústavou a princípmi právneho štátu. Krajský súd neuviedol, v čom spočíva\nústavná konformnosť názoru okresného súdu o povinnosti overovať pravdivosť všetkých\ninformácií aj v prípade ich použitia v hodnotiacich úsudkoch, s ktorým sa stotožnil. Krajský\nsúd sa nevysporiadal s tým, že požiadavka okresného súdu vždy a za každých okolností\noverovať pravdivosť všetkých informácií je vo vzťahu k obsahu komentára ako\n\n7\n\npublicistického žánru, v ktorom autor hodnotí určitý spoločenský jav a zaujíma k nemu\nsubjektívny postoj, neprípustným zásahom do slobody prejavu. Práve v takýchto\npublicistických žánroch je ochrana výrokov v nich obsiahnutých z hľadiska slobody prejavu\nintenzívnejšia ako v prípade uverejnenia skutkových tvrdení. V prípade akceptácie tohto\nnázoru by nebolo možné vôbec informovať o existencii určitých informácií alebo\no existencii alebo obsahu spisov (Gorila), a to ani vo forme polemických výrokov, hoci by\nšlo o vec verejného záujmu. Krajský súd sa mal zaoberať komentárom aj s ohľadom na jeho\npolemický obsah a hodnotiť ho v súlade so spoločenským a verejným záujmom\nna zachovaní slobody prejavu v prípade vyjadrovania názorov na významné spoločenské\njavy. Sťažovateľka v závere poukazuje na to, že sa krajský súd nevysporiadal s tvrdením, že\nv danom prípade nie je možné určiť osobu, ktorej sa dané tvrdenia týkali. Vo zvyšku\nsťažovateľka v plnom rozsahu odkazuje na obsah ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka v závere\noznamuje, že netrvá na ústnom prerokovaní ústavnej sťažnosti.\n17. Dotknutá osoba v úvode svojho vyjadrenia rekapituluje priebeh konania\npred všeobecnými súdmi. Následne sa vyjadruje k splneniu podmienok podľa § 7 tlačového\nzákona. Dotknutá osoba sa domnieva, že v danom prípade šlo o skutkové tvrdenia, na ktoré\nsa vzťahuje právo na opravu. V tomto smere sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa\nktorého «predmetné výroky podľa názoru odvolacieho súdu neobsahujú úvahu, hodnotiaci\núsudok autora, pretože jazykové vyjadrenia týchto výrokov nezodpovedajú jazykovému\nvyjadreniu hodnotiacich úsudkov. Práve naopak, uvedeným spôsobom autor bez ďalšieho\nkonštatuje existenciu určitých faktov, ktoré by mali byť všeobecne známe a ktoré sú sami\nosebe a v kontexte iných výrokov prezentované ako kategorické a nesporné fakty.\nV použitom jazykovom vyjadrení autora bez akýchkoľvek pochybnosti absentuje prvok\nsubjektívneho hodnotenia (zaujatie postoja k určitému faktu) a z hľadiska správnosti\na prijateľnosti na základe subjektívnych kritérií autora. Namiesto toho autor čitateľom\nprezentuje kategorické konštatovanie o existencii konkrétnych skutočností, ktoré sú\nskutkovými tvrdeniami a to aj vzhľadom na použité výrazy a slovné spojenia „už vieme;\nprežila; mal; vložila; potrebovala.“». Keďže šlo podľa názoru všeobecných súdov\no skutkové tvrdenia, sťažovateľka by bola oprávnená neuverejniť tlačovú opravu len\nv prípade, že by šlo o pravdivé výroky, čo v konaní nepreukázala.\n\n8\n\n18. Dotknutá osoba sa ďalej vyjadruje k tzv. absolútne nepravdivým skutkovým\ntvrdeniam. Súhlasí s názorom, že pravdivým skutkovým tvrdením v danom prípade logicky\nmôže byť len uvedenie, že predmetné skutkové tvrdenia sú nepravdivé. Ako „triviálny,\na preto výkladovo nesporný príklad“ uvádza tieto dve situácie:\n«a) Nepravdivé skutkové tvrdenie, že „Zem je plochá“, kde je možné požadovať\nnielen popretie tohto tvrdenia - teda uvedenie, že „Zem nie je plochá“, ale súčasne aj\nuvedenie pravdivého skutkového tvrdenia, že „Zem je guľatá“. Táto situácia je natoľko\njednoduchá, že nespôsobuje pri aplikácii danej právnej úpravy žiadny sémantický problém.\nb) Nepravdivé skutkové tvrdenie, že „Pán X je zlodej“, kde je možné požadovať len\npopretie tohto tvrdenia, teda uvedenie, že „Pán X nie je zlodej“ Súčasne však nie je možné\npožadovať uvedenie (ďalšieho) pravdivého skutkového tvrdenia. Aké je totiž v danom\nprípade to (ďalšie) pravdivé skutkové tvrdenie? Je ním tvrdenie, že pán X je slušný človek,\nalebo že je slušný zamestnanec, že je dobrý otec a manžel, že nebol prichytený pri čine, že\nnebol právoplatne odsúdený...? Je zrejmé, že v danom prípade iné pravdivé skutkové\ntvrdenie, ako to, že „Pán X nie je zlodej“ neexistuje, preto je ono zákonom požadované\npravdivé skutkové tvrdenie sémanticky vyjadrené už vo výroku, ktorým sa nepravdivé\ntvrdenie popiera. A tým je naplnená dikcia zákona. Nedošlo ani k zúženiu rozsahu jeho\naplikácie, len sa uplatnil sémanticky správny a rozumný výklad, vzhľadom na povahu veci\n(osobitosť skutkovej situácie).»\n19. Podľa dotknutej osoby právne predpisy používajú «prirodzený jazyk, ktorý je už\nzo svojej podstaty nepresný napr. v porovnaní s jazykom matematickým alebo jazykom\nformálnej logiky, ktoré operujú s presnými, významovo nespornými znakmi (jazykovými\nvýrazmi). Okrem toho k nepresnosti textu právnych predpisov prispieva aj požiadavka ich\nvšeobecnosti. Právna norma musí byť aplikovateľná na neurčité množstvo prípadov daného\ndruhu, ktoré sú si podobné (druhové) v určitých základných znakoch, avšak súčasne osobité,\nrozdielne v určitých špecifických znakoch. Úlohou orgánov aplikácie práva (najmä súdov)\nje pri aplikácii všeobecného (jazyka právneho predpisu) na konkrétne (konkrétny prípad,\njeho skutkovú situáciu) uplatniť správnu interpretáciu, pričom nemusia nevyhnutne porušiť\ndeľbu moci a zasiahnuť do sféry moci zákonodarnej tým, že by menili napísaný\n\n9\n\n(zákonodarcom prijatý) predpis. Uvedenému postupu slúžia rôzne všeobecne prijímané\npravidlá výkladu právnych predpisov. Takže nielen doslovný gramatický výklad, ale celý\nrad ďalších interpretačných postupov slúžia súdu na to, aby zistil, aké je v danej veci právo,\nktoré má aplikovať, pričom stále rešpektuje vôľu vyjadrenú zákonodarcom. Uvedené platí\nnajmä pre tzv. zložité prípady, kedy jednoduchý gramatický výklad spôsobuje interpretačné\nproblémy, pochybnosti o jeho správnosti. Vtedy sa musia uplatniť aj ďalšie výkladové\npostupy, ako teleologický (vrátane - v prípade potreby - teleologickej redukcie, ak je výraz\nvýznamovo nesporný avšak presahujúci účel právnej úpravy), zužujúci (ak je výraz\nvýznamovo sporný), argumentom ad absurdum (dovedenie do nezmyselného záveru, ktorý\ntreba odmietnuť) a pod. Práve uplatnením týchto výkladových postupov nutne dospievame\nk zisteniu, že striktné trvanie na doslovnej interpretácii § 7 ods. 3 Tlačového zákona v časti\n„a uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia“ popri konštatovaní, „že skutkové tvrdenie je\nnepravdivé“, a to bez ohľadu na jeho aplikovateľnosť na konkrétny prípad, by mohlo byť\nnerozumné a odporujúce účelu danej právnej úpravy, v rozpore so skutočnou vôľou tzv.\nrozumného zákonodarcu; to je práve prípad sporného článku publikovaného Sťažovateľom,\nktorý zasiahol do nemajetkovej sféry Spoločnosti.»\n20. Dotknutá osoba pokračuje s tým, že „Tlačový zákon uvádza taxatívne vymedzenie\nprípadov, kedy Sťažovateľ nie je povinný uverejniť opravu podľa § 7 Tlačového zákona.\nJedným z týchto prípadov je aj prípad, ak vydavateľ periodickej tlače môže dokázať\npravdivosť žiadateľom popieraného skutkového tvrdenia. Ide o dôkaz pravdy, keďže ním\nvydavateľ (v súdnom konaní žalovaný) popiera skutkové tvrdenie žiadosti (v súdnom konaní\nžaloby), teda o dôkaz, ktorý smeruje k preukázaniu pravdivosti žiadosťou (v súdnom konaní\nžalobou) napádaného skutkového tvrdenia. V rámci súdneho konania nebola preukázaná\npravdivosť predmetných skutkových tvrdení, na druhej strane bola práve preukázaná ich\nnepravdivosť (nepravdivosť skutkových tvrdení bola preukázaná aj z obsahu uznesenia\nPrezídia policajného zboru, úradu boja proti korupcii zo dňa 31.7.2009, kde Okresný súd\nBratislava II ako prvostupňový súd zistil, že trestné stíhanie pre trestný čin podplácania,\npodľa ktorého neustálené osoby mali sľúbiť nespresnený úplatok nezisteným poslancom\nNRSR, bolo zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa skutok nestal).“.\n\n10\n\n21. Dotknutá osoba sa v ďalšej časti vyjadrenia venuje otázke identifikovateľnosti\nosoby, ktorej sa výroky týkali, a s tým spojenej aktívnej legitimácie na podanie žaloby,\nktorá bola predmetom konania pred všeobecnými súdmi. S ohľadom na to, že (ako bude\nďalej rozvedené) ústavný súd nepovažoval túto otázku za spornú, nepristúpil k podrobnejšej\nrekapitulácii vyjadrenia dotknutej osoby k tejto otázke.\n22. Dotknutá osoba sa tiež vyjadruje k námietke porušenia práva na slobodu prejavu.\nPoukazuje na čl. 26 ústavy, podľa ktorého je slobodu prejavu možné za určitých podmienok\nobmedziť. Podotýka, že sťažovateľka nesie aj zodpovednosť za svoj prejav a v prípade,\nak čo i len z nedbalosti uviedla nepravdivé informácie, oprava takýchto nepravdivých\ntvrdení nie je zásahom do jej práva na slobodu prejavu. Sťažovateľka uvádza, že „[p]odľa\n§ 7 Tlačového zákona je obmedzenie slobody prejavu v presne vymedzenom rozsahu\na podľa presných podmienok, ktoré boli na základe predchádzajúcich súdnych konaní\npreukázané ako splnené. A teda, že predmetné výroky boli Krajským súdom v Bratislave\nvyhodnotené ako skutkové tvrdenia, ktoré boli nepravdivé a Spoločnosti bola uznaná\naktívna legitimácia sa domáhať svojho práva podľa § 7 Tlačového zákona.“. Hoci je\nsťažovateľka toho názoru, že krajský súd vybočil zo zákonného rámca tlačového zákona,\nkeďže „zákonodarca vychádzal pri legislatívnej tvorbe z nemeckého modelu uvedeného\ninštitútu a hodnotiace úsudky ako predmet tlačovej opravy v texte zákona vylúčil a obmedzil\nrozsah opravy na zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia“, dotknutá osoba poukazuje\nna to, že v súdnom konaní bolo preukázané a potvrdené, že predmetné výroky nie sú\nhodnotiacimi úsudkami, ale ide o skutkové tvrdenia. Sťažovateľka nepreukázala pravdivosť\ntýchto skutkových tvrdení, pričom na základe dokazovania a rozhodnutia súdov boli\nvyhodnotené ako nepravdivé. Vzhľadom na to považuje dotknutá osoba za irelevantné\ntvrdenie sťažovateľky týkajúce sa účelu tlačového zákona, keďže sa toto určenie týka len\nhodnotiacich úsudkov.\n23. Dotknutá osoba tiež vyjadruje presvedčenie, že sťažovateľka «v tejto súvislosti\nuplatňuje tzv. sofistickú argumentáciu. Snaží sa presvedčiť, že skutkové tvrdenia boli len\nnázorom, keďže boli formulačne ako názor uvedené. Sťažovateľ sa teda snaží obhájiť\nneobhájiteľné pochybenie, úskočnú, a preto neprípustnú formu žurnalistiky, ktorú (nielen)\n\n11\n\nv danom prípade uplatnil autor sporného článku, ktorý Sťažovateľ následne publikoval.\nRôzne formy prekrúcania objektívnej reality (napr. aj formou jemného sémantického\nvychyľovania, posúvania významu slov alebo slovných spojení) predstavujú v súčasnosti\npomerne častý nedostatok, ktorého negatívny dosah zvýrazňujú moderné komunikačné\ntechnológie. V tejto súvislosti vznikol dokonca nový termín „postfaktuálna doba“, čo je\noznačenie pre stav, keď je pravda prekrývaná množstvom dezinformácií. Tento trend je\nnesporne spoločensky negatívny, škodlivý.».\n24. Dotknutá osoba ďalej uvádza, že ústavný súd nemá právomoc preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nRozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je dostatočne\na presvedčivo odôvodnený, keď oba súdy uviedli, akým spôsobom dospeli k svojim\nzáverom, a preto nedošlo k porušeniu čl. 46 ústavy ani čl. 6 dohovoru. Dotknutá osoba\ns ohľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.\n25. V závere vyjadrenia dotknutá osoba žiada o priznanie postavenia intervenienta,\nresp.\n\n„takého\n\nprocesného\n\npostavenia,\n\nktoré\n\nby\n\nSpoločnosti\n\numožnilo\n\nprístup\n\nk spravodlivému konaniu v zmysle platnej právnej úpravy aplikovanej v kontexte najmä\nrozhodovacej praxe ESĽP, vrátane možnosti vyjadriť sa k potrebe ústneho pojednávania\nvo veci a tohto pojednávania sa zúčastniť, ako aj možnosti nahliadať do súdneho spisu“.\nUvedené dotknutá osoba odôvodňuje poukázaním na judikatúru ESĽP, a to konkrétne\nna rozhodnutie vo veci Lopéz Guió proti Slovensku z 3. júna 2014, č. 10280/12 (ďalej len\n„Lopéz“) a na rozhodnutie vo veci Frisancho Perea proti Slovensku z 21. júla 2015,\nč. 383/13 (ďalej len „Perea“). V rozhodnutí ESĽP vo veci Perea mal podľa dotknutej osoby\nESĽP konštatovať, že „prax Ústavného súdu sa zmenila, ale stále je nepostačujúca, hoci\nfakticky sa koná s osobou, ktorej sa odmieta postavenie vedľajšieho účastníka. Tým, že jej\nnie je takéto postavenie priznané, uberá sa jej z procesnej ochrany natoľko, že to vytvára\nnerovnováhu v konaní, ktoré materiálne zasahuje do uplatňovania v danom prípade práva\nna súkromný a rodinný život, čím dochádza k nedovolenému zásahu do tohto práva. Pokiaľ\nvšak ide o požiadavku dodržania spravodlivej rovnováhy medzi súperiacimi záujmami,\nESĽP zdôraznil osobitný význam procesného postavenia a ochrany sťažovateľa\n\n12\n\n(sťažovateľa pred ESĽP) v konaní pred Ústavným súdom. V tejto súvislosti poukázal na\nsvoje závery prijaté v rozsudku López Guió proti Slovenskej republike z 3. júna 2014, v\nktorom konštatoval, že v zákone o Ústavnom súde neexistoval žiaden základ na domáhanie\nsa postavenia vedľajšieho účastníka a podporná aplikácia príslušných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku o vedľajšom účastníctve bola v praxi Ústavného súdu\nv danom čase nepresvedčivá. O tom svedčí aj posudzovaný prípad (Perea), v ktorom\nsťažovateľ požiadal Ústavný súd o postavenie vedľajšieho účastníka, Ústavný súd však jeho\nžiadosti nevyhovel. Sťažovateľ v dôsledku toho nemal možnosť zasiahnuť do konania\nvedúceho k nálezu Ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o návrate detí a hájiť\nsvoje práva. Podľa názoru ESLP, sťažovateľovi (sťažovateľovi pred ESLP) tak nebola\nv konaní pred Ústavným súdom poskytnutá procesná ochrana, ktorá mala v jeho prípade\nzásadný význam.“. Dôležité je podľa dotknutej osoby to, že „v prípade Lopéz Guió\nsťažovateľ vôbec nevedel o konaní Ústavného súdu. V prípade Perea sťažovateľ o konaní\npred Ústavným súdom vedel, aj sa na ňom zúčastnil ako dotknutá osoba, postavenie\nvedľajšieho účastníka mu však priznané nebolo.“.\n26. Dotknutá osoba ďalej rozoberá (bližšie nešpecifikovanú, pozn.) rozhodovaciu\nprax ústavného súdu vo veci priznania procesného postavenia dotknutej osoby, ktorá je\npodľa jej názoru nejednotná. Dotknutá osoba priznáva, že uplatniac výlučne gramatický,\nprísne doslovný a systematický výklad § 21 ods. 2 prvej vety, § 31a a § 51 ods. 2 zákona\no ústavnom súde, nemožno jej priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania, keďže jej\nho zákon o ústavnom súde výslovne nepriznáva. Obdobne možno dospieť k záveru,\nže povaha veci vylučuje, aby sa dotknutej osobe priznalo postavenie intervenienta\npodľa Civilného sporového poriadku, keďže obdobný inštitút – postavenie vedľajšieho\núčastníka – jej zákon o ústavnom súde výslovne nepriznáva, takže podporné použitie\nCivilného sporového poriadku už nie je možné. A napokon možno dospieť k záveru, že ak\nto povaha veci vyžaduje, ústavný súd doručí dotknutej osobe upovedomenie o podanej\nsťažnosti a umožní jej vyjadriť sa. Dotknutá osoba však podotýka, že gramatický\na systematický výklad nevyčerpávajú metodológiu výkladu právnych predpisov. Platí to\nnajmä v zložitých prípadoch, akým je aj posudzovaná vec. O tom má svedčiť nejednotná\nprax ústavného súdu, ako aj skutočnosť, že sa obdobnými prípadmi zaoberal ESĽP.\n\n13\n\nS ohľadom na to je treba vo veci uplatniť aj teleologický výklad a v jeho dôsledku rozšíriť\naplikáciu citovanej právnej úpravy. Účelom dotknutej právnej úpravy, najmä § 51 ods. 2\nzákona o ústavnom súde, je podľa dotknutej osoby „poskytnúť subjektom v postavení\nSpoločnosti také procesné práva v zmysle ust. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky,\naby mohli účinne vplývať na konanie pred Ústavným súdom, ktorého výsledok môže\nzásadným spôsobom ovplyvniť ďalšie konanie a rozhodovanie v ich veci vedenej pred\norgánom verejnej moci, ktorý v konaní pred Ústavným súdom vystupuje v procesnom\npostavení odporcu. Tak sťažovateľ ako aj ďalšia osoba, ktorá bola účastníkom konania\npred orgánom verejnej moci, majú tak na tomto konaní ako aj na konaní pred Ústavným\nsúdom legitímny záujem. A hoci v prípade sporového konania je tento záujem z povahy veci\nprotichodný, nič to nemení na tom, že ich prístup k spravodlivému procesu v najširšom\nzmysle tohto pojmu musí byť rovnaký. Priznanie požadovaného procesného postavenia\nSpoločnosti pritom nijako nezhorší prístup Sťažovateľa k spravodlivému konaniu, a to tak\npred Ústavným súdom ako aj pred odporcom. Naopak, nepriznanie tohto postavenia\nSpoločnosti by spoločnosť nielen subjektívne vnímala ako nespravodlivé, ale podľa nášho\nnázoru by ju aj objektívne bezdôvodne procesne znevýhodňovalo, keďže rozhodnutie\nÚstavného súdu v danom prípade môže zásadne ovplyvniť ďalší osud jej už procesne\nprerokovanej a rozhodnutej veci, ako aj ďalšie obdobné veci, ktorých účastníkom\nSpoločnosť už je...“. Dotknutá osoba ďalej uvádza, že „[v] rozhodnutí v prípade Perea\nsťažovateľ o konaní pred Ústavným súdom vedel, aj sa do konania zapojil, sudcovia ESĽP\nzároveň poznali koncept dotknutej osoby, ktorá fakticky má možnosť sa v konaní vyjadriť,\nlebo jej to senáty umožňujú. To však ESĽP nestačilo, za neodôvodnený zásah do práv\nsťažovateľa považoval to, že mu nebolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka.“.\nDotknutá osoba uzatvára, že „po rozhodnutí vo veci Lopéz Guió a osobitne po rozhodnutí\nPerea je zrejmé, že len štatút dotknutej osoby požiadavkám ESĽP nestačí. A rovnako sa\nESĽP neuspokojí len s rozšírením práv dotknutej osoby o oboznámenie sa so sťažnosťou...\npre krátkosť lehoty na vyjadrenie počas dovolenkového obdobia by sme si dovolili naše\nvyjadrenie písomne doplniť, a to v čo najkratšej lehote...“.\n27. Ústavný súd konštatuje, že do dnešného dňa dotknutá osoba žiadne ďalšie\nstanovisko k veci nezaslala.\n\n14\n\n28. Vzhľadom na to, že účastníci konania netrvali na ústnom prerokovaní veci,\nústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho\npojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nIII.\n29. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\n32. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú\nzásadné odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie\npreskúmavalo spoločne.\n33. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\n\n15\n\n34. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd\nzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (porov.\nII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie\nz hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového\naj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (porov.\nIV. ÚS 350/09). Z toho dôvodu ústavný súd posudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu\nv spojení s rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi v ňom uvedenými.\n35. Ústavný súd v úvode pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je\nsloboda prejavu nevyhnutná pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti.\nIde o základný pilier demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať\nsa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotiace úsudky, pričom aj pri kritike platí\nz princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (porov.\nII. ÚS 326/09, bod 39 alebo II. ÚS 439/2016, bod 9.6). Sloboda prejavu sa totiž uplatňuje\nnielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané\nza neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré sú určitou formou provokácie a znepokojujú\nštát alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti\na otvorenosti (nález sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014).\n36. Dôležitú úlohu v demokratickej spoločnosti plnia predovšetkým média, ktorých\núlohou je šíriť informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu. Ustanovenie čl. 10\ndohovoru (podobne ako čl. 26 ústavy) chráni právo novinárov na šírenie informácií\no veciach verejného záujmu za predpokladu, že konajú v dobrej viere a poskytujú\nspoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou (napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP\nvo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku zo 17. 12. 2004 č. 49017/99, bod 78).\nAko každá sloboda, aj sloboda prejavu v sebe zahŕňa tiež zodpovednosť.\n37. Sloboda prejavu sa môže dostať do konfliktu s inými, nemenej dôležitými\nzákladnými právami, ako sú právo na súkromie, česť či dôstojnosť. Jadrom ochrany\n\n16\n\nľudských práv je preto vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody, rovnosti a dôstojnosti\njednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je možná ich absolutizácia,\nale len rozumné vyvažovanie (nález sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. januára 2014 alebo nález\nsp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. januára 2017). Všetky základné práva a slobody sa chránia\nv takej miere a takom rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde\nk neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (nález sp. zn.\nPL. ÚS 7/96 z 27. februára 1997).\n38. Inštitút práva na tlačovú opravu zakotvený v § 7 tlačového zákona predstavuje\njednu z foriem obmedzenia slobody prejavu, a to pre účely ochrany práv iných osôb.\nPri výklade § 7 tlačového zákona musí všeobecný súd nájsť spravodlivú rovnováhu\nmedzi záujmami zainteresovaných osôb. Východisko mu poskytuje v prvom rade samotný\nzákonodarca, podľa ktorého sa ochrana prostredníctvom tlačovej opravy poskytuje len\nproti nepravdivým skutkovým tvrdeniam. Prostredníctvom tlačovej opravy teda nie je\nmožné reagovať na hodnotiace úsudky ani na pravdivé skutkové tvrdenia. Rozdiel medzi\nhodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením spočíva v zásade v tom, že pravdivosť\nskutkového tvrdenia je možné preukázať, zatiaľ čo pri hodnotiacom úsudku to možné nie je\n(rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku z 8. 7. 1986, č. 9815/82, bod 46).\nSamozrejme v niektorých prípadoch nie je možné jasne stanoviť hranicu medzi\nhodnotiacimi úsudkami a skutkovými výrokmi, a preto je každý prípad nutné posudzovať\npodľa konkrétnych okolností a na základe nich rozhodnúť, či danému výroku je treba\nposkytnúť ochranu.\n39. Predmetom sporu medzi sťažovateľkou a dotknutou osobou bola otázka, či\nv danej veci šlo o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Šlo o nasledujúce výroky:\n«„Napríklad, dnes už vieme, že druhá Dzurindova vláda prežila kritický rok 2005\nvďaka Pente“\n„Podľa spisu Gorila mal šéf Penty Haščák zabezpečiť pre koalíciu (a poslanecký\nklub ANO) dvoch poslancov Mečiarovho HZDS - Džupu a Kolesára. Džupa mal dostať štyri\nmilióny korún a bude poslúchať. Ďalší dezertér mal dostať šesť miliónov.“\n„Penta sa vtedy naplno vložila do prelomenia parlamentnej krízy, pretože\npotrebovala pretlačiť Zajacove zdravotnícke zákony...“»\n17\n\n40. Všeobecné súdy sa priklonili k názoru, ktorý zastáva aj dotknutá osoba, podľa\nktorého šlo o skutkové tvrdenia. Sťažovateľka sa teda mohla zbaviť povinnosti uverejniť\nopravu len v prípade, ak by preukázala pravdivosť týchto tvrdení, čo však neurobila. Podľa\nokresného súdu autor článku v tomto prípade nevyjadroval svoje vlastné postoje, postrehy\nani kritiku zo svojho subjektívneho pohľadu, ale prezentoval skutkové tvrdenia ako\nfaktické,\n\nvšeobecne\n\nznáme\n\na preukázané\n\nokolnosti.\n\nZodpovednosti\n\nsťažovateľku\n\nnezbavovala ani skutočnosť, že sa autor odvolával na tzv. spis Gorila, pretože obsah tohto\nspisu je podľa okresného súdu diskutabilný a pravdivosť v ňom uvedených údajov\npreukázaná nebola. Okresný súd uviedol, že „autor nemôže bez ďalšieho prebrať\ninformácie uvedené z takéhoto zdroja bez toho, aby si ich pravdivosť overil hodnoverným\nspôsobom. Ak by napokon bol spáchaný trestný čin podplácania, musel by existovať\nprávoplatný odsudzujúci rozsudok... Z obsahu uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu\nboja proti korupcii zo dňa 31.07.2009 súd zistil, že trestné stíhanie pre trestný čin\npodplácania, podľa ktorého neustálené osoby mali sľúbiť nespresnený úplatok nezisteným\nposlancom NR bolo zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa skutok nestal.“. Krajský súd\nsa s názormi okresného súdu stotožnil a nad ich rámec dodal, že „hodnotiaci úsudok\nvyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k určitému faktu zaujíma subjektívny postoj tak, že\nho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)\nkritérií. Za skutkové tvrdenia treba považovať vyjadrenia o skutkovej podstate alebo\npostupe, ktoré sa vyznačujú objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou a ktorých\npravdivosť, úplnosť a presnosť je možné preveriť dokazovaním.“. Predmetné výroky však\nani podľa krajského súdu neobsahovali úvahu či hodnotiaci úsudok autora, pretože jazykové\nvyjadrenie týchto výrokov nezodpovedalo jazykovému vyjadreniu hodnotiacich úsudkov.\nPodľa názoru krajského súdu: «[v] použitom jazykovom vyjadrení autora bez akýchkoľvek\npochybností absentuje prvok subjektívneho hodnotenia (zaujatie postoja k určitému faktu)\na hodnotenie faktu z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe subjektívnych kritérií\nautora. Namiesto toho autor čitateľom prezentuje kategorické konštatovanie o existencii\nkonkrétnych skutočností, ktoré sú skutkovými tvrdeniami a to aj vzhľadom na použité výrazy\na slovné spojenia „už vieme; prežila; mal; vložila; potrebovala“.» Krajský súd sa tiež\nv plnom rozsahu stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého „v prípade absolútne\n\n18\n\nnepravdivých skutkových tvrdení, t.j. tvrdení bez akéhokoľvek skutkového základu alebo\ntvrdení v celom kontexte nepravdivých, nie je možné z povahy týchto tvrdení uviesť pravdivé\ntvrdenia iným spôsobom ako uvedením, že dané tvrdenia sú nepravdivé. V opačnom prípade\nby takýto výklad ustanovenia § 7 ods. 3 tlačového zákona obchádzal jeho zmysel.“.\n41. Ústavný súd dospel k záveru, že výklad § 7 tlačového zákona zo strany\nvšeobecných súdov nezohľadňuje hodnotiaci charakter dotknutých výrokov a ani záujem\nna zachovaní slobody prejavu v prípade vyjadrovania názorov na významné spoločenské\njavy, a teda je arbitrárny.\n42. Predovšetkým je treba uviesť, že dotknuté výroky je nutné hodnotiť v ich\nkontexte. Základom celého súboru sporných výrokov je tvrdenie, že „Podľa spisu Gorila\nmal šéf Penty Haščák zabezpečiť pre koalíciu (a poslanecký klub ANO) dvoch poslancov\nMečiarovho HZDS - Džupu a Kolesára. Džupa mal dostať štyri milióny korún a bude\nposlúchať. Ďalší dezertér mal dostať šesť miliónov.“. Autor tu podáva vlastný výklad toho,\nčo je obsahom tzv. spisu Gorila (spis interpretuje), a následne tieto informácie hodnotí.\nPredmetné tvrdenia sú navyše formulované vo forme dohadu, podozrení – „mal\nzabezpečiť“, „mal dostať“. Takémuto tvrdeniu nie je možné priradiť pravdivostnú hodnotu.\nNie je teda ani možné konštatovať, že je absolútne nepravdivé (je len nepreukázané), a preto\ndotknutá osoba ani všeobecné súdy nedokázali týmto výrokom priradiť pravdivé výroky tak,\nako to vyžaduje § 7 ods. 3 tlačového zákona, a namiesto toho vymysleli kategóriu\n„absolútne nepravdivých skutkových tvrdení“, kde už operujú s nedostatočným skutkovým\nzákladom (k tomu pozri ďalej). Ďalšie tvrdenia, podľa ktorých „Napríklad, dnes už vieme,\nže druhá Dzurindova vláda prežila kritický rok 2005 vďaka Pente“, ako aj „Penta sa vtedy\nnaplno vložila do prelomenia parlamentnej krízy, pretože potrebovala pretlačiť Zajacove\nzdravotnícke zákony...“, nadväzujú na informácie, ktoré podľa autora vyplývajú zo spisu\na sú pokračovaním jeho hodnotenia situácie.\n43. Neudržateľnosť argumentácie všeobecných súdov je vidieť aj v tej časti ich\nrozhodnutí, v ktorej požadujú, aby autor preukazoval pravdivosť informácie, ktorá má byť\nobsahom tzv. spisu Gorila. Za alarmujúce považuje ústavný súd predovšetkým\nkonštatovanie okresného súdu, ktoré nebolo zo strany krajského súdu nijako korigované\n\n19\n\na podľa ktorého „autor nemôže bez ďalšieho prebrať informácie uvedené z takéhoto zdroja\n(spis Gorila, pozn.) bez toho, aby si ich pravdivosť overil hodnoverným spôsobom. Ak by\nnapokon bol spáchaný trestný čin podplácania, musel by existovať právoplatný odsudzujúci\nrozsudok.“. Ústavný súd podotýka, že „kauza Gorila“ je od zverejnenia prepisu tzv. spisu\nGorila v roku 2011 oprávnene predmetom širokej verejnej diskusie, a to vrátane otázky\nautenticity spisu. Ide o závažnú celospoločenskú tému, ku ktorej média musia mať možnosť\nvyjadrovať sa. Ich úlohou je totiž poukazovať aj na politické prešľapy a škandály, aby tak\npodporili konštruktívnu debatu v spoločnosti a prostredníctvom tlaku verejnej mienky\npomáhali spoločnosti vysporiadať sa s niektorými jej neduhmi. Médiá preto majú prívlastok\n„strážca demokracie“. Existencia prepisov spisu Gorila je nespochybniteľná (otázka ich\nautenticity je inou otázkou). Odkaz novinára na spis Gorila (bez ohľadu na to, či bola, alebo\nnebola potvrdená jeho autenticita) preto poskytuje dostatočný skutkový základ\npre napadnuté vyhlásenia, predmetom ktorých je hodnotenie/analýza obsahu spisu, resp.\nzávery z neho vyvodené. Požadovať od novinára, aby „ich pravdivosť overil hodnoverným\nspôsobom“, znamená klásť na jeho prácu neprimerané bremeno. Je absurdné požadovať\nod novinárov, aby v tomto smere nahrádzali orgány činné v trestnom konaní. Ústavný súd\nsa stotožňuje s názorom sťažovateľky, podľa ktorého „[v] prípade akceptácie tohto názoru\nby nebolo možné vôbec informovať o existencii určitých informácií alebo o existencii alebo\nobsahu spisov (Gorila), a to ani vo forme polemických výrokov, hoci by šlo o vec verejného\nzáujmu“, čo je z hľadiska ochrany slobody prejavu neakceptovateľné.\n44. Ústavný súd uzatvára, že právo na opravu má slúžiť na opravu exaktne\nvyjadriteľných alebo aspoň preukázateľných tvrdení (takým by bolo napr. tvrdenie, že\nniekto bol odsúdený za trestný čin; opak je možné dokázať predložením výpisu z registra\ntrestov) a nie je možné prostredníctvom neho „opravovať“ názory, podozrenia či dohady\nautora. Krajský súd sa mal zaoberať dotknutým komentárom v celom jeho kontexte\naj s ohľadom na jeho polemický obsah a hodnotiť ho v súlade so spoločenským a verejným\nzáujmom na zachovaní slobody prejavu v prípade vyjadrovania názorov na významné\nspoločenské javy. Z kontextu dotknutého článku je zrejmé, že uvedené výroky boli\nhodnotiacimi úsudkami. Záver, že šlo o „absolútne nepravdivé skutkové tvrdenia “, ktoré je\nmožné korigovať tlačovou opravou, je preto neakceptovateľný. Krajský súd teda rozhodol\n\n20\n\narbitrárne (v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušil základné\nprávo sťažovateľky na slobodu prejavu zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.\n45. Ústavný súd sa nestotožnil s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa\nidentifikovateľnosti osoby, ktorej sa výroky týkali. V tomto smere je racionálne\nodôvodnený, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný, názor všeobecných súdov, podľa\nktorého na základe v komentári uvedených informácií bolo možné jednoznačne stotožniť\nosobu, ktorej sa výroky týkali (ako dotknutú osobu).\n46. Ústavný súd s ohľadom na uvedené návrhu sťažovateľky vyhovel a napadnuté\nrozhodnutie zrušil. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný názorom ústavného súdu.\n47. K argumentácii dotknutej osoby týkajúcej sa jej postavenia v konaní\npred ústavným súdom ústavný súd uvádza, že jej boli v súlade s § 51 ods. 2 zákona\no ústavnom súde zaslané všetky písomné podklady (ústavná sťažnosť, vyjadrenie krajského\nsúdu), pričom jej bolo umožnené k veci sa vyjadriť. Z už uvedeného odôvodnenia však\nvyplýva, že ústavný súd sa s jej názorom nestotožnil. Ústavný súd len nad rámec podotýka,\nže názor dotknutej osoby, podľa ktorého „po rozhodnutí vo veci Lopéz Guió a osobitne\npo rozhodnutí Perea je zrejmé, že len štatút dotknutej osoby požiadavkám ESĽP nestačí.\nA rovnako sa ESĽP neuspokojí len s rozšírením práv dotknutej osoby o oboznámenie sa\nso sťažnosťou“, je založený na nesprávnej interpretácii rozhodnutia ESĽP vo veci Perea.\nV prípade Perea ESĽP nehodnotil zákonnú úpravu týkajúcu sa postavenia dotknutej osoby\nani na ňu nadväzujúcu prax ústavného súdu. Predmetom rozhodnutia (a tiež kritiky) ESĽP\nvo veci Perea je nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 584/2011 zo 16. mája 2012 (vydaný\nv čase, keď postavenie dotknutej osoby nebolo v § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nupravené; to je účinné až od 1. januára 2015), v ktorom ústavný súd konštatoval, že sa\nnebude zaoberať vyjadrením osoby, ktorá bola účastníkom konania pred všeobecným\nsúdom, ale nie konania o ústavnej sťažnosti (pozri body 73 a 24 rozhodnutia ESĽP vo veci\nPerea). Ako ESĽP konštatuje, napriek tomu, že sa prax ústavného súdu medzičasom mohla\nzmeniť (pričom odkazuje na bod 39 rozhodnutia, v ktorom je poukázané na nález sp. zn.\nIV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktorom sa ústavný súd už námietkami osoby v de facto\npostavení dotknutej osoby zaoberal), nič to nemení na tom, že vo veci, ktorá bola\n\n21\n\npredmetom prieskumu, námietky pána Pereu ignoroval. V rozhodnutí vo veci Lopéz, ako aj\nv rozhodnutí vo veci Perea tak bolo určujúce, že osoba v de facto postavení dotknutej osoby\nsa nemala možnosť k veci vyjadriť. To však evidentne nie je tento prípad; napokon\nvyjadrenie dotknutej osoby je reakciou na výzvu ústavného súdu. K hypotetickej otázke,\nči pre upustenie od pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde mal byť\nvyžadovaný súhlas dotknutej osoby (hypotetická preto, lebo dotknutá osoba nevyjadrila\nvôľu, aby prebehlo ústne pojednávanie, iba by chcela mať tú možnosť), ústavný súd\nkonštatuje, že jeho úlohou nie je podávať výklad procesných ustanovení, ktoré nemajú\nväzbu na posudzovanú vec.\n48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\no úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením.\n49. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky\nvychádzal ústavný súd z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým,\nže predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je\nv zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným\nzadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným\nsúdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).\n50. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v konaní\npred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. za rok 2017 zo sumy\n884 € a za rok 2018 zo sumy 921 €), čo predstavuje za rok 2017 sumu 147,33 € a za rok\n2018 sumu 153,50 €. Hodnota režijného paušálu predstavuje za rok 2017 sumu 8,84 €\na za rok 2018 sumu 9,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho\nzastúpenia za 2 úkony právnej služby v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie\nsťažnosti) a jeden úkon právnej služby v roku 2018 (stanovisko k vyjadreniu krajského\nsúdu), čo celkovo predstavuje sumu 448,16 €. K tomu bolo potrebné pripočítať trikrát\nrežijný paušál, teda dvakrát vo výške 8,84 € a raz vo výške 9,21 €, čo je suma 26,89 €.\nCelková výška priznanej náhrady trov konania tak predstavuje sumu 475,05 €. Vzhľadom\n\n22\n\nna to, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty, výsledná výška trov konania\nvrátane tejto dane predstavuje sumu 570,06 €. Trovy konania v určenej sume je povinný\nzaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom\nsúde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n51. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný\nprostriedok, preto toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia\núčastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. februára 2019\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "skutkové tvrdenie", "hodnotiaci úsudok", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "tlač", "skutkové tvrdenie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "hodnotiaci úsudok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/285/2014", "guid": "75a4ca3f-e4a6-488f-8de8-ff039ebfccfb:4df434dd-bc56-420d-ba4f-90aa8ac8012a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b042f435-c0e0-471e-bc5a-8c81450dbdd8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.350.2014.1"}, {"guid": "ussr:606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9"}, {"guid": "ussr:94993a3d-ca80-4571-9d2b-2be116e2bf9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 584/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 584/2011 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94993a3d-ca80-4571-9d2b-2be116e2bf9b"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "75a4ca3f-e4a6-488f-8de8-ff039ebfccfb:4df434dd-bc56-420d-ba4f-90aa8ac8012a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5712216881.1", "spisova_znacka": "9Co/285/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/285/2014 z 28. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-05-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5712216881.1"}, {"guid": "a621d431-68f3-432f-a042-9b36688f80dd:ab585114-f4ad-4626-a3b1-4b8e1d31e63b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7111233367.4", "spisova_znacka": "3Co/106/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/106/2012 z 29. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7111233367.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4e7b252e-27d0-4a0c-b2c3-804bf800de79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.282.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 282/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 282/2026 z 7. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.282.2026.1"}, {"guid": "ussr:154d142e-6534-4182-bb54-e8eb5119de91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2020 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1"}, {"guid": "ussr:15fd6554-f819-451e-acd5-cd56d1d59987", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.200.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 200/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 200/2024 z 26. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.200.2024.2"}, {"guid": "ussr:004bdaea-1200-46fb-9a4d-c387b2470355", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.329.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 329/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 329/2024 z 18. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.329.2024.1"}, {"guid": "ussr:1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2"}, {"guid": "ussr:d678c0a0-82b4-4f7e-b2f2-b6979be54ff9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.426.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 426/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.426.2020.1"}, {"guid": "ussr:c8b506b3-2f2e-4999-87ab-22c675333440", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 412/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 412/2018 z 4. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1"}, {"guid": "0a6cae0c-c59e-400c-b78f-46f8b105d632:8f789212-25de-4e59-a9e7-a92738647a9b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1420200841.1", "spisova_znacka": "7Cdo/188/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/188/2022 z 27. 9. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-09-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1420200841.1"}, {"guid": "3672cf22-be4f-4871-ae08-4a72d5af0a8d:42a09862-dae6-40fe-a997-d82d1069166b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1523201930.1", "spisova_znacka": "8Co/93/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/93/2025 z 25. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1523201930.1"}, {"guid": "3ee2a212-8dc0-4418-83cf-374ac70811de:1e8e0ecd-9bb4-40ab-b727-857ff7fcb77c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "spisova_znacka": "3Co/80/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/80/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3"}, {"guid": "764c1562-5cdc-4809-968a-5a7ccc5a22fe:55ff73ca-ca35-468e-86a2-74f0afe61858", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:0018201866.1", "spisova_znacka": "4Co/66/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/66/2020 z 24. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:0018201866.1"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:ec2a2c03-7620-4f5f-bf9f-573d8422edce", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:6e5c66e2-02cb-4f5d-9fae-4cf129228a99", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "b74967fd-4cf8-4e44-bc9e-fd0e07034695:1879f0ae-089b-4b98-9ea9-3e046ceaf751", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1315214929.1", "spisova_znacka": "3Co/34/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/34/2017 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1315214929.1"}, {"guid": "e5b1a432-edbd-4f89-b4f5-87f8f7aa38e7:4a6d97d1-118f-47a7-a28e-5f543d30ffd2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1213223539.1", "spisova_znacka": "9Co/64/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/64/2019 z 6. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-11-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1213223539.1"}, {"guid": "e5b1a432-edbd-4f89-b4f5-87f8f7aa38e7:e675ded1-bc85-4569-b316-052ea0921a86", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1213223539.1", "spisova_znacka": "9Co/64/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/64/2019 z 6. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-11-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1213223539.1"}, {"guid": "78fc7337-d479-4ca6-9fa8-a80344391768:0fb866d7-16e3-40af-b048-c677d7dd1db3", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1116214893.7", "spisova_znacka": "B1-14C/91/2016", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-14C/91/2016 z 15. 4. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1116214893.7"}]}