{"guid": "ussr:c41b05cc-fd05-4d72-8ee3-4b5bee9ad9ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 6/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 6/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c41b05cc-fd05-4d72-8ee3-4b5bee9ad9ea", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 6/2019-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nRakúsko, štátneho občana Rakúska, a\n\n,\n,\n\n,\n\nzastúpených Advokátskou kanceláriou Ješíková, s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava, za ktorú\nkoná advokátka JUDr. Mirolava Ješíková, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nzákladného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. novembra 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n, Rakúsko, štátneho občana Rakúska (ďalej aj „sťažovateľ 1“), a\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“),\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018, ktorou\nsťažovatelia žiadajú vydať tento nález:\n„I. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné\nprávo vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 96/2017 zo dňa 30. 5. 2018 porušené.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 96/2017 zo dňa\n30. 5. 2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nIII. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky.“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovatelia\nsú ako žalovaní účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 150/1991, v ktorom sa\n\nako žalobca (ďalej aj\n\n„žalobca“) domáha vydania nehnuteľností, a to parc. č.\n\ns výmerou 486 m 2, zastavaná\n\nplocha a nádvorie (pôvodne aj stavby súp. č.\n\n2\n\npostavenej na tejto parcele), ktoré sú\n\nzapísané na\n\n, okres\n\núzemie\n\nobec\n\n, katastrálne\ns výmerou 457 m 2,\n\n, ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa 1, a parc. č.\n\nzáhrada, parc. č.\n\ns výmerou 309 m2, orná pôda, ktoré sú zapísané na\n\n, okres\n\n, obec\n\n, katastrálne územie\n\n, ako\n\nvýlučné vlastníctvo sťažovateľa 2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), podľa zákona č. 87/1991 Zb.\no mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991\nZb.“).\n\nvstúpil v priebehu konania do postavenia pôvodných žalobcov\na\n\n(ďalej aj „pôvodní žalobcovia“) a sťažovatelia\n\ndo postavenia jedného z pôvodných žalovaných –\n\n, ich otca.\n\n3. Žalobca žalobu dôvodí tým, že tieto nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve\njeho právnych predchodcov\n\na\n\n, ktorý bol pekárom,\n\na že slúžili na prevádzku pekárne a bývanie rodiny.\n\na\n\nboli v roku 1952 z nehnuteľností v rámci „Akcie B“ násilne vysťahovaní do\n(spočiatku bývali v hasičskej zbrojnici v jednej miestnosti bez okna, neskôr\ndesať rokov v jednoizbovom byte). V deň vysťahovania z nehnuteľností sa do nich\nnasťahoval\n\n, ktorý počas dvoch rokov platil nájomné vo výške 50 Kčs mesačne.\n\nV roku 1964 bola medzi\n\ns manželkou a Československým štátom uzatvorená\n\nMiestnym národným výborom v\n\nzmluva, ktorou bolo k nehnuteľnostiam\n\nzriadené trvalé osobné užívanie za odplatu vo výške 2 482 Kčs určenú odhadom odboru\nvýstavby národného výboru, a táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom\nBratislava-vidiek 17. decembra 1965.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 150/1991-289 z 24. apríla 2001 žalobe vyhovel.\nKonštatoval, že právni predchodcovia žalobcu stratili vlastníctvo k nehnuteľnostiam\nv rozhodnom období (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 – § 1 ods. 1 zákona\nč. 87/1991 Zb.) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti („Akcia B“ bola prejavom\npolitickej perzekúcie – § 2 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.), pôvodní žalobcovia boli\noprávnenými osobami (§ 3 zákona č. 87/1991 Zb.), otec sťažovateľov bol povinnou osobou\n(§ 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.), pretože nehnuteľnosti nadobudol od Československého\nštátu (za okolností uvedených v § 6 zákona č. 87/1991 Zb.) v rozpore s vtedy platnými\n\n3\n\npredpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia [odplata vo výške 2 482 Kčs bola\nurčená v rozpore s vtedy účinným cenovým predpisom – § 11, § 15 vyhlášky Ministerstva\nfinancií č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách\npri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej len „cenový predpis“) – pretože bola nepomerne\nnižšia]. Okresný súd považoval za preukázané, že oprávnená osoba riadne vyzvala povinnú\nosobu na vydanie veci v zákonom stanovenej lehote podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.\n(podľa ktorého oprávnená osoba vyzve na vydanie veci povinnú osobu do šiestich mesiacov\nodo dňa účinnosti zákona, inak jej nárok zanikne), k uzatvoreniu dohody o vydaní veci\nnedošlo a oprávnená osoba si nárok včas uplatnila i na súde podľa § 5 ods. 4 zákona\nč. 87/1991 Zb. (v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona). V časti týkajúcej sa\nvydania stavby súp. č. 244 okresný súd žalobu zamietol, pretože stavba v priebehu konania\nzanikla v dôsledku jej zbúrania.\n5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil procesnými pochybeniami\nokresného súdu a nedostatočne zisteným skutkovým stavom, najmä pokiaľ ide o záver\no nepomere ceny, za ktorú nadobudol nehnuteľnosti právny predchodca sťažovateľov,\na ceny podľa cenového predpisu.\n6. Okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 11 C 150/1991-446 zo 16. novembra 2006\nznova žalobe vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia najprv uviedol, že nehnuteľnosti boli\nodňaté právnym predchodcom žalobcu štátom v roku 1964 listinou nazvanou „Zrušenie\nprídelu pre nesplnenie prídelových podmienok“ (nesplácanie ceny domu predchodcami\nžalobcu, ktorí sa o dom ani nestarali), ktorej predchádzalo uznesenie Rady Miestneho\nnárodného výboru v\n\n, podľa ktorého týmto spôsobom bude vlastníctvo odňaté\n\npreto, aby nehnuteľnosti mohol štát predať, resp. dať do užívania právnemu predchodcovi\nsťažovateľov, ktorý o ne prejavil záujem. Podľa názoru okresného súdu odňatie\nvlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu takýmto spôsobom bolo v rozpore\ns vtedy účinným Občianskym zákonníkom, ako aj s § 23 nariadenia Slovenskej národnej\nrady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho\nmajetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení\n\n4\n\nneskorších predpisov. Išlo o akt nulitný a štát vlastníctvo na jeho základe nikdy\nnenadobudol, v dôsledku čoho aj právny predchodca sťažovateľov nadobudol nehnuteľnosti\nv rozpore s vtedy platnými predpismi, čo zakladá dôvod na ich vydanie podľa § 4 ods. 2\nzákona č. 87/1991 Zb. Okresný súd dodal, že Miestny národný výbor v\n\nkonal\n\nzámerne proti záujmom právnych predchodcov žalobcu a protiprávne zvýhodnil právneho\npredchodcu sťažovateľov.\n7. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 10/2007-559 z 2. decembra 2010 rozsudok\nokresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prvom rade\nbolo potrebné zaoberať sa otázkou, či bol zo strany žalobcu dodržaný postup podľa § 5\nods. 2, 4 zákona č. 87/1991 Zb., t. j. či oprávnená osoba riadne a včas povinnú osobu\nna vydanie veci vyzvala, pretože inak jej právo zaniklo. Okresný súd sa však touto otázkou\nnezaoberal vôbec. Krajský súd zistil, že v spise je síce založený list právneho zástupcu\npôvodných žalobcov\n\n, advokáta, z 25. septembra 1991, ktorým\n\noznamuje otcovi sťažovateľov (t. j. povinnej osobe a pôvodnému žalovanému v 2. rade), že\npôvodní žalobcovia majú právo na vydanie veci, avšak k tomuto listu nie je pripojené\nsplnomocnenie a nie je ani zrejmé, či bol odoslaný a či a kedy bol adresátovi doručený.\nĎalej krajský súd zistil, že súčasťou spisu je síce aj výzva pôvodnej žalobkyne\notcovi sťažovateľov z 26. apríla 1991, ktorou ho vyzvala na vydanie\nnehnuteľností, avšak z obálky pripojenej k tejto výzve vyplýva, že v adrese bola uvedená\niba ulica bez čísla domu, a z obálky je zrejmé aj to, že adresát zásielku prevziať odmietol\nz dôvodu, že mu nepatrí. Zásielka bola zaslaná doporučene, ale nie do vlastných rúk a ako\nz obálky vyplýva, adresát nebol poštovým doručovateľom ani poučený o následkoch\nprípadného odmietnutia zásielky. Krajský súd preto uzavrel, že v konaní nebolo preukázané,\nže povinná osoba bola oprávnenou osobou riadne a včas na vydanie nehnuteľností vyzvaná,\na preto nárok oprávnenej osoby zanikol uplynutím času. Krajský súd ďalej dodal, že nárok\nžalobcu je navyše i nedôvodný, pretože nehnuteľnosti síce prešli na štát spôsobom podľa\n§ 6 zákona č. 87/1991 Zb., avšak povinnou osobou môže byť iba osoba, ktorá nadobudla\nvec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho\nzvýhodnenia, avšak už nie dedičia takejto osoby. Navyše v konaní ani nebolo preukázané,\nže otec sťažovateľov nadobudol vec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo\n\n5\n\nna základe protiprávneho zvýhodnenia. Tu nie je rozhodujúce, či v rozpore s vtedy platnými\npredpismi nadobudol vec štát od oprávnenej osoby, ale to, či takto nadobudol vec od štátu\njej neskorší vlastník. Navyše otec sťažovateľov nadobudol právo osobného užívania\nnehnuteľností zmluvou, ktorá bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom Bratislavavidiek. Podľa názoru krajského súdu žalobca v konaní nepreukázal ani to, že dohodnutá\ncena bola v rozpore s cenovým predpisom.\n8. O dovolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012 tak, že rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší\nsúd uviedol, že z vyjadrenia otca sťažovateľov k žalobe vyplýva, že listom právneho\nzástupcu z 25. septembra 1991 bol na vydanie nehnuteľností vyzvaný, preto záver krajského\nsúdu o tom, že nie je zrejmé, či a kedy bola výzva doručená, je nesprávny. Pokiaľ krajský\nsúd dôvodil tým, že k tejto výzve nebolo pripojené splnomocnenie, táto skutočnosť nie je\nvýznamná, pretože rozhodujúca je objektívna existencia splnomocnenia, a nie jeho\npredloženie druhej strane. Krajský súd preto pochybil, ak z tejto okolnosti vyvodil\nneúčinnosť výzvy. Navyše do úvahy je potrebné vziať aj to, že otázka včasnosti výzvy\nv konaní nebola sporná po dobu takmer dvadsiatich rokov od jeho začatia a oprávnené\nosoby vyvinuli značné úsilie o reštitúciu svojho majetku, keď výzvy na vydanie veci\nadresovali napríklad aj Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku\nSlovenskej republiky či Miestnemu národnému výboru v\n\n. Ďalej najvyšší súd\n\nuviedol, že síce dedič povinnej osoby skutočne nemôže byť povinnou osobou, avšak to platí\nlen pokiaľ by nárok na vydanie veci smeroval proti fyzickej osobe, ktorá predmet\nreštitučného nároku zdedila ešte pred uplatnením nároku na vydanie veci v súdnom konaní.\nV tomto prípade však bola vyzvaná na vydanie veci ešte pôvodná povinná osoba a proti nej\nbola podaná i žaloba (otec sťažovateľov zomrel až v priebehu súdneho konania). Smrťou\npovinnej osoby prechádza povinnosť vec vydať na jej dedičov (R 50/2008). Napokon\nnajvyšší súd uviedol i to, že nerešpektovanie vtedy platných predpisov sa mohlo prejaviť\nv nadobúdacom akte, ako aj v postupe štátnych orgánov, ktorý prevodu predchádzal a ktorý\nvedome sledoval cieľ vytvoriť také predpoklady, aby následný prevod aspoň formálne\nzodpovedal ustanoveniam platného práva. Porušenie predpisov nemuselo mať podobu\n\n6\n\nzjavného nerešpektovania pozitívneho práva, mohlo ísť aj o skrytú formu, teda obchádzanie\nplatných predpisov pre účely dosiahnutia výsledku, ktorý by pri dôslednom rešpektovaní\nprávnych predpisov nebolo možné docieliť. Pokiaľ ide o záver krajského súdu\no primeranosti ceny, ten sa opieral iba o správnosť odhadu ceny pracovníkom národného\nvýboru bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie okolnosti a dôkazy, najmä samotný priebeh\n„odňatia“ prídelu a uzatvorenie zmluvy s predchodcom sťažovateľov. Najvyšší súd preto\noznačil záver krajského súdu o tom, že otec sťažovateľov nenadobudol vec od štátu\nv rozpore s vtedy platnými predpismi, resp. na základe protiprávneho zvýhodnenia,\n„prinajmenej za predčasný“.\n9. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 635/2012-686 z 29. júna 2016 znova zmenil\nrozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Ako z odôvodnenia jeho rozhodnutia\nvyplýva, podmienku včasného doručenia výzvy povinnej osobe nepovažoval za splnenú.\nZnova poukázal na neúplnosť adresy, odmietnutie prevzatia zásielky otcom sťažovateľov\na jeho nepoučenie poštovým doručovateľom o následkoch odmietnutia prevzatia zásielky,\nako aj na chýbajúce splnomocnenie pri výzve právneho zástupcu pôvodných žalobcov. Toto\nsplnomocnenie muselo byť udelené písomne, avšak súdu takéto splnomocnenie predložené\nnebolo. Výzva je za týchto okolností v zmysle § 40, § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka\nneplatná. Vo vzťahu k výzve pôvodnej žalobkyne\n\nžalobca neuniesol\n\nv konaní dôkazné bremeno o jej doručení otcovi sťažovateľov, resp. o tom, že sa dostala\ndo jeho dispozičnej sféry včas. Pokiaľ ide o výzvy zasielané pôvodnou žalobkyňou\niným inštitúciám (Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku\nSlovenskej republiky a Miestnemu národnému výboru v\n\n), doručenie takejto\n\nvýzvy inej osobe než osobe povinnej je bez právneho významu, navyše výzva Ministerstvu\npre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky neobsahuje špecifikáciu\nnehnuteľností. Krajský súd nepovažoval za významné, že touto otázkou sa takmer dvadsať\nrokov v priebehu konania súd nezaoberal a doručenie výzvy nespochybnili ani sťažovatelia,\npretože touto otázkou je súd povinný sa zaoberať aj bez námietky, keďže ide o zákonom\nstanovenú principiálnu podmienku, pri nesplnení ktorej nárok na vydanie veci zo zákona\nzanikol uplynutím lehoty (1. októbrom 1991). Pretože nebolo preukázané splnenie\n\n7\n\npodmienky v § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., krajský súd už vecne, skutkovo a právne\nneposudzoval ostatné podmienky na vydanie nehnuteľností.\n10. Proti rozsudku krajského súdu (a naň nadväzujúcim uzneseniam o náhrade trov\nkonania) podal žalobca dovolanie. Uviedol, že tento rozsudok je nezákonný, spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci, a zdôraznil, že krajský súd nerešpektoval právny\nnázor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012\nzo 14. novembra 2012, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok krajského súdu.\nVo vzťahu k záveru krajského súdu o nepreukázaní splnenia podmienky uvedenej v § 5\nods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. poukázal na to, že je právne bezvýznamné, či písomná výzva\npôvodných žalobcov bola doručená povinnému v zákonnej lehote, alebo sa povinný o tejto\nvýzve dozvedel sprostredkovane od Miestneho úradu v\n\nalebo od iného subjektu.\n\nV uvedenej súvislosti zdôraznil, že právne relevantné je len to, či jeho právne predchodkyne\nskutočne písomne vyzvali otca sťažovateľov na vydanie predmetných nehnuteľností a či sa\ntáto ich výzva dostala do sféry povinnej osoby v šesťmesačnej prekluzívnej lehote. Tento\nzáver vyplýva z § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 87/1991 Zb. Akékoľvek spochybňovanie písomnej\nvýzvy pôvodných žalobcov na vydanie nehnuteľností z 26. apríla 1991 nie je v súlade\ns právom a ani s už vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu.\n11. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 rozsudok\nkrajského súdu č. k. 3 Co 635/2012-686 z 29. júna 2016 (a naň nadväzujúce uznesenia\no náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie\nžalobcu považoval za prípustné i dôvodné a zotrval na svojich záveroch vyslovených už prv\nv uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012, ktoré krajsky súd –\npodľa názoru najvyššieho súdu – dostatočne nezohľadnil.\n12. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 bolo\ndoručené sťažovateľom 12. septembra 2018.\n13. Sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\n\n8\n\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018\nodôvodnili tým, že najvyšší súd meritórne prejednal dovolanie žalobcu napriek tomu, že\nnebolo prípustné, rozhodol tak svojvoľne a zasiahol do princípu právnej istoty\na predvídateľnosti práva. Najvyšší súd prípustnosť dovolania založil na zistení, že krajský\nsúd sa odchýlil pri vyriešení právnej otázky, od ktorej jeho rozhodnutie záviselo,\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v tomto prípade od uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012 [§ 421 ods. 1\npísm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)], a dôvodnosť dovolania na závere,\nže rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Avšak\notázka, či bola výzva oprávnenou osobou riadne a včas doručená povinnej osobe je otázkou\nskutkovou. Krajský súd založil svoj záver o nedoručení výzvy povinnej osobe\nna skutkových záveroch (najmä neúplná adresa povinnej osoby, nepreukázanie času\ndoručenia výzvy advokáta) a na ich základe prijal právny záver o nesplnení podmienky\nv § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Najvyšší súd v oboch svojich rozhodnutiach vytýkal\nkrajskému súdu nesprávne skutkové zistenia, resp. nesprávne vyhodnotenie vykonaných\ndôkazov. Rovnako odôvodnil podané dovolanie aj žalobca. Najvyšší súd nemal preto\nprávomoc vecne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Ďalej sťažovatelia argumentovali\ntým, že najvyšší súd rozhodol svojvoľne, pretože krajský súd sa vo svojom rozhodnutí\nvysporiadal so všetkými vadami vytýkanými v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu\na nepostupoval v rozpore s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom. Napokon\nsťažovatelia argumentovali tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné i preto, že\nnespravodlivo prenáša dôkazné bremeno na sťažovateľov, čo zásadne porušuje procesné\npravidlá. Niet dôvodu trestať sťažovateľov za to, že konanie trvá tak dlho a v súčasnosti je\npreukazovanie doručenia výzvy komplikované. Sťažovatelia nenesú žiadnu vinu na tom, že\nsúdy v konaní včas neskúmali doručenie výzvy, hoci tak boli povinné urobiť aj bez\nnámietky sťažovateľov o jej včasnom nedoručení. V konečnom dôsledku tak najvyšší súd\nneprimerane zvýhodnil žalobcu. Hoci v reštitučných veciach by sa mali súdy vyvarovať\nnecitlivého a formalistického výkladu reštitučných predpisov, neznamená to úplnú\nrezignáciu na skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom.\nTvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\nna majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n\n9\n\n6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 sťažovatelia odôvodnili tým, že najvyšší súd ich\nv konečnom dôsledku vylúčil z práva domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva\nv súdnom konaní a zasiahol do ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tým, že zrušil\nprávoplatné rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí žaloby. Sťažovatelia zároveň požiadali\no vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavný súd pozastaví vykonateľnosť uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018.\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n10\n\n18. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n19. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018, tvrdiac, že najvyšší súd\nsvoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a hodnotení obsahu\nrozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho sú jeho závery založené na ústavne\nnekonformnej interpretácii právnej úpravy dopadajúcej na právny vzťah sťažovateľov. Ako\nzo sťažnosti vyplýva, sťažovatelia spochybňujú posúdenie dovolania žalobcu najvyšším\nsúdom ako procesne prípustného a polemizujú s právnymi závermi jeho rozhodnutia.\n20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 najprv\n„skúmal, či sú splnené... predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že\ndovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné.“. Uviedol, že žalobca\nodôvodnil prípustnosť dovolania tým, že „odvolací súd sa pri riešení otázky splnenia\npodmienky uvedenej v § 5 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., od ktorej vyriešenia záviselo jeho\nrozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1\npísm. a/ C. s. p.).“. Najvyšší súd ďalej odcitoval § 419, § 421, § 432 CSP a zhrnul ustálenú\n\n11\n\nsúdnu prax ich výkladu: „Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je\nmožné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených\npredpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné\nsprávne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435\nC. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\npodrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. O tom, či je daná prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov\nuvedených dovolateľom v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania\nz ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440\nC. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,\nči a ako dovolateľ v dovolaní argumentačne zdôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia ním vymedzenej právnej otázky.“\n21. Najvyšší súd pri posúdení prípustnosti dovolania žalobcu uviedol: „V súvislosti\ns odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázal dovolateľ\nv dovolaní na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012\nzo 14. novembra 2012, ktorým bol v tejto veci zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho\nsúdu, a to pre nesprávne právne posúdenie veci, okrem iného aj v otázke včasnosti\na účinnosti uplatnenia nároku. Najvyšší súd v tomto uznesení označil právny záver\nodvolacieho súdu o zániku nároku pre jeho neuplatnenie do šiestich mesiacov od účinnosti\nzákona č. 87/1991 Zb. za nenáležitý a odporujúci obsahu spisu. Tým, že odvolací súd\nv dovolaním napadnutom rozsudku sp. zn. 3Co/635/2012 zo dňa 29. júna 2016 opätovne\nvyslovil záver, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 zák.\nč. 87/1991 Zb., odklonil sa, resp. nerešpektoval riešenie tejto otázky dovolacím súdom\nv jeho skoršom uznesení, a to bez toho, aby pre tento postup boli vážne dôvody. Pokiaľ\npredpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. je odklon\nodvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad prípustnosti dovolania\n\n12\n\ndaný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej otázky odklonil, resp.\nak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto veci.“\n22. Pokiaľ ide o naplnenie dovolacieho dôvodu, t. j. nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018\nuviedol, že «po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci\nodvolacím súdom v otázke riadneho a včasného vyzvania povinnej osoby na vydanie veci\noprávnenou osobou v zmysle § 5 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., nie je správne. Právny záver\nodvolacieho súdu, podľa ktorého nebolo preukázané, že výzvy oprávnených osôb z 26. 4.\n1991 a z 25. 9. 1991 sa dostali do dispozičnej sféry povinnej osoby v 6-mesačnej\nprekluzívnej lehote od nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., t. j. do 1. 10. 1991,\nnezodpovedal zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd pri nezmenenom skutkovom stave\nrozhodol v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tejto veci už v jeho\nskoršom rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „z doterajšieho priebehu konania\nzachyteného v spise vyplýva, že otázka včasnosti a účinnosti urobenia výzvy nebola v konaní\npo dobu takmer 20 rokov sporná. Záver súdu o tom, že nárok zanikol pre jeho neuplatnenie\ndo šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona je neopodstatnený, prijatý bez\nnáležitého dokazovania a je aj v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ odvolací súd poprel\núčinnosť výzvy zo dňa 26. 4. 1991 urobenej advokátom z dôvodu, že k výzve nie je pripojené\nplnomocenstvo preukazujúce, že advokát bol oprávnený na urobenie uvedeného úkonu\nv zastúpení oprávnených osôb, dovolací súd poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho zákonníka nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti plnej moci jej\npreukázanie tretej osobe; rozhodujúca je objektívna existencia plnej moci a nie jej\npredloženie druhej strane. Stačí ak z prejavu vôle splnomocnenca je zrejmé, že právny úkon\nrobí v mene splnomocniteľa na základe plnej moci. Nie je preto na vadu právneho úkonu,\nak súčasne s týmto úkonom splnomocnenec nepredloží plnú moc, rozhodujúce je iba to, či\nv čase urobenia úkonu splnomocnenca plná moc existovala.“».\n23. Najvyšší súd potom uzavrel, že „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím\nsúdom v otázke splnenia podmienky vyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. bolo\ndôsledkom nielen nesprávnej aplikácie tohto ustanovenia na zistený skutkový stav (súčasťou\n\n13\n\nktorého bolo aj rozhodujúce skutkové zistenie vyplývajúce z písomného vyjadrenia\npôvodného žalovaného\n\nk žalobe zo dňa 1. 11. 1991 - č. 1. 19, v ktorom výslovne\n\nuviedol, že listom právneho zástupcu pôvodných žalobkýň z 25. 9. 1991 bol vyzvaný\nk vydaniu nehnuteľností s poukazom na § 5 zákona č. 87/1991 Zb. v spojení s § 3 zákona\nč. 319/1991 Zb.), ale aj nesprávneho riešenia otázky dôkazného bremena žalobcu preukázať\nbez akýchkoľvek pochybností splnenie tejto podmienky za situácie, ak k jej spochybneniu\ndošlo zo strany žalovaných až po takmer dvadsiatich rokoch sporu. Vzhľadom na okolnosti\ndanej veci, zistené skutočnosti i charakter uplatňovaného nároku (reštitučný nárok) by\nodporovalo zásadám spravodlivého súdneho konania, aby voči žalobcovi bola vyvodzovaná\npovinnosť dôkazného bremena preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie\npísomnej výzvy právnych predchodkýň žalobcu ako oprávnených voči právnemu\npredchodcovi žalovaných ako povinnému v lehote šiestich mesiacov od účinnosti zákona č.\n87/1991 Zb., ak splnenie tejto podmienky nebolo spochybnené pôvodným žalovaným a ani\nžalovanými v ich odvolaní zo 14. 8. 2001 proti v poradí prvému žalobe vyhovujúcemu\nrozsudku okresného súdu č. k. 11C 150/91-289 z 24. 4. 2001, a nebolo spochybnené ani\nsamotným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 23. júna 2005 sp. zn. 13Co\n147/02. Naopak podľa názoru dovolacieho súdu je spravodlivé, aby nepriaznivé dôsledky z\nneskorého spochybnenia tejto podmienky, spočívajúce v neprihliadaní na jej spochybnenie,\nznášali žalovaní. Z obsahu spisuje je totiž zrejmé, že žalovaní začali spochybňovať riadne a\nvčasné doručenie výzvy povinnému\n\naž po takmer 20-tich rokoch od začatia\n\nkonania, v ktorom je žalobca procesným právnym nástupcom pôvodných už nežijúcich\nžalobkýň. Tieto okolnosti umožňujú predpokladať praktickú nemožnosť žalobcu vyhľadať a\npredložiť ďalšie dôkazy na preukázanie skutočnosti, ktorú po dlhú dobu nikto\nnespochybňoval. Navyše odvolacím súdom zvolený výklad ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č.\n87/1991 Zb. a spôsob jeho aplikácie na zistený skutkový stav (keď ako už bolo uvedené, zo\nskutočností zistených v priebehu konania je dostatočne preukázané, že právne\npredchodkyne žalobcu vyzývali\n\nna vydanie veci v zmysle § 5 ods. 2 zák. č.\n\n87/1991 Zb. a že ich výzvy - prinajmenšom sprostredkovane - sa dostali do jeho dispozičnej\nsféry), je prejavom výraznej nerovnováhy výkladu tohto reštitučného zákona v neprospech v\nňom definovaných oprávnených osôb (viď nález ÚS SR sp. zn. 150/09 zo dňa 30. apríla\n2009) a zároveň je v rozpore s účelom a cieľom tohto zákona. Splnenie podmienky\n\n14\n\nvyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. preto treba považovať pre účely ďalšieho\nkonania v tejto veci za preukázané.“. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu, ako aj\nnaň nadväzujúce uznesenia o náhrade trov konania „podľa ust. § 449 ods. 1 C. s. p. zrušil a\npodľa ust. § 450 C. s. p. vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby\nviazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s, p.) opätovne vo veci rozhodol“.\n24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n26. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n\n15\n\n27. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov smeruje proti zrušujúcemu\nrozhodnutiu dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa\nzaoberal najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia\nnebráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.\n29. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva\nnázor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala\npreskúmavanie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom konaní\nrozsudky odvolacích súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie dovolacieho súdu nie\nje „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať\nsa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti\nkonečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho\npo zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak\nv záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho\nkonania nie bezvýhradne.\n30. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich\nrozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného\n\n16\n\ncharakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu\na napravenia jeho pochybenia tohto druhu, by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom\nkonaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho\nnázoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Ochrana poskytovaná\nzákladným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom by\nnebola účinnou, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných\npráv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím\nakceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom\nvadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania\n(m. m. III. ÚS 46/2013).\n31. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.\nII. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o sťažnosti\nsťažovateľov v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený\ndovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie\nvo veci sťažovateľov záväzné požiadavky vedúce k porušeniu ich označených práv, ktoré\nby pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli\nodstrániteľné.\n32. Vychádzajúc z týchto úvah, posudzoval ústavný súd uznesenie sp. zn.\n6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti\njeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej\nprávoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov\nzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie\ndovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu\nprvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí jednak dosahovať takú kvalitu\nodôvodnenia, aká preň vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na jednak jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,\nale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto\npožiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí\nvšeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to, či\n\n17\n\npostup dovolacieho súdu má pre sťažovateľov v budúcnosti z hľadiska prípadného\nneskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.\n33. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho\nodôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne\na zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcu za prípustné,\na objasnil i dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu.\n34. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľov nejde o prípad\nvyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by boli porušené\nústavno-procesné princípy rozhodovania. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí\nzaoberal (iba) otázkou splnenia podmienky včasného uplatnenia práva na vydanie veci\npôvodnými žalobcami v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., pričom túto otázku\nvyriešil aj podľa názoru ústavného súdu spôsobom, ktorý nie je poznačený porušením\nústavno-procesných práv. Ústavný súd preto dospel k záveru, že už povaha sťažovateľmi\nnapadnutého rozhodnutia v zásade bráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie\nkonanie.\n35. Pokiaľ sťažovatelia argumentovali tým, že najvyšší súd prekročil svoju\nprávomoc, ak posúdil dovolanie žalobcu ako prípustné, hoci takým podľa názoru\nsťažovateľov s poukazom na § 421 ods. 1 CSP nebolo, tejto argumentácii prisvedčiť\nnemožno.\n36. Podľa čl. 144 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí\na pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa\nčl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je\npovinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto\nhranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového\nrozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona\n(II. ÚS 346/08).\n\n18\n\n37. Jedným zo základných princípov civilného procesu bol a aj naďalej je princíp\nviazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu. Ak dôjde k zrušeniu\nnapadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom\nje právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný [§ 243d ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Obdobná je úprava v Civilnom sporovom poriadku,\nv zmysle ktorej ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho\nsúdu (§ 455 CSP).\n38. Dôvodom existencie princípu viazanosti právnym názorom dovolacieho\n(obdobne aj odvolacieho) súdu je potreba, aby bolo zabezpečené, že právne závery\ndovolacieho (odvolacieho) súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho\n(prvostupňového) súdu ich neopomenie. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom\nsúdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavný súd Českej\nrepubliky, sp. zn. Pl. ÚS 37/03).\n39. Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP, ako aj § 455 CSP obsahuje základný princíp,\nna ktorom je vybudovaný systém mimoriadnych (obdobne aj riadnych) opravných\nprostriedkov v civilnom práve. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná\nhierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu zákonom určenú úlohu. Aj organizácia\nsúdnictva musí garantovať naplnenie základného práva strany civilného konania na súdnu\nochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným.\nÚlohou dovolacieho (odvolacieho) súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie,\nktorým sa konanie končí, v niektorých prípadoch vyžaduje princíp spravodlivého súdneho\nkonania rozhodnutie odvolacieho súdu (súdu prvého stupňa) i zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie. Zmyslom týchto ustanovení je zabrániť tomu, aby sa nižší súd dopustil\nznova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia za rovnako zisteného skutkového stavu veci\nrovnakých pochybení; toto ustanovenie však nebráni nižšiemu súdu v prípade, ak vyjdú\nnajavo nové skutočnosti, rozhodnúť i znova rovnako. Bez existencie povinnosti odvolacieho\n(prvostupňového) súdu rešpektovať právny názor dovolacieho (odvolacieho) súdu\n\n19\n\nvyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa však narušil účel dovolacieho (odvolacieho)\nkonania.\n40. Obsah pojmu „právny názor“ dovolacieho (odvolacieho) súdu (rovnako v zmysle\n§ 243d ods. 1 OSP, ako aj § 455 CSP) bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že nižší\nsúd je viazaný právnym názorom vyššieho súdu jednak pri posudzovaní otázok hmotného\npráva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná) a jednak aj pri aplikácii\nprocesných predpisov (v čom spočívali vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom rozhodnutie\nnesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje). Pre súd nižšieho stupňa je záväzný i právny\nnázor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať vrátane toho, aké\ndôkazy má vykonať.\n41. K zmene týchto princípov nedošlo ani nadobudnutím účinnosti Civilného\nsporového poriadku, ktorý nanovo upravil podmienky prípustnosti dovolania a medzi nimi\nuž výslovne za prípustné neoznačil dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného\nv tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP).\n42. Ústavný súd (v zhode so záverom najvyššieho súdu) je presvedčený, že krajský\nsúd sa v rozsudku sp. zn. 3 Co 635/2012 z 29. júna 2016 dôsledne nepridŕžal právneho\nnázoru vysloveného najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012\nzo 14. novembra 2012. Pokiaľ potom najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017\nz 30. mája 2018 považoval dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 635/2012\nz 29. júna 2016 za prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože odvolací súd sa\npri riešení otázky splnenia podmienky podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., od ktorej\nvyriešenia záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012, nemožno rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 považovať za také, ktoré by poprelo\nzmysel a účel právnej úpravy prípustnosti dovolania. Aj samotný najvyšší vo svojom\nrozhodnutí zdôraznil, že ak „predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1\n\n20\n\npísm. a/ C. s. p. je odklon odvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad\nprípustnosti dovolania daný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej\notázky odklonil, resp. ak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto\nveci.“.\n43. Pokiaľ sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd na nich preniesol dôkazné bremeno\no preukazovaní nedoručenia výzvy na vydanie veci, tento ich názor nemá oporu v obsahu\nodôvodnenia najvyššieho súdu. Ten vo svojom rozhodnutí s poukazom na konkrétne\nokolnosti veci iba konštatuje, že považuje za spravodlivé, aby nepriaznivé následky\nz neskorého spochybnenia včasného doručenia výzvy znášali sťažovatelia. Je i názorom\nústavného súdu, že takýto prístup zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 87/1991 Zb.\nNajvyšší súd nepreniesol dôkazné bremeno o nedoručení výzvy na sťažovateľov, vychádzal\nvšak z toho, že požadovať od žalobcu preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie\npísomnej výzvy jeho právnych predchodkýň ako oprávnených proti právnemu predchodcovi\nžalovaných ako povinnému by nezodpovedalo zmyslu a účelu aplikovaného ustanovenia\na charakteru nároku v kontexte okolností danej veci, a to najmä vtedy, keď jej riadne\ndoručenie nebolo spochybnené pôvodným žalovaným ani žalovanými v ich odvolaní proti\nv poradí prvému rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 150/91-289 z 24. apríla 2001 a ani\nodvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 13 Co 147/02.\n44. Hoci tak, ako uvádzajú sťažovatelia, ani požiadavka citlivého prístupu\nbez zbytočne formalistického výkladu reštitučných predpisov neznamená úplnú rezignáciu\nna skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom, tieto podmienky je\npotrebné vykladať v súlade s účelom a zmyslom reštitučného zákonodarstva. Pritom\nprílišným formalizmom treba rozumieť nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy\nbez zohľadnenia súvislostí, za ktorých vznikla, či cieľa, ktorý jej tvorcovia sledovali.\nAko z preambuly zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva, tento zákon bol prijatý v snahe zmierniť\nnásledky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až\n1989, a s vedomím, že tieto krivdy nemožno nikdy úplne napraviť.\n\n21\n\n45. Zákon č. 87/1991 Zb. je súčasťou skupiny reštitučných zákonov, ktoré sú\nšpecifickou oblasťou právnych noriem, ktorých účelom je zmiernenie krívd spáchaných\nv období demokratickej neslobody, v období porušovania ľudských práv a slobôd vrátane\npráva vlastniť majetok. Účelom týchto zákonov je náprava krívd spáchaných v minulosti\nsamotnou štátnou mocou, preto orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii týchto predpisov\npovinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť\naspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu ich účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy\ninterpretovali tieto predpisy vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu\nsnahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku\ndošlo. Práve otázka reštitučných nárokov je mimoriadne citlivá a je potrebné v súdnych\nsporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Ústavný súd\nopakovane zdôrazňuje, že reštitučné zákony boli prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť\nv čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy rešpektovať pri ich aplikácii\nzavrhnutím formalistického výkladu (III. ÚS 342/2017).\n46. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu\npráva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol,\nže pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať\nprvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia\nviazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho\ntextu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v\ntakýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu\nprávnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS\n243/07 ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy\njednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť\ns ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto\nprístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne\nlegalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie\n\n22\n\nvyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu\npredložia.\n47. Ústavný súd sa nemá dôvod ani v tejto veci odchýliť od viac ráz vysloveného\nnázoru, podľa ktorého sú všeobecné súdy povinné zohľadňovať špecifické okolnosti\na individuálne súvislosti každej rozhodovanej veci tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé\nriešenie sporu, teda nepostupovať tak, aby úzkostlivé lipnutie na doslovnom znení zákona\nv prospech jednej procesnej strany spôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej\nstrane. V tomto prípade je namieste urobiť záver o potrebe upustenia od prílišného\nformalizmu pri posudzovaní preukazovania doručenia výzvy oprávnenou osobou osobe\npovinnej podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. tak, ako to zohľadnil aj najvyšší súd\nv napadnutom rozhodnutí.\n48. Ústavný súd nepovažoval preto záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „treba\npovažovať splnenie podmienky vyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. pre účely\nďalšieho konania v tejto veci za preukázané“, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie\nza také, ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Civilného\nsporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní. S ohľadom na uvedené\nnejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne preskúmať\nrozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.\n49. Pretože ústavný súd nepovažuje právne názory najvyššieho súdu, ktorými\nodôvodnil napadnuté uznesenie, za také, ktoré by popierali účel a zmysel aplikovaných\nustanovení, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva\nsťažovateľov na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 dohovoru) a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov,\na preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n50. Pokiaľ sťažovatelia ďalej namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\n\n23\n\nna majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, dôvodili tým, že porušenie týchto práv\nvyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd\npovažoval sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu\nsamotných sťažovateľov podľa § 25 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť i v tejto časti\nz rovnakého dôvodu.\n51. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti\nuznesenia najvyššieho súdu.\n52. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "nehnuteľnosť", "vlastníctvo-konfiškácia majetku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7ec3eb0b-c56c-4c1a-945d-44c10e197b91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.342.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 342/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 342/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.342.2017.2"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 346/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 346/08 z 15. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-15", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:69954027-904d-4675-bc3d-ce178daacd7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.212.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 212/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.212.2024.2"}, {"guid": "ussr:97e130b7-8512-45f6-9e26-f90efc0a9008", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 656/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 656/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1"}, {"guid": "ussr:b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1"}]}