{"guid": "ussr:cf988910-e7ff-4283-8618-cec13c95a090", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.63.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 63/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2019 z 23. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. II. ÚS 63/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.63.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2019-05-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cf988910-e7ff-4283-8618-cec13c95a090", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.63.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.63.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.63.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 63/2019-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)\na Ľuboša\n\nSzigetiho\n\npredbežne\n\n,\n\nprerokoval\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Imrichom Hrebíčkom,\n\nVajanského 7, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a smernice Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny\na práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu\nNitra sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 To 78/2016 a jeho uznesením zo 16. decembra 2016 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 5/2018 a jeho\nuznesením zo 7. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája\n2018 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Imrichom Hrebíčkom, Vajanského 7, Trnava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)\n2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť\nprítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „smernica“) rozsudkom\nOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014,\npostupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 To 78/2016 a jeho uznesením zo 16. decembra 2016 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 5/2018\na jeho uznesením zo 7. marca 2018.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol potom, čo boli\nv jeho trestnej veci zrušené predchádzajúce dva oslobodzujúce rozsudky okresného súdu,\nrozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014 uznaný vinným\nzo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom\nsúbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol\nuložený úhrnný peňažný trest v sume 400 €. O odvolaní sťažovateľa, ktoré proti\nprvostupňovému rozsudku podal, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 78/2016\nzo 16. decembra 2016, ktorým odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 zákona č. 301/2005\nZ. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)\nzamietol. Dovolanie sťažovateľa podané proti odvolaciemu rozhodnutiu bolo podľa § 382\n\n2\n\npísm. c) Trestného poriadku odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 5/2018\nzo 7. marca 2018.\n3. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ podrobne popisuje\npriebeh vedeného trestného konania vrátane obsahu odôvodnenia dvoch predchádzajúcich\noslobodzujúcich rozsudkov okresného súdu, ktoré boli v jeho trestnej veci prijaté a následne\nodvolacím súdom zrušené. Sťažovateľ tiež oboznamuje ústavný súd s námietkami, ktoré\nuplatnil v rámci svojho odvolania podaného proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014, ktoré majú charakter výhrad voči hodnoteniu\nvýsledkov dokazovania konajúcimi súdmi a ktoré obsahujú tvrdenia o porušení zásady\nbezprostrednosti a zásady kontradiktórnosti konania.\n4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza podrobný popis odôvodnenia\ndovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie s odkazom\nna § 382 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ prezentuje svoj nesúhlas s odmietnutím\nuplatneného dovolania, dôvodiac takto:\n„S takýmto odôvodnením dovolacieho súdu sa nestotožňujem, pretože ustanovenie\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku sa týka prípadov, keď dovolanie obsahuje formálne\nnedostatky v tej podobe, že obsahovo nie je odôvodnené zo zákona relevantnými dôvodmi\npre podanie dovolania, pričom dovolací súd vo svojom odôvodnení skonštatoval, že\ndovolanie spĺňa obligátorne obsahové náležitosti dovolania § 374 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku, avšak aj napriek tomu moje dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.“\n5. Sťažovateľ tiež v rámci argumentácie ústavnej sťažnosti poukazuje na judikatúru\nústavného súdu týkajúcu sa obmedzenia ústavnej kontroly skutkových a právnych záverov\nrozhodnutí všeobecných súdov na prípady zjavne neodôvodnených alebo arbitrárnych\nzáverov prijatých rozhodnutí.\n6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti\nžiada, aby ústavný súd rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho\n\n3\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3\nústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a smernice\nrozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014, postupom krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 78/2016 a jeho uznesením zo 16. decembra 2016\na postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 5/2018 a jeho uznesením\nzo 7. marca 2018, označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec\nkrajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13\na § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom\nprávne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n9. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile\nGajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.\nPreto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)\nbola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3\nrozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana\nLaššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.\n\n4\n\n10. Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh\nna začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho\npojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého\nnemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34\nalebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu\npodľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý\nje podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\nmožno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal\npreskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\nIII.\nK namietanému\n\nporušeniu\n\nzákladných\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom okresného súdu\n12. Ústavný súd konštatuje, že sa ústavná sťažnosť sťažovateľa v prevažnej miere\nobmedzuje iba na prezentáciu obsahu odvolacích námietok, pričom jedinou námietkou,\nktorá signalizuje ústavno-právnu relevanciu, je sťažovateľom nepriamo načrtnutá otázka\nkvality odôvodnenia namietaných rozhodnutí konajúcich súdov (pozri bod 5 odôvodnenia\ntohto uznesenia).\n13. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie\n\n5\n\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a smernice smeruje v prvom rade proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014.\n14. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje\nústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám\nposkytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.\nVo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 T 3/2012 z 28. mája 2014\nsťažovateľ disponoval opravným prostriedkom – odvolaním, ktoré aj využil. O odvolaní bol\noprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd nadriadený. Odvolanie tak\npredstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku okresného súdu. Existencia odvolacieho konania pred krajským\nsúdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného\nsúdu, keďže odvolanie v danom prípade predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany\npráv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis\nII. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti\noznačených práv (ako aj smernice) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T 3/2012\nz 28. mája 2014 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre\nnedostatok právomoci.\nIV.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým postupom\na uznesením krajského súdu\n15. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu,\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“) [Zvolský, Zvolská v. Česká republika, rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 č. 46129/99,\n\n6\n\nbody 51, 53, 54], v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí\ndovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti\nústavnému\n\nsúdu\n\naj\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\ndruhostupňového súdu (podobne sp. zn. III. ÚS 114/2010). Ak bol vo veci podaný\nmimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu\nk rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť\nod doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 124 posledná veta\nzákona o ústavnom súde). V zmysle uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu\nnámietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu,\nktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa, dovolacím súdom posúdených ako\nneprípustných.\n16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n17. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v sťažnosti namietaných uznesení\nkrajského súdu a najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových\n\n7\n\na právnych záverov, o ktoré konajúce súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu\nsa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd a najvyšší súd\ns právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v odvolaní a následne\nv dovolaní) vysporiadali adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcimi súdmi\naplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či sú označené\nuznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.\n18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského súdu\na opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch č. 15 a č. 16 odôvodnenia tohto\nuznesenia posúdil, či krajský súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity\nsťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.\n19. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, reagujúc na odvolacie námietky\nsťažovateľa, argumentoval takto:\n«Vina obžalovaného bola presvedčivo preukázaná svedeckými výpoveďami\npoškodeného,\n\n,\n\na\n\n. Zranenia\n\npoškodeného boli objektivizované znaleckým dokazovaním, pričom z pohľadu mechanizmu\nich vzniku korešpondujú s prvotnými výpoveďami uvedených svedkov o priebehu\nnapadnutia poškodeného obžalovaným a pádom poškodeného na rám dverí hlavou. Pokiaľ\nsa odvolateľ domáha nehodnovernosti týchto svedkov poukazujúc na rozpory v ich\nvýpovediach, treba uviesť, že rozpory v ich výpovediach v detailoch u poškodeného, svedkov\na\n\nsú odôvodniteľné dôsledkom plynutia času, ktorým dochádza k\n\nzániku pamäťových stôp ohľadne detailov, avšak ide rozpory netýkajúce sa takých\npodstatných okolností, ktoré by činili ich výpovede sporné z pohľadu podstatných otázok, a\nsíce, že to bol práve obžalovaný, ktorý fyzicky napadol poškodeného a k zraneniu\npoškodeného došlo práve v dôsledku a v príčinnej súvislosti s týmto fyzickým útokom.\nPokiaľ ide o ďalších svedkov nachádzajúcich sa v bare v čase uvedeného incidentu, z ich\nvýpovedí je zrejmé, že ich pozornosť naň nebola zameraná, neboli priamo pri bare\na v prevažnej miere sa vyjadrovali k najmä časovým okolnostiam príchodu a odchodu, resp.\nprítomnosti obžalovaného a poškodeného v predmetnom bare a tomu kedy videli na\npoškodenom na ňom viditeľné zranenia, pričom v súhrne z týchto ich výpovedí uvedené\n\n8\n\nčasové okolnosti nebolo možné jednoznačne určiť, čomu zodpovedá aj súdom I. stupňa\nustálené časové obdobie (rozpätie), v ktorom k inkriminovanému činu došlo. Za nie\nnepodstatné odvolací súd považuje aj to, že žiadny z uvedených svedkov, ktorý v priebehu\ninkriminovanej noci videli na poškodenom zranenie (zakrvavenú hlavu) nevedel popísať\nspôsob, akým spôsobom poškodenému toto zranenie vzniklo, nepopisovali žiadny iný fyzický\nincident v bare, pričom zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by poškodený od\nposudzovaného incidentu až do jeho odchodu (odvozu na lekárske ošetrenie) bar opustil\na opätovne sa doň vrátil (možnosť vzniku jeho zranení pádom v dôsledku jeho opitosti\nzostáva výlučne v sfére domnienok viacerých svedkov). Zranenia poškodeného súladné\ns neskorším\n\nznaleckým\n\nposudkom\n\nboli\n\ndôkazne\n\npreukázané\n\nbezprostredne\n\npo\n\ninkriminovanom čine, a to lekárskou správou MUDr. Rastislava Reháčka z 15. 01. 2011\n(zlomenina nosa, tržná rana hlavy temporálne vľavo), pričom už z tejto lekárskej správy\nvyhotovenej bezprostredne po čine vyplýva vyjadrenie poškodeného pred lekárom, že\nzranenie mu bolo spôsobné inou osobou (hoci menovite táto osoba v správe uvedená nie je).\nZ oznámenia o podaní oznámenia (o spáchaní priestupku), vyplýva, že poškodený\ninkriminovaný čin, usvedčujúc z neho obžalovaného, oznámil na OO PZ Zlaté Moravce 19.\n01. 2011. Pokiaľ ide o rozpory vo výpovediach treba uviesť, že aj sám obžalovaný\nprispôsoboval svoje výpovede, keď až 07. 09. 2011 vypovedal, že poškodený mu niekoľko\ndní po inkriminovanom čine ponúkol, že „ak mu dá nejaké peniaze, tak to odvolá.“ Súčasne\naž pri uvedenej výpovedi začal spochybňovať svedka\n\ntvrdením, že práve on mal\n\npoškodeného nahovoriť na klamlivú výpoveď v tom zmysle, že to bol obžalovaný, ktorý mu\nspôsobil zranenie. Už pri svojej prvej výpovedi z 01. 03. 2011 sám obžalovaný potvrdzoval\nminimálne to, že to bol aj poškodený, ktorý po jeho fyzickom incidente s\n\nich začal\n\nrozdeľovať a dvíhať zo zeme. V tomto smere akékoľvek iné výpovede spochybňujúce\ndokonca prítomnosť poškodeného v blízkosti obžalovaného a svedka\nSvedok\n\nsú nepravdivé.\n\n10. 02. 2011 vypovedal, že „videl nejaký záblesk, čo sa mu zdalo ako\n\nkeby pán\n\nkopol pána\n\n, ale presne to nevidel... keď bolo po všetkom videl\n\nako mu krváca hlava.“ Svedok\nobžalovaného s\n\n10. 02. 2011 vypovedal, že po konflikte\n\nobžalovaného „zozadu chytil p.\n\n, načo sa\n\notočil a udrel ho rukou do oblasti tváre... ďalej videl ako ho kopol, načo p.\nspadol a udrel sa hlavou o vchodové dvere do baru.“ Rovnako vypovedal aj svedok\n\n9\n\n,\n\npričom na tejto výpovedi zotrval počas celého konania (pokiaľ v prípravnom konaní využil\nprávo odoprieť vypovedať uvádzajúc obavu o život a zdravie svoj a aj svojej rodiny, z tohto\nbez ďalšieho nemožno vyvodzovať jeho nehodnovernosť, navyše na hlavnom pojednávaní\nvypovedal v podstatných okolnostiach zhodne ako v prípravnom konaní). Jediný zo svedkov\nobžalovaného od začiatku usvedčujúcich z fyzického napadnutia poškodeného, ktorý neskôr\ndiametrálne zmenil svoju výpoveď v prospech obžalovaného bol\n\n. Spôsob\n\nvysvetlenia ním zmenenej výpovede je však celkovo nehodnoverný. V rámci konfrontácie s\nobžalovaným (v danom štádiu „obvineným“) z 03. 10. 2011 vypovedal, že obžalovaný\npoškodeného nenapadol. Na vysvetlenie tohto rozporu s jeho prvou výpoveďou, kde tvrdil\nopak ako dôvod uviedol, že tak vypovedal preto, lebo mu povedal poškodený, aby takto\nvypovedal. K spôsobu vzniku zranenia poškodeného uviedol: „... on si buchol hlavu o roh,\nale to neviem kto mu spravil...\n\nsa s\n\nhádali a\n\nsa do toho\n\nzaplietol. Jemu sa nejak poplietli nohy a spadol na roh dverí, lebo bol opitý. Tak si rozbil\nhlavu. To bola jeho chyba.\n\nho nenapadol.“ Aj z takto zmenenej výpovede svedka\n\n, ako je zrejmé, vyplýva, že zranenia mali byť poškodenému spôsobené v rámci\nincidentu medzi obžalovaným a\nsvedkom bol aj svedok\n\n(t. j. nie inde a nie neskôr) a tohto priamym\n, ktorý navyše, ako to okrem neho potvrdzuje aj svedok\n\na poškodený, poškodeného po uvedenom incidente sprevádzal spoločne so svedkom\nna lekárske ošetrenie. Okrem toho, že svedok\n\n, ktorý na verzii v zmysle\n\njeho zmenenej výpovede zotrval aj na hlavnom pojednávaní, v podstate nijako (a teda ani\nhodnoverne) nevysvetlil dôvod, pre ktorý v prvej výpovedi obžalovaného z útoku na\npoškodeného krivo usvedčoval, a to z pohľadu jeho motívu k takémuto konaniu. Je potrebné\ntiež zdôrazniť, že poškodený neutrpel len úraz hlavy ale aj iné zranenia, ktoré už verzia\nskutkového deja uvádzaná týmto svedkom nijako nevysvetľuje. V zmysle znaleckého posudku\nchirurga a traumatológa MUDr. Jozefa Madu poškodený utrpel aj zlomeninu nosných kostí,\npomliaždenie tvárovej časti lebky a ľavej strany hrudníka. Znalec nepredpokladá, že tieto\nzranenia si poškodený spôsobil sám pádom na zem. Z uvedených dôvodov je zmenená\nvýpoveď svedka\n\n(rovnako aj svedka\n\n, taktiež uvádzajúceho pád\n\npoškodeného na zem), ako i ďalších svedkov vyjadrujúcich domnienky v tomto smere o\nmechanizme vzniku zranení poškodeného nepravdivé a nezodpovedajúce iným dôkazom\nobžalovaného usvedčujúcim zo súdenej trestnej činnosti. Na podklade uvedeného odvolací\n\n10\n\nsúd konštatuje, že vina obžalovaného zo súdenej trestnej činnosti bola preukázaná a jeho\nodvolacie námietky sú neopodstatnené.»\n20. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ústavný súd\nkonštatuje, že hodnotenie dôkazov vykonané krajským súdom v kontexte odvolacích\nnámietok sťažovateľa plne konvenuje zásade voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej\nv § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Krajský súd v predmetnom odôvodnení totiž jasne\nprezentoval dôkazy, ktoré kvalifikoval ako dôkazy usvedčujúce sťažovateľa zo spáchania\nstíhaného skutku, pričom zároveň pri hodnotení týchto dôkazov – výpovedí špecifikovaných\nsvedkov reagoval na odvolacie námietky sťažovateľa, ktorému zrozumiteľne a logicky\nvysvetlil, z akých dôvodov považoval rozpory v detailoch predmetných svedeckých\nvýpovedí za irelevantné. Krajský súd popri uvedenej kategórii dôkazov zhodnotil aj dôkazy,\nresp. svedecké výpovede, ktoré sťažovateľ subjektívne vnímal ako také, ktoré jeho vinu\nspochybňujú. Krajský súd náležite zdôvodnil svoje stanovisko o nehodnovernosti tejto\nskupiny dôkazov, v rámci ktorého zdôraznil predovšetkým skutočnosť, že skutková verzia,\nktorú sa pokúšal sťažovateľ oprieť o predmetné svedecké výpovede, zjavne odporuje\njednoznačnému záveru iného dôkazu, a síce znaleckému posudku, ktorý poskytol\njednoznačný záver o mechanizme vzniku zranení poškodeného.\n21. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne\na bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny\nzáver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je\nv nesúlade\n\ns\n\nplatnou\n\nprávnou\n\núpravou\n\nani nepopiera\n\nzmysel\n\ninterpretovaných\n\na aplikovaných právnych noriem (konkrétne ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku)\na predovšetkým\n\nobsahuje\n\ndostatočne\n\nnáležité\n\na zrozumiteľné\n\nvysvetlenie\n\nsvojich\n\nskutkových a právnych záverov reagujúc na odvolacie námietky sťažovateľa. Ústavný súd\nv takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov\nvšeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov\ndokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru\no porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1\n\n11\n\ndohovoru. Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou\njudikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd\npreto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom sťažovateľom\nnamietaných článkov ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu sp. zn. 1 To 78/2016 a jeho uznesením zo 16. decembra 2016 odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nV.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým postupom\na uznesením najvyššieho súdu\n22. Ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu,\naby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom namietaných článkov ústavy\na dohovoru. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda\nposudzoval\n\nkvalitu\n\nodôvodnenia\n\nnamietaného\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na súčasne ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd vo veci\nsťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.\n23. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dovolania sťažovateľa, ktoré uplatnil voči\ndruhostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že argumentácia, ktorú sťažovateľ prezentoval\nv sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (v podstate sa obmedzujúca na prezentáciu obsahu\npodaného odvolania), je totožná s časťou dovolacích námietok uplatneného dovolania.\n24. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v úvode uviedol, že preskúmal\nprocesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie sťažovateľa bolo podané\nproti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok uplatnený proti\nrozsudku, teda bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu v súlade s § 368 ods. 2 Trestného\nporiadku; ďalej že bolo dovolanie podané prostredníctvom obhajcu v súlade s ustanovením\n\n12\n\n§ 373 ods. 1 Trestného poriadku; že dovolanie bolo podané obvineným (sťažovateľom)\nv jeho prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo dotýka, teda oprávnenou osobou v súlade\ns § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku; že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote\nv súlade s § 370 ods. 1 Trestného poriadku a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni, teda\nv súlade s § 370 ods. 3 Trestného poriadku; že sťažovateľ využil pred podaním dovolania\nsvoje právo podať riadny opravný prostriedok v súlade s § 372 ods. 1 Trestného poriadku\na že dovolanie sťažovateľa spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania podľa\nustanovení § 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku, a teda že je v ňom uvedené, v ktorej\nčasti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa napadnutému rozhodnutiu vytýkajú spolu\ns formálnym označením dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nV nadväznosti na to najvyšší súd vo všeobecnosti skonštatoval, že dovolanie sťažovateľa\nsíce formálne odkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania podľa § 371\nods. 1 citovaného zákona, avšak argumenty, ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní uviedol,\nv skutočnosti stoja mimo uplatnené dovolacie dôvody.\n25. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dovolacie dôvody,\nktoré sťažovateľ v dovolaní uplatnil, a to dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku (že bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu)\na takisto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (že je rozhodnutie\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití\niného hmotnoprávneho ustanovenia). V tomto smere najvyšší súd skonštatoval, že má\ndovolanie sťažovateľa v podstate charakter odvolania voči druhostupňovému rozhodnutiu\nkrajského súdu, keď v ňom sťažovateľ prezentuje hodnotenie vykonaných dôkazov (hodnotí\njednotlivé výsluchy svedkov, ich dôveryhodnosť a namieta porušenie zásady in dubio pro\nreo v jeho neprospech). Na tomto mieste najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že\nargumentácia tohto charakteru zásadne nespadá pod dovolacie dôvody, ktoré sťažovateľ\nv dovolaní formálne označil.\n26. V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na časť\nargumentácie dovolania sťažovateľa potenciálne subsumovateľnej pod dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch,\n\n13\n\nktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom), ktorou sa najvyšší\nsúd nad rámec zaoberal, napriek tomu, že sťažovateľ označený dovolací dôvod vo svojom\ndovolaní vôbec neformuloval. V úvode najvyšší súd interpretoval dotknuté ustanovenie\nTrestného poriadku a vysvetlil, že označený dovolací dôvod možno uplatňovať iba\nv prípadoch, keď je skutočnosť, že je rozhodnutie založené na dôkazoch vykonaných\nv rozpore so zákonom, zrejmá z obsahu spisu a súčasne porušenie zákona zodpovedá svojou\npovahou a závažnosťou porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nInými slovami, nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť\ndovolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku len vtedy, ak mal\nsúčasne negatívny dopad na práva obvineného. V tomto kontexte sa najvyšší súd vyjadril\nk námietke sťažovateľa o porušení zásady bezprostrednosti a k jeho tvrdeniu, že konajúci\nsúd svojou neprípustnou aktivitou zasiahol do princípu kontradiktórnosti konania. Dovolací\nsúd predmetné tvrdenia sťažovateľa vyvrátil argumentáciou, v ktorej poukázal na to, že\nkonajúci súd svoje rozhodnutie regulárne oprel o dôkazy, ktoré navrhli strany trestného\nkonania a ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, pričom za porušenie zásady\nkontradiktórnosti konania nemožno považovať situáciu, keď po vrátení veci odvolacím\nsúdom vykonával prvostupňový súd úkony a dôkazy, k vykonaniu ktorých ho odvolací súd\nzaviazal v intenciách § 327 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd sa vysporiadal aj\ns námietkou sťažovateľa, v ktorej tento predostrel tvrdenie, že bol konajúcim súdom skutok\nv porovnaní s podobou, v akej ho formulovala obžaloba, neprípustne korigovaný. Najvyšší\nsúd na tomto mieste interpretoval, že vo všeobecnosti je zásada totožnosti skutku dodržaná\nvtedy, keď je zachovaná podstata skutku. Preto medzi obžalobným návrhom a skutkovým\nvýrokom rozsudku nemusí byť vždy absolútna zhoda, konajúci súd je totiž na jednej strane\npovinný prejednať skutok uvedený v obžalobe v celom rozsahu, zároveň je však oprávnený\na povinný premietnuť doň výsledky hlavného pojednávania, ktoré môžu údaje uvedené\nv obžalobe modifikovať, pod podmienkou že sa neporuší totožnosť skutku. Najvyšší súd\ndaný výklad uzavrel a uviedol, že podstata skutku nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti\nmiesta a času spáchania, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo\nformy zavinenia. V nadväznosti na to najvyšší súd konštatoval, že vo veci sťažovateľa\nprvostupňový súd upravil skutkovú vetu prípustným spôsobom, zachovávajúcim totožnosť\nskutku, keďže táto korekcia spočívala iba v ustálení času spáchania skutku a doby trvania\n\n14\n\nliečenia a práceneschopnosti poškodeného, a tieto okolnosti vyplynuli pre konajúci súd\nz vykonaného dokazovania. Najvyšší súd pri posúdení splnenia dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku na základe uvedenej argumentácie\nkvalifikoval sťažovateľom prednesené námietky ako nespôsobilé k naplneniu tohto\ndovolacieho dôvodu.\n27. Ústavný súd je toho názoru, že bolo sťažovateľovi zo strany dovolacieho súdu\nna podklade\n\ninterpretácie\n\ndotknutých\n\nustanovení\n\nTrestného\n\nporiadku\n\nnáležite\n\na vyčerpávajúco vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú sťažovateľ subjektívne\nvnímal ako naplnenie, predovšetkým dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku, v skutočnosti predstavuje hodnotenie procesu dokazovania z pohľadu\nsťažovateľa, teda v podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom\nuvedenej námietky sťažovateľ dožadoval, ktorá však dovolaciemu súdu zásadne\nneprislúcha. Súčasne bolo sťažovateľovi na podklade interpretácie ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku zrozumiteľne a logicky vysvetlené, že postupom konajúcich\nsúdov nedošlo ani k neprípustnej modifikácii skutku a ani k porušeniu zásady\nkontradiktórnosti konania. Stanovisko, ktoré sťažovateľ prezentuje v ústavnej sťažnosti, kde\nnamieta, že najvyšší súd nesprávne odmietol jeho dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku napriek tomu, že konštatoval splnenie obligatórnych obsahových náležitosti\ndovolania, keďže sa podľa mienky sťažovateľa postup podľa citovaného ustanovenia\nTrestného poriadku má týkať prípadov, keď „dovolanie obsahuje formálne nedostatky v tej\npodobe, že obsahovo nie je odôvodnené zo zákona relevantnými dôvodmi pre podanie\ndovolania“, je celkom mylné. V zmysle dotknutej právnej úpravy je totiž v prípade\nformálnych nedostatkov, o ktorom sa zmieňuje sťažovateľ, aplikovateľné ustanovenie § 382\npísm. e) Trestného poriadku. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa síce skonštatoval formálne\noznačenie dôvodov dovolania v zmysle ustanovení § 371 Trestného poriadku, ako aj opis\nchýb, ktoré sťažovateľ vytkol napadnutému rozhodnutiu, zároveň však po preskúmaní\nsťažovateľom prezentovanej argumentácie kvalifikoval tieto argumenty ako svojou povahou\nnesubsumovateľné pod vymedzené dovolacie dôvody, teda nesplnenie dôvodov dovolania,\nčomu celkom logicky a správne zodpovedal postup podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku, a teda odmietnutie dovolania bez preskúmania veci.\n\n15\n\n28. Ústavný súd uzatvára, že sa dovolací súd s námietkami sťažovateľa uplatnenými\nv podanom dovolaní náležite vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody na jeho odmietnutie.\nOdpoveď najvyššieho súdu na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa ústavný súd\nhodnotí ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu\nkritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou\nústavného súdu a zároveň súladné s podstatou aplikovaných právnych noriem [ustanovenia\n§ 371 ods. 1 a § 382 písm. c) Trestného poriadku].\n29. Vychádzajúc zo všetkých čiastkových záverov uvedených v bodoch 20, 21, 27\na 28 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 5/2018 a jeho\nuznesením zo 7. marca 2018 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\nVI.\nK namietanému porušeniu smernice\n30. Pokiaľ ide o sťažovateľom prezentovanú námietku porušenia smernice oboma\nrozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje zjavnú\nneopodstatnenosť predmetnej námietky. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa teda v označenej\nčasti ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nOchrana ústavnosti, ktorú ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v rámci rozhodovania\nindividuálnych sťažností fyzických osôb a právnických osôb poskytuje, zahŕňa totiž\nochranu základných práv a slobôd vyplývajúcich buď z ústavy alebo zo záväznej\nmedzinárodnej zmluvy. Sťažovateľom namietaná smernica však zásadne nepatrí medzi\nprimárne právo Európskej únie, teda medzi záväzné medzinárodné zmluvy, patrí totiž do\nkategórie sekundárneho práva, ktoré zahŕňa právne akty vychádzajúce zo zásad a cieľov\nzmlúv, ktoré tvoria primárne právo Európskej únie.\n\n16\n\n31. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. mája 2019\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie-zásady trestného konania", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "dovolanie-prípustnosť", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-zásada voľného hodnotenia dôkazov", "zákonnosť", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "5870534c-72b2-4afe-8141-22a3190cb7cb:ab66ee94-dfe6-448c-a32d-26ace12cbb18", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1111010152.1", "spisova_znacka": "1To/78/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/78/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1111010152.1"}], "citovane_v": [{"guid": "8e372c0a-1394-44ff-9127-e13f11473bfc:d0336b1e-8e90-4fd3-8e22-80e891980b06", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6121428692.5", "spisova_znacka": "76Ek/2679/2021", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 76Ek/2679/2021 z 10. 6. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6121428692.5"}, {"guid": "4bbcac5a-274a-429d-af26-5b5035bf131c:e723b41b-e9aa-4510-87ad-7f1db894301b", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6123428602.2", "spisova_znacka": "21Ek/2291/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21Ek/2291/2023 z 10. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6123428602.2"}]}