{"guid": "ussr:4b210ff1-5e43-473b-8679-69b3924e5ffd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.74.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 74/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 74/2019 z 23. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. II. ÚS 74/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.74.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-05-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4b210ff1-5e43-473b-8679-69b3924e5ffd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.74.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.74.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.74.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 74/2019-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho\n(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\nzastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátska kancelária,\nHviezdoslavova 3, Prievidza, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 157/2018\na jeho uznesením zo 7. januára 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola 7. marca 2019 mailom a 8. marca 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu\n\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 157/2018\na jeho uznesením zo 7. januára 2019.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej\nlen „okresný súd“) č. k. 3 T 100/2014-789 z 9. augusta 2016 v spojení s opravným\nuznesením č. k. 3 T 100/2014-794 z 30. decembra 2016 bol sťažovateľ v bode 2 rozsudku\nuznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a v bode 3 rozsudku\nz prečinu obmedzovania osobnej slobody v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 183\nods. 1 Trestného zákona, a to na skutkovom základe uvedenom vo výroku rozsudku.\nBol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 56 mesiacov nepodmienečne\nso zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie sťažovateľa\nproti výroku o vine bolo uznesením krajského súdu č. k. 2 To 23/2017-851\nzo 7. novembra 2017 zamietnuté ako nedôvodné.\n3. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu doručil 19. februára 2018 okresnému súdu\nnávrh na obnovu konania vo veci sp. zn. 3 T 100/2014. Uznesením okresného súdu\nč. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Proti uzneseniu\npodal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú neskôr sám, ako aj prostredníctvom\nobhajcu písomne odôvodnil. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 157/2018-44\nzo 7. januára 2019 bola sťažnosť zamietnutá.\n4. Keďže proti uzneseniu krajského súdu nie je možné podať žiaden ďalší riadny,\nale ani mimoriadny opravný prostriedok, obracia sa na ústavný súd s touto ústavnou\nsťažnosťou, keďže niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť ochranu jeho označeným\nprávam podľa ústavy a dohovoru.\n5. Zásah do označených práv vidí sťažovateľ v neprípustnom výklade a aplikácii\npríslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich podmienky na povolenie obnovy\nkonania.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nsťažnosť\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nokresného\n\nsúdu\n\nzamietol,\n\na to bez akejkoľvek opory v dokazovaní vykonanom v rámci konania o povolenie obnovy.\n6.\n\nPredložené\n\nčestné\n\nvyhlásenie\n\npoškodeného\n\n(ďalej len „poškodený“), ktoré je súčasťou súdneho spisu vo veci obnovy konania,\n\n2\n\ntreba po obsahovej stránke nepochybne považovať za novú skutočnosť, ktorá nebola súdu\nv pôvodnom konaní známa. Z tohto vyhlásenia vyplýva, že sťažovateľ nevzal poškodenému\nnásilím, ale ani hrozbou násilia žiadne veci a že sa voči nemu nedopustil trestného činu\nlúpeže.\n7. Už samotné čestné vyhlásenie poškodeného je takým dôkazom, ktorý nielenže\nnebol súdu známy v pôvodnom konaní, ale je sám spôsobilý vyvolať iné rozhodnutie\nvo veci (pre sťažovateľa podstatne priaznivejšie), a to tak z hľadiska posúdenia viny\nzo zločinu lúpeže, ako aj z hľadiska druhu a výmery trestu za zostávajúci prečin\nobmedzovania osobnej slobody.\n8. Poškodený bol ako svedok vypočutý v konaní o obnove, a to tak k obsahu\nčestného vyhlásenia, ako aj k tým skutkovým okolnostiam, na základe ktorých\nbol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže. Z obsahu výpovede poškodeného\nako svedka je úplne zrejmé, že potvrdil pravdivosť obsahu čestného vyhlásenia,\nale aj to, že ho podpísal ako pravdivé. Uviedol ďalej, že sťažovateľ sa voči nemu nedopustil\ntrestného činu lúpeže, žiadne veci mu nezobral a nedal ani príkaz odňať mu veci,\nktoré mal pri sebe.\n9. Neobstojí preto záver okresného súdu v konaní o obnovu, ale ani obdobný názor\nkrajského súdu, podľa ktorých nejde o skutočnosti, ktoré by boli nové a spôsobilé privodiť\niné rozhodnutie, keďže sťažovateľ bol na mieste činu prítomný. Pritom táto skutočnosť\nnedokazuje, že sa dopustil lúpeže, lebo zo žiadnych ostatných dôkazov nevyplynulo,\nže by bol aspoň uzrozumený s takýmto trestným činom.\n10. Z čestného vyhlásenia poškodeného a z jeho výpovede jednoznačne vyplynuli\nnové skutočnosti súdu skôr neznáme, a to v rovine istých tvrdení preukazujúcich,\nže sa lúpeže voči poškodenému nedopustil.\n11. Sťažovateľ podotýka, že krajský súd sa s jeho argumentáciou vyrovnal\nlen tak, že sa odvolal na údajne usvedčujúce výpovede poškodeného v pôvodnom konaní\na na konfrontáciu so sťažovateľom, pričom tieto dôkazy bez ďalšieho vyhodnotil\n\n3\n\nako vierohodné a preukazujúce spáchanie lúpeže. V odôvodnení uznesenia krajského súdu\nvšak nie je žiadna racionálna argumentácia v prospech tejto premisy.\n12. Podľa presvedčenia sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Súd\nmimo rámec zákonných oprávnení daných v konaní o povolenie obnovy na jednej strane\nposudzoval hodnovernosť nového dôkazu, teda čestného vyhlásenia poškodeného\na jeho svedeckej výpovede, čím vybočil z medzí vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 ústavy. Navyše\nneuviedol, čo ho viedlo k tomu, že bez ďalšieho uveril jednej z výpovedí poškodeného\na neuveril inej jeho výpovedi. Treba pritom podotknúť, že poškodený bol vypočutý\nako svedok v konaní o povolenie obnovy pod prísahou a vypovedal inak ako v prípravnom\nkonaní. Táto okolnosť je podstatná a zasluhovala si náležitú pozornosť. Treba\ntiež zdôrazniť, že poškodený pred súdom v pôvodnom konaní odmietol vypovedať\nz dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie, pričom súd tento dôvod akceptoval\nbez dôsledného preverenia opodstatnenosti tohto dôvodu na to, aby bolo od výsluchu\npoškodeného na hlavnom pojednávaní upustené.\n13. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti získané výpoveďou poškodeného spĺňajú\noba zákonné predpoklady na povolenie obnovy konania, teda tak predpoklad novosti,\nako aj predpoklad spôsobilosti privodiť iné rozhodnutie vo veci.\n14. Podľa súdnej praxe nemožno síce v konaní o obnove preskúmavať to, či sa súd\nvysporiadal so všetkými dôkazmi, či niektoré neprehliadol, alebo sa nezmýlil\npri ich hodnotení, to ale nevylučuje, že novým dôkazom môže byť aj výpoveď,\nresp. písomný dôkaz s novým obsahom vyprodukovaný hoci aj svedkom v pôvodnom\nkonaní už vypočutým. V takom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody,\nna základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Podľa názoru sťažovateľa\nuznesenie krajského súdu neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli k prijatému rozhodnutiu.\nKrajský súd svojím postupom svojvoľne vybočil z procesného rámca určeného príslušnými\nustanoveniami Trestného poriadku.\n15. Sťažovateľ zastáva názor, že aj v konaní o obnove je potrebné rešpektovať\nzákladný princíp trestného práva „in dubio pro reo“. Súd v konaní o obnove nemôže\n\n4\n\ndefinitívne posudzovať predkladané dôkazy v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom\nkonaní, ale musí sa obmedziť len na zisťovanie toho, či je pravdepodobné, že by tieto\ndôkazy v kontexte skutkových záverov ustálených na základe dôkazov vykonaných\nv pôvodnom konaní boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.\nAk je daná aspoň pravdepodobnosť spôsobilosti nového dôkazu odôvodniť iné rozhodnutie\no vine, nemožno neuplatniť zásadu „in dubio pro reo“ a je povinnosťou súdu pristupovať\nk veci nezaujato, teda nie s tendenciou zachovania pôvodného rozhodnutia, ale byť otvorený\ntomu, že predložené dôkazy môžu aspoň potencionálne doterajšie rozhodnutie zvrátiť.\nNie je teda úlohou súdu v konaní o obnove posudzovať, či predložené dôkazy sú určite\nspôsobilé pôvodné rozhodnutie zvrátiť. Postačuje zistenie, že nie je úplne vylúčené,\nže by takéto nové dôkazy pôvodné rozhodnutie zvrátili. Je totiž úlohou súdu po povolení\nobnovy konania rozhodnúť opätovne o vine alebo nevine s uplatnením aj základnej zásady\n„in dubio pro reo“.\n16. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 23Tos/157/2018-44 zo dňa 7. januára 2019 porušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tos/157/2018-44 zo dňa 7.\njanuára 2019 sa zrušuje.\n3. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia (2 právne úkony plus RP v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)\nvyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v sume 346,26 EUR\n(slovom Tristoštyridsaťšesť eur dvadsaťšesť centov) na účet právneho zástupcu sťažovateľa\nJUDr. Jaroslava Hujíka vo\n\n, č.ú.:\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\nII.\n\n5\n\ndo dvoch\n\n17. Z návrhu sťažovateľa na obnovu konania zo 16. februára 2018 doručeného\nokresnému súdu 19. februára 2018 vypracovaného obhajcom (totožným s právnym\nzástupcom v konaní o ústavnej sťažnosti) vyplýva najprv námietka, podľa ktorej nebola\ndodržaná zásada totožnosti skutku, keďže sťažovateľ mohol byť obžalovaný a následne\nodsúdený iba za taký skutok, pre ktorý sa proti nemu vznieslo obvinenie. Súd totiž môže\nrozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom jeho právnym\nposúdením\n\nnie\n\nje\n\nviazaný.\n\nZo\n\nskutku\n\nvymedzeného\n\nv obžalobe\n\nnevyplývalo,\n\nže by sa použilo násilie alebo hrozba bezprostredného násilia smerujúceho k zmocneniu\nsa nekonkretizovaných cudzích vecí. Zo skutku vymedzeného v obžalobe nebolo možné\nkonštatovať, že by išlo o trestný čin násilného odňatia cudzích vecí, teda lúpeže.\nTáto námietka môže byť aj dôvodom dovolania, je však v záujme sťažovateľa poukázať\nna zásadné obmedzenie jeho práva na obhajobu. Navyše, vo výpovediach poškodeného\ntýkajúcich sa jeho údajného prešacovania a odňatia vecí sú zásadné rozpory, ktoré neboli\nodstránené, keďže poškodený odoprel na hlavnom pojednávaní vypovedať. Podľa výpovede\npoškodeného z 12. apríla 2013 mal sťažovateľ použiť násilie voči nemu pred bufetom\ntak, že mal pristúpiť k vozidlu, v ktorom sedel poškodený, otvoriť dvere, päsťou ho udrieť\ndo tváre, rozraziť mu peru a povedať mu „ty buzerant jeden, čo si to spravil“. Následne\nsa s vozidlom po asfaltovej ceste viezol asi 15 minút a po vyložení z vozidla ho mali iní\npáchatelia napadnúť. Na ceste sa mal sťažovateľ podľa poškodeného pýtať nejakých dvoch\nosôb, či ho prešacovali, a tieto osoby ho potom mali prehľadať a nájsť u neho osobné\ndoklady, telefón, 300 €, kľúče od bytu, zapaľovač a cigarety, ktoré mu mali vziať. Počas\nšacovania mal prísť podľa poškodeného\n\na veci, ktoré mu tie osoby vzali,\n\nmal vziať k sebe. Na rozdiel od tejto výpovede nasledujúceho dňa, a to 13. apríla 2013,\npoškodený vypovedal totožne o udretí päsťou do tváre pri bufete, ale už odlišne o údajnom\nďalšom násilí po odchode motorovým vozidlom od bufetu, pričom začal tvrdiť,\nže sťažovateľ ho mal spolu s nejakým ďalším neznámym napadnúť, topiť a nadávať\nmu. Na rozdiel od predošlej výpovede, v ktorej uvádzal, že ho mali šacovať dve iné osoby\n(nie teda sťažovateľ), v tejto výpovedi začal tvrdiť, že ho mal šacovať sťažovateľ, vziať\nsi od neho veci a dať ich\n\n. Zásadný rozdiel v týchto dvoch výpovediach\n\nje teda nielen v osobe, ktorá ho mala šacovať, ale aj v osobe, ktorá mu mala veci,\n\n6\n\nktoré mal pri sebe, vziať, ako aj v tom, ako bolo s vecami naložené, keďže podľa tejto\nvýpovede si už mal vziať veci\n\n.\n\n18. V doplnení návrhu na obnovu konania z 26. apríla 2018 doručenom okresnému\nsúdu 2. mája 2018 sťažovateľ osobne uvádza, že poškodenému žiadne veci nezobral, a opäť\npoukazuje na rozpory v jeho výpovediach. Skutok, z ktorého bol uznaný vinným, sa nestal\npreto, že by sťažovateľovi poškodený dlhoval peniaze za auto, ale kvôli peniazom,\nktoré si poškodený prisvojil a v dôsledku čoho vznikol spor medzi ním a\n\n.\n\nZ toho vyplýva, že nie sťažovateľ mal záujem na realizácii skutku, ale\n\n.\n\nTáto skutočnosť je podstatná pre objasnenie toho, v čí prospech bol skutok spáchaný.\n19. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 vyplýva,\nže ním bol\n\nnávrh\n\nsťažovateľa\n\nna\n\npovolenie\n\nobnovy\n\nkonania\n\nzamietnutý.\n\nPodľa konštatovania okresného súdu sťažovateľ sa pridržiaval v rámci svojho výsluchu\npodaného návrhu na povolenie obnovy konania a skutočností uvedených v návrhu.\nPoškodený vypočutý ako svedok vypovedal predtým viackrát a teraz uviedol, že trvá\nna svojej prvej výpovedi, podľa ktorej sťažovateľ mu neodcudzil žiadne veci. V čestnom\nvyhlásení z 3. mája 2018 uviedol, že sťažovateľ mu nezobral žiadne veci násilím,\nani hrozbou násilia a nedopustil sa voči nemu lúpeže, pričom tieto skutočnosti už uvádzal\nv prvej výpovedi. Na otázku, prečo potom v prípravnom konaní vypovedal, že sa sťažovateľ\nvoči nemu dopustil lúpeže, uviedol, že sa lúpeže nedopustil, možno dal príkaz. Je pravdou,\nže mu boli zobraté chlapcami nejaké veci. Čestné vyhlásenie z 3. mája 2018 podpísal\npreto, že ho o to požiadal obhajca. Je pravdou, že sťažovateľ bol prítomný pri tom,\nkeď mu boli veci zobraté. Na otázku prokurátorky uviedol, že počas skutku sa sťažovateľ\npýtal ďalších, či ho prezreli. Aj sťažovateľ ho počas skutku fyzicky napadol.\nBoli mu zobraté kľúče, peniaze, mobil, občiansky preukaz. Veci mu nezobral sťažovateľ.\nKto mu ich zobral, nevie uviesť. Väčšina vecí mu bola neskôr vrátená. Podľa názoru\nokresného súdu poškodený v rámci svojho výsluchu ako svedka v konaní o obnove zotrval\nv podstate na svojich výpovediach z prípravného konania, ktoré boli prečítané na hlavnom\npojednávaní okresného súdu a z ktorých okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní\nvychádzali. Preto nemožno hodnotiť výpoveď poškodeného v rámci konania o obnove\nza takú skutočnosť alebo dôkaz, ktoré by súdu neboli skôr známe.\n7\n\n20. Z odôvodnenia sťažnosti z 10. októbra 2018 doručenej okresnému súdu toho\nistého dňa smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018\nvyplýva inter alia, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu ušli pozornosti okresného súdu\nskutočné dôvody, pre ktoré bol návrh podaný. Prvým dôvodom bolo, že motívom spáchania\ntrestnej činnosti proti poškodenému nebolo to, že mal sťažovateľovi dlhovať peniaze\nza motorové vozidlo, ale to, že poškodený si mal prisvojiť finančné prostriedky vo výške\n50 000 € z obchodnej spoločnosti\n\n, z čoho vyplýva, že sťažovateľ\n\nnebol iniciátorom trestnej činnosti voči poškodenému. Druhým dôvodom bolo predložené\nčestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy konania,\nktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým\nv pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie výpovede\npoškodeného, resp. jeho zmena v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,\nani pod hrozbou násilia a nedal ani žiadny príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.\n21. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 157/2018-44 zo 7. januára 2019 vyplýva,\nže\n\nním\n\nbola\n\nsťažnosť\n\npodaná\n\nsťažovateľom\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nokresného súdu\n\nsp. zn. 2 Nt 4/2018 z 9. júla 2018 zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu z písomných\ndôvodov sťažnosti podanej sťažovateľom vyplýva, že nesprávnosť odsúdenia odôvodňuje\nnajmä dvomi novými skutočnosťami (nie novými dôkazmi) spočívajúcimi jednak v novej\npríčine trestnej činnosti voči poškodenému a jednak v tom, že sa trestnej činnosti lúpeže\nvoči poškodenému nedopustil (v konaní o obnove tak vypovedal poškodený). Sťažovateľ\naj poškodený boli v pôvodnom konaní vypočutí, preto nejde o nové dôkazy, mohlo by ísť\nlen o nové skutočnosti vyplývajúce z ich následných výpovedí. K uvádzanej novej\nskutočnosti týkajúcej sa príčin trestnej činnosti proti poškodenému je potrebné uviesť,\nže táto príčina (dlh poškodeného sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom\nskutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, a preto\nani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine sťažovateľa.\nPokiaľ ide o novú skutočnosť spočívajúcu v tom, že samotný poškodený v konaní o obnove\n(čestným vyhlásením a výpoveďou na verejnom zasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa\nz trestného činu lúpeže, treba uviesť, že v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené,\n\n8\n\nprečo sú usvedčujúce výpovede poškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie\ntrestného činu lúpeže zo strany sťažovateľa. Poškodený síce na hlavnom pojednávaní\nodmietol vypovedať, avšak o vine sťažovateľa vypovedal v prípravnom konaní. Vzhľadom\nna rozpory vo výpovediach bola 13. septembra 2013 vykonaná medzi sťažovateľom\na poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“ sťažovateľa vypovedal\no jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov, cigariet. Z takejto dôkaznej\nsituácie v rámci pôvodného konania, ako aj konania o obnove sa potom v rámci konania\no obnove skúmalo, či nové predkladané skutočnosti sú spôsobilé aspoň v rovine\n„pravdepodobnosti“ viesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.\nVzhľadom na to, že takéto rozhodnutie nemôže súd urobiť izolovane len na základe\npredpokladaných nových skutočností, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu\nk skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súdy ustálili skutkové zistenia v pôvodnom\nkonaní, sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že podmienky obnovy\nkonania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku nie sú splnené. Zásada „in dubio pro reo“\nplatí aj v konaní o obnove, avšak má tu iný obsah. Primárne sa tu uplatnenie tejto zásady\ndotýka existencie pochybnosti týkajúcej sa možnej „pravdepodobnosti“, že by v novom\nkonaní po povolení obnovy mohlo dôjsť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odsúdeného.\nPrezentované\n\n„nové\n\nskutočnosti“\n\ntakúto\n\n„pravdepodobnosť“\n\nzmeny\n\nk lepšiemu\n\nneodôvodňujú.\nIII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n\n9\n\n24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n25. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh\npreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\n\n10\n\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n28. Jadrom sťažnosti je argument sťažovateľa, podľa ktorého samotné čestné\nvyhlásenie poškodeného, ktoré bolo predložené okresnému súdu v priebehu konania\no obnove,\n\nspolu\n\nso\n\nsvedeckou výpoveďou\n\npoškodeného\n\nv konaní\n\no obnove\n\nsú takými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní súdu neznáme a sú spôsobilé vyvolať\niné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to tak z hľadiska posúdenia viny,\nako aj z hľadiska druhu a výmery trestu.\n29. Naproti tomu sťažovateľ v návrhu na obnovu konania zo 16. februára 2018\npovažuje za rozhodujúci argument v prospech povolenia obnovy konania závažné rozdiely\nmedzi prvou výpoveďou poškodeného z 12. apríla 2013 a následnou jeho výpoveďou\nz 13. apríla 2013, keďže v prvej výpovedi neoznačil sťažovateľa, ale iné osoby ako také,\nktoré mu zobrali jeho veci.\n30. Ďalšia modifikácia dôvodu obnovy konania vyplýva z doplnenia návrhu\nna obnovu konania z 26. apríla 2018. Toto doplnenie (na rozdiel od samotného návrhu\nna obnovu konania) nebolo koncipované obhajcom sťažovateľa, ale sťažovateľom osobne.\nSťažovateľ tu za rozhodujúcu skutočnosť považuje vlastné zmenené tvrdenie o tom,\nprečo došlo ku spáchaniu skutku, resp. v čí prospech sa tak stalo, lebo na rozdiel od skorších\njeho tvrdení, podľa ktorých mu poškodený dlhoval, v skutočnosti mal poškodený dlhovať\nnie jemu, ale\n\n.\n\n31. Napokon v odôvodnení sťažnosti z 10. októbra 2018 podanej proti uzneseniu\nokresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 o zamietnutí návrhu na povolenie\nobnovy konania sťažovateľ zdôrazňuje, že skutočné dôvody, pre ktoré bol návrh na obnovu\nkonania podaný, bol predovšetkým motív spáchania trestnej činnosti proti poškodenému,\nktorý vyplýval z dlhu poškodeného voči\n\n. Ďalším dôvodom obnovy\n\n11\n\nbolo predložené čestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy\nkonania, ktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým\nv pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie, resp. zmena\nvýpovede poškodeného v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,\nani pod hrozbou násilia a nedal ani príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.\n32. Vzhľadom na konečnú formuláciu dôvodov požadovanej obnovy konania\nuvedenú v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu reagoval krajský súd\nv uznesení č. k. 23 Tos 157/2018-44 zo 7. januára 2019, ktorým sťažnosť podanú\nsťažovateľom zamietol, najprv argumentom, podľa ktorého príčina trestnej činnosti\nproti poškodenému (jeho dlh voči sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom\nskutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona,\na preto ani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine\nsťažovateľa. Ďalej v súvislosti s novou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že samotný\npoškodený v konaní o obnove (v čestnom vyhlásení a vo svedeckej výpovedi na verejnom\nzasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa z trestného činu lúpeže, je krajský súd toho názoru,\nže v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené, prečo sú usvedčujúce výpovede\npoškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie trestného činu lúpeže zo strany\nsťažovateľa. Krajský súd pritom za podstatné považuje, že vzhľadom na rozpory\nvo výpovediach poškodeného uskutočnených v prípravnom konaní 13. septembra 2013\nsa vykonala medzi sťažovateľom a poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“\nsťažovateľa vypovedal o jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov\na cigariet. Za takejto dôkaznej situácie bolo potrebné stotožniť sa s názorom okresného súdu\nv tom, že predkladané nové skutočnosti nie sú spôsobilé ani v rovine pravdepodobnosti\nviesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.\n33. Všeobecné súdy zrozumiteľným, dostatočným a presvedčivým spôsobom\nvysvetlili, prečo nepovažovali nové skutočnosti, na ktoré sa sťažovateľ odvolával,\nani za potenciálne spôsobilé privodiť zmenu pôvodného právoplatného rozsudku v prospech\nsťažovateľa. Úvahy krajského súdu sa z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne,\nale ani ako zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie\n\n12\n\nnových\n\nskutočností\n\nodlišný\n\nnázor,\n\nbez\n\nďalšieho\n\nnemôže\n\nzakladať\n\nporušenie\n\njeho označených práv.\n34. Ústavný súd nad rámec dosiaľ uvedeného považuje za potrebné predovšetkým\npoznamenať, že (ako na to poukazuje samotný sťažovateľ už v odôvodnení sťažnosti\nz 10. októbra 2018 podanej proti zamietavému uzneseniu okresného súdu) poškodený\n„vyviňoval“ sťažovateľa nielen v čestnom vyhlásení z 3. mája 2018 a vo svedeckej\nvýpovedi na verejnom zasadnutí v konaní o obnove, ale v podstate v rovnakom zmysle\n„vyviňoval“ sťažovateľa už vo svojej prvej výpovedi ešte v rámci prípravného konania\nz 12. apríla 2013. S touto zmenou výpovede poškodeného sa všeobecné súdy vysporiadali\ndostatočným spôsobom, najmä s poukazom na konfrontáciu medzi sťažovateľom\na poškodeným 13. septembra 2013. Inými slovami, skutočnosť, že poškodený sa v čestnom\nvyhlásení a vo svedeckej výpovedi v rámci konania o obnove znova vrátil ku svojej\npôvodnej\n\nvýpovedi\n\nz prípravného\n\nkonania,\n\nnemohla\n\nvyvolať\n\npotrebu\n\nnového\n\nprehodnocovania skorších záverov týkajúcich sa uvedených rozporov v jeho výpovediach.\n35. Napokon, pozornosti ústavného súdu neušla už naznačená nekonzistentnosť\ndôvodov obnovy konania, ktoré sťažovateľ v priebehu konania o obnove neustále\nmodifikoval. Pritom jediný dôvod obnovy konania, na ktorom zotrval aj v ústavnej\nsťažnosti (čestné vyhlásenie poškodeného a jeho svedecká výpoveď v konaní o obnove),\nv čase podania návrhu na obnovu konania ešte vôbec neexistoval, keďže tak čestné\nvyhlásenie, ako aj svedecká výpoveď sa realizovali až po podaní návrhu na obnovu konania.\n36. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. mája 2019\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-trestný poriadok", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "57cb202e-b77d-48c2-b2aa-203a88e8c3aa:b5f0f584-4033-44f9-9379-15570a53b0d8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3818010124.1", "spisova_znacka": "23Tos/157/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos/157/2018 z 6. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-01-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3818010124.1"}, {"guid": "f2c89696-1508-4ff6-88df-662dfe6e443f:0a2da6bf-d2b5-4608-b516-3d92398d3ea3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5314010048.1", "spisova_znacka": "2To/23/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/23/2017 z 8. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-05-08", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5314010048.1"}, {"guid": "d7a66e0a-9918-475d-a1ad-f7fd03d03a11:b695f88a-2b55-4422-b350-cd641c74d6a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Nt/4/2018", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 2Nt/4/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Okresný súd Revúca", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d7a66e0a-9918-475d-a1ad-f7fd03d03a11:b695f88a-2b55-4422-b350-cd641c74d6a2"}], "citovane_v": []}