{"guid": "ussr:2b2d0954-c81d-4e0d-b6e5-7159dc1d1d1d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.413.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 413/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2018 z 13. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 413/2018, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.413.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2b2d0954-c81d-4e0d-b6e5-7159dc1d1d1d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.413.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.413.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.413.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 413/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3, Šaľa,\nvo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016, rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca\n2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamietal porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie\n\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6\nods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 288/2014\nz 21. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho\nprečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného v jednočinnom\nsúbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v bode 2\npodľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139\nods. 1 písm. c) Trestného zákona, a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní\n2 rokov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.\nZároveň bol zaviazaný nahradiť škodu poškodeným.\n3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 137/2016\nz 28. februára 2017 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sťažovateľa uznal vinným\nzo spáchania pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného\nzákona spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.\na) Trestného zákona a v bode 2 podľa § 156 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Trestného zákona,\na uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom jeho\nvýkonu na skúšobnú dobou v trvaní 3 rokov. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť\nškodu poškodeným.\n4. Proti rozhodnutiam oboch všeobecných súdov sťažovateľ podal dovolanie, ktoré\nnajvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 64/2017 z 13. februára 2018 podľa § 382 písm. c)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) odmietol.\n\n2\n\n5. Sťažovateľ je presvedčený, že v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe došlo\n„pri rozhodovaní k svojvôli zo strany všeobecných súdov“.\n6. V odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým opísal\ndej udalostí, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli do skutku, pre ktorý bol odsúdený,\na najmä popísal a zo svojho pohľadu vyhodnotil obrazový záznam zachytávajúci predmetnú\nsituáciu s cieľom poukázať na to, že v danej veci išlo z jeho strany o nutnú obranu, teda\no čin, ktorým odvracal hroziaci fyzický útok poškodeného na jeho osobu a ktorý preto\nnebolo možné posúdiť ako trestný čin. Avšak všeobecné súdy rozhodujúce v jeho trestnej\nveci sa ním v tomto zmysle predkladanými argumentmi nezaoberali (najmä pokiaľ išlo\no správanie sa – konanie poškodených), a preto trestnosť jeho konania napokon vyhodnotili\nnesprávne.\n7. Sťažovateľ polemizuje so závermi všeobecných súdov, ktoré tieto vyvodili\nz ďalších dôkazných prostriedkov (znalecké posudky, výsluchy znalcov, výpovede svedkov\na svedkov poškodených) a ktoré nehodnotili rovnocenne, ale iba v jeho neprospech.\n8. Správnosť svojho názoru o tom, že jeho počínanie bolo nutnou obranou, opieral\no judikatúru všeobecných súdov, ktorú v odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu\ncitoval.\n9. Sťažovateľ tvrdí, že všetky vo veci konajúce všeobecné súdy sa jeho\n„argumentami... ohľadom vzniku dôvodnej obavy z útoku zo strany poškodeného... vôbec\nnezaoberali. Okresný a krajsky súd sa zaoberali len otázkou, či bol sťažovateľ prvou\nosobou, ktorá fyzicky kontaktovala poškodených, hoci táto skutočnosť nie je nevyhnutnou\npre naplnenie podmienok nutnej obrany, avšak žiadnym spôsobom neskúmali, či príčinou\nkonania sťažovateľa nebol bezprostredne hroziaci útok na jeho fyzickú integritu zo strany\npoškodeného..., čo sťažovateľ od počiatku trestného konania tvrdil, a svoje rozhodnutia\nv tomto smere ani žiadnym spôsobom neodôvodnili. Najvyšší súd SR toto nedostatočné\nodôvodnenie nenapravil a podľa jeho názoru sa oba súdy dostatočne vysporiadali\ns argumentami sťažovateľa.“.\n3\n\n10. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany všeobecných súdov nepostačuje zaoberať\nsa „otázkou, či útok reálne nastal alebo nie, prípadne kto ako prvý fyzicky kontaktoval inú\nosobu, nakoľko táto skutočnosť nie je v tomto prípade rozhodujúca pre naplnenie\npodmienok nutnej obrany“. Podľa jeho názoru bolo nevyhnutým skúmať, „či existovala\nhrozba bezprostredného útoku“, keďže „od počiatku tvrdil, že zo strany poškodených\nexistovala voči jeho osobe bezprostredná hrozba fyzického útoku, čo potvrdil... kamerový\nzáznam“.\n11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy mali povinnosť sa „jeho tvrdeniami\na argumentami zaoberať vo svojich rozhodnutiach a ak aj mali za to, že táto bezprostredná\nhrozba útoku neexistovala, museli s tým sťažovateľa oboznámiť ako aj so skutočnosťami,\nz ktorých pri hodnotení nenaplnenia bezprostrednej hrozby útoku zo strany poškodených\nvychádzali. Nakoľko však túto svoju povinnosť nesplnili a konali arbitrárne, porušili tým\nprávo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nv intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré obsahuje odpoveď na každú\notázku a argument, ktorý má z hľadiska výsledku konania rozhodujúci význam.“.\n12. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd (zníženú) vierohodnosť výpovede svedkyne,\nktorá svedčila v jeho prospech, hodnotil arbitrárne a navyše to isté kritérium ako\nna výpoveď tejto svedkyne na výpovede poškodených neuplatnil.\n13. Za svojvoľné sťažovateľ považoval aj všeobecnými súdmi vykonané hodnotenie\nznaleckého posudku popisujúceho obrazový záznam zachytávajúci udalosť, keď podľa jeho\ntvrdenia znalecký posudok „nesedí so samotným obsahom kamerového záznamu“ a sám\nsúdny znalec vyvrátil tvrdenie uvedené v znaleckom posudku. „O absolútnu svojvôľu\nvšeobecných súdov“ podľa sťažovateľa „išlo pri posúdení ťažkej ujmy zo strany\nsťažovateľa“ spôsobenej jednému z poškodených. Tvrdí, že „žiaden zo všeobecných súdov\nneuviedol akýkoľvek argument alebo odkaz na vykonaný dôkaz, ktorý by odôvodňoval\nrozhodnutie o vine sťažovateľa v súvislosti so spôsobením zranenia členku“ poškodeného,\n„a teda spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví“.\n\n4\n\n14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie takto nálezom vyslovil, že\n„- uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 63/2017 zo dňa 13. 02. 2018 boli\nporušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy\nSR a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/137/20l6 z 28. 02. 2017 boli\nporušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6\nods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 3 T/288/2014 zo dňa 21. 6. 2016\nboli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1. čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6\nods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na\nzrušil v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 63/2017 zo dňa\n13. 02. 2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/137/2016 z 28. 02. 2017\nako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 3 T/288/2014 zo dňa 21. 6. 2016\na vrátil vec Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie“.\n15. Zároveň sťažovateľ požadoval priznať mu úhradu trov právneho zastúpenia\nv konaní pred ústavným súdom v sume 390,50 €.\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n5\n\n18. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n21. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, porušenie\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6\nods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016,\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018, ku ktorému malo dôjsť\nnesprávnym posúdením konania sťažovateľa vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi, keď\n6\n\ntoto nekvalifikovali ako nutnú obranu, ako aj svojvoľným hodnotením viacerých dôkazných\nprostriedkov a z nich vyplývajúcich dôkazov v neprospech sťažovateľa.\n22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n24. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\n25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n26. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje\nza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv\nzaručených dohovorom rozsudkom okresného súdu\n27. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu\nk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný\nsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických\nosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených článkov\nústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 288/2014 z 21. júna 2016 ústavný\nsúd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a\nsíce nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu disponoval\n7\n\nsťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany\nv danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo\ndo právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného\nsúdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\n28. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že\nvo vzťahu\n\nk\n\nsplneniu\n\nprocesných\n\npodmienok\n\nprípustnosti\n\nsťažnosti\n\nsmerujúcej\n\nproti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017\nnepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nsťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu\nk napadnutému rozhodnutiu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania\ndovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci\nZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež\nnapr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).\n29. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy\nv predmetnej trestnej veci nesprávne posúdili trestnosť konania, ktoré bolo dôvodom jeho\nodsúdenia a ktoré on, na rozdiel od súdov, považoval za nutnú obranu. S tým viac alebo\nmenej súviseli aj ďalšie námietky sťažovateľa o nesprávnom posúdení a vyhodnotení\ndôkazov vykonaných v tomto trestnom konaní, ktoré všeobecné súdy hodnotili výlučne\nv jeho neprospech. V neposlednom rade sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia\nmeritórnych rozhodnutí konajúcich súdov.\n30. Ústavný súd v úvode tejto časti odôvodnenia poznamenáva, že pri uplatňovaní\nsvojej právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I.\n8\n\nÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II.\nÚS 231/04).\n31. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n32. Pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve však\nústavný súd nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako\nvšeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle\njeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických\nosôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,\npredložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu\nvo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore\ns právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti\nsúdneho konania (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné\ngarancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je\noprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani\nvtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).\n33. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\n9\n\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).\n34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd\nvšak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom\n(stranou) konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,\nII. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017, z odôvodnenia ktorého\nvyplývajú vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa nasledujúce relevantné skutočnosti:\n«Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených\nk napadnutému rozsudku dňa 08. 12. 2016, podľa ktorých sa súd s obranou obžalovaného\nvôbec nezaoberal a nerozviedol ani úvahy a odkazy na vykonané dôkazy, ktoré by vyvracali\nargumenty ohľadom posúdenia konania obžalovaného ako konania v nutnej obrane,\nkonajúci senát nemôže akceptovať tieto obhajobné úvahy, pretože podstata nutnej obrany\nspočíva v odvracaní priamo hroziaceho alebo trvajúceho protiprávneho útoku človeka napr.\naj na fyzickú integritu osoby. Podľa verzie, ktorú ponúka obžalovaný, jeho konanie bolo\nvýlučne obranným konaním proti atakom poškodených. Tomuto záveru však v prejednávanej\nveci nezodpovedajú vykonané dôkazy. Obžalovaný zotrvávajúc na postoji, že voči útokom\npoškodených sa bránil len ich odsotením resp. zhodením na zem nemajúc žiaden úmysel ich\nbiť, je v otázke popisu incidentu osamotený, jeho tvrdenia sú podporované len výpoveďou\npriateľky..., ktorej vyjadrenia sú však v rozpore s ďalšími dôkazmi (s výpoveďami\npoškodených a s kamerovým záznamom), pričom je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že sa\njedná o svedkyňu, ktorá je priateľkou obžalovaného, čím je do určitej miery znížená jej\n10\n\nvierohodnosť a z jej výpovede je možné zistiť zjavnú snahu napomôcť obžalovanému\ns cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť. Práve naopak proti jeho tvrdeniam však stoja\nvýpovede oboch poškodených, ktoré sú súladné aj so závermi oboch vypracovaných\nznaleckých posudkov.\nTotiž od počiatku obaja poškodení tvrdia, že ako prvý fyzicky útok začal obžalovaný,\nktorý po predchádzajúcom verbálnom konflikte, po tom ako poškodený... (oblečený v bielej\nbunde) pristúpil k obžalovanému, tento obratom zaútočil päsťou, ktorá skutočnosť je\npreukázaná aj z kamerového záznamu a aj z posudku znalca\n\n, kedy v čase\n\no 16:34:19 sa osoby (obžalovaný a obaja poškodení) rozchádzajú, muž v šedom dopredu\n(obžalovaný bol oblečený v šedom oblečení) muži v bielom (poškodený...) a v tmavom\n(poškodený...), dozadu, pričom v čase o 16:34:20 muž v bielom... sa prudko otáča a kráča\nsmerom dopredu (k obžalovanému) a o 16:34:21 dochádza k fyzickému kontaktu a muž\nv šedom (obžalovaný) udiera muža v bielom... V danom okamihu tieto dôkazy rozhodne\nvyvracajú tvrdenia obžalovaného, že on bol zo strany poškodených napadnutý ako prvý a to\núderom smerovaným do tváre a zároveň nie je týmto dôkazom potvrdená jeho výpoveď, že\nbol udieraný aj druhým mužom, tak ako tvrdil na hlavnom pojednávaní na čl. 210.\nPráve naopak výpoveď oboch poškodených je podporovaná predovšetkým\nkamerovým záznamom a v nadväznosti na tento aj znaleckými posudkami\na\n\n, podľa ktorého zranenia poškodeného\n... vykazujú znaky toho, že vznikli násilným konaním inej osoby a poranenia poškodeného\nvykazovali takéto znaky len v tej časti, ktorá sa týkala poranenia tváre.\n\nDôležitým je však vyjadrenie znalca, že ani u jedného z poškodených neboli zistené žiadne\nporanenia na rukách a predlaktiach, ktoré by mohli svedčiť skutočnosti, že pred úderom do\ntváre sa aspoň pasívne a reflexne bránili alebo chránili.\nTeda inak povedané, ak by bola pravda to čo tvrdí obžalovaný, že poškodený\nzaútočil ako prvý, ktoré tvrdenie nie je podložené dôkazmi, tak potom vyššie\nnaznačené vyjadrenie znalca, nemôže byť pravdivé, ale znalec aj na hlavnom pojednávaní\ntieto závery zopakoval a zotrval na konštatovaní, že tzv. obranné zranenia u poškodených\nneboli zistené a zaznamenané, z čoho možno vyvodiť, že ani jeden z poškodených nielenže\nfyzický atak nezačal, ale na takéto možné správanie obžalovaného poškodení neboli ani\npripravení a v podstate obžalovaný využil „moment prekvapenia“ a zaútočil na\npoškodených spôsobom popísaným v obžalobe, ktorý je zaznamenaný kamerovým\n11\n\nzáznamom, ktorým konaním im spôsobil poranenia popísané v lekárskych správach\na v znaleckom posudku.\nNa verejnom zasadnutí obhajca tiež uvádzal výhrady ku kamerovému záznamu\na v nadväznosti aj k príslušnému posudku v tom, že v čase 16:34:31, kedy muži v tmavom\na v bielom (obaja poškodení) ležia na zemi a muž v šedom (obžalovaný) do nich kope,\npričom argumentoval tým, že vôbec nie je preukázané, že obžalovaný kope práve do\npoškodených, krajský súd uvádza, že z kamerového záznamu je viditeľné, že obžalovaný\nskutočne kope, aj keď nie je jednoznačne zreteľné, že kope práve do poškodených, je nutné\nznovu pripomenúť znalecký posudok ohľadne zranení poškodených, v ktorom znalec\nkonštatoval v odpovedi na otázku č. 5... nasledovné: „Uvedené tupé násilie, ktoré pôsobilo\nna telá oboch poškodených spredu a sprava a smerovalo sprava doľava, bolo v oboch\nprípadoch strednej intenzity pretože vyvolalo prelomenie nielen krehkých nosových kostí ale\nu poškodeného\nUvedeným\n\nvonkajším\n\naj prelomenie jarmového oblúka s vpáčením úlomkov.\na\n\nvnútorným\n\nprejavom\n\npopísaného\n\nnásilia\n\nzodpovedajú\n\nv súdnoznaleckej praxi následky takých úrazov, ktoré vznikajú pôsobením úderov pästí,\nlakťa alebo kopom nohou v mäkkej obuvi na uvedenú oblasť tela.“ t. j. u poškodených boli\nzistené poranenia, ktoré mohli vzniknúť pôsobením úderov pästí, lakťa, alebo kopom nohou\nv mäkkej obuvi na danú oblasť tela. Teda na podklade uvedeného nemožno akceptovať\ntvrdenie, že síce je kamerovým záznamom zachytené, že obžalovaný kopal, ale nebolo\npreukázané, že kopal práve do poškodených, nakoľko podľa záverov znaleckého posudku\nnie je vylúčené, že zranenia poškodených mohli vzniknúť\naj kopom nohou v mäkkej obuvi, ktoré skutočnosti nasvedčujú pravdivosti tvrdení a popisu\nincidentu poškodenými a vo výraznej miere spochybňujú a znižujú obranné tvrdenia\nobžalovaného.\nZáverom je tiež k uvedenému možné konštatovať, že odvolací súd nezaznamenal také\nvýznamné rozpory vo výpovediach poškodených ako to naznačuje obhajoba. Ak obhajoba\ndáva do pozornosti popis udalostí predchádzajúcich zastaveniu vozidiel a samotnému\nincidentu (spôsob jazdy oboch vozidiel po Seneckej ceste, ktorý obžalovaný popisuje inak\nako obaja poškodení) je nutné uviesť, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a až po zastavení\noboch vozidiel je k dispozícii kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu, a tento\npotvrdzuje verziu jeho priebehu tak ako to v zhode popisujú obaja poškodení.\n12\n\nV nadväznosti na rozobraté, na margo obhajcom konštatovaných vážnych rozporov\nvo výpovediach poškodených navzájom, sa žiada dodať, že ani vo veci konajúci senát\nnadriadeného súdu vo vzťahu k obom poškodeným nezistil žiadne skutočnosti a ani\nokolnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť ich výpovedí, ak sa aj v menej podstatných\ndetailoch odlišujú, je treba prihliadnuť na fakt, že poškodený\n\npo údere zo\n\nstrany obžalovaného, spadol na zem a bol aj v bezvedomí.»\n36. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd\nskonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové\nzistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd dospel\nvzhľadom na konkrétnu dôkaznú situáciu k spoľahlivému záveru o spáchaní trestného činu\nsťažovateľom, a to predovšetkým vyhodnotením v predmetnom trestnom konaní\nvykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne. Druhostupňový súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia dal jednoznačné odpovede na všetky relevantné právne, ako aj\nskutkové otázky nevyhnuté pre posúdenie viny sťažovateľa a uloženie mu primeraného\ntrestu. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pritom nevykazuje žiadne vnútorné rozpory.\n37. Krajský súd uviedol, prečo nebolo možné konanie sťažovateľa posúdiť ako nutnú\nobranu a čo je z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov podstatným. Svoj právny\nnázor adekvátne odôvodnil, poukazujúc pritom na dôkazy vykonané v danom trestnom\nkonaní, ktoré vyzneli tak v prospech sťažovateľa (výsluch svedkyne – priateľky\nsťažovateľa), ako aj v jeho neprospech (výpovede poškodených, obrazový záznam, znalecké\nposudky). Pokiaľ odvolací súd považoval vierohodnosť výpovede svedkyne (priateľky\nsťažovateľa) za zníženú, uviedol, prečo ju tak vnímal (zjavná snaha napomôcť\nsťažovateľovi s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť). Rovnako presvedčivo súd\ndruhého stupňa, znovu opierajúc sa o vykonané dôkazy a ich racionálne hodnotenie, vyvrátil\ntvrdenie samotného sťažovateľa, že voči útokom poškodených sa bránil len ich odsotením,\nresp. zhodením na zem, nemajúc žiaden úmysel ich biť. Hodnoverne sa krajský súd\nvysporiadal aj s otázkou „kopania“ sťažovateľa do poškodených, ktoré on spochybňoval,\na to vyhodnotením nielen záznamu z kamery, ale aj ďalšieho dôkazu – znaleckého posudku,\nktoré vo vzájomnom súhrne dávali zmysluplnú odpoveď na pochybnosti sťažovateľa.\nNapokon z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúci krajský súd\n13\n\nneopomenul\n\nvenovať\n\nsa\n\naj\n\notázke\n\nsťažovateľom\n\ntvrdených\n\nvážnych\n\nrozporov\n\nvo výpovediach poškodených, ktoré však nezistil. Ústavný súd znovu pripomína, že nie je\nsúdom skutkovým, preto ak sťažovateľ napríklad tvrdí, že «V tejto súvislosti sa vyjadril\nKrajsky súd v Bratislave tak, že nezistil u poškodených významné rozpory v ich výpovediach\na kamerový záznam zachytávajúci priebeh incidentu „potvrdzuje verziu jeho priebehu tak\nako to v zhode popisujú obaja poškodení“. Už toto samotné tvrdenie je arbitrárne\na v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko kamerový záznam preukázal naopak\nnepravdivosť niektorých tvrdení poškodených.», potom je potrebné uviesť, že pre overenie\ntohto tvrdenia sťažovateľa by musel ústavný súd vykonať tento dôkaz, čo mu však, ako to\nuž bolo uvedené, neprináleží. Úloha ústavného súdu v tomto prípade spočíva v zisťovaní\na zistení, či všeobecným súdom vyvodený právny záver nie je v extrémnom nesúlade s jeho\nskutkovými zisteniami.\n38. Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej trestnej veci jednoznačne nejde\no zjavný alebo extrémny rozpor právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ale\no priklonenie sa súdov k určitým možným právnym záverom na základe skutkových zistení.\n39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 za ústavne súladný. Postupom všeobecných\nsúdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci (teda aj krajského súdu) sa podľa\nústavného súdu podarilo odstrániť akékoľvek pochybnosti o spáchaní skutku sťažovateľom\na jeho trestnej zodpovednosti zaň, a to zhodnotením dôkazov a po starostlivom,\nobjektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.\nPodľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu nie je poznačený takými\nnedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.\nSťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné spochybniť\nsprávnosť a ústavnosť rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym\nnázorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).\n\n14\n\n40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 3 To 137/2016 z 28. februára 2017 absentuje akákoľvek príčinná\nsúvislosť, čo bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenej.\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\n41. Pokiaľ ide namietané porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo 63/2017 z 13. februára 2018, ktorým bolo podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa podané proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa\nz dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ústavný súd pristúpil\nk jeho preskúmaniu na základe rovnakých kritérií, ako pri preskúmavaní druhostupňového\nrozhodnutia.\n42. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:\n„Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že podstata väčšiny námietok obvineného\nspočíva v tom, že nimi spochybňuje hodnotenie jednotlivých dôkazov a v nadväznosti na to\nskutkové závery okresného a krajského súdu, pričom Najvyššiemu súdu v súlade s doposiaľ\nuplatnenou obhajobou predkladá vlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu z odchylného\nhodnotenia vykonaných dôkazov. Naplnenie označených dovolacích dôvodov vidí aj v\nporušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vyvstáva zo skutočnosti, že súdy\nsa nezaoberali správaním sa poškodeného pred samotným fyzickým konfliktom s obvineným\na rovnako neposúdením nutnej obrany podľa § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák...“\n43. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolací\nsúd uviedol, že „K naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.\ndochádza porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd uvádza, že vo\nvšeobecnosti možno právo na obhajobu chápať ako vytvorenie podmienok na plné\n15\n\nuplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii\norgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo\nna obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa premietlo do viacerých\nustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu\nobvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z\nnich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní,\nsamo o sebe nezakladá dovolací dôvod. Zásadným porušením práva na obhajobu sa preto\nrozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda ak po celé konanie, alebo\nurčitú časť konania obvinený obhajcu nemá, hoci ho mal mať.\nZ obvineným uvádzaných skutočností Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade\ndošlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom a poukazuje aj na to, že\nprvostupňový ako aj odvolací sud v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne uviedli, ktoré\nskutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými\núvahami sa spravovali pri ich hodnotení. Z ich odôvodnení je zároveň zrejmé, ako sa\nvyrovnali\n\ns\n\nobhajobou\n\nobvineného.\n\nOdôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového\n\na druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu\ntvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 1. júna 2016, sp. zn. I. US 336/2016). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním\nv predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa\nv napadnutom rozhodnutí náležíte vysporiadal, postačí ak odvolací odkáže na vecne\nsprávne\n\ndôvody\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia.\n\nPreto\n\nje\n\nnámietka\n\nobvineného\n\no neodôvodnenosti rozhodnutí v tomto konaní irelevantná.“.\n44. Sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku najvyšší súd vyhodnotil takto: «Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie\nmožno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného\nskutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť\na úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nK uvedenému dovolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní\noprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania\n16\n\nnemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani\nmeniť ani dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho\nstupňa vyjadrenú v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba\nnámietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa\npritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu\nvykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,\nže nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol\nv konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého\nstupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci\nodvolacieho konania. Nie je preto prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol\nzistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie\nvykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu\nsúdov prvého a druhého stupňa. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“\ninštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nV prípade námietok obvineného uvádzané v dovolaní, tieto sú nepochybne skutkové,\nktoré vecne nezodpovedajú nielen obvineným označenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i) Tr. por., ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1\ntohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por., kedy je osobou oprávnenou na podanie dovolania\nvýlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami\nobvineného nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod\nč. 14/2015).\nZ hľadiska možnosti posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany\nako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu treba uviesť, že zistený skutok by musel\nobsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane\nalebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Tr. por. naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako\nnespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti by ich spĺňali (pozri\nrozhodnutie Najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014).\n17\n\nTak ako je ustálený skutok vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku ako aj\nodvolacieho rozsudku však nedáva žiadnu možnosť uvažovať o konaní obvineného ako\no konaní v nutnej obrane v zmysle ust. § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák.. Zistený skutok obvineného\nbol v súlade so zákonom správne právne posúdený ako pokračovací prečin ublíženia na\nzdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva\npodľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2/ skutkovej vety podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c)\nTr. zák.. Námietka obvineného spočívajúca v neodôvodnení rozhodnutia, v čom mala\nspočívať ťažká ujma na zdraví poškodeného\n\nje rovnako námietkou\n\nskutkovou, ktorou sa Najvyšší súd ako dovolací súd nezaoberal.»\n45. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ rozhodnutie\nnajvyššieho súdu napáda predovšetkým z dôvodu, že dovolací súd „nenapravil“ alebo\n„schválil“ rozhodnutia a v podstate aj postupy súdov nižších stupňov.\n46. Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska požadovanej ochrany základným\nprávam sťažovateľa je dôležitou tá skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup\na konečné rozhodnutie v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho rozhodnutia\nzodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade nespočíva v skúmaní\na rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa prednesenou v dovolaní vecne\nzaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom prijatý verdikt a jeho vyhláseniu\npredchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je adekvátne zdôvodnený. Inak\npovedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné zákonné ustanovenie\numožňovalo a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne presvedčivo odôvodnil,\nústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu všeobecného súdu vstupovať\nsvojou právomocou.\n47. Dovolací súd v tomto smere svoj postup a rozhodnutie odôvodnil poukazom\nna konkrétne zákonné ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku], ktorých\npoužitie v danej veci v podstate zadefinoval sťažovateľ (podaním dovolania z týchto\ndôvodov) a ktorými bol dovolací súd viazaný. Tieto ustanovenia najvyšší súd interpretoval\na v konečnom dôsledku aplikoval na vec sťažovateľa tak, že z ich hľadiska námietky\nsťažovateľa preskúmal a vyhodnotil.\n18\n\n48. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade formulovanej\ninterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním\nprezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní jednak neumožňovala vysloviť\nporušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a jednak, že predstavuje výhrady\nku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna\nopravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Uvedené predstavuje jasnú a zreteľnú\nodpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľa. Konštatovanie o potrebe odmietnutia jeho\ndovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade\nrelevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu a na základe\nktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté\nv napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania\nv konaní o dovolaní.\n49. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa v tejto časti\nsťažnosti ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde odmietol.\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy\na práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru\n51. Ústavný súd z obsahu sťažnosti ale ani z obsahu namietaných rozhodnutí\nvšeobecných súdov nezistil, aby tieto v okolnostiach daného prípadu prejudikovali\nrozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa\nktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd\nnevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).\n52. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,\nktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina\nbola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba\n19\n\npovažovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom\na považuje ho za vopred odsúdeného (III. ÚS 410/08).\n53. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že\nprezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej\nporušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej\nz trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej\nvina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).\n54. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti považuje sťažnosť\nza zjavne neopodstatnenú, a to už na prvý pohľad, keďže k porušeniu tohto základného\npráva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 2 dohovoru) dochádza pri prezumovaní viny\nv priebehu trestného konania v období pred vydaním konečného rozhodnutia o vine.\nV danej veci boli sťažovateľom napadnuté konečné rozhodnutia v merite veci, t. j.\nrozhodnutia, ktorými bola vina sťažovateľa vyslovená. Zjavne teda nedošlo a ani nemohlo\ndôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia základného práva ustanoveného\ntýmito článkami ústavy a dohovoru či už rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho\nsúdu.\n55. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.\nK namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu\n56. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné\ninterpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky\nvyjadrujúce princíp právneho štátu. Tieto základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady\nnemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len\nsúčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp.\nmedzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru\n20\n\npostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto\nzákladného interpretačného, resp. aplikačného pravidla. Sťažnosť sťažovateľa preto aj\nv tejto jej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\n57. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie\no ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia\nzákladných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. novembra 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "nutná obrana"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d"}, {"guid": "ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 563/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345"}, {"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:ee9b5b7c-22b3-4861-8d1a-c5e56fe5845a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee9b5b7c-22b3-4861-8d1a-c5e56fe5845a"}, {"guid": "ussr:43cd1778-0360-4fd1-a8f0-a5ffd4750f4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 1/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2011 z 18. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43cd1778-0360-4fd1-a8f0-a5ffd4750f4f"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:7d99719f-93ad-4661-80ae-a438a451fc84", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 410/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 410/08 z 4. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d99719f-93ad-4661-80ae-a438a451fc84"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/06 z 21. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-21", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "66845fbc-fa4b-4b0a-a270-091fe7612fb3:63fad3bb-2c55-4c48-aaff-cd395f772228", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6414010572.1", "spisova_znacka": "3To/137/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/137/2016 z 17. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-01-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6414010572.1"}], "citovane_v": []}