{"guid": "ussr:d89af2ec-3c8c-448e-b723-aac1f2f283fe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.470.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 470/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 470/2018 z 20. 3. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. marca 2019, sp. zn. III. ÚS 470/2018, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.470.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2019-03-20", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje konať bez zbytočných prieťahov", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d89af2ec-3c8c-448e-b723-aac1f2f283fe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.470.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.470.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.470.2018.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 470/2018-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu Mojmíra\nMamojku v konaní o ústavnej sťažnosti\n, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Kominárska 2, 4, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, na prejednanie záležitosti\n\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013\nporušené bolo.\n2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 S 166/2013 konal bez zbytočných prieťahov.\n\n3.\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie\n\nv sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť\nmu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť\n, trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť\ncentov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Hutňana, Kominárska 2, 4,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 470/2018 zo 4. decembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného\ndo 28. februára 2019 na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej aj „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie práva na\nprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 (ďalej aj\n„namietané konanie“), vo zvyšnej časti – vo vzťahu k namietanému postupu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 7 Sži 7/2016 sťažnosť\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 25. júna 2013\nkrajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 31095/2013-23-II z 23. apríla 2013.\nPredmetným rozhodnutím nebolo vyhovené jeho žiadosti o sprístupnenie informácií\nv zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v platnom znení (ďalej len\n2\n\n„zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), v zmysle ktorej sťažovateľ požadoval „...\nsprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva\nv Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská\nrepublika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh...“. Sťažovateľ, opisujúc priebeh\nnapadnutého konania, uvádza, že 3. februára 2015 navrhol konanie prerušiť podľa § 109\nods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „OSP“), pretože sa domnieval, že § 11 ods. 1 písm. d) zákona\no slobodnom prístupe k informáciám je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), a žiadal, aby bola vec postúpená ústavnému súdu. O tomto návrhu krajský súd\nrozhodol uznesením z 21. augusta 2015. Dňa 1. marca 2016 sa vo veci uskutočnilo\npojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa predložil «email Ministerstva\nspravodlivosti ČR zo dňa 18.02.2016 a písomné úvodné stanovisko ČR vo veci Eremiášová\na Pechová v. Česká republika, ktoré si sťažovateľ vyžiadal od Ministerstva spravodlivosti,\na to na základe (českého) zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám. Išlo\nteda o obdobné informácie, aké sťažovateľ požadoval od Ministerstva spravodlivosti SR.\nNavyše ust. § 11 ods. 4 písm. b), českého) zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe\nk informáciám je obsahovo zhodné s ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, na ktorom založilo obmedzenie prístupu k požadovaným informáciám\n(ďalej ako „ZSI“). Po predložení uvedených dôkazov KS BA odročil pojednávanie, a to\nnapriek tomu, že účasť na tomto pojednávaní nebola podľa predvolania potrebná, teda, na\ntomto pojednávaní malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku vo veci samej.».\n3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd 22. marca 2016 vyhlásil rozsudok, ktorým\njeho žalobu zamietol. V rámci prípravy odvolania sťažovateľ zistil, že dôkazy, ktoré\npredložil krajskému súdu na pojednávaní 1. marca 2016, sa v súdnom spise vôbec\nnenachádzajú, a ich predloženie nebolo v odôvodnení rozsudku krajského súdu spomenuté,\nhoci boli dôvodom odročenia pojednávania. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal\nodvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 7 Sži 7/2016 z 28. júna 2018.\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že strata dôkazov predstavuje jednu\n\n3\n\nzo skutočností, pre ktoré bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\n4. Dňa 4. septembra 2018 sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu sťažnosť,\nv ktorej namietal procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nezaložení\npredložených dôkazov do spisu a domáhal sa ich nájdenia. Podpredseda krajského súdu\nna túto sťažnosť odpovedal podaním zo 14. septembra 2018, v ktorom sa však nezaoberal\nnámietkami sťažovateľa, ale iba primeranosťou dĺžky konania.\n5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podrobil kritike postup všeobecných súdov\nv napadnutom konaní, a to najmä postup krajského súdu. Namieta, že konanie pred ním trvá\nuž tri a pol roka, krajský súd procesne pochybil, a preto najvyšší súd zrušil jeho rozsudok\na právna vec je po päť a pol roku opäť na začiatku.\n6. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy\nnálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho\nprávo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň\npožaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 200 €\na náhradu trov právneho zastúpenia.\n7. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2018 vyjadril\nk sťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV/645/2018 zo 17. januára 2019, ktorý bol\nprostredníctvom faxu doručený ústavnému súdu 18. januára 2019. Spisový materiál bol\nústavnému súdu doručený spolu s prípisom v listinnej podobe 24. januára 2019. Predseda\nkrajského súdu vo svojom vyjadrení zrekapituloval priebeh namietaného konania a vyjadril\npresvedčenie, že krajský súd postupoval v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov.\nZa najdlhší časový úsek, počas ktorého krajský súd nekonal, považoval obdobie\nod 12. decembra 2013 do 29. októbra 2014, keď bol „spis na lehote k vytýčeniu termínu\npojednávania z dôvodu, že senát musel predvolávať na pojednávanie najstaršie veci\na v poradí, v akom boli na súd prijaté“. Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že\nsúhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n4\n\n8. Ústavný súd 21. januára 2019 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu\nzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.\nPrávny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným\nústavnému súdu 1. februára 2019, v ktorom uviedol, že „Stanovisko sa obmedzuje iba na\nexistenciu zbytočných prieťahov a nie aj na celkovú dĺžku konania pred KS BA, ktorá je\npodľa sťažovateľa zjavne neprimeraná (46 mesiacov pred Krajským súdom v Bratislave).\nSťažovateľ už vo svojej sťažnosti poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného\nkolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.04.2011 č. Cpjn 206/2010, podľa\nktorého koncept zbytočných prieťahov je odlišný od konceptu neprimerane dlhých konaní.\nPodľa tohto stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky aj pri absencii zbytočných\nprieťahov, môže byť konanie neprimerane dlhé, čo znamená porušenie čl. 6 ods. 1\nDohovoru. Obsah základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru je preto širší ako obsah základného práva na prerokovane veci bez\nzbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čo potvrdil ESĽP v rozsudku\nvo veci Grešáková v. Slovakia. Aj sťažovateľ v bode 10. svojej sťažnosti výslovne uviedol, že\nsa domáha primárne preskúmania toho, či konanie iniciovaného jeho žalobou zo dňa\n25.06.2013 pred súdmi všetkých stupňov trvá neprimerane dlho, čo znamená bez ohľadu na\nvýskyt prípadných zbytočných prieťahov. Avšak, aj pokiaľ ide o koncept zbytočných\nprieťahov, v predmetnom konaní sa zbytočné prieťahy vyskytli. Konkrétne ide o obdobie od 12.12.2013 do 29.10.2014, čo KS BA výslovne uznal v Stanovisku.\nNapriek uznaniu týchto prieťahov, tieto KS BA bagatelizuje a nepovažuje ich za\nrelevantné pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa. Stanovisko navyše uvádza viacero\nnesprávnych alebo zavádzajúcich tvrdení. Žalobca nepodal dňa 18.12.2015 žiadosť\no odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. Návrh sťažovateľa na odročenie\npojednávania zo dňa 02.04.2015 bol daný iba z dôvodu nesprávneho procesného postupu\nsúdu, ktorý tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel z dôvodov uvedených sťažovateľom\na najskôr rozhodoval o sťažovateľovom návrhu na prerušenie konania. Sťažovateľ nežiadal\nKS BA dňa 27.11.2018 o odročenie pojednávania, ale bol to žalovaný. KS BA v Stanovisko\nnavyše výslovne uznal, že predloženie dôkazov sťažovateľom na pojednávaní dňa\n01.03.2016 bolo dôvodom odročenia pojednávania. Tieto dôkazy KS BA následne\nsťažovateľovi stratil, ich predloženie nezahrnul do svojho rozsudku a po vydaní zrušujúceho\n5\n\nuznesenia Najvyššieho súdu SR sa odmietol zaoberať ich dohľadaním, hoci bol na to\nvyzvaný.\n... K strate dôkazov zo strany KS BA poukazuje na nález Ústavného súdu SR\nIII. ÚS 282/2018 ktorý takéto obdobné skutočnosti vyhodnocuje ako neefektívny postup\nsúdu, pretože vedie k zrušeniu súdneho rozhodnutia odvolacím súdom. Rozsudok KS BA bol\nokrem toho zrušený, aj pre ďalšie vážne procesné pochybenia, medzi ktoré patrilo aj\nneoboznámenie s obsahom prednesov a dôkazov a nevydanie uznesenia o skončení\ndokazovania. Sťažovateľ si dovoľuje vyzvať Ústavný súd SR, aby pri určovaní výšky\nfinančného zadosťučinenia vychádzal z dĺžky celého súdneho konania pred KS BA, ktoré je\nneprimerane dlhé (a nielen z dĺžky samotných prieťahov v tomto súdnom konaní)...“.\n9. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že netrvá na konaní verejného\nústneho pojednávania, a zároveň podal návrh na spojenie tejto veci s ústavnou sťažnosťou,\nktorú pripojil k svojmu vyjadreniu a ktorá je vedená ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 210/2019. Táto neskôr podaná ústavná sťažnosť sa týka dĺžky rozhodovania\nnajvyššieho súdu o opravnom prostriedku (vec vedená pod sp. zn. 7 Sži 7/2016), ktorý\nsťažovateľ uplatnil proti rozhodnutiu krajského súdu z 22. marca 2016, a preto podľa jeho\nnázoru súvisí s namietaným konaním.\n10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa\npri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,\npoužije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom\nsúde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou\nsťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že\nod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n11. V súlade s čl. II bod 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu\nSlovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období\nod 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou\n6\n\nBaricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana\nBaricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené\nsenát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti\nv zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.\nII.\n12. Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 5 S 166/2013 ústavný\nsúd zistil, že vo veci boli až dosiaľ vo vzťahu k predmetu sťažnosti vykonané tieto pre jej\nposúdenie relevantné procesné úkony:\n- 25. júna 2013 bola krajskému súdu doručená žaloba,\n- 8. októbra 2013 krajský súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe\na predloženie súvisiacich administratívnych spisov (pokyn realizovaný 21. novembra 2013),\n- 12. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného; zároveň\nžalovaný navrhol spojenie vecí na spoločné konanie,\n- 16. decembra 2013 krajský súd zaslal vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi,\n- 29. októbra 2014 krajský súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku\nna 2. december 2014,\n- 7. novembra 2014 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,\n- 2. decembra 2014 krajský súd uznesením konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho\npoplatku,\n- 4. decembra 2014 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobu,\n- 10. decembra 2014 krajský súd zrušil uznesenie o zastavení konania z 2. decembra\n2014,\n- 3. februára 2015 sťažovateľ podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1\npísm. b) OSP,\n- 19. februára 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 14. apríl 2015,\n- 2. apríla 2015 sťažovateľ požiadal o odročenie termínu pojednávania, pretože\nnebolo rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania,\n- 13. apríla 2015 krajský súd zrušil termín pojednávania,\n- 21. augusta 2015 krajský súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania\n(právoplatné 19. septembra 2015),\n7\n\n- 16. októbra 2015 sťažovateľ požiadal o nariadenie termínu pojednávania,\n- 25. novembra 2015 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2016,\n- 18. decembra 2015 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie\npojednávaní,\n- 20. januára 2016 krajský súd odročil termín pojednávania na 1. marec 2016,\n- 1. marca 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 2016,\n- 22. marca 2016 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá,\n- 26. apríla 2016 sťažovateľ podal odvolanie,\n- 15. augusta 2016 bol spis s podaným opravným prostriedkom doručený\nnajvyššiemu súdu,\n- 21. marca 2017 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu ďalšie dokumenty,\n- 28. júna 2018 najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Sži 7/2016, že rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (6. júla 2018 bol spis doručený\nkrajskému súdu),\n- 18. októbra 2018 krajský súd nariadil termín pojednávania na 27. november 2018\n- 22. novembra 2018 sťažovateľ doručil vyjadrenie,\n- 27. novembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené\nna 11. december 2018,\n- 1. decembra 2018 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,\n7. decembra 2018 doručil vyjadrenie sťažovateľ,\n- 11. decembra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd vyhlásil\nrozsudok, ktorým rozhodnutie ministerstva zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého\nstupňa na ďalšie konanie.\nIII.\n13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n8\n\n14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n15. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva\nvychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného\npráva na prerokovanie veci v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,\nv ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným\nprerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia\nneodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu\nalebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak\nako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).\n16. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom\nkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania\nobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.\n17. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom\nprikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana\nich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa\nkonanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo\nnajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle\na hospodárne podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako\nzákladný princíp správneho súdneho konania v § 5 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a povinnosť konať bez\nprieťahov i v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov, ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP. Aj správny súd je teda povinný\npostupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,\npredchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného\nzaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\n9\n\n18. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a nadväzne\ni judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo\nnebolo porušené právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy\ns ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto\ntroch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie\núčastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade\ns judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)\nv posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,\nII. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.\n19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,\nže predmetom napadnutého konania bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti v tom čase účinného Občianskeho súdneho\nporiadku. Ústavný súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej\nstránke ako zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou\núpravou a tiež príslušnou judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani\nskutkovú zložitosť, keďže skutkový stav veci je v podstate ustálený a nevyžaduje si\nkomplikované dokazovanie.\n20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných\nprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. Ústavný súd z obsahu\nzapožičaného spisu krajského súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by bolo možné\npripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania alebo\nspomalením jeho priebehu, hoci nemožno ponechať celkom bez povšimnutia, že si\nsťažovateľ náležite nesplnil svoju poplatkovú povinnosť pri jej vzniku, t. j. súčasne\ns podaním žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.\no súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] ani po (i keď oneskorenej) výzve správneho\nsúdu. K námietke krajského súdu, že sťažovateľ žiadal 18. decembra 2015 o odročenie\npojednávania nariadeného na 26. január 2016, ústavný súd po overení tejto námietky\nuvádza, že o odročenie pojednávania nežiadal sťažovateľ, ale žalovaný, preto zaň nemôže\n10\n\nniesť zodpovednosť sťažovateľ. Rovnako nemožno vytknúť sťažovateľovi uplatňovanie\nprocesných prostriedkov, ktoré mu k ochrane jeho práv poskytuje právny poriadok (v jeho\nprípade to bol návrh na prerušenie konania). Pochopiteľne to však znamenalo, že krajský\nsúd sa s týmto návrhom musel v rámci určitého času vysporiadať.\n21. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti\ndĺžky trvania namietaného konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov\nv tomto konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy) môže pritom podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen\nneodôvodnenou\n\nnečinnosťou\n\nvšeobecného\n\nsúdu,\n\nale\n\naj\n\njeho\n\nneefektívnou,\n\nresp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu\nprávnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,\nIV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Na tom nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľa, že\nústavný súd by mal posudzovať prípadné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu\nku konaniu ako celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp. obdobia nečinnosti. K tomu\nústavný súd uvádza, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu štátnych\norgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku konania na\njednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003,\nč. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti\nmedzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých\nfáz konania bola primeraná alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12.\n2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné,\npretože sledujú rovnaký cieľ, a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo\nk porušeniu práv sťažovateľa. Aj ústavný súd pri posudzovaní prípadného porušenia\nnamietaného článku dohovoru dbá na podstatu a účel poskytovania ústavnej ochrany, a to\nbez ohľadu na to, ktorý z uvedených spôsobov uplatní, pretože oba spôsoby sledujú ten istý\ncieľ.\n22. Ústavný súd v rámci posudzovania uvedeného kritéria zistil, že namietané\nkonanie iniciované sťažovateľom podaním žaloby 25. júna 2013 prebiehalo v zásade\nplynulo, až na obdobie od zaslania vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi (16. december\n11\n\n2013) do nariadenia termínu pojednávania (29. október 2014), v ktorom krajský súd viac\nako 10 mesiacov neuskutočnil ani jeden úkon. Postup krajského súdu však väčšmi\ncharakterizovala nesústredenosť, resp. neefektívnosť jeho procesných úkonov. Tá sa\nprejavila hneď v počiatkoch namietaného konania, keď krajský súd vykonal vo veci\nniekoľko procesných úkonov, a až potom, po viac ako roku (7. november 2014) vyzval\nsťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ v lehote stanovenej krajským\nsúdom súdny poplatok za podanú žalobu nezaplatil, na čo krajský súd pristúpil k vydaniu\nuznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Následne 4. decembra\n2014 sťažovateľ súdny poplatok zaplatil a krajský súd 10. decembra 2014 uznesenie\no zastavení konania zrušil. Výzva na zaplatenia súdneho poplatku mala byť procesným\núkonom uskutočneným ihneď po podaní žaloby; pokiaľ sa tak nestalo a krajský súd už začal\nvo veci samej konať, procesné úkony spočívajúce vo vydaní uznesenia o zastavení konania\npre nezaplatenie súdneho poplatku a nadväzne uznesenia o zrušení tohto rozhodnutia sa\ns poukazom na § 10 ods. 2 písm. a) o súdnych poplatkoch javia ako nadbytočné\na neefektívne.\n23. Ďalšie 6-mesačné obdobie neefektívnej činnosti možno identifikovať v čase, keď\nsťažovateľ navrhol prerušenie konania (3. februára 2015) do rozhodnutia o tomto návrhu\n(21. august 2015). V rámci tohto obdobia krajský súd nariadil termín pojednávania\nna 14. apríl 2015, sťažovateľ však vzápätí požiadal o odročenie tohto pojednávania, pretože\nnebolo rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania. Neefektivita postupu krajského\nsúdu sa prejavila v tom, že zrušil nariadený termín pojednávania, hoci o prerušení konania\nmohol rozhodnúť aj v rámci tohto pojednávania. O návrhu na prerušenie konania napokon\nrozhodol až 21. augusta 2015 a nový termín pojednávania nariadil (na žiadosť sťažovateľa\ndoručenú mu 16. októbra 2015) až na 26. január 2016. Neefektívny postup krajského súdu\ndokazuje napokon aj fakt, že najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 7 Sži 7/2016\nz 28. júna 2018 zrušil jeho prvé rozhodnutie z 22. marca 2016 z dôvodu procesných\npochybení, ktoré tkveli najmä v tom, že právny zástupca sťažovateľa predložil\nna pojednávaní, ktoré sa konalo 1. marca 2016, listinné dôkazy, avšak z obsahu súdneho\nspisu najvyššiemu súdu nevyplynulo, že by boli jeho súčasťou. Uvedené nesvedčí\no zodpovednom prístupe krajského súdu k dôkazom predloženým účastníkom konania\n12\n\na keďže sa krajský súd k tejto okolnosti nevyjadril ani v rámci stanoviska k ústavnej\nsťažnosti, ústavný súd takýto prístup nemôže opomenúť.\n24. Trvanie namietaného konania nesporne poznačilo i rozhodovanie najvyššieho\nsúdu o opravnom prostriedku (od predloženia spisu najvyššiemu súdu 15. augusta 2016\ndo vyhlásenia rozhodnutia 28. júna 2018), ktorého dĺžku ústavný súd vyhodnocuje ako\nhraničiacu s akceptovateľnosťou. Najvyšší súd uviedol, že vec sťažovateľa riešil v poradí,\nv akom mu bola doručená, čo ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže nešlo o vec,\nktorá by vykazovala zvláštny stupeň naliehavosti. Na druhej strane je však potrebné\npoukázať na to, že v rámci odôvodnenia rozhodnutia sa najvyšší súd v podstate obmedzil\nlen na procesné pochybenia krajského súdu (s. 14 a 15 uznesenia najvyššieho súdu, pozn.),\nktoré ho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, avšak právnu stránku veci nechal\nbez povšimnutia. V tomto kontexte sa ústavnému súdu javí, že odôvodnenie rozhodnutia\nz kvalitatívnej stránky nezodpovedá dĺžke, ktorú si odvolacie konanie vyžiadalo, pretože\nprípad nijako právne neosvetlilo. Keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1\ndohovoru najvyšším súdom už ústavný súd rozhodol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nsťažovateľa (uznesenie sp. zn. III. ÚS 470/2018 zo 4. decembra 2018), nepovažoval\nza potrebné zaoberať sa jeho návrhom na spojenie aktuálne prejednávanej veci s ústavnou\nsťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 210/2019, v ktorej sťažovateľ opakovane namieta\npostup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Sži 7/2016. Na dobu rozhodovania najvyššieho\nsúdu a zmysel jeho rozhodnutia však prihliadol v rámci hodnotenia celkovej dĺžky konania.\n25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý\nmal negatívny dopad na súvislý priebeh posudzovaného konania, boli postup krajského súdu\na zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku neefektívnej činnosti a zistených období\nnečinnosti. Z celkovej dĺžky konania trvajúceho ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu\n5 rokov a 5 mesiacov prebiehalo konanie na úrovni krajského súdu 3 roky a 7 mesiacov,\nz ktorých krajský súd 10 mesiacov nekonal bez toho, aby mu v tom bránila nejaká zákonná\nprekážka. K neprimeranej dĺžke súdneho konania však prispel najmä jeho nesústredený\npostup rozobratý na inom miesto tohto nálezu (bod 22 a 23) a s tým súvisiace odvolacie\nkonanie (bod 24). Ústavný súd preto dospel k záveru, že vec sťažovateľa vedená\n13\n\npred krajským súdom pod sp. zn. 5 S 166/2013 nebola prerokovaná v primeranej lehote,\nv dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1\nvýroku nálezu).\nIV.\n26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa\nčl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva\nalebo slobody porušil, vo veci konal.\n27. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľa\nzaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že namietané konanie nebolo\npodľa zistení\n\nústavného\n\nsúdu\n\nv\n\nčase\n\njeho\n\nrozhodovania\n\nprávoplatne\n\nskončené\n\n(9. februára 2019 podal žalovaný proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť), bolo\npotrebné prikázať krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 166/2013 konať\npo vrátení spisu z ústavného súdu postupom podľa § 450 a 451 SSP bez zbytočných\nprieťahov (bod 2 výroku nálezu).\n28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný\nsúd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie, ak o to požiadal.\n29. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha\nprimeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,\na z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný\nsúd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý\nporušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,\nv tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2\n14\n\ncitovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom\no 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.\n30. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 200 €, ktorú\nodôvodnil pocitom bezmocnosti a dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti\na z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv. Uvádza, že sa od žalovaného\ndomáhal verejne dostupných informácií, ktoré sa týkajú právoplatne skončeného konania,\na ktoré sú verejné dostupné už počas prebiehajúceho konania. Napriek tomu, že má právo\nna prístup k informáciám v zákonnej lehote ôsmich pracovných dní, ani po vyše päť a pol\nroku od podania žiadosti o sprístupnenie informácie nedisponuje žiadanými informáciami\na náprava tohto stavu je podľa jeho názoru v nedohľadne.\n31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného\npráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje\nnielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho\nporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto\nprípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného\nzadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym\nsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru\npriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.\n32. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú\ndoterajšiu dĺžku napadnutého konania a v rámci neho na obdobie neodôvodnenej nečinnosti,\nresp. nesústredenej činnosti krajského súdu. Na druhej strane však vo veľkej miere\nprihliadol na to, čo je pre sťažovateľa v „hre“, keď v priebehu napadnutého konania sám\nargumentoval, že išlo o sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne dostupné. Nešlo pritom\nani o komplikovanú, resp. naliehavú záležitosť, ako záujem maloletých detí či obmedzenie\nosobnej slobody, kde je záujem na rýchlom prerokovaní veci zvýšený, preto sa ani výška\nfinančného zadosťučinenia nemôže porovnávať s výškou, akú ústavný súd priznáva\nv takýchto prípadoch. K metodike výpočtu primeraného finančného zadosťučinenia\npredostretej sťažovateľom (s. 8 – 10 ústavnej sťažnosti), ktorou odôvodňoval ním žiadanú\n15\n\nvýšku 2 200 €, ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP akceptuje priznávanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola\nnižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku,\nrozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009,\nč. 8301/06). S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané a spravodlivé\npriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 133 ods. 3 písm. e)\nzákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).\n33. Ústavný súd nad rámec veci, vychádzajúc z poznatkov vo vlastnej rozhodovacej\nčinnosti, a to počtu podaní sťažovateľa adresovaných ústavnému súdu, ktorých je od roku\n2014 ku dňu rozhodnutia 20, ako aj písomného stanoviska ministerstva č. 34787/2019/142-I\nz 23. januára 2019, ktoré si pre účely rozhodovania o viacerých obdobných ústavných\nsťažnostiach totožného sťažovateľa vyžiadal a z obsahu ktorého vyplynulo, že ministerstvo\nza obdobie rokov 2013 – 2018 eviduje celkovo 66 žiadostí sťažovateľa podľa zákona\no slobodnom prístupe k informáciám a že voči ministerstvu je v súčasnosti vedených viac\nako desať súdnych konaní týkajúcich sa správnych žalôb, v ktorých sťažovateľ vystupuje\nv procesnom postavení žalobcu, nemohol ponechať bez povšimnutia, že predmet i obsah\ntýchto podaní je v zásade rovnaký a ich charakter vykazuje známky účelového využívania\nprocesných inštitútov zrejme s cieľom dosiahnutia vyslovenia porušenia práv sťažovateľa\na následného\n\npriznania\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\npovažuje\n\nsíce\n\nza neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na druhej strane však\npoukazuje na to, že takéto správanie sťažovateľa sa už javí ako hraničné k zneužívaniu\npráva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov (čl. 5 Civilného\nsporového poriadku, resp. čl. 5 ods. 12 SSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde).\nK tomu je potrebné poznamenať, že úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu\nochranu správaniu čestnému.\n34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny\nzástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou 498,55 € za tri úkony právnej služby.\n16\n\n35. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania za prvé dva úkony právnej\nslužby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá\nbola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden\núkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)\npredstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €\n(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018,\nt. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku\n2019 – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 29. januára 2019, ústavný súd vychádzal\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý\npolrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných\npravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný paušál). Trovy\nprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu\n498,55 €, a ústavný súd ju sťažovateľovi priznal v celej uplatnenej výške (bod 4 výroku\nnálezu).\n36. Náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona\no ústavnom súde v spojení s § 176 ods. 1 SSP).\n37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. marca 2019\n\n17", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "konanie-plynulosť", "prieťahy v konaní-neefektívny postup", "informácie-poskytovanie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "prieťahy v konaní-neefektívny postup"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/166/2013", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2135e4c4-d42f-488f-98c5-5a53760e5c6b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.282.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 282/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 282/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.282.2018.2"}, {"guid": "ussr:bffeb16a-e7a2-426f-996d-191228d9655c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 1071, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bffeb16a-e7a2-426f-996d-191228d9655c"}, {"guid": "ussr:e5d5dc7c-4de2-44e6-87c5-99a3f812a1a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 1131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5d5dc7c-4de2-44e6-87c5-99a3f812a1a3"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/04 z 10. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-10", "citacie_n": 3834, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe"}, {"guid": "ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 1201, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:114f4573-92ea-43d7-85b5-e9afee3359de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.194.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 194/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 194/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.194.2020.1"}, {"guid": "ussr:31b5beea-d5d2-4d75-a32f-ba3af58df7bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.434.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 434/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 434/2018 z 10. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.434.2018.2"}, {"guid": "60c88928-3456-49b7-93ee-380b408345c8:f4824db3-6c3a-47ef-886f-8640bdd50354", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1119200005.1", "spisova_znacka": "1Cdo/153/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/153/2022 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1119200005.1"}]}