{"guid": "ussr:f263e610-6168-4878-b401-c9510671e4bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 3/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 3/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 3/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.3.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f263e610-6168-4878-b401-c9510671e4bb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.3.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.3.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.3.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 3/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu\nLadislava\n\nOrosza\n\na\n\nsudcu\n\nMiroslava\n\nDuriša\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Baranom, Námestie\nSNP 538/19, Stropkov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 6 Cdo 174/2017 z 30. augusta 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n28. novembra 2018 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 174/2017 z 30. augusta 2018 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému\nsúdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia, že do dedičstva po poručiteľke\n, narodenej\n\na zomrelej\n\naj „poručiteľka“), patria v katastrálnom území\n\n(ďalej\n\nnehnuteľnosti bližšie špecifikované\n\nv petite podanej žaloby, zapísané v príslušnom katastri nehnuteľností ako spoluvlastníctvo\nžalovaných\n\na\n\n, obaja\n\n(ďalej len „žalovaní“),\n\na to obaja vo veľkosti ½ k celku.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 3 D 65/2014 z 12. mája 2015 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.\nKrajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky\nrozsudkom sp. zn. 12 CoD 2/2015 z 8. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu)\npotvrdil rozsudok okresného súdu.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd\nnapadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.\nSťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že „predmetom vytýkaného porušenia\nnie je iný právny názor, než vo svojom rozhodnutí vyslovil porušovateľ práva, pretože\nv minulosti už bolo mnohokrát prejudikované, že ústavný súd nie je ďalšou odvolacou\ninštanciou preskúmania rozhodnutia. O právnom názore však principiálne možno uvažovať\niba vtedy, pokiaľ procesná alebo hmotnoprávna norma umožňuje, aby v rámci jej rozsahu\nbolo určitý záver možné vyvodiť (teda sa zmestí do jej vnútorného rozsahu). Naopak stav,\n\n2\n\nkedy súd použije taký právny rámec, do ktorého obsahu jeho závery spadať nemôžu, ide\no arbitrárne rozhodnutie.“.\nSťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení\nvychádzal pri objasnení inštitútu vzdania sa koakvizície mlčky z dvoch rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Československej republiky (ďalej len „NS ČSR“), a to rozhodnutia\nNS ČSR z 23. februára 1929 sp. zn. Rv III 493/28 a rozhodnutia NS ČSR\nzo 6. decembra 1929 sp. zn. Rv III 100/29. Podľa názoru sťažovateľky aplikácii týchto\nrozhodnutí bráni prijatie zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na jeho prechodné ustanovenie § 562,\nv ktorom sa uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej\nustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951; do tohto dňa sa tieto\nprávne pomery spravujú skorším právom.\nSťažovateľka je vzhľadom na uvedené toho názoru, že „... intertemporálne\nustanovenie citovaného právneho predpisu preto neumožňovalo Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky, aby na objasnenie vlastníckych vzťahov v prejednávanej veci\nvychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR z rokov 1929, ako je to súdom vyslovené\nv bode 18 napadnutého rozhodnutia“.\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza: „Porušovateľ práva tým, že odmietol opravný\nprostriedok sťažovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že do dedičstva po nebohej\n, narodenej\nnachádzajúce sa v k. ú.\nv katastri\n\nnehnuteľností\n\n, zomrelej\n\n, patria nehnuteľnosti\n\n. vymedzené v petite žaloby, ktoré sú v súčasnosti zapísané\nako\n\npodielové\n\nspoluvlastníctvo\n\nžalovaných\n\nvo\n\nveľkosti\n\nspoluvlastníckych podielov obaja ½ k celku, zasiahol do majetku sťažovateľky.\nHoci štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol vlastníctvo\n(zbohatol), zároveň nesmie prekážať nadobudnutiu vlastníctva. Keďže nadobudnutie\nvlastníctva uvedených dedičských podielov po nebohej matke sťažovateľky je späté\ns činnosťou orgánu verejnej moci, musí štát znáša zodpovednosť za činnosť orgánu verejnej\n\n3\n\nmoci v rozsahu, v ktorom táto činnosť má za následok obmedzenie alebo zmarenie\njej možnosti nadobudnúť vlastníctvo.“\nSťažovateľka je toho názoru, že skutkové i právne závery vyvodené najvyšším\nsúdom\n\nv napadnutom\n\nuznesení\n\nsú\n\nzjavne\n\nneodôvodnené,\n\na preto\n\narbitrárne,\n\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré mali za následok\nporušenie sťažovateľkinho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím nálezom\nvyslovil, že:\n„1. Základné právo Sťažovateľka na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, vlastnícke právo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nzo\n\ndňa\n\n30. 08. 2018\n\nsp. zn. 6 Cdo 174/2017 porušené boli;\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 174/2017 zo dňa 30. 08. 2018\na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12 CoD 2/2015 zo dňa 08.02.2017 zrušuje\na vec mu vracia na ďalšie konanie;\n3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 390,50 Eur,\nktorú je najvyšší súd SR povinný uhradiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa,\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n4\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej Rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľov.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa\ntohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom\nprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nSťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n\n5\n\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa č. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom\nsa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,\nktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n6\n\nZ judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nZ argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva\nna súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie predovšetkým z hľadiska skutočnosti,\nže považuje za ústavne nekonformný výklad a právny záver, ktorým najvyšší súd dospel\nk záveru, že poručiteľka sa vzdala práva vlastniť majetok z titulu koakvizície mlčky.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení formuloval\nsvoj vlastný právny záver ku skutočnosti, či nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom žaloby\npodanej sťažovateľkou, patrili do koakvizície medzi poručiteľkou a jej manželom\n, pričom uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti,\nresp. ½ pôvodného pozemku p. č.\n\nv k. ú.\n\npredmetné pozemky, nadobudol\n\n, ktorého súčasťou boli podľa žaloby\nkúpou v roku 1943 (výpis z pozemkovej\n\nknihy na č. l. 2). Zo všetkej dokumentácie predloženej v spise tento výpis najbližšie\nobjasňuje nadobudnutie predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami strán sporu.\nKeďže šlo o nadobudnutie vlastníckeho práva ešte pred účinnosťou Občianskeho zákonníka\nz roku 1950 (za účinnosti uhorského práva) a medzi stranami nebolo sporné, že medzi\na\n\nexistovalo platné manželstvo i majetkové\n\nspoločenstvo, aj s ohľadom na citovanú judikatúru Kúrie má najvyšší súd zato,\nže predmetné nehnuteľnosti (resp. pôvodný pozemok) patrili do koakvizície medzi\n. a\n\n. Prezumpcia existencie koakvizície, ktorú poznalo\n\nuhorské právo, nebola ničím vyvrátená.“\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil, že považuje za správny názor\nkrajského súdu o tom, že poručiteľka sa vzdala koakvizície mlčky, pričom nad rámec\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu na podporu názoru o vzdaní sa koakvizície mlčky\n\n7\n\ncituje dve rozhodnutia NS ČSR, a to rozhodnutie NS ČSR z 23. februára 1929\nsp. zn. Rv III 493/28 a rozhodnutie NS ČSR zo 6. decembra 1929 sp. zn. Rv III 100/29.\nNajvyšší súd ďalej uvádza, že tak, ako v prvom citovanom rozhodnutí NS ČSR\nsp. zn.\n\nRv\n\nIII\n\n493/28,\n\naj\n\ndlhú\n\nkeď bol za vlastníka považovaný\n\ndobu\n\nrešpektovala\n\nstav,\n\na svoje práva z koakvizície dlhodobo\n\nnevyužila, pričom podľa názoru najvyššieho súdu aj druhé citované rozhodnutie NS ČSR\npoukazuje na dlhodobé nevyužitie svojho práva.\nÚstavný súd uvádza, že inštitút koakvizície podľa uhorského obyčajového práva\nbol nahradený inštitútom zákonného majetkové spoločenstva manželov podľa § 22 zákona\nč. 265/1949 Sb. o rodinnom práve v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť\n1. januára 1950 a následne tento inštitút zákonného majetkového spoločenstva manželov\nbol s účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\nnahradený inštitútom bezpodielového spoluvlastníctva manželov.\nZákon č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve v znení neskorších predpisov,\nktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1950 a ktorým došlo k zavedeniu inštitútu zákonného\nmajetkového spoločenstva, ktorý nahradil inštitút koakvizície medzi manželmi, neobsahoval\nžiadne prechodné ustanovenia.\nZákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorým\nbol ustanovený inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo svojom prechodnom\nustanovení § 854 zakotvil, že pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami\ntohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych\nvzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa však posudzujú podľa\ndoterajších predpisov.\nVzhľadom\n\nna\n\ncitované\n\nzákonné\n\nustanovenia\n\nústavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže v predmetnom prípade nie je rozhodujúca aplikácia, resp. neaplikácia § 562 zákona\n\n8\n\nč. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, tak ako to v sťažnosti\nuvádza sťažovateľka.\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nz ústavnoprávneho\n\nhľadiska\n\nje\n\nrozhodujúcou\n\nskutočnosťou, že z obsahu dedičského rozhodnutia č. D 252/75 je zjavné, že cieľom\ndedičského konania po poručiteľovi\n\n(ďalej len „poručiteľ“)\n\nbolo obsiahnuť celý majetok poručiteľa, a to vrátane domnelého koakvizičného podielu\n.\nÚstavný súd považuje nahliadnutím do rozhodnutia štátneho notárstva v Poprade\nvo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi sp. zn. D 252/75 z 20. mája 1975,\nktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu v inom konaní vedenom ústavným súdom\npod. sp. zn. II. ÚS 636/2015, ktoré je v čase rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľky\nprávoplatne skončené, za preukázané, že v uvedenom dedičskom konaní sa rozhodovalo\naj o „spoluvlastníckom podiele k prázdnemu pozemku, zapísanom vo vl. č.\npod p. č.\n\nk. ú.\n\n, s podielom pod B 1 v polovici“. Za preberateľa dedičstva po poručiteľovi\n\nbol ustanovený jeho syn\n\nDedičského konania sa zúčastnila aj\n\n, pričom z predmetného rozhodnutia nevyplýva, že by\nbola spochybňovala predmet dedičského konania alebo si uplatnila svoje koakvizičné právo\nk majetku, ktorý bol predmetom tohto dedičského konania. Uvedeného dedičského konania\nsa zúčastnila aj samotná sťažovateľka.\nNajvyšší súd v súvislosti s uvedeným v napadnutom uznesení uvádza: „Z obsahu\ntohto rozhodnutia je zjavné, že cieľom bolo obsiahnuť celý majetok poručiteľa, pričom\ninštitút koakvizície nevyžadoval osobitné a výslovne vzdanie sa koakvizičného podielu\nzo strany pozostalej manželky (viď citované rozhodnutia NS ČSR).“\nZ citácie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pokiaľ najvyšší súd\nv napadnutom uznesení uviedol, že s odkazom na obsah dedičského rozhodnutia, na prax\nsúdov súvisiacu s koakvizíciou, ale aj správanie zainteresovaných osôb dlhé roky\npo dedičskom konaní možno bez pochýb uzavrieť, že predmetom dedenia mal byť celý\n\n9\n\nmajetok\n\nvrátane domnelého koakvizičného podielu manželky\n\na pozostalá manželka\n\nsa svojho koakvizičného podielu vzdala\n\nv prospech svojho syna\n\n‒ mlčky ‒, teda spôsobom existujúcim v časoch\n\nplatnosti koakvizície na území Slovenska nemožno tento záver podľa názoru ústavného\nsúdu považovať za ústavne neakceptovateľný. V nadväznosti na uvedené ústavný súd\nodmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 20\nods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd nepovažuje závery najvyššieho\nsúdu v napadnutom uznesení za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené a skutočnosti,\nktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ich porušenie nijako nesignalizujú,\nje sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "aplikácia právnych noriem", "dedenie, dedičstvo", "zákonné majetkové spoločenstvo", "intertemporalita", "právny predpis-hmotnoprávny"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:55c5a5cd-1d82-4f28-b0be-ee2a15b3ae4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.636.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 636/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 636/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.636.2015.1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}