{"guid": "ussr:5108e013-cd9b-4f2d-a23c-a2b0d55d1055", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.85.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 85/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 85/2018 z 13. 6. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. júna 2019, sp. zn. IV. ÚS 85/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.85.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-06-13", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5108e013-cd9b-4f2d-a23c-a2b0d55d1055", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.85.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.85.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.85.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 85/2018-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho\n(sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Školníkom,\nMierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Tdo 18/2017 zo 6. júna 2017, ako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,\ntakto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n7. augusta 2017\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\nJUDr. Jozefom Školníkom, Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 3 Tdo 18/2017 zo 6. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),\nako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.\n2. Sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi spravodajcovi\nLadislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo\n16. februára 2019.\nNa zasadnutí pléna ústavného súdu 25. apríla 2019 bol schválený Rozvrh práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2018 do 31. decembra 2019\n(ďalej len „rozvrh práce“). V súlade s čl. X bodom 3 rozvrhu práce bola vec sťažovateľa\nna základe rozhodnutia predsedu ústavného súdu o nariadení jej pridelenia zo 6. mája 2019,\nkeďže ide o naliehavú vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej\nneznesie odklad, pridelená náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu.\n3. Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu Okresného súdu Ružomberok\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 85/2014 vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nokresného súdu č. k. 1 T 85/2014-639 z 25. apríla 2016 uznaný za vinného zo spáchania\nzločinu neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na tom\nskutkovom základe, že „v období od presne nezistenej doby mesiaca október 2011\ndo presne nezistenej doby mesiaca február 2012 dával\nza firmu\n\n, konajúcemu\n, príkazy na zber, prepravu a\n\nuloženie inertného odpadu v objeme 16.928,3 m3, čo predstavuje 22.006,79 ton odpadu v\nrozsahu 441.932,18 eur na miesto, ktoré na tento účel nebolo určené, a to na pozemky\nparc. č.\n\no výmere 25.130 m2, zastavané plochy a nádvoria, k. ú.\n\n2\n\n,\n\nvo výmere 6.688 m2, zastavané plochy a nádvoria, k. ú.\nna LV č.\n\nk. ú.\n\n, vedené\n\n, ktorých vlastníkom sú\nvo vlastníckom podiele 1/1, ďalej na pozemky parc. č.\n\nvo výmere 7.308 m2, zastavaná plocha a nádvoria, k. ú.\nvýmere 4.792 m2, zastavaná plocha a nádvoria, k. ú.\nk. ú.\n\n,\n\nvo\n\n, vedených na LV Č.\n\n,\n\n, ktorých vlastníkom bola\n\n,\n\nvo vlastníckom podiele 1/1 a takéto nakladanie s odpadmi bolo v rozpore s ustanovením\n§ 18 ods. 1, 4 písm. a/, § 19 ods. 1 písm. g/ zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov“.\nOznačeným rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľovi uložený trest odňatia\nslobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným\ndohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a zároveň mu bola podľa § 287 ods. 1\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný poriadok“) uložená povinnosť nahradiť poškodenej obchodnej spoločnosti\n(ďalej\nlen „poškodená“), škodu vo výške 125 356 € (so zvyškom nároku na náhradu škody bola\npoškodená odkázaná na občianske súdne konanie, pozn.).\n4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľa,\nako\n\naj\n\nodvolania\n\nprokurátora\n\nOkresnej\n\nprokuratúry\n\nRužomberok\n\nrozsudkom\n\nč. k. 3 To 79/2016-681 zo 6. októbra 2016 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a f) v spojení s § 321\nods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výrokoch o treste\na o náhrade škody a, rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, sťažovateľovi\nuložil trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu\ns probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a podľa § 51 ods. 2 a 4\nTrestného zákona prikázal sťažovateľovi v skúšobnej dobe na vlastné náklady odstrániť\nodpad z pozemkov, na ktoré bol na základe jeho príkazov v rozpore so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi uložený. Krajský súd označeným rozsudkom poškodenú\ns jej nárokom na náhradu škody (v celom rozsahu, pozn.) podľa § 288 ods. 1 Trestného\nporiadku odkázal na civilný proces.\n\n3\n\n5. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 79/2016 zo 6. októbra 2016 podal\nsťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tdo 18/2017\nzo 6. júna 2017 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n6. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich\nv sťažnosti označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj konaním,\nktoré jeho vydaniu predchádzalo, a svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:\n«Sťažovateľ napáda uznesenie najvyššieho súdu preto, lebo v konaní, ktoré mu\npredchádzalo vrátane konaní prvostupňového a odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu, keď súdy subsumovali skutkový stav pod nesprávnu\nskutkovú podstatu trestného činu. Práve toto sa stalo jedným z dovolacích dôvodov - § 371\nods. 1 písm. i/ Tr. por.\nSťažovateľ sa okrem iného, počas celého trestného procesu obhajoval tým, že sa\nprotiprávneho konania, ktoré mu kládla obžaloba za vinu nedopustil. Súdy striktne trvali\nna jeho vine, napriek existencii kardinálneho dôkazu, ktorý bol do trestného spisu pripojený\na ktorým bolo rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Ružomberku, úseku\nštátnej správy odpadového hospodárstva č.: OH 2013/00014-27 zo dňa 4. 3. 2013. Orgán\nštátnej správy pri posudzovaní veci v intenciách zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov vec šetril a určil zodpovednú osobu\nza umiestnenie odpadu v rozpore s týmto zákonom spoločnosť\n\n..\n\nObjasnenie ďalších dôležitých okolností, za ktorých došlo k nakladaniu s odpadom, nebolo\nv trestnom konaní vykonané, napriek tomu, že sa sťažovateľ domáhal zabezpečenia\nnavrhovaných listinných, najmä účtovných dokladov, ktorými by došlo k objasneniu, ktoré\nsubjekty v rozhodnom čase v areáli bývalej tehelne vykonávali pracovné činnosti.\n... Zákonodarca pri tomto trestnom čine, ktorý môže byť spáchaný aj z nedbanlivosti,\nurčil jeden zo základných jeho znakov výšku škody hroziacej resp. spôsobenej na životnom\nprostredí v dôsledku porušenia právnych predpisov. Znaky trestného činu má takéto\nprotiprávne konanie len vtedy, keď je ním spôsobená škoda prevyšujúca sumu 266 Eur,\ntzv. škoda malá. Je neprípustný a nezákonný postup, aby sa súdy pre určovanie tohto\ndôležitého faktora určujúceho právnu kvalifikovanosť skutku uspokojili s odborným\nvyjadrením osoby neoprávnenej určovať takúto škodu.\n\n4\n\nv čase určovania\n\nrozsahu nakladania s odpadmi nemal spôsobilosť oceňovať škody na úseku životného\nprostredia. Mal len oprávnenie vydávať odborné posudky v oblasti spaľovania a úpravy\nodpadov, čo je absolútne nepríbuzenský odbor /odvetvie/. Ocenenie, ktoré určil\nnezodpovedá požiadavke v zmysle § 124 až 126 Tr. zák.\n... Sťažovateľ na hlavných pojednávaniach navrhoval vykonať viacero dôkazov, ktoré\nby osvedčovali dôležité skutočnosti pre trestné konanie, avšak súd sa tým neriadil a dôkazy\nvykonávané v prospech sťažovateľa /obžalovaného/ odmietol vykonať, čím nezákonne\nzasiahol do spravodlivosti súdneho konania.\n... Krajský súd v Žiline svojim uznesením z 5. 8. 2015 č. k. 3 To/79/2015-568\nrozhodujúc o odvolaní sťažovateľa /obžalovaného/ a prokurátora proti (v poradí prvému,\npozn.) rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 4. 3. 2015 sp. zn. 1 T/85/2014 rozhodol tak,\nže napadnutý rozsudok okresného súdu odvolaním zrušil a vec mu vrátil, aby ju\nv potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.\n... Krajský súd dal obžalovanému a aj prokurátorovi za pravdu v tom, že bude\npotrebné v tomto smere doplniť dokazovanie a napadnutý rozsudok zrušil aj preto, lebo\ndošlo v konaní pred prvostupňovým súdom k závažnému porušeniu práv obžalovaného\nna obhajobu.\nZa pozoruhodné sa javí konštatovanie odvolacieho súdu v tomto uznesení /str. 5\nods. tretí/, v ktorom sa uvádza, citujem: „... napadnutý rozsudok je v súčasnom štádiu\npredčasný, keďže je potrebné podstatnú časť dôkazov zopakovať, resp. podľa potreby\nprípadne vykonať aj ďalšie.“\nKrajský súd v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní pripustil,\nže určité dôkazy hoci vykonané protizákonne, a to bez zabezpečenia práva obžalovaného\nvyjadriť sa k nim na hlavnom pojednávaní dňa 9. 2. 2015, boli akceptované a súdy na ne\nprihliadli v rámci ich hodnotenia, čo je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\nJe nutné zdôrazniť, že takto získané nezákonné dôkazy si osvojil aj Najvyšší súd SR\nv rámci rozhodovania o dovolaní a z nich vychádzal.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nrozhodnutím,\n\nkeď\n\nodmietol\n\ndovolanie\n\nodsúdeného /sťažovateľa/ zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\n\n5\n\n... Napadnuté právoplatné uznesenie najvyššieho súdu je rozporuplné, nepresvedčivé\na nezohľadňujúce stav konania, ktoré mu predchádzalo, čo ho robí nezákonným.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...»\n7. Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti navrhuje, aby\nústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa\n\n... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa\nuvádza Listina základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2017 v sp. zn. 3 Tdo/18/2017 a konaním\nmu predchádzajúcim bolo porušené.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2017 v sp. zn.\n3 Tdo/18/2017 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia\nsťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.“\n8. Uznesením sp. zn. IV. ÚS 85/2018 z 1. februára 2018 ústavný súd podľa § 25\nods. 3 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa prijal na ďalšie konanie. Označeným uznesením ústavný súd zároveň návrhu\nsťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nnevyhovel.\n9. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie vyzval\nnajvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti. Na výzvu reagovala predsedníčka najvyššieho\n\n6\n\nsúdu, ktorá k svojmu prípisu č. KP 3/2018 z 5. apríla 2018 pripojila vyjadrenie\npredsedníčky senátu 3 T najvyššieho súdu (ďalej aj „predsedníčka senátu“).\nPredsedníčka senátu vo svojom vyjadrení z 29. marca 2018 poukázala na skutočnosť,\nže najvyšší súd, rozhodujúc o dovolaní sťažovateľa, sa nestotožnil s jeho námietkami\na nevzhliadol dôvody na zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani\nrozsudku prvostupňového súdu. K námietke sťažovateľa, že jeho nevinu má preukazovať\nrozhodnutie\n\nobvodného\n\núradu\n\nživotného\n\nprostredia,\n\nkonštatujúce\n\nzodpovednosť\n\nza nakladanie s odpadmi na strane obchodnej spoločnosti, ktorej on nebol konateľom,\npredsedníčka senátu (v podstate) uviedla, že zodpovednosť sťažovateľa v uvedenom smere\nvyplýva z iného rozhodnutia obvodného úradu životného prostredia, ako je to, na ktoré\npoukazoval sťažovateľ. K sťažovateľom navrhovanému vykonaniu listinných dôkazov\nuviedla, že „nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania nezakladá\nžiadny dovolací dôvod“, navyše najvyšší súd „považoval túto otázku za zodpovedanú“,\nkeďže sa k nej vyjadril krajský súd vo svojom rozhodnutí. Výhradou sťažovateľa,\nže na hlavnom pojednávaní 9. februára 2015 nemal možnosť vyjadriť sa k vykonanému\ndokazovaniu, sa najvyšší súd nemohol zaoberať, keďže sťažovateľ ju v dovolaní neuplatnil.\nSťažovateľom namietaný spôsob zisťovania rozsahu spôsobenej škody podľa predsedníčky\nsenátu patril ku skutkovým zisteniam, ktoré dovolací súd nie je oprávnený skúmať.\nSkutkový stav bol pritom súdmi nižšieho stupňa subsumovaný pod správnu skutkovú\npodstatu trestného činu. Podľa predsedníčky senátu najvyšší súd postupoval správne,\nkeď vzhľadom na nenaplnenie dovolacích dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol\nna neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a svoje rozhodnutie\ndostatočným spôsobom odôvodnil.\n10. Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu prostredníctvom\nsplnomocneného právneho zástupcu v liste doručenom ústavnému súdu 22. júna 2018\nv podstate zopakoval časť svojej argumentácie z ústavnej sťažnosti a uviedol, že „trvá\nna svojich doterajších písomných prednesoch a súhlasí v prípade potreby aby bolo\nvykonané ústne pojednávanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.\n\n7\n\n11. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky najvyššieho súdu z 5. apríla 2018\na právneho zástupcu sťažovateľa z 19. júna 2018, z ktorých možno vyvodiť, že netrvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože\ndospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n12. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\n15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\n\n8\n\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n17. Podľa § 302 ods. 1 Trestného zákona (v znení účinnom v čase spáchania skutku,\npozn.) kto nakladá s odpadmi v malom rozsahu v rozpore so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.\nPodľa § 302 ods. 4 Trestného zákona (v znení účinnom v čase spáchania skutku,\npozn.) odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin\nuvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu.\nPodľa § 124 ods. 3 Trestného zákona druhej vety (v znení účinnom aj v čase\nspáchania skutku, pozn.) pri trestnom čine neoprávneného nakladania s odpadmi podľa\n§ 302 rozsahom činu sa rozumie cena, za ktorú sa odpad v čase a v mieste zistenia činu\nobvykle zbiera, prepravuje, vyváža, dováža, zhodnocuje, zneškodňuje alebo ukladá, a cena\nza odstránenie odpadu z miesta, ktoré na jeho uloženie nie je určené.\n18. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nIII.\n19. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je\ncitovaná v časti I tohto nálezu, namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, došlo k porušeniu jeho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva\n\n9\n\nvyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n20. Ústavný súd pred samotným prieskumom ústavnej akceptovateľnosti postupu\na napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje za potrebné uviesť, že podľa § 45\nzákona o ústavnom súde (predtým podľa § 20 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z., pozn.)\nje viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto\nzákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti\npetitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého\nrozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným\nsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže\nústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej\nsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.\nPlatí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom\n(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).\nVychádzajúc z uvedeného, keďže sťažovateľ v petite svojej sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu namieta porušenie svojich práv (výlučne) napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, predmetom prieskumu sťažovateľom namietaného porušenia jeho\nv sťažnosti označených práv môže byť len označené rozhodnutie dovolacieho súdu (vrátane\npostupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal), čomu zodpovedal aj rozsah prijatia ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 1. februára 2018.\n21. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch,\nkeď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho\nstupňa. V tomto smere ústavný súd dlhodobo plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd\ndovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného\nporiadku) predurčený na úplný prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci\ntrestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň\ns plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie\n\n10\n\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ospravedlňuje reštriktívny prístup\nnajvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010, I. ÚS 470/2014,\nII. ÚS 314/2017, IV. ÚS 186/2018).\n22. V sťažovateľovej veci najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n3 To 79/2016 zo 6. októbra 2016, ktorým odvolací súd (v podstate) potvrdil odsudzujúci\nrozsudok prvostupňového súdu vo výroku o vine sťažovateľa a zrušil ho vo výrokoch\no treste a o náhrade škody (o týchto otázkach rozhodol odvolací súd sám, pozn.). Z obsahu\nvyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 85/2014 vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní\nproti rozsudku krajského súdu v rámci uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1\npísm. c) a i) Trestného poriadku (v zhode s argumentáciou obsiahnutou v jeho ústavnej\nsťažnosti, pozn.) namietal, že\n- za nakladanie s odpadmi v danom prípade zodpovedali iné právne subjekty, a preto\npáchateľom trestného činu nemohol byť sťažovateľ,\n- v trestnom konaní vedenom proti nemu neboli vykonané ním navrhované dôkazy,\nktoré mali svedčiť o jeho nevine,\n- pri stanovovaní výšky spôsobenej škody sa súdy uspokojili s odborným vyjadrením\na do konania nebol pribratý znalec,\n- krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s prípadným posúdením skutku podľa\nzákona č. 514/2008 Z. z. o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nakladaní\ns odpadom z ťažobného priemyslu“).\n23. Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že zodpovedným za neoprávnené\nnakladanie s odpadmi bol v danom prípade právny subjekt (obchodná spoločnosť), ktorého\nštatutárnym orgánom nebol sťažovateľ, najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal\nnajmä na to, že „Obvodný úrad životného prostredia v Ružomberku rozhodnutím\nzo 4. marca 2013, číslo OH 2013/0014-26 rozhodol, že spoločnosť\n\n, v ktorej\n\nbol obvinený konateľom, je zodpovedná za umiestnenie odpadu v rozpore so zákonom\nna pozemkoch CKN parc. č.\n\nv k. ú.\n\n11\n\n, ktorý pochádza\n\nz vyčistenia rozostavanej výrobnej haly pri hlinisku“. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež\npoukazuje na obsah vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 85/2014 (ktorého\nsúčasťou je aj vyšetrovací spis, pozn.), z ktorého vyplýva, že Obvodný úrad životného\nprostredia v Ružomberku (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. OH 2013/00014-27\nzo 4. marca 2013 rozhodol, že „osobou zodpovednou za umiestnenie odpadu v rozpore\nso zákonom o odpadoch na nehnuteľnostiach: pozemky C-KN parc. č.\na\n\nv k. ú.\n\n(ďalej časť hliniska) je\n. Odpad pochádza z odstránenia technológie tehelne“\n\n(č. l. 211 spisu). Rozhodnutím č. OH 2013/00014-26 zo 4. marca 2013 obvodný úrad\nrozhodol, že „osobou zodpovednou za umiestnenie odpadu v rozpore so zákonom\no odpadoch na nehnuteľnostiach: pozemky C-KN parc.\nv k. ú.\n\na\n\n(ďalej časť hliniska) je\n. Odpad pochádza z vyčistenia rozostavanej výrobnej\n\nhaly pri hlinisku súp. č.\n\n, na pozemku C-KN parc. č.\n\n, k. ú.\n\n“ (č. l. 206\n\nspisu). Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie obvodného úradu, na ktoré sa odvoláva\nsťažovateľ a ktoré podľa neho preukazuje jeho nevinu, sa vzťahuje na odpad iného pôvodu,\nako je odpad, za neoprávnené nakladanie s ktorým bola (iným) rozhodnutím obvodného\núradu konštatovaná zodpovednosť obchodnej spoločnosti, ktorej konateľom bol v tom čase\nsťažovateľ a ktorý je súčasťou skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku okresného súdu\nvydaného proti sťažovateľovi. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nv tejto časti preto ústavný súd považuje za ústavne konformné.\n24. K dovolacej námietke sťažovateľa, že súdy nižšieho stupňa nevyhoveli jeho\nnávrhom na doplnenie dokazovania, najvyšší súd v napadnutom uznesení (v podstate)\nuviedol, že uvedená skutočnosť môže znamenať porušenie práva obvineného na obhajobu\n(len) v prípade, že „súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť\na nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce,\nže celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého\nprocesu“, k čomu však vo veci sťažovateľa nedošlo. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené\npoukazuje aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 79/2016\nzo 6. októbra 2016, ktorý v tejto súvislosti uviedol: „Pokiaľ obžalovaný namieta, že nebolo\n\n12\n\nvykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď sa nezabezpečili listinné dôkazy\na účtovné doklady jednotlivých spoločností, ktoré nakladali s odpadom, z ktorých by bolo\nzrejmé, kto takéto nakladanie dohadoval, v akom čase a v akom rozsahu, považuje krajský\nsúd aj tieto námietky za nedôvodné, nakoľko zo zadovážených dôkazov možno bezpochyby\ndospieť k záveru, že odpad v objeme uvedenom v napadnutom rozsudku bol prepravovaný\nna parcely uvedené v rozsudku v období uvedenom v rozsudku výlučne na základe\npožiadaviek obžalovaného. Zo spisu naviac vyplýva, že mnohé doklady už nie je možné ani\nzabezpečiť, nakoľko z vyjadrenia osôb, ktoré by mohli nimi disponovať vyplýva, že už nimi\nnedisponujú. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že skutkový stav tak, ako bol\nzistený prvostupňovým súdom a premietnutý do skutkovej vety napadnutého rozsudku\ndostatočne vyplýva z už doposiaľ zabezpečených a vykonaných dôkazov.“\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu, v spojení s procesne bezprostredne mu predchádzajúcim rozsudkom\nodvolacieho krajského súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany\ntvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je aj v kontexte\noznačenej námietky sťažovateľa z ústavného hľadiska akceptovateľné, keďže z označených\nrozhodnutí jednoznačne\n\nvyplýva,\n\nprečo\n\npríslušné\n\nsúdy\n\nnepovažovali vykonanie\n\nsťažovateľom navrhovaných dôkazov pre náležité objasnenie veci za potrebné.\n25. Za ústavne udržateľný považuje ústavný súd aj postup najvyššieho súdu, ktorý\nsa s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bližšie nezaoberal dovolacou\nnámietkou sťažovateľa týkajúcou sa (podľa neho) ustálenia výšky spôsobenej škody,\nresp. rozsahu trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného,\ns odôvodnením, že dovolací súd nie je oprávnený skúmať správnosť a úplnosť zisteného\nskutku. Ústavný súd nad rámec napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti\ndodáva, že z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že rozsah činu bol v danom prípade\nurčený v súlade s kritériami ustanovenými v § 124 ods. 3 druhej vete Trestného zákona,\na to osobou odborne spôsobilou na vydávanie odborných posudkov vo veciach odpadov.\nÚčelom vo veci podaného odborného vyjadrenia teda nebolo určenie výšky škody\nna životnom prostredí tak, ako to tvrdí sťažovateľ, ale stanovenie rozsahu spáchaného\nskutku. Námietka sťažovateľa, že osoba poskytujúca odborné vyjadrenie v danom prípade\n\n13\n\nnebola oprávnená, resp. spôsobilá určovať výšku škody na živnom prostredí, preto\nneobstojí.\n26. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nezvážil možné posúdenie\nskutku podľa zákona o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu, najvyšší súd\nv napadnutom uznesení poukázal na to, že takýto postup vo veci sťažovateľa nebol možný,\nkeďže „pri činnosti, ktorú vykonával obvinený v areáli bývalej tehelne, nedochádzalo\nku ťažbe nerastov a taktiež ani nešlo o odpad z ťažobného priemyslu“. Uvedený záver\npovažuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci za logický a konformný s podstatou\na účelom označenej právnej normy.\n27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že nemal možnosť zúčastniť sa dokazovania\nvykonaného výsluchom (siedmich) svedkov na hlavnom pojednávaní 9. februára 2015\n(čo viedlo k zrušeniu v poradí prvého odsudzujúceho rozsudku okresného súdu uznesením\nkrajského súdu z 5. augusta 2015, pozn.), sa ústavný súd po preskúmaní obsahu dovolania\nsťažovateľa zo 16. februára 2017 stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu 3 T\nnajvyššieho súdu, že dovolací súd sa touto výhradou sťažovateľa v napadnutom uznesení\nnemohol zoberať, keďže sťažovateľ ju v dovolaní neuplatnil. Ústavný súd navyše v tejto\nsúvislosti poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z obsahu spisu okresného súdu, že všetci\ndotknutí svedkovia (s výnimkou jedného, ktorý medzičasom zomrel, pozn.) boli (po vrátení\nveci odvolacím súdom) opätovne riadne vypočutí na hlavnom pojednávaní vykonanom\n21. marca 2016, 11. apríla 2016, resp. 25. apríla 2016, a teda sťažovateľ mal možnosť\nv plnom rozsahu realizovať svoje právo vyjadriť sa (aj) k týmto dôkazom.\n28. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,\nústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh, ako aj vyžiadaného spisu okresného súdu\nsp. zn. 1 T 85/2014 konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako ani konanie,\nktoré jeho vydaniu predchádzalo, nevykazujú znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle\nalebo arbitrárnosti. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými výhradami sťažovateľa\n\n14\n\nuplatnenými v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 79/2016\nzo 6. októbra 2016 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil.\n29. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde\na contrario návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základných práv podľa čl. 46\nods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu (a konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo)\nnevyhovel.\n30. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu\nrozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa, ktoré by mali oporu len\nvo vyslovení porušenia jeho v ústavnej sťažnosti označených práv.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. júna 2019\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dovolanie", "životné prostredie", "trestné konanie", "životné prostredie", "dovolanie", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "trestné konanie", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4b16cf7f-565d-4ba3-853d-7d0442116502", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1"}, {"guid": "ussr:e69532dd-4180-4b34-aea7-c5d8e6708005", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.314.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 314/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 314/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.314.2017.1"}, {"guid": "ussr:a1072db1-60ea-4555-b5ac-bdbc7a871e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 470/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 470/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1072db1-60ea-4555-b5ac-bdbc7a871e31"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "5996003b-077c-4098-a965-0d95e30915ec:a0cfe58a-4f7c-44da-937f-3ddb98775362", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1115010765.2", "spisova_znacka": "3To/79/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/79/2016 z 24. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-10-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1115010765.2"}, {"guid": "b4305b28-68dc-4ceb-9359-16e6a5aaec08:a84632eb-c5ed-463a-b578-bfe324348bea", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6214010124.1", "spisova_znacka": "3To/79/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/79/2015 z 25. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-08-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6214010124.1"}], "citovane_v": []}