{"guid": "ussr:55df0383-79a7-4160-b134-8fe24765a9bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2019 z 30. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2019, sp. zn. PL. ÚS 10/2019, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/55df0383-79a7-4160-b134-8fe24765a9bd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1/text", "citacie_n": 517, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 10/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nMiroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany\nLaššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Dunajská\nStreda, Jesenského 2, Dunajská Streda, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 262 ods. 2 v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 142\nods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nNávrh Okresného súdu Dunajská Streda o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie veci a rekapitulácia návrhu\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n13. novembra 2017 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný\nsúd“ alebo „navrhovateľ“) „na vyslovenie nesúladu ustanovenia Civilného sporového\nporiadku s Ústavou Slovenskej republiky“, t. j. návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 262 ods. 2 v časti\n„ , ktoré vydá súdny úradník“ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) s čl. 142 ods. 2 druhou vetou ústavy.\n2. V návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní sp. zn. 16 Cb 8/2014 rozsudkom\nč. k. 16 Cb 8/2014-34 (bez uvedenia dátumu vydania rozsudku, pozn.) vyhovel žalobe\na zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 595 € s úrokom z omeškania. Po zrušení\nvýroku o trovách odvolacím súdom okresný súd novým uznesením č. k. 16 Cb 8/2014-63\nz 11. novembra 2016 priznal žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov prvoinštančného\naj odvolacieho konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2016.\n3. Navrhovateľ za dôležité právne predpisy v prerokúvanej veci označuje\n- čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorý v relevantnej časti znie:\n„Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že rozhoduje jediný sudca. Zákon\nustanoví... v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom.“\n- § 262 ods. 1 a 2 CSP, ktorý znie:\n„(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník\n(napadnutá norma vo vlastnom zmysle, pozn.).“\n\n2\n\n- § 470 ods. 1 CSP:\n„(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom\nnadobudnutia jeho účinnosti.“\n4. V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:\n„... Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR má všeobecný súd aktívnu legitimáciu podať\nnávrh podľa čl. 125 len vo vzťahu k takému predpisu alebo jeho časti, ktoré sa týkajú\nprejednávanej veci...\n... V prerokúvanej veci bolo konanie začaté pred 1. júlom 2016, podľa § 470 ods. 1\nC. s. p. sa v ňom však od 1. júla 2016 postupuje podľa Civilného sporového poriadku.\nV dôsledku toho má súd po právoplatnosti uznesenia č. k. 16 Cb 8/2014-63, ktorým\nrozhodol o nároku na náhradu trov, podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnúť o výške náhrady\ntrov konania. O tejto otázke má pritom podľa výslovného znenia zákona rozhodnúť súdny\núradník. Súdu v tomto smere nie je zákonom dovolená žiadna voľná úvaha o tom, či ho má\nvydať súdny úradník alebo sudca. Použitie napadnutých ustanovení v prerokúvanej veci\nby tak malo byť bezprostredne nasledujúcim krokom po právoplatnosti uznesenia\nč. k. 16 Cb 8/2014-63. Tým je odôvodnená aktívna legitimácia predkladajúceho súdu\nna podanie tohto návrhu v zmysle citovaného ustanovení ústavy a judikatúry ústavného\nsúdu.“\n5. Navrhovateľ okrem iných uvádza na vyslovenie nesúladu napadnutých noriem\ntieto dôvody:\n«... Z formulácie citovaného ustanovenia (čl. 142 ods. 2 ústavy, pozn.), je zrejmé,\nže rozsah týchto osôb (obsadenie súdu) a ich oprávnenie rozhodovať ako „súd“ je založené\nna rôznych tituloch. Priamo na základe ústavy (originárne) je v mene súdu pri výkone\nsúdnictva vždy oprávnený rozhodovať senát zložený len zo sudcov (a contrario k čl. 142\nods. 2 druhej vete). Ak teda zákon zverí súdu právomoc rozhodovať o určitej otázke\na neustanoví, kto v rámci súdu v takejto veci rozhoduje, je priamo na základe čl. 142 ods. 2\nprvej vety Ústavy Slovenskej republiky dané, aby o tejto veci rozhodoval v mene súdu senát.\nOprávnenie jediného sudcu (samosudcu) rozhodovať v mene súdu musí byť výslovne\nzaložené zákonom, čo vyplýva z druhej časti prvej vety čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej\n3\n\nrepubliky. V tomto smere treba uviesť, že v súčasnosti oba civilné procesné kódexy takéto\nustanovenie obsahujú pre prvoinštančné konanie na okresnom súde (porov. § 44 ods. 1\nCivilného sporového poriadku). Rovnaké princípy platia aj pre tzv. prísediacich sudcov\nz radov občanov, ktorí sa tiež zúčastňujú na rozhodovaní len v prípadoch ustanovených\npriamo v zákone. Štvrtou skupinou osôb (telesom), ktorú ustanovenie čl. 142 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky oprávňuje rozhodovať v mene súdu pri výkone súdnej moci,\nje „zamestnanec súdu“.»\n6. Už zo znenia čl. 142 ods. 2 druhej vety ústavy (ktoré navrhovateľ vykladá\nv kontexte čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy) je podľa navrhovateľa zrejmé, že\n«oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať ako súd vzniká iným spôsobom než oprávnenia\njediného sudcu (samosudcu). Z jeho znenia totiž zreteľne vyplýva, že zákon môže len\nustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť zamestnanec súdu poverený sudcom“. Zákon teda\nmôže len rámcovo vymedziť takéto prípady, oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať musí\nspočívať ešte aj na poverení danom mu sudcom. Pojem poverenie v sebe jasne indikuje\nprejav vôle poverujúcej osoby, teda sudcu. Zákon teda v tomto prípade môže len vymedziť\nprípady, v ktorých sudca môže zamestnancovi súdu udeliť poverenie na rozhodovanie.\nSudca potom môže (a musí mať možnosť) rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím\nzamestnanca súdu, alebo o veci rozhodne sám. Ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie\nneudelí, nemôže takýto zamestnanec súdu rozhodovať ako súd.».\n7. Podľa navrhovateľa «... až do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového\nporiadku práva úprava uvedené požiadavky takmer bezvýnimočne rešpektovala... Jedinú\nvýnimku predstavovalo v tomto smere vykonávanie zápisov údajov do obchodného registra,\nktoré bolo výslovne zverené vyšším súdnym úradníkom (§ 4 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z.).\nTo však bolo v súlade s koncepciou Občianskeho súdneho poriadku, ktorý vykonávanie\nzápisov údajov do obchodného registra nepovažoval za konanie a rozhodovanie, ale\nza tzv. inú činnosť súdu (§ 352a Občianskeho súdneho poriadku). Ustanovenie čl. 142\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa pritom výslovne týka len rozhodovania,\nnie vykonávania iných úkonov, v dôsledku čoho takáto úprava nespôsobovala ani\nústavnoprávne otázniky.\n\n4\n\n... Nový Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 túto koncepčne jednotnú\na ústavne súladnú úpravu narušil práve § 262 ods. 2, ktorý výslovne zveruje pôsobnosť\nrozhodovať o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu). Tým logicky\n(argumentum a contrario) vylučuje, aby o výške náhrady trov konania rozhodol sudca.\nUstanovenie § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku potom možno interpretovať\ndvojako: Buď sa ním zveruje súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu) oprávnenie\nrozhodovať „ako súd“ o určite otázke priamo ex lege aj bez poverenia sudcu. V takom\nprípade je však citované ustanovenie v celkom zjavnom nesúlade s ustanovením čl. 142\nods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, ktoré oprávnenie zamestnanca súdu\nrozhodovať podmieňuje takýmto poverením. Alternatívne možno citované ustanovenie\ninterpretovať tak, že núti sudcu, aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto\nrozhodovanie, pretože inak by o otázke výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť.\nAj pri takejto interpretácii je však toto ustanovenie v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou\nÚstavy Slovenskej republiky, z ktorého podľa vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že sudca\nmusí mať vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým\nrozhodovaním poverí alebo nie.\n... Vyslovením nesúladu napadnutej časti § 262 ods. 2 C. s. p. bude sudca oprávnený\nsamostatne posúdiť, či rozhodovanie o výške náhrady trov konania zverí súdnemu\núradníkovi (zamestnancovi súdu) alebo o nej rozhodne sám. Tým sa jeho postavenie\ndostane do súladu s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a v nadväznosti na to aj s čl. 142 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky...\n... V tejto súvislosti považuje navrhovateľ za dôležité upozorniť na myšlienky\nvyjadrené v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 31/10, v ktorom sa tento\nsúd zaoberal postavením sudcov pri výkone súdnictva a hranicami „odbremeňovania“\nsudcov od rozhodovacej agendy...».\n8. Navrhovateľ ďalej uvádza, že vzhľadom na uvedené dôvody dospel k záveru,\nže v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na konanie o súlade uvedených právnych\npredpisov na návrh podľa čl. 125 ústavy (porov. PL. ÚS 14/96). Preto postupom\npodľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie vedené pod sp. zn. 16 Cb 8/2014 prerušil\n\n5\n\na navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho návrh na ďalšie konanie a aby nálezom takto\nrozhodol:\n«Ustanovenie § 262 ods. 2 v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“ Civilného\nsporového poriadku č. 160/2015 Z. z. nie je v súlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy\nSlovenskej republiky.»\n9. Keďže návrh navrhovateľa neobsahoval náležitosti ustanovené zákonom Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) – nebolo k nemu priložené právoplatné uznesenie\no prerušení konania okresného súdu sp. zn. 16 Cb 8/2014, ústavný súd vyzval\n18. apríla 2018 okresný súd, aby návrh na začatie konania doplnil o takéto uznesenie,\nktoré musí tvoriť jeho prílohu.\n10. Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu prípisom\nsp. zn. Spr 380/2018 z 23. apríla 2018 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2018 doplnila\npôvodný návrh a priložila k nemu uznesenie okresného súdu č. k. 16 Cb 8/2014-69\nz 18. septembra 2017 o prerušení označeného konania okresného súdu s doložkou o jeho\nprávoplatnosti, čím bola odstránená vada návrhu navrhovateľa.\nII.\nPodmienky prípustnosti návrhu\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) a ktoré boli ratifikované\na vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n\n6\n\n13. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd.\n14. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný\nprávny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej\nveci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo\nzákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny\nnázor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\n15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n16. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1\npísm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade\ns právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie\nkonania.\n17. V zmysle § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona o ústavnom súde ústavný\nsúd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,\npričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo samosudca\n(sudca). Ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda (§ 21 ods. 5 zákona\no ústavnom súde).\n18. Vzhľadom na citované ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde ústavný\nsúd konštatuje, že návrh v zastúpení okresného súdu pôvodne podal sudca Mgr. Michal\nNovotný. Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. 16 Cb 8/2014. Keďže Mgr. Michal Novotný sa medzičasom\n(od 1. januára 2018) stal sudcom Krajského súdu v Trnave, spis sp. zn. 16 Cb 8/2014 bol\npridelený do oddelenia sudcu JUDr. Petra Dumana.\n\n7\n\n19. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,\nči nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n20. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n21. Každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať zákonom\no ústavnom súde ustanovené náležitosti, aby mohol byť ústavným súdom meritórne\nprerokovaný. Táto požiadavka sa bez rozdielu vzťahuje na každý typ konania vrátane\nkonania o súlade právnych predpisov a na každého navrhovateľa vrátane všeobecného súdu.\n22. Konanie ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je zásadne založené\nna uplatňovaní dispozičného princípu, ktorý neumožňuje ústavnému súdu dopĺňať z vlastnej\niniciatívy procesne relevantným spôsobom nedostatky návrhu na začatie konania, a tým\nsuplovať zodpovednosť navrhovateľa, resp. jeho kvalifikovaného zástupcu za perfektnosť\nnávrhu.\n23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval\nna neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde,\npričom sa zameral na zistenie, či sú dané dôvody na jeho prijatie na ďalšie konanie alebo\nči sú dané dôvody na jeho odmietnutie.\n24. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu\nmá ústavou danú právomoc, návrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný\na ani oneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych\n\n8\n\npredpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento\nnávrh nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov\nmožno zaujať názor, že návrh treba odmietnuť pre jeho zjavnú neopodstatnenosť\n(m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 20/2015. PL. ÚS 39/2015,\nPL. ÚS 53/2015 či PL. ÚS 14/2016).\n25. Jedným z dôvodov na odmietnutie návrhu na začatie konania podľa dikcie § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde je jeho odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť\nza predpokladu, že ústavný súd aspoň rámcovo preskúma návrh z vecného hľadiska. Slovné\nspojenie „zjavne neopodstatnený“ použité v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npri rešpektovaní základných pravidiel nielen jazykového, ale i logického výkladu umožňuje\npri predbežnom prerokovaní odmietnuť len taký návrh na začatie konania, ktorý nielen\nže je očividne (na prvý pohľad) zjavne neopodstatnený, ale ktorý nespĺňa dostatočné\nústavno-právne požiadavky.\n26. Odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť tak predstavuje akýsi\n„prechodový“ článok medzi odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr.\npre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí) a meritórnym prieskumom návrhu. V\npraxi Ústavného súdu České republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo\noznačenie „kvázimeritórny prieskum (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu\ns komentářem, ASPI, a. s., 2007. s. 149).\n27. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípadoch, ak dôvody uvádzané\nnavrhovateľom, prípadne sťažovateľom v návrhu nesignalizujú možný nesúlad namietanej\nprávnej úpravy, resp. namietaného porušenia základného práva sťažovateľa, ústavný súd\nv týchto prípadoch návrhy, resp. sťažnosti odmieta z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti\n(I. ÚS 4/00, III. ÚS 63/00, PL. ÚS 15/08, IV. ÚS 16/08, II. ÚS 282/09, II. ÚS 193/2012,\nPL. ÚS 28/2015).\n\n9\n\nIII.\nRelevantná právna úprava\n28. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy (v znení účinnom od 3. júla 2001) súdy rozhodujú\nv senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy\nsa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých\nveciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu\nzamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom\nrozhoduje vždy sudca.\n29. Účelom čl. 142 ústavy je zabezpečiť oprávneným osobám kvalifikované\nrozhodnutie o ich právnom postavení. Pokiaľ ide o civilné veci, ústava v čl. 142 ods. 1\nvymedzuje rozhodovaciu pôsobnosť všeobecným súdom, ktorú v čl. 142 ods. 2 prvej vete\nústavy konkretizuje z pohľadu telesa ako rozhodovanie senátne alebo jediným sudcom. Veta\ndruhá odseku 2 tohto článku ústavy inštruuje zákonodarcu k tomu, aby sám zákonom\nupravil prípady, v ktorých sa na rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci\nsudcovia z radov občanov a v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu\nrozhodovať zamestnanec súdu.\n30. V zmysle § 11 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení niektorých predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)\nsúdnictvo na súde vykonávajú sudcovia a v trestnoprávnych veciach, ak tak ustanovuje\ntento zákon, aj prísediaci.\nNa výkone súdnictva sa podieľajú aj justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci\nsúdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1).\nSúdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca\nalebo predseda senátu.\nOsobitný zákon ustanovuje, v ktorých veciach môže konať a rozhodnúť súdny\núradník.\nPodľa § 92 ods. 1 zákona o súdoch ministerstvo vydá všeobecne záväzným právnym\npredpisom správny a kancelársky poriadok pre okresné súdy, krajské súdy a Špecializovaný\n\n10\n\ntrestný súd, ktorý podrobnejšie upraví najmä organizáciu súdu, organizáciu práce, štruktúru\na úlohy zamestnancov súdu a súdnych oddelení alebo iných organizačných útvarov súdu\npri výkone súdnictva a kancelárske práce na súdoch.\n31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon č. 549/2003 Z. z.“) vyšší súdny úradník je oprávnený\nvykonávať úkony súdu v civilnom procese, správnom súdnom procese, v trestnom konaní,\nv konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\nVyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu samostatne.\nPoverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu (§ 3 ods. 5 zákona\nč. 549/2003 Z. z.).\nPodľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. znení zákona č. 125/2016 Z. z.\nv civilnom procese a správnom súdnom procese vyšší súdny úradník rozhoduje na základe\npoverenia sudcu aj o výške náhrady trov konania.\n32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez\nnávrhu súd v rozhodnutí, ktorým konanie končí.\nPodľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník.\n33. Právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade\nso zákonom je aj obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\ni práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nRobins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).\nRozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho rozhodnutia\n(II. ÚS 735/2014, III. ÚS 207/2016). Všeobecný súd preto pri poskytovaní súdnej ochrany\npodľa čl. ods. 1 ústavy môže porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu\n(II. ÚS 56/05, III. ÚS 212/09 III. ÚS 358/09).\n\n11\n\n34. Nová právna úprava procesných predpisov účinná od 1. júla 2016 rozdelila\nrozhodovanie o trovách na dve samostatné fázy. Podľa dôvodovej správy k § 262 CSP\nzákonodarcu k tomuto kroku viedla snaha odbremeniť sudcov prvých inštancií,\nale i odvolacích súdov a súdu dovolacieho od častokrát prácneho rozhodovania o trovách\nkonania, ako aj snaha o zrýchlenie konania vo veci samej. Prvou fázou je rozhodnutie\no nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie\nkončí (napr. rozhodnutím vo veci samej, zastavením konania a pod.). O nároku na náhradu\ntrov konania rozhoduje vždy sudca alebo senát, a to i bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP). Výrok\no nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,\na to aj v prípade, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Druhou fázou\nje rozhodnutie o výške nároku na náhradu trov konania. Rozhodovanie o výške náhrady trov\nkonania sa novou právnou úpravou civilného procesu prenieslo do časti konania po jeho\nprávoplatnom skončení, kedy výsledok sporového konania je už nespochybniteľný, a preto\naj miera úspechu [prípadne iných okolností (§ 257 CSP)] z hľadiska trov je jednoznačne\nurčená. O výške trov konania preto rozhoduje súd uznesením, ktoré vydá vyšší súdny\núradník [§ 6 ods. 1 písm.) zákona č. 549/2003 Z. z.]. Táto nová úprava je istou obdobou\ntzv. porozsudkovej agendy upravenej v Trestnom poriadku (§ 553 a § 558 Trestného\nporiadku). V trestnom konaní sa rozhodovanie o výške trov konania súdnym úradníkom\nosvedčilo a je považované za ústavne konformné (I. ÚS 342/2012, I. ÚS 490/2015,\nIII. ÚS 537/2015, III. ÚS 242/2016) za predpokladu, že proti rozhodnutiu vyššieho súdneho\núradníka musí byť vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhodne sudca\n(PLz. ÚS 1/08, IV. ÚS 267/2012). To isté platí aj v konaní civilnom, kedy proti uzneseniu\nvyššieho súdneho úradníka, ktoré vydá o výške trov konania, je vždy prípustná sťažnosť\n(§ 239 ods. 1 CSP).\n35. Vychádzajúc z obsahu návrhu a relevantnej právnej úpravy ústavný súd\npovažoval za žiaduce vyporiadať sa v danej veci aj s postavením vyšších súdnych úradníkov\nv právnej úprave Slovenskej republiky i niektorých ďalších krajín, no najmä s otázkami\nvýkladu dotknutých ustanovení ústavy i zákona, pričom už na tomto mieste považuje\nza potrebné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nvystupuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd\n\n12\n\nv pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu\nnapadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne\nposúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne\nkonformným spôsobom.\nIV.\nPostavenie vyšších súdnych úradníkov a ich oprávnenie vydávať rozhodnutia\n36. Vyšší súdni úradníci dlhodobo pôsobia vo väčšine európskych demokratických\nkrajín. Sú oprávnení v niektorých druhoch súdneho konania samostatne rozhodovať\nnamiesto sudcu a taktiež samostatne vykonávať jednotlivé úkony súdu v určitých súdnych\nveciach. Vyšší súdni úradníci sa v týchto krajinách trvalo osvedčujú a ich činnosť sa stala\npre chod súdu nepostrádateľnou. Môžu svojou činnosťou odbremeniť sudcu od vybavovania\nmenej závažných súdnych vecí, a tak im umožniť, aby sa sústredili na obťažnejšie prípady.\n37. V Rakúsku a Nemecku je vyšší súdny úradník verejným funkcionárom v súdnom\naparáte, ktorý autonómne vykonáva zákonom danú kompetenciu. Riadi nielen súdnu\nkanceláriu (prípadne určitú jej časť), ale má aj významné miesto v súdnom procese\na zasahuje do vecí, ktoré inde patria do výlučnej právomoci sudcu. Prenesenie určitých\nkompetencií zo sudcu na vyššieho súdneho úradníka povolil nemecký zákonodarca\nuž v roku 1926 a odvtedy ich rozsah narastá. Niektoré z nich vykonáva výlučne, iné\nsi za presne ustanovených podmienok delí so sudcom. Ide zväčša o formálnu stránku práce\nsudcu, ktorá nemá rozhodovaciu povahu a nevyžaduje právnické vzdelanie. Rechtspfleger\npodľa nemeckého práva vykonávajúci úlohy nesporovej súdnej právomoci je vyšší súdny\núradník zmocnený prijímať určité rozhodnutia súdnej povahy a má výlučnú právomoc pri\nplnení určitých administratívnych úloh. Svoje úlohy vykonávajú nezávisle. Nemajú\npovinnosť riadiť sa pokynmi sudcu.\n38. Postavenie, právomoci, podmienky výkonu a ustanovovanie do funkcie\nRechtspflegerov je predmetom úpravy zákona o vyšších súdnych úradníkoch (referentoch)\n\n13\n\n[(nem., Rechtspflegergesetz (RPflG)]. Právomoci nemeckých Rechtspflegerov možno\nrozdeliť do týchto kategórií:\n- právomoci prenesené na nich zákonom v plnom rozsahu (napr. vo veciach\nobchodných\n\nspoločností,\n\nkonania\n\nvo\n\nveciach\n\npozemkového\n\nregistra,\n\nexekúcia\n\nnehnuteľností...),\n- právomoci prenesené na nich zákonom, ktoré vykonávajú spolu so sudcami –\nprávomoci, o výkon ktorých sa delia so sudcami; sudca má ponechanú právomoc v časti\núloh (väzba, dedičské konanie, register obchodných spoločností, konkurzné konanie),\n- právomoci prenesené na nich ad hoc ‒ jednotlivo v konkrétnom prípade\n(napr. ustanovenie výšky trov súdneho konania, vyhlásenia, právna pomoc). Vyčíslenie\nvýšky trov súdneho konania a príkaz na ich úhradu boli prvými súdnymi úlohami, ktoré boli\nprenesené na nesúdny orgán v záujme odbremenenia rozhodovacej agendy súdnych\norgánov, sudca rozhoduje o tom, ktorá strana sporu je povinná hradiť trovy súdneho\nkonania, ale nerozhoduje o ich výške. Prináleží Rechtspflegerom určiť ich výšku a nariadiť\nich úhradu. Toto rozhodnutie predstavuje exekučný titul.\n39. V Rakúsku bol zákon o vyšších súdnych úradníkoch prijatý spolu so zmenou\nústavy a k prenosu právomocí na súdnych úradníkov došlo po prvýkrát v roku 1926,\na to vo veciach exekúcií. Podľa čl. 87 rakúskej ústavy osobitne vzdelaným verejným\núradníkom iným ako sudcom môžu byť zverené osobitne určené úlohy, vyšší súdny úradník\nje viazaný príkazmi sudcu. Až 85 % všetkých prípadov pred rakúskymi súdmi je riešených\nRechtspflegermi.\n40. Inštitút Rechtspflegerov možno označiť za úspešný export nemeckého súdnictva,\nktorý bol zavedený napr. v Estónsku, Poľsku, Českej republike, Slovensku, Maďarsku,\nRumunsku, Bosne a Hercegovine, ako aj Chorvátsku. Vyšší súdni úradníci pôsobia\naj v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Luxembursku, Švédsku, Fínsku, Nórsku či Dánsku.\n41. Vo Francúzsku a Belgicku ako súdni úradníci pôsobia Greffieri, ktorí sú štátnymi\nzamestnancami s osobitným postavením a na rozdiel od Rechtspflegerov vykonávajú\npomocné úlohy pre sudcov s ohľadom na prípravu podkladov pre rozhodnutie, spracovanie\n\n14\n\nspisových materiálov a právny výskum. Tiež zostavujú návrhy rozhodnutí a protestov.\nGreffieri obchodných súdov plnia aj úlohy súdneho charakteru vo veciach obchodného\nregistra a registra spoločností. Francúzski Greffieri majú obdobný status ako notári\na exekútori (sú poverení plnením určitých verejných úloh súdnej povahy).\n42. V roku 1967 bola založená Európska únia vyšších súdnych úradníkov [E.U.R.\n(anglicky European Union of Rechtspfleger)] ako nezisková organizácia požívajúca od roku\n1971 status účastníka na fungovaní Rady Európy. Zahŕňa 16 európskych krajín\na tri neeurópske krajiny. V roku 2008 Európska komisia vydala Zelenú knihu\npre európskych Rechtspflegerov pre účely harmonizácie európskych modelov vyšších\nsúdnych úradníkov podľa nemeckého a rakúskeho modelu Rechtspflegerov. Medzi základné\npožiadavky jednotného modelu podľa Zelenej knihy patrí: vzdelanie 3 + 2 (štúdium práva\nalebo ekvivalent), relatívne široký rozsah právomocí v nesporových veciach, požiadavka\nskutočnej nezávislosti a nezávislosti na príkazoch sudcu. Zámerom je garantovať lepší\nprístup ku spravodlivosti pre občanov Európskej únie, zvýšiť dôveru verejnosti v súdy\na efektívnosť justície. V roku 2016 vydala Bielu knihu o Rechtspflegeroch/Greffieroch\npre Európu s cieľom zlepšiť postavenie vyšších súdnych úradníkov a ich vzdelávanie.\n43. V Českej republike pôsobia vyšší súdni úradníci už od roku 1995 (zákon\nč. 189/1994 Sb. o vyšších soudních úřednících). Sú oprávnení vykonávať právne a skutkovo\njednoduché úkony súdu. Rozsah ich činnosti je stanovený asymetricky, a to tak, že\nna občianskoprávnom a správnom úseku je ich oprávnenie vykonávať jednotlivé úkony\nsúdu prvého stupňa zakotvené priamo v zákone a ďalšie úkony môžu byť vykonávané len\nna základe poverenia sudcom, zatiaľ čo na trestnoprávnom úseku sú vyšší súdni úradníci\noprávnení vykonávať len taxatívne vymedzené úkony súdu, a to len na základe poverenia\nsudcom. V súčasnej dobe ustanovuje oprávnenia vyšších súdnych úradníkov zákon\nč. 121/2008 Sb. o vyšších soudních úřednících a vyšších úřednících státního zastupitelství\na o změně souvisejících zákonů účinný od 1. júla 2008 (ďalej len „zákon č. 121/2008 Sb.“).\nVyšším súdnym úradníkom môže byť občan Českej republiky, ktorý je bezúhonný\na úspešne ukončil štúdium vyšších súdnych úradníkov. Ukončené vysokoškolské vzdelanie\nabsolvovaním bakalárskeho alebo magisterského študijného programu v oblasti práva\n\n15\n\nna vysokej škole alebo úspešne ukončené štúdium vyšších úradníkov štátneho zastupiteľstva\nnahrádza štúdium vyšších súdnych úradníkov. Vyšší súdny úradník je povinný vykonávať\nsvoju činnosť v súlade so zákonom a s pokynmi, ktoré mu udelil príslušný predseda senátu\nalebo samosudca (§ 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 121/2008 Sb.).\n44. V Slovenskej republike cieľom zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch\nv znení zákona č. 125/2016 Z. z., ako vyplýva z dôvodovej správy, bolo uľahčiť prácu\nsudcov prostredníctvom zjednodušenia procesného konania tak, aby sa mohli viac sústrediť\nna rozhodovanie vo veci samej ako na technickú a formálnu stránku veci. Súdny úradník\npodľa zákona č. 549/2003 Z. z. je štátnym zamestnancom, ktorý spĺňa predpoklady\npodľa osobitného zákona ‒ získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom\nodbore práva na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný\ndoklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou\na kto je bezúhonný (§ 2 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z.).\n45. Vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu v civilnom procese,\nsprávnom súdnom procese, v trestnom konaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu\nv rozsahu ustanovenom týmto zákonom (§ 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z.). Úkonmi\nvyššieho súdneho úradníka je konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto\nzákonom, pričom vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu\nsamostatne; poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu [§ 3 ods. 2\npísm. a) a ods. 5 zákona č. 549/2003 Z. z.]. Vyšší súdny úradník rozhoduje v civilnom\nprocese a správnom súdnom procese na základe poverenia sudcu aj o výške náhrady trov\nkonania [§ 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z.].\n46. Vydávanie rozhodnutí vyšším súdnym úradníkom okrem Civilného sporového\nporiadok upravuje aj zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“), zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zákon\nč. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov účinný\n\n16\n\nod 1. februára 2017 (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“). Vyšší súdny úradník podľa\nsúčasne právnej úpravy tak už nie iba je pomocníkom sudcu v konkrétnej agende, ale sú mu\nzverené aj isté rozhodovacie kompetencie.\n47. Vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu v zmysle\ndruhej a tretej vety čl. 142 ods. 2 ústavy. Z postavenia vyššieho súdneho úradníka\nako zamestnanca štátu vyplýva, že nespĺňa kritériá nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú\npriamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto, ak vyšší súdny\núradník vydal rozhodnutie v súdnom konaní, je v zmysle poslednej vety čl. 142 ods. 2\nústavy proti takému jeho rozhodnutiu vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom\nrozhoduje sudca. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom\nsledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím\nvo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí\nmať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania\nostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým\nsudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník\nskutočne využije). [PLz. ÚS 1/08].\n48. Požiadavku zachovania možnosti domáhať sa prejednania veci nestranným\na nezávislým sudcom podaním opravného prostriedku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť\naj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy účinnej po 1. júli 2016 ustanovujúcej oprávnenie\npoverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v civilnom\nsúdnom konaní, v správnom súdnom konaní, v konaní exekučnom aj v konaní upomínacom\na tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí\nzamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).\n49. Preto podľa novej úpravy procesných predpisov v civilnom súdnom konaní,\nv správnom súdnom konaní, v exekučnom konaní i v upomínacom konaní je proti každému\nrozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP a § 152 ods. 1\nSSP, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku a § 15 ods. 6 zákona o upomínacom konaní).\nSťažnosť je podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 prípustná predovšetkým proti\n\n17\n\nprocesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe\nzákonného zmocnenia, a osobitne proti rozhodnutiam o výške trov konania vydaného\nsúdnym úradníkov podľa § 262 ods. 2 CSP ( rovnako aj § 175 ods. 2 SSP). O sťažnosti vždy\nrozhoduje súd prvej inštancie (§ 248 CSP), t. j. súd a proti jeho rozhodnutiu už nie je\nprípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario).\n50. Sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je koncipovaná ako\núčinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Článok 13 dohovoru vyžaduje\nexistenciu vnútroštátneho prostriedku, ktorý príslušnému orgánu umožní rozhodnúť\no vznesenej námietke porušenia dohovoru a zjednať adekvátnu nápravu. Nejde ale pritom\ntak ďaleko, aby vyžadoval určitú konkrétnu podobu takéhoto prostriedku; štáty majú\npriestor pre vlastné uváženie, akým spôsobom dodržia svoje povinnosti, ktoré na nich toto\nustanovenie kladie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Vilvarajah a ďalší proti\nSpojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, sťažnosť č. 13163/87, § 121). [k tomu Kmec, J.,\nKosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech, Komentář,\n1. vydání. Praha : C.H. Beck, 2012. s. 1197 – 1206]. Samotný čl. 13 dohovoru (na rozdiel\nod čl. 47 ods. 1 Charty práv Európskej únie) nepožaduje striktne, že by právo na účinný\nprostriedok nápravy muselo byť uplatnené iba pred súdom.\n51. Účelom sťažnosti je predovšetkým možnosť rýchlejšie dosiahnuť rozhodnutie,\nako aj odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania v jednoduchších veciach, pretože\npredchádzajúca právna úprava (§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného\ndo 30. júna 2016) bola neprimerane zdĺhavá a často zbytočne predlžujúca konanie. Ak totiž\nsudca odvolaniu proti rozhodnutiu súdneho úradníka vyhovel, bolo proti jeho rozhodnutiu\nprípustné odvolanie, o ktorom musel rozhodnúť odvolací súd. Ak odvolaniu proti\nrozhodnutiu súdneho úradníka vyhovieť nemienil, považujúc ho za vecné správne alebo\nza neprípustné, musel taktiež predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.\n52.\n\nPredchádzajúca\n\nprávna\n\núprava\n\nsíce\n\nplne\n\nzodpovedala\n\ndoslovnému\n\n(gramatickému) výkladu ustanovenia čl. 142 ods. 2 ústavy, avšak z pohľadu potrieb súdnej\npraxe bola celkom nevyhovujúca. Bolo preto potrebné nájsť iný rýchlejší a hospodárnejší\n\n18\n\nspôsob možnej nápravy rozhodnutí vydaných súdnym úradníkom. Aj v prípade sťažnosti\nako účinného prostriedku procesnej obrany logicky vystala veľmi podstatná otázka ústavnej\nkonformity právnej úpravy sťažnosti vo svetle čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok,\no ktorom rozhoduje vždy sudca.\n53. Vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ÚS 171/05,\nI. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010 a ďalšie), v zmysle ktorej je základom interpretácie\na aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte určenie účelu právnej\núpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu, ako aj z kritéria tzv. ochranného\núčelu normy, možno preto ustáliť, že v ústave použitý pojem opravný prostriedok treba\nvykladať extenzívne ako účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z tohto\npohľadu je podstatné, že o sťažnosti rozhoduje vždy sudca, ktorý môže napadnuté uznesenie\n„zamestnanca súdu“ (súdneho úradníka) vždy zrušiť a docieliť tak ústavnou normou čl. 142\nods. 2 ústavy sledovaný legitímny cieľ – nápravu vadného rozhodnutia. Ochranný účel\nprávnej normy § 250 CSP v súvzťažnosti s ochranným účelom ústavnej normy v čl. 142\nods. 2 ústavy majú jeden legitímny cieľ – možnosť efektívneho preskúmania rozhodnutia\nvydaného zamestnancom súdu (súdnym úradníkom) sudcom ako reprezentantom nezávislej\nsúdnej moci. Tento legitímny cieľ (ochranný účel citovaných noriem) je právnou úpravou\nbez akýchkoľvek rozumných pochybností zabezpečený (k tomu aj Števček, M. Sťažnosť\nv Civilnom sporovom poriadku, Justičná revue č. 5/2016, s. 594 ‒ 602.)\n54. Pre prípad námietky, že sťažnosť nie je plnohodnotný opravný prostriedok, akým\nje odvolanie umožňujúce obrátiť sa na súd vyššej inštancie, ústavný súd poznamenáva,\nže okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje konkrétnu podobu účinného prostriedku\nnápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo na prístup súdu (rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva Golder proti Spojenému kráľovstvu, z 21. 2. 1975, sťažnosť\nč. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súd vyššej inštancie ako také\nani negarantuje nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní\n(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu\nz 2. 3. 1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56).\n\n19\n\n55. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na názor vyjadrený Ústavným súdom Českej\nrepubliky v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 31/10 z 22. mája 2013 zverejneného v Sbírce zákonů\npod č. 224/2013 Sb., v ktorom ústavný súd zrušil § 11 písm. l) zákona č. 121/2008 Sb.\n(„vyšší súdny úradník v občianskom súdnom konaní a v súdnom konaní správnom môže,\nak nestanoví zvláštny zákon inak, vykonávať všetky úkony súdu prvého stupňa, s výnimkou\nvecí, kde je úkon zvláštnym zákonom výslovne zverený sudcovi“), treba v prvom rade uviesť,\nže odborné predpoklady pre zastávanie funkcie vyššieho súdneho úradníka sa v českej\nprávnej úprave oproti slovenskej výrazne líšia. Zatiaľ čo vyšší súdny úradník v Slovenskej\nrepublike musí mať plnohodnotné vysokoškolské právnické vzdelania druhého stupňa a byť\nbezúhonný, u vyššieho súdneho úradníka v Českej republike okrem bezúhonnosti postačuje\ntrojročné rezortné vzdelávanie organizované ministerstvom spravodlivosti či trojročné\nštúdium v bakalárskom študijnom programe na vysokej škole, a v druhom rade treba mať\nna zreteli odlišnú úpravu rozhodovania zvereného zákonom vyšším súdnym úradníkom\naj s ohľadom na čl. 94 ods. 2 Ústavy Českej republiky, podľa ktorého zákon môže stanoviť,\nv ktorých veciach a akým spôsobom sa na rozhodovaní súdov podieľajú vedľa sudcov\naj ďalší občania. Odlišná je aj možnosť prípustnosti opravného prostriedku proti\nrozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, keď v Slovenskej republike bezpodmienečnú\nprípustnosť opraveného prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka\nuž v podstate vyriešil ústavný súd v rozhodnutí PLz. ÚS 1/08.\n56. Pre ilustráciu Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze vo vzťahu\nk odlišnej právnej úprave vymedzil z tohto hľadiska, že «Vyšší soudní úředník je tedy\nskutečně pouze úředníkem, u něhož v zásadě chybí garance osobní nezávislosti, nevyžadují\nse osobní předpoklady jako u soudce a odborná úroveň postačuje na výrazně nižší úrovni.\nZ toho se podávají rovněž limity činnosti vyššího soudního úředníka. Vyšší soudní úředník\nnesmí vykonávat takové úkony, pro něž jsou nezbytné vlastnosti, které postrádá (osobní\nnezávislost, osobní předpoklady, odborná úroveň). Z tohoto hlediska je nepřijatelné,\naby vyšší soudní úředník meritorně rozhodoval, bez ohledu na formu rozhodnutí. Vyšší\nsoudní úředník má být pomocníkem soudce, jenž napomáhá dosažení přiměřené délky\nsoudního řízení tím, že vykonává úkony jednoduché či rutinní povahy. Složitější záležitosti,\n\n20\n\nvyžadující právní erudici, či situace, v nichž soud nemůže být z povahy věci reprezentován\nnikým jiným než soudcem (meritorní rozhodnutí, rozhodnutí konečná, významnější\nrozhodnutí v přípravě jednání), účast vyšších soudních úředníků nepřipouštějí. Soudnictví\nje povoláno k tomu, aby poskytovalo ochranu existujícím (tj. skutečným) subjektivním\nprávům, a plní proto svou společenskou funkci jenom tehdy, pokud je způsobilé tohoto cíle\ndosahovat. K tomu, aby se věc projednala a rozhodla, je objektivně vždy zapotřebí vynaložit\nurčitý čas a úsilí. Urychlovat řízení je možné zejména tam, kde jde o postupy, které nejsou\nnezbytné či jsou zbytečně formalizované a komplikované; obdobně je možno připustit\npodíl jiných osob na výkonu soudnictví, pokud tím bude ulehčeno soudci od úkonů\njednoduchých a rutinních. Urychlování a ,,odbřemeňování“ však nesmí ohrozit možnost\nřádného - a objektivně nutného - zjištění skutkového stavu a jeho právního posouzení,\na to na nezbytné odborné úrovni s dostatečnými garancemi osobní a věcné nezávislosti.\nTo musí mít zákonodárce na zřeteli, upravuje-li účast jiných osob na výkonu soudnictví.\nČinnost soudce se dnes pochopitelně nemůže obejít bez součinnosti dalších osob, jimiž jsou\nprávě vyšší soudní úředníci nebo asistenti soudců či další. Tyto osoby však mohou konat\nsamostatně pouze úkony, které nepřekračují jejich role.». Ústavný súd Českej republiky\nvo svojom náleze ďalej zdôrazňuje, že „i proti těm úkonům, jež lze vyššímu soudnímu\núředníkovi svěřit, musí být zachována účinná možnost obrany. Platná právní úprava, která\nje obsažena v § 9 ZVSÚ, tomu však nevyhovuje. Proti rozhodnutí vyššího soudního úředníka\nv civilním řízení soudním a v trestním řízení je možno podat odvolání, resp. stížnost\nza podmínek stanovených občanským soudním řádem nebo trestním řádem. Znamená to\ntedy, že tam, kde kupř. odvolání proti rozhodnutí soudu prvního stupně není vůbec\npřípustné, nelze ani rozhodnutí vyššího soudního úředníka napadnout odvoláním.\nV důsledku tak poslední slovo nemůže mít soud, ale vyšší soudní úředník, a to právě\nnavzdory tomu, že soudnictví by mělo představovat ze své povahy činnost, kterou vykonávají\nsoudci, a nikoliv úředníci.“, pričom poukazuje na to, že pokiaľ ide o pôsobnosť vyšších\nsúdnych úradníkov v správnom súdnictve „v tomto případě však ZVSÚ zcela nepokrytě\nignoruje jakoukoliv možnost obrany účastníků řízení; ve správním soudnictví zkrátka proti\nrozhodnutí vyššího soudního úředníka neexistuje obrana vůbec“.\n\n21\n\n57. K väčšinovému názoru pripojil svoje odlišné stanovisko sudca Vladimír Kůrka,\nktorý okrem iného uviedol: «Coby adekvátní reakce na chronickou přetíženost soudů\na prodlužující se dobu soudních řízení se od počátku devadesát let minulého století rozvíjela\nkoncepce vycházející jednak z toho, že soudní řízení ne v každé procesní situaci nutně\npotřebuje soudce (ať již pro úkony faktického postupu či úkony formálně rozhodovací),\na že je naopak efektivní jej \"odbřemenit\" od úkonů jednoduchých, jmenovitě procesní\npovahy, jež jsou pro něj zbytečnou zátěží materiální i časovou a od vlastní rozhodovací\n(\"soudcovské\") činnosti jej nepřiměřeně vzdalují. Legislativním výrazem těchto tendencí,\njež měly předobraz v úpravách cizozemských (viz institut tzv. Rechtspflegera ve Spolkové\nrepublice Německo), byl první zákon o vyšších soudních úřednících, přijatý v roce 1994\n(zákon č. 189/1994 Sb., o vyšších soudních úřednících, ve znění pozdějších předpisů).\nNa něj pak navázaly významné procesy směřující k odpovídajícímu organizačnímu\nuspořádání jak v rovině vlastních úprav procesních pravidel řízení, tak úprav v organizaci\nsoudnictví, a konečně i systémů vzdělávání a výchovy takto nově ustavených soudních osob.\nNapadený zákon č. 121/2008 Sb., jímž byl zákon č. 189/1994 Sb. zrušen, je tohoto procesu\nsoučástí a i jeho posledním výrazem. Nález svými ideovými východisky na téma odlišnosti\nsoudce a vyššího soudního úředníka však směřuje k tomu, aby tento postupný proces\nposilování efektivity soudnictví vrátil cca o dvě desetiletí zpět. Z každého, kdo by měl mít\nvedle soudce účast v soudních procesech, většina míní učinit nic více než jeho \"pomocníka\",\njenž nesmí mít rozhodovací pravomoc nejen v meritorním rozhodování, nýbrž ani\n(a to \"především\") pro rozhodnutí \"procesní povahy\", neboť pro ně \"to platí zrovna tak\").\nVyšším soudním úředníkům povolené úkony nemají \"překračovat jejich pomocnou roli\",\na pokud se mohou \"samozřejmě podílet i na úkonech jiných, uloží-li jim to soudce\", pak\n\"tyto úkony ... toliko připravují, a soudce je pak musí učinit svým vlastním jménem ...\").\nJinak řečeno, většina pasuje vyšší soudní úředníky (jakož i asistenty soudce) do pozice, jejíž\npřínos je soudci - poněkud eufemisticky řečeno - mizivý, resp. je staví pod úroveň, kterou již\npředtím, do roku 1994 zaujímaly soudní tajemnice (kupříkladu - v agendě Ro - rozhodovaly\no vydání platebního rozkazu, což nyní většina pléna vyšším soudním úředníkům odpírá.»\nSudca Kůrka ďalej uvádza: «O \"odbřemenění\" soudce a zefektivnění soudních řízení\npak nemůže být řeč. Nemluvě již o tom, co s příslušným, dvacet let budovaným, odborným\naparátem, dnes vybaveným nejen vzděláním speciálním (odbornou justiční školou), nýbrž\n\n22\n\nzhusta i obecným vzděláním vysokoškolským. Přijatým názorem o ústavně akceptovatelném\npůsobení vyšších soudních úředníků (a asistentů soudců) v soudních řízeních vnesl\nÚstavní soud do prostoru organizace a výkonu soudnictví \"principy\", resp. \"hodnoty\", jež\nse mu - vzhledem k jeho (i) pragmatickému utváření a cílům (rozhodovat efektivně soudní\nvěci v přiměřeném čase) - nutně vzpírají, neboť je mezi nimi příliš velká propast. Smysl\npro praktický rozměr věcí většina pléna ponechala stranou.»\nV.\nObsahový súlad napadnutého zákonného ustanovenia s ústavným poriadkom\n58. Navrhovateľ vo svojom návrhu namieta nesúlad ustanovenia § 262 ods. 2 CSP\ns čl. 142 ods. 2 druhou vetou ústavy dôvodiac najmä tým, že zo znenia čl. 142 ods. 2 druhej\nvety ústavy (ktoré navrhovateľ vykladá v kontexte čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy),\nzreteľne vyplýva, že zákon môže len ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť\nzamestnanec súdu poverený sudcom“. Podľa navrhovateľa sudca môže a musí mať možnosť\nrozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím zamestnanca súdu alebo o veci rozhodne\nsám a ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie neudelí, nemôže takýto zamestnanec\nsúdu rozhodovať ako súd.\n59. Ústavnú nekonformitu napadnutého ustanovenia s čl. 142 ods. 2 druhej vety\nústavy navrhovateľ vidí v tom, že ak Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016\nvýslovne v ustanovení § 262 ods. 2 zveruje pôsobnosť rozhodovať o výške náhrady trov\nsúdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu), tak logicky vylučuje, aby o výške náhrady trov\nkonania rozhodol sudca. Podľa navrhovateľa napadnuté zákonné ustanovenie „núti sudcu,\naby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto rozhodovanie, pretože inak by o otázke\nvýšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť“. Podľa navrhovateľa „sudca musí mať\nvždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým\nrozhodovaním poverí alebo nie“.\n60. Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne\naplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám\n\n23\n\nnesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorá,\nako je už uvedené v bode 29, inštruuje zákonodarcu upraviť zákonom prípady, v ktorých sa\nna rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci sudcovia z radov občanov\na v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu rozhodovať zamestnanec súdu,\nktorým vyšší súdny úradník nesporne je.\n61. Ústavnou garanciou toho, aby nedošlo k previazanosti a vstupu moci\nzákonodarnej do moci súdnej, má byť ústavná poistka, ktorá stanovuje bezpodmienečné\npravidlo, že proti každému rozhodnutiu vydanému iným orgánom ako súdom je prípustný\nopravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Diskréciu výkonnej moci vo vzťahu\nk moci súdnej umocňuje ústavná požiadavka, aby uvedené otázky (zverenia súdnej\npôsobností iným orgánom ako všeobecným súdom) mohol upravovať iba zákonodarca\nprostredníctvom zákona vo formálnom zmysle.\n62. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 7/02) z ústavnoprávneho\nhľadiska vymedzil výkon ústavných právomoci všeobecného súdnictva v zmysle § 142\nods. 1 ústavy, keď uviedol: ,,Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného\nsúdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142\nods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych\nveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť\nrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nIba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného\nsúdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne\nrozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“\n63. V čl. 152 ods. 4 ústavy sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad\na uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým\nsa okrem iného určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou.\nZákon sa má vykladať prostredníctvom ústavy, nie naopak.\n\n24\n\n64. Ústavný súd vo svojej judikatúre jednoznačne uplatňuje zásadu prednosti\nústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07,\nPLz. ÚS 1/08). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril\ntýmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,\npričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy\na druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej\nnormy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu\nnormu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu\nvyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu\nprichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten,\nktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných\npráv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci\nsú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\n65. Ústava je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria\n(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade\nvšetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily.\nAk právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti\no svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán\nverejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú\nv ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením\nprávnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie\nústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily\nje v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci\nuplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem,\na preto musí buď priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu\nobsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade\ns dotknutou ústavnou normou (PLz. ÚS 1/08).\n\n25\n\n66. V každom konaní o súlade je potrebné dbať na rozlišovanie medzi ústavnosťou\na koncepčným, vecným riešením právnej úpravy. Potom ani § 262 ods. 2 CSP v kontexte\ns ustanovením čl. 142 ods. 2 ústavy nemožno vykladať len čisto gramaticky a prepiato\nlipnúť na formálnych znakoch a skúmať iba dodržanie platnej formy právneho predpisu,\nteda inštitucionálny a procesný rámec, ktorý však možno naplniť rôzne kvalitným obsahom.\n67. Interpretácia ústavných noriem je náročnou intelektuálnou činnosťou so svojimi\nšpecifickými pravidlami, pričom základom výkladu práva v právnom štáte je vždy zdravý\nrozum (porovnaj Drgonec, J. Interpretácia Ústavy SR. In.: Drgonec, J.: Ústava Slovenskej\nrepubliky. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck 2015, s. 127 a nasl. a s. 131). I ústava\npôsobí v kontexte spoločnosti, ktorá sa stále viac líši od tej, na potreby ktorej reagoval\nústavodarca. Ak sa ústava nemá stať irelevantným uctievaným textom alebo byť\nkontinuálne zásadne menená, tak prispôsobovanie jej starnúceho textu meniacemu sa svetu\nostáva na pleciach stále tvorivejšieho a požičajúc si okrídlenú frázu Európskeho súdu pre\nľudské práva „evolutívneho výkladu“ (Bárány, E. (Ne)určitosť textu v ústavnom práve, In:\nLadislav Orozs - Sabina Grabovska - Tomáš Majerčík (ed): Ústavné dni, 25. výročie Ústavy\nSlovenskej republiky – VI. ústavné dni. Košice UJPŠ 2018. s. 209). Teóriou tzv. živej\nústavy, resp. uplatňovaním evolutívneho výkladu ústavy dochádza k zmene právnych\nnoriem aj bez zmeny právneho textu (PL. ÚS 22/2017). Ani formálne rozlišovanie\nústavných a podústavných noriem netreba uprednostňovať nad ich obsahovou\nprepojenosťou (Bender, M. Die befugnis des Bundesverfassunggerichts zur Prüfung\ngerichtlicher Entscheidungen, Heidelberg, 1991, s. 204 a s. 206). Striktné trvanie\nna formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera\nsamotný zmysel právnej úpravy (IV. ÚS 19/2012).\n68. Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne\npodmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným\norgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave\njednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým\naj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len\nobjektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím\n\n26\n\nnepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,\nktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať\nrozhodnutie (III. ÚS 311/2007).\n69. Hoci sa na prvý pohľad javí, že právna úprava ustanovenia § 262 ods. 2 CSP\nv časti vety „ , ktoré vydá súdny úradník“ gramaticky nezodpovedá ustanoveniu čl. 142\nods. 2 ústavy, ktoré v druhej vete pripúšťa rozhodovanie iným zamestnancom súdu iba\nna základe poverenia sudcu, nemožno ponechať bez povšimnutia, že sudca neexistuje\nizolovane ‒ oddelene od konkrétneho súdu, na ktorom vykonáva svoju funkciu, pričom\nz podstaty odôvodnenia návrhu je zjavná výslovná námietka navrhovateľa, že napadnuté\nzákonné ustanovenie § 262 ods. 2 CSP odníma sudcovi možnosť voľby, či vydá vyššiemu\nsúdnemu úradníkovi poverenie na rozhodnutie o výške trov konania, a neumožňuje sudcovi,\naby o výške náhrady trov konania rozhodol sám.\n70. Keďže napadnuté zákonné ustanovenie sa bezprostredne týka výkonu súdnictva –\nrozhodovacej činnosti súdu (upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o výške\nnáhrady trov konania), treba pripomenúť, že súdnictvo nie je pre sudcov, je pre občiansku\nspoločnosť (II. ÚS 152/08) a musí predovšetkým slúžiť ochrane ohrozených alebo\nporušených práv a právom chránených záujmov sporových strán a účastníkov konania.\nTáto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty\n(k tomu napr. čl. 2 ods. 1 CSP). Súdne konanie teda slúži predovšetkým na ochranu\nsubjektívnych práv sporových strán či účastníkov konania (k tomu napr. § 5 ods. 1 a 2 SSP),\na nie na ochranu práv sudcov.\n71. Ústavnoprávny rozmer pôsobnosti vyššieho súdneho úradníka pri vydávaní\nrozhodnutí o výške trov konania preto treba chápať aj v kontexte základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n72. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n27\n\n73. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené alebo po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspravodlivosti.\n74. Medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu\nporovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet\nzásadných odlišností.\n75. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú každému právo na súd,\nteda najmä právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nS podmienkou ,,práva na súd“ vo veciach civilných je podľa judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva zlučiteľná taká právna úprava, ktorá predraďuje iný zákonom ustanovený\nsubjekt pred (všeobecným) súdom. Právo na súd nenúti zmluvné štáty dohovoru prejednať\ncivilnú vec v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu musí odohrať pred súdom spĺňajúcim\nvšetky náležitosti orgánov súdnej moci. Požiadavky pružnosti a účinnosti (efektívnosti),\nktoré sú zlučiteľné s ochranou ľudských práv, môžu odôvodniť, aby konali najskôr správne\nalebo korporatívne orgány, alebo ‒ a fortiori ‒ justičné orgány, ktoré nemajú všetky\nnáležitosti orgánov súdnej moci (rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva\nLe Compte, van Leuven and de Meyere proti Belgicku, z 23. 6. 1981, sťažnosť č. 6878/75\na č. 7238/75, séria A, č. 43, s. 23, § 51.). Orgánom, ktorý nemusí byť súdnym orgánom,\nmôže byť aj orgán, ktorý nepatrí k súdnej moci.\n76. Nemožno opomenúť ani procesné garancie vyplývajúce z ustanovení čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých zmyslom je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania\n\n28\n\n(sporovej strane), na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného\norgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh\na výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú\ndo podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania\n(III. ÚS 153/2007).\n77. Napokon treba pripomenúť, že štát vytvára systém orgánov ochrany práva, každý\nz jeho orgánov má svoje miesto i zákonné (kompetenčné a organizačné) vymedzenie voči\nostatným orgánom tohto systému. Vzťahy právomoci (najmä decízne kompetencie)\nsú vzťahmi horizontálnymi v sústave orgánov ochrany práv. Ústavná podoba vzájomných\nrozhodovacích kompetencií týchto justičných orgánov (súdnych a iných orgánov ochrany\npráva) je normatívne zakotvená v čl. 46 ústavy, v zmysle ktorého sa každý môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V zákonom\nvýslovne uvedených prípadoch disponujú právomocou poskytovať ochranu porušeným\nalebo ohrozeným subjektívnym právam v civilných veciach aj iné orgány ako všeobecné\nsúdy. Popri všeobecnej právomoci (pôsobnosti) súdov zákony vymedzujú tzv. alternatívnu\nsúdnu právomoc ako pôsobnosť pre ďalšiu časť napríklad civilných vecí, ktoré sú zverené\niným orgánom so súdnou pôsobnosťou (napr. právomoc rozhodcovského súdu, notára\nako súdneho komisára v konaní o umorenie listiny a v konaní o dedičstve podľa Civilného\nmimosporového poriadku a iné).\n78. Pokiaľ ide o rozhodnutia vydané vyšším súdnym úradníkom ako zamestnancom\nsúdu, tieto vždy vychádzajú z príslušného poverenia, ktoré nemusí byť iba individuálne,\nale môže byť súčasťou rozvrhu práce toho-ktorého súdu na konkrétny rok (§ 3 ods. 5\nzákona č. 549/2003 Z. z.).\n79. S ohľadom na uvedené nie je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce, či sudca\nmá alebo nemá možnosť vydať individuálne poverenie pre vyššieho súdneho úradníka,\nale o to, či vydanie rozhodnutia súdnym úradníkom neporušuje práva sporových strán\na v prvom rade či im zabezpečuje prístup k súdu a právo nezávislého, nestranného\na spravodlivého rozhodnutia.\n29\n\n80. Postavenie a pôsobnosť vyššieho súdneho úradníka v systéme právnej ochrany\nnegarantuje len čl. 142 ods. 2 druhá a tretia veta ústavy, ale najmä čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Diskrečná právomoc vyššieho súdneho\núradníka pri vydávaní rozhodnutí o výške trov konania po právoplatnom skončení veci\nje pritom dostatočne korigovaná právnou úpravou (napr. aj vyhláškou Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a práva sporových strán\nsú dostatočne garantované možnosťou podať proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka\nsťažnosť, o ktorej rozhodne vždy sudca, čím je spolurozhodovanie sudcu zabezpečené\nbez ohľadu na to, či oprávnená sporová strana sťažnosť podá alebo nepodá.\n81. V prípade, že by ústavný súd napadnutú právnu úpravu podrobil testu\nproporcionality, nesporne by dospel k záveru, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie cieľa\n(účelu), ktorým je nielen rýchlejšie a hospodárnejšie konanie samo osebe, ale najmä\nrýchlejšia spravodlivosť, pretože sudca sa môže sústrediť na rozhodovanie veci samej\na na skutkové a právne vyriešenie sporu bez toho, aby sa musel zaoberať matematickými\nvýpočtami výšky trov konania. Napadnutá právna úprava zjavne nezasahuje do práv\nsporových strán, a to ani do ich práva na nezávislé rozhodnutie, pretože strany sporu majú\nzaručenú možnosť podať proti rozhodnutiu o výške náhrady trov konania vydanému vyšším\nsúdnym úradníkom sťažnosť ako účinný prostriedok nápravy, o ktorom, ako už bolo\nuvedené, rozhoduje vždy sudca.\n82. Ak by potom bolo možné v danej veci zodpovedať rečnícku otázku „cui bono?“\n(používanú už v antike), t. j. „komu prospeje takýto spôsob jednostranného\na formalistického výkladu, následkom ktorého by malo byť zrušenie napadnutej právnej\núpravy?“, odpoveď by zrejme bola, že rozhodne nie sporových stranám.\n83. Okrem toho je v judikatúre ústavného súdu dnes už ustálený princíp\nminimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci nielen v súvislosti\ns rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1,\nale aj v konaní o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými\n\n30\n\nzmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Tento princíp\nvychádza z toho, že ústavný súd by mal minimalizovať svoje priame zásahy do platných\na účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného\nústavného orgánu – národnej rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju moc\n(princíp suverenity ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy), t. j. minimalizovať\nsvoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu“ (odlišné stanovisko sudcov vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 17/08).\n84. Na základe uvedeného je zjavné, že napadnutá zákonná právna úprava nie je\nkoncipovaná tak, že by ohrozila nezávislosť súdnictva a vyžadovala zásah ústavného súdu.\n85. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým\nustanovením zákona (§ 262 ods. 2 CSP) a označeným článkom ústavy (čl. 142 ods. 2),\nktorých vyslovenia nesúladu sa okresný súd domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\nk záveru o ich vzájomnom nesúlade.\n86. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu a zdôrazňujúc\nústavne konformný výklad konštatuje, že argumenty okresného súdu uvedené v odôvodnení\nnávrhu nie sú dostatočné na to, aby bol návrh okresného súdu spôsobilým návrhom\nna prijatie na ďalšie konanie a následné podrobenie ho ústavnoprávnemu prieskumu.\nÚstavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol návrh okresného\nsúdu ako zjavne neopodstatnený.\n87. Ústavný súd taktiež nemohol ponechať bez povšimnutia, že navrhovateľ\nvo svojom návrhu napáda procesný predpis, resp. časť jeho konkrétneho ustanovenia (§ 262\nods. 2 CSP), ktoré však v prvom rade vychádza zo statusového predpisu ‒ § 11 zákona\no súdoch, ktorý však namietaný nie je. Za týchto okolností ustanovenie § 262 ods. 2 v časti,\n„ ,ktoré vydá vyšší súdny úradník“ samo osebe nemôže vyvolať nesúlad s čl. 142 ods. 2\nústavy, a keďže ustanovenie § 11 (osobitne jeho odseky 2 a 4), zákona o súdoch\n\n31\n\nnavrhovateľ nenapadol, jeho návrh bol odmietnutý aj z tohto dôvodu (m. m. II. ÚS 70/99,\nIII. ÚS 59/04 či I. ÚS 421/2013).\n88. Ústavný súd považuje v závere za vhodné dodať, že ani ustanovenie § 262 ods. 2\nCSP nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške\nnáhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad\nz personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny\núradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov\nkonkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek\nkogentnosti ustanovenia § 262 ods. 2 CSP takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty\nsúdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu\no výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario), avšak\nz ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí\ntrestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo\nna odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva\naj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven\na De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge\nproti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2019\n\n32", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie-sporové", "vyšší súdny úradník", "sťažnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "účinný prostriedok nápravy (ESĽP)"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d320892d-a1f7-4cef-aa16-e701ebd80427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.22.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.22.2017.1"}, {"guid": "ussr:a6a24632-9b73-44ba-9e26-c0709e93e49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1"}, {"guid": "ussr:8509a101-6958-4d48-b179-ecd10cb64ac9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.242.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 242/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 242/2016 z 19. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.242.2016.1"}, {"guid": "ussr:782c5ba7-6878-42c1-86cd-022f31d68963", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.490.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 490/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 490/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.490.2015.1"}, {"guid": "ussr:412e0a2d-c94d-4ef3-bf7a-47a603638b8c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.537.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 537/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 537/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.537.2015.1"}, {"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "ussr:165e4285-6eae-4769-877a-1847ce29869c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.735.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 735/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 735/2014 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.735.2014.1"}, {"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:f0b4f617-f276-45c5-b0fe-d4556d043f7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2015 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0b4f617-f276-45c5-b0fe-d4556d043f7a"}, {"guid": "ussr:ce14bdf9-8936-4fe6-a148-26c33161dad1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 421/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 421/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ce14bdf9-8936-4fe6-a148-26c33161dad1"}, {"guid": "ussr:37aa5a89-3bfd-48a0-93e6-f3c3418aa55f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2012 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37aa5a89-3bfd-48a0-93e6-f3c3418aa55f"}, {"guid": "ussr:4b7d7244-093e-4e72-a57e-c0e859b10971", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b7d7244-093e-4e72-a57e-c0e859b10971"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:067c5193-fb97-4b88-87b0-89e77cfb7471", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:067c5193-fb97-4b88-87b0-89e77cfb7471"}, {"guid": "ussr:40c0dd16-b5d6-499a-80fa-aeb58af4263c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 212/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 212/09 z 10. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-10", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40c0dd16-b5d6-499a-80fa-aeb58af4263c"}, {"guid": "ussr:cbddab6c-6598-4513-938b-0d8c076c6bc4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 282/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbddab6c-6598-4513-938b-0d8c076c6bc4"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:7ad263d6-eb1d-4f0b-823b-7425dbd5f955", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/08 z 16. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-16", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ad263d6-eb1d-4f0b-823b-7425dbd5f955"}, {"guid": "ussr:1469c485-a19e-4b65-a78f-30884b5cfb42", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/08 z 10. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1469c485-a19e-4b65-a78f-30884b5cfb42"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:ede5be9e-b72b-41e7-8d81-b49e663889bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 59/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 59/04 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ede5be9e-b72b-41e7-8d81-b49e663889bd"}, {"guid": "ussr:350be673-74ae-4f3c-aafb-e7415843b355", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/02 z 4. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-04", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:350be673-74ae-4f3c-aafb-e7415843b355"}, {"guid": "ussr:f68db54a-deb7-48a8-90b1-1500dab22b30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.70.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 70/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/99 z 15. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-15", "citacie_n": 159, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.70.1999.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6e592e19-6a80-4d01-8294-1a5fe5eb2c0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.334.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.334.2026.2"}, {"guid": "ussr:12f277a7-98bb-4299-b50e-1d63ffe88815", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2"}, {"guid": "ussr:1979ab8f-c1d9-4871-aa34-0fb9a1e22caf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.94.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 94/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 94/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.94.2026.1"}, {"guid": "ussr:d179ed61-b22d-4ea4-84a4-e7857f89326b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.613.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 613/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 613/2024 z 18. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.613.2024.1"}, {"guid": "ussr:ae943c62-c7a2-4315-a128-51bcca8838c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.378.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 378/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 378/2025 z 1. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.378.2025.1"}, {"guid": "ussr:5a032ff2-eed3-45f4-80e3-d07f0a81be8e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.201.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 201/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 201/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.201.2025.1"}, {"guid": "ussr:d9b59938-b3ad-4e6c-9a19-27e777b224e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.154.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 154/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2025 z 13. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.154.2025.1"}, {"guid": "ussr:e0d2371f-7729-4d80-a00e-bdf83ff1395b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.112.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 112/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 112/2025 z 27. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.112.2025.1"}, {"guid": "ussr:2b0b13ad-94c8-410c-a4a3-623b288f40f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.624.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 624/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 624/2024 z 10. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.624.2024.1"}, {"guid": "ussr:cfc309f3-84cb-4dac-ac09-bac0ead473be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.553.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 553/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 553/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.553.2024.1"}, {"guid": "ussr:7a65b9a3-682d-45c0-9365-6c92d3bce61b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.288.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2024 z 22. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.288.2024.2"}, {"guid": "ussr:0fc856dc-1b74-40af-8f55-0365d44f22b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc856dc-1b74-40af-8f55-0365d44f22b9"}, {"guid": "ussr:a9ea21f1-9a4f-40ad-ae53-166732e577b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.687.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 687/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 687/2023 z 18. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.687.2023.1"}, {"guid": "ussr:b44d0990-ff80-406a-8be6-adff734d3435", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.157.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 157/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 157/2023 z 10. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.157.2023.1"}, {"guid": "ussr:3a7132ac-f2d8-4434-aa8d-199b8b745446", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a7132ac-f2d8-4434-aa8d-199b8b745446"}, {"guid": "ussr:9014ebcf-1885-465b-8f57-47e8107b0f5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.335.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 335/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.335.2023.1"}, {"guid": "ussr:4e88d81d-dea0-4a6b-9256-6406d88aa227", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.279.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 279/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.279.2023.1"}, {"guid": "ussr:195d1a26-0258-4469-b564-a0dfc828caf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.188.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 188/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/2023 z 23. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.188.2023.1"}, {"guid": "ussr:15554332-36b4-442e-a0a6-739064e2bb9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.437.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 437/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 437/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.437.2022.1"}, {"guid": "ussr:260520c3-b033-455b-929d-8b770d9e4cd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.245.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.245.2022.1"}, {"guid": "ussr:49626786-06cd-42fe-a301-dbeb678787ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.204.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 204/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 204/2022 z 12. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.204.2022.1"}, {"guid": "ussr:7097536a-cc7a-4df6-aac6-b7b1b2fa81b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.179.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/2022 z 28. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.179.2022.1"}, {"guid": "ussr:ae83059e-b87f-43bc-9485-b73c3333ad32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.102.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 102/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/2022 z 2. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.102.2022.1"}, {"guid": "ussr:5dce8e50-5c64-4d52-bda1-e5008c3ac6e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.12.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 12/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2022 z 12. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-12", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.12.2022.1"}, {"guid": "ussr:f1d4e3e1-4669-4ec2-8e0f-ae5e27cd6440", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.402.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2021 z 13. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.402.2021.1"}, {"guid": "ussr:2d4a16f3-0aaa-4ff0-8dc8-9a0006e6f2b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.258.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 258/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 258/2021 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.258.2021.2"}, {"guid": "ussr:b35dd4e6-bb6f-4e12-bd41-699bb32b1aef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.105.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 105/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/2021 z 13. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.105.2021.2"}, {"guid": "ussr:5743739b-669a-4e34-9f75-10ead413d3dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2021", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5743739b-669a-4e34-9f75-10ead413d3dc"}, {"guid": "ussr:d647c48c-954c-4305-95ee-3c28317fbc8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 327/2021", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 327/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d647c48c-954c-4305-95ee-3c28317fbc8e"}, {"guid": "ussr:1ad474fc-314e-4a61-b3d1-4f32e420eee8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.150.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 150/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 150/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.150.2021.1"}]}