{"guid": "ussr:249f5be9-9dc2-4015-85de-adb8bb63ef1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2019 z 6. 2. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. februára 2019, sp. zn. PL. ÚS 12/2019, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-02-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/249f5be9-9dc2-4015-85de-adb8bb63ef1c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2019.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 12/2019-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Miroslava Duriša,\nĽudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka (sudca\nspravodajca), Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava\nOrosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Dunajská Streda,\nzastúpeného sudkyňou JUDr.\n\n, na začatie konania\n\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 16 ods. 1 a § 161\nods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok s čl. 142 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a takto\nrozhodol:\n\nNávrh Okresného súdu Dunajská Streda na začatie konania o súlade právnych\npredpisov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. júla 2017\ndoručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“ alebo\n\n„navrhovateľ“), zastúpeného sudcom JUDr.\n\n, na začatie konania podľa\n\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1\npísm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovenia\n§ 16 ods. 1 v časti „a rozhodoval“ a ustanovenia § 161 ods. 1 v časti „a rozhodoval“ zákona\nč. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“) s čl. 142 ods. 2 ústavy.\n2. Z uznesenia okresného súdu č. k. 16 D 86/2016-3 z 2. júna 2017 (ďalej len\n„uznesenie z 2. júna 2017“), ktoré tvorí prílohu návrhu, vyplýva, že okresný súd potom,\nako sa dozvedel o smrti poručiteľa, začal (ex offo) konanie o dedičstve po ňom, ktoré\nzároveň prerušil, pretože dospel k záveru o splnení podmienok pre konanie o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.\n3. V odôvodnení svojho návrhu okresný súd uvádza:\n«2. V prerokúvanej veci je podstatné ustanovenie čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ktoré v relevantnej časti znie: „Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví,\nže rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví... v ktorých veciach môže rozhodnúť aj\nzamestnanec súdu poverený sudcom.“\n3. Ďalej sú v prerokúvanej veci relevantné tieto ustanovenia Civilného\nmimosporového poriadku - zákona č. 161/2015 Z. z. (napadnuté ustanovenia sú\npodčiarknuté):\n§ 16 ods. 1: „V prípadoch ustanovených týmto zákonom súd poverí notára, aby ako\nsúdny komisár konal a rozhodoval v určitej veci; poverenie nie je súdnym rozhodnutím.“\n§ 161 ods. 1: „V konaní o dedičstve poverí súd notára, aby vo veci konal\na rozhodoval.“ ...\nV prerokúvanej veci má súd po vydaní uznesenia o začatí konania (§ 174 ods. 2\nC. m. p.), ktorého vydanie je vyhradené súdu [§161 ods. 2 písm. a) C. m. p.] obligatórne\npoveriť notára ako súdneho komisára, aby konal a rozhodoval v konaní o dedičstve.\nObligatórnosť tohto poverenia vyplýva z jasného znenia § 16 ods. 1 a § 161 ods. 1 C. m. p.,\n\n2\n\nktoré obe používajú formuláciu „súd poverí...“, pričom poverenie musí zjavne zodpovedať\ncitovaným ustanoveniam, teda musí znieť na „konanie a rozhodovanie“...\nUstanovenie čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky upravuje zloženie telesa,\nktoré je oprávnené rozhodovať ako „súd“, teda vykonávať súdnu moc vo veciach súdom\nzverených (v občianskoprávnych, trestných a správnych veciach, porov. čl. 142 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky). Z formulácie citovaného ustanovenia je zrejmé, že rozsah\ntýchto osôb (obsadenie súdu) a ich oprávnenie rozhodovať ako „súd“ je založené na\nrôznych tituloch. Priamo na základe ústavy (originárne) je v mene súdu pri výkone\nsúdnictva vždy oprávnený rozhodovať senát zložený len zo sudcov (a contrario k čl. 142\nods. 2 druhej vete). Ak teda zákon zverí súdu právomoc rozhodovať o určitej otázke\na neustanoví, kto v rámci súdu v takejto veci rozhoduje, je priamo na základe čl. 142 ods. 2\nprvej vety Ústavy Slovenskej republiky dané, aby o tejto veci rozhodoval v mene súdu senát.\nOprávnenie jediného sudcu (samosudcu) rozhodovať v mene súdu musí byť výslovne\nzaložené zákonom, čo vyplýva z druhej časti prvej vety čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. V tomto smere treba uviesť, že v súčasnosti oba civilné procesné kódexy takéto\nustanovenie obsahujú pre prvoinštančné konanie na okresnom súde (porov. § 44 ods. 1\nCivilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 C. m. p.). Rovnaké princípy platia aj\npre tzv. prísediacich sudcov z radou občanov, ktorí sa tiež zúčastňujú na rozhodovaní len\nv prípadoch ustanovených priamo v zákone. Štvrtou skupinou osôb (telesom), ktorú čl. 142\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oprávňuje rozhodovať v mene súdu pri výkone súdnej\nmoci, je „zamestnanec súdu“. Oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať v mene súdu však\nnemôže založiť ani zákon, ale z citovaného čl. 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej\nrepubliky zreteľne vyplýva, že zákon môže len ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť\nzamestnanec súdu poverený sudcom“. Zákon teda môže len rámcovo vymedziť takéto\nprípady, oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať musí spočívať ešte aj na poverení\ndanom mu sudcom. Ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie neudelí, nemôže takýto\nzamestnanec rozhodovať ani v prípadoch, ktorý by mu zveroval zákon.\n... formulácia „zamestnanec súdu“ v čl. 142 ods. 2 druhej vete Ústavy Slovenskej\nrepubliky môže znamenať jedine tie osoby, ktoré boli vo vzťahu k súdu v pracovnom\npomere, resp. pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. a neskôr\n\n3\n\nv štátnozamestnaneckom pomere podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, resp.\nzákonov, ktoré ho neskôr nahradili...\nZ citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a na ne nadväzujúcich\nzákonných ustanovení je teda zrejmé, že pojem „zamestnanec súdu“ v čl. 142 ods. 2 druhej\nvete bol ústavodarcom zamýšľaný a možno ho vykladať len tak, že musí ísť o zamestnanca\nsúdu v (štátno)zamestnaneckom pomere. Naopak, citované ustanovenie vylučuje, aby bolo\npoverenie\n\nna\n\nrozhodovanie\n\nv mene\n\nsúdu\n\nzverené\n\ninej\n\nosobe\n\nnež\n\nosobe\n\nv štátnozamestnaneckom pomere, a tento záver výslovne potvrdzuje aj obsah odôvodnenia\npozmeňujúceho návrhu zo spoločnej správy výborov. Napadnuté ustanovenia § 16 ods. 1\na § 161 ods. 1 C. m. p. však ukladajú súdu poveriť rozhodovaním práve notára. Notár však\nnie je v štátnozamestnaneckom pomere, čo je výslovne vylúčené v § 6 ods. 1 zákona\nč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Činnosť notára je nezávisle vykonávanou\nsamostatnou zárobkovou činnosťou (porov. § 4 ods. 2 zákona č. 323/1992 Zb.). Notár teda\nnie je osobou, ktorú by vôbec v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej\nrepubliky bolo možné poveriť rozhodnutím v mene súdu, pretože nespĺňa požiadavku, aby\nišlo o „zamestnanca súdu“, a celkom zjavne nie je ani sudcom alebo prísediacim sudcom.\nVzhľadom na už uvedenú taxatívnosť výpočtu osôb, ktoré sú oprávnené rozhodovať v mene\nsúdu, v čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tak treba dospieť k záveru, že ani zákon\nnemôže notára oprávniť rozhodovať v mene súdu, a to či už na základe poverenia sudcu\nalebo bez takého poverenia. Zákon, ktorý by oprávňoval notára na takéto rozhodovanie,\nnie je v súlade s citovaným ustanovením Ústavy Slovenskej republiky.\n11. Civilný mimosporový poriadok však celkom zreteľne takéto oprávnenia notárovi\nzveruje. Z § 16 ods. 2 C. m. p. totiž plynie, že rozhodnutia vydané notárom na základe\npoverenia sú rozhodnutiami súdu (prvej inštancie). Notár ako súdny komisár teda\nrozhoduje v mene súdu, jeho rozhodnutia sú rozhodnutiami súdu, sú ako také napadnuteľné\n(§ 69 až 73 C. m. p.), no majú aj účinky rozhodnutí súdu (napr. účinky právoplatnosti, § 226\naž 231 C. s. p.). Oprávnenie notára na takéto rozhodovanie sa pritom zakladá práve na\npoverení súdu v zmysle § 16 ods. 1 a 2 a § 161 ods. 1 C. m. p. Preto sú tieto ustanovenia v\nčasti, v ktorej ukladajú súdu prvej inštancie poveriť rozhodovaním notára ako osobu, ktorá\nnie je ani sudcom, ani zamestnancom súdu (a tým ho oprávniť na vydávanie rozhodnutí v\nmene súdu v zmysle § 16 ods. 2 C. m. p.) v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy\n\n4\n\nSlovenskej republiky. Naopak, citovanému ustanoveniu neodporuje tá časť § 16 ods. 1\na § 161 ods. 1 C. m. p., ktorá umožňuje a ukladá súdu poveriť notára vykonávaním úkonov\nv konaní o dedičstve. Na vykonávanie faktických úkonov, teda napr. obstarávanie\npodkladov, pojednávanie, vykonávanie dôkazov a pod., sa totiž obmedzenie ustanovenia\nčl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky už podľa svojho znenia nevzťahuje. Akékoľvek\nrozhodnutie, ktoré by však v tejto súvislosti bolo potrebné, notár nemôže byť oprávnený\nvydať v mene súdu ani na základe poverenia danému mu sudcom, pretože to nie je súlade\ns citovaným ustanovením ústavy. ...\n13. V súvislosti s uvedeným výkladom treba brať do úvahy aj právnu situáciu,\ns ktorou bol ústavodarca v danom čase konfrontovaný. Ustanovenie § 38 Občianskeho\nsúdneho poriadku účinného v rokoch 2000 a 2001 totiž oprávňovalo súd, aby poveril\nnotára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo a v určitých prípadoch vydal osvedčenie\no dedičstve. Súdny komisár na základe vtedy účinných ustanovení O. s. p. nebol vôbec\noprávnený vydávať rozhodnutia, ale naopak, podľa § 175zd ods. 1 O. s. p. mal vec predložiť\nsúdu s návrhom uznesenia. Súd mu pritom mohol vec vrátiť a uložiť mu záväzné pokyny pre\nďalší postup v konaní. Takéto vrátenie veci bolo dokonca vyhradené sudcovi a nebolo\nmožné ho preniesť na súdneho úradníka [porov. § 5 písm. c) tretí bod zákona č. 549/2003\nZ. z. účinného od 1. januára 2004]. Vzhľadom na to je vylúčené, aby ústavodarca zamýšľal\nustanovením čl. 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky oprávniť notárov, aby\nrozhodovali ako „súd“. Naopak, dosvedčuje to, že ústavodarca v danom čase vedome volil\nformuláciu „zamestnanec súdu“ a nie iné osoby, ako napríklad notár. K zmene § 38 O. s. p.\ndošlo zákonom č. 348/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. novembra 2008, teda viac než sedem\nrokov od účinnosti citovaného ústavného ustanovenia.\nK inému záveru nemožno dospieť ani prípadným porovnávaním ustanovenia § 38\nO. s. p. (resp. napadnutých ustanovení § 16 a § 161 C. m. p.) so zákonom Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok). Tento zákon síce bol účinný v čase schválenia ústavného zákona\nč. 90/2001 Z. z., no koncepcia činnosti súdneho exekútora účinná tak v danom čase, ako aj\ndnes vychádza z toho, že súdny exekútor koná pri vykonávaní exekúcie samostatne\na vo vlastnom mene. Súdny exekútor je totiž sám osobou určenou a splnomocnenou štátom\nna nútený výkon exekučných titulov (§ 2 ods. 1 Ex. por.). Pri vykonávaní exekúcie, teda\n\n5\n\nsúdny exekútor nekoná v mene súdu a nevykonáva súdnu moc, v dôsledku čoho jeho činnosť\nvôbec nespadá pod režim čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky....\nSúd len na dokreslenie ústavných aspektov tejto problematiky poukazuje na dva\nproblémy, ktoré vznikajú v dôsledku rozhodovania notára v mene súdu. Predovšetkým je to\nproblém samotného čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z citovaných ustanovení\nvyplýva dôležité oprávnenie sudcu všeobecného súdu riešiť konflikt medzi jeho viazanosťou\nprávnymi predpismi rôznej právnej sily, ale zároveň dôležitou poistkou v ochrane\njednotlivca pred neústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi.\nOprávnenie dané sudcovi v tomto ustanovení súvisí s jeho nezávislosťou a viazanosťou len\nprávnymi predpismi zaručenou v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; práve preto\nmôže oprávnenie v čl. 144 ods. 2 patriť len sudcovi (hoci je v ňom použité slovo „súd“).\nAby však sudca mohol túto dôležitú funkciu vykonať, musí mať originálne právo rozhodovať\no každej otázke súvisiacej s výkonom súdnej moci vo veciach uvedených v čl. 142 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky. Sudca teda musí mať sám možnosť vydať každé rozhodnutie,\npred jeho vydaním posúdiť, či sú splnené podmienky na jeho vydanie a či právne predpisy,\nktoré sa pri jeho vydaní majú poverenie notára ako súdneho komisára rozhodovať v mene\nsúdu [a tomu zodpovedajúci zákaz, aby vecné rozhodnutie v konaní o dedičstve vydal sudca,\nkeďže by išlo o vadu nesprávneho obsadenia súdu, porov. §365 ods. 1 písm. c) C. s. p.]\nreálne odníma sudcovi túto právomoc. Sudca totiž nemá žiaden vplyv na rozhodnutie\nnotára, nemôže notárovi ukladať pokyny (na rozdiel napríklad od súdneho úradníka)\na nemôže ho viazať svojím právnym názorom inak než prípadným zrušením jeho uznesenia\nna základe odvolania. Notár však nie je vybavený garanciou sudcovskej nezávislosti\nv zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, naopak, o jeho menovaní a odvolaní\nrozhoduje minister spravodlivosti. Sudca ako predstaviteľ súdnej moci a jej vykonávateľ\nv každej veci, ktorá patrí do právomoci súdov, teda nemá na jeden úsek vecí žiaden vplyv.\nMôže (a musí) len udeliť poverenie bez akejkoľvek možnosti kontroly nad spôsobom výkonu\nsúdnej moci.\n15. Ďalším problémom je rozhodovanie notára vo svojej vlastnej veci, čo je pri\nvýkone súdnej moci zásadne vylúčené. Podľa § 47 C. m. p. sú totiž odmena notára a hotové\nvýdavky súčasťou trov konania, ktorú okrem prípadov § 50 ods. 1 až 3 C. m. p., kedy ich\nplatia účastníci, platí štát, a na tento účel je notár dokonca účastníkom konania (§ 171\n\n6\n\nC. m. p.). Zároveň však § 161 ods. 2 C. m. p. nevylučuje rozhodovanie o trovách konania\nspomedzi rozhodnutí, ktoré vydáva súdny komisár. O trovách konania sa pritom podľa § 57\nC. m. p. má rozhodnúť len na návrh v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 58 C. m. p.).\nZo všetkých týchto ustanovení je zrejmé, že notár v konaní o dedičstve rozhoduje o trovách\nkonania, teda o svojej vlastnej odmene a náhrade výdavkov, hoci je sám účastníkom\nkonania v tejto časti.»\n4. Okresný súd navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vydal tento\nnález:\n\n«Ustanovenia § 16 ods. 1 v časti „a rozhodoval“ a § 161 ods. 1 v časti\n„a rozhodoval“ Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015 Z. z., n i e s ú v súlade\ns čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky.»\n\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) a ktoré boli ratifikované\na vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n7. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\n8. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd.\n\n7\n\n9. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n11. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona\no ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný\nsenát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom\nkonania súd, zastupuje senát jeho predseda.\n12. Vzhľadom na ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde ústavný súd\nkonštatuje, že návrh v zastúpení okresného súdu pôvodne podal sudca\n. Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. 16 D 86/2016. Keďže\n\nsa medzičasom\n\n(od 1. januára 2018) stal sudcom Krajského súdu v Trnave, spis sp. zn. 16 D/86/2016 bol\npridelený do oddelenia sudkyne\n\n,\n\n. Preto v zmysle\n\n§ 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 a § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde okresný súd\nv tomto konaní naďalej zastupuje\n\n,\n\n.\n\n13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1\npísm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej\nsily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou\nzmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\n14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\nsa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho\n\n8\n\npodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie\n\nnávrhu\n\na\n\nnavrhované dôkazy.\n\nNávrh\n\nmusí\n\npodpísať\n\nnavrhovateľ\n\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\n15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať\na) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa\nnamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,\nprípadne v jednotlivom ustanovení,\nb) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie\nalebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým\nnapadnutý predpis nie je v súlade.\n16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n19. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.\n\n9\n\nIII.\n20. Ústavný súd návrh okresného súdu predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom\nprerokovaní skúmal, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia prijatiu návrhu na začatie konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia\nnávrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n21. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1\npísm. a) až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že\nnávrh v zastúpení okresného súdu podal sudca\n\nv spojení so svojou\n\nrozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 16 D 86/2016,\nnávrh teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 162 ods. 1 písm. b)\nCivilného sporového poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu\nč. k. 18 C 54/2006-394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.\n22. Návrh okresného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania\nustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa\n§ 24 zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 16 ods. 1 a § 161 ods. 1\nCMP s čl. 142 ods. 2 ústavy ústavný súd ešte nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní\nnekoná a okresný súd sa nedomáha ani preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu\nvo veci.\n23. Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže\npodanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu\nlehotu.\n\n10\n\n24. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd\nv rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne\nk preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení\n§ 16 ods. 1 a § 161 ods. 1 CMP, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh\nokresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne\nneopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať\nnázor, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako\nzjavne neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).\n25. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho\nzjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi\nodmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi\nÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo\noznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu\ns komentářem. ASPI, 2007. s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že\nv prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú\nmožný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd\nv týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti\n(m. m. PL. ÚS 28/2015).\n26. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenia\n§ 16 ods. 1 v časti „a rozhodoval“ a §161 ods.1 v časti „a rozhodoval“ CMP nesignalizujú\nskutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie\nnesúladu napadnutých ustanovení a ich častí s čl. 142 ods. 2 ústavy, a vzhľadom na to je\npotrebné návrh okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť\n\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný\nsúd odôvodňuje takto:\n\n11\n\n27. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nV konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupuje\nv pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu\nnapadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne\nposúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne\nkonformným spôsobom.\n28. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa\nustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného určuje, že zákon sa musí\nvysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno\nvysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je\ns ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne\norgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou\n(m. m. PL. ÚS 15/98).\nPovedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,\naby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov sú\npreto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou\n(a\n\ntiež\n\nmedzinárodnými\n\nzmluvami)\n\ngarantovaných\n\nzákladných\n\npráv\n\na slobôd\n\n(m. m. II. ÚS 148/06).\n29. Podstatu tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutých ustanovení okresným\nsúdom možno koncentrovane zhrnúť tak, že zákonná úprava ukladajúca súdu poveriť\nnotára, aby ako súdny komisár v konaní o dedičstve rozhodoval (v mene súdu prvej\ninštancie), je v rozpore s čl. 142 ods. 2 ústavy, pretože rozhodovacia pôsobnosť\nv občianskoprávnych veciach patrí (len) všeobecnému súdu, ktorý ju môže vo vymedzenom\nrozsahu preniesť iba na svojich zamestnancov. Výpočet subjektov, ktoré sú tak ústavou\n\n12\n\nzmocnené na výkon súdnej moci, je taxatívny a nemožno ho zákonom rozširovať na osobu\nnotára.\n30. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že\nvo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú\naj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec\nsúdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je\nprípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.\n31. Podľa § 11 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 92 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súdnictvo na súde vykonávajú\nsudcovia a v trestnoprávnych veciach, ak tak ustanovuje tento zákon, aj prísediaci.\nNa výkone súdnictva sa podieľajú aj justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci\nsúdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1).\nSúdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca\n(ďalej len ,,samosudca“) alebo predseda senátu.\nOsobitný zákon ustanovuje, v ktorých veciach môže konať a rozhodnúť súdny\núradník.\nMinisterstvo vydá všeobecne záväzným právnym predpisom správny a kancelársky\nporiadok pre okresné súdy, krajské súdy a Špecializovaný trestný súd, ktorý podrobnejšie\nupraví najmä organizáciu súdu, organizáciu práce, štruktúru a úlohy zamestnancov súdu\na súdnych oddelení alebo iných organizačných útvarov súdu pri výkone súdnictva\na kancelárske práce na súdoch.\nPodľa § 1, § 94 ods. 2 a § 128f ods.1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre\nokresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších\npredpisov kancelársky poriadok pre okresné a krajské súdy táto vyhláška s cieľom podporiť\nspravodlivý súdny proces vykonaný v primeranej lehote a zjednotiť postup súdov pri\nvybavovaní súdnej agendy a agendy správy súdu upravuje\n\n13\n\na) základné pravidlá a zásady vnútornej organizácie súdu a jednotlivých organizačných\nútvarov súdu vrátane organizácie práce, úloh zamestnancov súdu pri výkone súdnictva a pri\nspráve súdu,\nb) náhradu nevyhnutných výdavkov osobám, ktoré sa zúčastňujú na konaní,\nc) niektoré postupy súdov pri vybavovaní občianskoprávnych vecí a trestnoprávnych vecí\nvrátane výkonu niektorých rozhodnutí v týchto konaniach,\nd) postup notára v konaní o dedičstve, v konaní o umorenie listiny a pri vykonávaní úkonov\nv konaniach vo veciach notárskych úschov,\ne) výkon administratívnych a kancelárskych prác na súde pri výkone súdnictva a správe\nsúdu.\nPo vykonaní úkonu podľa odseku 1 súd poverí notára, aby ako súdny komisár\nprejednal dedičstvo a vydal uznesenie o dedičstve. Súd následne bez zbytočného odkladu\npostúpi spis súdnemu komisárovi.\nSúdny komisár môže písomne poveriť notárskeho kandidáta, notárskeho koncipienta\nalebo ďalšieho zamestnanca, ktorí sú u neho v pracovnoprávnom vzťahu, vykonávaním\njednotlivých úkonov v konaní o umorenie listiny a v konaní o dedičstve, najmä pri\npredbežnom vyšetrení a pri zisťovaní stavu a obsahu závetu.\nAk dal súdny komisár svojmu notárskemu kandidátovi poverenie na vykonanie\nvšetkých úkonov podľa osobitného predpisu, notársky kandidát môže za súdneho komisára\nvykonať všetky úkony v konaní o dedičstve vrátane vydania uznesenia o dedičstve;\nto rovnako platí aj pre konanie o umorenie listiny.\nPodľa § 69, § 72 ods. 1, § 73 ods. 1 a 2 CMP proti uzneseniu vydanému notárom ako\nsúdnym komisárom je odvolanie prípustné.\nAk nie sú dôvody na postup podľa odseku 2, súd prvej inštancie predloží\nna rozhodnutie odvolaciemu súdu odvolanie proti uzneseniu a) o spornom dedičskom práve\npodľa § 193, b) o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 195\nods. 2, c) o dedičstve podľa § 203 ods. 1, d) o nariadení likvidácie dedičstva podľa § 205, e)\n\n14\n\nktorým sa návrh na umorenie listiny odmietol, f) ktorým sa návrh na umorenie listiny\nzamietol, g) o umorení listiny.\nAk nejde o odvolanie proti uzneseniu podľa § 72 ods. 1, je na konanie o odvolaní\nfunkčne príslušný súd prvej inštancie.\n32. Účelom čl. 142 ústavy je zabezpečiť oprávneným osobám kvalifikované\nrozhodnutie o ich právnom postavení. Pokiaľ ide o veci občianskoprávne, ústava v čl. 142\nods. 1 vymedzuje rozhodovaciu pôsobnosť všeobecným súdom, ktorú v čl. 142 ods. 2 prvej\nvete ústavy konkretizuje z pohľadu telesa, ako rozhodovanie senátne alebo jediným sudcom\n(samosudcom). Veta druhá odseku 2 tohto článku ústavy inštruuje zákonodarcu na to, aby\nsám zákonom upravil prípady, v ktorých sa na senátnom rozhodovaní (všeobecných súdov)\nmôžu zúčastniť prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach a akým spôsobom\nmôže namiesto sudcu (ako samosudcu) rozhodovať zamestnanec súdu.\n33. Ústavnou garanciou toho, aby nedošlo k previazanosti a vstupu moci\nzákonodarnej do moci súdnej, má byť ústavná poistka, ktorá stanovuje bezpodmienečné\npravidlo, že proti každému rozhodnutiu vydanému iným orgánom ako súdom je prípustný\nopravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Diskréciu výkonnej moci vo vzťahu\nk moci súdnej umocňuje ústavná požiadavka, aby uvedené otázky (zverenia súdnej\npôsobností iným orgánom ako všeobecným súdom) mohol upravovať iba zákonodarca\nprostredníctvom zákona vo formálnom zmysle.\n34.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nuž\n\nvo\n\nsvojej\n\nrozhodovacej\n\nčinnosti\n\n(PL.\n\nÚS\n\n7/02)\n\nz ústavnoprávneho hľadiska vymedzil výkon ústavných právomoci všeobecného súdnictva\nv zmysle § 142 ods. 1 ústavy, keď uviedol:\n„Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon\nústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\nsúdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť\nje vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia\n\n15\n\ns podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú,\nvýkonnú a súdnu moc.“\n35. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/04) vymedzil aj\npostavenie notárov v systéme moci a z ústavnoprávneho hľadiska ozrejmil ich význam\ntakto:\n„Činnosť notárov ako súdnych komisárov treba považovať za priamy výkon časti\nsúdnej moci v súvislosti s prejednávaním dedičstva. Notári ako súdni komisári nielen\npripravujú podklady pre rozhodovanie súdu, ale v prípadoch, keď je iba jeden dedič alebo\nak viacerí dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, môže notár ako súdny komisár\nprejednanie dedičstva aj ukončiť vydaním osvedčenia s účinkami právoplatného súdneho\nrozhodnutia...\nPodiel notára na súdnej moci v rozsahu činnosti súdneho komisára pri prejednávaní\ndedičstva je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho\npostavenia notára, ktoré nemá svoj základ v ústave, ale len v Notárskom poriadku. Právne\npostavenie notára je postavením orgánu verejnej moci, na ktorý sa vzťahujú iné kritériá než\nna právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú štátnu moc (súdnu moc). Notár je\nv sústave orgánov verejnej moci považovaný za štátny orgán. Z toho vyplýva aj to, že jeho\nprávne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia sa určujú zákonom v úzkej spojitosti\ns tým, že notár vykonáva štátnu (súdnu) moc. Právne postavenie notára je primárne určené\ntak, že v rámci deľby štátnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v\nsúvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy v rozsahu určenom zákonom.\nVychádzajúc z postavenia notára ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu\nmoc spôsobom vymedzeným v Notárskom poriadku a Občianskom súdnom poriadku, treba\nuviesť, že určenie predpokladov na výkon takejto funkcie je v celom rozsahu vecou\nzákonodarcu. Zákonodarca pri formulovaní týchto predpokladov je viazaný predovšetkým\ntým, že ide o orgán participujúci na výkone súdnej moci, realizujúci základné právo\nna súdnu a inú právnu ochranu.\n\n16\n\nZ tohto možno vyvodiť pomerne široké oprávnenie zákonodarcu pri ustanovovaní\npredpokladov na výkon funkcie notára, ktoré nemožno obmedziť tak, aby nebolo prípustné\nich dodatočné dopĺňanie za predpokladu, že takéto pridávanie jednotlivých predpokladov\nneporušuje predovšetkým princípy právneho štátu, najmä princíp právnej istoty. Platí to\ndo istej obmedzenej miery aj pre princíp ochrany základných práv a slobôd, ktorý však pri\núprave postavenia orgánov verejnej moci nemôže byť prevažujúci nad verejným záujmom\nspočívajúcim v tom, aby osoby vykonávajúce štátnu (verejnú) moc spĺňali všetky nevyhnutné\npredpoklady na výkon tejto moci, ktoré tkvejú najmä v požiadavkách na bezúhonnosť\na morálnu integritu takýchto osôb.“\n36. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n37. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len\n\n„dohovor“)\n\nkaždý\n\nmá\n\nprávo\n\nna\n\nto,\n\naby\n\njeho\n\nzáležitosť\n\nbola\n\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným\nsúdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch\n\nalebo\n\noprávnenosti\n\nakéhokoľvek\n\ntrestného\n\nobvinenia\n\nproti\n\nnemu.\n\nRozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď\npo dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo\nnárodnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy\nmaloletých\n\nalebo\n\nochrana\n\nsúkromného\n\nživota\n\núčastníkov\n\nalebo,\n\nv\n\nrozsahu\n\npovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné\nokolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.\n38. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností.\n\n17\n\n39. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú každému právo na súd,\nteda najmä právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nS podmienkou „práva na súd“ vo veciach občianskoprávnych je podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva zlučiteľná taká právna úprava, ktorá predraďuje iný\nzákonom ustanovený subjekt pred (všeobecným) súdom. Právo na súd nenúti zmluvné štáty\ndohovoru prejednať občianskoprávnu vec v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu musí\nodohrať pred súdom spĺňajúcim všetky náležitosti orgánov súdnej moci. Požiadavky\npružnosti a účinnosti (efektívnosti), ktoré sú zlučiteľné s ochranou ľudských práv, môžu\nodôvodniť, aby konali najskôr správne alebo korporatívne orgány, alebo – a fortiori –\njustičné orgány, ktoré nemajú všetky náležitosti orgánov súdnej moci (Case of Le Comte,\nvan Leuven and de Meyere v. Belgium, séria A, č. 43, s. 23, bod 51). Orgánom, ktorý\nnemusí byť súdnym orgánom, môže byť aj orgán, ktorý nepatrí k súdnej moci.\n40. Podľa § 2 ods. 1, § 3 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.\no notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov notár je\nštátom určenou osobou vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.\nAk tak ustanoví tento zákon alebo osobitný zákon, notár vykonáva aj ďalšie činnosti.\n41. Činnosť notárov ako súdnych komisárov v dedičskom konaní sa považuje\nza priamy výkon časti súdnej moci. Poverenie notára je procesným opatrením súdu, ktoré\nnie je súdnym rozhodnutím, proti povereniu zákon nepripúšťa žiaden opravný prostriedok.\nNotári ako súdni komisári v dedičskom konaní nielen pripravujú podklady pre rozhodovanie\na vykonávajú jednotlivé úkony, ale v prípadoch ustanovených zákonom sú zmocnení\nvydávať rozhodnutia priamo namiesto súdu prvej inštancie (§ 16 ods. 2 CMP). Podiel notára\nna súdnej moci v uvedenom rozsahu činnosti súdneho komisára nemá svoj priamy základ\nv čl. 142 ods. 1 ústavy. Notár je síce orgánom so súdnou (justičnou) pôsobnosťou,\nnedisponuje však všetkými náležitosťami orgánov súdnej moci v zmysle čl. 142 ústavy.\nVytvorenie a pôsobnosť notára ako súdneho komisára v dedičskom konaní ponecháva\nústava na zákonné vymedzenie v Notárskom poriadku a v Civilnom mimosporovom\nporiadku, ktoré garantujú práva vyplývajúce najmä z čl. 46 ods. 1 ústavy. V historickom\na komparatívnom kontexte možno pripomenúť, že notár vykonával svoju notárku činnosť\n\n18\n\nvždy v rozsahu, v akom mu táto bola zverená zákonodarcom tej krajiny, v ktorej svoju\nčinnosť vykonával. Dlhodobé spojenie notárov s dedičskou agendou je nespochybniteľné.\nDôvody vedúce k prepojeniu notárov s dedičskými záležitosťami boli rôzne, jedným z tých\nhlavných nesporne vyjadrovalo ustanovenie § 178 cisárskeho patentu č. 366/1850 ř. z.\n(notársky poriadok) ... „zrychliti věc s umenšením aneb alespoň ne s patrným rozmnožením\nnákladú stranám“.\n42. Inak povedené, notár vykonávajúci na základe zákona súdnu moc ako súdny\nkomisár vybavený rozhodovacou pôsobnosťou nie je súdom v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy,\nnevzťahuje sa naňho preto ani ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavy, lebo je zrejmé, že\nnemá (a mať nemusí) všetky atribúty súdu (súdneho orgánu). Zákon však notárovi zveruje\nv určitom rozsahu súdnu pôsobnosť (konať a rozhodovať), to ho v\n\ntejto pozícii\n\nnijako ústavnoprávne nediskvalifikuje, pretože v konečnom dôsledku proti jeho postupu\ni rozhodnutiu (rozhodovaniu) možno podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy\nsúd (§ 69, § 72, § 73 CMP). Článok 46 ods. 1 ústavy (prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru)\nnebráni, aby zákon predradil rozhodovaciu kompetenciu inej úradnej osobe (resp. inému\norgánu) než súdu. Súdny komisár sa v dedičskom konaní zverenou rozhodovacou\npôsobnosťou podieľa (spolupodieľa) ako justičný orgán v prvej inštancii na dedičskom\nkonaní pri plnení pozitívneho záväzku štátu ochrany ľudských práv a slobôd v súvislosti\ns realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\ni práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n43. Ústavnoprávny rozmer pôsobnosti notára ako súdneho komisára v konaní\no dedičstve dotvárajú kritéria určené pre „súd“ (justičný orgán) v kontexte práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Notár ako súdny komisár je aj z pohľadu práva\nEurópskej únie považovaný\n\nza „súd“ napríklad v zmysle\n\nčl. 3 ods. 2 nariadenia\n\nEurópskeho parlamentu a Rady (EU) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom\npráve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských\nveciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Úr. vest. 2012, L 201, s. 107),\nrovnako spĺňa podmienky súdu v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n\n19\n\n44. Právomoci všeobecných súdov v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy vymedzujú\nzákladné vzťahy medzi súdni ako nositeľmi plnohodnotnej súdnej pôsobnosti, najmä\nvo vzťahu k orgánom\n\nzákonodarnej moci a orgánom výkonnej moci s tým, že\n\ninštitucionálne, organizačné a ďalšie otázky všeobecného súdnictva sú ústavou ponechané\nzákonnej úprave.\n45. Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne\nveci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány (§ 3 Civilného\nsporového poriadku, ďalej aj „CSP“). Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len\nak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).\n46. Štát vytvára systém orgánov ochrany práva, každý z jeho orgánov má svoje\nmiesto i zákonné (kompetenčné a organizačné) vymedzenie sa voči ostatným orgánom\ntohto systému. Vzťahy právomoci (najmä decízne kompetencie) sú vzťahmi horizontálnymi\nv sústave orgánov ochrany práv. Ústavná podoba vzájomných rozhodovacích kompetencií\ntýchto justičných orgánov (súdnych a iných orgánov ochrany práva) je normatívne\nzakotvená v čl. 46 ústavy, v zmysle ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V zákonom výslovne uvedených prípadoch\ndisponujú právomocou poskytovať ochranu porušeným alebo ohrozeným subjektívnym\nprávam v občianskoprávnych veciach aj iné orgány ako všeobecné súdy. Popri všeobecnej\nprávomoci (pôsobnosti) súdov zákony vymedzujú tzv. alternatívnu súdnu právomoc ako\npôsobnosť pre ďalšiu časť napríklad občianskoprávnych vecí, ktoré sú zverené iným\norgánom so súdnou pôsobnosťou (napr. právomoc rozhodcovského súdu, notára ako\nsúdneho komisára v konaní o umorenie listiny a v konaní o dedičstve podľa Civilného\nmimosporového poriadku a iné).\n47. Pri decíznej právomoci notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve ide\no výkon alternatívnej súdnej právomoci iného orgánu ako všeobecného súdu, ktorého\npostavenie a pôsobnosť v systéme právnej ochrany negarantuje čl. 142 ústavy, ale čl. 46\nods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu preto podľa názoru ústavného súdu neprichádza\n\n20\n\ndo úvahy, aby výkon súdnej pôsobnosti notára bol stotožňovaný či inak zamieňaný\ns právomocou všeobecného súdu v zmysle čl. 142 ústavy.\n48. V prípade, že by ústavný súd napadnutú právnu úpravu podrobil testu\nproporcionality, nesporne by dospel k záveru, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie cieľa\n(účelu), ktorým je nielen rýchlejšie a hospodárnejšie konanie o prejednaní dedičstva, ale\nnajmä rýchlejšia spravodlivosť. Napadnutá právna úprava zjavne nezasahuje do práv\núčastníkov, a to ani do ich práva na nezávislé rozhodnutie, pretože tieto majú zaručenú\nmožnosť podať proti rozhodnutiu notára účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje\nvždy súd.\n49. Ak by potom bolo možné v danej veci zodpovedať rečnícku otázku „cui bono?“\n(používanú už v antike) t. j. „komu prospeje takýto spôsob výkladu, následkom ktorého by\nmalo byť zrušenie napadnutej právnej úpravy?“, odpoveď by zrejme bola, že rozhodne nie\núčastníkom konania.\n50. Okrem toho je v judikatúre ústavného súdu dnes už ustálený princíp\nminimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci nielen v súvislosti\ns rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1,\nale aj v konaní o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými\nzmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Tento princíp\nvychádza z toho, že ústavný súd by mal minimalizovať svoje priame zásahy do platných\na účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného\nústavného orgánu – národnej rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju\nmoc (princíp suverenity ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy), t. j. minimalizovať\nsvoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu“ (odlišné stanovisko sudcov vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 17/08).\n51. Zhrnúc uvedené je zjavné, že napadnutá zákonná právna úprava nie je\nkoncipovaná tak, že by ohrozila nezávislosť súdnictva a vyžadovala zásah ústavného súdu.\n\n21\n\n52. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutými\nustanoveniami zákona (§ 16 ods. 1 a 161 ods. 1 CMP) a označeným článkom ústavy\n(čl. 142 ods. 2), ktorých vyslovenia nesúladu sa okresný súd domáha, neexistuje taká\npríčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie\nreálne mohol dospieť k záveru o ich vzájomnom nesúlade.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. februára 2019\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "sudca-nezávislosť", "notár, notárska činnosť-súdny komisár", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "dedenie, dedičstvo-dedičské konanie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e9fa4047-7ea4-4cca-8d39-74ef99af7e7a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.466.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 466/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 466/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.466.2026.1"}, {"guid": "ussr:a2ba3bf4-102d-41ad-bd8c-9911a0c1df7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.76.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/2025 z 25. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.76.2025.1"}, {"guid": "ussr:5560f10e-973e-431d-9587-d205fea03943", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.374.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 374/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 374/2024 z 1. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.374.2024.2"}, {"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "ussr:de57a333-9db4-4bbf-8c7b-efb4e94db2c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.699.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 699/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 699/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.699.2023.2"}, {"guid": "ussr:8eadae1d-ffcf-4146-9ff8-11e39256fc99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.210.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 210/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 210/2023 z 4. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.210.2023.2"}, {"guid": "ussr:5b14d169-00a3-4bb4-9088-c94a47c41348", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.6.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2023 z 5. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.6.2023.2"}, {"guid": "ussr:9b5ed12e-abea-4df1-ab29-6c1b5964d704", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.142.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 142/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/2023 z 2. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.142.2023.1"}, {"guid": "ussr:619c04af-7084-4e5f-b41e-7ad7a6a6fdaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.567.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 567/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 567/2022 z 9. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.567.2022.1"}, {"guid": "ussr:43fbee0a-6977-46f8-92a1-3692398fbf67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.136.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 136/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/2021 z 24. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.136.2021.2"}, {"guid": "f61303cd-8026-42db-b1ab-8130348e9348:1400683a-918a-41e4-b5b5-108439ce6d79", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3122206797.2", "spisova_znacka": "6Co/93/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/93/2023 z 23. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3122206797.2"}, {"guid": "59d334c0-512a-4c7e-b26d-0b7a32c343cd:666a90b9-3929-4eaf-81af-fa90fa3d0ce3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1520204311.1", "spisova_znacka": "20CoP/167/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/167/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1520204311.1"}]}