{"guid": "ussr:3ccb78a4-d225-460d-a266-1f6b0fdb8a9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2019 z 13. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. novembra 2019, sp. zn. PL. ÚS 19/2019, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2019-11-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3ccb78a4-d225-460d-a266-1f6b0fdb8a9c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 19/2019-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2019\nv pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava\nDuditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina\nVernarského prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade ustanovení § 4 a § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z.\no Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 47, čl. 49 ods. 2, čl. 51, čl. 52\nods. 1 a ods. 3 až 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie a takto\nrozhodol:\nNávrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako podaný zjavne\nneoprávnenou osobou.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia navrhovateľa\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. júla 2019\ndoručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo\naj ,,najvyšší súd“) na začatie konania o súlade § 4 a § 6 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o Policajnom zbore“) s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj s čl. 47, čl. 49\nods. 2, čl. 51, čl. 52 ods. 1 a ods. 3 až 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej\núnie (ďalej len „charta“).\n2. Návrh podal najvyšší súd v súvislosti s konaním, ktoré sa pred ním vedie\npod sp. zn. 4 To 5/2016 a v ktorom rozhoduje o odvolaní obžalovaných npráp.\na npráp.\n\nproti rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-\n\n2T/54/2013-426 z 3. decembra 2015. Týmto rozsudkom boli obžalovaní uznaní za vinných\nzo spáchania zločinu prijímania úplatku v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa, a to v oboch prípadoch formou spolupáchateľstva.\nZ okolností prípadu je dôležité poukázať na to, že už uvedené trestné činy mali obžalovaní\npodľa odsudzujúceho rozsudku spáchať ako príslušníci Policajného zboru, a to v roku 2013.\nVyšetrovanie trestných činov bolo v priebehu roku 2013 aj ukončené a obžaloba bola na súd\npodaná 10. decembra 2013.\n3. Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaní boli v rozhodujúcom čase príslušníkmi\nPolicajného zboru, bola na vyšetrovanie príslušná dnes už neexistujúca Sekcia kontroly\na inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba“). Postavenie inšpekčnej služby bolo\nv zákonnej rovine upravené v § 4 a § 6 zákona o Policajnom zbore v znení účinnom\n\n2\n\ndo 31. januára 2019. Podľa zákonných ustanovení účinných v rozhodujúcom čase okrem\niného platilo, že inšpekčná služba bola súčasťou Policajného zboru, pričom rovnako ako iné\nslužby bola zriadená ministrom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“).\nPodrobnosti o postavení inšpekčnej služby boli upravené v nariadeniach ministra vnútra\nč. 57 a č. 117 z 29. augusta 2007, vydaných na základe už uvedených zákonných\nustanovení, v zmysle ktorých bola inšpekčná služba priamo podriadená ministrovi vnútra.\n4. Práve už opísané postavenie inšpekčnej služby bolo dôvodom pre podanie návrhu\nna začatie konania. Podstatná časť jeho odôvodnenia spočívala v tvrdení najvyššieho súdu,\nže podriadenosť inšpekčnej služby ministrovi vnútra mala za následok, že ňou vedené\nvyšetrovanie trestných činov nemohlo spĺňať požiadavky, ktoré vyplývajú z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa procesnej stránky\nľudských práv (čl. 3 a čl. 8 dohovoru v rozsahu návrhu). V zmysle tejto judikatúry\nsú členské štáty povinné zabezpečiť riadne vyšetrenie prípadov porušenia ľudských práv,\nku ktorým môže dôjsť napríklad aj trestnými činmi policajtov. Toto vyšetrovanie musí byť\nokrem iného aj nezávislé, pričom táto nezávislosť nie je daná v prípadoch, ak trestné činy\npolicajtov vyšetrujú vyšetrovatelia, ktorí rovnako ako obvinení policajti podliehajú tomu\nistému orgánu (ministrovi vnútra), resp. sami sú policajtmi. Navrhovateľ tu poukázal okrem\niných aj na rozhodnutia ESĽP vo veci Eremiášová a Pechová proti Českej republike,\nsťažnosť č. 23944/04 a Kummer proti Českej republike, sťažnosť č. 32133/11, z ktorých\ntieto závery vyplývajú.\n5. V tejto súvislosti navrhovateľ konštatoval, že postup inšpekčnej služby\n«... podlieha priamym pokynom Ministra vnútra Slovenskej republiky, preto... orgány činné\nv trestnom konaní nespĺňali základnú požiadavku nevyhnutnú na to, aby boli považované\nza „súdny“ orgán nezávislého postupu a rozhodovania pri vyšetrovaní policajtov, teda\norgán, ktorý vykonáva spravodlivosť alebo sa na nej v podstatnej časti podieľa». Najvyšší\nsúd si bol zároveň vedomý, že relevantná judikatúra ESĽP sa týka práv obetí trestných\nčinov, t. j. v konkrétnych prípadoch osôb, ktoré boli poškodené trestnými činmi spáchanými\npolicajtmi. Išlo teda o situáciu odlišnú od obžalovaných, ktorí mali ako policajti trestné činy\nspáchať. S týmto rozporom sa v odôvodnení svojho návrhu vyrovnal konštatovaním,\n\n3\n\nže „v uvedenom prípade sa nejedná o poškodených, ale o osoby, ktoré boli odsúdené\nna základe vyšetrovania, ktoré je v priamom rozpore s požiadavkou nezávislosti\nvyšetrovania vedeného štátnymi orgánmi – boli teda odsúdené v konaní nespĺňajúcom\nzáruky článku 6 Dohovoru“.\n6. Pokiaľ ide o samotný čl. 6 dohovoru, najvyšší súd uviedol, že rešpektovanie\npožiadaviek vyplývajúcich z tohto článku musí byť zabezpečené už v predsúdnom štádiu\ntrestného stíhania, keďže dôkazy získané v tejto fáze určujú priebeh samotného súdneho\nkonania. Súčasne tiež platí, že obvinený sa v priebehu tejto fázy konania nachádza často\nv zraniteľnom postavení (poukázal pritom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Imbrioscia proti\nŠvajčiarsku, sťažnosť č. 13972/88 a Adamkiewicz proti Poľsku, sťažnosť č. 54729/00).\n7. Vychádzajúc z tejto argumentácie, navrhovateľ tvrdil, že namietaná legislatíva\nje v rozpore s dohovorom, a bez uvedenia osobitných dôvodov namietal aj jej nesúlad\ns viacerými článkami ústavy (pozri bod 1 odôvodnenia).\n8. Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu spochybnil aj súlad ministrom\nvydaných nariadení č. 57 a č. 117 so samotným zákonom o Policajnom zbore a tejto otázke\nvenoval značnú časť svojej argumentácie, v rámci ktorej vyjadroval aj nesúhlas\nso stanoviskom svojho vlastného trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 62/2015, ktoré\nsa týkalo postavenia inšpekčnej služby.\n9. Pokiaľ ide o nesúlad spornej legislatívy s viacerými článkami charty (pozri bod 1\nodôvodnenia), navrhovateľ uviedol, že z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie\nv spojených veciach C-508/18 a C-82/19 PPU a vo veci C-509/18 vyplýva, že záruku\nnezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci neposkytuje orgán, ktorý priamo alebo nepriamo\npodlieha pokynom zo strany výkonnej moci. Predmetné rozhodnutia sa týkali európskeho\nzatýkacieho rozkazu, zo samotnej argumentácie navrhovateľa a ani z príloh návrhu však\nvôbec nevyplývalo, že by sa aj vo veci prejednávanej navrhovateľom mal tento rozkaz\naplikovať, resp. že by sa vec týkala nejakej z oblastí upravenej právom Európskej únie.\n\n4\n\n10. Na základe uvedeného najvyšší súd napokon uzavrel, že „napáda zákon\no Policajnom zbore č. 171/1993 Z. z. v ustanoveniach § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1,\nods. 2, ods. 3“,a navrhol vysloviť nesúlad označených zákonných ustanovení s príslušnými\nčlánkami ústavy, dohovoru a charty. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že z takto\nvymedzeného návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľ namieta zákonné\nustanovenia účinné v čase podania návrhu, t. j. účinné k 19. júlu 2019.\nII.\nNamietaná právna úprava\n11. V zmysle § 4 ods. 1 zákona o Policajnom zbore sa Policajný zbor člení na službu\nkriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície, službu dopravnej\npolície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov, službu hraničnej a cudzineckej\npolície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú službu;\norganizačnou súčasťou Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností,\nktorý vykonáva odbornú činnosť a znaleckú činnosť podľa osobitných predpisov.\n12. Ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore určujú, že už uvedené služby\nPolicajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré na návrh prezidenta\nPolicajného zboru zriaďuje a zrušuje minister vnútra, ktorý zároveň na návrh prezidenta\nPolicajného zboru určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu. Minister vnútra môže\nurčiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania\na exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar\nPolicajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo\nzamestnanec. Útvary Policajného zboru sú organizované spravidla podľa organizácie súdov.\nZ tejto úpravy týkajúcej sa služieb a útvarov Policajného zboru je však tomto zákonnom\nustanovení zakotvená aj výnimka v znení „Ak v § 4a nie je ustanovené inak...“. K tejto\nvýnimke sa ústavný súd vráti v časti týkajúcej sa súvisiacej judikatúry.\n\n5\n\n13. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o Policajnom zbore ďalej platí, že minister\nvnútra zriaďuje osobitné útvary s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky\nna odhaľovanie a vyšetrovanie trestných činov vo veciach, ktoré patria do právomoci\nŠpecializovaného trestného súdu podľa osobitného zákona.\n14. Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o Policajnom zbore vyplýva, že Policajný zbor\nje podriadený ministrovi vnútra.\n15. Služby Policajného zboru okrem inšpekčnej služby a útvary Policajného zboru\nuvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru, ak minister vnútra neurčí inak.\nMinister vnútra nemôže vyčleniť z riadiacej pôsobnosti prezidenta Policajného zboru útvary\nPolicajného zboru, v ktorých pôsobnosti je odhaľovanie, vyšetrovanie alebo skrátené\nvyšetrovanie trestných činov. Prezident Policajného zboru je zodpovedný za výkon svojej\nfunkcie ministrovi vnútra (§ 6 ods. 2 a 3 zákona o Policajnom zbore).\nIII.\nSúvisiaca právna úprava\n16. Ako už bolo uvedené, § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore odkazuje\nna súvisiace ustanovenie § 4a zákona o Policajnom zbore, ktoré upravuje postavenie Úradu\ninšpekčnej služby (ďalej aj „úrad“). Tento úrad je osobitnou súčasťou Policajného zboru\ns pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, na odhaľovanie, vyšetrovanie\na skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov\n(§ 4a ods. 1 zákona o Policajnom zbore).\n17. Úrad tiež v rozsahu vymedzenom ministrom vnútra plní úlohy na úseku vnútornej\nkontroly, finančnej kontroly, ochrany osobných údajov,\n\nvybavovania sťažností,\n\nvybavovania petícií a úlohy zodpovednej osoby podľa osobitných predpisov v pôsobnosti\nministerstva vnútra Slovenskej republiky. Úrad riadi riaditeľ. Riaditeľ Úradu inšpekčnej\nslužby je za výkon svojej funkcie zodpovedný vláde. Vnútornú organizáciu Úradu\n\n6\n\ninšpekčnej služby určuje minister vnútra na návrh riaditeľa Úradu inšpekčnej služby (§ 4a\nods. 2 až 4 zákona o Policajnom zbore).\n18. Ustanovenia § 4a boli do zákona o Policajnom zbore zavedené s účinnosťou\nod 1. februára 2019, a to novelou prostredníctvom zákona č. 6/2019 Z. z. Týmto zákonom\nbol zároveň zmenený aj § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore tak, že doňho bola vložená\nuž spomínaná výnimka odkazujúca na právnu úpravu úradu ako novej osobitnej súčasti\n(útvaru) Policajného zboru.\n19. Vzhľadom na postavenie a právomoci úradu možno tiež konštatovať, že Úrad\nodo dňa 1. februára 2019 nahradil bývalú inšpekčnú službu. Navrhovateľom namietaná\nprávna úprava, ktorá ako celok upravuje okrem iného aj postavenie úradu, je teda účinná\naž od 1. februára 2019 a nemá tie nedostatky, ktoré tvoria podstatnú časť odôvodnenia\nnávrhu na začatie konania. Novovytvorený úrad nie je zriadený ministrom vnútra a ani mu\npriamo nepodlieha, keďže jeho riaditeľ je zodpovedný vláde Slovenskej republiky. Uvedené\nskutočnosti majú zásadný význam pre rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie.\nIV.\nProcesná legitimácia navrhovateľa na podanie návrhu na začatie konania\n20. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil\nna neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania,\na to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného prerokovania návrhu\nje určenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona\no ústavnom súde).\n\n7\n\n21. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že navrhovateľ podal návrh ako\nsubjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy (pozri tiež § 74 zákona\no ústavnom súde). Pri podaní návrhu za najvyšší súd konal predseda príslušného senátu,\na to v súlade s ustanovením § 35 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n22. K návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil aj svoje uznesenie sp. zn.\n4 To 5/2016 zo 4. júla 2017, ktorým prerušil konanie vo veci odvolania obžalovaných\nproti rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2T/54/2013-426 z 3. decembra\n2015. Tým bolo preukázané splnenie procesnej podmienky nevyhnutnej pre začatie konania\no súlade právnych predpisov na návrh všeobecného súdu vyplývajúcej z čl. 144 ods. 2\nústavy, spočívajúcej v právoplatnom prerušení dotknutého konania pred všeobecným súdom\n(pozri sp. zn. PL. ÚS 39/2014).\n23. Už konštatovaná procesná legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu\nv konaní o súlade právnych predpisov je v čl. 144 ods. 2 ústavy precizovaná aj ďalej. Podľa\noznačeného ustanovenia je všeobecný súd povinný podať návrh na začatie konania len\nvtedy, ak sa sporný právny predpis alebo jeho časť týka všeobecným súdom prejednávanej\nveci. V zmysle judikatúry ústavného súdu teda má všeobecný súd dotknuté zákonné\nustanovenia pri rozhodnutí vo svojej veci aplikovať (pozri napr. sp. zn. PL. ÚS 12/2012).\nSplnenie tejto podmienky musí vyplývať zo samotného návrhu na začatie konania a možno\nkonštatovať, že návrh okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 ods. 3 zákona\no ústavnom súde a osobitných náležitostí návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov podľa § 75 zákona o ústavnom súde musí v rámci odôvodnenia návrhu v zmysle\n§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhnutne obsahovať aj dôvody, ktoré svedčia o tom,\nže všeobecným súdom napadnutý právny predpis je pre jeho rozhodnutie relevantný.\n24. Podmienka súvisu napadnutej právnej úpravy s vecou prejednávanou\npred všeobecným súdom vychádza zo zmyslu incidenčnej (resp. konkrétnej) kontroly\nústavnosti, ktorým je „poskytnutie pomoci“ všeobecným súdom, aby mohli rozhodnúť vec,\nv ktorej vznikli pochybnosti o ústavnej súladnosti aplikovaného zákona (podrobnejšie\nv rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 29/16, resp.\n\n8\n\nv rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/2012). Súvis s prejednávanou vecou\nteda definuje a limituje rozsah procesnej legitimácie všeobecných súdov podávať návrhy\nvo veci súladu právnych predpisov.\n25. Práve pokiaľ ide o súvis napadnutej právnej úpravy s vecou prejednávanou\nnavrhovateľom, je preskúmavaný návrh už na prvý pohľad sporný. Vychádzajúc z už\nopísaných okolností prípadu je zrejmé, že najvyšší súd vo svojej veci musí posúdiť,\nči v priebehu vyšetrovania vedeného inšpekčnou službou nedošlo k porušeniu práv\nobžalovaných. Keďže vyšetrovanie trestných činov sa uskutočnilo v roku 2013, vo veci\nnavrhovateľa sú rozhodujúce zákonné ustanovenia, ktoré boli v tom čase účinné, teda išlo\no znenie príslušných zákonných ustanovení účinné do 31. januára 2019. Ako však už bolo\nuvedené, v týchto ustanoveniach došlo k zásadným zmenám, ktoré viedli k zrušeniu\ninšpekčnej služby a jej nahradeniu úradom, ktorého postavenie je odlišné.\n26. V tomto svetle je potrebné posudzovať celú navrhovateľom namietanú súčasnú\nprávnu úpravu, t. j. právnu úpravu platnú od 1. februára 2019, pretože táto sa týka právneho\npostavenia úradu, ktorý v roku 2013 ešte neexistoval, teda ani neviedol vyšetrovanie vo veci\nobžalovaných. Navrhovateľ teda napáda právne normy obsiahnuté v zákone o Policajnom\nzbore, ktoré však vo svojej veci nemôže aplikovať. Z uvedeného vyplýva záver, že v danom\nprípade nie je daný súvis medzi vecou, o ktorej navrhovateľ rozhoduje, a medzi právnou\núpravou namietanou v konaní pred ústavným súdom. Z tohto dôvodu nemá navrhovateľ\nprocesnú legitimáciu na podanie návrhu začatie konania a návrh je tak podaný zjavne\nneoprávnenou osobou (sp. zn. PL. ÚS 12/2012, PL. ÚS 6/2014, PL. ÚS 37/2015,\nPL. ÚS 15/2016, PL. ÚS 4/2019). Ústavný súd preto musel návrh odmietnuť [§ 56 ods. 2\npísm. e) zákona o ústavnom súde].\n27. Ústavný súd na tomto mieste zvýrazňuje, že práve v konaniach o súlade právnych\npredpisov platí striktné ustanovenie, v zmysle ktorého na nedostatky návrhu na začatie\nkonania ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje (§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nZároveň je ústavný súd návrhom a jeho dôvodmi viazaný (§ 45 zákona o ústavnom súde),\npreto v danom prípade nemohol nijako naprávať vnútornú rozpornosť návrhu, ktorého\n\n9\n\nodôvodnenie nekorešponduje s vymedzeným predmetom konania. Je pritom pozoruhodné,\nže navrhovateľ zmenu v zákonnej úprave nielen postrehol, ale v zmysle návrhu na začatie\nkonania ju považoval za potvrdenie svojho hlavného argumentu proti napadnutej právnej\núprave.\nV.\nObiter dictum\n28. Ústavný súd nad rámec odôvodnenia rozhodnutia o odmietnutí návrhu stručne\nuvádza príklad vhodného riešenia situácie, ako má všeobecný súd postupovať v prípade,\nak má pochybnosti o súlade právnych predpisov, ktoré síce stratili platnosť, avšak\nvšeobecný súd ich vo svojej veci musí aplikovať. Išlo o návrh, ktorý v minulosti podal\nvšeobecný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 1/2010. Všeobecný súd v tomto návrhu\nnapádal okrem iného aj v tom čase už neplatnú právnu úpravu, a to práve z dôvodu, že bola\nv jeho veci rozhodujúca. Ústavný súd preto v rozhodnutí o prijatí návrhu na ďalšie konanie\npripustil možnosť prieskumu aj už neplatnej právnej úpravy, a to len vo vzťahu k návrhom\nvšeobecných súdov. Táto judikatúra ústavného súdu následne našla svoj odraz v ustanovení\n§ 87 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého platí, že ak sa konanie o súlade právnych\npredpisov začalo na základe návrhu všeobecného súdu a dotknuté právne predpisy stratili\nplatnosť pred vyhlásením nálezu vo veci, rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa\npovahy veci. V zmysle tohto zákonného ustanovenia tak ústavný súd môže rozhodnúť\naj o súlade už neplatných právnych predpisov, ak sa tieto majú aplikovať v prerušenom\nkonaní pred všeobecným súdom.\n29. Je tiež potrebné uviesť, že zo strany navrhovateľa išlo v poradí už o tretí návrh,\nktorý sa týkal postavenia inšpekčnej služby. Predchádzajúce návrhy sa síce týkali\nrelevantných ustanovení § 4 a § 6 zákona o Policajnom zbore v znení účinnom\ndo 31. januára 2019 (teda išlo o návrhy zásadne odlišné od teraz prerokovaného návrhu),\nboli však ústavným súdom rovnako odmietnuté pri predbežnom prerokovaní. V uvedených\nprípadoch bolo dôvodom odmietnutia návrhov nesplnenie zákonom predpísaných\nnáležitostí, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (rozhodnutia\nvo veciach sp. zn. PL. ÚS 14/2017 a PL. ÚS 13/2018).\n10\n\n30. Ústavný súd vníma navrhovateľa ako vrcholný orgán všeobecného súdnictva\na víta každý dialóg s navrhovateľom, a to aj prostredníctvom incidenčnej kontroly\nústavnosti. Zároveň si však práve v súvislosti s postavením inšpekčnej služby všíma istú\nnedôslednosť pri formulovaní návrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov.\n31. Samotný ústavný súd si je vedomý zásadných otáznikov v právnom a faktickom\npostavení orgánov, ktoré v Slovenskej republike mali a majú právomoc vyšetrovať trestné\nčiny príslušníkov ozbrojených zborov. Už v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2018\nústavný súd konštatoval, že „sú mu známe právne názory spochybňujúce ústavnú\nkonformitu... právneho postavenia inšpekčnej služby Policajného zboru, a to aj v kontexte\naplikovateľnej judikatúry ESĽP... Zvlášť ide o rozhodnutia štrasburského súdu proti Českej\nrepublike [pozri Eremiášová a Pechová proti Českej republike (sťažnosť č. 23944/04,\nrozsudok zo 16. 2. 2012) a Kummer proti Českej republike (sťažnosť č. 32133/11, rozsudok\nzo 16. 2. 2012)] vzhľadom na skutočnosť, že česká inšpekcia mala porovnateľné postavenie\nso slovenskou inšpekciou.“. Problémom bola najmä nedostatočná efektívnosť vyšetrovania,\ns čím súvisí organizačné začlenenie inšpekčnej služby, ktoré bolo napokon v Slovenskej\nrepublike riešené zmenou zákona o Policajnom zbore (bod 18).\n32. Ústavný súd sa však môže meritórne vo veci vyjadriť len na základe návrhu,\nktorý spĺňa všetky podmienky pre jeho prijatie na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť,\nže v danom prípade išlo zo strany navrhovateľa už o tretí návrh týkajúci sa inšpekčnej\nslužby, ústavný súd dáva navrhovateľovi do pozornosti, že je potrebné s osobitnou\nstarostlivosťou zvážiť ďalší postup v konkrétnej pred ním vedenej veci. V tejto súvislosti\nústavný súd zdôrazňuje skutočnosť, že judikatúra ESĽP uvádzaná navrhovateľom sa týka\nobetí trestných činov, teda nie páchateľov, ako je to vo veci navrhovateľa. Vzhľadom\nna uvedené by bolo v prípadnom ďalšom postupe navrhovateľa vhodné, aby podrobnejšie\nodôvodnil aj to, prečo túto judikatúru považuje za relevantnú, pokiaľ ide o páchateľov\ntrestných činov.\n\n11\n\n33. S podrobnejším odôvodnením návrhu je potom spojený aj namietaný nesúlad\nprávnej úpravy s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ústavy. Ústavný súd pripomína, že aj keby\nnávrh smeroval proti časovo (pre dotknuté trestné konanie) aktuálnemu zneniu zákona\no Policajnom zbore, platí, že vyšetrovanie vykonával v zmysle § 10 ods. 1, ods. 8 písm. a)\na c) a ods. 10 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2019 orgán činný\nv trestnom konaní, ktorý bol ako príslušník Policajného zboru inak služobne zaradený\nv inšpekčnej službe. V trestnom konaní má však taký príslušník Policajného zboru osobitné\npostavenie (§ 7 zákona o Policajnom zbore, a to aj s ohľadom na znenie účinné\ndo 31. januára 2019). Uvedené znamená, že vo vzťahu k páchateľom trestných činov\nje oslabená\n\nargumentácia\n\ntýkajúca\n\nsa\n\nnedostatku\n\nnezávislosti\n\nvyšetrovania.\n\nAj pri hypotetickom predpoklade vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení zákona\no Policajnom zbore v znení účinnom do 31. januára 2019 s ústavou alebo dohovorom\nnemožno nálezom ústavného súdu spätne dosiahnuť odňatie legálnej právomoci procesne\nčinnému policajtovi ako orgánu činnému v trestnom konaní (m. m. sp. zn. PL. ÚS 17/08 –\nuverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 290/2009 Z. z., v nadväznosti\nna to zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov a § 567f Trestného poriadku). V trestnom konaní možno preskúmať\npostup policajta (aj vo vzťahu k právam obvinených a poškodených), nie je ho však ani\npri už uvedenom hypotetickom predpoklade možné považovať za orgán bez oprávnenia\na povinnosti vyšetrovať. Práva poškodených môžu byť porušené práve nesplnením uvedenej\npovinnosti, resp. nedostatočne účinným vyšetrovaním (čo bolo primárnym dôvodom\nvyslovenia porušenia ich práv zo strany ESĽP v už označených veciach). O taký prípad\nvšak v trestnom konaní posudzovanom navrhovateľom ako odvolacím súdom evidentne\nnejde, a je na tomto mieste potrebné pripomenúť, že na rozdiel od iných subjektov\nuvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy súd (tu konajúci senát) musí preukázať prejudicialitu,\nteda\n\nvyužiteľnosť\n\nním\n\nnavrhovaného\n\nnálezu\n\nústavného\n\nsúdu\n\npre\n\nrozhodnutie\n\nv prejednávanej veci (čl. 144 ods. 2 ústavy).\n34. V rámci tohto dialógu tiež ústavný súd upozorňuje navrhovateľa, že ak má byť\nurčitý vnútroštátny predpis v rozpore s chartou, potom sa tento predpis musí týkať oblasti\nupravenej právom Európskej únie. Táto skutočnosť potom musí byť aj v návrhu na začatie\n\n12\n\nkonania uvedená spolu s jednoznačnou identifikáciou príslušného európskeho práva. Okrem\ntoho však ústavný súd už v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/09 konštatoval, že\nvšeobecný súd zásadne nemôže pred ústavným súdom iniciovať konanie o súlade\nvnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika\npreniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Pokiaľ všeobecný súd nemá\npochybnosti o existencii rozporu vnútroštátneho práva s právom Európskej únie, potom\nje povinný aplikovať ustanovenia práva Európskej únie a zabezpečiť ich plný účinok bez\ntoho, aby musel najprv podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.\nV prípade pochybností o tom, či je vnútroštátne právo s právom Európskej únie súladné,\nmusí všeobecný súd požiadať Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej\notázke tak, ako to urobili iné súdne orgány v samotným navrhovateľom spomínaných\nveciach C-508/18 a C-82/19 PPU a vo veci C-509/18 (pozri k tomu tiež § 318 ods. 1 a § 241\nods. 3 Trestného poriadku).\n35. Ústavný súd sa tiež stručne vyjadrí k tej časti návrhu, ktorá sa týkala jednak a)\nnesúhlasu so závermi stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.\nTpj 62/2015, resp. b) názoru, že pokyny ministra týkajúce sa zriadenia inšpekčnej služby\nboli v rozpore so zákonom či ústavou. Táto argumentácia sa objavila už v konaní vedenom\nna ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 13/2018, kde sa jej ústavný súd aj podrobnejšie\nvenoval a konštatoval, že a) úlohou ústavného súdu nie je zjednocovanie judikatúry\nnajvyššieho súdu a b) inštrukcie ministra vnútra neboli všeobecne záväzné, a preto nie sú\npredmetom prieskumu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov (pozri čl. 144\nods. 2 ústavy). Keďže od rozhodnutia vo veci PL. ÚS 13/2018 sa na týchto záveroch nič\nnezmenilo, ústavný súd nepovažuje ďalšie používanie tejto argumentácia za podstatné\nvo vzťahu k zisteniu, či je napadnutá zákonná právna úprava ústavne súladná. Zákonnú\nprávnu úpravu totiž nemožno určujúco vykladať predpismi nižšej právnej sily, teda znenie\npodzákonných predpisov nemôže byť rozhodujúce pre posúdenie ústavnosti zákona.\n\n13\n\n36. Ústavný súd verí, že skutočnosti uvedené v záverečnej časti odôvodnenia môžu\nmať pre ďalší postup navrhovateľa v ním vedenej veci podstatný význam, hoci sa ústavný\nsúd ani v tejto veci nemohol pre konštatované nedostatky návrhu k napadnutej zákonnej\núprave vyjadriť meritórne.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. novembra 2019\n\nIvan Fiačan, v. r.\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n14", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súd", "súlad", "legitimácia-procesná", "osoba-neoprávnená"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ca66f1e4-b5df-4f15-9bca-9f42d7bc44aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1"}, {"guid": "ussr:c666d917-c076-46ee-a0c4-d68f407f3a1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1"}, {"guid": "ussr:4ae5e425-fef5-4afb-bac2-6025efdf60b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2017 z 11. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1"}, {"guid": "ussr:de2e9140-75c1-4a37-af4b-79c881ae2085", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1"}, {"guid": "ussr:13749880-89cc-45bc-b56e-4f65c9091abe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1"}, {"guid": "ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f"}, {"guid": "ussr:82e2b616-7134-448d-90d8-f01a3ad7730b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82e2b616-7134-448d-90d8-f01a3ad7730b"}, {"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f7933f84-53be-4408-8d62-4986926483a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.13.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2021 z 13. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-13", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.13.2021.1"}, {"guid": "ussr:0b70fcf2-2bd7-4d8e-a503-92aba71d9209", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.29.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/2020 z 9. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.29.2020.1"}, {"guid": "850376fd-0209-416b-a90a-cd9ae20eb47a:42c786b0-3fb3-42d0-9d07-bae63bbe5d83", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8312010279.1", "spisova_znacka": "1Tdo/69/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/69/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8312010279.1"}, {"guid": "d1808735-0e5e-4bb4-afe9-8da3b56d1420:fd1f50ce-8665-45cc-8094-3cc2709422fc", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:5019200323.1", "spisova_znacka": "10Sžk/34/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/34/2020 z 30. 3. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:5019200323.1"}, {"guid": "c4a85e65-fb85-4a2a-9a19-23eb52e24b66:c316cd20-aa37-4fa0-bbda-079fdecebad1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200323.3", "spisova_znacka": "31S/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/42/2019 z 2. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-06-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200323.3"}, {"guid": "c4a85e65-fb85-4a2a-9a19-23eb52e24b66:f578364b-7820-4525-9681-f9d11f1702ce", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200323.3", "spisova_znacka": "31S/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/42/2019 z 2. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200323.3"}]}