{"guid": "ussr:036e5df4-ebcf-4ef8-84ff-e4077e472956", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.16.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2020 z 16. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 16/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.16.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-01-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "nazov": "čl. 36 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/036e5df4-ebcf-4ef8-84ff-e4077e472956", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.16.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.16.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.16.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 16/2020-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Štefanom Demkom, advokátska kancelária, Werferova 1, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 3\nListiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 Co 195/2016 a jeho rozsudkom z 30. mája 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 184/2017 a jeho uznesením z 24. mája 2019\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\n,\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia a v nej označený skutkový stav\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n23. septembra 2019 osobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 8 Co 195/2016 a jeho rozsudkom z 30. mája 2017 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Cdo 184/2017 a jeho uznesením z 24. mája 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou z 10. januára\n2012 doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 13. januára 2012\nv znení jej zmeny z 28. septembra 2015 domáhal voči žalovanej Slovenskej republike (ďalej\nlen „žalovaná“), zastúpenej jednak Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) a tiež Ministerstvom\nhospodárstva Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody vo výške 1 095 739,10 €\nz dôvodu nesprávneho úradného postupu.\n3. Sťažovateľ podanú žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu\nRimavská Sobota č. k. 9 C 98/92-26 z 29. januára 1993 mu bola priznaná náhrada škody\nza živý a mŕtvy inventár, ako aj náhrada za znehodnotené budovy vo výške 1 422 857 Sk.\nĎalej rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9 C 98/92-60 z 8. apríla 1994 mu\nbol priznaný ďalší nárok vo výške 159 506 Sk. Listom z 12. októbra 1995 sťažovateľ vyzval\nriaditeľa\n\n(ďalej len „štátny podnik“), na vydanie majetkových náhrad\n\nv zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Keďže tento na výzvu\nnereagoval, listom z 5. novembra 1995 sa obrátil na ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré\nmu listami z 12. augusta 1996 a 20. septembra 1996 oznámilo, že jeho oprávnené a štátnym\npodnikom nevysporiadané reštitučné nároky v celkovej výške 1 568 000 Sk sú zahrnuté\nv základnom privatizačnom projekte štátneho podniku. Sťažovateľ 17. decembra 2008\npožiadal ministerstvo pôdohospodárstva o informáciu, či je, resp. bola v privatizačnom\nprojekte štátneho podniku zahrnutá výška jeho oprávnených a nevysporiadaných\nreštitučných nárokov. Ministerstvo pôdohospodárstva listom z 12. januára 2009 oznámilo,\n2\n\nže žiadna výška takýchto jeho nárokov sa v privatizačných projektoch štátneho projektu\nnenachádza. Vzhľadom na túto situáciu bol sťažovateľ toho názoru, že ministerstvo\npôdohospodárstva a Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej\nrepubliky nepostupovali v súlade so zákonom a nesprávnym úradným postupom zapríčinili\nnezaradenie, resp. vyňatie jeho nárokov z privatizačného projektu štátneho podniku, čím mu\nvznikla žalobou uplatňovaná škoda.\n4. V priebehu konania sťažovateľ spresnil, že celková suma 1 095 739,10 €, ktorú\npožaduje od žalovanej ako náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,\npozostáva zo sumy 19 659,70 € (predstavujúcej skutočnú škodu za nevydanie dohodnutých\nkomodít živého a mŕtveho inventára), z úrokov z omeškania vo výške 18,6 % ročne\na inflačného koeficientu v sume 1 036 083,54 €, sumy 52 306,86 € (predstavujúcej ušlý zisk\npo odrátaní čiastočného plnenia v konkurze) a sumy 24 617,18 € (predstavujúcej náklady\nna obstaranie úveru, pričom hodnota úveru je skutočnou škodou). Sťažovateľ od súčtu\ntýchto nárokov odrátal sumu 36 928,18 €, ktorá mu bola vyplatená v rámci konkurzu\nvedeného na štátny podnik.\n5. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 8/2012-255 z 28. septembra 2015 bola\nžaloba zamietnutá v celom rozsahu. Okresný súd tak rozhodol predovšetkým z dôvodu\npremlčania. Bol toho názoru, že sťažovateľ sa o vzniku škody dozvedel najneskôr\n20. septembra 1999 a od toho dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá preto\nuplynula 20. septembra 2002. K tomuto záveru dospel okresný súd preto, že v skoršom\nkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Nc 7/2000 (rovnako ako v konaní vedenom\npod sp. zn. 7 C 8/2012) pripojil sťažovateľ totožné dôkazy. Tak isto zo špecifikácie škody,\nktorou sťažovateľ odôvodňoval výšku škody v skoršom konaní, vyplynulo, že táto\npozostáva z hodnoty nevydaných reštitučných nárokov, úrokov z omeškania za nevydané\nnehnuteľnosti a nevydaný živý a mŕtvy inventár, z úveru na nákup mechanizácie\nz 20. septembra 1991, zo škody spôsobenej oneskoreným vydaním 100 ks oviec, ušlého\nzisku spôsobeného nevydaním oviec v stanovenej lehote, ušlého zisku spôsobeného\nnevydaním 10 ks dojníc s tým, že v tejto špecifikácii sa menila výška úrokov z omeškania\nv závislosti od uplynutia času. Okresný súd konštatoval, že výška istiny, ako aj dlh istiny\n\n3\n\nvšak v podaniach ostávali nemenné, z čoho vyplýva, že sťažovateľ o vzniku škody vedel\nnajneskôr dňom podania návrhu (hoci aj neúplného), teda dňom 20. septembra 1999.\n6. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil okrem\niného aj tým, že v dôsledku pochybení žalovanej v rámci privatizačného procesu na majetok\nštátneho podniku došlo k stavu, že vzhľadom na ukončenie konkurzu na majetok štátneho\npodniku a jeho následný výmaz z obchodného registra sa už nemôže domôcť uspokojenia\nzvyšku svojej pohľadávky. Zdôraznil, že škoda, ktorú vymáha, spočíva v znížení hodnoty\njeho judikovanej pohľadávky a predstavuje sumu, v ktorej sa pohľadávka stala\nnevymožiteľnou. Vzhľadom na to sa mohol reálne dozvedieť o vzniku škody až momentom,\nkeď sa stalo nepochybným, že jeho pohľadávka v neuhradenej časti nebude štátnym\npodnikom uspokojená, k čomu mohlo dôjsť najskôr dňom uverejnenia rozvrhu majetku\nštátneho podniku v Obchodnom vestníku 26. augusta 2010, no najneskôr dňom výmazu\nštátneho podniku z obchodného registra 6. marca 2013. Preto nemohlo dôjsť k uplynutiu\npremlčacej doby vzhľadom na dátum podania žaloby. Skutočnosť, že sa svojho nároku\ndomáhal už v roku 1999 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Nc 7/2000,\nje právne irelevantná, pretože v tom čase boli pohľadávky uplatnené v konkurznom konaní,\nprebiehali incidenčné spory o popretie, resp. určenie pravosti jeho pohľadávok, a preto\nnemohol vedieť, či a v akom rozsahu budú uspokojené. Okrem toho táto jeho skoršia žaloba\nbola podaná predčasne.\n7. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 195/2016-324 z 30. mája 2017 bol rozsudok\nokresného súdu potvrdený. Krajský súd konštatoval, že okresný súd správne ustálil, že\nvzhľadom na skorší súdny spor mal sťažovateľ dostatočnú vedomosť o uplatňovanej škode\ndňom podania skoršej žaloby 20. septembra 1999. Nároky uvedené v skoršej žalobe\nuplatňoval bez zreteľa na prihlásenie pohľadávok v konkurze vyhlásenom 21. októbra 1998\na bez zreteľa na ich uspokojenie podľa rozvrhu konkurznej podstaty.\n8. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 18. augusta 2017 dovolanie,\nktorého prípustnosť oprel o ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) a c)\nCivilného sporového poriadku.\n\n4\n\n9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 184/2017 z 24. mája 2019 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté. Podľa konštatovania najvyššieho súdu okresný súd\nodôvodnil zamietnutie žaloby premlčaním nároku. Vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ sa\no vzniku škody, ku ktorej malo dôjsť nesprávnym úradným postupom (nezákonným\npriebehom privatizácie), dozvedel najneskôr 20. septembra 1999 (dňom podania skoršej\nžaloby), pretože v rámci novej žaloby vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 8/2012\npredložil dôkazy a špecifikoval škodu (mimo „škody z omeškania“, ktorá sa menila\nplynutím času) totožne ako v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nc 7/2000.\nK uplynutiu premlčacej lehoty preto malo dôjsť 20. septembra 2002, hoci žaloba bola\npodaná až v roku 2012.\n10. Pokiaľ ide o premlčanie nárokov sťažovateľa, najvyšší súd odkázal na jeho\nodvolanie proti rozsudku okresného súdu, v ktorom nemal namietať nesprávnosť právneho\nposúdenia premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania, v dôsledku čoho krajský súd ani\nnemal dôvod sa touto vecou osobitne zaoberať. Najvyšší súd sa preto k premlčaniu nárokov\nvecne nevyjadril.\n11. Sťažovateľ poukazuje (rovnako ako v dovolaní) na zrejmú nesprávnosť\na zmätočnosť právnych úvah krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré celkom ignorovali,\nže nie každý uplatnený nárok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2012 je totožný\ns nárokmi uplatňovanými v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nc 7/2000. Predsa úroky\nz omeškania ako príslušenstvo istiny predstavujú samostatný nárok, ktorý trvá a zväčšuje sa\naž do zaplatenia samotnej istiny. Ak by sa aj (s čím sťažovateľ nesúhlasí) premlčali isté\nnároky sťažovateľa, v žiadnom prípade sa nemohli v roku 2002 premlčať nároky v podobe\núrokov z omeškania, resp. ušlého zisku, ktoré vznikali priebežne a trvajú dodnes.\nSťažovateľ viackrát menil žalobu, keď aktuálne prepočítaval požadované sumy podľa\núrokovej sadzby (naposledy v roku 2015). Bolo preto zrejmé, že nárok sťažovateľa na úroky\na ušlý zisk je uplatnený samostatne aj novými podaniami (naposledy v roku 2015), pričom\ntieto nové nároky, samozrejme, neboli a ani nemohli byť uplatnené v roku 1999. Preto\npovažuje sťažovateľ právne posúdenie krajského súdu a najvyššieho súdu za nedostatočné\nvysporiadanie sa s vecou a za zjavné pochybenie. Závery všeobecných súdov nie sú ani\ndostatočne odôvodnené, lebo sa nijako nevysporiadali s tým, ktorý konkrétny nárok\n5\n\nv ktorom konkrétnom čase sa stal premlčaným. Odôvodnenia zostali len vo všeobecnej\nrovine. Podľa názoru sťažovateľa je správny ten právny názor, podľa ktorého každým dňom\nomeškania vzniká nárok na úroky z omeškania, a preto aj premlčacia doba začína a plynie\nvždy od každého omeškaného dňa samostatne.\n12. Ďalej sťažovateľ poukazuje na právnu úpravu premlčania podľa Občianskeho\nzákonníka a na niektoré judikáty ústavného súdu a najvyššieho súdu v tejto súvislosti.\n13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 a 3\nÚstavy Slovenskej republiky a Článku 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj\njeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod\nspisovou značkou: 6 Cdo 184/2017 z 24. mája 2019 a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave pod číslom konania: 8Co/195/2016-324 z 30. mája 2017 porušené bolo.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou:\n6 Cdo 184/2017 z 24. mája 2019 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod číslom\nkonania: 8Co/195/2016-324 z 30. mája 2017 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\nIII. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- EUR (slovom:\npätnásťtisíc eur), ktoré sú porušitelia spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nIV. Porušitelia sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľovi trovy\nprávneho zastúpenia v sume 5.255,06 EUR (slovom: päťtisíc dvestopäťdesiatpäť euro a šesť\ncentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Štefana Demka, advokáta, so sídlom\nna Werferova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nNapadnuté rozhodnutia všeobecných súdov\n14. Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 195/2016-324 z 30. mája 2017 vyplýva, že\nním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 8/2012-255 z 28. septembra 2015.\n\n6\n\n15. Krajský súd najprv konštatuje podrobný obsah odvolania podaného sťažovateľom\na ďalej dospieva k záveru o správnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu,\ns ktorými sa stotožňuje. Zo špecifikácií predložených sťažovateľom (ktoré krajský súd\npodrobne uvádza) nevyplýva jednoznačne jeho tvrdenie, podľa ktorého si uplatnil z titulu\nnáhrady škody také nároky, ktoré si ako pohľadávky prihlásil do konkurzu vedeného\nna majetok štátneho podniku a ktoré po skončení konkurzu a následnom výmaze štátneho\npodniku z obchodného registra neboli uspokojené, hoci práve od týchto skutočností\nodvodzuje svoju vedomosť o vzniknutej škode. Ako správne konštatoval aj okresný súd,\nsťažovateľ uplatnil identické nároky na náhradu škody, aké si uplatnil už skôr, a to žalobou\npodanou 20. septembra 1999. Na základe sťažovateľom vymedzených rozhodujúcich\nskutočností v žalobe, ako aj v priebehu konania a na základe predložených listinných\ndôkazov o tom, aké pohľadávky si uplatnil v konkurznom konaní, v akom rozsahu boli\npriznané a uspokojené, nie je vôbec možné stotožniť nevymožiteľnosť jeho pohľadávok\nv konkurznom konaní s pohľadávkami uplatňovanými v tomto spore. Sťažovateľ sa\nnemohol o uplatňovanej škode dozvedieť až výmazom štátneho podniku z obchodného\nregistra dňom 6. marca 2013, lebo žalobu podal už 13. januára 2012. Ako účelové považuje\nkrajský súd aj tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa o škode mal dozvedieť až dňom\nuverejnenia rozvrhu konkurznej podstaty v obchodnom vestníku 26. augusta 2010, lebo\nzo spisu vyplýva, že túto skutočnosť v podanej žalobe (v roku 2012) neuvádza v rámci\nvymedzenia rozhodujúcich skutočností a ani výšku uplatňovanej náhrady škody\nneodvodzuje od neuspokojenia jeho pohľadávok v konkurze vyhlásenom na štátny podnik.\nPokiaľ by aj sťažovateľovi mala vzniknúť škoda nevymožením pohľadávky na vydanie\nreštitučných nárokov a nárokov na zaplatenie náhrady škody proti štátnemu podniku, vznik\ntejto škody (o ktorej sa mal sťažovateľ dozvedieť po skončení konkurzu na majetok\nštátneho podniku a jeho výmazom z obchodného registra, keď mu bola známa výška\nneuspokojenej a nevymoženej pohľadávky predstavujúcej výšku škody uplatňovanej\nv tomto spore) by nemohol byť v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym\núradným postupom tým, že sťažovateľov reštitučný nárok nebol zaradený do privatizačného\nprojektu, resp. tým, že bol z neho vyňatý. Táto škoda by mu mohla vzniknúť len v priamej\na bezprostrednej\n\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\ns nedostatkom\n\n7\n\nmajetku\n\nštátneho\n\npodniku\n\nna uspokojenie jeho pohľadávok, nie teda ako dôsledok nezaradenia jeho reštitučných\nnárokov do privatizačného projektu.\n16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 184/2017 z 24. mája 2019 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.\n8 Co 195/2016-324 z 30. mája 2017.\n17. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ prípustnosť dovolania založil\npredovšetkým na tvrdenom nesprávnom postupe všeobecných súdov v zmysle § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku. Keďže na tejto časti svojej argumentácie sťažovateľ\nv podanej ústavnej sťažnosti netrvá a so závermi najvyššieho súdu sa v tejto časti nijako\nnezaoberá, ústavný súd nepovažuje za potrebné venovať sa tejto časti uznesenia. Ďalej\nsťažovateľ v dovolaní namietol správnosť právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku. Nestotožnil sa s názorom\nkrajského súdu, podľa ktorého uplatnil totožné nároky ako v skoršom konaní vedenom\nokresným súdom pod sp. zn. 7 Nc 7/2000, pretože úroky z omeškania sú samostatným\nnárokom, ktorý trvá a zväčšuje sa až do zaplatenia samotnej istiny. Preto sa nemohli\npremlčať nároky v podobe úrokov z omeškania, resp. ušlého zisku, ktoré vznikali priebežne\na trvajú dodnes. V nadväznosti na to za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie krajského súdu a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, považoval\nposúdenie plynutia premlčacej doby pri úrokoch z omeškania, ktorá začína a plynie vždy\nod každého omeškaného dňa samostatne. Poukázal pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Obdo 36/2010. Pod nesprávne právne posúdenie zahrnul aj posúdenie jeho\nreštitučných nárokov.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľom vymedzené právne otázky nemajú taký\ncharakter, žeby od nich záviselo rozhodnutie krajského súdu. Krajský súd (rovnako ako\nokresný súd) vychádzal z právneho názoru o premlčaní nárokov sťažovateľa. Preto\nsťažovateľom nastolená právna otázka týkajúca sa reštitučných nárokov je irelevantná.\nRozhodnutie krajského súdu totiž vôbec nezáviselo na vyriešení otázky reštitúcií\na v konečnom dôsledku ani na dôvodnosti či nedôvodnosti nárokov sťažovateľa. Právnou\notázkou, od ktorej rozhodnutie krajského súdu záviselo, bola otázka premlčania nárokov\n\n8\n\nsťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní osobitne uplatňuje nesprávne právne posúdenie\npremlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania, treba predovšetkým uviesť, že v odvolaní\nvôbec nenamietal nesprávnosť právneho posúdenia premlčania v tejto otázke. Krajský súd\nviazaný odvolacími dôvodmi preto ani nemal dôvod osobitne sa vecou zaoberať z hľadiska\nsťažovateľom tvrdených argumentov v otázke premlčania úrokov z omeškania uvádzaných\naž v dovolaní. Jeho rozhodnutie od vyriešenia v dovolaní sťažovateľom nastolenej právnej\notázky vôbec nezáviselo. Navyše, dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom\nposúdení veci nie je prípustným dovolacím dôvodom bez ďalšieho, ale len, ak sú\nodôvodnené aj predpoklady jeho prípustnosti uvedené v ustanovení § 421 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku. Odôvodniť dovolanie prípustným dovolacím dôvodom v prípade,\nv ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v rozdielnej\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu, okrem iného znamená aj označiť rozdielnu\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vzhľadom na povinné právne zastúpenie\nv dovolacom konaní a s prihliadnutím na čl. 11 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa\nktorého kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti,\npovažuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou,\nje požiadavka na odôvodnenie dovolania týmto spôsobom, t. j. aj konkrétnym označením\nrozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, opodstatnená a akceptovateľná. Podľa\nzásad správneho logického uvažovania ak dovolateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym\nzástupcom (advokátom alebo inou osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním), tvrdí,\nže právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, potom bez väčších ťažkostí\nby mal byť schopný takúto prax (rozhodnutia) aj označiť, a teda uviesť, z čoho takéto\ntvrdenie vyvodil. V danom prípade sťažovateľ síce označil rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Obdo 36/2010, ale rozhodnutie, ktoré by malo ním formulovanú právnu otázku\nriešiť rozdielne, neoznačil, čím svoje tvrdenie o prípustnosti dovolania v zmysle\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku v podstate znegoval.\nNa základe uvedeného možno konštatovať, že neboli splnené základné predpoklady\nprípustnosti dovolania vyplývajúce jednak z ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku (vymedzenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu), ale tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového\nporiadku (označenie rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu).\n\n9\n\nIII.\nÚstavnoprávne východiská a judikatúra ústavného súdu\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n21. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde].\n22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\n10\n\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIV.\nPrávne posúdenie veci\n24. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zdôrazniť, že okresný súd, ako aj\nkrajský súd založili verdikt o zamietnutí žaloby sťažovateľa na závere, podľa ktorého ním\nuplatnené nároky treba považovať za premlčané. Vzhľadom na tento záver už v zásade\nneboli potrebné akékoľvek ďalšie úvahy týkajúce sa merita veci, teda hodnotenia, či by inak\nžaloba sťažovateľa (nebyť premlčania) mohla vecne obstáť. Napriek tomu sa však okresný\nsúd a krajský súd zaoberali aj vecou samou a na základe viacerých dôvodov dospeli\nk záveru, že podaná žaloba by neobstála, ani keby v nej uplatnené nároky premlčané neboli.\n\n11\n\n25. Sťažovateľ v podanom dovolaní [v časti opierajúcej sa o ustanovenie § 421 ods. 1\npísm. b) a c) Civilného sporového poriadku] namietal nesprávne právne posúdenie veci\nkrajským súdom, a to v súvislosti s posúdením premlčania jeho nárokov v podobe úrokov\nz omeškania, resp. ušlého zisku (vznikajúcich priebežne a trvajúcich dosiaľ). V nadväznosti\nna túto námietku označil za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nkrajského súdu a ktorá je najvyšším súdom rozhodovaná v dovolacom konaní rozdielne,\na posúdenie plynutia premlčacej doby pri úrokoch z omeškania, ktorá začína a plynie vždy\nod každého omeškaného dňa samostatne. Poukázal pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Obdo 36/2010. Okrem toho pod nesprávne právne posúdenie zahrnul aj posúdenie\nním uplatnených reštitučných nárokov.\n26. Podľa názoru najvyššieho súdu nastolená právna otázka posúdenia reštitučných\nnárokov sťažovateľa sa javí ako irelevantná, keďže jeho žaloba bola zamietnutá z dôvodu\npremlčania, v dôsledku čoho nad uvedený rámec vyslovené úvahy okresného súdu\na krajského súdu (týkajúce sa veci samej) nie sú podstatné, pretože o žalobe bolo\nrozhodnuté z iných ako meritórnych dôvodov.\n27. V súvislosti s namietaným nesprávnym výkladom otázky premlčania vo vzťahu\nk úrokom z omeškania najvyšší súd predovšetkým konštatoval, že sťažovateľ v rámci\nodvolacieho konania nesprávnosť posúdenia otázky premlčania jeho nárokov z úrokov\nz omeškania nenamietal, resp. v dovolaní uvádzanú osobitnú argumentáciu vzťahujúcu sa\nšpeciálne na otázku premlčania úrokov z omeškania nenastolil. Okrem toho (nezávisle\nna dosiaľ uvedenom), hoci v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením otázky\npremlčania úrokov z omeškania sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Obdo 36/2010, zároveň však neuviedol iné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by\nmalo ním formulovanú právnu otázku riešiť rozdielne, a to aj napriek tomu, že prípustnosť\ndovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku,\npodľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n\n12\n\n28. V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 184/2017\nz 24. mája 2019 sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti tvrdenie najvyššieho súdu, podľa\nktorého v odvolaní neuplatňoval špecifickú argumentáciu týkajúcu sa právneho posúdenia\notázky premlčania úrokov z omeškania (keďže túto uplatňoval až v dovolacom konaní),\nnepopiera. Ústavný súd nemal k dispozícii text odvolania sťažovateľa (sťažovateľ mu toto\npodanie nepredložil), a preto vychádzal zo zhrnutia obsahu podaného odvolania tak, ako to\nje uvedené v rozsudku krajského súdu. Naozaj z neho nevyplýva v dovolacom konaní\nuplatnená argumentácia. Vzhľadom na to, že túto skutočnosť ani sťažovateľ nepopiera,\nústavný súd ju považoval za preukázanú. Preto nepochybne obstojí záver najvyššieho súdu,\npodľa ktorého krajský súd nemal dôvod touto (v odvolaní neuplatnenou) námietkou sa\nzaoberať, čo potom vo svojich dôsledkoch znamená, že neprihliadnutie krajského súdu\nna neuplatnenú námietku nemôže byť krajskému súdu vyčítané následne v dovolacom\nkonaní.\n29. V podstate obdobne sa javí situácia aj vo vzťahu k ďalšiemu argumentu\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ (napriek tomu, že bol zastúpený advokátom ako\nkvalifikovaným právnym zástupcom) v rozpore s ustanovením § 421 ods. 1 písm. c)\nCivilného sporového poriadku neuviedol v dovolaní najmenej dve také rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré by otázku premlčania práva z úrokov z omeškania posudzovali\nodlišne.\n30. Treba poznamenať, že na uvedený argument najvyššieho súdu sťažovateľ\nv podanej ústavnej sťažnosti nijako nereagoval, pričom z predloženého dovolania\nz 18. augusta 2017 naozaj nevyplýva, že by označil dve názorovo protichodné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu týkajúce sa spornej právnej otázky. Preto aj v tomto prípade považuje\nústavný súd záver najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný.\n31. V súvislosti s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 195/2016-324\nz 30. mája 2017, okrem nesprávneho posúdenia otázky premlčania nárokov z úrokov\nz omeškania, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti ďalšie závery krajského súdu týkajúce\nsa premlčania ostatných jeho uplatnených nárokov namieta iba zdôraznením, že nesúhlasí\ns názorom o premlčaní týchto ďalších nárokov. Vyjadruje to štyrmi slovami tvoriacimi časť\n\n13\n\nvety uvedenej v zátvorke (bod 11). Inak povedané, sťažovateľ nijako nereflektuje\nna rozsiahlu a mnohorakú argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa otázky premlčania\nvšetkých jeho nárokov (teda aj nárokov nad rámec úrokov z omeškania).\n32. Za daného stavu treba argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v ústavnej sťažnosti\npovažovať za celkom nedostatočnú, ktorá bez ďalšieho nemôže byť základom relevantného\nprieskumu zo strany ústavného súdu.\n33. Na základe dosiaľ uvedeného možno dôjsť k záveru, že argumentácia krajského\nsúdu\n\na najvyššieho\n\nsúdu\n\n(a\n\nto\n\nprinajmenej\n\nvo\n\nsvetle\n\ncelkom\n\nnedostatočnej\n\nprotiargumentácie sťažovateľa) sa nejaví ako arbitrárna, ale ani zjavne neodôvodnená.\nSamotná skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nemôže zakladať porušenie jeho\noznačených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.\n34. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. januára 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "678995fe-1b44-4577-89f5-3dc35f25155d:78356f0f-bbce-447a-b393-87fa71584920", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1112201201.2", "spisova_znacka": "8Co/195/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/195/2016 z 29. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1112201201.2"}], "citovane_v": []}