{"guid": "ussr:f0c6a93b-183d-49a5-b1b6-427cd8eed768", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.183.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 183/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 183/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 183/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.183.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f0c6a93b-183d-49a5-b1b6-427cd8eed768", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.183.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.183.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.183.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 183/2020-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom Mgr. Otom\n\nSalokym, Hlavná 94, Prešov, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 5 S 146/2016 z 21. novembra 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Sžk 35/2018 z 11. júla 2019, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nSťažnostná argumentácia a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra\n2019 včas doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n5 S 146/2016 z 21. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n6 Sžk 35/2018 z 11. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako výlučný vlastník\nnehnuteľnosti účastníkom správneho konania o vyhlásenie kaštieľa a parku v\nza národnú kultúrnu pamiatku vedeného Pamiatkovým úradom Slovenskej\nrepubliky v Bratislave (ďalej len „pamiatkový úrad“), ktoré začalo z vlastného podnetu\nKrajského pamiatkového úradu Prešov. Pamiatkový úrad rozhodnutím z 9. marca 2016\nvyhlásil predmetnú nehnuteľnosť za národnú kultúrnu pamiatku.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo\nMinisterstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím\nz 19. mája 2016 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo a napadnuté rozhodnutie\npamiatkového úradu potvrdilo.\n4. Následne podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorou, ako sám uviedol, nenapadá\nvyhlásenie nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku, ale namieta nedostatočné\nzohľadnenie následkov pre neho ako vlastníka spojených s vyhlásením veci za národnú\nkultúrnu pamiatku, najmä namietal, že správne orgány nerozhodli aj o primeranej náhrade\nza obmedzenie jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v súvislosti s vyhlásením\nza národnú kultúrnu pamiatku, čo považuje za integrálnu súčasť rozhodovania v tejto veci.\n5. O správnej žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,\nže žalobu po preskúmaní veci meritórne zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku\nako nedôvodnú. V odôvodnení k žalobnej argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:\n„... V danej veci boli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2\nPamiatkového zákona a preto orgán verejnej správy I. stupňa správne postupoval, keď\npredmetné nehnuteľnosti a to kaštieľ a park v\n\n2\n\n, okres Prešov\n\nvyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku. Tak ako konštatoval žalovaný vo svojom rozhodnutí\nvyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku nie je vylúčená možnosť\nnásledných stavebných zásahov a aktivít na jej území. Každá takáto činnosť je regulovaná\nustanovením § 32 Zákona a podlieha procesu schvaľovania miestne príslušným krajským\npamiatkovým úradom tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany národnej\nkultúrnej pamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona.\nPráva a povinnosti vlastníkov národných kultúrnych pamiatok sú presne vymedzené\nv § 28 Zákona a z ich znenia vyplývajú aj zákonné obmedzenia pri nakladaní s národnou\nkultúrnou pamiatkou.\nK námietke žalobcu, že mu neboli poskytnuté finančné kompenzácie za údržbu\nnárodnej kultúrnej pamiatky súd uvádza, že vlastník národnej kultúrnej pamiatky má právo\ns cieľom dosiahnuť dobrý stav a primerané využitie národnej kultúrnej pamiatky požiadať\nbuď obec alebo ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci\nna zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky.\nCelospoločenským záujmom je pomoc štátu a obce pri obnove a reštaurovaní\nnárodných kultúrnych pamiatok, ktorá vychádza z potreby zachovania kultúrneho dedičstva.\nObnovu národnej kultúrnej pamiatky, ako aj jej využitie nemožno riešiť v rozhodnutí\no vyhlásení veci za národnú kultúrnu pamiatku. Zákon neukladá orgánu verejnej správy pri\nvyhlásení veci za kultúrnu pamiatku zisťovať a odôvodňovať dôsledky, ktoré vyplynú pre\nvlastníka nehnuteľnosti jej vyhlásením za kultúrnu pamiatku.“\n6. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorou s poukazom\nna nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016 namietal, že obsah\na rozsah jeho vlastníckeho práva sa s vyhlásením veci za národnú kultúrnu pamiatku\nnepochybne zmenil v dôsledku zákonných obmedzení vlastníka národnej kultúrnej\npamiatky, preto považuje za nevyhnutné spojenie rozhodovania s určením primeranej\nfinančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníka pri uplatňovaní jeho vlastníckych práv\npodľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorú nemožno zamieňať s náhradou škody podľa Občianskeho\nzákonníka. V tejto súvislosti poukazuje aj na § 28 ods. 1 písm. c) zákona č. 49/2002 Z. z.\no ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len ,, zákon o ochrane\npamiatkového fondu“).\n\n3\n\n7. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako\nnedôvodnú zamietol s tým, že neobsahuje také relevantné tvrdenia, ktoré by mohli\nspochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. K nálezu ústavného súdu uviedol, že sa\nna danú vec nevzťahuje, a s námietkou sťažovateľa sa nestotožnil, k čomu v podstatnom\nuviedol:\n«3. Samotné rozhodnutie o vyhlásení nehnuteľnosti za kultúrnu pamiatku ešte\nnezakladá právo na náhradu ujmy, pretože takáto ujma ani vzniknúť nemusí. Ujma môže\nnastať tak v majetkovej, ako aj v nemajetkovej sfére...\n4. Podľa ust. § 28 ods. 2 a nasl. o ochrane pamiatkového fondu žalobca má aj\nnaďalej právo vec užívať, scudziť, pričom takúto zmenu vlastníctva musí len oznámiť. Zákon\nrovnako nevylučuje možnosť následných stavebných zásahov a aktivít, ktoré sú s časti\nregulované zákonom tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany národnej\nkultúrnej pamiatky. Žalobcovi tak vzniká povinnosť zachovať hodnotu kultúrnej pamiatky,\navšak pre tento účel zákon o pamiatkovom fonde poskytuje žalobcovi podľa ust. § 28 ods. 1\npísm. b/ možnosť požiadať obec a Ministerstvo kultúry SR o finančný príspevok na tieto\núčely.\n5. Kasačný súd konštatuje, že v procese vyhlásenia nehnuteľnosti za Národnú\nkultúrnu pamiatku nedochádza k vyvlastneniu, dochádza k čiastočnému obmedzeniu\nvlastníckeho práva, ktoré priamo súvisí s povinnosťou vlastníka národnej kultúrnej\npamiatky nakladať s ňou tak, aby nedošlo k nedôvodnému úbytku alebo zániku\npamiatkových hodnôt objektu. Ústava Slovenskej republiky pripúšťa možnosť obmedzenia\nvlastníckeho práva, ktoré je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to\nna základe zákona za primeranú náhradu. Vlastnícke právo vlastníka národnej kultúrnej\npamiatky je obmedzené povinnosťami vlastníka podľa ust. § 28 ods. 2 pamiatkového\nzákona.\n6. Vyhlásenie nehnuteľnosti za Národnú kultúrnu pamiatku nie je vylúčená možnosť\nnásledných stredných zásahov a aktivít. Táto činnosť je regulovaná ust. § 32 pamiatkového\nzákona a podlieha procesu schvaľovania miestne príslušným Krajským pamiatkovým\núradom tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany Národnej kultúrnej\npamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona.\n\n4\n\n7. K argumentácii sťažovateľa, že bolo povinnosťou žalovaného rozhodnúť o\nnáhrade škody za obmedzenie vlastníckeho práva a že žalobca má nárok na finančnú pomoc\nkasačný súd uvádza, že s touto námietkou nie je možné sa stotožniť. Vyššie citované\nustanovenie § 15 pamiatkového zákona, ktorým sa riadi proces vyhlasovania nehnuteľnosti\nza Národnú kultúrnu pamiatku neustanovuje, že pri vyhlásení veci za Národnú kultúrnu\npamiatku má byť poskytnutá vlastníkovi nehnuteľnosti náhrada. Uplatnenie primeranej\nnáhrady a práva na náhradu majetkovej ujmy upravuje § 44 ods. 2 pamiatkového zákona,\npodľa ktorého právo na primeranú náhradu nákladov podľa § 40 ods. 10 a právo na\nnáhradu majetkovej ujmy podľa § 28 ods. 1 písm. c) a § 39 ods. 3 možno uplatniť na\npamiatkovom úrade v lehote do 6 mesiacov od vzniku nároku a to v rozsahu podľa\nosobitného predpisu (Občiansky zákonník). Podľa ust. § 28 ods. 1 písm. c) pamiatkového\nzákona má vlastník Národnej kultúrnej pamiatky právo na náhradu „preukázanej ujmy“,\nktorá mu vznikla aplikáciou tohto zákona. Samotným vydaním rozhodnutia o vyhlásení veci\nza Národnú kultúrnu pamiatku vlastníkovi žiadna preukázateľná ujma nevzniká.\n8. K ďalšej sťažnostnej námietke, že po vyhlásení kaštieľa sa zmenil obsah a rozsah\nvlastníckych práv sťažovateľa k predmetnej nehnuteľnosti kasačný súd uvádza, že rozsah\nvlastníckeho práva vyhlásením objektu za Národnú kultúrnu pamiatku mení hlavne v tom\nzmysle, že vlastník Národnej kultúrnej pamiatky je povinný rešpektovať predkupné právo\nštátu, ďalej čiastočne zasahuje len do práv vec užívať a požívať v tom zmysle, že vec\nnemožno zničiť, teda v prípade nehnuteľnosti nemožno ju odstrániť, resp. zbúrať. Rovnako\nvšetky zmeny v prípade NKP musia byť realizované v súlade s jeho pamiatkovými\nhodnotami. V tejto súvislosti má vlastník veci právo požiadať obec, resp. Ministerstvo\nkultúry SR o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie\npamiatkovej hodnoty Národnej kultúrnej pamiatky a na primeranú náhradu preukázateľnej\nujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona.\n9. Možnosť poskytnúť vlastníkovi NKP finančnú náhradu je upravená pamiatkovým\nzákonom v ust. § 14 pamiatkového zákona, ktoré pomôžu pokryť náklady vlastníka v\nprocese obnovy nehnuteľnosti. Citovaný nález ústavného súdu sa k danej veci nevzťahuje.\n10. Samotným vyhlásením nehnuteľnosti NKP vlastníkovi nevznikajú žiadne náklady,\nza ktoré by mu bolo treba pri procese vyhlasovania NKP poskytovať finančnú náhradu.»\n\n5\n\n8. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu,\nže pri výklade a aplikácii zákona o ochrane pamiatkového fondu nepostupovali všeobecné\nsúdy ústavne konformným spôsobom, keď nezohľadnili ochranu jeho vlastníckeho práva.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd nereagoval na podstatnú kasačnú námietku o tom, že\nnemožno považovať nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme za\nlegitímne, ak nebolo primerane finančne kompenzované. Preto považuje napadnutý\nrozsudok za arbitrárny v takej miere, že ho možno považovať za odmietnutie spravodlivosti.\nArgumentuje takto:\n«... porušovatelia nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,\nnezákonne obmedzili obsah sťažovateľovho vlastníckeho práva a možnosť plnohodnotne\nsvoje vlastníctvo užívať, požívať z neho plody a disponovať ním, čím sa v konečnom\ndôsledku\n\ndopustili\n\nporušenia\n\nzásady\n\nzákazu\n\ndenegatio\n\niustitiae\n\n(odopretie\n\nspravodlivosti). ... Porušením zákazu odopretia spravodlivosti je nutné rozumieť nielen\nneprejednanie samotnej veci, ale aj oveľa bežnejšie prípady, ako napríklad posúdenie veci\nna nedostatočnej odbornej úrovni.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej\nnormy, ktorý je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo je základným predpokladom pre\nústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci...\nVyhlásením kaštieľa a parku v\n\n, ktoré sú vo vlastníctve\n\nžalobcu, za národnú kultúrnu pamiatku, bezpochyby došlo na základe zákona ...\nk obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa vo verejnom záujme. Sťažovateľ ako vlastník\nnárodnej kultúrnej pamiatky je oproti iným vlastníkom nehnuteľností nadmerne\na neprimerane obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva...\n... ústavou určenými podmienkami obmedzenia vlastníckeho práva (zhodne aj\nvyvlastnenia) sú podmienka zákona (formálna podmienka), nevyhnutá miera obmedzenia,\nverejný záujem a primeraná náhrada (materiálne podmienky).\nPredmetné podmienky musia byť splnené kumulatívne, aby zásah do vlastníctva bol\nlegitímny... Nesplnenie každej jednej z týchto podmienok je nezastupiteľné. Sťažovateľ už\nv priebehu súdneho konania poukazoval na nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.10.2016,\nsp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorý možno podľa jeho názoru analogicky aplikovať...\n\n6\n\nNeposkytnutím primeranej náhrady za toto obmedzenie došlo k zásahu do vlastníctva\nsťažovateľa, ktorý odporuje Ústave SR. Porušovatelia sa odmietli zaoberať zásadnou\nnámietkou sťažovateľa, že za obmedzenie jeho vlastníckeho práva mu patrí v zmysle\ncitovaného článku Ústavy SR primeraná náhrada, a účelovo ju vyložili tak, že sťažovateľ\nako vlastník národnej kultúrnej pamiatky má podľa ust. § 28 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 49/2002 Z.z. právo požiadať obec a ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie\nštátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky... avšak nárok naň\nnemá.\nSťažovateľ taktiež dáva do pozornosti, že v priebehu konania namietal nepriznanie\nnáhrady podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR, a nie podľa ust § 28 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 49/2002 Z.z. Najvyšší súd SR v bode 59. odôvodnenia rozsudku z 11.07.2019 pritom sám\npotvrdil, že v procese vyhlásenia nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku dochádza\nk čiastočnému zásahu do vlastníckeho práva a citoval dikciu čl. 20 ods. 4 Ústavy SR,\nnapriek tomu sa otázkou primeranej náhrady vonkoncom nezaoberal...\nTaktiež tvrdenie Najvyššieho súdu SR v bode 63. rozsudku z 11.07.2019, že „citovaný\nnález ústavného súdu (PL. ÚS č. 42/2015) sa k danej veci nevzťahuje“ bez toho, aby bolo\nnáležite odôvodnené, je podľa názoru sťažovateľa neakceptovateľný.\nNakoľko sa porušovatelia v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali\nso všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci samej a tieto zároveň\nneobsahujú ani úplné a výstižné odôvodnenie, sťažovateľ považuje predmetné rozhodnutia\nporušovateľov za arbitrárne a nepreskúmateľné.»\n9. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jeho\nsťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, t.j. právo na súdnu\na inú právnu ochranu, základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, t.j. právo vlastniť\nmajetok, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 5S/146/2016, a rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 11.07.2019, sp. zn. 6Sžk/35/2018, porušené bolo.\n\n7\n\nII. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2017, sp. zn.\n5S/146/2016, a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.07.2019, sp. zn. 6Sžk/35/2018,\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nIII. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne\nnahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania...“\nII.\nRelevantná právna úprava\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\n\n8\n\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n1 4 . Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho\npráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie\nnad mieru ustanovenú zákonom.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za\nprimeranú náhradu.\nPodľa čl. 44 ods. 3 ústavy nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať\nani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.\nPodľa čl. 44 ods. 6 ústavy podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až\n5 ustanoví zákon.\n15. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n16. Zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu\nmedzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany\nzákladných práv jednotlivcov (J. A. Pye v. the United Kingdom, sťažnosť č. 44302/02,\ns. 12, § 46). Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava\nrešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov\nnezaťažuje neprimerane veľkým bremenom.“ (Sporrong and Lőnnroth v. Sweden, séria A,\nč. 52, 1982, body 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54).\n\n9\n\n17 . Podľa § 28 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu vlastník kultúrnej\npamiatky má právo\na) požiadať krajský pamiatkový úrad o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej\npomoci vo veciach ochrany kultúrnej pamiatky,\nb) požiadať obec a ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej\npomoci24) na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky,\nc) na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto\nzákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona.\nPodľa § 44 ods. 2 pamiatkového zákona... a právo na náhradu majetkovej ujmy podľa\n§ 28 ods. 1 písm. c)... možno uplatniť na pamiatkovom úrade v lehote do šiestich mesiacov\nod vzniku nároku a v rozsahu podľa osobitného predpisu (s odkazom na § 420a OZ), inak\nprávo zanikne.\nIII.\nPredbežné prerokovanie sťažnosti\nA. K napadnutému rozsudku krajského súdu\n18. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať\nkasačnú sťažnosť, čo aj využil.\n19. S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že kasačná sťažnosť, hoci\nsmerovala proti právoplatnému rozsudku krajského súdu, predstavovala v okolnostiach\nprejednávanej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako\nsúd kasačný poskytoval ochranu základným právam i právam zaručeným medzinárodnými\nzmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v ústavnej sťažnosti. Dokazuje to\ni skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne tak, že ju\npodľa § 461 Správneho súdneho poriadku zamietol. Je tak naplnená ústavná podmienka pre\naktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať\n\n10\n\na rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva podľa dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu.\n20. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok\nsvojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nB. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu\n21. Ústavný súd sa už v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vo veci vedenej pod\nsp. zn. PL. ÚS 22/06 zaoberal podobnou problematikou vo vzťahu k zákonnému\nobmedzeniu užívania lesných pozemkov ich vlastníkmi vo všeobecnom záujme ochrany\nprírody. V tomto konaní dospel k záveru, že účelom „náhrady za bežné obhospodarovanie\nlesa“ je kompenzácia ekonomickej škody alebo ujmy dotknutých vlastníkov, ktorou sa\nzmierňuje dopad normatívneho obmedzujúceho vymedzenia rozsahu uplatňovania ich\nvlastníckeho práva. Zakotvenie náhrady ústavný súd vyhodnotil ako legislatívne opatrenie\nprijímané v záujme zachovania proporcionality v súvislosti so zásahom do právneho\npostavenia dotknutých vlastníkov, ktoré je realizované na základe čl. 20 ods. 3 a čl. 44\nods. 3 ústavy.\nPráve náhrada podľa zákona č. 543/2020 z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení\nneskorších predpisov zabezpečuje, že vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi)\nobmedzeniami nie sú nútení znášať neprimerané bremeno v záujme ochrany prírody,\npretože priznanie tejto náhrady v samostatnom konaní zabezpečuje, že nie je ochrana ich\npráv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je\npodmienkou a predpokladom nastolenia spravodlivej rovnováhy.\n22. V tomto konaní sa sťažovateľ ako vlastník nehnuteľnosti vyhlásenej za kultúrnu\npamiatku domáhal u správneho orgánu priznania náhrady podľa § 28 ods. 1 písm. c) zákona\no ochrane pamiatkového fondu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva k predmetnej\nnehnuteľnosti, spočívajúcej v zákonných obmedzeniach a zákazoch pri uplatňovaní\njednotlivých oprávnení, ktoré tvoria súčasť jeho vlastníckeho práva. Napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je podľa jeho názoru v tejto časti arbitrárne a nedostatočne odôvodnené,\n\n11\n\nkeďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sa najvyšší súd zaoberal prípadným\nodškodnením majetkovej ujmy, a nie náhradou za obmedzenie vlastníctva. Zároveň\npovažuje za dôležité, že správne súdy neodstránili vadu administratívneho konania\nspočívajúcu v nevyčerpaní predmetu konania, keď o jeho návrhu na priznanie náhrady\nza obmedzenie vlastníckeho práva nerozhodli, napriek tomu, že sa jej priznania domáhal\nod počiatku správneho konania. V ústavnej sťažnosti poukazuje aj na čl. 20 ods. 4 ústavy\na tvrdí, že podmienkou ústavne súladného obmedzenia jeho vlastníckeho práva je priznanie\nprimeranej náhrady.\n23. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom citovaným v bode 7 tohto uznesenia\npovažoval uplatnenie náhrady za predčasné, pretože ešte sťažovateľovi nevznikla majetková\nujma, avšak zároveň konštatoval, že k obmedzeniu vo výkone vlastníckeho práva\nsťažovateľa zo zákona dochádza. Kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol, keď námietky\nsťažovateľa nepovažoval za relevantné pre spochybnenie vecnej správnosti rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu.\n24. Zákon o ochrane pamiatkového fondu zakotvuje v § 28 ods. 1 právo vlastníka\nna náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu v súvislosti s aplikovaním zákona o ochrane\npamiatkového fondu alebo rozhodnutím podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu\nvznikla. Podľa § 44 ods. 2 zákona o ochrane pamiatkového fondu však možno uplatniť\nna pamiatkovom úrade „len“ právo na náhradu majetkovej ujmy podľa § 28 ods. 1 písm. c).\nTýmto ustanovením je zároveň vymedzená právomoc pamiatkového úradu, ktorú výkladom\nnemožno rozširovať. Každý orgán verejnej moci je totiž viazaný pri výkone svojich\nprávomocí čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto môže konať a rozhodovať iba o tom, čo mu zákon\nvyhradzuje, a spôsobom, akým zákon ustanovuje.\n25. Je nepochybné, že pamiatkový zákona ukladá obmedzenia a povinnosti\nvlastníkovi kultúrnej pamiatky pri výkone svojho vlastníckeho práva nad rozsah obmedzení\nvlastníkov inej nehnuteľnosti, avšak zároveň poskytuje vlastníkovi aj oprávnenia, ktorými\nvlastníci iných nehnuteľností nedisponujú (napr. bezplatné poskytnutie odbornej\na metodickej pomoci, fakultatívny finančný príspevok alebo poskytnutie štátnej pomoci\n\n12\n\nna zachovanie pamiatkovej hodnoty pri zvýšených výdavkoch oproti nákladom na bežné\nudržiavanie nehnuteľnosti, náhradu majetkovej ujmy spôsobenej aplikáciou zákona).\nZ uvedeného vyplýva, že vyhlásenie nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku, nemôže\nbyť považované za jednostranné obmedzenie vlastníckeho práva bez náhrady (podobne\npozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 35/94 z 23. júna 1994).\nObmedzenia vlastníka sú teda kompenzované oprávneniami ustanovenými pamiatkovým\nzákonom, ktoré vo svojom súhrne tvoria náhradu.\n26. Sťažovateľ namietal aj to, že podľa čl. 20 ods. 4 ústavy o jeho nároku na náhradu\nmal správny orgán rozhodovať ako o integrálnej súčasti predmetu konania. Sťažovateľovi\nsú uložené zákonné obmedzenia a podmienky, ktoré sú v záujme ochrany jeho vlastníckeho\npráva kompenzované náhradou stanovenou zákonom o ochrane pamiatkového fondu ako\nsúhrn špecifických oprávnení vlastníka kultúrnej pamiatky zakotvených priamo v zákone\na prípadnej náhrady konkrétnej preukázanej majetkovej ujmy spôsobenej aplikáciou zákona,\na to rozhodnutím pamiatkového úradu po jej vzniku.\n27. Určenie zákonných obmedzení vlastníckeho práva vo verejnom záujme zákonom\no ochrane pamiatkového fondu nemožno považovať za porušenie práva sťažovateľa.\nNaopak, ide o prejav a výsledok normotvornej činnosti zákonodarcu, vychádzajúci z čl. 20\nods. 3 ústavy v spojení s čl. 44 ods. 6 ústavy, ktorý pri kreovaní zákona zohľadňuje aj\nústavné požiadavky na ochranu základného práva vlastniť majetok a ustanovuje\nkompenzačné opatrenia, ktoré tvoria primeranú náhradu. Platí prezumpcia ústavnosti\nprávneho predpisu, kým ústavný súd v osobitnom konaní o súlade právnych predpisov\nnevysloví opak.\n28. Postup pamiatkového úradu a všeobecných súdov, ktorý je v súlade s platným\nprávnym poriadkom, nemožno hodnotiť ako porušovanie označených základných práv\nsťažovateľa. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil nedostatok dôvodov napadnutého\nrozsudku či svojvôľu najvyššieho súdu, ktoré by boli spôsobilé viesť po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie k zrušeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a preto\n\n13\n\nodmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde.\n29. Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ostatnými v nej uvedenými návrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "kultúrna pamiatka", "vlastníctvo-obmedzenie", "náhrada škody (ujma)-primeraná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c545e03d-7f2d-4984-abe8-3a29702852fa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.235.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2023 z 20. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.235.2023.1"}, {"guid": "802342e1-48b4-4083-ad78-d3046caef57d:502ab16f-6f37-43ca-b3c3-643bef1ac25f", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100310.1", "spisova_znacka": "2S/24/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2S/24/2023 z 18. 8. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100310.1"}]}