{"guid": "ussr:8edea29d-920b-40b4-a058-7495eba0ff24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2020 z 12. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 201/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8edea29d-920b-40b4-a058-7495eba0ff24", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 201/2020-11\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra\nMolnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\nzastúpeného spoločnosťou PALŠA\n\nA PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1\nDodatkového\n\nprotokolu\n\nk\n\nDohovoru\n\no\n\nochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 62/2016 zo 14. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou PALŠA A PARTNERI\nADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, Masarykova 13, Prešov, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na ochranu\nmajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 62/2016 zo 14. júna 2017 (ďalej len „namietaný\nrozsudok“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ adresoval\n19. novembra 2007 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobný návrh,\nv ktorom žiadal zaviazať žalovanú k povinnosti zaplatiť mu sumu 8 274,41 € spolu\ns príslušenstvom z titulu plnenia ručiteľského záväzku za žalovanú voči veriteľovi –\nšpecifikovanej stavebnej sporiteľni, kde hlavný záväzok žalovanej vznikol na základe\nzmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“),\nku ktorej sťažovateľ pristúpil ako ručiteľ. V zmysle argumentácie žalobného návrhu\nz dôvodu nesplácania predmetného úveru žalovanou ako hlavnou dlžníčkou záväzok voči\nveriteľovi plnil sťažovateľ ako ručiteľ. V priebehu vedeného konania pred okresným súdom\nbol zo strany sťažovateľa ako ručiteľa celý dlh vyplývajúci zo zmluvy o úvere postupne\nuhradený, čomu zodpovedalo rozšírenie žalobného návrhu o všetky ďalšie uhradené splátky\núveru. Rozsudkom okresného súdu z 10. marca 2011 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť\nsťažovateľovi sumu 17 598,51 € spolu s príslušenstvom, pričom v časti uplatňovaného\n2\n\nnároku bola žaloba zamietnutá z dôvodu žalovanou úspešne uplatnenej námietky\npremlčania. Na základe odvolania žalovanej bol uznesením krajského súdu z 3. novembra\n2011 uvedený rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušený a v rozsahu zrušenia\nbola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci sťažovateľa okresnému\nsúdu tento rozhodol druhým rozsudkom č. k. 18 Cb 161/2008-364 z 15. februára 2013\n(ďalej len „prvostupňový rozsudok“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní\nsťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 22. apríla 2014, ktorým prvostupňový\nrozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a súčasne pripustil dovolanie\nna otázku v tomto znení: „Je prípustné, aby na právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere\nuzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka a z nej vyplývajúceho ručenia, pri\nnárokovaní si vrátenia plnenia ručiteľom, ktorý splnil veriteľovi za dlžníka, bol návrh\nručiteľa zamietnutý pre výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,\nktorý nepožíva právnu ochranu a je v rozpore s dobrými mravmi.“ Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe dovolania sťažovateľa uznesením z 23. júna\n2016 (ďalej len „prvé dovolacie rozhodnutie“) napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil\na vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne po vrátení veci krajský súd namietaným\nrozsudkom prvostupňový rozsudok okresného súdu ako vecne správny opäť potvrdil.\nDovolanie sťažovateľa podané proti namietanému rozsudku krajského súdu bolo uznesením\nnajvyššieho súdu z 30. mája 2019 (ďalej aj „druhé dovolacie rozhodnutie“) podľa § 447\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP“) odmietnuté.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ, prezentujúc tak skutkový rámec svojej právnej\nveci, ako aj argumentáciu konajúcich súdov, dôvodí, že mu postupom všeobecných súdov\nvrátane postupu najvyššieho súdu v poradí v druhom dovolacom konaní bola odňatá\nmožnosť konať zákonom ustanoveným spôsobom. Sťažovateľ sa totiž domnieva, že\nodvolací súd pri rozhodovaní v jeho právnej veci nerešpektoval záväzný právny názor, ktorý\nvyslovil najvyšší súd v prvom dovolacom rozhodnutí, a ani jeho pokyn, ktorým bol odvolací\nsúd v zmysle § 455 CSP viazaný. Sťažovateľ je rovnako toho názoru, že aj najvyšší súd\nv druhom dovolacom rozhodnutí neakceptoval svoj vlastný právny názor vyslovený\ndovolacím súdom v predchádzajúcom dovolacom konaní. Sťažovateľ krajskému súdu\n3\n\nvytýka aj porušenie § 199 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd dbá, aby výpoveď svedka nebola\novplyvnená jeho prítomnosťou na pojednávaní. Na tomto mieste sťažovateľ konkretizuje\na uvádza, že odvolací súd vypočul špecifikovanú svedkyňu (ktorej výpoveď pri rozhodnutí\nveci zohľadnil) aj napriek tomu, že ho sťažovateľ ako sporová strana pred začiatkom\nuvedeného výsluchu upozornil na existenciu citovanej zákonnej prekážky, teda že bola\nuvedená svedkyňa prítomná na predchádzajúcich pojednávaniach, v rámci ktorých bola\npoučená, že pokiaľ sa bude zdržiavať v pojednávacej miestnosti, nebude môcť v budúcnosti\nprípadne podať svedeckú výpoveď. Napokon sťažovateľ dôvodí, že namietaný rozsudok\nkrajského súdu nespĺňa ani požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia, keďže v ňom\nprezentované dôvody nemožno ani po skutkovej a ani po právnej stránke považovať\nza dostatočné.\n4. Sťažovateľ, odvolávajúc sa na všetky prezentované argumenty, formuluje\nnámietku porušenia všetkých svojich označených základných práv zaručených ústavou\na práv zaručených dohovorom.\n5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti\nrozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu\nnamietaným rozsudkom krajského súdu, označený rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil\nvec sťažovateľa krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu\ntrov právneho zastúpenia.\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n4\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nna predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na\nzačatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný\nnavrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti\nnavrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti\nustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou\nosobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených\nzákladných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom namietaným rozsudkom\nkrajského súdu, dôvodiac, že tento v rozpore s § 455 CSP nerešpektoval záväzný právny\nnázor dovolacieho súdu, formulovaný v prvom dovolacom rozhodnutí, vyložil si jeho\nzáväzný pokyn svojvoľne a porušil tak princíp právnej istoty, ktorý chráni účastníkov\nkonania pred nepredvídateľnosťou súdnych rozhodnutí. Sťažovateľ rovnako poukazuje\n5\n\nna porušenie požiadavky súvisiacej so zabezpečením objektívnosti svedeckej výpovede,\nformulovanej ustanovením § 199 ods. 1 § CSP, a v neposlednom rade krajskému súdu\nvytýka, že svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.\n11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako\naj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný\nsúd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n13. V zmysle záverov prechádzajúceho bodu odôvodnenia tohto uznesenia sa ústavný\nsúd pri posúdení namietaného rozsudku krajského súdu sústredil a zameral na posúdenie\notázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa, ktorú v konaní\no svojej právnej veci uplatňoval, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či má súdom\nzvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný\n6\n\ncharakter, či odôvodnenie právnych záverov, ktoré krajský súd v namietanom rozsudku\nformuloval, zodpovedá požiadavkám kvalitného odôvodnenia súdnych rozhodnutí a či\nnamietaný rozsudok z pohľadu aplikácie § 455 CSP rešpektuje princíp právnej istoty.\n14. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 12 a 13 odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil\ns obsahom odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, ktoré bolo podkladom\npre právny záver o vecnej správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ďalej tiež\ns obsahom uvedeného prvostupňového rozsudku okresného súdu, s odôvodnením prvého\ndovolacieho rozhodnutia, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci\nsťažovateľa aplikovaná.\n15. Podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami\npoctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.\nPodľa ustanovenia § 199 ods. 1 CSP súd dbá, aby výpoveď svedka nebola\novplyvnená jeho prítomnosťou na pojednávaní. Každého svedka súd vyslúchne samostatne,\nv neprítomnosti svedkov, ktorých ešte nevyslúchol.\nPodľa ustanovenia § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní\nprávnym názorom dovolacieho súdu.\n16. V odôvodnení prvostupňového rozsudku, ktorým bola žaloba sťažovateľa\nzamietnutá, okresný súd uviedol, že bolo v konaní preukázané uzavretie zmluvy o úvere\nmedzi veriteľom (špecifikovanou stavebnou sporiteľňou) a žalovanou ako dlžníčkou,\npričom hlavný záväzok žalovanej bol zabezpečený ručením zo strany dvoch ručiteľov, a to\ndcéry dlžníčky a sťažovateľa (zaťa dlžníčky). V prospech účtu žalovanej poukázal veriteľ\ncelkovú sumu 599 000 Sk, pričom sťažovateľ, ktorý mal k účtu žalovanej dispozičné právo,\nuskutočnil najprv výber hotovosti v sume 450 000 Sk a potom prevod prostriedkov v sume\n149 000 Sk v prospech svojho podnikateľského účtu. Keďže dlh zo zmluvy o úvere nebol\nriadne plnený, na základe žaloby veriteľa zaviazal Okresný súd Bratislava II rozsudkom\n7\n\nz 11. apríla 2007 žalovanú a oboch ručiteľov zaplatiť veriteľovi zvyšnú dlžnú sumu s tým,\nže plnením jedného z troch žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť ďalších\nžalovaných. Okresný súd v prvostupňovom rozsudku ďalej dôvodil, že v prejednávanej veci\nmal sťažovateľ ako žalobca bremeno tvrdenia, že ako ručiteľ plnil dlh pôvodnému\nveriteľovi z úveru poskytnutého žalovanej, keďže tento úver nebol zo strany žalovanej\nsplácaný, a tiež bremeno tvrdenia, že žalovanej finančné prostriedky z poskytnutého úveru\nskutočne odovzdal. Okresný súd konštatoval, že splatenie úveru namiesto žalovanej\nsťažovateľ preukázal, no v konaní nepreukázal, že žalovanej prostriedky z úveru odovzdal,\nkeďže sa žalovaná v konaní bránila tvrdením, že úver nesplácala z toho dôvodu, že\nsťažovateľ jej finančné prostriedky z úveru nikdy skutočne neposkytol. Okresný súd\nzdôraznil, že sťažovateľ v tomto smere žiaden relevantný dôkaz o odovzdaní peňazí\nžalovanej nedoložil. Okresný súd považoval označenú okolnosť za dôvod, pre ktorý žalobe\nsťažovateľa nevyhovel. Ďalej tiež okresný súd dodal, že v súlade s názorom odvolacieho\nsúdu na posudzovanú právnu vec aplikoval § 265 Obchodného zákonníka, vychádzajúc\nz § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právne vzťahy, uvedené v odseku 1, sa\nspravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto\nustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa\ntýchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad,\nna ktorých spočíva tento zákon. Pritom jednou zo zásad, zakotvenou v § 265 Obchodného\nzákonníka, je zásada, podľa ktorej výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Okresný súd tak uzavrel, že sa vzhľadom\nna vykonané dokazovanie stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že by bolo\nv rozpore s dobrými mravmi, ak by žalobca (sťažovateľ) použil prostriedky z poskytnutého\núveru pre seba, vrátil ich veriteľovi ako ručiteľ a následne by peňažné prostriedky žiadal\nod žalovanej. Uvedený prvostupňový rozsudok okresného súdu bol ako vecne správny\npotvrdený druhostupňovým rozsudkom krajského súdu z 22. apríla 2014, v ktorom krajský\nsúd súčasne pripustil dovolanie na špecifikovanú otázku. Následne bolo toto druhostupňové\nrozhodnutie krajského súdu zrušené prvým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu.\n17. Najvyšší súd v prvom dovolacom rozhodnutí konštatoval, že záver\ndruhostupňového rozsudku krajského súdu z 22. apríla 2014 o tom, že žalobca (sťažovateľ)\n8\n\nvýkonom svojho práva porušil zásady poctivého obchodného styku, a preto nepožíva\nochranu, je predčasný. Najvyšší súd interpretoval, že uplatnenie zásady poctivého\nobchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio), ako vo výnimočných\nprípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona, v situácii, v ktorej by sa priznanie\nuplatňovaného nároku javilo krajne nespravodlivým. V tomto kontexte tiež upozornil, že\ncitlivosť sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže\nviesť k tomu, že za poctivé v obchodnoprávnej rovine možno, podľa okolností, považovať\naj postupy, ktoré by sa vo sfére všeobecného občianskeho práva mohli javiť ako nemravné,\ninými slovami, že sa normatívne systémy poctivého obchodného styku a dobrých mravov\nobsahovo nekryjú. Najvyšší súd poukázal na tvrdenia žalovanej, ktorá uvádzala, že jej\nsťažovateľ peniaze z úveru nikdy neodovzdal a že sa o výbere zo svojho účtu prvýkrát\ndozvedela v roku 2003 na daňovom úrade, ktorý preveroval prevod časti prostriedkov\nz dotknutého úveru na podnikateľský účet sťažovateľa, kde pred daňovým úradom žalovaná\nuviedla, že podá na sťažovateľa trestné oznámenie. V tejto súvislosti najvyšší súd\nkonštatoval, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd dokazovanie výsluchom svedkov\nv tomto smere nevykonali a bez ďalšieho uzavreli, že sťažovateľ svoje tvrdenie\nnepreukázal. Najvyšší súd dôvodil, že označené tvrdenia žalovanej v súvislosti s ostatnými\nzistenými skutkovými okolnosťami nevyhodnotil odvolací súd dôsledne. Dovolací súd\npoznamenal, že žalovaná od roku 2003, keď sa mala pred daňovým úradom dozvedieť\no výbere peňažných prostriedkov sťažovateľom, až do roku 2007, keď sťažovateľ podal\nproti žalovanej žalobu, a ani v priebehu posudzovaného konania žiadnymi dostupnými\nprostriedkami nebránila, resp. neuplatnila svoje právo. Podľa najvyššieho súdu mal z tohto\npohľadu vziať odvolací súd do úvahy aj to, či nečinnosť žalovanej a po uplynutí lehôt\nna uplatnenie a bránenie práva použitie obrany výkonu práva sťažovateľa v rozpore\nso zásadami poctivého styku nie je obchádzaním zákona zo strany žalovanej.\n18. Po vrátení veci dovolacím súdom krajský súd konal a prijal namietaný rozsudok,\nktorým prvostupňový rozsudok okresného súdu opätovne ako vecne správny potvrdil.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dodatočne vypočul žalovanú\ni sťažovateľa k okolnostiam uzavretia úverovej zmluvy. Sťažovateľ v rámci svojho\nstanoviska uviedol, že úver osobne dojednával na účel rekonštrukcie rodinného domu\n9\n\nvo vlastníctve žalobkyne a peňažné prostriedky z poskytnutého úveru, ktoré v časti vybral\na v časti previedol na svoj účet z účtu žalovanej, jej osobne aj odovzdal. Krajský súd\nna tomto mieste skonštatoval, že sťažovateľ takéto odovzdanie finančných prostriedkov\nžalovanej nijako súdu nepreukázal. K správaniu žalovanej, resp. k jej nedostatočnej aktivite\npri bránení svojich práv po tom, čo sa pri podaní vysvetlenia pred daňovým úradom\ndozvedela o čerpaní peňažných prostriedkov sťažovateľom z poskytnutého úveru z jej účtu\na na ktoré upriamil pozornosť dovolací súd v prvom dovolacom rozhodnutí, krajský súd\nuviedol, že žalovaná sa nachádzala v zložitej životnej situácii po smrti svojho manžela, keď\nsa z tohto dôvodu dostala do ekonomických problémov a mala navyše aj vyživovaciu\npovinnosť. V takejto situácii plne dôverovala sťažovateľovi, v tom čase svojmu zaťovi, že\ndorieši rekonštrukciu rodinného domu a na tento účel zabezpečí aj úver na jej financovanie.\nDcéra žalovanej a súčasne bývalá manželka sťažovateľa ako svedkyňa k zisťovaným\nokolnostiam uviedla, že sťažovateľ najprv zabezpečil jeden úver v sume 600 000 Sk\nv prospech seba, ktorý sa mal použiť na jeho podnikanie, a neskôr prišiel s ponukou, že má\nmožnosť zabezpečiť ďalší úver v sume 600 000 Sk, no jeho osobe už nebude môcť byť\nposkytnutý, preto bude vhodné dojednať tento druhý úver na rekonštrukciu domu\nv prospech žalovanej. Svedkyňa uviedla, že jej matke (žalovanej) žiadne prostriedky z úveru\nposkytnuté neboli. Samotná žalovaná v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že o skutočnosti,\nže jej bol úver poskytnutý, sa dozvedela až pri podaní vysvetlenia pred daňovým úradom,\na keďže jej žiadne prostriedky z úveru neboli poskytnuté, bola toho názoru, že sťažovateľ,\nktorý úver spotreboval, by ho mal aj splácať, z tohto dôvodu sa ďalej o situáciu splácania\núveru nezaujímala. Žalovaná dodala, že bola zo strany právneho zástupcu sťažovateľa\nupozornená na to, že proces vybavenia dotknutého úveru nebol celkom regulárny a že by\nz tohto dôvodu mohli byť voči nej vyvodené aj trestnoprávne dôsledky, preto nemala\nzáujem riešiť situáciu podaním trestného oznámenia na sťažovateľa. Po posúdení uvedených\nokolností krajský súd vyhodnotil výkon práv sťažovateľa v postavení ručiteľa ako\nšikanózny, odporujúci zásadám poctivého obchodného styku a dobrým mravom,\nakcentujúcim vyššiu spravodlivosť, založenú na mravných princípoch, ktoré by mali byť aj\nzákladom samotných právnych noriem a zákonnosti. Krajský súd tak konštatoval, že by\nbolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aby sťažovateľ realizoval svoje\nručiteľské práva za okolností, keď využil svoje dispozičné právo k účtu žalovanej, vyčerpal\n10\n\nposkytnutý úver a nijako nepreukázal, že by peňažné prostriedky z úveru žalovanej\nskutočne odovzdal.\n19. V rámci posúdenia opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo\nprvoradou úlohou ústavného súdu posúdiť rešpektovanie princípu právnej istoty zo strany\nkrajského súdu, ktorý konal po predchádzajúcom zrušení odvolacieho rozhodnutia\ndovolacím súdom, ktorý v zrušujúcom prvom dovolacom rozhodnutí formuloval právny\nnázor, ktorý bol pre krajský súd záväzný.\n20. Judikatúra ústavného súdu vo všeobecnosti akcentuje zákonný príkaz\nrešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie, či už ide o viazanosť prvoinštančného\nsúdu rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím\ndovolacieho súdu. Ústavný súd tak v minulosti judikoval, že ak musí sudca rozhodovať\nv súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho\nrozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je i povinnosť rešpektovať zásah\ndo obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo\nzákona (pozri rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 346/08). Viazanosť súdu nižšieho\nstupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou (pozri rozhodnutie\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 37/03).\n21. Z obsahu odôvodnenia prvého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, tak ako\nje to uvedené v bode 17 odôvodnenia tohto uznesenia, jasne vyplýva, že najvyšší súd\nv právnej veci sťažovateľa aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka vo všeobecnosti\nnevylúčil, krajskému súdu však vytkol predčasnosť jeho uplatnenia, keďže považoval\nzistenie skutkového stavu, nevyhnutného pre vyvodenie záveru o výkone ručiteľských práv\nsťažovateľa odporujúceho zásadám poctivého obchodného styku, za nedostatočné. Najvyšší\nsúd v rámci týchto výhrad konštatoval potrebu doplnenia dokazovania vypočutím svedkov\na tiež potrebu dôslednejšieho vyhodnotenia niektorých okolností, týkajúcich sa žalovanej\na jej spávania. Ústavný súd, poukazujúc na odôvodnenie namietaného rozsudku krajského\nsúdu, tak ako je prezentované v bode 18 tohto uznesenia, je toho názoru, že krajský súd\n11\n\nna právny názor a z neho vyplývajúce pokyny najvyššieho súdu primerane reflektoval,\ndoplnil dokazovanie vypočutím oboch účastníkov konania a v nadväznosti na to precizoval\nvyhodnotenie takto získaných, ako aj doterajších skutkových zistení. Najvyšší súd v rámci\nsvojej rozhodovacej činnosti v minulosti judikoval a objasnil zmysel a účel § 265\nObchodného zákonníka, kde uviedol, že pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má\nochraňovať\n\nzmluvných\n\npartnerov\n\npred\n\nšikanóznymi\n\ntendenciami\n\na\n\npraktikami\n\nv obchodovaní, pričom o šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval\niba k zjavnému poškodeniu iných subjektov (pozri rozsudok najvyššieho súdu z 18. júna\n2009 sp. zn. 3 Obdo 11/2008). Ústavný súd sa domnieva, že vyhodnotenie skutkových\nokolností v právnej veci sťažovateľa bolo zo strany krajského súdu dostatočne a náležite\nvysvetlené, a to tak, že je podložené na prvý pohľad logickou argumentáciou. Skutkový\nzáver krajského súdu, ktorý bol toho názoru, že sťažovateľ, ktorému sa nepodarilo\npreukázať skutočné odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej, keď ich predtým\npreukázateľne z jej účtu odčerpal, vykonáva svoje ručiteľské právo šikanózne, teda\nv rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za odporujúci prezentovanému zmyslu a účelu dotknutého ustanovenia\nObchodného zákonníka. Pokiaľ ide o postup krajského súdu, súvisiaci s výsluchom\nsvedkyne, ktorý je v kolízii s obsahom sťažovateľom citovaného ustanovenia § 199 ods. 1\nCSP, chce ústavný súd poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“), ktorú zvykne štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať. Podľa\nESĽP dohovor, aj keď zaručuje právo na spravodlivý proces, neupravuje otázku prípustnosti\ndôkazov ako takú a považuje ju za oblasť v prvom rade spadajúcu do vnútroštátnej úpravy.\nSamou osebe teda nemusí byť porušením práva na spravodlivý proces skutočnosť, že dôkaz\nbol získaný v rozpore s vnútroštátnym právom (pozri rozsudok ESĽP vo veci Schenk proti\nŠvajčiarsku z 12. júla 1988, č. 10862/84). V nadväznosti na to ďalej ESĽP okrem iného\nvysvetlil, že pri zisťovaní, či bolo konanie spravodlivé ako celok, je potrebné skúmať\npredovšetkým kvalitu dôkazu vrátane toho, či okolnosti, za ktorých bol dôkaz obstaraný,\nvrhajú tieň pochybnosti na jeho vierohodnosť alebo presnosť (pozri rozsudok ESĽP vo veci\nHeglas proti Českej republike z 1. 3. 2007, č. 5935/02). S odkazom na uvedené ústavný súd\npoznamenáva, že svedkyňa ako najbližšia príbuzná žalovanej je s ňou nepochybne\nv intenzívnom osobnom kontakte, a preto neprítomnosť svedkyne na predchádzajúcich\n12\n\npojednávaniach ako spôsob zabezpečenia objektívnosti jej svedeckej výpovede sa\nza uvedených okolností javí ako iluzórny. Prítomnosť svedkyne na pojednávaniach\npredchádzajúcich jej vypočutiu tak nemožno v danom prípade považovať za zásadné\na rozhodujúce kritérium pre posúdenie vierohodnosti, resp. kvality jej svedeckej výpovede.\nNa základe toho ústavný súd konštatuje, že porušenie § 199 ods. 1 CSP v okolnostiach veci\nsťažovateľa nedosiahlo takú intenzitu, ktorá by z materiálneho hľadiska mohla priviesť\nústavný súd k záveru o porušení označených práv sťažovateľa zaručených ústavou\na dohovorom.\n22. Vychádzajúc z čiastkových záverov, uvedených v predchádzajúcom bode\nodôvodnenia tohto uznesenia, posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne\nneopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\n23. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. mája 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "ručenie, ručiteľ", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dobré mravy (boni mores)", "dovolanie-dovolacie konanie", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "úver-čerpanie", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "rozsudok-zrušenie", "dokazovanie-vykonanie dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 346/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 346/08 z 15. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-15", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:83202dd1-f1db-4e14-a3f0-e9d6ddb5e0f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/03 z 26. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83202dd1-f1db-4e14-a3f0-e9d6ddb5e0f3"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "a544a782-6bb2-4ebe-aeb1-1b7d60a3e7c2:bb0d0de6-faf7-4821-adbb-9d018590c12e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8107227526.6", "spisova_znacka": "4Cob/62/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Cob/62/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8107227526.6"}, {"guid": "5b5fd698-b926-45dc-a252-1ffc9456c945:c3741e5a-e6cb-4b7a-8e9c-467803038160", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cb/161/2008", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 18Cb/161/2008 z 15. 2. 2013", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2013-02-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5b5fd698-b926-45dc-a252-1ffc9456c945:c3741e5a-e6cb-4b7a-8e9c-467803038160"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:97e130b7-8512-45f6-9e26-f90efc0a9008", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 656/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 656/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1"}, {"guid": "ussr:b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1"}, {"guid": "ccf85799-4472-426f-baec-b7ec26fb320d:b24c2eda-bd43-4fba-8da0-5b9327b10e18", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:6124209147.1", "spisova_znacka": "28Co/2/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/2/2025 z 7. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-10-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:6124209147.1"}]}