{"guid": "ussr:d26c6674-9850-4589-899e-1a7a64ea51a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.243.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 243/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 243/2020 z 26. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 243/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.243.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d26c6674-9850-4589-899e-1a7a64ea51a8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.243.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.243.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.243.2020.1/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 243/2020-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti Sociálnej\npoisťovne, ústredia, IČO 30 807 484, 29. augusta 8 a 10, Bratislava, ktorými namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkami\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019, sp. zn. 7 Sžsk 30/2018 z 21. augusta 2019,\nsp. zn. 7 Sžsk 55/2018 z 21. augusta 2019, sp. zn. 7 Sžsk 147/2018 z 21. augusta 2019\na sp. zn. 7 Sžsk 10/2018 z 21. augusta 2019 a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal,\na takto\nrozhodol:\n1. Ústavné sťažnosti Sociálnej poisťovne, ústredia, o d m i e t a\nneoprávnenou osobou.\n\nako podané\n\n2. Návrh na odklad vykonateľnosti uznesenia veľkého senátu správneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019,\nako aj rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžsk 33/2017\nz 22. mája 2019, sp. zn. 7 Sžsk 30/2018 z 21. augusta 2019, sp. zn. 7 Sžsk 55/2018\nz 21. augusta 2019, sp. zn. 7 Sžsk 147/2018 z 21. augusta 2019 a sp. zn. 7 Sžsk 10/2018\nz 21. augusta 2019 z a m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavných sťažností\nA.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n9. septembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019, ale aj rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019 a postupom, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nč. k. 2 Sa 4/2017-70 zo 7. júla 2017 na základe žaloby žalobkyne\n(ďalej len\npostupu\n\na rozhodnutia\n\n) proti sťažovateľke o preskúmanie zákonnosti\nsťažovateľky\n\nč.\n\n56001-2/2016-BA\n\nz 21.\n\ndecembra\n\nbolo toto rozhodnutie sťažovateľky zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.\n\n2\n\n2016\n\n3. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 19. februára 2019 konajúci senát\n10S podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku postúpil vec\nna prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu správneho kolégia najvyššieho súdu.\n4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019 (teda uznesením\nveľkého senátu správneho kolégia) boli prijaté tri odpovede na právne otázky položené\nsenátom 10S v uznesení sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 19. februára 2019. Zároveň\nďalším výrokom veľký senát správneho kolégia vec postúpil senátu 10S na rozhodnutie\no kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľkou proti rozsudku Krajského súdu v Prešove\nč. k. 2 Sa 4/2017-70 zo 7. júla 2017.\n5. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019 bola\nkasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku Krajského súdu v Prešove\nč. k. 2 Sa 4/2017-70 zo 7. júla 2017 zamietnutá. Rozsudok bol sťažovateľke doručený\n8. júla 2019.\n6. Sťažovateľka sa predovšetkým vyjadruje k otázke svojej legitimácie na podanie\nústavnej sťažnosti. Uvádza v tejto súvislosti, že základným zdrojom príjmov sťažovateľky\nje poistné na nemocenské poistenie, starobné, invalidné, úrazové a garančné poistenie,\npoistenie v nezamestnanosti a poistenie do rezervného fondu solidarity, to všetko platené\npoistencami, zamestnávateľmi a štátom. Sťažovateľka vykonáva sociálne poistenie,\nktoré funguje na solidárnom princípe tak pri platení poistného na zabezpečenie náhrady\nstraty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v rôznych životných situáciách\nfyzických osôb, ako aj pri poskytovaní tejto náhrady formou dávok sociálneho poistenia\nv takýchto životných situáciách fyzických osôb. Správne platenie a výber poistného\nsú nevyhnutné na zachovanie poslania a základného účelu sťažovateľky. Ochrana záujmov\nsťažovateľky je preto ochranou záujmov všetkých fyzických osôb, ktoré sú alebo budú\noprávnené na poskytnutie takejto ochrany v dôsledku ich životnej situácie. Sťažovateľka\nje toho názoru, že práve uvedená jej úloha a zákonom ustanovený účel zakladá\n\n3\n\ntakú výnimku zo štandardného posudzovania procesnej legitimácie orgánov verejnej moci\nna podanie ústavnej sťažnosti, ktorá túto ústavnú sťažnosť robí prípustnou a opodstatnenou.\n7. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v žiadnom prípade nepopiera realizáciu práva\npodľa čl. 46 ods. 2 ústavy a nebráni sa ani výkonu dohľadu nad vlastnou rozhodovacou\nprávomocou zo strany súdnej moci. Zároveň však zastáva názor, že v súlade s princípom\ntrojdelenia moci ingerencia jednej moci (v tomto prípade súdnej) do výkonu činnosti\ninej moci\n\nnesmie\n\nbyť\n\nbezhraničná,\n\naby\n\nsa\n\nnestala\n\nzneužiteľnou.\n\nSťažovateľka\n\nje toho názoru, že aj orgánom verejnej moci by v rámci naplnenia postulátov teórie bŕzd\na protiváh mali byť poskytnuté určité garancie pred zneužívaním dominancie súdnej moci.\n8. V ďalšom sa sťažovateľka zaoberá namietaným porušením jej základného práva\nna zákonného sudcu a s tým súvisiaceho porušenia jej základného práva na súdnu ochranu.\nUvádza, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019 vychádza\nz uznesenia veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019.\nUznesenie veľkého senátu správneho kolégia bolo vydané postupom podľa § 22\nods. 1 v spojení s § 466 ods. 5 písm. b) bodom 2 a ods. 6 Správneho súdneho poriadku.\nPodľa § 466 ods. 3 Správneho súdneho poriadku je právny názor vyjadrený v rozhodnutí\nveľkého senátu pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Z tohto dôvodu bolo uznesenie\nveľkého senátu správneho kolégia rozhodujúcim faktorom pri konaní a rozhodovaní\no kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľkou.\n9. Veľký senát správneho kolégia konajúci vo veci sp. zn. 1 Vs 1/2019 bol\npodľa názoru sťažovateľky obsadený nezákonným spôsobom. Podľa § 22 ods. 3 Správneho\nsúdneho poriadku predsedom veľkého senátu správneho kolégia je predseda správneho\nkolégia najvyššieho súdu. Členmi veľkého senátu správneho kolégia sú jednak sudcovia\ntoho senátu najvyššieho súdu, ktorý vec postúpil veľkému senátu správneho kolégia,\nale tiež traja sudcovia určení rozvrhom práce najvyššieho súdu. Podľa rozvrhu práce\nnajvyššieho súdu je predsedom jeho správneho kolégia\n\n. Napriek tomu\n\nvšak veľkému senátu správneho kolégia vo veci sp. zn. 1 Vs 1/2019 pri vydaní uznesenia\nveľkého senátu predsedal\n\n. Rozvrh práce najvyššieho súdu\n4\n\nvo všeobecnosti síce umožňuje zastupovanie jednotlivých sudcov, avšak len v prípadoch,\nkeď sa členovia senátu, resp. sudcovia určujú, či ustanovujú spôsobom zakotveným\nv rozvrhu práce. Zloženie veľkého senátu správneho kolégia však v tomto prípade určuje\npriamo Správny súdny poriadok, ktorý ustanovuje, že jeho „povinnými“ členmi sú predseda\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu a sudcovia toho senátu najvyššieho súdu, ktorý vec\npostúpil veľkému senátu správneho kolégia. Ostatní „nepovinní“ členovia veľkého senátu\nsprávneho kolégia sa určujú až prostredníctvom rozvrhu práce. Zákonodarca týmto\nv prípade\n\n„povinných“\n\nčlenov\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nsprávneho\n\nkolégia\n\njednoznačne\n\na nespochybniteľne vyňal určovanie zákonného sudcu spod pôsobnosti zákona č. 757/2004\nZ. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý určovanie zákonného sudcu vykonáva prostredníctvom\npravidiel stanovených rozvrhom práce daného súdu.\nV prípade „povinných“ členov veľkého senátu správneho kolégia teda neplatia\na ani nemôžu platiť pravidlá na ich zastupovanie upravené a umožnené rozvrhom práce\nnajvyššieho\n\nsúdu.\n\nKeďže\n\nčlenom veľkého\n\nsenátu\n\nsp. zn. 1 Vs 1/2019 v danom prípade nebol\n\nsprávneho\n\nkolégia\n\nvo\n\nveci\n\n(predseda správneho\n\nkolégia najvyššieho súdu), veľký senát správneho kolégia pri rozhodovaní nebol zložený\nzákonným spôsobom.\nAk najvyšší súd postupoval podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku, odňal ústavou zaručené právo sťažovateľky na zákonného sudcu. Rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019, ktorý (hoci aj pôsobením\nzákona) vychádza z uznesenia veľkého senátu správneho kolégia, ktoré však trpí vadou\nspôsobujúcou jeho protiústavnosť a nezákonnosť. Tento rozsudok preto porušuje základné\nprávo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, súdne rozhodnutie,\nktoré vychádza z iného rozhodnutia trpiaceho vadami nezlučiteľnými s ústavnými\ngaranciami, nemôže dosahovať takú kvalitu súdnej ochrany, ktorú vyžaduje ústava\na dohovor. Preto došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.\n10. V ďalšom sťažovateľka zdôrazňuje, že rozsudok najvyššieho súdu považuje\nza arbitrárny. V danej veci je predmetom sporu právne posúdenie statusu držiteľa licencie\nL1A (teda\n\n), a to či držba takejto licencie má charakter oprávnenia\n5\n\nna výkon činnosti predpokladanej v ustanovení § 5 písm. c) zákon č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len \"zákon o sociálnom poistení\")\núčinnom do 31. decembra 2010. Najvyšší súd v rozsudku uviedol, že pojem „licencia\nna výkon samostatnej zdravotníckej praxe“ nie je možné stotožniť s pojmom „oprávnenie\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“. Takýto záver najvyššieho súdu nemá\npodľa záveru sťažovateľky ústavne udržateľnú zákonnú oporu, v dôsledku čoho\nje arbitrárny.\nTotiž podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti fyzickými osobami\na právnickými osobami upravuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 578/2004 Z. z.\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských\norganizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“). Podľa § 3\nods. 4, § 4 a § 10 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti na vykonávanie\nsamostatnej zdravotníckej praxe je potrebná výlučne iba licencia typu L1A, pričom\nsa nevyžaduje vydanie ďalšieho povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia\nči povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo strany Ministerstva zdravotníctva\nSlovenskej republiky, resp. zo strany samosprávneho kraja v rámci preneseného výkonu\nštátnej správy. Držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A)\nje oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať\nzdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje\niný poskytovateľ, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10) a dosahovať\npríjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003\nZ. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).\nLicencia L1A vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu,\nresp. oprávnením, na základe ktorého je jej držiteľ oprávnený na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe.\nĎalej zákon č. 77/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z.\no zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorým sa s účinnosťou\n6\n\nod 1. mája 2015 menil a dopĺňal zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, spresnil\ndefiníciu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti upravenú v § 4 tak, že sa presnejšie\nvymedzilo právne postavenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorými sú fyzické\nosoby, pričom z dôvodovej správy vyplýva vo vzťahu k novelizovanému zneniu § 4,\nže ide len o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s definovaním poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti. Upravuje sa totiž, že aj fyzická osoba, ak má vydané povolenie\nna prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo vydanú licenciu na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe, má postavenie podnikateľa.\n11. V zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom\ndo 31. decembra 2010 pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako samostatne\nzárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá\nosoba\n\nskutočne\n\nsamostatnú\n\nzárobkovú\n\nčinnosť\n\nvykonáva.\n\nPrávne\n\nvýznamná\n\nje len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status\nsamostatne zárobkovo činnej osoby. Z uvedených dôvodov, keďže licencia L1A\nje oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, považuje sa jej držiteľ\npodľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 za samostatne zárobkovo činnú osobu\nna účely sociálneho poistenia.\nPrávna úprava statusu samostatne zárobkovo činnej osoby účinná od 1. januára 2011\ndo 31. decembra 2013 posudzovala status samostatne zárobkovo činnej osoby rovnakým\nspôsobom aj v období od 1. januára 2014 do 30. júna 2014. Iba na základe právnej úpravy,\nktorá sa aplikovala od 1. januára 2011 do 30. júna 2014, bol držiteľ licencie L1A\npovažovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu len v prípade, ak bol registrovaný\npodľa osobitného\n\npredpisu\n\nv súvislosti\n\ns dosahovaním\n\npríjmu\n\nz podnikania\n\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti (mal pridelené daňové identifikačné číslo).\nAk držiteľ licencie L1A zrušil registráciu podľa osobitného predpisu, dňom zrušenia\nregistrácie stratil na účely sociálneho poistenia status samostatne zárobkovo činnej osoby,\na to aj v prípade, ak bol i naďalej držiteľom licencie L1A.\nZ uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že názor najvyššieho súdu, podľa ktorého\nlicencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladanej v ustanovení\n§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, keď sama osebe nezakladá jej držiteľovi\n7\n\naj možnosť vykonávať licencovanú činnosť (lebo túto môže vykonávať až na základe\ndohody, resp. zmluvy s iným poskytovateľom), a podľa ktorého pojem „samostatná\nzdravotnícka prax“ v zmysle § 10 ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti\nvykonávaná na základe licencie L1A nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom\n„samostatná zárobková činnosť“ v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení\núčinnom do 31. decembra 2010 (to isté sa vzťahuje na pojem „licencia na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe“ a na pojem „oprávnenie na vykonávanie činnosti\npodľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia“), nemá ústavne udržateľnú oporu\nv texte zákona. Takéto právne posúdenie veci je preto arbitrárne.\n12. Ďalej podľa názoru najvyššieho súdu povinnosťou sťažovateľky pri rozhodovaní\no vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia poistenca – lekára v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bodu 1 v spojení s § 21\nods. 1 zákona o sociálnom poistení je posudzovať príjmy poistenca – lekára osobitne\nvo vzťahu k licencii L1A a skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní\nv príslušnom zdaňovacom období sú aj príjmami lekára považovaného za samostatne\nzárobkovo činnú osobu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom\ndo\n\n31.\n\ndecembra\n\n2010.\n\nAni\n\ntoto\n\nprávne\n\nposúdenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nnemá\n\npodľa sťažovateľky ústavne udržateľnú zákonnú oporu.\nVznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\nsamostatne\n\nzárobkovo\n\nčinnej\n\nosoby\n\nzávisí\n\nod\n\nvýšky\n\npríjmu\n\nz podnikania\n\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.\nPri posudzovaní vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia samostatne zárobkovo činnej osoby nie je rozhodujúce, na základe\nakého oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu dosiahla samostatne\nzárobkovo činná osoba príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti.\nV ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia\ndosiahnutých príjmov. Rozhodujúca je len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa\nprávnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla\nv rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.\n\n8\n\nUstanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení neupravuje vznik, resp. zánik\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia osobitne\nvo vzťahu ku každému oprávneniu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne\nzárobkovo činnej osoby. Toto ustanovenie sa nemôže vykladať izolovane od ustanovení\n§ 5, § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c),\nods. 3 písm. c) a ods. 11 písm. c), § 129 ods. 1 a § 138 zákona o sociálnom poistení,\nako aj § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, resp. sa vykladať v rozpore s týmito\nustanoveniami. Právna interpretácia uvedenej otázky zo strany najvyššieho súdu pritom\nzjavne vychádza z izolácie interpretácie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\nod ostatných už uvedených právnych predpisov, hoci tieto sú pre správnu interpretáciu veci\nnevyhnutné. Ani tento záver najvyššieho súdu preto nemá ústavne udržateľnú zákonnú\noporu a je arbitrárny.\n13. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého konanie\nzačaté z podnetu pobočky sťažovateľky ako jej organizačnej zložky nezbavuje sťažovateľku\npovinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou\nzákladného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne\ni základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, a ktoré sú účastníkovi konania priznané aj medzinárodnými zmluvami,\nktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy.\nPodľa názoru sťažovateľky je tento záver najvyššieho súdu nepreskúmateľný,\nlebo okrem odkazu na všeobecné ústavné princípy a zásady základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu nijako bližšie nie je tento záver odôvodnený. Už tento samotný fakt\nspôsobuje, že rozsudok najvyššieho súdu porušuje právo sťažovateľky na spravodlivé súdne\nkonanie, keďže nedáva odpoveď na riešený problém požadovaným spôsobom a v ústavou\npožadovanej kvalite. Okrem toho je tento záver najvyššieho súdu aj arbitrárny,\nlebo si priamo protirečí s právnou úpravou zákona o sociálnom poistení, ktorá v zmysle\n§ 195 (na rozdiel od zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len \"Správny poriadok\") výslovne neukladá pobočke\nsťažovateľky povinnosť dať účastníkom konania možnosť vyjadrenia sa pred vydaním\nrozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\n9\n\nToto je opodstatnené aj v súvislosti s ustanovením § 172 ods. 1 zákona o sociálnom\npoistení, podľa ktorého sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia nevzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní, ktorý postup tvrdený najvyšším súdom predpokladá\na upravuje. Zákonodarca tým urobil zrejmý rozdiel v procesnom postupe podľa zákona\no sociálnom poistení a podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len \"Správny poriadok\"). Ani tento záver najvyššieho\nsúdu preto nemá ústavne udržateľný fundament, ale ani ústavne udržateľnú zákonnú oporu.\n14. Ďalším dôvodom arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu je, že nespĺňa ústavné\npožiadavky na presvedčivosť a relevantnosť odôvodnenia rozhodnutia, a to v situácii,\nkeď tento rozsudok predstavuje odklon od skoršej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu\nv obdobných, či dokonca rovnakých veciach. Najvyšší súd sa v rozsudku ústavou\npožadovaným spôsobom a v ústavou požadovanej kvalite nevysporiadal s argumentáciu\nsťažovateľky predloženou v konaní.\n15. Napokon sa sťažovateľka venuje ilustrovaniu dôsledkov, ktoré podľa\njej presvedčenia rozsudok najvyššieho súdu prináša.\n16. Sťažovateľka na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie požaduje,\naby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo Sociálnej poisťovne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní\nvedenom pod spisovou značkou 10Sžsk/33/2017 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 22.05.2019, sp. zn.: 10Sžsk/33/2017, v spojení s uznesením veľkého senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019, porušené\nboli.\nII. Základné právo Sociálnej poisťovne na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súvisiace právo na súdu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\n10\n\nSR v konaní vedenom pod spisovou značkou 10Sžsk/33/2017 Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 22.05.2019, sp. zn.: 10Sžsk/33/2017, v spojení s uznesením veľkého senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019, porušené\nboli.\nIII. Rozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\ndňa\n\n22.05.2019,\n\nsp. zn.: 10Sžsk/33/2017 a uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“\n17. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd podľa ustanovenia § 129 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene o doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nodložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019,\nako aj vykonateľnosť uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019\nz 30. apríla 2019, keďže odklad vykonateľnosti týchto rozhodnutí nie je v rozpore\nso žiadnym verejným záujmom. Uznesenie veľkého senátu sa dotýka veľkého počtu osôb\n(v júli 2019 evidovala sťažovateľka 221 490 samostatne zárobkovo činných osôb)\na jeho dôsledky v praxi by boli pri súčasnom legislatívnom prostredí absolútne\nnevykonateľné s tým, že praktická aplikácia týchto záverov by nevyhnutne vyžadovala\nzmenu samotného vykazovania príjmov a daňových priznaní samostatne zárobkovo činných\nosôb, resp. zmenu legislatívy v sociálnom poistení.\nB.\n18. Ústavnému súdu bola 29. novembra 2019 elektronicky doručená ústavná\nsťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práva podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením veľkého\nsenátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019,\nale aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 30/2018 z 21. augusta 2019,\nsp. zn. 7 Sžsk 55/2018 z 21. augusta 2019, sp. zn. 7 Sžsk 147/2018 z 21. augusta 2019\n\n11\n\na sp. zn. 7 Sžsk 10/2018 z 21. augusta 2019 a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.\nTáto ústavná sťažnosť bola vedená pod sp. zn. Rvp 2166/2019.\n19.\n\nZ ústavnej\n\nsťažnosti\n\nvyplýva,\n\nže\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 7 Sžsk 30/2018 z 21. augusta 2019 bola zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľky\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 30/2016-66 z 15. decembra 2017,\nktorým vo veci\n\nako žalobcu bolo zrušené rozhodnutie\n\nsťažovateľky a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.\n20. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 55/2018 z 21. augusta 2019\nbol na základe kasačnej sťažnosti\n\n(ďalej len\n\n)\n\nako žalobkyne zrušený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 14 Sa 15/2017-83\nz 12. marca 2018 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n21. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 147/2018 z 21. augusta 2019\nbola zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 20 Sa 5/2018-77 z 29. júna 2018, ktorým bolo zrušené rozhodnutie sťažovateľky\nz 18. decembra 2017 vo veci\n\nako žalobcu.\n\n22. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 10/2018 z 21. augusta 2019\nbol na základe kasačnej sťažnosti\n\n(ďalej len\n\nako žalobkyne zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Sa 11/2017-65\nz 8. novembra 2017 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n23. V ďalšom je text ústavnej sťažnosti v podstate takmer doslovne zhodný s textom\nústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 9. septembra 2019, pričom je obsahovo\nzhrnutý v odsekoch 6 až 15.\n24. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd po prijatí tejto ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:\n\n12\n\n„I. Základné právo Sociálnej poisťovne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaniach\nvedených pod spisovými značkami 7Sžsk/30/2018, 7Sžsk/55/2018, 7Sžsk/147/2018,\n7Sžsk/10/2018, rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.08.2019,\nsp. zn.:\n\n7Sžsk/30/2018,\n\nsp.\n\nzn.:\n\n7Sžsk/55/2018,\n\nsp.\n\nzn.:\n\n7Sžsk/147/2018,\n\nsp. zn.: 7Sžsk/10/2018, v spojení s uznesením veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019, porušené boli.\nII. Základné právo Sociálnej poisťovne na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súvisiace právo na súdu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSR v konaniach vedených pod spisovými značkami 7Sžsk/30/2018, 7Sžsk/55/2018,\n7Sžsk/147/2018, 7Sžsk/10/2018, rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 21.08.2019, sp. zn.: 7Sžsk/30/2018, sp. zn.: 7Sžsk/55/2018, sp. zn.: 7Sžsk/147/2018,\nsp. zn.: 7Sžsk/10/2018, v spojení s uznesením veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019, porušené boli.\nIII. Rozsudky\n\nNajvyššieho\n\nsp. zn.: 7Sžsk/30/2018,\n\nsp.\n\nsúdu\n\nzn.:\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\n7Sžsk/55/2018,\n\nsp.\n\nzn.:\n\ndňa\n\n21.08.2019,\n\n7Sžsk/147/2018,\n\nsp. zn.: 7Sžsk/10/2018 a uznesenie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 30.04.2019, sp. zn.: 1Vs/1/2019, zrušuje a vec mu vracia\nna ďalšie konanie.“\n25. Napokon sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť\nrozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 30/2018, sp. zn. 7 Sžsk 55/2018,\nsp. zn. 7 Sžsk 147/2018, sp. zn. 7 Sžsk 10/2018 z 21. augusta 2019, ako aj uznesenia\nveľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019,\nkeďže odklad vykonateľnosti nie je v rozpore so žiadnym verejným záujmom. Poukazuje\naj na to, že v inej obdobnej veci uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 94/2018\nz 23. septembra 2019 konajúci trojčlenný senát postúpil prejednávanú vec týkajúcu\nsa posúdenia právneho postavenia držiteľov licencie na výkon samostatnej zdravotníckej\n13\n\npraxe (L1A) na účely sociálneho poistenia na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu z dôvodu, že sa so závermi vyjadrenými v uznesení\nveľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019\nnestotožňuje a chce sa od nich odchýliť.\n26. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 1/2020-8 z 15. januára 2020\nbolo rozhodnuté,\n\nže\n\nústavné\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľky\n\nvedené\n\nústavným\n\nsúdom\n\npod sp. zn. Rvp 1579/2019 a pod sp. zn. Rvp 2166/2019 sa spájajú na spoločné konanie,\nktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1579/2019.\n27. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2019-2010,\nSnj 2/2019-62 z 3. decembra 2019 doručeného ústavnému súdu 11. decembra 2019 vyplýva,\nže požaduje ústavnú sťažnosť odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou,\nprípadne vo veci samej vysloviť, že základné práva sťažovateľky porušené neboli.\n28. Po zhrnutí obsahu uznesenia veľkého senátu správneho kolégia a následného\nrozsudku trojčlenného kasačného senátu (s uvedením podrobného odôvodnenia týchto\nrozhodnutí) dospieva podpredsedníčka najvyššieho súdu k názoru, že najvyšší súd dal\ndostatočné odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky a že jeho argumentácia\nnevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti,\n\nv dôsledku\n\nčoho nemohlo byť porušené označené právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPoukazuje pritom aj na publikované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 20/2011\nz 15. decembra 2011.\n29. V súvislosti s doručovaním uznesenia veľkého senátu správneho kolégia\npodpredsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že rozhodnutie veľkého senátu správneho\nkolégia je vyjadrením zjednocovacej činnosti v rámci správneho kolégia najvyššieho súdu\nv otázkach, ktoré mu boli kasačným senátom postúpené. Formou uznesenia podľa § 466\nods. 5 písm. b) Správneho súdneho poriadku veľký senát správneho kolégia nesmeruje\nku konkrétnemu rozhodnutiu v konkrétnej veci. Uznesenie veľkého senátu správneho\nkolégia podľa § 466 ods. 5 písm. b) má precedenčný charakter s povahou zásadného\n14\n\nvýznamu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť. Nemá povahu bezprostredného individuálneho\naktu o právach, povinnostiach či oprávnených záujmoch účastníkov konkrétneho súdneho\nkonania. Takú povahu má až rozhodnutie trojčlenného kasačného senátu, ktorému bola vec\nveľkým senátom správneho kolégia postúpená (§ 466 ods. 6 Správneho súdneho poriadku).\nVzhľadom na už uvedené nie je ani dôvod na doručovanie uznesenia podľa ustanovenia\n§ 466 ods. 5 písm. b) Správneho súdneho poriadku účastníkom konania, pretože vo vzťahu\nk nim nemôže mať účinky právoplatnosti a vykonateľnosti. Rozhodnutia tohto druhu\nsú publikované v informačných systémoch súdnictva v súlade s ustanovením § 23 zákona\no súdoch. Ak je predmetom konania vedeného pred veľkým senátom správneho kolégia\nnajvyššieho súdu len niektorá čiastková sporná otázka, ktorú zároveň veľký senát správneho\nkolégia vybaví postupom podľa § 466 ods. 5 písm. b) Správneho súdneho poriadku,\nteda vo forme uznesenia, vo výroku ktorého rozhodne o otázke rozhodujúcej pre posúdenie\nveci a súčasne (v tom istom uznesení) rozhodne o postúpení veci senátu, ktorý mu vec\npostúpil alebo predložil, nie je dôvodné toto uznesenie doručovať účastníkom konania.\nÚčastníkom konania sa doručí až konečné rozhodnutie trojčlenného kasačného senátu\nvo veci samej vychádzajúce aj zo záverov prijatých v konaní pred veľkým senátom\nsprávneho kolégia. Iná situácia by, samozrejme, nastala, ak by veľký senát správneho\nkolégia postupoval podľa ustanovenia § 466 ods. 5 písm. a) Správneho súdneho poriadku\na sám by rozhodol v merite veci.\n30. V ďalšom sa podpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadruje k otázke aktívnej\nlegitimácie sťažovateľky vystupujúcej v pozícii orgánu verejnej správy. S poukazom\nna ustanovenie § 122 zákona o ústavnom súde zdôrazňuje, že ústavnú sťažnosť môže podať\niba osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené jej základné práva a slobody. Tieto práva patria medzi tzv. obranné práva\njednotlivca voči moci verejnej. Zabezpečujú mu teda predovšetkým určitý autonómny\npriestor sebarealizácie. Ústava priznáva základné práva a slobody fyzickým a právnickým\nosobám s tým,\n\nže\n\nv jednotlivých článkoch rozlišuje fyzické a právnické osoby\n\nvo všeobecnom ponímaní\n\n(používané\n\npojmy\n\ntypu\n\n„každý“,\n\n„nikomu“,\n\n„nikto“),\n\nďalej subjektom základných práv a slobôd môžu byť výlučne štátni občania Slovenskej\nrepubliky alebo príslušníci národnostných menšín a etnických skupín, prípadne cudzinci.\n15\n\nSťažovateľka ako orgán verejnej moci (a užšie ako orgán verejnej správy) tieto znaky\nnenapĺňa. Iná situácia by nastala, ak by sťažovateľka vystupovala ako subjekt\nhorizontálneho právneho vzťahu, teda v pozícii právnickej osoby. V predmetnej veci\nsťažovateľka vystupovala v pozícii orgánu verejnej moci uplatňujúceho si svoju právomoc.\nZ judikatúry ústavného súdu možno odôvodniť, že by bolo nelogické a v zrejmom rozpore\ns prirodzenou právnou koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza\naj ústavná úprava, ako aj dohovor, aby nositeľmi týchto práv a slobôd boli orgány verejnej\nmoci a ich ochranu by zabezpečoval ústavný súd. Podobne postupuje v tejto problematike\naj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý neprijíma sťažnosti podané nositeľmi verejnej\nmoci. Treba poukázať aj na uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 539/2010\nz 9. decembra 2010, sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. februára 2009, sp. zn. II. ÚS 87/09 a ďalšie.\n31. Podpredsedníčka najvyššieho súdu ďalej uviedla, že vo veci vedenej\npod sp. zn. 1 Vs 1/2019 predsedal veľkému senátu správneho kolégia\nna základe opatrenia predsedníčky najvyššieho súdu z 18. marca 2019 vydaného v zmysle\nopatrenia č. 5 čl. IV písm. d) o zmene a doplnení rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok\n2019. Dôvod prijatia tohto opatrenia spočíval v tom, že predseda správneho kolégia\nbol dlhodobo práceneschopný a v zmysle rozvrhu práce v znení\nv rozhodnom\n\nčase\n\nzastupujúca\n\npredsedníčka\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nsprávneho\n\nkolégia\n\nbola členkou trojčlenného kasačného senátu najvyššieho súdu,\nktorý vec postúpil práve veľkému senátu správneho kolégia, pričom rozvrh práce\nuž ďalšieho (v poradí druhého) zastupujúceho predsedu veľkého senátu správneho kolégia\nneupravoval.\nJe mylné tvrdenie sťažovateľky, že v prípade „povinných“ členov veľkého senátu\nsprávneho kolégia, ktorým je aj predseda kolégia, ktorý veľkému senátu správneho kolégia\npredsedá, zákonodarca jednoznačne a nespochybniteľne vyňal spod pôsobnosti zákona\no súdoch, ktorý určovanie zákonného sudcu vykonáva prostredníctvom pravidiel\nstanovených rozvrhom práce daného súdu. Takáto právna úprava však v Správnom súdnom\nporiadku, ale ani v Civilnom sporovom poriadku expressis verbis zakotvená nie je. Zákon\no súdoch v ustanovení § 1 upravuje okrem iného aj základné zásady činnosti súdov,\nvnútornú organizáciu činnosti súdov, ich riadenie a správu. Podľa ustanovenia § 3\n16\n\nods. 3 sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený\nv súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.\nZákonným sudcom je aj sudca určený podľa ods. 4, podľa ktorého zmenu v osobe\nzákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.\nAj na zloženie veľkého senátu správneho kolégia môžu mať vplyv vznesené\nnámietky zaujatosti a iné okolnosti, pre ktoré je sudca z konania a rozhodovania vylúčený,\nale aj dôsledky práceneschopnosti a udalostí znemožňujúcich sudcovi účasť na činnosti\nveľkého senátu správneho kolégia. Nie je možné vylúčiť, že sa uvedené prekážky budú\nvzťahovať aj na predsedu kolégia a brániť mu tým vo výkone funkcie predsedu veľkého\nsenátu správneho kolégia, alebo môže nastať situácia, že predseda kolégia nie je zvolený.\nSprávny súdny poriadok s týmito okolnosťami nepočíta. Rovnako nepočíta so situáciou,\nak by predseda kolégia bol členom trojčlenného kasačného senátu, ktorý vec postúpil\nveľkému senátu správneho kolégia. To všetko sú situácie, ktoré v činnosti súdov je potrebné\nriešiť na dennej báze, a pokiaľ sa zákonodarca nezaoberal v procesnej úprave (v Správnom\nsúdnom poriadku) ich konkrétnym riešením, nemožno dospieť k inému záveru,\nnež k takému, že sa tak stalo práve so zreteľom na právnu úpravu organizácie súdnej\nčinnosti prostredníctvom rozvrhov práce. Iný výklad by znamenal pre prípad existencie\nprekážok na strane predsedu kolégia ako predsedu veľkého senátu správneho kolégia\nformalizmus vedúci k denegationis iustitiae.\nZmena v zložení veľkého senátu správneho kolégia vzhľadom na práceneschopnosť\npredsedu kolégia sa uskutočnila v súlade s rozvrhom práce, čo v danom prípade\nspochybnené nie je. Preto nie je možné dospieť k záveru, že sťažovateľke bolo odňaté právo\nna zákonného sudcu. Kritériom práva na zákonného sudcu (zvlášť v senátnom rozhodovaní)\nnemôže byť trvanie na účasti jedného konkrétneho sudcu na konaní a rozhodovaní,\nhoci mu v tom bránia zákonom predpokladané prekážky. Sťažovateľke nič nebránilo\nnamietať zloženie veľkého senátu správneho kolégia, ktoré bolo možné vyvodiť\nz publikovaného znenia rozvrhu práce, ako aj z oznámenia o verejnom vyhlásení\nrozhodnutia zo 17. apríla 2019 obsahujúceho zloženie veľkého senátu správneho kolégia.\n32. Z repliky sťažovateľky z 31. januára 2020 doručenej ústavnému súdu\nelektronicky 3. februára 2020, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho\n17\n\nsúdu, vyplýva, že sťažovateľka v plnom rozsahu zotrváva na dôvodoch podanej ústavnej\nsťažnosti, pričom opakuje podstatu jej hlavných argumentov.\nSťažovateľka sa dovoláva aj viacerých ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu,\nv ktorých bol prijatý právny názor zhodný s jej stanoviskom (sp. zn. 1 Sžso 16/2016\nz 27. júna 2017, sp. zn. 9 Sžso 122/2015 z 26. júla 2017, sp. zn. 7 Sžso 53/2010\nz 30. júna 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2011, sp. zn. 10 Sžso 59/2015\nz 28. septembra 2016, sp. zn. 9 Sžso 43/2016 z 30. mája 2016, sp. zn. 7 Sžsk 109/2018\nz 27. novembra 2019).\nPoukazuje tiež na to, že v inej obdobnej veci (sp. zn. 9 Sžk 94/2018) sa iný senát\nnajvyššieho súdu nestotožnil so závermi vyjadrenými v uznesení veľkého senátu správneho\nkolégia sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019, a preto vec postúpil uznesením\nz 23. septembra 2019 na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu správneho kolégia\ns tým, že navrhol vysloviť právny názor odlišný od uznesenia veľkého senátu správneho\nkolégia.\n33. Z uznesenia veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1 Vs 1/2019\nz 30. apríla 2019 vyplýva, že veľký senát správneho kolégia na otázky nastolené uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 18. februára 2019 prijíma tieto odpovede:\n„Odpoveď na 1/ otázku: Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z.\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zdravotníckych pracovníkoch stavovských\norganizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti\nv zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia\nalebo na inom mieste ako zdravotníckom zariadení, a preto licencia L1A nemá charakter\noprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona čl. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi\naj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody\n/zmluvy/ s iným poskytovateľom. Pojem samostatná zdravotnícka prax v zmysle § 10\nods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávaná na základe licencie L1A nie je možné\nbez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v zmysle § 5 písm. c/ zákona\nč. 461/2003 Z.z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom\n18\n\noprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho\npoistenia.\nOdpoveď na 2/ otázku: Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku\nalebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\npoistenca – lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je posudzovať príjmy\npoistenca – lekára osobitne vo vzťahu k licencii L1A a skúmať, či všetky príjmy vykázané\nv jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú aj príjmami lekára\npovažovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) v zmysle § 5 písm. c/ zákona\nč. 461/2003 Z.z..\nOdpoveď na 3/ otázku: Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona\nč. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu\norganizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185\nods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť\núčastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva\nna inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne\ni základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy,\nktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.\nPostupuje vec senátu 10S na prejednanie a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Sa/4/2017-70 zo dňa\n7. júla 2017.“\n34.\n\nZ rozsudku\n\ntrojčlenného\n\nkasačného\n\nsenátu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 10 Sžsk 33/2017 z 22. mája 2019 vyplýva, že najvyšší súd kasačnú sťažnosť podanú\nsťažovateľkou zamietol. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu sa nemožno stotožniť\ns právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého vydaním licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej\n\npraxe\n\nzdravotníckym pracovníkom\n\nv povolaní\n\nlekár\n\npodľa\n\n§\n\n68\n\nods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti získa jej držiteľ\nbez ďalšieho\n\nstatus\n\nsamostatne\n\nzárobkovo\n\nčinnej\n\nosoby.\n\nPodľa\n\n§\n\n10\n\nzákona\n\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti samostatná zdravotnícka prax je poskytovaním\n19\n\nzdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ\nna základe povolenia, a preto licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti\npredpokladanej v ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, pretože sama osebe\nnezakladá jej držiteľovi možnosť vykonávať licencovanú činnosť, keďže túto môže\nvykonávať až na základe dohody, resp. zmluvy s iným poskytovateľom. Podmienky výkonu\nsamostatnej zdravotníckej praxe u iného poskytovateľa a obsah vzájomných vzťahov lekára\n– držiteľa licencie L1A a iného poskytovateľa, u ktorého môže držiteľ licencie L1A\nrealizovať svoje zdravotnícke povolanie, zákon neupravuje a mlčí o tom aj dôvodová\nspráva. Zákon teda nevylučuje, aby tento vzťah nemohol byť (správne má byť zrejme\n„mohol byť“, pozn.) aj pracovnoprávny, pričom samotné znenie § 5 písm. c) zákona\no sociálnom poistení predpokladá možnosť, že držiteľmi oprávnení môžu byť aj osoby\nv pracovnoprávnom pomere, v dôsledku čoho nebudú pre účely tohto zákona samostatne\nzárobkovo činnými osobami. Sťažovateľka pre svoje rozhodnutie o tom, že\nmala status samostatne zárobkovo činnej osoby, nevykonala žiadne dokazovanie\na neskúmala, či\n\nnaplnila zákonom ustanovené znaky samostatnej\n\nzdravotníckej praxe a či dosahovala príjem vyžadovaný zákonom pre vznik a zánik\npovinného poistenia, teda či všetky príjmy vykázané v daňovom priznaní v príslušnom\nzdaňovacom období sú aj príjmami lekára považovaného za samostatne zárobkovo činnú\nosobu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Formálna existencia licencie L1A\nje založená na splnení podmienok ustanovených zákonom na jej vydanie. Bez skúmania\ntýchto podmienok je akýkoľvek záver o stotožnení samostatnej zdravotníckej praxe\nso samostatnou zárobkovou činnosťou nepodložený a predčasný. Pokiaľ je licencia\nosvedčením o tom, že lekár má spôsobilosť na právne úkony v celom rozsahu, je zdravotne\na odborne spôsobilý, bezúhonný, zapísaný v registri komory a dôveryhodný (pričom\npodmienky na vydanie licencie musí spĺňať po celý čas jej platnosti), potom nemožno prijať\nako racionálny názor o povinnosti licenciu vrátiť iba preto, že aktuálne nie je využívaná\nna výkon samostatnej zárobkovej činnosti. Licencia preukazuje splnenie uvedených\npodmienok a je vydaná na dobu neurčitú a za poplatok. Navyše, zo žiadneho zákonného\nustanovenia nevyplýva pre držiteľa licencie povinnosť jej držbu oznamovať alebo ju vracať,\npokiaľ nie je využívaná. Vydanie licencie na základe takto stanovených podmienok\nnemožno ponímať ako licenciu na výkonu regulovanej činnosti, ktorú musí držiteľ\n20\n\nvykonávať s tým, že inak by sa mala vrátiť. Licencia je osvedčením o tom, že jej držiteľ\nspĺňa podmienky ustanovenia § 69 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nktorý však medzi podmienkami jej vydania neuvádza samotný výkon tejto činnosti.\nZ toho teda možno vyvodiť, že pojem „samostatná zdravotnícka prax vykonávaná\nna základe licencie L1A“ nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom „samostatná\nzárobková činnosť“ a pojem „licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe“\ns pojmom „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“ pre účely\nsociálneho poistenia. Argumentácia, podľa ktorej nie je rozhodujúce, či držiteľ licencie L1A\nsamostatnú zdravotnícku prax aj reálne vykonáva, bráni tomu, aby bolo možné zistiť\nmateriálnu rovinu pre záver, či výkon samostatnej zdravotníckej praxe naplnil znaky\nsamostatnej zárobkovej činnosti. Keďže samotný status samostatne zárobkovo činnej osoby\nnezakladá automaticky účasť na sociálnom poistení, vyvstáva tiež otázka, či príjmy,\nktoré\n\ndosiahla v rokoch 2005 a 2006, predstavovali príjem z podnikania\n\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti v spojení s ustanovením § 6 ods. 1 a 2 zákona\no dani z príjmov vyžadované pre účely vzniku povinného poistenia v zmysle § 21\nods. 1 zákona o sociálnom poistení, pričom, navyše, sťažovateľka sa vôbec nevysporiadala\ns tvrdením\n\n, podľa ktorého táto nevykonávala zárobkovú činnosť\n\nna základe licencie L1A, a teda nemala z nej príjem. Tu treba poukázať aj na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 20/2011 z 15. decembra 2011 publikované aj v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72. Vyplýva z neho,\nže sťažovateľka mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti\n\nposudzovať\n\njej príjmy výlučne len vo vzťahu k licencii L1A.\nZa nezákonný\n\ntreba\n\npovažovať\n\naj\n\npostup,\n\nktorý\n\npredchádzal\n\nvydaniu\n\npreskúmavaných rozhodnutí sťažovateľky. Jej pobočka vydala 2. septembra 2016\nrozhodnutie o zmene zániku takmer po desiatich rokoch od podania odhlášky\n, a to bez toho, aby ju informovala, že na základe licencie L1A,\nktorú jej predložila Slovenská lekárska komora, považuje podanie odhlášky z povinného\npoistenia za nedôvodné, čím sa táto skutočnosť stala spornou a treba o nej vydať\nrozhodnutie. Sťažovateľka argumentovala odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Sžso 20/2010 na podporu tvrdenia,\n\nže nemala povinnosť oboznamovať\n\no začatí konania, keďže prvým úkonom vykonaným v konaní začatom\n21\n\nex offo môže byť aj doručenie rozhodnutia vo veci samej. Odhliadnuc od skutočnosti,\nže takýto záver prijal najvyšší súd v podstatne odlišnej veci, nemožno prehliadať ústavou\nzaručené základné právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\n(čl. 48 ods. 2 ústavy). V danom prípade išlo o konanie začaté na podnet pobočky\nsťažovateľky, ktoré je v zmysle § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení začaté dňom,\nkeď príslušná pobočka urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Ak by ním\nbolo doručenie rozhodnutia, konanie by začalo aj skončilo v jednom časovom okamihu,\ntakže by nebolo možné hovoriť o riadnom procese. Zároveň by tým bolo vylúčené zákonom\npriznané právo účastníka nazerať do spisu, predkladať návrhy a vyjadrenia, či navrhnúť\ndôkazy na podporu vlastných tvrdení. Ide o procesné oprávnenia účastníka konania,\nktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy.\n35.\n\nZ rozsudkov\n\nsp. zn. 7 Sžsk 30/2018\n\nz 21.\n\ntrojčlenných\n\nkasačných\n\naugusta\n\nako\n\n2019,\n\naj\n\nsenátov\n\nnajvyššieho\n\nsp.\n\n7\n\nzn.\n\nsúdu\n\nSžsk 147/2018\n\nz 21. augusta 2019 vyplýva, že nimi boli zamietnuté kasačné sťažnosti podané\nsťažovateľkou. V oboch prípadoch zaujal najvyšší súd rovnaký právny názor ako vo veci\nsp. zn. 10 Sžsk 33/2017, resp. v rozsudku z 22. mája 2019, a to vychádzajúc zo zásadných\nprávnych\n\nzáverov\n\nvyslovených\n\nv uznesení\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nsprávneho\n\nkolégia\n\nsenátu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019.\n36.\n\nZ rozsudku\n\ntrojčlenného\n\nkasačného\n\nsp. zn. 7 Sžsk 55/2018 z 21. augusta 2019 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 14 Sa 15/2017-83 z 12. marca 2018, ktorým bola zamietnutá žaloba\nsmerujúca proti rozhodnutiu sťažovateľky č. 41669-2/2017-BA\nz 9. augusta 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno súhlasiť s právnymi závermi\nKrajského súdu v Trenčíne, ktoré dali za pravdu sťažovateľke. Vec sa totiž musí právne\nposúdiť v zmysle uznesenia veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1 Vs 1/2019\nz 30. apríla 2019.\n\n22\n\n37.\n\nZ rozsudku\n\ntrojčlenného\n\nkasačného\n\nsenátu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 7 Sžsk 10/2018 z 21. augusta 2019 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove č. k. 6 Sa 11/2017-65 z 8. novembra 2017, ktorým bola zamietnutá žaloba\nsmerujúca proti rozhodnutiu sťažovateľky\n\nč. 28788-2/2017-BA\n\nz 27. marca 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno súhlasiť s právnymi závermi\nKrajského súdu v Prešove, ktoré dali za pravdu sťažovateľke. Vec sa totiž musí právne\nposúdiť v zmysle uznesenia veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1 Vs 1/2019\nz 30. apríla 2019.\nII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra\n38. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n39. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n40. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\n23\n\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n41. Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy\nje to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných\npráv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali\nsťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú\nv súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu\ntak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli\nbyť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd.\nOrgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý\nako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone\nprávomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného\npráva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže\nbyť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. januára 2004).\n42. Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením\nsťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,\na preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie\nnemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom\nsúdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky\npred výkonnou mocou (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. februára 2009).\n43. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 dohovoru,\nktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť\nna Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej republike\n(porovnaj stanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03, z ostatnej\ndoby uznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep Up-98/06\nz 21.\n\ndecembra\n\n2006,\n\nwww.us-rs.si)\n\na\n\nv\n\nChorvátsku\n\n(U-III-4845/2004,\n\nwww.codices.coe.int). (uznesenie sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. februára 2009).\n\n24\n\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\nIII. A. Aktívna procesná legitimácia sťažovateľky k uplatňovaniu ochrany\npodľa ústavy\n44. Pri predbežnom prerokovaní návrhu bolo potrebné riešiť otázku, či sťažovateľka\nje alebo nie je osobou oprávnenou na podanie ústavných sťažností z dôvodu, že je orgánom\nverejnej správy, ktorý v predmetnom konaní aplikoval svoju právomoc, keď správou\nžalobou napadnutým rozhodnutím určoval poistné.\n45. Sťažovateľka v danej súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu,\nktorá vykladá aktívnu legitimáciu orgánov verejnej moci na podanie ústavnej sťažnosti\nreštriktívne, avšak požaduje hodnotiť nastolenú situáciu ako dôvod výnimočného odklonu\nod ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa procesnej legitimácie orgánov verejnej\nmoci na podanie ústavnej sťažnosti s poukazom na účel jej zriadenia a činnosti,\nktorý má dopad na práva širšej verejnosti pri poskytovaní dávok sociálneho zabezpečenia.\nPodpredsedníčka najvyššieho súdu je presvedčená, že sťažovateľka ako orgán\nverejnej moci je subjektom zjavne neoprávneným domáhať sa porušenia práv podľa ústavy\na dohovoru.\n46. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je nositeľom základných práv\npodľa ústavy (inak) orgán verejnej moci alebo Slovenská republika výlučne v prípade,\nže v napadnutom konaní vystupoval v pozícii účastníka horizontálneho právneho vzťahu\nako nositeľ rovnocenných práv a povinností ako protistrana sporu, čiže ako štandardná\nprávnická osoba (napr. ochrana vlastníckeho práva, konanie o náhradu škody, vydanie\nbezdôvodného obohatenia a pod. – pozri napr. nález sp. zn. II. ÚS 145/2019).\nAk vystupuje orgán verejnej moci vo vrchnostenskom, mocenskom postavení,\nteda pri výkone jej zverenej časti verejnej moci (napr. prokurátor pri podávaní\nmimoriadneho opravného prostriedku – uznesenie sp. zn. II. ÚS 19/04, správne orgány\nvystupujúce v správnom súdnictve ako žalované – uznesenie sp. zn. II. ÚS 80/09, minister\n25\n\nspravodlivosti proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu Súdnej rady Slovenskej republiky –\nuznesenie sp. zn. II. ÚS 136/2020 a pod.), nie je nositeľom základných práv a slobôd,\na teda nepožíva ochranu poskytovanú ústavou základným právam a slobodám fyzických\na právnických osôb.\nVýslovne ustanovenú procesnú legitimáciu na podanie návrhu na začatie osobitného\ntypu konania pred ústavným súdom má podľa čl. 127a ústavy v spojení s § 136 zákona\no ústavnom súde len obec alebo vyšší územný celok pri výkone svojej samosprávnej\npôsobnosti z dôvodu ústavného záujmu na ochrane samosprávnej slobody. V tomto prípade\nak samosprávna územná jednotka rozhodovala v rámci svojej samosprávnej pôsobnosti,\nmôže sa domáhať ochrany pred nezákonnými zásahmi do jej samosprávnej činnosťou\nzo strany štátu. V žiadnom inom prípade nie je orgán verejnej moci pri výkone jej zverenej\nverejnej moci legitimovaný na podanie ústavnej sťažnosti.\n47. V daných prípadoch nepochybne sťažovateľka vystupovala ako nositeľ verejnej\nmoci pri výkone sociálneho poistenia, teda rozhodovala v rámci svojho portfólia zverených\nkompetencií v nerovnom, vrchnostenskom postavení s dotknutými žalobcami o ich právach\na povinnostiach. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkina argumentácia o výnimočnosti\nsituácie a odkázanosti širšej verejnosti na platobnú schopnosť sťažovateľky a nepochybný\nzáujem\n\nna\n\nriadnom\n\nvýkone\n\nsociálneho\n\npoistenia.\n\nUvedená\n\nargumentácia\n\nvšak nie je relevantným dôvodom na odklon od doterajšej rozhodovacej praxe ústavného\nsúdu a odlišné posudzovanie procesnej legitimácie sťažovateľky, ktoré by bolo vo svojom\ndôsledku nedôvodne diskriminačné vo vzťahu k iným orgánom verejnej moci,\nktorých sťažnosti ústavný súd štandardne odmieta pre nedostatok aktívnej procesnej\nlegitimácie.\n48. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nie je osobou\noprávnenou na podanie ústavných sťažností, a preto ich ústavný súd v časti namietajúcej\nporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy podľa § 56\nods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde odmietol.\n\n26\n\nIII. B. Aktívna procesná legitimácia sťažovateľky\nk uplatňovaniu ochrany podľa dohovoru\n49. Časti ústavných sťažností, ktorými sťažovateľka namieta porušenie čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením veľkého senátu správneho kolégia, ako aj rozsudkami\ntrojčlenných kasačných senátov, treba tiež považovať za podané neoprávnenou osobou.\n50. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n51. Podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca,\nmimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené\nv dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi jednou\nz Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym\nspôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva.\n52. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (Karagiannis proti Grécku,\nrozhodnutie č. 33408/05 z 27. 9. 2007, Breisacher proti Francúzsku rozhodnutie č. 76976/01\nz 26. 8. 2003, Danderyds Kommun proti Švédsku, rozhodnutie č. 52559/99 zo 7. 6. 2001,\nYershova proti Rusku, rozhodnutie č. 1387/04 z 8. 4. 2010, Kotov proti Rusku rozhodnutie\nč. 54522/00 zo 14. 1. 2010, Ismeta Bačič proti Chorvátsku rozhodnutie č. 43595/06\nz 19. 6. 2008 a ďalšie) v tejto súvislosti striktne odlišuje tzv. „vládne organizácie“,\nza ktoré považuje právnické osoby, ktoré nie sú dostatočne nezávislé od štátu. Medzi ne radí\nnapr. ústredné orgány štátnej správy, ale aj decentralizované orgány územnej samosprávy\nako obce a vyššie územné celky a nimi zriadené obchodné spoločnosti, či fyzické\na právnické osoby, na ktoré bol prenesený výkon určitej časti verejnej moci (správca\nkonkurznej podstaty, likvidátor, riaditeľ školy a pod.). Uvedeným „vládnym organizáciám“\nEurópsky súd pre ľudské práva nepriznáva aktívnu procesnú legitimáciu na podanie\nsťažnosti. Túto judikatúru si ústavný súd osvojil napr. v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 145/2019.\n27\n\n53. Ochrany práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru sa ratione personae nemôžu\ndomáhať iné subjekty, ako tie, ktoré sú uvedené v čl. 34 dohovoru. Sťažovateľka ako orgán\nštátnej správy ochranu práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nepožíva. Vo svojich\ndôsledkoch to znamená, že sťažovateľkou namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv týchto veciach nie je aplikovateľné ratione personae. Preto ústavný súd podľa § 56\nods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde tieto časti sťažnosti odmietol ako podané zjavne\nneoprávnenou osobou.\nIII. C. K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov\n54. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa\nodložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného\nzásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia\nalebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore\ns verejným záujmom.\n55. Jedným z nevyhnutných predpokladov pre pozitívne rozhodnutie o návrhu\nna odklad vykonateľnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia je prijatie ústavnej\nsťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na ďalšie konanie, teda aspoň potenciálna\nmožnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím\norgánu verejnej moci v meritórnom náleze ústavného súdu a s tým spojený predpoklad\nzrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho protiústavnosti.\nZároveň, vychádzajúc z dikcie citovaného § 129 zákona o ústavnom súde, je možné\nuvažovať o odklade vykonateľnosti len toho-konkrétneho rozhodnutia orgánu verejnej moci,\nktorého ústavná konformita je predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu,\nteda je v petite ústavnej sťažnosti označené ako porušujúce základné práva a slobody\nsťažovateľa.\nTrvanie odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia môže\nbyť časovo viazané len do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia ústavného súdu\no ústavnej sťažnosti, pretože účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabránenie\nvzniku hroziacej závažnej ujmy, ktorá by mohla nastať v priebehu konania o ústavnej\n28\n\nsťažnosti, ak existuje dôvodný predpoklad, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou\nneústavnosti.\nTento predpokladaný účel predmetného inštitútu v prípade odmietnutia sťažnosti\npri predbežnom prerokovaní naplnený nie je. V prípade odmietnutia ústavnej sťažnosti\nuž pri predbežnom prerokovaní z dôvodov nedostatku splnenia procesných podmienok\nkonania ústavného súdu o nej (v danom prípade nedostatok aktívnej procesnej legitimácie\nsťažovateľky na podanie ústavnej sťažnosti, pozn.) neprichádza teda odklad vykonateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia všeobecného súdu do úvahy.\n56.\n\nVychádzajúc\n\nz uvedených\n\núvah,\n\nústavný\n\nsúd\n\nrozhodol\n\nvýrokom\n\n2 tohto uznesenia tak, že návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov\nnajvyššieho súdu zamietol.\n57.\n\nKeďže\n\nbola\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\nsťažovateľky\n\nako\n\ncelok\n\nodmietnutá\n\npri jej predbežnom prerokovaní, stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými\nnávrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sociálna poisťovňa", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "legitimácia-procesná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ebd120ab-1dbf-4ee7-915f-229ad84fde5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.136.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 136/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.136.2020.1"}, {"guid": "ussr:7c187bad-8a7a-4200-9ee9-690738e21283", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 145/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1"}, {"guid": "ussr:38218606-5207-460c-9699-7946ed6debee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 539/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 539/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38218606-5207-460c-9699-7946ed6debee"}, {"guid": "ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 87/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-24", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c"}, {"guid": "ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d"}, {"guid": "ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69"}, {"guid": "1a983ad2-83f8-419b-b8b9-3be2ec0ea17a:803dba78-2352-4275-bea1-85fcaa771e5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2019 z 29. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-29", "citacie_n": 410, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1"}, {"guid": "8413bfe4-22f3-424e-ae8e-9cba7c870d4d:a75898a0-cf9b-4a43-a207-ea028544bffe", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200723.4", "spisova_znacka": "6Sa/11/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Sa/11/2017 z 13. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-08-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200723.4"}, {"guid": "6f717536-b53e-4226-aa42-68b39083bb4e:b425a328-38e4-4ff1-926e-944194e65a63", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2018200063.1", "spisova_znacka": "20Sa/5/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Sa/5/2018 z 1. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-05-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2018200063.1"}, {"guid": "560870f0-5bc9-4c24-94fa-6ae7c86a573b:068ce052-c546-4f0d-bfa6-8f1e513b72ea", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3017200373.1", "spisova_znacka": "14Sa/15/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 14Sa/15/2017 z 11. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-03-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3017200373.1"}, {"guid": "fd7d89c6-55ae-4517-b0bc-599130684b50:534b7978-3ff6-4fd4-8db7-f27352ae0b76", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2016200660.2", "spisova_znacka": "20Sa/30/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Sa/30/2016 z 14. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-12-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2016200660.2"}, {"guid": "1f7d7c5a-2b63-4d07-b083-9d496624691b:10317ee9-30d9-4aa9-87b1-79a1b145d5e9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7017200074.1", "spisova_znacka": "2Sa/4/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/4/2017 z 7. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-07", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017200074.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:775e4a65-be33-447a-934b-c5eb8cfd4c16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.570.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 570/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.570.2025.1"}, {"guid": "ussr:45c3860a-83f3-4a22-bc7b-8e9ef33bc4c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.301.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 301/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 301/2024 z 25. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.301.2024.1"}, {"guid": "ussr:6401d8ef-64ca-4bc0-afab-99ffff1e32df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.183.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 183/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2023 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.183.2023.1"}, {"guid": "24f696a4-fb30-4107-8479-164e9a74e1c6:7a4df889-bce2-4709-9a7b-738124ff05f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200181.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/114/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/114/2019 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200181.1"}, {"guid": "24dcf297-180c-4051-ab02-fda404c71548:32faa4b0-a35c-4fb2-bf22-2d111126af42", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200127.5", "spisova_znacka": "7Sžsk/32/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/32/2019 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200127.5"}, {"guid": "169aa224-86fc-4f62-b6e8-6c633ac77c5f:3c41a040-26be-4d28-b9aa-faab810758e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200126.5", "spisova_znacka": "7Sžsk/44/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/44/2019 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200126.5"}, {"guid": "d2f25a52-f658-4c43-8b5a-7dd9a3a7f851:9d94a98d-0eed-48e2-93e4-9bb531d33a2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200308.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/17/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/17/2019 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200308.3"}, {"guid": "d99d4c40-2e3a-4355-b4c7-034ec1016233:5239482a-8a84-4694-ad16-7dc5546f568d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:1014201089.2", "spisova_znacka": "1So/1/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1So/1/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:1014201089.2"}, {"guid": "b0e3ef4e-e449-44e7-a4c0-968f66b9bb77:ad1aeef6-d6ec-4265-97f0-f292f697e983", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200188.1", "spisova_znacka": "2Asan/25/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Asan/25/2019 z 30. 9. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200188.1"}, {"guid": "2c8e2d79-9307-45cd-b749-7f1c4313e122:0abd4b7b-319b-4810-88e4-a737be2ba18b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2120202527.1", "spisova_znacka": "25Co/80/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/80/2020 z 15. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-03-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2120202527.1"}, {"guid": "2c8e2d79-9307-45cd-b749-7f1c4313e122:23fbc329-a22d-4038-b9c4-78ea58e5268f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2120202527.1", "spisova_znacka": "25Co/80/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/80/2020 z 15. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-03-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2120202527.1"}, {"guid": "229ae0a3-740d-426b-83f2-7e9fb6ff06e4:9d55a3eb-a38e-4cad-be40-1d5bbe0dd2c6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3019200424.3", "spisova_znacka": "14Sa/41/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 14Sa/41/2019 z 30. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3019200424.3"}, {"guid": "229ae0a3-740d-426b-83f2-7e9fb6ff06e4:778acf06-139e-462a-95b5-74bac5c8e10b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3019200424.3", "spisova_znacka": "14Sa/41/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 14Sa/41/2019 z 30. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3019200424.3"}]}