{"guid": "ussr:cca45083-1a9a-4c26-b776-65e417d879e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 252/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cca45083-1a9a-4c26-b776-65e417d879e6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 252/2020-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou\nJUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 28/2018\nz 26. júna 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 28/2018 z 26. júna 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ ).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 132/2010\nz 24. mája 2013\n\nuznaný\n\nvinným\n\nz trestného\n\nčinu\n\nneodvedenia\n\ndane\n\na poistného\n\npodľa § 148a ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\núčinného do 31. decembra 2005, a to na tomto skutkovom základe:\n„ako splnomocnený zástupca spoločnosti\n\n.. registrovanej ako\n\nplatiteľ dane z pridanej hodnoty od 1. apríla 2004, konajúc na základe notársky overenej\nplnej moci zo dňa 28. februára 2003, vystavenej konateľom spoločnosti...\n... v úmysle zadovážiť tejto spoločnosti neoprávnený finančný prospech,\npredložil dňa 30. júla 2004 v Banskej Bystrici Daňovému úradu Banská Bystrica II...\ndodatočné daňové priznanie spoločnosti\n\nz 27. júla 2004 k dani z pridanej\n\nhodnoty za zdaňovanie obdobie II. štvrťroku 2004, v ktorom uplatnil nárok na vrátenie dane\nz pridanej hodnoty za spoločnosť\n\nvo výške 31.324.098,-Sk\n\n(1.039.769,57 eura) podľa ustanovenia § 55 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty upravujúceho odpočítanie dane pri registrácii, na základe daňových dokladov,\nktoré vystavoval a predmetom ktorých boli obchody týkajúce sa predaja časti patentu SK,\n\n2\n\nna úpravu mastenca č. 278312, služieb spojených s predajom častí uvedeného patentu\na strpenia užívacích práv k častiam tohto patentu od spoločnosti\nresp. aj od spoločnosti\n\n..\n\n.., za ktoré v týchto prípadoch tiež konal,\n\nhoci zdaniteľné obchody boli len predstierané, pričom uplatnený nadmerný odpočet dane\nz pridanej hodnoty, spoločnosti\n\n, nebol zo strany Daňového úradu Banská\n\nBystrica II vyplatený.“\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd\nv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 106/2013\nz 12. decembra 2013 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.\nProti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ 19. decembra 2016 podal dovolanie,\no ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) odmietol.\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom opakuje argumentáciu uvedenú\nv odvolaní proti predmetnému rozsudku okresného súdu a v dovolaní proti predmetnému\nrozsudku krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že v jeho trestnej veci „išlo o vec obsahujúcu\nprvky práva EÚ“ a „pre správne a spravodlivé rozhodnutie“ bolo nevyhnutne potrebné\nposúdiť pojmy európskeho práva, predovšetkým „inštitút zneužitia práva“ a pojem\n„prípravná fáza ekonomickej činnosti“. Sťažovateľ v konaniach pred súdmi prvého\na druhého stupňa navrhoval predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“). Podľa názoru sťažovateľa z odôvodnení rozhodnutí všeobecných\nsúdov je nepochybné, že v danej veci išlo o kľúčové pojmy, ktoré determinujú oprávnenosť\nuplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), a teda boli kľúčové\npre posúdenie, či v danej trestnej veci došlo vôbec k naplneniu znakov skutkovej podstaty\ntrestného činu neodvedenia dane a poistného. Tieto pojmy boli podľa sťažovateľa\nvykladané nejednoznačne a dokonca v priamom rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho\ndvora, a preto sťažovateľ opakovane žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu\ndvoru. Všeobecné súdy podľa sťažovateľa neaplikovali postup upravený Súdnym dvorom\nna posudzovanie toho, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva.\n\n3\n\nSťažovateľ poukázal aj na „takmer totožnú“ vec vedenú Súdnym dvorom\npod C-504/10, kde v rámci obchodnej transakcie tiež vystupoval sťažovateľ a v ktorej\nSúdny dvor vyslovil, že prevod práv k patentu, resp. vynálezu, na ktorý ešte nebol patent\nudelený, je sám osebe prípravnou fázou ekonomickej činnosti. Napriek uvedenému\nv sťažovateľovej veci konajúce všeobecné súdy vyslovili názor, že v danom prípade\nzdaniteľné plnenia nemali hospodársky význam. Konajúce súdy neposudzovali, či\njednotlivé zdaniteľné plnenia môžu mať aj iný hospodársky význam než číre získanie\ndaňovej výhody, ako to požaduje tzv. test zneužitia práva podľa rozsudku C-255/02\n(Halifax a iní), pritom ak takýto význam je prítomný, už nemožno hovoriť o zneužití práva.\nCelkovo konajúce súdy v danej veci neaplikovali správne výklad pojmov európskeho práva,\nhoci v rozsudku C-504/10 (body 52 a 53) Súdny dvor výslovne poukázal na to, ako majú\nvnútroštátne súdy zneužitie práva posudzovať, ktoré okolnosti majú brať do úvahy\na podobne. Toto sa ale nestalo, pretože podľa názoru sťažovateľa sa konajúce súdy\nnezaoberali všetkými tam vymenovanými okolnosťami.\nPodľa sťažovateľa súdy opakujú, že vo veci samej malo ísť o umelú schému, avšak\ntúto dostatočne nešpecifikovali. Podľa názoru sťažovateľa „umelosť schémy“ nie je možné\nvyvodzovať zo súdmi konštatovanej skutočnosti, že spoločnosti, ktoré sťažovateľ\nzastupoval, nemali žiadne ekonomické zázemie, žiadnych zamestnancov a že ich konatelia\nnejavili záujem o činnosť spoločností. Sťažovateľ vo vzťahu k právnemu posúdeniu svojej\ntrestnej veci vytýka všeobecným súdom nesprávnosť ich záverov o predstieraných\nprevodoch práv priemyselného vlastníctva, keďže „jednotliví nadobúdatelia práv ich\nskutočne nadobudli, stali sa spoluvlastníkmi resp. spoluužívateľmi práv“.\nProblém právneho posúdenia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že „daňové orgány\nsami zariadili zrušenie a výmaz spoločnosti povinnej daň zaplatiť z obchodného registra\na potom už len účelovo riešili vzniknutú situáciu, že daň už nemal kto zaplatiť, lebo subjekt\nneexistoval a zostali spoločnosti uplatňujúce si nadmerné odpočty DPH. Následne daňové\norgány hľadali rozličné dôvody, pre ktoré by právo na nadmerné odpočty týmto\nspoločnostiam\n\nnepriznali.\n\nJednotlivé\n\ndôvody\n\nsa\n\nv\n\npriebehu\n\nčasu\n\nukázali\n\nako neopodstatnené, resp. nezákonné a poslednú teóriu o tzv. konzumpcii nadobudnutej\nslužby, ktorá sa dlhší čas javila ako priechodná a správne súdy ju tiež akceptovali, bola\nvyvrátená práve rozsudkom SD EÚ vo veci C-504/10 TANOARCH. V tomto rozsudku SD\n\n4\n\nEÚ uviedol, že zdaniteľné plnenia, o aké išlo aj v tejto konkrétnej veci môžu mať\nhospodársky význam a platiteľ dane v zásade má právo na odpočet dane z pridanej hodnoty\na vyvrátili všetky teórie dovtedy používané daňovými a súdnymi orgánmi pre nepriznanie\npráva na odpočet. Vyvrátili okrem iného aj teóriu o nemožnosti nadobúdať časť patentu.“.\nVychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov\nvydané v jeho trestnej veci za nedostatočne odôvodnené. Tým, že sa súdy neobrátili\ns prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor, hoci posúdenie pojmov európskeho práva bolo\npodľa názoru sťažovateľa kľúčové, bol konajúcimi súdmi aplikovaný taký výklad, ktorý je\nv rozpore s právom Európskej únie. Najvyšší súd sa nevysporiadal dostatočným spôsobom\ns námietkami sťažovateľa a neobjasnil, na základe čoho dospel k záveru, že by sa „vo veci\nmalo jednať o zneužitie práva na odpočítanie DPH, ako dospel k záveru, že by jediným\ncieľom obchodnej transakcie malo byť získanie daňovej výhody, v čom je táto daňová\nvýhoda v rozpore so Smernicou o DPH. V danej veci sa súdy nezaoberali skutočnou\nhospodárskou kauzou zdaniteľných plnení.“. Absencia riadneho odôvodnenia je porušením\npráva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.\nSťažovateľ v súvislosti s uvedenými výhradami proti postupu všeobecných súdov\nnamieta aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu, keďže neobrátením sa na Súdny\ndvor s prejudiciálnymi otázkami súdy „zabránili tomu, aby sa na posudzovaní veci podieľal\n(samozrejme v rámci svojich právomocí) komunitárny sudca“.\nPodľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy takýmto postupom zároveň vytvorili\nsituáciu, že sťažovateľom podané opravné prostriedky nikdy neboli účinnými opravnými\nprostriedkami, pretože všeobecné súdy odmietali vykonať návrh sťažovateľa, ktorý ako\njediný mohol napraviť nesprávnosť výkladu pojmov práva Európskej únie v jeho trestnej\nveci.\n4. Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu základného práva na súdnu\nochranu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj\nk porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva\nna účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu došlo tým, že napadnuté uznesenie nie je presvedčivo odôvodnené, ako aj tým,\n\n5\n\nže všeobecné súdy sa v jeho trestnej veci neobrátili na Súdny dvor s prejudiciálnymi\notázkami.\n5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa,\n\n, na zákonného sudcu zaručené\n\nčl. 48 ods. 1 Ústavy SR, jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom,\ngarantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho\nprávo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd,\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 4 Tdo 28/2018 zo dňa 26. 06. 2019, porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 28/2018 zo dňa\n26. 06. 2019 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,\n. trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 EUR (slovom: tristoštyridsaťšesť eur\na dvadsaťšesť eurocentov), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy Kovandovej,\nLL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n7\n\n14. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,\naj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.\nzákona o ústavnom súde.\n19. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného\npráva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ako aj namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením.\n\n8\n\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,\nže napadnuté uznesenie nie je presvedčivo odôvodnené, ako aj tým, že konajúce súdy sa\nv jeho trestnej veci neobrátili na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami.\n20. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n21. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť\nsťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n22. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n23. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je\nzjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019).\n\n9\n\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n24. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n25. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv\nna príslušnom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne\nvo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana\nv medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\nvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).\n26. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\n\n10\n\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npreto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n27. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou\nzdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\npríslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\npríslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,\nIII. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou\nústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia\nzákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci.\n28. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny nepatrí právo\núčastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov,\nresp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\n29.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\ntýchto\n\nzákladných\n\nprincípov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdil\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.\n\n11\n\n30. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol dovolanie sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ poukázal na dovolacie dôvody\npodľa § 371 ods. 1 písm. a), b), c) a i) Trestného poriadku.\n31. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol, že nezákonne zloženým súdom\nsa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho\norgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Okolnosť, či vec prejednal a rozhodol súd\nv zákonnom zložení (t j. či bol konajúci súd správne obsadený), je povinný súd sledovať\nz úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom\nprípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Súd a orgány činné v trestnom konaní\nposudzujú predbežné otázky samostatne, výnimkou sú len predbežné otázky týkajúce sa\nosobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní.\nAk je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu,\nústavného súdu, Súdneho dvora alebo iného štátneho orgánu, takým rozhodnutím sú\nkonajúce súdy viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. To znamená,\nže ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán, konajúci súd posudzuje túto\notázku samostatne len vtedy, ak ide o posúdenie viny obvineného. Vo vzťahu k námietke\nsťažovateľa, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna otázka, lebo išlo\no konanie s prvkom práva Európskej únie a o výklad pojmov zneužitie práva, prípravná fáza\nekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší súd konštatoval,\nže v danej veci jej položenie nebolo nutné, pretože v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora boli\ntieto pojmy vysvetlené a súdy ich správne aplikovali. V súvislosti so zneužívaním celého\nmechanizmu DPH, o prípad ktorého ide aj v posudzovanej veci, najvyšší súd zdôraznil, že\nbol aplikovaný princíp zneužitia práva, ktorý je všeobecnou právnou zásadou v zmysle\nrozhodnutia Súdneho dvora vo veci Halifax C-255/02, v ktorej konajúci súd dospel\nk záveru, že právo Európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH\nzaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužívanie\nsystému. Z týchto dôvodov preto preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje,\naby plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v komunitárnom práve\na vo vnútroštátnej úprave viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo\n\n12\n\nv rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Rovnako tak sa musí z objektívnych\nprvkov dospieť k záveru, že hlavným cieľom týchto plnení je získanie daňovej výhody.\nJe vo výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu dokazovanie, či hlavným cieľom\nobchodovania bolo získanie daňovej výhody. Do úvahy sa môže vziať umelý charakter\nobchodovania, právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi\ns plánom zníženia daňového zaťaženia. Je pravdou, že právo na odpočet je neoddeliteľnou\nsúčasťou celého mechanizmu DPH, nemôže byť v zásade obmedzené a uplatňuje sa\nna celkovú sumu DPH zaťažujúcu plnenie uskutočnené na vstupe, čo však platí iba vtedy,\nak neexistujú podvodné okolnosti. Zásada zneužitia práva sa môže definovať ako „zákaz\nvýslovne umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba\ns cieľom dosiahnuť\n\ndaňovú\n\nvýhodu“,\n\nčo\n\ndefinoval\n\nSúdny\n\ndvor\n\nv\n\nrozhodnutí\n\nTANOARCH s. r. o. C-504/10. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že aj keď obchodovanie medzi\ndvomi či viacerými subjektmi s komoditou, ktorá podlieha DPH po formálnej stránke,\nje v súlade so zákonom, to ešte neznamená, že nemohlo dôjsť k zneužitiu práva, a tým aj\nk spáchaniu daňového trestného činu. Esenciálnym prvkom pre rezultát o neoprávnenosti\npráva odpočítať daň je práve zákaz zneužitia práva, čiže zákaz zneužitia mechanizmu DPH.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady EÚ č. 206/112 EHS, ktorá má\ntiež význam pre posudzovanie toho, či došlo k zneužitiu práva. Súd prvého stupňa\nv predmetnom rozsudku poukázal na fakt, že obchodné transakcie sťažovateľa nenaplnili\nekonomickú zmysluplnosť a hospodársku podstatu, ale išlo iba o typické zneužitie schémy\nDPH, keďže spoločnosti, ktoré sťažovateľ zastupoval, nemali ekonomické zázemie,\nzamestnancov, konatelia nejavili záujem o činnosť. Toto konanie sťažovateľa nie je ničím\niným ako umelým charakterom obchodovania za zneužitia práva. Vychádzajúc\nz uvedeného, najvyšší súd konštatoval, že je nesporné, že položenie prejudiciálnej otázky\nzo strany vnútroštátnych súdov nebolo potrebné, keďže už bolo rozhodované v podobných\nprípadoch, a vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení. Najvyšší súd preto\nna tieto námietky dovolateľa neprihliadol a uzavrel, že v danej veci dovolacie dôvody\nv zmysle § 371 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku nie sú dané.\nPokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol, že sťažovateľ v rámci tohto\ndovolacieho dôvodu namietal, že neodôvodneným nepredložením prejudiciálnych otázok\n\n13\n\nbolo obmedzené aj jeho právo na obhajobu, keďže pokiaľ by otázky neoprávneného\nuplatnenia nároku na odpočítanie DPH z údajne neplatných zmlúv a zneužitie práva boli\nkonajúcimi súdmi vykladané v súlade s právom Európskej únie, celá jeho trestná vec by\nbola posúdená odlišne, bol by oslobodený spod obžaloby, pretože by šlo o oprávnený výkon\npráva. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že touto námietkou sa podrobne zaoberal\nv rámci posúdenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku\na len zhrnul, že pojmy, ktorých výkladu sa prostredníctvom predloženia prejudiciálnych\notázok sťažovateľ domáha, už boli judikatúrou Súdneho dvora zodpovedané a tieto boli\nsprávne aplikované prvostupňovým súdom, ako aj odvolacím súdom, a preto ani dovolací\ndôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebol prítomný.\nPokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol, že jedným z dôvodov, podľa ktorého\ndovolanie v trestnom konaní možno podať, je založenie rozhodnutia na nesprávnom\nprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia, pričom pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd\nvždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa,\na preto dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho\nstupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi\nnižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní\nuplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové\nnámietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam\nkonajúcich súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu\nvykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť\na úplnosť skutkových zistení aj preto, lebo nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať\ndôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania\nje v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba\nodvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou\nzameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Podstatou správnej právnej\nkvalifikácie je, že skutok ustálený konajúcimi súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný\n\n14\n\nprípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nVychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd konštatoval, že dovolacia námietka\nsťažovateľa, obsahom ktorej sú tvrdenia, že krajský súd hodnotil dôkazy v rozpore\ns judikatúrou Súdneho dvora, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery konajúcich súdov\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, znamená, že sťažovateľ tým požaduje len zmenu\nhodnotenia dôkazov, čo nezakladá osobitný dovolací dôvod. Nesprávne právne posúdenie\nveci sťažovateľ založil na tom, že konajúce súdy nevykladali pojmy hospodárska činnosť,\nzneužitie práva, prípravný akt ekonomickej činnosti, zdaniteľné plnenie eurokonformne\na najvyšší súd bol preto podľa názoru sťažovateľa povinný predložiť prejudiciálnu otázku\nna účely zodpovedania týchto pojmov. Podľa názoru sťažovateľa by výkladom súladným\ns judikatúrou Súdneho dvora konajúce súdy dospeli k záveru o legálnosti činnosti\nsťažovateľa. V ďalšom sťažovateľ hodnotil skutkové zistenia a závery dokazovania\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu týkajúce sa vykonávania hospodárskej činnosti,\nvzniku daňovej povinnosti, okolnosti snahy sťažovateľa začať výrobu a personálnu\nprepojenosť subjektov.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že tieto námietky majú spoločné to,\nže všetky sú skutkového charakteru, a teda z pohľadu daného dovolacieho konania sú\nirelevantné. Výber dôkazov, na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutie, a tom či\nich považovali za postačujúce z hľadiska dokázania viny sťažovateľa, je vecou ich úvahy,\npričom je zároveň plne v ich réžii hodnotenie dôkazov v súlade so zásadou voľného\nhodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Tiež to, či niektoré skutkové\nokolnosti relevantné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie boli podľa názoru sťažovateľa\ndostatočne preukázané vykonaným dokazovaním, je otázka rovnako celkom zjavne\nskutková – skutkové závery, ku ktorým dospeli súdy nižšieho stupňa, sú však pre najvyšší\nsúd záväzné. K argumentom subsumovaným pod tento dovolací dôvod najvyšší súd uviedol,\nže v posudzovanej veci nejde o námietky právneho charakteru. V skutočnosti sťažovateľ\nprimárne napáda ustálené skutkové zistenia s tým, že najvyššiemu súdu predostiera vlastnú\nverziu skutku založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov. Až následne\n(sekundárne) na podklade inej verzie skutku sa domáha zmeny právnej kvalifikácie skutku,\nresp. alternatívne oslobodenia spod obžaloby. Najvyšší súd uzavrel, že nie je oprávnený\n\n15\n\nhodnotiť dokazovanie, ktoré vykonali súdy nižších stupňov, a preto ani dovolací dôvod\nv zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nebol naplnený.\n32. Najvyšší súd sa zaoberal všetkými pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa\npodstatnými otázkami súvisiacimi s predmetom ústavnej sťažnosti a dal na ne dostatočné\na presvedčivé odpovede. Najvyšší súd preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej\npotreby predloženia veci Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke,\navšak nestotožnil sa s jeho názorom. Z hľadiska zachovania ústavnoprávnej ochrany\nzákladných práv sťažovateľa je pritom podstatné, že najvyšší súd svoj názor náležite\nodôvodnil – jeho odôvodnenie je logické, založené na racionálnych úvahách a netrpí\nvnútornou rozpornosťou. Je prijateľný jeho záver o tom, že dokazovanie, či hlavným cieľom\nobchodovania bolo len získanie daňovej výhody, patrí do výlučnej právomoci\nvnútroštátneho súdu. Dovolací súd sa venoval aj výkladu pojmu zneužitia práva, keď jeho\ndefiníciu prevzal z rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým argumentoval aj sám sťažovateľ\n(m. m. III. ÚS 21/2020).\n33. Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ aj\npred dovolacím súdom spájal s nepredložením jeho trestnej veci Súdnemu dvoru. Najvyšší\nsúd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia osobitne vysporiadal aj s touto námietkou,\npričom tiež odôvodnením správnosti aplikovaného postupu a rozhodnutia súdov nižšieho\nstupňa v tejto veci v konečnom dôsledku odpovedal aj na otázku zákonnosti sudcu.\n34. Časť sťažnostných dôvodov ústavnej sťažnosti sa obsahovo orientuje\nna nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu sťažovateľovej trestnej veci a jeho následne\nnesprávne právne posúdenie. Najvyšší súd však sťažovateľa v odôvodnení svojho\nnapadnutého uznesenia upozornil, že dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho\nstupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Aj pokiaľ ide o právne posúdenie veci, absenciu jeho\nnesprávnosti sťažovateľovi vysvetlil najvyšší súd spôsobom, ktorý ústavný súd považuje\nza dostatočný, racionálny a nearbitrárny.\n\n16\n\n35. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť\nzáverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení\nprávnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého\nuznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako\nnezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom\nvzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,\nči nedostatočne odôvodnené. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho\nsúdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou.\nMožno tak uzavrieť, že odmietnutie dovolania sťažovateľa bolo založené\nna racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera\njej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.\nÚstavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo\nna spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom\n(II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\n36. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľom\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nsťažovateľom napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých\nvyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\nk záveru o ich porušení.\n37. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci\npredbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n17\n\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 28/2018 z 26. júna 2019 odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\n38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, z obsahu\nústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení tohto práva\nnapadnutým uznesením odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nt. j. od porušenia\n\ntýmito\n\nustanoveniami\n\nzakotvených\n\nústavnoprávnych\n\nprincípov.\n\nKeďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,\nako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v\ntakomto prípade dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\n(m. m. III. ÚS 21/2020).\n39. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\nprerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nIII.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n40. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru,\npodľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,\nmusí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia\ndopustili osoby pri plnení úradných povinností. Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru\nvyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať\n\n18\n\núčinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných\nľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 399/2015).\n41. Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný\nprostriedok) sťažovateľovi odopreté nebolo. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodnutie\nkrajského preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je automaticky\nnárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa.\n42. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci\npredbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n43. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n44. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie dôvody", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7f9a93af-90a0-4de3-bee5-8b77fe97f42c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 21/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2020 z 21. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1"}, {"guid": "ussr:a4a6d583-3b5a-42e0-a530-9571f1d951dd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.399.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 399/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2015 z 18. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.399.2015.1"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "3a544788-b06f-46af-bb6d-2384125e0014:498a255d-0a69-41b2-8ada-faca00ab6dcc", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3511010355.1", "spisova_znacka": "2To/106/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/106/2013 z 29. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3511010355.1"}], "citovane_v": []}