{"guid": "ussr:7f359abb-7b94-459d-ae2d-95e72c55eefd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.253.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 253/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 253/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 253/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.253.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7f359abb-7b94-459d-ae2d-95e72c55eefd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.253.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.253.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.253.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 253/2020-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom z\n\npredsedu senátu\n\nĽuboša\n\nSzigetiho,\n\nzo sudkyne Jany Laššákovej\n\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\nspoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., Štúrova 13, Bratislava, IČO 35 897 279, zastúpenej\nspoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Kadela, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 43/2019 z 11. decembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť spoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n17. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., Štúrova 13,\nBratislava, IČO 35 897 279 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 43/2019\nz 11. decembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa svojou\nžalobou na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti\nspoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND GAS PUBLIC LIMITED COMPANY,\nOktóber huszonharmadika utca 18, Budapešť, Maďarsko (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia\nsumy 12 611 862 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť tým,\nže žalovaná ako akcionárka spoločnosti SLOVNAFT, a. s., disponujúca kvalifikovaným\npodielom na hlasovacích právach spojených s akciami tejto spoločnosti pri uskutočnení\npovinnej ponuky na kúpu akcií tejto akciovej spoločnosti jej ostatným akcionárom\n(právnym predchodcom sťažovateľky, pozn.) porušila svoju právnu povinnosť v zmysle\n§ 118 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení účinnom\ndo 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), keď ponúkanú „priemernú\ncenu akcií dosiahnutú na burze“ cenných papierov určila iba na základe anonymných\nobchodov v sume 1 379 Sk za 1 akciu, a nie na základe všetkých burzových obchodov\nv sume 1 562 Sk za 1 akciu. V právnej veci žaloby sa na okresnom súde konanie viedlo\npod sp. zn. 1 CbBu 1/2006.\n\n2\n\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 CbBu 1/2006 z 19. mája 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť\nžalovanej náhradu trov konania v sume 246 334,71 €.\n4. Sťažovateľka však proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie\n– riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 250/2015 zo 14. decembra 2017\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu ako vecne správny\npotvrdený.\n5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas\ndovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorým sa dovolávala naplnenia dovolacieho\ndôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), že rozsudok\nkrajského súdu závisel od vyriešenia sťažovateľkou uvedených (dvoch) právnych otázok,\nktoré v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu ešte neboli vyriešené a ktoré\nboli krajským súdom právne posúdené nesprávne. Uznesením najvyššieho súdu bolo\ndovolanie sťažovateľky odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke,\nresp. jej právnemu zástupcovi doručené 17. januára 2020 a podľa zistenia ústavného súdu\ntoho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť.\n6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:\n«... 25. V našom prípade najvyšší súd zaujal názor, že ak už jedno dovolacie\nrozhodnutie meritórne posúdilo určitú právnu otázku, túto otázku je potrebné považovať\nza „vyriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu“ v zmysle písmena b/. Na základe\ntoho považoval za neprípustné dovolanie podľa písmena b/. A keďže odvolací súd rozhodol\nv súlade s daným dovolacím rozhodnutím (čiže v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou),\nnie je prípustné dovolanie ani podľa písmena a/.\n26. V najmenej šiestich iných prípadoch však najvyšší súd (a to aj vrátane\nkonajúceho senátu) vyslovil, že jedno dovolacie rozhodnutie ešte nie je možné považovať\nza ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.\n3\n\n27. Napríklad vo veci Bencont Investments v OTP Banka Slovensko najvyšší súd\nvyslovil tento názor: „Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/19/2014, na ktoré\npoukazoval žalovaný, predstavuje jediné rozhodnutie, ktoré nemožno považovať za ustálenú\nrozhodovaciu prax, a ktoré nebolo prijaté obchodnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu\nako judikát, ktorý by bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky.“\n28. Totožný názor (že jedno dovolacie rozhodnutie nepredstavuje ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu) vyslovil najvyšší súd prinajmenšom v týchto\nrozhodnutiach:\n• 1 Obdo 3/2018 zo 14.2. 2018\n• 1 Obdo 59/2017 z 21. 2.2018\n• 1 Obdo 2/2018 z 6.3. 2018\n• 2 Obdo 62/2018 z 20.2.2019 (citované vyššie)\n• 3 Obdo 64/2017 z 11.10. 2017\n• 4 Obdo 48/2017 z 31.1. 2017.\nMožno vidieť, že medzi danými rozhodnutiami figuruje aj tretí obchodný senát, ktorý\nrozhodoval v našej veci odlišným spôsobom.\n29. Najvyšší súd teda (v situácii, že existuje jedno dovolacie rozhodnutie) používa dve\nodlišné a vzájomne si odporujúce výkladové línie — pričom niekedy dáva prednosť jednej\na inokedy zas druhej. To spôsobuje nepredvídateľnosť jeho rozhodovania pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania.\n30. Prvá výkladová línia je tá, že jedno dovolacie rozhodnutie ešte nepredstavuje\nustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho\ndovolania z toho, že odvolací súd rozhodol v rozpore s jedným dovolacím rozhodnutím\n(písmeno a/), najvyšší súd môže dovolanie odmietnuť pre neprípustnosť podľa písmena a/\ns odôvodnením, že jedno rozhodnutie ešte nezakladá ustálenú rozhodovaciu prax. Prípadne\nmôže odmietnuť dovolanie pre nedodržanie náležitostí dovolania z dôvodu, že dovolateľ\nneoznačil ustálenú rozhodovaciu prax.\n31. Druhá výkladová línia je tá, že už jedno dovolacie rozhodnutie predstavuje\nvyriešenie (ustálenie) právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak teda\ndovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z písmena b/ (s odôvodnením, že právna otázka\n4\n\nešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu), najvyšší súd jeho dovolanie\nmôže odmietnuť s argumentáciou, že už jedno dovolacie rozhodnutie predstavuje vyriešenie\notázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.\n32. Najvyšší súd tak disponuje dvoma odlišnými výkladovými líniami, pričom tým,\nktorú si v konkrétnom prípade vyberie, môže ovplyvniť, či dovolanie bude alebo nebude\nmeritórne prejednané. Takýto „flexibilný“ prístup mu teda fakticky umožňuje rozhodnúť sa,\nči určité dovolanie meritórne prejedná alebo nie - a to bez ohľadu na to, či sa dovolateľ\ndovoláva písmena a/ alebo b/...\nDôvody ústnej neakceptovateľnosti takéhoto postupu sú dva:\n41. Po prvé, takýto „flexibilný“ prístup vykazuje znaky svojvôle a porušuje princíp\nprávneho štátu (predovšetkým princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva). V konečnom\ndôsledku najvyšší súd výberom jednej alebo druhej výkladovej alternatívy môže ovplyvniť,\nči dovolanie bude alebo nebude meritórne prejednané.\n42. Po druhé, takýto prístup predstavuje aj ústavne neakceptovateľné porušenie\npostupu ustanoveného v § 48 CSP. Tento postup existuje práve preto, aby sa zabránilo\nnejednotnému, svojvoľnému a nepredvídateľnému rozhodovaniu najvyššieho súdu. Ak sa\nteda senát najvyššieho súdu chce odkloniť od záveru, ktorý už skôr vyslovil iný senát, musí\npostúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu...\n104... z výrazu „v rozhodovacej praxi“ podľa nás vyplýva, že jedno dovolacie\nrozhodnutie nestačí na vyriešenie (ustálenie) právnej otázky v zmysle písmena b/. Výraz\nprax vyžaduje, aby šlo obežný, štandardný spôsob rozhodovania najvyššieho súdu.\n105... pri zaujatí výkladu by najvyšší súd mal zohľadniť, že slovenské právo\n(na rozdiel od práva v okolitých štátoch) nepripúšťa dovolanie za účelom prekonania\nustálenej rozhodovacej praxe čo jednoznačne potvrdzuje aj nedávne rozhodnutie veľkého\nsenátu vo veci SAT. Tým viac je na mieste opatrný a konzervatívny prístup. Ak by najvyšší\nsúd vyhlásil za správnu interpretáciu, že už jediné rozhodnutie jedného senátu zakladá\n„ustálenú“ rozhodovaciu prax, potom by už jediné chybné rozhodnutie jedného senátu\nmohlo zviazať ruky všetkým ostatným senátom — tie by následne nemohli z vlastnej\niniciatívy dospieť k záveru inému, keďže dovolanie za účelom prekonania ustálenej\nrozhodovacej praxe nie je prípustné. Pritom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa\nčasto môžeme stretnúť, že k jednej otázke existujú dva názory. To jednoznačne preukazuje,\n5\n\nže dovolacie senáty sa v praxi nedržia toho, že už jediné rozhodnutie iného senátu by malo\nzaložiť ustálenú rozhodovaciu prax...\n107... aj keby jedno dovolacie rozhodnutie malo zakladať vyriešenie (ustálenie)\nprávnej otázky, aj v tomto prípade by mohlo ísť o riadne a úplné vyriešenie otázky len\nvo vzťahu k argumentom, ktoré dané rozhodnutie zohľadňovalo a posudzovalo. Ak dovolateľ\nuplatní v dovolaní nové zásadné argumenty (napr. poukáže na zásadné skutočnosti, ktoré\nmajú vplyv na tvorbu právneho názoru a ktoré v predchádzajúcom rozhodnutí neboli vôbec\nzohľadnené), potom skoršie rozhodnutie nemôže predstavovať riadne vyriešenie právnej\notázky. Prinajlepšom je takéto vyriešenie právnej otázky neúplné, pretože sa nezohľadňujú\nvšetky zásadné argumenty. Odmietnutie dovolania s poukazom na takéto rozhodnutie potom\nmateriálne neposkytuje účinnú odpoveď na argumenty dovolateľa...\n109. Každopádne... Pre rozhodnutie o našej sťažnosti je zásadná len tá skutočnosť,\nže:\n• Najvyšší súd uplatňuje dve diametrálne odlišné a vzájomne si odporujúce\ninterpretácie § 421 — pričom raz uplatňuje jednu a inokedy druhú.\n• Najvyšší súd v našej veci sa preukázateľne odchýlil od právnych názorov, ktoré\nvyslovil skôr — takže mal predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP)...»\n7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 43/2019\nz 11. decembra 2019 porušené boli.\nII. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 43/2019\nz 11. decembra 2019 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nIII. Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania vo výške [bude vyčíslené\ndodatočne osobitným podaním].“\n\n6\n\nII.\nRelevantná právna úprava\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu.\n14. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že pokiaľ najvyšší súd\ns poukazom na jediný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) nepublikovaný rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obdo V 78/2008 z 24. februára 2010 v inej právnej veci vo vzťahu k právnej\notázke spôsobu určenia „priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze“ cenných papierov\npri povinnej ponuke v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, t. j. z dôvodu,\nže táto právna otázka už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu\nvyriešená, dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľky proti rozsudku\nkrajského súdu podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je prípustné, uznesenie najvyššieho vykazuje znaky zjavnej svojvôle.\n15. Podľa právneho názoru sťažovateľky totiž iba jedno v zbierke nepublikované\nrozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu samo osebe nie je spôsobilé založiť ustálenú\nrozhodovaciu prax.\n\n8\n\n16. Sťažovateľka na podporu tohto svojho názoru v ústavnej sťažnosti označila\naj v zbierke\n\nnepublikované\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv iných\n\nprávnych\n\nveciach, t. j. uznesenie sp. zn. 1 Obdo 3/2018 zo 14. februára 2018, uznesenie\nsp. zn. 1 Obdo 59/2017 z 21. februára 2018, uznesenie sp. zn. 1 Obdo 2/2018\nzo 6. marca 2018, uznesenie sp. zn. 2 Obdo 62/2018 (správne sp. zn. 2 Obdo 62/2017,\npozn.) z 20. februára 2019, uznesenie sp. zn. 3 Obdo 64/2017 (správne sp. zn.\n3 Obdo 46/2017, pozn.) z 11. októbra 2017 a uznesenie sp. zn. 4 Obdo 48/2017\nz 31. januára 2017 (ďalej len „označené rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach“),\nv ktorých najvyšší súd vrátane senátu „3 Obdo“ rozhodujúceho aj v preskúmavanej veci,\npráve naopak, vyslovil, že jediné v zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu\nnemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax.\n17. Napokon sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka nepostúpenie (nepredloženie)\nveci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP na účely\nzjednotenia právneho názoru, čo sa týka posúdenia založenia/nezaloženia ustálenej\nrozhodovacej praxe aj len jediným v zbierke nepublikovaným rozhodnutím najvyššieho\nsúdu, a dôsledkom toho porušenie princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti\npráva.\n18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\n9\n\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n20. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj\nprávo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len\nvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd\nmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania\npred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.\n21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n10\n\n23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup\nnajvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.\n24. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n«... 10... dovolací súd... v rozhodovanej veci... dospel k záveru, že prípustnosť\ndovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nie je daná.\n10.1. Predmetná právna otázka už bola predmetom meritórneho dovolacieho\nprieskumu, a to v rozsudku z 24. februára 2010, sp. zn. 1ObdoV/78/2008 (t. j. v rozhodnutí,\nna ktoré poukázal v napadnutom rozsudku krajský súd - pozn. dovolacieho súdu), v ktorom\ndovolací súd poukázal na záver vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu z 23. júla 2008,\nsp. zn. 5 Obo/98/2007 (na ktorý odkázal vo svojom rozsudku okresný súd - pozn.\ndovolacieho súdu), v zmysle ktorého „... účelom ustanovenia § 118 ods. 3 zákona o cenných\npapieroch bolo zabezpečiť možnosť predaja za cenu stanovenú objektívne a nie\ns prihliadnutím k osobitným výhodám, ktoré nadobudnutie väčšieho množstva akcií\nnadobúdateľovi prináša. Potom jediným objektívnym kritériom pre stanovenie ceny\npri povinnej ponuke sa javia práve ceny z anonymných obchodov, ktoré by mali byť pri\nriadnom fungovaní verejného trhu stanovené na základe anonymných ponúk a dopytu\nna kúpu a predaj akcii na verejných trhoch.“ V nadväznosti na uvedené dovolací súd\nvo svojom rozsudku skonštatoval, že „na základe gramatického a logického výkladu\nustanovenia § 183 ods. 3 (správne má byť § 118 ods. 3 - pozn. dovolacieho súdu) zákona\no cenných papieroch dospel k záveru, že obchodom uskutočneným na verejnom trhu môže\nbyť iba taký obchod, ktorý by bol uzavretý na základe anonymnej ponuky a dopytu.\nOdvolací súd preto správne konštatoval, že kurzotvornými obchodmi sú iba obchody\nanonymné, a preto žalovaný pri uskutočnení povinnej ponuky neporušil žiadne ustanovenie\nzákona o cenných papieroch, a teda neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku\nuplatneného žalobcom titulom náhrady škody.“\n10.2. Zároveň dovolací súd dopĺňa, že odvolací súd a aj súd prvej inštancie v spore\nrozhodli pri vyriešení právnej otázky, ktorá bola pre ich rozhodnutia určujúca v súlade\nso záverom vysloveným už v skoršom rozhodnutí dovolacieho súdu (viď citovaný rozsudok\n11\n\n1 ObdoV/78/2008), a preto neprichádza do úvahy ani prípustnosť dovolania žalobcu\npodľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n11. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí správnymi závermi\nvyslovenými v rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/78/2008 (a v rozsudku\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 5 Obo/98/2007) - z ktorých vychádzali\nv predmetnom spore súdy nižšej inštancie. Táto nespokojnosť žalobcu so skoršími\nrozhodnutiami najvyššieho súdu o ním nastolenej právnej otázke nemôže byť spôsobilá\nspochybniť záver dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania v predmetnom spore (k tomu\nviď bod 9. vyššie).\n11.1. Rovnako tak nemožno priznať úspech argumentácii dovolateľa, že pokiaľ\no určitej právnej otázke existuje len jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, majú byť stále\nsplnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.. V tejto\nsúvislosti platí, že ak už určitú právnu otázku vo svojej rozhodovacej praxi dovolací súd\nmeritórne posúdil, tak túto otázku treba považovať za dovolacím súdom vyriešenú,\na to aj vtedy, ako danej otázke existuje len jediné rozhodnutie dovolacieho súdu. Opačný\nprístup, t. j. prístup prezentovaný žalobcom v dovolaní treba odmietnuť, keďže jeho jediným\ndôsledkom je ničím neodôvodnené spochybňovanie rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu,\nktoré nemá žiadne opodstatnenie.\n11.2. Ak by malo byť kvantifikované, kedy je možné hovoriť o vyriešení určitej\nprávnej otázky dovolacím súdom, zákonodarca by to zrejme v ustanovení § 421 ods. 1\npísm. b/ C. s. p. upravil. Naopak, keď to výslovne „počtom rozhodnutí“ neupravil,\nje potrebné považovať za vyriešenie právnej otázky dovolacím súdom aj jediné jeho\nrozhodnutie. Pre priblíženie predmetného záveru dovolací súd uvádza, že v predmetnej veci\nžalobca za vyriešenie ním nastolenej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nnepovažuje jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, z čoho vyplýva, že aby sa mala otázka byť\npovažovaná za vyriešenú, musia byť aspoň dve zhodné rozhodnutia dovolacieho súdu.\n11.3. Ak by danú argumentáciu dovolací súd akceptoval, je nepochybné, že v inej\nveci by iný dovolateľ (resp. právny zástupca spisujúci dovolanie) uviedol, že ani existencia\ndvoch rozhodnutí dovolacieho súdu neznamená, že je určitá právna otázka vyriešená,\nresp. že by danú situáciu bolo možné považovať za rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\na súčasne by uviedol, že musia byť najmenej tri rozhodnutia dovolacieho súdu, aby bolo\n12\n\nmožné konštatovať, že už je určitá právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nvyriešená.\n12. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 15. októbra 2019,\nsp. zn. I. ÚS 418/2019, ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť proti uzneseniu\nvo veci rozhodujúceho senátu dovolacieho súdu z 30. mája 2019, sp. zn. 3Obdo/77/2018 ako\nzjavne neopodstatnenú, keď skonštatoval, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\n„prima facie“ nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna\nskutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu\n(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t j. také, ktoré by nemali oporu\nv zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru\no neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľov...\n12.1. V uvedenej veci najvyšší súd odmietol dovolanie - prípustnosť ktorého mala\nbyť daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. - ako neprípustné, nakoľko\ndovolateľom nastolená právna otázka už bola vyriešená v jednom skoršom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, na ktoré dovolací súd v predmetnom uznesení o odmietnutí dovolania\npoukázal. Závery súdov nižšej inštancie boli pritom súladne s tými, ktoré vyslovil najvyšší\nsúd v odkazovanom rozhodnutí. Išlo pritom o obdobnú situáciu, ako je tomu\nv rozhodovanom spore...\n15. Keďže dovolanie žalobcu nie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.,\nnajvyšší súd jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. ako\ndovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné...»\n25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n13\n\n26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom\na presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom\nuviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.\n27. V danej súvislosti ústavný súd dodáva, že podľa uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018 publikovaného v zbierke 8/2018 pod č. 71\n„Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým\nrozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky\nod 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej\nrepubliky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne\naj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory\nobsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne\nna ne nadviazali... Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 C. s. p. je potrebné za ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších\nsúdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské\npráva a Súdneho dvora Európskej únie.“. A teda najvyšší súd v tomto svojom v zbierke\npublikovanom rozhodnutí zrozumiteľne a veľmi jasne zadefinoval, čo sa rozumie\npod ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá v sebe zahŕňa aj len jediné v zbierke\nnepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu, pokiaľ neskôr najvyšším súdom vydané\nrozhodnutia názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali\na vecne na ne nadviazali.\n28. Podľa zistenia ústavného súdu označené rozhodnutia najvyššieho súdu v iných\nveciach, na ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje, boli vydané\nv sporoch zo zmeniek medzi tými istými sporovými stranami a na identickom skutkovom\na právnom základe, v ktorých dovolateľka v dovolaní – mimoriadnom opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiam odvolacieho súdu okrem iného namietala, že odvolací súd\n14\n\nnepostupoval v intenciách odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 19/2014\nz 29. októbra 2015, t. j. od jeho záverov sa odklonil.\nPodľa takmer úplne identického odôvodnenia označených rozhodnutí najvyššieho\nsúdu v iných veciach vo vzťahu k tejto dovolacej námietke „... pri záväznosti iných súdnych\nrozhodnutí je potrebné rozlišovať viazanosť súdu rozhodnutím nadriadeného súdu\nv rozhodovanej veci - tzv. kasačnú záväznosť a tzv. precedenčnú záväznosť s prihliadnutím\nna čl. 2 ods. 2 Základných zásad Civilného sporového poriadku a s poukazom\nna ustanovenie § 393 ods. 3 CSP. V posudzovanej veci sa nejedná o kasačnú záväznosť,\nnakoľko žalovaný sa v rozhodovanej veci domáha záväznosti odvolacieho súdu rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, ktoré bolo vydané v inej veci... Rovnako sa nejedná ani o precedenčnú\nzáväznosť, pre ktorú je typické to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšej inštancie\nnepodriadiť sa právnemu názoru vyššej inštancie vtedy, keď - reflektujúc právne závery\nvyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny\nodklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s judikátom najvyššieho súdu\nzmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu\na vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate\nprejednávanej\n\nveci\n\n(viď\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nz 31. marca 2016,\n\nsp.\n\nzn.\n\n3Cdo/12/2016)... Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/19/2014 je\nzrejmé, že v rozhodovanej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z procesných\ndôvodov, konkrétne pre nedostatok jeho odôvodnenia, v dôsledku čoho považoval rozsudok\nKrajského súdu ... za arbitrárny. Preto nemožno dospieť k záveru, že by odvolací súd\nv rozhodovanej veci postupoval v rozpore s názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd v uznesení\nsp. zn. 2Obdo/19/2014. Tvrdenie žalovaného, že najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí\nvyslovil právny záver týkajúci sa hmotného práva ohľadne charakteru zmeniek\nindosovaných žalovaným, je nielen nesprávne, ale aj zavádzajúce. V uvedenom rozhodnutí\nnajvyšší súd nad rámec dôvodov pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu... (nedostatok\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku) uviedol iba svoj názor, že sa mu z obsahu\nspisu javí, že môže ísť o spotrebiteľskú zmenku. Najvyšší súd v danom rozhodnutí však\nneuviedol právny záver, že sa jedná o spotrebiteľskú zmenku, z akých dôvodov dospel\nk záveru o spotrebiteľskej zmenke a aké to vyvoláva právne následky.“. Najvyšší súd\nteda v rámci odôvodnenia označených rozhodnutí v iných veciach podrobne uviedol,\n15\n\nz akých\n\ndôvodov\n\njediné\n\nv\n\nzbierke\n\nnepublikované\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 2 Obdo 19/2014 z 29. októbra 2015 vo vzťahu k dovolaním – mimoriadnym\nopravným prostriedkom napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu, resp. k tam riešeným\nprávnym otázkam nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax.\n29. Inými slovami, v sťažovateľkou označených rozhodnutiach najvyššieho súdu\nv iných veciach pre záver najvyššieho súdu o tom, že v zbierke nepublikované (zrušujúce)\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 19/2014 z 29. októbra 2015 nemožno považovať\nza ustálenú rozhodovaciu prax, nebolo až tak podstatné, že ide len o jediné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, hoci túto skutočnosť najvyšší súd tiež skonštatoval, ale to, že vo vzťahu\nk dovolaním napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu neobsahuje riešenie žiadnych\ntakých relevantných právnych otázok, od ktorých by rozhodnutia odvolacieho súdu záviseli,\na z toho dôvodu sa tak odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nemal podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP od čoho odkloniť. Podľa názoru ústavného súdu preto, keď najvyšší súd\nv preskúmavanej veci s poukazom na jediný v zbierke nepublikovaný rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Obdo V 78/2008 z 24. februára 2010 v inej právnej veci vo vzťahu k právnej\notázke spôsobu určenia „priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze“ cenných papierov\npri povinnej ponuke v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, t. j. z dôvodu,\nže táto právna otázka už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu\nvyriešená, dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľky uplatnený\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP proti rozsudku krajského súdu podľa § 447 písm. c) CSP\nodmietol, v tomto právnom posúdení veci najvyšším súdom nemožno vidieť nejednotnosť\nrozhodovacej činnosti (oproti označeným uzneseniam najvyššieho súdu v iných veciach)\nvykazujúcu znaky svojvôle či arbitrárnosti.\n30. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 77/2018\nz 30. mája 2019, v ktorom najvyšší súd dovolanie dovolateľov (spoločnosti\na spol.) podané podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nodmietol pre neprípustnosť tiež z dôvodu, že dovolateľmi vznesená právna otázka už bola\nvyriešená jediným skorším v zbierke nepublikovaným rozhodnutím najvyššieho súdu,\nústavný súd uvádza, že, ako to bolo uvedené aj v ústavnej sťažnosti, toto rozhodnutie\n16\n\nnajvyššieho súdu už bolo ústavnému prieskumu podrobené a keďže ústavný súd tam\nnamietané porušenie základných a iných práv nezistil, ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol (pozri uznesenie\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 418/2019 z 15. októbra 2019). Okolnosť, že v tejto veci\n(sp. zn. 3 Obdo 77/2018) bolo za ustálenú rozhodovaciu prax považované aj rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ktoré nebolo rozhodnutím o dovolaní, ale iba rozhodnutím najvyššieho\nsúdu (sp. zn. 5 Ndc 10/2016 z 9. novembra 2016) vo veci určenia miestnej príslušnosti,\nje v tu preskúmavanej veci bez akejkoľvek právnej relevancie. Ústavný súd nevidel žiadny\ndôvod, aby sa od tohto svojho rozhodnutia, resp. od tam vyslovených ústavnoprávnych\nzáverov v preskúmanej veci akokoľvek odklonil.\n31. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\na pri porovnaní jeho záverov so závermi vyjadrenými v sťažovateľkou označených\nrozhodnutiach\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv\n\niných\n\nveciach,\n\nčo\n\nsa\n\ntýka\n\nposúdenia\n\nzaloženia/nezaloženia ustálenej rozhodovacej praxe iba jedným v zbierke nepublikovaným\nrozhodnutím najvyššieho súdu (aj v kontexte argumentácie v 29. bode odôvodnenia tohto\nuznesenia, pozn.), sťažovateľkou namietanú interpretáciu § 421 ods. 1 CSP najvyšším\nsúdom, podľa ktorej pri podaní dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP, t. j. na tom základe, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, za ustálenú rozhodovaciu prax\nsa považuje viacero rozhodnutí najvyššieho súdu, a pri podaní dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, t. j. na tom základe, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená, sa za ustálenú rozhodovaciu prax považuje aj iba jediné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, nezistil.\n32. Napokon pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti svoj názor o tom, že len jediné\nv zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže založiť ustálenú\nrozhodovaciu prax, podporila aj záverom vyjadreným v uznesení veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 1/2019 z 26. novembra 2019, podľa ktorého „...nemá\nžiadny zákonný podklad názor, podľa ktorého je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nielen vtedy, keď a/ sa odvolací súd\n17\n\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale tiež vtedy, b/ keď sa síce\nneodklonil, ale podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu sa odkloniť mal...“,\nústavný súd uvádza, že právnym úvahám (polemikám) majúcim miestami akademický\ncharakter a vôbec argumentácii sťažovateľky v ústavnej sťažnosti v záujme ďalšieho\nrozvoja judikatúry v danom kontexte síce rozumie, avšak táto jej argumentácia výrazne\npresahuje hranice ústavnoprávneho prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nvymedzené jeho predmetom. Kým totiž predmetom riešenia v napadnutom uznesení\nnajvyššieho súdu bolo, či sťažovateľkou nastolená právna otázka bola alebo nebola\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu už vyriešená, a v nadväznosti na to, či aj len jediné\nv zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu možno považovať za ustálenú\nrozhodovaciu prax, tak v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 1/2019\nz 26. novembra 2019 najvyšší súd riešil, či je dovolanie prípustné aj v prípade, keď sa\nodvolací súd vo svojom rozhodnutí od ustálenej rozhodovacej praxe neodklonil, ale sa\nodkloniť mal.\n33. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 447\npísm. c) CSP nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok\ndovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení\nsťažovateľkou označených práv. Ústavný súd prieskumom napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu a porovnaním jeho záverov so závermi sťažovateľkou označených\nuznesení najvyššieho súdu v iných veciach nezistil takú nejednotnosť v rozhodovacej\nčinnosti najvyššieho súdu, čo sa týka posúdenia, či aj len jednotlivé v zbierke\nnepublikované rozhodnutie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by\nvyžadovala postúpenie (predloženie) veci na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu\npodľa § 48 ods. 1 CSP na účely zjednotenia právnych názorov. Podľa názoru ústavného\nsúdu tak nepostúpením veci na rozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP nemohlo\ndôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti práva, a tým\nsúčasne základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa dohovoru.\n18\n\n34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach dňa 9. júna 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "judikatúra-zjednocovanie", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:01a091af-4b86-4a34-9d78-2addd64fb45e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.418.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 418/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 418/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.418.2019.1"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "2a0e44b5-0f59-4f13-9814-3093d726afc8:3a878fba-0347-44a6-aae5-2b1fbcbdbd9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1"}, {"guid": "572ee816-4281-415d-829e-4ebe242e321c:3951323d-7af2-4edb-b1ea-b5fdac5294bd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1106201185.2", "spisova_znacka": "1Cob/250/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/250/2015 z 13. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-12-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1106201185.2"}, {"guid": "daa7c666-3961-4b6d-9043-2ec9826452af:e7d92780-7c1a-46fa-97ac-77c3d5361a63", "ecli": null, "spisova_znacka": "1CbBu/1/2006", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1CbBu/1/2006 z 19. 5. 2015", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2015-05-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/daa7c666-3961-4b6d-9043-2ec9826452af:e7d92780-7c1a-46fa-97ac-77c3d5361a63"}], "citovane_v": [{"guid": "c17256d0-a5dd-409a-81d4-c5a40cac2ee8:fc699c83-11c4-4845-a015-f066a7cd47e3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:4415211779.2", "spisova_znacka": "2Obdo/3/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/3/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4415211779.2"}]}