{"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2020, sp. zn. II. ÚS 337/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2020-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 337/2020-25\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra\nMolnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\nzastúpeného\n\nadvokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\na na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného\ntrestného súdu v konaní vedenom pod č. k. BB-4 T 36/2018-17065 a jeho uznesením\nz 10. februára 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Tost 5/2020 a jeho uznesením z 26. februára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla\n2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\nMgr. Romanom Tomanom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod č. k. BB-4 T 36/201817065 a jeho uznesením z 10. februára 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 5/2020 a jeho\nuznesením z 26. februára 2020.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Špecializovanom trestnom\nsúde je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 29. októbra\n2018 vedené pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie proti sťažovateľovi a ďalším\nspoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi pre zločin založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), obzvlášť závažné\nzločiny nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držanie a obchodovanie s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2\npísm. c) a ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a úkladnej vraždy podľa ustanovení § 144\nods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny. Sťažovateľ je\nstíhaný väzobne, kde bol do väzby vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu\nz 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa\n\n2\n\nustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením Špecializovaného\ntrestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 6. mája 2018, následne\nuznesením Špecializovaného trestného súdu z 12. apríla 2018 v spojení s uznesením\nnajvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením Špecializovaného\ntrestného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 29. novembra 2018 bolo podľa ustanovenia § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté\no ponechaní sťažovateľa aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71\nods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu z 22. októbra 2019\nbola právoplatne zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.\nSťažovateľ podal 5. februára 2020 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej\nrozhodol Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. BB-4 T 36/2018-17065 z 10. februára\n2020, ktorým ju v zmysle ustanovení § 72 ods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku\nzamietol a podľa ustanovení § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného\nporiadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nsťažnosť\n\npodanú\n\nproti\n\nuvedenému\n\nprvostupňovému\n\nrozhodnutiu\n\nŠpecializovaného trestného súdu podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku zamietol.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že vo svojej žiadosti o prepustenie\nz väzby z 5. februára 2020 formuloval námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti\nsenátu konajúceho o jeho väzobnej veci, ktorú odôvodnil poukazom na rozsudok\nŠpecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019, ktorým\nbola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom úradu špeciálnej\nprokuratúry a jedným zo spoluobžalovaných sťažovateľa. Sťažovateľ dôvodí, že predseda\nsenátu Špecializovaného trestného súdu pri verejnom vyhlásení tohto rozsudku\npri špecifikácii jednotlivých trestných činov uvedeného spoluobžalovaného (uzatvárajúceho\ndohodu o vine a treste) uviedol pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety dotknutého\nrozsudku celé meno sťažovateľa ako člena zločineckej skupiny označovanej prezývkou\n„Dvojičky“. Sťažovateľ dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení\n\n3\n\noznačeného rozsudku prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa a jeho úlohu\nv uvedenej zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora\ntrestnej činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že tento rozsudok bol vyhlásený verejne\nza prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru Špecializovaný\ntrestný súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ je toho názoru, že\nuvedený postup Špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k jeho osobe svedčí\no nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu, keďže podľa jeho mienky\nokrem toho, že hneď na začiatku vyhlásenia predmetného rozsudku bolo uvedené jeho celé\nmeno a priezvisko, v ďalšom obsahu dotknutého rozsudku nebol popis skutkov primerane\nupravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb (vrátane osoby sťažovateľa),\no ktorých vine nebolo týmto rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ sa domnieva, že ani\npostup Špecializovaného trestného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet rozsudku\nzvolil pre označenie jeho osoby iniciály\n\npožiadavku rešpektovania prezumpcie\n\nneviny voči jeho osobe a tiež požiadavku nestrannosti a nezaujatosti nezabezpečil. Podľa\nsťažovateľa mal Špecializovaný trestný súd v záujme rešpektovania uvedeného princípu\na tiež v záujme zabránenia vzniku pochybností o nestrannosti a nezaujatosti senátu\nprejednávajúceho trestnú vec sťažovateľa vylúčiť vec spoluobžalovaného, ktorého sa\ndohoda o vine a treste týkala, na samostatné konanie, kde by o nej rozhodol iný senát.\nSťažovateľ dodáva, že sa podobného postupu senát Špecializovaného trestného súdu\n(pozostávajúci z dvoch totožných členov) dopustil aj v ďalšom rozsudku Špecializovaného\ntrestného súdu č. k. BB-4 T 31/2017-4878 z 20. novembra 2017 týkajúceho sa ďalšieho\nspoluobvineného.\n\nV\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nna\n\ntomto\n\nmieste\n\nsťažovateľ\n\npokračuje\n\nv argumentácii, v rámci ktorej prezentuje ďalšiu skutočnosť, na ktorú upozornil aj vo svojej\nžiadosti o prepustenie z väzby z 5. februára 2020 a ktorá podľa jeho názoru preukazuje\nzaujatosť predsedu senátu konajúceho o jeho väzobnej veci. Podľa tvrdenia sťažovateľa sa\nmal predseda senátu pri úkone nazerania do spisu vykonaného 22. februára 2019\npred sťažovateľom a jeho spoluobžalovaným vyjadriť, aby sa v prebiehajúcom konaní\nzdržali obštrukcií a podávania námietok a že im v takomto prípade zabezpečí skoré\nrozhodnutie s čo najnižším trestom. Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdenia vyvodzuje\nzáver o zápornom vzťahu predsedu konajúceho senátu voči sťažovateľovi a jeho\nspoluobžalovanému nasvedčujúcom o jeho zaujatosti proti nim. Postup Špecializovaného\n\n4\n\ntrestného súdu, ktorý sa s touto v žiadosti o prepustenie z väzby uplatnenou námietkou\nzaujatosti vysporiadal konštatovaním, že o nej nebude konať, keďže sa s takto\nprezentovanými skutočnosťami v danej trestnej veci už v minulosti vysporiadal, a to listom\nz 13. mája 2019 a listom z 26. apríla 2019, považuje sťažovateľ za arbitrárny a z ústavného\nhľadiska neudržateľný. Toto pochybenie podľa vyjadrenia sťažovateľa najvyšší súd\nnenapravil.\n4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že je v súčasnom štádiu\ntrestného konania jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keď podľa jeho názoru existencia\npodozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach tzv. kajúcnikov\na podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody dlhodobého trvania\nväzby. Podľa jeho vyjadrenia sa označené výpovede kajúcnikov v ďalšej fáze konania\nnijako neposilnili ďalšími relevantnými dôkazmi, ale zostali na „mŕtvom bode“, čo podľa\nneho spochybňuje zákonnosť ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ tvrdí, že jeho obvinenie\nvzniklo iba na základe výpovede týchto kajúcnikov, ktorí sa priznali a páchaním ďalšej\ntrestnej činnosti, t. j. krivej výpovede a krivej prísahy získali svoju beztrestnosť a status\nsvedkov.\n5. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú aj\nrozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré po dobu pätnástich mesiacov v šiestich\nkonaniach iniciovaných sťažovateľom podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku\nopakovane používajú stereotypné formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými\nrelevantnými okolnosťami veci.\n6. K dôvodom útekovej väzby, ktorá bola u sťažovateľa (okrem ostatných dôvodov)\nustálená, sťažovateľ dôvodí, že v jeho prípade nemá žiadne zákonné opodstatnenie.\nSťažovateľ spochybňuje argumentáciu, ktorou konajúce súdy tento dôvod podporili\na v ktorej poukázali na to, že sa sťažovateľ v minulosti ukrýval na území Českej republiky\na že disponoval falošnými dokladmi, o čom mal vypovedať jeden zo spolupracujúcich\nkajúcnikov. Sťažovateľ namieta, že je uvedená výpoveď účelová, a teda nepravdivá, keď ju\noznačený kajúcnik podal iba v záujme získania vlastnej beztrestnosti. Sťažovateľ v tomto\n\n5\n\nkontexte dôvodí, že účelom jeho označeného pobytu v minulosti v Českej republike nebolo\nvyhýbanie sa trestnému stíhaniu, ale jeho podnikateľské aktivity, keď navyše mesto Praha\nv Českej republike navštevoval v minulosti pravidelne, a to na účel výlučne obchodnej\nčinnosti. Podľa jeho vyjadrenia obsah spisu v jeho trestnej veci (záznamy o sledovaní\nsťažovateľa v inkriminovanom období pobytu v Českej republike) preukazuje, že označený\npobyt v Českej republike nemal charakter ukrývania sa, keďže sa sťažovateľ podľa svojho\nvyjadrenia pohyboval po meste Praha úplne voľne a slobodne, bez zmeny výzoru a identity,\nteda bez falošných dokladov.\n7. Sťažovateľ v ďalšej argumentačnej rovine ústavnej sťažnosti spochybňuje dôvody\nkolúznej väzby prezentované konajúcimi súdmi v ich jednotlivých väzobných\nrozhodnutiach. V konkrétnosti poukazuje na jeden z dôkazov, tzv. SD-kartu s nahrávkou,\nktorá má podľa záverov väzobných rozhodnutí obsahovať rozhovor sťažovateľa a ďalšieho\nspoluobžalovaného, z obsahu ktorého má vyplývať ich spoločná snaha ovplyvniť výpoveď\npoškodeného v inej trestnej veci poskytnutím majetkového prospechu a tiež vyhrážkami.\nSťažovateľ dôvodí, že ani on a ani dotknutý spoluobžalovaný nie sú osobami, ktorých\nrozhovor je na nahrávke zachytený. Na tomto mieste ďalej formuluje tvrdenie, že\nsvedkovia, na ktorých sa odvolávala obžaloba a následne konajúce súdy a ktorí mali\nvypovedať o zastrašovacích praktikách používaných sťažovateľom a spoluobžalovaným\nv priebehu existencie zločineckej skupiny, takéto svoje výpovede v uvedenom smere\nna hlavnom pojednávaní úplne vyvrátili. Ďalej tiež k argumentácii Špecializovaného\ntrestného súdu, ktorý poukázal v uznesení na konkrétny prípad, v ktorom po zadržaní\njedného z dílerov drog mal sťažovateľ a spoluobžalovaný stotožniť svedkov, ktorí\nvypovedali proti nim, a poveriť nižšie postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli\npotrebné opatrenia, sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že podkladom tejto argumentácie je\nanalýza z vykonaného odpočúvania, ktorú sťažovateľ hodnotí ako nepodloženú subjektívnu\nhypotézu vytvorenú selekciou určitých častí zachytenej komunikácie. V závere tejto časti\nargumentácie sťažovateľ spochybňuje konkrétneho špecifikovaného svedka kajúcnika,\nktorého považuje za nedôveryhodného mnohonásobného recidivistu, ktorý vypovedá proti\nnemu podľa jeho presvedčenia z osobnej pomsty.\n\n6\n\n8. Napokon posledný z formulovaných väzobných dôvodov – preventívnu väzbu\nsťažovateľ vyvracia argumentáciou, že predchádzajúcej trestnej činnosti, za ktorú bol\nv minulosti odsúdený a na ktorú sa väzobné rozhodnutie odvoláva, spáchal vo veku\nmladistvého, pričom odsúdenie mu bolo zahladené, ďalej že obsah spisu v posudzovanej\naktuálnej trestnej veci (záznam zo sledovania jeho osoby) vypovedá o jeho dennom režime\nbezúhonného občana a napokon, že zdrojom jeho príjmov boli v minulosti výlučne legálne\n(podnikateľské) aktivity konateľa prosperujúcej obchodnej spoločnosti.\n9. K naplneniu materiálnej podmienky väzby, teda k existencii podozrenia\nzo spáchania trestnej činnosti sťažovateľ argumentuje, že špecifikovaní vypočutí svedkovia\npopreli existenciu údajnej zločineckej skupiny a jej aktivity. Vo vzťahu k trestnému činu\núkladnej vraždy, ktorý vedené trestné stíhanie zahŕňa, sťažovateľ uvádza, že jediným\ndôkazom, o ktorý sa v uvedenom prípade obžaloba opiera, je výpoveď špecifikovaného\nspolupracujúceho svedka, ktorú sťažovateľ hodnotí ako ničím nepodložené tvrdenia tzv.\nkajúcnika. Jeho výpoveď je podľa vyjadrenia sťažovateľa spochybnená výsluchmi iných\nšpecifikovaných svedkov, ktoré podľa sťažovateľa spochybňujú svedkom – kajúcnikom\nprezentovaný motív označeného skutku, a teda definitívne spochybňujú pravdivosť\nvýpovede tohto svedka.\n10. V závere argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľ spochybňuje náležitosť tej\nčasti odôvodnia väzobných rozhodnutí, v rámci ktorých sa mali konajúce súdy vysporiadať\ns možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa miernejším alternatívnym opatrením –\ndohľadom mediačného a probačného úradníka. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v tomto smere\nkonajúce súdy úplne opomenuli vykonať test proporcionality väzby sťažovateľa medzi\nrizikom naplnenia väzobných dôvodov a osobnou slobodou sťažovateľa. Sťažovateľ\nv úplnom závere argumentácie formuluje aj námietku porušenia požiadavky urýchleného\nprejednania väzobnej veci v prípade postupu oboch súdov konajúcich o jeho žiadosti\no prepustenie z väzby z 5. februára 2020.\n11. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nv jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\n\n7\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na jeho práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom\npod č. k. BB-4 T 36/2018-17065 a jeho uznesením z 10. februára 2020 a postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 5/2020 a jeho uznesením\nz 26. februára 2020, predmetné rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho\nsúdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal tiež sťažovateľovi\nprimerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho\nzastúpenia.\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n12. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\n\n8\n\nna ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nna predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh\nna začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je\npodaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel\nžiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá\nnáležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne\nneoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených\npráv postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho\nžiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne nebola väzba sťažovateľa nahradená\nmiernejším opatrením – dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež postupom\na uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa uplatnená\nproti uvedenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu Špecializovaného trestného\nsúdu.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2\na 5 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru predchádzajúcim postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní\nč. k. BB-4 T 36/2018-17065 a jeho uznesením z 10. februára 2020\n17. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje\nústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám\nposkytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.\nVo vzťahu k označenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu Špecializovaného\n\n9\n\ntrestného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponoval sťažovateľ opravným\nprostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť\nnajvyšší súd ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred najvyšším súdom\nnepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom\nrozhodnutí (a jemu predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade\npredstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu\nk napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).\nVzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv uznesením č. k BB4 T 36/2018-17065 z 10. februára 2020 a jemu predchádzajúcim postupom odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2\na 5 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Tost 5/2020\na jeho uznesením z 26. februára 2020\n18. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je\ngarantované čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného\nna urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť\nnariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť\nvo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom\nprepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného\nustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr.\nIII. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015,\nIII. ÚS 183/2018).\n\n10\n\n20. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako\naj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný\nsúd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n21. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného postupu a uznesenia\nnajvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,\no ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp.\nnemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené alebo či mala byť väzba\nsťažovateľa nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade\nobmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou\nsťažovateľa (ktorú prezentuje sťažovateľ aj v ústavnej sťažnosti) vysporiadal adekvátne\na preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné a či\nnajvyšším súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej právnej úpravy neodporuje jej\núčelu a zmyslu.\n22. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania\n\n11\n\no osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré\nsú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru\naplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité\nodôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje\nrozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,\nIII. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).\n23. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 18 až 22 odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.\n24. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia Špecializovaného\ntrestného súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa\npožiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020).\nZ odôvodnenia oboch rozhodnutí vyplýva, že sa konajúce súdy v prvom rade vyjadrili\nk splneniu materiálnej podmienky väzby, teda k existencii podozrenia zo spáchania\ntrestných činov, pre ktoré bola na sťažovateľa podaná obžaloba, pričom dospeli k záveru, že\nje existencia takéhoto podozrenia dostatočne podporená vykonaným dokazovaním,\npredovšetkým výsluchmi množstva špecifikovaných svedkov, kde výsledky dokazovania\ndôvodnosť podozrenia, tak ako to tvrdí sťažovateľ, vôbec neoslabujú, ale, naopak,\nposilňujú. K jednotlivým väzobným dôvodom, ktoré boli v prípade sťažovateľovho\nväzobného stíhania ustálené, konajúce súdy uviedli v prvom rade vo vzťahu k dôvodom\nútekovej väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že\nsťažovateľovi hrozí v prípade uznania viny vysoký trest – doživotný trest odňatia slobody,\npričom podľa poznatkov získaných z výsluchu špecifikovaného svedka sa mal sťažovateľ\npo údajnom spáchaní úkladnej vraždy, pre ktorú je v danom trestnom konaní stíhaný,\n\n12\n\ndlhodobo ukrývať v Českej republike, kde mal sťažovateľ zázemie (podnikateľské aktivity a\nbyt). Takisto z uvedeného výsluchu vyplýva, že sťažovateľ mal disponovať falošnými\ndokladmi Chorvátskej republiky, ktorými disponoval aj označený svedok a u ktorého boli\ntakéto doklady vyhotovené pre jeho osobu aj reálne nájdené. Sumár uvedených skutočností\npodľa konajúcich súdov odôvodňoval obavu zo skrývania sa sťažovateľa na účel vyhýbania\nsa trestnému stíhaniu, resp. trestu. K dôvodom tzv. kolúznej väzby podľa ustanovení § 71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku bolo poukázané na charakter trestnej činnosti, pre ktorú\nsa vedie trestné konanie, a to na existenciu zločineckej skupiny, kde mal mať sťažovateľ\npostavenie riadiacej osoby (spolu s ďalším spoluobžalovaným), a v tomto postavení mal\nbežne používať násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia na upevňovanie si svojho\nvplyvu, na vynucovanie si disciplíny u ostatných členov, na zastrašovanie konkurencie\na tiež vyhrážanie sa pre prípad spolupráce s políciou. V tomto kontexte bolo poukázané\nna konkrétny prípad, keď ihneď po zadržaní jedného z dílerov drog mal sťažovateľ spolu\ns druhou riadiacou osobou (spoluobžalovaným) stotožniť svedkov, ktorí vypovedali proti\nnim, a poveriť nižšie postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli potrebné\nopatrenia („vybavili ich“). O takýchto praktikách zastrašovania a obavách z fyzického\nnásilia zo strany sťažovateľa a jeho spoluobžalovaného pritom vypovedali viacerí\nsvedkovia. Konajúce súdy takisto dôvodili, že aj v prípade úkladnej vraždy, pre ktorú je\nsťažovateľ v danom konaní stíhaný, mala byť motívom vraždy skutočnosť, že obeť začala\nspolupracovať s políciou. Zároveň dodali, že dvaja špecifikovaní svedkovia popísali\nexistenciu inkriminovanej zločineckej skupiny spolu s identifikáciou jednotlivých jej členov\nvrátane ich postavenia v skupine, kde na najvyššom stupni mal stáť sťažovateľ s ďalším\nspoluobžalovaným, jeden so špecifikovaných svedkov spolu s ďalšími členmi, ktorí sa mali\nvenovať predaju drog, mali postavenie stredného článku skupiny a najnižšie články skupiny\nmali byť obsadené dílermi drog v jednotlivých mestách na Slovensku. Konajúce súdy\nzdôraznili, že väzba ako prekážka prípadných kolúznych aktivít je v danom prípade stále\nopodstatnená, keďže sa trestné konanie nachádza vo fáze súdneho konania, na ktorom sú\nvykonávané všetky relevantné dôkazy potrebné pre spoľahlivé meritórne rozhodnutie.\nNapokon, k poslednému z kategórie formulovaných väzobných dôvodov – k dôvodom\npreventívnej väzby bolo v odôvodnení väzobných rozhodnutí poukázané na charakter,\nzávažnosť, rozsiahlosť dotknutej trestnej činnosti a tiež na predchádzajúcu trestnú minulosť\n\n13\n\nsťažovateľa (právoplatné odsúdenie), na skutočnosť potreby zadovažovania si drog, ktorých\nmal byť sťažovateľ intenzívnym užívateľom, na predchádzajúci osobný život sťažovateľa,\nktorý mal byť tesne spätý s fungovaním zločineckej skupiny, na nedostatok pracovných\nnávykov sťažovateľa a financovanie osobných potrieb z vysokých finančných ziskov\nz trestnej činnosti, a v neposlednom rade na okolnosť, že mal sťažovateľ pokračovať\nv trestnej činnosti aj po prepustení z väzby v inej trestnej veci. Možnosť náhrady väzby\nsťažovateľa miernejším opatrením v podobe inštitútu dohľadu konajúce súdy vylúčili,\npretože nenašli žiadne výnimočné okolnosti prípadu vyžadované v prípade stíhania\npre obzvlášť závažný zločin ustanovením § 80 ods. 2 Trestného poriadku. K argumentácii\nsťažovateľa o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu Špecializovaného\ntrestného súdu dôvodili oba súdy, že sa s námietkami zaujatosti vznesenými sťažovateľom\nvysporiadal Špecializovaný trestný súd už v minulosti, a to listom z 13. mája 2019\n(s námietkou týkajúcou sa rozsudku č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019) a tiež\nlistom z 26. apríla 2019 (s námietkou týkajúcou sa okolností nazerania do spisu 22. februára\n2019).\n25. V prvom rade zaujal ústavný súd stanovisko k časti ústavnej sťažnosti, v ktorej\nsťažovateľ prezentuje námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti senátu\nŠpecializovaného trestného súdu rozhodujúceho o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorý\nsa so sťažovateľom uplatnenými námietkami zaujatosti subsumovanými do predmetnej\nžiadosti vysporiadal postupom podľa ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku, teda tak,\nže o námietkach nekonal s odôvodnením, že sú založené na tých istých dôvodoch, pre ktoré\nuž raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, a súčasne, že neboli námietky vznesené\nbezodkladne, kde dôvodom jednej z nich je len procesný postup súdu v konaní, a teda o nej\nsúd nekoná aj s poukazom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľ\nhodnotí takýto postup Špecializovaného trestného súdu a tiež najvyššieho súdu, ktorý\nnápravu v uvedenom smere nevykonal, ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.\nNa uvedenom mieste odkazuje ústavný súd na svoje minulé rozhodnutie (sp. zn.\nI. ÚS 322/2019), ktoré sa týka predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa a v ktorom sa\nústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa. Aj v prípade aktuálnej\nústavnej sťažnosti na záveroch svojho predchádzajúceho rozhodnutia v plnej miere zotrváva\n\n14\n\na znovu opakuje, že ak Špecializovaný trestný súd vybavil námietky zaujatosti sťažovateľa\n(uplatnené v žiadosti o prepustenie z väzby) prípisom o tom, že o predmetných námietkach\nv súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná, pretože sú založené na tých\nistých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, vysporiadal sa\ns námietkami zákonne predpísaným spôsobom. Trestný poriadok celkom zjavne rozlišuje\nrozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe. Z Trestného poriadku\na ani z namietaných článkov ústavy a dohovoru nevyplýva povinnosť, aby sa konajúci súd\nv rámci rozhodovania o väzbe duplicitne (opätovne) vysporiadal aj s námietkou zaujatosti.\nPreto, ak tak neurobil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení, nemožno z takéhoto\nregulárneho postupu súdu vyvodzovať porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4\ndohovoru.\nPre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sa so sťažovateľom nastolenou otázkou\nporušenia princípu prezumpcie neviny implikujúcou aj otázku nezaujatosti vo veci\nkonajúceho senátu inkriminovaným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu\nč. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 vysporiadal vo svojom rozhodnutí o ústavnej\nsťažnosti spoluobžalovaného sťažovateľa (sp. zn. II. ÚS 168/2020), ktorého závery\nvzhľadom na totožnosť skutkových okolností platia v plnej miere aj pre sťažovateľa. Len\nv stručnosti ústavný súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že\nrozsudok Špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019\nneobsahuje žiadne vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané ako posúdenie viny\nspoluobžalovaného sťažovateľa a že je presvedčený, že sa Špecializovaný trestný súd\nv namietanom rozsudku v rozsahu, v akom to bolo v kontexte rozsudku týkajúceho sa osoby\nuzatvárajúcej dohodu o vine a treste možné, vyhol vyvolaniu dojmu prejudikovania viny\nspoluobžalovaného sťažovateľa.\nPokiaľ ide o druhú sťažovateľom prezentovanú situáciu (údajné vyjadrenia predsedu\nsenátu adresované sťažovateľovi a spoluobžalovanému pri úkone nazerania do spisu),\nústavný súd bez ďalšieho konštatuje, že je celkom nenáležité, aby sa ústavný súd zaoberal\nničím nepodloženými tvrdeniami sťažovateľa, obviňujúcimi sudcu konajúceho súdu\nzo správania, signalizujúceho jeho zaujatosť.\n\n15\n\n26. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej sa regulárnosť dôvodov jeho\nväzby snaží spochybniť aj tvrdením o stereotypných a bezobsažných formuláciách,\npoužívaných podľa sťažovateľa konajúcimi súdmi pri rozhodovaní o jeho žiadostiach\no prepustenie z väzby podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ústavný súd\nvo všeobecnosti opätovne odkazuje na už zmienené svoje minulé rozhodnutie (sp. zn.\nI. ÚS 322/2019), ktoré sa týka predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa a v ktorom sa\nústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa. Aj v prípade aktuálnej\nústavnej sťažnosti ústavný súd na záveroch tohto svojho predchádzajúceho rozhodnutia\nv plnej miere zotrváva a znovu opakuje, že vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že\nopakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby\nv predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých\nokolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. Zároveň chce ústavný súd\nupriamiť pozornosť na ďalšiu zásadnú skutočnosť, a to že v dvoch prípadoch\nzo spomínaných väzobných rozhodnutí najvyššieho súdu (uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 a sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019), ktorým\nsťažovateľ spomenuté nedostatky vytýka, boli označené rozhodnutia najvyššieho súdu\npodrobené na základe sťažovateľom uplatnených ústavných sťažností posúdeniu zo strany\nústavného súdu, kde ústavný súd nenašiel v odôvodnení dotknutých rozhodnutí nedostatky\nv podobe nenáležitého odôvodnenia, práve naopak, posúdil kvalitu ich odôvodnenia ako\nústavne konformnú a kompatibilnú s príslušnými článkami dohovoru (pozri II. ÚS 84/2019\na I. ÚS 322/2019). Napokon, pokiaľ ide o kvalitu odôvodnenia ďalších zostávajúcich\nväzobných rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, aj táto sa\nza predpokladu uplatnenia ústavnej sťažnosti stane predmetom prieskumu zo strany\nústavného súdu.\n27. Ústavný súd vo vzťahu k ďalšej argumentačnej línii ústavnej sťažnosti\nkonštatuje, že jej ťažiskom je snaha sťažovateľa spochybniť výsledky dôkazného procesu,\njednak z hľadiska danosti konkrétnych skutočností, odôvodňujúcich jednotlivé väzobné\ndôvody konštatované väzobným rozhodnutím, ako aj z hľadiska existencie podozrenia\nzo spáchania trestnej činnosti sťažovateľa ako materiálnej podmienky väzby. Svoju\nargumentáciu v tomto smere sťažovateľ v najpodstatnejšej miere zameriava proti\n\n16\n\nsvedectvám tzv. kajúcnikov, kde tejto kategórii svedectiev vytýka ich nevierohodnosť\na účelovosť, motivovanú snahou o získanie benefitov v podobe korigovania výšky trestu či\nbeztrestnosti. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej\nv minulosti prezentoval svoje postoje k uvedenému inštitútu využívanému v trestnom\nkonaní, ktorý zvykne byť obhajobou v konkrétnych trestných konaniach veľmi intenzívne\nnapádaný. V Trestnom poriadku zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem\ntrestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené,\nv niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej skupiny),\nstanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej činnosti, pričom\ntento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý orgánom\nčinným v trestnom konaní a súdom poskytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú\nsúčinnosť (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016, III. ÚS 11/2019). Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov\nposkytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné\nvýhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne\nvšak ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého,\nktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom pre vyslovenie porušenia\npráva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti\nBulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je\nodsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri\nnapr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03;\nLorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004,\nč. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou,\nadresovanou konajúcemu súdu, dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda\nzrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré\nvyužijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka,\nnemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie,\nku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak ako to vyplýva\nz judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku\n(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov),\nv záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je\n\n17\n\npovinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných\nsvedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií\nspravodlivého procesu (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016, III. ÚS 11/2019,\nII. ÚS 112/2020).\n28. Ústavný súd je toho názoru, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných\nrozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri bod 24 odôvodnenia tohto uznesenia), základná\nmateriálna podmienka väzby sťažovateľa, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania\nvyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších výsledkov\ndokazovania, majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu. Pokiaľ ide\no námietky formulované v ústavnej sťažnosti, spochybňujúce doterajšie výsledky\ndôkazného procesu, predovšetkým výpovede tzv. kajúcnikov ich konfrontáciou s vlastnými\nsubjektívnymi hodnoteniami dôkazov predostretými sťažovateľom, ústavný súd poukazuje\nna svoju ustálenú judikatúru. V nej opakovane judikuje, že pri rozhodovaní o väzbe\nobvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú v danom\nštádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti dostatočne\nodôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného trestného činu, keď hĺbkové\nhodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne\npo ukončení dokazovania (pozri napr. II. ÚS 259/2019, II. ÚS 112/2020). Ďalej tiež ústavný\nsúd uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali ako dôvody podporujúce\nútekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľa ustálená, ktoré zároveň\npodľa súdov vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejším opatrením (keď\nv prípade obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ stíhaný, výnimočné\nokolnosti, požadované v takomto prípade Trestným poriadkom, konajúcimi súdmi\nidentifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu ako vágne a nepresvedčivé, práve\nnaopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň výpovedné. Ústavný súd\npoznamenáva, že sa mu obrana sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným právnym\nzástupcom, v rámci ktorej v ústavnej sťažnosti prezentuje miestami celkom nenáležité\ntvrdenia (napríklad, že výpovede označených svedkov kajúcnikov sú „krivou výpoveďou\na krivou prísahou“ a že je jeden z kajúcnikov „policajnou figúrkou“, že „orgány činné\nv trestnom konaní s jeho pomocou odštartovali trestné stíhanie“ a že orgány činné\n\n18\n\nv trestnom konaní „zastrašovali obvinené osoby a ponukami rôznych odklonov získali\nvynútené svedectvá“), javí ako celkom nekritická, dokonca prekračujúca zo strany právneho\nzástupcu sťažovateľa pomyselné hranice profesionality.\n29. Ústavný súd tak vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery odôvodnenia\ndotknutého väzobného rozhodnutia korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia\nnie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené\na sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových\nokolností, významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že\nrelevantným otázkam, formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe sťažovateľa, bola\nposkytnutá náležitá a presvedčivá odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi\nprezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem\n(príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako\nnepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú\npodobu. Ústavný súd tak uzatvára, že sa najvyšší súd posúdením sťažovateľovej väzobnej\nveci zaoberal dostatočne, náležite a primerane.\n30. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ v súvislosti s formulovanou argumentáciou\no nedostatku nestrannosti konajúceho senátu prejednávajúceho jeho väzobnú záležitosť\nnamieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej tiež formuluje\nporušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v rámci uvedeného\nväzobného rozhodovania. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú\nslobodu je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného\nna súdnu ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu väzby, ktoré zahŕňa požiadavku\nurýchleného rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie\nako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže\nv zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy\nkorešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,\nIII. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, II. ÚS 122/2019). Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu\npre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“\n\n19\n\nveciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bienfondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých\npredmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste.\nVychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie\no väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969).\nProcesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Obdobne\nna to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania všeobecných súdov,\nktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami\nvo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo\nzáväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ods. 1\na 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6\ndohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.\nProcesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej\nčasti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení\n(resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.\nPokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný\nsúd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v nasledujúcich štádiách väzobného\nrozhodovania (napr. preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení\nväzby a pod.) poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je\naplikovateľný v rámci primárneho rozhodovania o vzatí do väzby. Pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu vydaným v rámci väzobného\nkonania (rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) a obsahom čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (inými slovami z dôvodu neaplikovateľnosti\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na väzobné konanie; v prípade čl. 5 ods. 3\ndohovoru na dotknuté väzobné konanie o žiadosti o prepustenie z väzby) boli sťažovateľom\nformulované námietky porušenia uvedených článkov ústavy a dohovoru namietaným\nuznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom posúdené ako zjavne\nneopodstatnené.\n\n20\n\n31. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil\nústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia všetkých jeho označených práv\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 5/2020 z 26. februára 2020 a jemu\npredchádzajúcim postupom ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\nK namietanému porušeniu požiadavky urýchleného rozhodovania väzobných\nvecí v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom Špecializovaného\ntrestného súdu v konaní vedenom pod č. k. BB-4 T 36/2018-17065 a postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 5/2020\n32. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj\nna rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného\nkonania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.\nÚstavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal\npožiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa\nz hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých\nokolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti\no prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru\nnezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla\nzodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca\n(III. ÚS 255/03, III. ÚS 636/2017, II. ÚS 127/2020). O žiadosti sťažovateľa o prepustenie\nz väzby z 5. februára 2020, ktorá bola Špecializovanému trestnému súdu doručená\n6. februára 2020, tento rozhodol uznesením z 10. februára 2020, ktorého písomné\nvyhotovenie sťažovateľovi doručil 13. februára 2020. Od predloženia žiadosti sťažovateľa\no prepustenie z väzby Špecializovanému trestnému súdu, keď bolo preň reálne možné\npristúpiť k rozhodovaniu, do dňa rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a jeho\ndoručenia sťažovateľovi uplynula doba sedem dní. O sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal\nproti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu priamo na hlavnom pojednávaní 10. februára\n2020, ktorú však po doručení tohto prvostupňového uznesenia 13. februára 2020 písomne\n\n21\n\nodôvodnil až podaniami z 20. februára 2020 (samotný sťažovateľ) a 24. februára 2020\n(obhajca sťažovateľa), rozhodol najvyšší súd 26. februára 2020 a podľa vyjadrenia\nsťažovateľa mu bolo predmetné rozhodnutie doručené 4. marca 2020. Od predloženia\nkvalifikovaného odôvodnenia uplatnenej sťažnosti (24. februára 2020), keď bolo\npre najvyšší súd reálne možné pristúpiť k rozhodovaniu o nej, do dňa doručenia uznesenia\nnajvyššieho súdu sťažovateľovi uplynula doba deviatich dní. V zmysle citovanej judikatúry\nje doba nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca\nz hľadiska záruk poskytovaných namietanými čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4\ndohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z uvedených informácií,\nv posudzovanom prípade sťažovateľa skutočná dĺžka prvostupňového väzobného konania\na ani druhostupňového väzobného konania odporúčanú lehotu jedného mesiaca nepresiahla.\nNaopak, možno konštatovať, že konajúce súdy rozhodli vo veľmi krátkych lehotách.\nVzhľadom na prezentované skutočnosti sa javí námietka sťažovateľa o porušení požiadavky\nurýchleného prejednania jeho väzobnej veci postupom Špecializovaného trestného súdu\na najvyššieho súdu v označených konaniach ako prima facie neopodstatnená. Vychádzajúc\nz uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n33. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť\ntak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné stíhanie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-úteková", "väzba-trvanie", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "väzba-dôvody väzby", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "dokazovanie-zásada voľného hodnotenia dôkazov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "svedok-výsluch svedka", "trestný čin-obzvlášť závažný zločin", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "väzba-preventívna", "väzba-kolúzna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dc8911bc-7385-47d7-a1dc-1a7ff8071e4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.168.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 168/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.168.2020.1"}, {"guid": "ussr:9eae8ae1-3b51-4d34-9927-eaac963df2e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 127/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1"}, {"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:4ec58dc8-bbc1-4808-904f-3fa01e1b00ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.259.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.259.2019.1"}, {"guid": "ussr:af688cc9-3eec-46bc-b2eb-02d2fe54533b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 322/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1"}, {"guid": "ussr:e665b00b-25b5-489c-8ae1-1d5ad81d2c59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.122.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2019 z 6. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.122.2019.1"}, {"guid": "ussr:6a973891-c92d-4d1d-9207-94b86037cb28", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 84/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 84/2019 z 23. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-23", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1"}, {"guid": "ussr:3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2019 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1"}, {"guid": "ussr:a2f04d09-32ca-4ba9-a39f-0a14748400e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 183/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1"}, {"guid": "ussr:a92f8453-d6b9-4ff6-a108-e15998ca02d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 636/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 636/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1"}, {"guid": "ussr:b3063ad8-a41e-4ffe-91f4-3ae2fefbccfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1"}, {"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:7a0ed3f5-59e8-446f-805e-9bdaa9a61689", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0ed3f5-59e8-446f-805e-9bdaa9a61689"}, {"guid": "ussr:8c99ac9e-c803-440c-9d36-46bf197b5e82", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/06 z 21. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-21", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c99ac9e-c803-440c-9d36-46bf197b5e82"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d719d9dd-89fe-4e30-b18f-a61916146a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1"}, {"guid": "ussr:0b36d9af-061d-4d36-a81b-b332d58dd845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1"}, {"guid": "ussr:1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1"}]}