{"guid": "ussr:9214099d-9bef-416a-8ddc-8412ecc14383", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.342.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 342/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 342/2019 z 15. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 342/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.342.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9214099d-9bef-416a-8ddc-8412ecc14383", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.342.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.342.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.342.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 342/2019-52\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr.\n\nIvetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného\nporušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 64/2018 a jeho uznesením zo 16. júla 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 64/2018 a jeho uznesením\nzo 16. júla 2019 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 64/2018\nzo 16. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3.\n\np r i z n á v a úhradu trov konania v sume 533,88 €\n\n(slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky p o v i n n ý\n\nvyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, advokátska\n\nkancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nč. k. II. ÚS 342/2019-19 z 21. novembra 2019 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 64/2018 a jeho uznesením zo 16. júla\n2019.\n2. Podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v replike z 31. januára\n2020 a podpredsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 15. januára 2020 vyslovili súhlas,\naby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných\ndôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol stranou konania vedeného\nOkresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 C 95/2011, a to ako\nžalovaný. Jeho bývalá manželka žalobkyňa\n\n(ďalej len „žalobkyňa“) sa\n\n2\n\nv konaní domáhala zaplatenia sumy 32 500 € z titulu vyporiadania spoločného majetkového\npráva manželov. Manželstvo sťažovateľa a žalobkyne bolo rozvedené rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 31 C 421/2004 z 27. septembra 2007, ktorý sa stal právoplatným 14. novembra\n2007.\n4. Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala na to, že po rozvode manželstva došlo\n23. septembra 2009 k uzatvoreniu „Dohody rozvedených manželov o vyporiadaní\nspoločného členstva v družstve a o vyporiadaní spoločného nájmu k bytu“ (ďalej len\n„dohoda“) tak, že ich spoločný nájom k družstevnému bytu zanikol a výlučným nájomcom\nbytu, ako aj výlučným členom bytového družstva sa stal sťažovateľ. Účinnosť dohody\nnastala dňom jej doručenia bytovému družstvu 23. septembra 2009.\n5. V konaní vedenom okresným súdom bolo sporné, či uzatvorenou dohodou bolo\nvyporiadané spoločné členstvo v družstve ako majetkové právo alebo či zostala\nnevyporiadaná\n\nmajetková\n\nhodnota\n\ntohto\n\npráva,\n\nktorá\n\npodľa\n\nžalobkyne\n\nprešla\n\ndo podielového spoluvlastníctva, a vzhľadom na túto skutočnosť žalobkyňa požadovala\nvýplatu polovice tohto majetkového práva. Sťažovateľ, naopak, argumentoval tým, že\npokiaľ bolo dohodou vyporiadané spoločné členstvo manželov v bytovom družstve,\nnezostalo už žiadne „zvyškové“ právo, ktoré by sa malo následne vyporiadať.\n6. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 22 C 95/2011 z 21. februára 2012 bolo\nrozhodnuté, že základ nároku žalobkyne je dôvodný.\n7. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal\nna to, že dohoda bola súdom posúdená ako dohoda podľa ustanovenia § 705 ods. 2\nObčianskeho zákonníka (dohoda o zrušení práva spoločného nájmu k družstevnému bytu\na o tom, kto bude ako člen bytového družstva ďalej nájomcom bytu), avšak tento názor je\nnesprávny, lebo dohodou bolo vyporiadané spoločné majetkové právo bývalých manželov –\nich spoločné členstvo v bytovom družstve. Sťažovateľ poukázal aj na to, že niet žiadneho\ndôvodu, pre ktorý by sa nemal členský podiel v konaní posudzovať inak, ako je definovaný\n\n3\n\nv ustanovení § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého členský podiel predstavuje\nmieru účasti člena na družstve.\n8. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n3 Co 207/2012 z 26. septembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\n9. Vzhľadom na to, že k vyneseniu rozsudku krajského súdu došlo bez toho, aby bolo\nsťažovateľovi doručené vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu, sťažovateľ podal proti\nrozsudku krajského súdu dovolanie.\n10. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2014 z 29. februára 2016 bol\nrozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n11. Následne bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu\na po tom, ako k nemu zaujal stanovisko, novým rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n11 Co 191/2016 z 3. mája 2017 bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 C 95/2011\nz 21. februára 2012 opäť potvrdený.\n12. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.\n13. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 64/2018 zo 16. júla 2019 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni\nsťažovateľa doručené 19. augusta 2019.\n14. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že dovolacím uznesením najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.\n15. Najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia o neprípustnosti dovolania\nsťažovateľa uviedol, že právna otázka relevantná z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1\nCivilného sporového poriadku musí byť hmotnoprávnou otázkou, ktorá sa odvíja\n\n4\n\nod interpretácie napríklad ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,\nresp. iných právnych predpisov, ako aj procesnoprávnou otázkou, ktorej riešenie závisí\nna aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací\nsúd riešil a na vyriešení ktorej založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie teda o právnu\notázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Ak na právnej otázke nespočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, hoci by aj v priebehu konania bola súdmi posudzovaná,\nnemôže byť významná z hľadiska prípustnosti dovolania. Ďalej najvyšší súd uviedol, že\notázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí\nbyť nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, pričom\ndovolateľ takto túto právnu otázku neformuluje. Za podstatné považoval najvyšší súd, že\nsťažovateľ ničím nespochybňuje záver krajského súdu o tom, že o vyporiadaní hodnoty\nčlenského podielu možno rozhodnúť až po zrušení spoločného nájmu a spoločného členstva\nrozvedených manželov v bytovom družstve. Vytkol sťažovateľovi, že si námietkami\nnesprávnych skutkových zistení a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov dostatočne\nneuvedomuje procesné dopady a súvislosti toho, že najvyšší súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil krajský súd.\n16. Tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ neoznačil konkrétnu právnu\notázku riešenú krajským súdom, od ktorej záviselo rozhodnutie v danej veci a ktorá nebola\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ešte vyriešená, nezodpovedá obsahu dovolania\nsťažovateľa.\n17. V právnej teórii, ale aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa za\nnesprávne právne posúdenie považuje „subsumovanie skutkového stavu pod normu\nhmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké\nvyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne\nspočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval\nsprávnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce\nsprávne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval“ (rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 M Cdo 4/2009 z 27. apríla 2010).\n\n5\n\n18. Sťažovateľ v dovolaní uviedol:\n«Žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej\ninštancie, za spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení, ktoré spočíva v tom, že\na) odvolací súd nesprávne posúdil otázku kedy možno uzavrieť dohodu bývalých\nmanželov o tom, či a komu patrí náhrada „za stratené spoločné právo“.\nb) odvolací súd nesprávne posúdil obsah spoločného členstva v družstve.\nc) ak v dohode o vysporiadaní „členstva v družstve“ si bývalí manželia nedohodli\nodplatu, má to za následok, že takéto vysporiadanie možno „doplniť“ tým, že ten\nz manželov, ktorý sa nestal nadobúdateľom členského podielu, si môže uplatniť právo\nna náhradu aj po uzavretí takejto dohody.»\n19. Pokiaľ ide o právnu otázku uvedenú v písmene a) dovolania, sťažovateľ rozvinul\nargumentáciu o nesprávnosti právneho posúdenia tejto otázky krajským súdom v bodoch 15\naž 21 dovolania.\n20. Práve so zreteľom na skutočnosť, že sťažovateľ sa v konaní bránil tým, že on\na žalobkyňa si svoje majetkové práva dohodou vysporiadali, pričom žalobkyňa tvrdila opak,\nokresný súd predtým, než by rozhodoval o výške nároku žalobkyne, rozhodol o základe\ntohto nároku tak, že je daný. Je teda zrejmé, že práve posúdenie, či „je čo vysporiadavať\nalebo nie“, bolo podstatnou otázkou pre rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj krajského\nsúdu.\n21. V odvolaní sťažovateľ poukázal na to, že pokiaľ okresný súd vychádzal\nz rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 26/2010, sp. zn. 3 Cdo 98/2003 a sp. zn.\n1 Cdo 289/2006, z ktorých má vyplývať, že v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu\nk bytu nie je daný zákonný podklad vytvárajúci priestor na finančné vyrovnanie hodnoty\nčlenského podielu družstevného bytu, tieto sa skutočne týkajú „osobitného druhu konania\no zrušení spoločného nájmu“. Ani jedno z nich sa však netýka dohody rozvedených\nmanželov o spoločnom nájme a o vyporiadaní členského podielu v bytovom družstve,\npričom žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka nebráni tomu, aby jedným právnym\núkonom sa účastníci dohodli tak o spoločnom nájme, ako aj o vyporiadaní členského\npodielu v bytovom družstve.\n\n6\n\n22. Krajský súd opätovne poukázal na judikatúru označenú v rozsudku okresného\nsúdu a skonštatoval, že do doby zániku spoločného nájmu a spoločného členstva v bytovom\ndružstve nemožno vyporiadanie týkajúce sa tohto majetkového práva vykonať.\n23. Sťažovateľ v dovolaní rozvinul argumentáciu, že záver krajského súdu o tom, že\nnemožno jedným právnym úkonom vyporiadať aj spoločný nájom manželov v družstve,\naj spoločné členstvo manželov v družstve, je nesprávny, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia\nprávneho predpisu a opätovne poukázal na to, že aj krajským súdom označené rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sa vzťahujú na konanie o zrušení spoločného nájmu, nie teda na dohodu\no zrušení spoločného nájmu a vyporiadaní spoločného členstva v družstve. Preto otázku, či\nmožno takúto dohodu uzavrieť, treba považovať za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu nebola riešená.\n24. Je nesporné, že ide o právnu otázku a jej vyriešenie krajským súdom bolo jedným\nz dôvodov, pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.\n25. Pokiaľ ide o právnu otázku uvedenú v písmene b) dovolania, sťažovateľ poukázal\nv odvolaní na to, že dohodou bolo vyporiadané spoločné členstvo manželov v bytovom\ndružstve tak, že sa toto zmenilo na individuálne, a poukázal na to, že jedinou definíciou\nčlenského podielu je definícia uvedená v ustanovení § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka,\npričom neexistuje žiadna iná právna úprava, ktorá by umožňovala členský podiel\nidentifikovať mimo členstva v družstve.\n26. Podľa krajského súdu ustanovenie § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka obsahuje\nsíce úpravu otázok spojených s členským podielom v bytovom družstve, ale netýka sa\nvyporiadania členského podielu ako majetkového práva bývalých manželov, ktoré tvorilo\ndo zániku manželstva ich bezpodielové spoluvlastníctvo.\n27. Sťažovateľ v dovolaní v bode 22 a 23 poukázal na to, že tento právny názor\nspočívajúci v oddelení zákonnej definície členského podielu podľa ustanovenia § 223 ods. 2\n\n7\n\nObchodného zákonníka na účel vyporiadania spoločného členstva v bytovom družstve\nmedzi bývalými manželmi považuje za nesprávny a že iný obsah „členstva v družstve“\nnemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, keďže členstvo v bytovom\ndružstve je charakterizované a pojmovo späté s členským podielom patriacim jednotlivým\nčlenom.\n28. V súvislosti s právnou otázkou uvedenou v písmene c) dovolania treba uviesť, že\npodrobné argumenty uviedol sťažovateľ v bodoch 24 až 28 dovolania. Poukázal na to, že\nvýklad tejto otázky je výkladom ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pokiaľ\núčastníci uzatvorili dohodu písomne s konkrétnym obsahom, nie je možné následne\nposkytnúť ochranu takému právu jedného z účastníkov právneho úkonu, ktoré ide za rámec\nobsahu právneho úkonu vyjadreného písomne.\n29. Ani táto posledná otázka nie je otázkou skutkovou, keďže sa týka právneho\nposúdenia toho, či nedohodnutie odplaty v dohode o vyporiadaní členstva v bytovom\ndružstve nie je potrebné vykladať v súlade s obsahom tohto právneho úkonu, teda tak, že\nodplata dohodnutá nebola.\n30. Ustanovenie § 447 Civilného sporového poriadku taxatívne vymenúva dôvody,\nna základe ktorých dovolací súd dovolanie odmietne. Keďže v prípade dovolania\nsťažovateľa založeného na prípustnosti podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného\nsporového poriadku nebol daný žiaden z taxatívne vymenovaných dôvodov na jeho\nodmietnutie, nebol najvyšší súd oprávnený odmietnuť ho (teda meritórne ho nepreskúmať).\nAk dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie dôvodné nie je, zamietne ho (§ 448\nCivilného sporového poriadku). Predtým je však povinný ho preskúmať a dať odpoveď\nna podstatné otázky nastolené v dovolaní. Najvyšší súd však takto nepostupoval a zasiahol\ntým do označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.\n31. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa:\n\n8\n\n- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdom\nzakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd,\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 64/2018 zo dňa\n16.7.2019 porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo 64/2018 zo dňa 16.7.2019 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy\ntohto konania.“\nII.\nVyjadrenia najvyššieho súdu a žalobkyne, ako aj replika sťažovateľa\n32. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobkyne JUDr. Jarmily Machovej, advokátska\nkancelária, Štúrova 20, Košice, z 20. decembra 2019 doručeného ústavnému súdu\n30. decembra 2019 vyplýva, že sa s ústavnou sťažnosťou nestotožňuje v celom jej rozsahu\ns tým, že ju subjektívne vníma ako obštrukciu, keďže už od podania žaloby sťažovateľ robil\núkony s cieľom oddialenia okamihu vyhlásenia rozhodnutia a v snahe vyhnúť sa plneniu.\nStotožňuje sa v celom rozsahu s vyčerpávajúcou a vecnou právnou argumentáciou\nvšeobecných súdov, ktorá zodpovedá požiadavkám na zdôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nje zrozumiteľná, pričom právne závery a posúdenia vychádzajú z predložených argumentov.\nPodstatou podanej ústavnej sťažnosti je okolnosť, že najvyšší súd nedal sťažovateľovi\nrelevantné odpovede na ním nastolené otázky. To, či najvyšší súd otázky nastolené\nsťažovateľom zodpovedal spôsobom, ktorý je v súlade s požiadavkami na zdôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, je vecou, ktorá kompetenčne plne spadá pod posúdenie ústavného\nsúdu. Z pohľadu elementárnej logiky však sťažovateľ dostal v rozsudkoch okresného súdu\na krajského súdu zdôvodnenie, ktorému možno bez ťažkostí porozumieť a pri troche\n\n9\n\nrešpektu k rozhodnutiam orgánov súdnej moci aj akceptovať. Podľa názoru žalobkyne\nv skutočnosti nejde o vec právneho názoru (ako sa o tom snaží sťažovateľ ústavný súd\npresvedčiť), lebo ide o obštrukcie, množenie a naťahovanie súdnych sporov. Vnútorná\napologetika obsahu podanej ústavnej sťažnosti smeruje k pretláčaniu určitých statusových\nprávnych názorov sťažovateľa k už zodpovedaným právnym otázkam a v teoretickej rovine\nby sa dala negatívne prirovnať k Occamovej teórii britvy (ekonomika myslenia – Entia non\nsunt multiplicanda praeter necessitatem) ako problému nekonečnej rozmanitosti teórií, ktoré\nvedú k rovnakým výsledkom. Žalobkyňa preto požaduje, aby ústavný súd vyslovil, že\noznačené práva sťažovateľa porušené neboli.\n33. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2019-234,\nCpj 116/2019 z 15. januára 2020 doručeného ústavnému súdu 21. januára 2020 vyplýva, že\nnajvyšší súd rozhodol v súlade so zaužívanou praxou a jeho uznesenie nie je možné\npovažovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo\nzmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa a uznesenie riadne odôvodnil.\n34. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 31. januára 2020 doručenej\nústavnému súdu toho istého dňa, ktorou táto reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu a právnej zástupkyne žalobkyne, vyplýva, že pokiaľ ide o vyjadrenie\npodpredsedníčky najvyššieho súdu, toto obsahuje len konštatovanie základných faktov\ns tým, že uznesenie najvyššieho súdu nie je svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Toto\nvyjadrenie teda neobsahuje žiadnu odpoveď na konkrétne sťažnostné námietky a vyplýva\nz neho stav argumentačnej núdze najvyššieho súdu v predmetnej veci. Sťažovateľ\nv skutočnosti v dovolaní správnosť skutkových zistení, resp. hodnotenia dôkazov\nnenamietal. Namietal zrozumiteľným a jasným spôsobom iba právne otázky, ktoré boli\nposúdené nesprávne.\nPrávna zástupkyňa žalobkyne sa k meritu veci nevyjadrila a vo svojom podaní\nobviňuje sťažovateľa z obštrukcií, množenia a naťahovania súdnych sporov. Sťažovateľ sa\nproti takémuto obvineniu dôrazne ohradzuje, pričom uvádza viaceré konkrétne skutočnosti,\nz ktorých podľa jeho názoru nepravdivosť, resp. nepodloženosť obvinenia vyplýva. Ďalšia\n\n10\n\nčasť vyjadrenia právnej zástupkyne žalobkyne je v kontexte posudzovanej veci\nnezrozumiteľná. Sťažovateľ v závere poznamenáva, že právny názor predkladaný\nžalobkyňou, podľa ktorého „sťažovateľ trpí nedostatkom rešpektu k rozhodnutiam súdnej\nmoci tým, že využil právne prostriedky ochrany, ktoré mu zákon poskytuje, je skôr výrazom\nfrustrácie zúčastnenej osoby, ktorá zrejme pokladá zo svojho subjektívneho hľadiska svoj\nnárok v konaní uplatnený za taký, ktorý by mal byť uspokojený, ako reflexiou platných\na účinných právnych predpisov v kontexte princípov spravodlivého súdneho konania, ktoré\nby uplatňovanie týchto právnych predpisov malo zabezpečiť“.\nIII.\nSkutkový stav veci\n35. Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 191/2016-148 z 3. mája 2017 vyplýva, že\nním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 95/2011-70 z 21. februára 2012.\nPodľa názoru krajského súdu aj keď dôjde k zániku manželstva a k zániku\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov, členský podiel rozvedených manželov\nv bytovom družstve nie je možné vyporiadať skôr, ako dôjde k zániku spoločného členstva\nrozvedených manželov v bytovom družstve. Dohoda bývalých manželov podľa ustanovenia\n§ 705 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka o ďalšom nájme družstevného bytu nie je\nviazaná na súčasné vyporiadanie spoločných majetkových práv bývalých manželov.\nDohodou o tom, kto bude ako člen družstva byt ďalej užívať, sa rieši aj otázka členského\npodielu v bytovom družstve. Naproti tomu otázka, či a akú sumu je nadobúdateľ členského\npodielu povinný vyplatiť zo zostatkovej hodnoty tohto podielu druhému účastníkovi,\nje samostatná a môže, ale nemusí byť súčasťou tejto dohody. V tejto súvislosti treba\npoukázať aj na názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 183/2010\nz 28. júna 2012, podľa ktorého o vyporiadaní hodnoty členského podielu možno rozhodnúť\naž po zrušení práva spoločného nájmu bytu a spoločného členstva rozvedených manželov\nv družstve, a to či už dohodou účastníkov alebo rozhodnutím súdu.\nZ jazykového vyjadrenia dohody nevyplýva, že by došlo k vyporiadaniu aj\nmajetkových práv podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, lebo vyporiadané bolo\niba spoločné členstvo a spoločný nájom v bytovom družstve, úpravu ktorých obsahuje\n\n11\n\nustanovenie § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie ustanovenie § 221 a nasl.\nObchodného zákonníka.\nNemožno sa stotožniť s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd mal\naplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník totiž obsahuje\nv ustanovení § 223 ods. 2 úpravu otázok spojených s členským podielom v bytovom\ndružstve (jeho výšku atď.), ale netýka sa vyporiadania členského podielu ako majetkového\npráva bývalých manželov, ktoré bolo do zániku manželstva v ich bezpodielovom\nspoluvlastníctve. Na vyporiadanie tohto členského podielu platí režim ustanovenia § 149\nods. 4 Občianskeho zákonníka (ak nedošlo k vyporiadaniu podľa ustanovenia § 150\nObčianskeho zákonníka).\nNiet pochýb o tom, že členský podiel v bytovom družstve môže byť ku dňu zániku\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov spoločným majetkovým právom manželov\na môže tvoriť predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak sa účastníci dohodli\no zrušení práva spoločného nájmu k družstevnému bytu a o tom, kto z nich bude ako člen\nbytového družstva ďalej nájomcom bytu, patrí členský podiel už len jednému z rozvedených\nmanželov. Členský podiel však zostáva naďalej spoločným majetkovým právom manželov,\nlebo dohodou bývalých manželov o zrušení práva spoločného nájmu a o zániku spoločného\nčlenstva v bytovom družstve nedochádza k jeho vyporiadaniu. Toto spoločné majetkové\nprávo môžu rozvedení manželia vyporiadať do troch rokov od zániku manželstva v rámci\ndohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. rozhodnutím súdu\nna návrh podaný na súd v tejto lehote niektorým z rozvedených manželov. Po uplynutí tejto\nlehoty už nie je možné vykonať vyporiadanie členského podielu v rámci režimu\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Platí totiž nevyvrátiteľná právna domnienka, že\nk vyporiadaniu došlo (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka).\n36. Z dovolania sťažovateľa z 2. augusta 2017 podaného proti rozsudku krajského\nsúdu sp. zn. 11 Co 191/2016 z 3. mája 2017 vyplýva, že jeho prípustnosť sa opiera\no ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že\na) krajský súd nesprávne posúdil otázku, kedy možno uzavrieť dohodu bývalých\nmanželov o tom, či a komu patrí náhrada „za stratené spoločné právo“,\nb) krajský súd nesprávne posúdil obsah spoločného členstva v družstve,\n\n12\n\nc) ak v dohode o vyporiadaní „členstva v družstve“ si bývalí manželia nedohodli\nodplatu, či to má za následok, že takéto vyporiadanie možno „doplniť“ tým, že ten\nz manželov, ktorý sa nestal nadobúdateľom členského podielu, si môže uplatniť právo\nna náhradu aj po uzavretí takejto dohody.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu právnej otázky uvedenej v písmene a) krajský\nsúd uviedol, že dohodu o vyporiadaní hodnoty členského podielu možno uzavrieť, či\no vyporiadaní hodnoty členského podielu možno rozhodnúť až po zrušení práva spoločného\nnájmu a spoločného členstva rozvedených manželov v družstve. Poukázal pritom\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 183/2010 z 28. júna 2012, podľa ktorého:\n„Možno dospieť k záveru, že o vyporiadaní hodnoty členského podielu možno rozhodnúť až\npo zrušení práva spoločného nájmu bytu a spoločného členstva rozvedených manželov\nv družstve (§ 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka) či už dohodou účastníkov, alebo\nrozhodnutím súdu. Do tej doby totiž toto právo trvá ako spoločné a nie je dovtedy ani známe\nkto sa stane výlučným nájomcom bytu a teda ani nemožno stanoviť komu patrí náhrada\nza stratené spoločné právo. Na rozdiel od bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré\nzaniká k okamihu zániku manželstva (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka), spoločný nájom\ndružstevného bytu a spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve zaniká až\nna základe dohody bývalých manželov o zrušení práva spoločného nájmu družstevného\nbytu, alebo rozhodnutím súdu (ak nejde o prípad uvedený v prvej vete § 705 ods. 2\nObčianskeho zákonníka). Do doby zániku spoločného nájmu a spoločného členstva\nv družstve nemožno teda vysporiadanie ohľadom tohto majetkového práva vykonať.“\nSťažovateľ je presvedčený o tom, že interpretácia citovaného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktorá je základom napadnutého právneho posúdenia veci krajským\nsúdom, je nesprávna, vyplýva z nepochopenia podstaty vysloveného právneho názoru\nnajvyššieho súdu, pričom najvyšší súd v označenom, ale ani inom rozhodnutí sa nevyjadril\nspôsobom, akým to urobil krajský súd v súvislosti s otázkou, či možno súčasne v jednej\nlistine dohodnúť medzi rozvedenými manželmi, kto bude po rozvode manželstva nájomcom\ndružstevného bytu, a zároveň upraviť otázku poskytnutia či neposkytnutia náhrady\nza „stratené majetkové právo“ spočívajúce v členstve v bytovom družstve. V citovanom\nrozhodnutí najvyšší súd riešil totiž zásadnú právnu otázku, či je možné v rámci vyporiadania\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadať cenu členského podielu v bytovom\n\n13\n\ndružstve skôr, ako dôjde k zániku spoločného členstva rozvedených manželov v bytovom\ndružstve. Táto otázka bola nastolená v súvislosti s konkrétnou právnou situáciou, keď medzi\nstranami bola uzatvorená dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov,\npričom súčasťou tejto dohody bol aj členský podiel v bytovom družstve, avšak k zrušeniu\nspoločného nájmu nedošlo a takýto návrh bol súdu podaný po uplynutí niekoľkých rokov\nod uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Najvyšší súd\nteda riešil otázku, či možno vyporiadať členský podiel, resp. majetkovú hodnotu členstva\nv družstve predtým, než dôjde k zrušeniu spoločného nájmu bývalých manželov\nrozhodnutím súdu či ich dohodou. V predmetnom konaní však nejde o takýto prípad, lebo\nbývalí manželia uzatvorili súčasne tak dohodu o vyporiadaní spoločného nájmu k bytu, ako\naj dohodu o vyporiadaní spoločného členstva v družstve. Nejde teda o prípad, keď dohoda\no vyporiadaní majetkového práva, ktorému zodpovedá spoločné členstvo manželov\nv družstve, predchádzala dohode o zrušení spoločného nájmu. Zo žiadneho ustanovenia\nprávneho predpisu nemožno vyvodiť výklad, ktorý si osvojil krajský súd. Podľa\npresvedčenia sťažovateľa súčasné uzatvorenie dohody o zrušení spoločného nájmu\na vyporiadaní majetkového práva je zákonom prípustným spôsobom vyporiadania. Osobitne\npotvrdzuje túto skutočnosť ustanovenie § 230 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva,\nže ani prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve na základe\ndohody nepodlieha súhlasu predstavenstva. K platnému uzatvoreniu dohody o prevode\nčlenských práv nie je teda potrebný súhlas žiadneho orgánu bytového družstva. Takýto\nrežim sa vzťahuje aj na zrušenie spoločného členstva bývalých manželov v bytovom\ndružstve.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu právnej otázky uvedenej v písmene b)\nsťažovateľ uvádza, že okresný súd, ako aj krajský súd odmietli aplikovať vo vzťahu\nk identifikácii obsahu inštitútu spoločného členstva v bytovom družstve ustanovenie § 223\nods. 2 Obchodného zákonníka. Krajský súd konštatoval, že toto ustanovenie obsahuje\núpravu otázok „spojených s členským podielom v družstve, ale netýka sa vyporiadania\nčlenského podielu ako majetkového práva bývalých manželov, ktoré bolo do zániku\nmanželstva v ich bezpodielovom spoluvlastníctve“. Tento právny názor spočívajúci\nv oddelení zákonnej definície členského podielu podľa ustanovenia § 223 ods. 2\nObchodného zákonníka na vyporiadanie spoločného členstva v bytovom družstve medzi\n\n14\n\nbývalými manželmi považuje sťažovateľ za nesprávny. Trvá na tom, že pokiaľ je členský\npodiel definovaný ako miera účasti člena na družstve, potom vyporiadanie spoločného\nčlenstva nie je možné vykladať inak ako vyporiadanie práv bývalých manželov k tomuto\nčlenskému podielu. Iný obsah „členstva v družstve“ nemožno vyvodiť zo žiadneho\nustanovenia právneho predpisu, keďže členstvo v bytovom družstve je charakterizované\na pojmovo späté s členským podielom patriacim jednotlivým členom. Ak si teda strany\nkonania vyporiadali spoločné členstvo v bytovom družstve, je nesporné, že si vyporiadali aj\nsvoje práva k členskému podielu.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu právnej otázky uvedenej v písmene c)\nsťažovateľ uvádza, že okresný súd a krajský súd tak implicitne, ako aj explicitne vyjadrili\nnázor, že nedohodnutie odplaty ustupujúcemu bývalému manželovi v dohode o vyporiadaní\nčlenstva v bytovom družstve znamená, že mu zostáva zachované právo domáhať sa takejto\nvýplaty v súdnom konaní. Sťažovateľ považuje tento právny názor za nesprávny.\nJe presvedčený o tom, že autonómia vôle účastníkov takejto dohody a ich viazanosť\nprejavmi vôle vylučuje, aby ten účastník právneho úkonu, ktorý si s odstupom času tento\nprejav vôle „rozmyslí“, mal k dispozícii prostriedok právnej ochrany, ktorý mu umožňuje\nobísť záväznosť vlastného prejavu vôle a dosiahnuť na úkor právnej istoty bez právneho\ndôvodu pre seba výhodnejšie postavenie. Z ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že písomne uzatvorená dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť len písomne. V danom\nprípade je nesporné, že došlo k uzavretiu zmluvy s určitým obsahom, a tento obsah nemôže\nžalobkyňa zmeniť (doplniť) len preto, že sa jej s odstupom času zmluva javí menej výhodná\nako v čase, keď ju uzatvorila.\n37. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 64/2018 zo 16. júla 2019 vyplýva, že\nním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n3 Co 207/2012 z 26. septembra 2013.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní uviedol, že\ninterpretácia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 183/2010, ktorá je základom\nnapadnutého právneho posúdenia krajským súdom, je nesprávna. Najvyšší súd riešil otázku,\nči možno vyporiadať členský podiel alebo majetkovú hodnotu členstva v bytovom družstve\npredtým, než dôjde k zrušeniu spoločného nájmu bývalých manželov rozhodnutím súdu či\n\n15\n\nich dohodou. Bol toho názoru, že tu nejde o takýto prípad, keďže ako bývalí manželia\nsťažovateľ a žalobkyňa uzavreli dohodu, z ktorej textu nevyplýva záver, ktorý si osvojil\nkrajský súd. Sťažovateľ zotrval na názore, že vyporiadanie, ktorého sa domáha žalobkyňa,\nnemožno vzťahovať na ustanovenia Občianskeho zákonníka.\nPodľa názoru najvyššieho súdu aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska\nustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí mať zreteľné charakteristické\nznaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú\notázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie otázka hmotnoprávna (odvíjajúca sa\nod interpretácie napr. ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,\nZákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo\nna aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací\nsúd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku,\nktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej rozhodnutie\nodvolacieho súdu nespočívalo (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným\nv rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka\nrelevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí byť\nprocesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.\nPodľa názoru najvyššieho súdu takáto argumentácia v dovolaní sťažovateľa absentuje.\nSťažovateľ v dovolaní ničím nespochybnil záver krajského súdu o tom, že o vyporiadaní\nhodnoty členského podielu možno rozhodnúť až po zrušení spoločného nájmu a spoločného\nčlenstva rozvedených manželov v bytovom družstve. Dovolací súd pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku\nnemôže posudzovať správnosť skutkových zistení súdov alebo výsledok hodnotenia, resp.\nnevyhodnotenia dôkazov premietajúci sa do skutkových zistení súdu. Sťažovateľ si\nnámietkami nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov\ndostatočne neuvedomuje procesné dopady a súvislosti toho, že dovolací súd je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Navyše, nevyhnutným predpokladom pre\nposúdenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil\n\n16\n\nnesprávne. Len v takomto prípade má totiž dovolací súd možnosť posúdiť, či ide skutočne o\notázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či v rozhodovacej praxi ešte\nnebola riešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nIV.\nRelevantná právna úprava\n38. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n39. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody\npodľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n40. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n41. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n17\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n42. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\nV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na samotné posúdenie veci ústavným súdom\n43. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06)\n44. Sťažovateľ je presvedčený, že otázky relevantné v zmysle ustanovenia § 421\nods. 1 Civilného sporového poriadku nastolil v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným\nspôsobom. Jeho argumenty v tomto smere sú podrobne rozvedené v bodoch 18 až 29. Preto\nbolo podľa jeho názoru povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa zaoberať vymedzenými\nprávnymi otázkami, čo sa však nestalo.\n\n18\n\n45. Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu nemožno argumentáciu uvedenú\nv dovolacom uznesení považovať ani za svojvoľnú, ale ani za zjavne neodôvodnenú, resp.\nza takú, ktorá by popierala zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.\n46. Žalobkyňa je v podstate rovnakej mienky ako najvyšší súd, a navyše zdôrazňuje,\nže právne kroky podnikané sťažovateľom majú obštrukčný charakter a ich zmyslom je\npredlžovanie konania.\n47. Ústavný súd predovšetkým vo všeobecnej rovine zdôrazňuje, že pokiaľ dovolateľ\nv podanom dovolaní vymedzí právnu otázku (právne otázky) v súlade s požiadavkami\nvyplývajúcimi z ustanovenia § 421 ods. 1 a § 432 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku,\npotom (za splnenia ostatných zákonných podmienok) je povinnosťou najvyššieho súdu\nmeritórne sa podaným dovolaním zaoberať. Nesplnenie tejto povinnosti je porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s účinkami denegationis iustitiae.\n48. Ďalej treba v konkrétnej rovine uviesť, že sťažovateľ v podanom dovolaní\ndefinoval tri právne otázky, ktoré podľa jeho názoru krajský súd nesprávne posúdil.\nFormulácia týchto otázok je uvedená v odseku 36 v bodoch a), b) a c).\n49. Podľa názoru ústavného súdu už na prvý pohľad je zrejmé, že ani len\nz formálneho hľadiska texty uvedené v bodoch a) a b) nemožno považovať za otázky,\npretože v skutočnosti ide vlastne o konštatovania. Formulácia v bode a) totiž uvádza, že\nkrajský súd nesprávne posúdil otázku, kedy možno uzavrieť dohodu bývalých manželov\no tom, či a komu patrí náhrada „za stratené spoločné právo“. Formulácia v bode b) zasa\nuvádza, že krajský súd nesprávne posúdil obsah spoločného členstva v družstve. Ani jedna\nz týchto formulácií teda v skutočnosti žiadne právne otázky nedefinuje (nevyjadruje).\n50. Z ďalšieho vysvetľujúceho textu dovolania možno vyvodiť, že formulácia\nv bode a) brojí vlastne proti domnelému právnemu názoru krajského súdu, podľa ktorého\nnie je možné uno actu zrušiť právo spoločného nájmu a spoločného členstva rozvedených\nmanželov v družstve na jednej strane a zároveň aj vyporiadať hodnotu členského podielu\n\n19\n\ndružstevného bytu na strane druhej. Tento domnelý právny názor krajského súdu vyvodzuje\nsťažovateľ zo skutočnosti, že krajský súd sa opiera o také precedentné judikáty najvyššieho\nsúdu, ktoré takéto spojenie nárokov skutočne vylučujú, pričom však riešia túto otázku\nv takých prípadoch, v ktorých k zrušeniu práva spoločného nájmu a spoločného členstva\nnedošlo dohodou (ako v danom prípade), ale autoritatívnym súdnym rozhodnutím.\n51. Podľa názoru ústavného súdu z rozsudku krajského súdu vôbec nevyplýva, že by\nvylučoval možnosť v rámci jednej zmluvy (uno actu) riešiť tak zrušenie práva spoločného\nnájmu a spoločného členstva rozvedených manželov, ako aj vyporiadanie členského podielu\n(pozri bod 35). Právny názor, z ktorého krajský súd vychádzal, je totiž založený na niečom\ninom, a to na tom, že uzavretá dohoda obsahuje iba zrušenie práva spoločného nájmu\na spoločného členstva v družstve, nie však už vyporiadanie hodnoty členského podielu.\nNa tomto závere nič nemení skutočnosť, že precedentné rozhodnutia, na ktoré krajský súd\npoukázal, sa skutočne týkali takých prípadov, v ktorých k zrušeniu spoločného práva nájmu\na spoločného členstva v družstve došlo súdnym rozhodnutím (nie teda dohodou).\n52. Možno preto dospieť k parciálnemu záveru, že formulácia v bode a) popri tom, že\nnie je otázkou, ale konštatovaním, ani zo širšieho hľadiska (keď sa vezmú do úvahy\nvysvetľujúce poznámky sťažovateľa uvedené v dovolaní) nie je právnou otázkou,\nod vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu. Krajský súd totiž otázku\nnastolenú sťažovateľom nevyriešil tak, ako to sťažovateľ tvrdí.\n53. Z formulácie v bode b) vo svetle ďalších vysvetlení obsiahnutých v dovolaní\nmožno vyvodiť, že podľa názoru sťažovateľa otázku obsahu spoločného členstva v družstve\nmal krajský súd posúdiť správne podľa ustanovenia § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka,\nz čoho vyvodzuje, že pokiaľ toto ustanovenie definuje členský podiel ako mieru účasti člena\nna družstve, potom vyporiadanie spoločného členstva nie je možné vykladať inak ako\nvyporiadanie práv bývalých manželov k tomuto členskému podielu, pričom iný obsah\n„členstva v družstve“ nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu.\nČlenstvo v bytovom družstve je totiž podľa názoru sťažovateľa charakterizované a pojmovo\nspäté s členským podielom patriacim jednotlivým členom. Z toho potom vyplýva, že ak si\n\n20\n\nstrany konania vyporiadali spoločné členstvo v bytovom družstve, je nesporné, že si tým\nvyporiadali aj svoje práva k členskému podielu.\n54. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že formulácia v bode b), resp.\nprávna otázka, ktorú sťažovateľ mienil formuláciou vyjadriť (vo svetle ďalších vysvetlení\nobsiahnutých v dovolaní) je úzko spojená s formuláciou v bode c) kladúcou výslovne\notázku, že ak v dohode o vyporiadaní „členstva v družstve“ si bývalí manželia nedohodli\nodplatu, či to má za následok, že takéto vyporiadanie možno „doplniť“ tým, že ten\nz manželov, ktorý sa nestal nadobúdateľom členského podielu, si môže uplatniť právo\nna náhradu aj po uzavretí takejto dohody.\n55. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že formulácia v bode c) [na rozdiel\nod formulácií v bodoch a) a b)] je právnou otázkou, na ktorú majú krajský súd a sťažovateľ\nodlišný právny názor, pričom od jej vyriešenia skutočne záviselo rozhodnutie krajského\nsúdu. Kým podľa sťažovateľa (vychádzajúc z ustanovenia § 223 ods. 2 Obchodného\nzákonníka) vyporiadanie spoločného členstva v družstve treba považovať zároveň aj\nza vyporiadanie členského podielu, podľa názoru krajského súdu (vzhľadom na ustanovenia\n§ 149 ods. 4 a § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka) pri absencii zmienky o vyporiadaní\nčlenského podielu v texte dohody o vyporiadaní spoločného nájmu k bytu a spoločného\nčlenstva v družstve treba dospieť k záveru, že členský podiel zostal nevyporiadaný a že nič\npreto nebráni jeho súdnemu vyporiadaniu.\n56. Možno dôjsť ku konečnému záveru, že najvyšší súd uznesením sp. zn.\n1 Cdo 64/2018 zo 16. júla 2019 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, a to tým, že sa formuláciou uvedenou v dovolaní v bode c), ktorá spĺňa zákonné\nnáležitosti právnej otázky v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 a § 432 ods. 1 a 2 Civilného\nsporového poriadku, meritórne vôbec nezaoberal (bod 1 výroku nálezu).\n57. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia\n\n21\n\nústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\n58. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo\nopatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj\niný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa\npovaha zásahu.\n59. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n60. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 64/2018 zo 16. júla 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n61. Pokiaľ sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu\npokračovať v porušovaní jeho označených práv, treba uviesť, že táto požiadavka sa javí ako\nsuperfluentná, pretože podľa názoru ústavného súdu na nápravu porušených práv\nsťažovateľa plne postačuje vyslovenie porušenia týchto práv, zrušenie uznesenia\nnajvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Preto tejto časti ústavnej sťažnosti\nnebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).\nVI.\nTrovy konania a záver\n62. Sťažovateľ požadoval náhradu trov konania, a to zrejme tých trov, ktoré vznikli\njeho právnym zastúpením advokátom.\n63. Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi odmenu za dva úkony právnych\nslužieb v roku 2019 (prevzatie a príprava zastupovania, ústavná sťažnosť) po 163,33 €,\nza jeden úkon právnych služieb v roku 2020 (replika na vyjadrenia podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu a právnej zástupkyne žalobkyne) v sume 177 €, ako aj dva režijné paušály\npo 9,80 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 €. Úhrnom ide o čiastku 533,88 €, ktorú je\n\n22\n\nnajvyšší súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku\nnálezu).\n64. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n65. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého\nproti rozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "dovolanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-výrok", "uznesenie-opravné", "rozhodnutie-procesnej povahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/64/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "8e5da828-3abe-4b50-a5cc-85c2aa97ba6e:92b3a1ab-edad-41a6-9147-3ede10b02bca", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2313208711.2", "spisova_znacka": "11Co/191/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/191/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2313208711.2"}], "citovane_v": []}