{"guid": "ussr:277697c8-c444-4395-ac16-286148846e50", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.35.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 35/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/2020 z 23. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 35/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.35.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/277697c8-c444-4395-ac16-286148846e50", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.35.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.35.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.35.2020.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 35/2020-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Comdet s. r. o., IČO 36 280 402, Strojárenská 1B/8800, Trnava, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Pavel Gavorník, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Sžfk 29/2018 a jeho rozsudkom z 31. júla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o. o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia a vymedzenie napadnutého konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o., IČO\n36 280 402, Strojárenská 1B/8800, Trnava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 5 Sžfk 29/2018 a jeho rozsudkom z 31. júla 2019. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná\nna poštovú prepravu 25. novembra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou domáhala\nna Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) preskúmania a zrušenia rozhodnutia\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“), ako aj predošlého\nrozhodnutia Daňového úradu Trnava (ďalej len „úrad“).\n3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 S 38/2017 zo 14. februára 2018 bola správna\nžaloba sťažovateľky zamietnutá ako nedôvodná.\n4. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžfk 29/2018 z 31. júla 2019 bola\nzamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu.\n5. Podľa názoru sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu je vo svojom obsahu ako\ncelok nepreskúmateľný.\n6. Sťažovateľka podanú kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že jednak nesprávnym\nprocesným postupom jej bolo znemožnené uskutočniť jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej tým, že krajský súd rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a napokon tým, že krajský súd sa\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. f), g) a h)\nSprávneho súdneho poriadku].\n7. V súvislosti s nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim sťažovateľke\nuskutočniť jej patriace procesné práva poukázala sťažovateľka v kasačnej sťažnosti na to, že\nsprávnou žalobou z 2. decembra 2016 sa domáhala preskúmania a zrušenia celkom 10\nrozhodnutí riaditeľstva vydaných 19. septembra 2016, 23. septembra 2016 a 29. septembra\n2016 pod 10 rôznymi spisovými značkami. Všetky tieto rozhodnutia boli navzájom\nprepojené, spolu súviseli a všetky spoločne vzišli z jednej daňovej kontroly vykonanej\nu sťažovateľky.\n\n2\n\n8. Uznesením krajského súdu zo 17. februára 2017 (z pohľadu sťažovateľky\nneúčelne) bolo preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí riaditeľstva vylúčené\ndo samostatných konaní, v dôsledku čoho pôvodná žaloba stratila konzistentnosť\na celistvosť, čo v konečnom dôsledku oslabilo pozíciu sťažovateľky v jednotlivých\nkonaniach. Sťažovateľka pritom v správnej žalobe uvádzala, že rozhodnutiami riaditeľstva\na rozhodnutiami úradu boli poškodené jej práva, všetky tieto rozhodnutia boli vo vzájomnej\nsúvislosti nesprávne a nezákonné, pričom bol daný predpoklad na ich úplné zrušenie\nkrajským súdom.\n9. Sťažovateľka napádala rozhodnutia riaditeľstva a úradu najmä preto, že skutkový\nstav vzatý za základ rozhodnutí bol v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich\nnemal oporu, ďalej zistenie skutkového stavu zo strany riaditeľstva úradu bolo\nnedostačujúce na riadne posúdenie veci a napokon rozhodnutia riaditeľstva a úradu\nvychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku).\n10. Predmetom konania tak v dôsledku vylúčenia na samostatné konanie bolo už len\npreskúmanie rozhodnutia riaditeľstva č. 103975053/2016 z 23. septembra 2016. Týmto\nrozhodnutím riaditeľstvo ako odvolací orgán potvrdilo rozhodnutie úradu ako správcu dane.\n11. Krajský súd vylúčením veci na samostatné konanie značne oklieštil (obmedzil)\nnámietky sťažovateľky ako žalobkyne v niektorých konaniach, ktoré sa tak už netýkali jej\nkomplexných výhrad k daňovej kontrole, ale už len jej čiastkových výhrad ku konkrétnym\ndodávateľom, čím jej žaloba stratila kontext a utrpela na komplexnosti a celistvosti. Podľa\nnázoru sťažovateľky krajský súd už nemohol z dôvodu drobenia veci posúdiť túto\nkomplexne a vo vzájomnej súvislosti. Krajský súd nemohol ani objektívne posúdiť\nsprávnosť\n\nrozhodnutia\n\nriaditeľstva,\n\nkeďže\n\nnedisponoval\n\núplnými\n\ninformáciami\n\nz administratívnych spisov v rámci celej daňovej kontroly, ale len čiastkovými. Krajský súd\nsi takto nemohol vytvoriť komplexný obraz o úkonoch riaditeľstva, resp. úradu a nemohol\nzohľadniť jednotlivé okolnosti a aspekty súhrnne, ale len jednotlivo, v dôsledku čoho\nnesprávne rozhodol, čo sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala.\n\n3\n\n12. Sťažovateľka sa domnieva, že v konečnom dôsledku bolo úvodné uznesenie\nkrajského súdu o vylúčení vecí na samostatné konanie nesprávne, čo sťažovateľku\npoškodilo, a to až do tej miery, že krajský súd nesprávnym procesným postupom (vydaním\nuznesenia o vylúčení vecí na samostatné konanie) znemožnil sťažovateľke uskutočňovať jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Najvyšší súd na tieto výhrady sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec\nnereflektoval a k danému dovolaciemu dôvodu (správne má byť zrejme dôvodu kasačnej\nsťažnosti, pozn.) ako jednému z troch sa vôbec nevenoval a na námietky neodpovedal, čo\nmožno kvalifikovať ako neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu.\n14. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského súdu\nsťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala, že došlo jednak k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu (ne)splnenia podmienok sťažovateľky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty\nv zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a nasl., ako aj § 51 ods. 1 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej\nhodnoty“) v nadväznosti na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení sťažovateľky\ns obchodnými spoločnosťami G\n(ďalej len „R\n\n, s. r. o. (ďalej len „G\n\n“), a R\n\n, s. r. o.\n\n“); ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu ustanovenia § 24 ods. 1\n\na 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) tým, že\nkrajský súd potvrdil správnosť postupu a právnej kvalifikácie riaditeľstva a úradu\nv daňovom konaní; potom k nesprávnemu právnemu posúdeniu zásad daňového konania\nkrajským súdom, keď tento povýšil prejednávaciu zásadu nad zásadu materiálnej pravdy,\npričom zároveň fakticky zúžil, ba až vylúčil aplikáciu vyhľadávacej zásady v daňovom\nkonaní, a napokon k nesprávnemu právnemu posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžf 1/2010 krajským súdom, ktorý vylúčil, že by závery rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 svedčili v prospech sťažovateľky.\n15. Sťažovateľka vo vzťahu k dodávateľovi reklamného spotu G\n\nuvádzala, že\n\nv daňovom konaní spoľahlivo, ba až vyčerpávajúcim spôsobom preukázala formálne, ale aj\n\n4\n\nfaktické dodanie plnenia – reklamného spotu vrátane premietania na veľkoplošnej\nobrazovke na audio-video zázname, a to s ohľadom na 10 podstatných skutočností\n(sťažovateľka ďalej vymenúva však iba 8 takýchto skutočností, pozn.), a to zmluvný vzťah\nsG\n\nbol riadne formalizovaný preukázanou písomnou zmluvou; G\n\nsťažovateľke za\n\ndodané plnenie riadne vystavil a zaslal príslušné faktúry, ktoré sťažovateľka uhradila;\nfaktické plnenie zo strany G\n\nbolo preukázané výsluchom svedka Š\n\núradu a riaditeľstva poukazujúce na to, že svedok Š\n\n; postoje\n\nsi nevedel spomenúť na detaily\n\nplnenia, keďže nevedel s presnosťou určiť výšku plnenia za prenájom reklamného času\na nepamätal si presne názov sťažovateľky, treba považovať za nepatričný s ohľadom\nna odstup času a na nemožnosť svedka Š\n\noprieť sa o účtovné doklady; existencia\n\nreálnej videoreklamy sťažovateľky v spojení s nahrávkou, z ktorej je evidentné, že\nna veľkoplošnej obrazovke (ktorej vlastník má byť úradu známy) bola reklama reálne\npremietaná; sťažovateľka úradu označila svedka M\n\n, ktorý reklamu, resp. reklamný\n\nspot reálne vytvoril a v rámci výsluchu rozhodujúce skutočnosti potvrdil; vykonštruovanosť\nnázoru riaditeľstva o tom, že sťažovateľka nemá mať o opakovaný výsluch svedka Š\nzáujem z dôvodu, že by si tento teraz mal spomenúť na rôzne podrobnosti, pretože ak je\nriaditeľstvo toho názoru, že svedok Š\n\nby uviedol ďalšie podrobnosti relevantné pre\n\nkonanie, potom sa vlastne priznáva k neúplnému zisteniu skutkového stavu; sťažovateľka\nnapokon poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 41/2013 z 28. mája 2015,\nz ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, ale ak tento\nvyčerpal vlastné dôkazné bremeno, disponuje existenciou materiálneho plnenia a tomu\nzodpovedajúcim daňovým dokladom, dôkazné bremeno (ale aj dôkaznú núdzu) znáša\nsprávca dane (úrad).\n16. Najvyšší súd napriek uvedeným výhradám sťažovateľky nepovažoval jej\nargumentáciu za dostatočnú na to, aby kasačnej sťažnosti vyhovel, a najpodstatnejšie je, že\nv odôvodnení rozsudku sa riadne nevyjadril k podstatným dôvodom, pre ktoré sťažovateľka\nkasačnú sťažnosť podala. Najvyšší súd iba veľmi vágne a všeobecne – formálne uviedol\nv odsekoch 30 až 33 rozsudku, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu a iba\nreprodukoval názory úradu, riaditeľstva a krajského súdu, a to pri absencii vlastných úvah\nk celkom 10 bodom, pre ktoré sťažovateľka považovala sporné materiálne plnenie\n\n5\n\nza preukázané. Rozsudok najvyššieho súdu v bode 31 je navyše arbitrárny a zmätočný,\nkeďže svojvoľne na jednej strane konštatuje, že „nebola preukázaná ani úhrada značných\nsúm za vyfakturované reklamné služby“, no na druhej strane vzápätí uvádza, že „úhrada\nfaktúr sa realizovala v hotovosti“.\n17. Sťažovateľka tak nemá zodpovedané otázky, prečo nie je možné spoľahlivo\nakceptovať unesenie dôkazného bremena z jej strany, prečo je zo skutkového hľadiska\nproblematická výpoveď kľúčových svedkov (najmä M\n\n), prečo s odstupom času nie\n\nje možné akceptovať zjavnú existenciu videozáznamu, z ktorého preukázateľne vyplýva\npremietanie reklamného spotu na premietacej obrazovke, prečo nie je akceptovateľné prijať\nplatbu v hotovosti, prečo nie je možné akceptovať viacero nahrávok predmetného\nfakturovaného reklamného spotu, prečo nie je možné akceptovať výpoveď svedka, ktorý\nuviedol, že reklamný spot priamo vyrobil a pod. Existujú teda podstatné a dôvodné otázky,\nktoré si sťažovateľka kladie a ktoré najvyšší súd nezodpovedal.\n18. V súvislosti s namietaným odklonením sa od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že krajský súd v iných\nkonaniach (skutkovo a právne obdobných) vydal rozsudky v jej prospech ako daňového\nsubjektu, a preto sa v tejto veci odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\nIšlo o rozsudky krajského súdu sp. zn. 14 S 79/2014 a sp. zn. 14 S 81/2014. V týchto\nveciach krajský súd prisvedčil žalobcovi (odlišnému subjektu od sťažovateľky) a zrušil\nrozhodnutia riaditeľstva vo veciach skutkovo a právne obdobných, pričom sa stotožnil\ns právnou argumentáciou žalobcu, presne označil všetky vytýkané nedostatky v rámci\ndaňového konania, ktoré spolu vo vzájomných súvislostiach zapríčinili zrušenie rozhodnutí\nriaditeľstva. Najvyšší súd na tieto výhrady uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec\nnereflektoval, čo treba považovať za neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho\nsúdu.\n19. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo spoločnosti Comdet s.r.o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\n\n6\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/29/2018 z 31.07.2019 porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/29/2018\nz 31.07.2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti Comdet s.r.o.\ntrovy právneho zastúpenia v sume 391,92 Eur, a to do dvoch mesiacov odo dňa\nprávoplatnosti nálezu.“\nII.\nSkutkový stav veci vymedzený v napadnutom rozsudku\n20. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžfk 29/2018 z 31. júla 2019 vyplýva, že\nním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu\nč. k. 20 S 38/2017-84 zo 14. februára 2018.\n21.\n\nPodľa\n\nkonštatovania\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nriaditeľstvo\n\nrozhodnutím\n\nč. 103975053/2016 z 23. septembra 2016 ako odvolací orgán potvrdilo rozhodnutie úradu\nč. 103315455/2016 zo 14. júna 2016 o vyrubení rozdielu dane v sume 23 432,25 € na dani\nz príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 na základe neuznania práva\nna zníženie základu dane uplatneného v súvislosti s dodávkami prác\n(ďalej len „B\n\n,\n\n“) vyfakturovanými faktúrami č. 19 až 22/2011, ako aj\n\nv súvislosti s dodávkami reklamných služieb G\n\nv celkovej vyfakturovanej sume\n\n85 393,90 €, v súvislosti s neoprávneným zúčtovaním výdavkov na nákup pohonných hmôt\nvo výške 1 731,42 €, opravných položiek k pohľadávkam z rokov 2006 a 2007 vo výške\n2 172,05 €, odpisov a zostatkovej hodnoty 3 počítačov vo výške 3 933,39 €, zľavy\nza odobratý tovar vo výške 4 291,42 €, výdavkov za školenia o bezpečnosti a ochrane\nzdravia pri práci pre cudzích zamestnancov vo výške 1 700 € a nákladov na ubytovanie\nexterných pracovníkov vo výške 1 750 €. Krajský súd uviedol, že z obsahu spisového\nmateriálu vyplýva, že úrad pri konštatovaní, že sťažovateľka nepreukázala bez pochybností\nprijatie deklarovaných služieb od B\n\n, vychádzal z toho, že B\n\nvykonanie prác pre\n\nsťažovateľku, vystavenie faktúr, ako aj prijatie peňažných plnení priamo poprel s tým, že\n\n7\n\njeho pečiatkou disponoval P\n\n, ktorý mu faktúry a pokladničné doklady predkladal.\n\nV súvislosti s namietaným nedostatočným zistením skutkového stavu krajský súd\nkonštatoval, že svedok Š\n\nbol v konaní vypočutý, pričom sťažovateľka sa jeho\n\nvýsluchu nezúčastnila napriek tomu, že išlo o konateľa G\nvčas a riadne upovedomená. Svedok Š\n\n, a že o vykonaní úkonu bola\n\nsíce potvrdil vystavenie faktúr pre\n\nsťažovateľku v roku 2011, ale na mená obchodných partnerov z tohto roku si inak\nnepamätá, rovnako ako ani na to, od koho a za akú cenu mal prenajatý reklamný priestor,\npričom účtovné doklady nemá k dispozícii, lebo svoj obchodný podiel previedol na iného,\nktorému účtovnú agendu odovzdal. Aké iné relevantné informácie by mal byť svedok\nŠ\n\nschopný poskytnúť pri opakovanej výpovedi na základe skutočností vyplývajúcich\n\nz výpovede svedka M\n\n, sťažovateľka nekonkretizovala. Výpoveď svedka M\n\nako bývalého konateľa obchodnej spoločnosti, ktorá so sťažovateľkou v obchodnom vzťahu\nnebola, hodnotil úrad ako nepreukaznú vo vzťahu k opodstatnenosti údajov uvádzaných\nna dodávateľských faktúrach G\nk výpovedi svedka Š\n\nna základe zjavných nezrovnalostí ako vo vzťahu\n\n, tak aj vo vzťahu k samotnému predmetu plnenia (tieto sa\n\ntýkali napr. dĺžky reklamného spotu a fakturovaného spotu a rozdielnosti obrazových\nzáznamov spotov predložených sťažovateľkou a svedkom). Samotná existencia spotu (jeho\ndodanie nebolo predmetom fakturácie neuznanej úradom) a doklad o jeho zobrazení\nna veľkoplošnej obrazovke tretieho subjektu neposkytuje informáciu o tom, kedy a v akom\nrozsahu bola reklama vysielaná, a teda nepreukazuje ani realizáciu plnenia deklarovaným\nspôsobom (v deklarovanom čase a rozsahu). Výsledky dokazovania preto ani podľa\nvyhodnotenia krajského súdu nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok\nreklamných služieb sťažovateľkou deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami úradu\nspochybnený do takej miery, že to odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok\npre zníženie základu dane. Dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný\ncharakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia dodávateľa G\n\n(v čase vykonávania\n\nkontroly taktiež nekontaktnej spoločnosti) vyplývajú z nejednoznačnosti a rozpornosti\nvýpovedí svedkov, rozdielnosti predloženého obrazového materiálu či neschopnosti\nsťažovateľky ozrejmiť zrozumiteľne spôsob stanovenia ceny plnenia. Sťažovateľkou\nuvádzaný dodávateľ B\n\nvykonanie fakturovaných prác priamo poprel, faktúry č. 20 až\n\n22/2011 podľa vlastného tvrdenia nevystavil a od sťažovateľky peňažné plnenie za prácu\n\n8\n\nneprevzal, pričom z tejto skutočnosti logicky vyplývajúce závery úradu sťažovateľka\nobsahom svojho podania ani nespochybňovala, rovnako ako závery týkajúce sa neuznania\nvýdavkov na nákup pohonných hmôt, školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci,\nubytovania externých zamestnancov, neoprávneného zaúčtovania opravných položiek,\nodpisov a zostatkovej hodnoty počítačov a zľavy z odobratého tovaru. Krajský súd bol toho\nnázoru, že závery prijaté úradom nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale\nich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo strany daňových\norgánov nejde o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na sťažovateľku vo vzťahu\nk okolnostiam týkajúcich sa tretích subjektov, ktoré nemala možnosť ovplyvniť, ale\no zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne\nurčenie dane v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom,\nktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich\ns realizáciou deklarovaných obchodov. Opomenúť nemožno ani to, že sa tvrdeným\nvykonaním úhrad v hotovosti sama zbavila možnosti dokladovania tejto okolnosti\nz hľadiska dôkaznej sily preukázanejším výpisom z peňažného účtu, resp. potvrdením\npeňažného ústavu. Podľa zistenia krajského súdu úrad i riaditeľstvo postupovali vo veci tak,\nže dodržali všetky základné zásady daňového konania, preskúmali uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia nielen z formálnej, ale aj z materiálnej stránky, a pokiaľ dospeli\nk negatívnym zisteniam, ich závery sú výsledkom zákonného postupu a logického\nuvažovania a neposkytujú dôvod na zrušenie rozhodnutia riaditeľstva.\n22. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľkou podaná kasačná\nsťažnosť sa opierala o ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) Správneho súdneho\nporiadku. Nesprávne právne posúdenie malo podľa názoru sťažovateľky spočívať\nv nesprávnom vyhodnotení otázky splnenia podmienok v zmysle § 49 a § 51 zákona o dani\nz pridanej hodnoty vo vzťahu k G\n\naR\n\n, ďalej v nesprávnej interpretácii § 24\n\ndaňového poriadku, povýšení prejednávacej zásady nad zásadu materiálnej pravdy\na vo vylúčení aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010, ktorý je\nv prospech sťažovateľky.\n\n9\n\n23. Podľa názoru najvyššieho súdu neboli zistené dôvody na odchýlenie sa\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.\n24. Podľa odseku 30 rozsudku za rozhodujúce skutočnosti a zistenia, s ktorými sa\nobdobne ako krajský súd stotožnil aj najvyšší súd, treba považovať to, že vo vyrubovacom\nkonaní sa skôr potvrdili závery úradu než tvrdenia sťažovateľky, ako aj to, že sa\nnepreukázala existencia hodnoverných reklamných spotov (reklamné spoty predložené\nsťažovateľkou a svedkom sa odlišovali). Nebola preukázaná opodstatnenosť údajov\nuvádzaných na dodávateľských faktúrach od G\n\n(realizácia VIP nahrávok, špecifikácia\n\nprogramu, termíny vysielania reklamných nahrávok, dĺžka trvania spotu a nadväzne na to\nstanovená cena deklarovaná na faktúrach). Zároveň konateľ G\n\nŠ\n\nsi pri ústnom\n\npojednávaní nevedel spomenúť na poddodávateľa a zhotoviteľa reklamného spotu, naopak,\nsvedok M\n\nsa vyjadril, že sa so Š\n\nosobne poznali, preto ho pre účely\n\nprenájmu vysielacieho času oslovil. Svedok M\n\nvypovedal, že sa vyrobilo viac\n\nspotov, ale zákazník si vybral iba jeden v dĺžke trvania vysielacieho času 10 sekúnd. Tento\nvýrok svedka je v rozpore s údajmi uvedenými na dodávateľských faktúrach a ich prílohách,\nkde sa uvádza dĺžka spotu 15 sekúnd, fakturované sú viaceré druhy VIP programov. Svedok\nM\n\nďalej uviedol, že on jediný zabezpečoval technickú realizáciu reklamného spotu,\n\nčo je v rozpore s rámcovou zmluvou o zabezpečení reklamy zo strany G\n\n, podľa ktorej\n\nformu a spôsob grafického prevedenia reklamy zabezpečí a na veľkoplošnú obrazovku\numiestni obstarávateľ po predchádzajúcom odsúhlasení objednávateľom.\n25. Podľa odseku 31 rozsudku vo vyrubovacom konaní nebola preukázaná ani úhrada\nznačných súm za vyfakturované reklamné služby, úhrada faktúr sa realizovala v hotovosti,\núdajne totiž dodávateľ ponúkol sťažovateľke zľavu z ceny za hotovostnú platbu, pričom\nnebolo jasne označené napríklad miesto odovzdania peňažnej hotovosti, ale ani osoba, ktorá\nbola prítomná pri preberaní finančnej hotovosti.\n26. Podľa odseku 32 rozsudku sťažovateľka nevysvetlila rozdiely v dĺžke\nreklamných spotov, nie je teda známe, na základe akej cenovej kalkulácie došlo k tvorbe\n\n10\n\nceny tzv. VIP programu. Nepreukázala ani existenciu realizácie VIP programu, resp. dátum\na miesto realizácie.\n27. Podľa odseku 33 rozsudku sťažovateľka nepreukázala vykonanie reklamných\nslužieb a právne relevantným spôsobom nevyvrátila pochybnosti o tom, či sa dodanie\nslužby\n\nuskutočnilo.\n\nPochybnosti\n\nvyvoláva\n\nnajmä\n\nnevyvrátená\n\nnejednoznačnosť\n\na rozpornosť výpovedí svedkov, a to aj s ohľadom na niekoľkoročný odstup času, samotné\nrozdielnosti predložených obrazových materiálov, ako aj neschopnosť sťažovateľky\nhodnoverne a zrozumiteľne ozrejmiť spôsob stanovenia ceny plnenia, hoci v roku 2011 išlo\no nie nevýznamnú sumu 85 000 €.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra\n28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n29. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n30. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\n11\n\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n31. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n32. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n33. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde].\n\n12\n\n34. Podľa názoru ústavného súdu možno závery rozsudku najvyššieho súdu\npovažovať vo svetle námietok sťažovateľky za dostatočné a presvedčivé a nemožno ich\nv žiadnom prípade považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že\nsťažovateľka má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať bez ďalšieho\nporušenie jej označených práv. Pokiaľ v určitých súvislostiach (o ktorých bude reč ďalej)\nrozsudok najvyššieho súdu na časť námietok uvedených v kasačnej sťažnosti nereaguje,\nnemá táto skutočnosť v rámci materiálneho posudzovania ústavnosti rozsudku najvyššieho\nsúdu takú intenzitu, ktorá by opodstatňovala zásah ústavného súdu.\n35. K jednotlivým námietkam sťažovateľky uvedeným v ústavnej sťažnosti treba\nuviesť:\na) Nesprávny procesný postup znemožňujúci uskutočniť procesné práva (bod\n7 tohto uznesenia)\n36. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v zhrnutí obsahu podanej kasačnej\nsťažnosti opierajúcej sa o ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) Správneho súdneho\nporiadku z obsahového hľadiska naozaj námietky sťažovateľky zhrnuté v bodoch 7 až 12\ntohto uznesenia neuvádza (pozri bod 22 tohto uznesenia).\n37. Ústavný súd text kasačnej sťažnosti nemal k dispozícii (sťažovateľka mu túto\nlistinu nepredložila), a preto z dôkazného hľadiska nemožno tvrdenie sťažovateľky, podľa\nktorého námietky v kasačnej sťažnosti uplatnila, považovať za nepochybne preukázané.\nNapriek tomu sa zdá byť pravdepodobné, že táto námietka mohla byť v kasačnej sťažnosti\nuplatnená, keďže najvyšší súd uvádza, že kasačná sťažnosť bola podaná aj z dôvodu\nuvedeného v ustanovení § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku, teda aj preto, že\nkrajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n13\n\n38. Ústavný súd je toho názoru, že hoci možno považovať za nedostatok rozsudku\nnajvyššieho súdu nevysporiadanie sa s uvedenými námietkami sťažovateľky (pokiaľ by\ntieto naozaj boli súčasťou kasačnej sťažnosti, ako to tvrdí sťažovateľka), z materiálneho\nhľadiska vzaté nejde o takú intenzitu porušenia jej práv, ktorá by odôvodňovala ingerenciu\nústavného\n\nsúdu,\n\nteda\n\nvyslovenie\n\nporušenia\n\noznačených\n\npráv\n\npodľa\n\nústavy\n\na dohovoru, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Tvrdený\nnesprávny procesný postup krajského súdu spočívajúci vo vylúčení preskúmania\njednotlivých rozhodnutí riaditeľstva na samostatné konanie je totiž sťažovateľkou\nodôvodňovaný rýdzo iba vo všeobecnej rovine. Sťažovateľka nijako konkrétne neuvádza,\naké rozhodujúce fakty, súvislosti či okolnosti nevzal krajský súd pri svojom rozhodovaní do\núvahy v dôsledku vylúčenia vecí na samostatné konanie a ako tieto konkrétne skutočnosti\nmohli, resp. mali ovplyvniť jeho rozhodovanie a spôsobiť tak jeho nezákonnosť. Akékoľvek\nkonkrétne údaje v tomto smere z obsahu kasačnej sťažnosti (ako ich uvádza sťažovateľka)\nnevyplývajú. Inými slovami, aj keby sa najvyšší súd námietkami zaoberal, vecne by ich pre\nuž uvedenú nekonkrétnosť posudzovať nemohol.\nb) Nesprávne právne posúdenie veci (body 14 až 17 tohto uznesenia)\n39. Podľa názoru ústavného súdu uvedená námietka formulovaná ako námietka\nnesprávneho právneho posúdenia mieri vo svojej podstate skôr proti hodnoteniu\nvykonaných dôkazov a proti záverom vyplývajúcim z tohto hodnotenia vo vzťahu\nk uneseniu dôkazného bremena sťažovateľkou ako daňovým subjektom.\n40. Ústavný súd v zásadnej rovine zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, sám\ndokazovanie na zisťovanie skutkového stavu spravidla nevykonáva a vychádza z dôkazov,\nktoré vykonali všeobecné súdy, resp. orgány daňovej správy. Pokiaľ je vykonané\ndokazovanie zo strany všeobecných súdov vyhodnotené presvedčivým a zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom, ústavný súd nemá dôvod do takéhoto hodnotenia dôkazov\n(ktoré sám nevykonal) zasahovať.\n\n14\n\n41. Najvyšší súd dostatočne presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom poukázal na\ntie rozhodujúce skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré viedli k záveru o tom, že sťažovateľka\ndôkazné bremeno zaťažujúce ju v daňovom konaní neuniesla (pozri body 24 až 27 tohto\nuznesenia).\nc) Odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe (body 14 a 18 tohto uznesenia)\n42. I v tomto prípade treba konštatovať, že postup najvyššieho súdu, ktorý\nna uplatnenú námietku nereagoval a nevysporiadal sa s ňou, nie je v súlade so zákonom.\nAni tu však nejde o takú intenzitu porušenia práva sťažovateľky, ktorá by mala\nz materiálneho hľadiska vzaté ústavnoprávnu dimenziu a relevanciu. Je to tak preto, že\noznačený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 rieši otázku\nrozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, avšak\nv celkom odlišných konkrétnych súvislostiach týkajúcich sa špecifického prípadu dane\nz pridanej hodnoty. Ide o riešenie otázky dôkazného bremena v prípade, keď daňový subjekt\nje obeťou podvodu zo strany tretieho subjektu (dodávateľa). Vyslovuje pritom názor, že\nv zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňový subjekt sledoval a kontroloval\nvýrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, pričom\nv danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia tovaru a daňový subjekt\ndisponuje odovzdávacím a preberacím protokolom.\n43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. januára 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-daňové konanie", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cc4deb34-96ef-4a56-82df-4566fe880017", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.155.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2022 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.155.2022.1"}, {"guid": "ussr:b70a1f4e-7003-4384-94bf-5c2cd90f7517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.562.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 562/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 562/2020 z 8. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.562.2020.1"}, {"guid": "ussr:96455b42-88a2-4117-9506-0cf4157f31f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.561.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 561/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 561/2020 z 8. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.561.2020.1"}, {"guid": "ussr:91d1fb19-e7e7-4a0c-b127-01c45b9fe979", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.527.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 527/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 527/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.527.2020.1"}, {"guid": "ussr:d7f42fb7-a1ee-4ffa-a0f2-bf4d59ef4990", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.503.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 503/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 503/2020 z 3. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.503.2020.1"}, {"guid": "ussr:031c493a-525b-46a2-8f4a-aa47f686d72a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.449.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 449/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 449/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.449.2020.1"}, {"guid": "ussr:e19485cd-d7e4-4a8c-bf5d-b45e17737b3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.448.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 448/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 448/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.448.2020.1"}, {"guid": "ussr:65082630-daf6-4d18-9de8-ed0ece34c571", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.367.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 367/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 367/2020 z 28. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.367.2020.1"}, {"guid": "ussr:d7b97737-67a6-49b4-a432-d6e346bb4a9a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.311.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 311/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.311.2020.1"}, {"guid": "ussr:584b4c72-2147-4a8e-9055-53e976bfe0c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.301.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 301/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/2020 z 17. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.301.2020.1"}, {"guid": "ussr:fc6da003-0cfe-42a9-964a-7e9188c5bc99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.272.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 272/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 272/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.272.2020.1"}]}