{"guid": "ussr:9391e640-76a5-427b-9fee-4e7aea3ce48a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.36.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2020 z 23. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 36/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.36.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9391e640-76a5-427b-9fee-4e7aea3ce48a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.36.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.36.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.36.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 36/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n, a\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n, zastúpených\n\nadvokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,\nvo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 34/2019 a jeho\nuznesením z 9. októbra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\na\n\n,\n\n,\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\n,\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n5. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka 1“),\n\n,\n\nlen „sťažovateľka 2“),\n\n,\n\nlen „sťažovateľka 3“),\nlen „sťažovateľ 4“), a\n\n(ďalej\n(ďalej\n\n,\n,\n\n(ďalej\n(ďalej len „sťažovateľ 5“,\n\nvšetci spolu aj „sťažovatelia“),\n, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tost 34/2019 a jeho uznesením z 9. októbra 2019. Ústavná sťažnosť\nbola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú trestne stíhaní na základe\nuznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,\nNárodnej protizločineckej jednotky Nitra ČVS: PPZ-73/NKA-PZ-ZA-2018 z 25. novembra\n2018 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,\njedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)\na d) a ods. 2 písm. c) v spojení s § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.\n3. Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 76/2018\nz 27. novembra 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 5 Tpo 108/2018 z 18. decembra 2018 boli sťažovatelia vzatí do väzby.\n4. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 43/2019 z 3. júna 2019 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 29/2019 z 18. júna 2019 bola väzba sťažovateľov\npredĺžená do 24. októbra 2019.\n\n2\n\n5. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej\nagentúry, Národnej protizločineckej jednotky Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“)\nČVS: PPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018 zo 16. septembra 2019 bola vec sťažovateľov spojená\ns inou vecou vedenou pod ČVS: PPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018.\n6.\n\nĎalším\n\nuznesením\n\nvyšetrovateľa\n\nČVS:\n\nPPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018\n\nzo 16. septembra 2019 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona.\n7. Následne podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov\ndatovaný 19. septembra 2019.\n8. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica\n(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 2 Tp 24/2019 z 27. septembra 2019 bolo rozhodnuté\no predĺžení väzby sťažovateľov o 5 mesiacov, teda do 24. marca 2020.\n9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2019 z 9. októbra 2019 bola\nzamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu špecializovaného súdu.\n10. Sťažovateľka 1, sťažovateľka 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľ 4 uplatňujú\nvoči uzneseniu najvyššieho súdu celkom 3 námietky.\n11. Prvou otázkou, ktorú mal najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti vyriešiť, bolo,\nči sa rozhodnutie o väzbe vzťahuje na konkrétny skutok, pre ktorý boli sťažovatelia vzatí\ndo väzby, alebo sa na tento konkrétny skutok nevzťahuje. Vyslovili názor, že každé\nrozhodnutie o väzbe (teda aj rozhodovanie o predĺžení lehoty jej trvania) sa musí vzťahovať\nna konkrétny skutok vymedzený v rozhodnutí o vzatí do väzby. Ak by to tak nebolo,\nbolo by otázne, od čoho by sa odvíjalo napríklad posúdenie lehoty trvania väzby,\nktorá je odlišná pri prečine, zločine a obzvlášť závažnom zločine.\n\n3\n\n12. Špecializovaný súd zaujal k tejto otázke na s. 23 uznesenia stanovisko,\npodľa ktorého „prípadné zmeny dôvodov väzby sa týkajú len jednotlivých písmen\nustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por. a v rámci predpísaného konania možno rozhodovať len\no pribudnutí, resp. zániku niektorého z dôvodov väzby uvedených v tomto ustanovení.\nTento súd považuje potrebu rozhodnutia o rozšírení dôvodov väzby pri pribudnutí nového\nskutku v trestnom konaní za totálny formalizmus nenapĺňajúci žiaden zo záujmov\nsmerujúcich k ochrane oprávnených práv a slobôd obvinených.“. Špecializovaný súd tým\nvlastne prezentuje názor, podľa ktorého ak by napríklad došlo k situácii, že obvinený by bol\nv rámci trestného konania vzatý do väzby pre prečin a pred koncom ročnej lehoty trvania\ntejto väzby by mu bolo v tom istom trestnom konaní vznesené obvinenie pre zločin, lehota\nväzby by sa automaticky zmenila na trojročnú bez potreby rozšírenia dôvodov väzby\naj na skutok, v ktorom sa vidí zločin.\n13. Sťažovatelia vyslovili presne opačný názor, lebo práve potreba ochrany\nústavného práva na osobnú slobodu si vyžaduje dôvody väzby v rozhodnutí súdu presne\nvymedziť, a to aj skutkovo tak, aby obvinený nebol postavený do situácie, keď nebude mať\nmožnosť presne poznať, prečo je vo väzbe a aké sú jeho práva a možnosti v súvislosti\ns prepustením z nej, keď tu nebude právna istota a predvídateľnosť práva. V tejto súvislosti\ntreba poukázať na už vyriešený prípad týkajúci sa väzobných rozhodnutí, keď súdna prax\nnajskôr vychádzala z toho, že iba podanie obžaloby postačovalo na to, aby sa súdna väzba\nstala zákonnou, čo však ústavný súd považoval za protiústavné (napr. I. ÚS 6/02,\nII. ÚS 246/09 a iné). Dôvody, pre ktoré považoval ústavný súd presne súdom vymedzené\nrozhodnutie o väzbe za dôležité, a nie za totálny formalizmus, sú v týchto rozhodnutiach\nuvedené a vzťahujú sa v plnom rozsahu aj na daný prípad. Samozrejme, nemožno poprieť,\nže dôvody väzby je možné meniť aj v rámci skutku, pre ktorý bol obvinený vzatý do väzby,\nale to je iná situácia, ktorú nemožno s danou situáciou stotožňovať. V danom prípade sa\ntotiž väzba predlžovala s poukazom na dôvody súvisiace s potrebou vykonania dokazovania\nvo vzťahu ku skutku, pre ktorý vo väzbe nie sú, čo vyplýva priamo z návrhu prokurátora\nna predĺženie lehoty väzby z 19. septembra 2019. Prokurátor mal právo podať návrh\nna rozšírenie dôvodov väzby na skutok, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené obvinenie\nuznesením zo 16. septembra 2019, lebo inak by nemohol úspešne podať návrh na predĺženie\n\n4\n\nlehoty trvania väzby s poukazom na potrebu vykonania dokazovania vo vzťahu k tomuto\nnovému skutku.\n14. Sťažovatelia pripojili k sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu\nrozhodnutia niektorých okresných súdov v spojení s rozhodnutiami niektorých krajských\nsúdov, z ktorých je zrejmé, že súdna prax vychádza z toho, že rozhodnutie o väzbe sa vždy\nvzťahuje na konkrétny skutok vymedzený v uznesení o vzatí do väzby. Napriek tomu však\nnajvyšší súd sa touto otázkou (hoci bola základom podanej sťažnosti) vôbec nezaoberal\na ponechal ju bez povšimnutia.\n15. Sťažovatelia sú presvedčení, že je neprípustné rozširovať možnosti obmedzenia\nosobnej slobody rozširujúcim výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku.\nObvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú\nuvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00). Každé pozbavenie slobody musí\nbyť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,\na okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť\nzlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Väzba ako\nopatrenie pozbavujúce osobnej slobody musí byť vykonaná spôsobom poskytujúcim\nobvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov.\nUvedené požiadavky však postup zvolený najvyšším súdom nespĺňa a je s nimi v zásadnom\nrozpore.\n16. Druhou zásadnou otázkou je, kedy vznikol dôvod vznášať sťažovateľom ďalšie\nobvinenie, prečo vznikol práve pred koncom lehoty trvania väzby a či prípadné oneskorenie\nv tomto smere je zásahom do práva na osobnú slobodu.\n17. Vo všeobecnosti platí, že rozširovať väzobné stíhanie o nový dôvod väzby\ns poukazom na okolnosti, ktoré boli, resp. mali byť orgánom činným v trestnom konaní\nznáme už oveľa skôr, nie je možné. Ich skoršie neuplatnenie len kvôli nedôslednosti,\nnečinnosti či nepozornosti príslušných orgánov nemôže byť totiž na ťarchu obvineného.\nNemožno pripustiť taký stav, v ktorom by obvinený stratil v podstate akúkoľvek právnu\n\n5\n\nistotu, pričom na strane orgánov činných v trestnom konaní došlo k prílišnému posilneniu\nich postavenia zaručujúcemu možnosť predkladať v akomkoľvek čase skutočnosti im\nuž skôr známe, prípadne neznáme len v dôsledku nedostatkov na ich strane pre účely\nzdôvodnenia jednotlivých väzobných dôvodov u obvineného.\n18. V momente vznesenia obvinenia pre ďalší skutok uznesením zo 16. septembra\n2019 bola situácia rovnaká ako napríklad pri poslednom predlžovaní väzby uznesením\nokresného súdu z 3. júna 2019 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. júna 2019.\nO oboch predmetných veciach, ktoré sa spojili na spoločné konanie, vedeli orgány činné\nv trestnom konaní od začiatku, ba dokonca sa už skôr zaoberali tým, že veci spoja\nna spoločné konanie, no neurobili tak. Takýto postup nemožno považovať za postup\ns osobitnou starostlivosťou a urýchlením.\n19. Treťou zásadnou otázkou bolo, že špecializovaný súd rozhodoval o návrhu\nna predĺženie lehoty trvania väzby za situácie, keď základ návrhu nebol sťažovateľom\nznámy, pretože v inkriminovanom čase im ešte nebolo doručené uznesenie o vznesení\nnového (ďalšieho) obvinenia, ale ani uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie\n(obe uznesenia sú zo 16. septembra 2019). Tieto uznesenia im boli totiž doručené\naž 8. októbra 2019.\n20. S námietkou sťažovateľov v tomto smere sa najvyšší súd vysporiadal v podstate\ntak, že uznesenia im nemuseli byť doručené, mali možnosť dozvedieť sa o nich z návrhu\nprokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a preto mali možnosť sa k podstate\na dôvodom obvinenia vyjadriť pri výsluchu pred sudcom rozhodujúcim o väzbe. Najvyšší\nsúd považoval za dôležité, že obhajcovia sťažovateľov mali o týchto uzneseniach vedomosť.\n21. S uvedeným názorom najvyššieho súdu nemožno súhlasiť, uznesenia musia byť\ndoručené predovšetkým obvineným (hlavne, ak sú vo väzbe). Trestný poriadok to priamo\npredpokladá. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že sťažovatelia mali možnosť sa\nk obvineniu vyjadriť, pretože to logicky nie je možné, ak im uznesenie doručené nebolo\na nemali ho k dispozícii. Sťažovatelia sa v skutočnosti mohli vyjadriť len k tomu, čo sa\n\n6\n\no obsahu uznesenia písalo v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, čo nie je\nto isté. Sťažovatelia nemali možnosť vysporiadať sa s argumentáciou prokurátora a nemali\nmožnosť predložiť ucelené argumenty a stanoviská k tvrdeniam druhej strany, pretože\nnemali k dispozícii podklady, na ktoré sa v návrhu prokurátor odvolával a o ich skutočnej\nexistencii nič nevedeli, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj zásady\nkontradiktórnosti konania.\n22. Sťažovateľ 5 poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že pri obmedzovaní jeho\nosobnej slobody dochádza postupom orgánov činných v trestnom konaní k takým\nprieťahom, ktoré majú dosah na jeho ústavné právo na osobnú slobodu. Trestná vec,\nv ktorej je vo väzbe, bola spojená na spoločné konanie s inou jeho vecou, v ktorej pôvodne\nnebol väzobne stíhaný. O existencii dôvodu na spoločné konanie pritom orgány činné\nv trestnom konaní vedeli odo dňa jeho obvinenia realizovaného uznesením z 25. novembra\n2018, pretože už v tomto čase bol trestne stíhaný od 11. decembra 2018 uznesením\nvyšetrovateľa z 25. novembra 2018. K predĺženiu lehoty trvania väzby došlo bez toho, aby\nsa špecializovaný súd touto okolnosťou zaoberal.\n23. Sťažovateľ 5 je presvedčený, že k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby\ndošlo vo vzťahu k neskončeniu vyšetrovania vedeného vyšetrovateľom pod ČVS: PPZ1108/NKA-PZ-BA-2018, pričom v súvislosti so skutkom prejednávaným v tomto konaní\nvo väzbe nie je, čo umožnilo takto neskoré spojenie väzby tesne pred skončením lehoty\ntrvania väzby v inej veci považovať za protiústavný krok sledujúci len udržanie sťažovateľa\nvo väzbe.\n24. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3Tost/34/2019 zo dňa 9.10.2019\nporušil ústavné právo sťažovateľov na osobnú slobodu podľa článkov 17 ods. 2 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Tost/34/2019 zo dňa 9.10.2019 sa zrušuje a vec\nsa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“\n25. Ďalej požadujú aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 696,69 €.\n\n7\n\nII.\nSkutkový stav veci\n26. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 24/2019 z 27. septembra 2019\nvyplýva, že ním bola lehota trvania väzby sťažovateľov predĺžená do 24. marca 2020 s tým,\nže u všetkých sťažovateľov je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku.\nZo záhlavia uznesenia vyplýva, že ide o trestnú vec vedenú proti sťažovateľom pre\nzločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné\nTrestného zákona.\n27. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2019 z 9. októbra 2019 vyplýva,\nže ním boli zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľmi (ako aj ďalším obvineným\n) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 24/2019 z 27. septembra\n2019.\nZo záhlavia uznesenia vyplýva, že ide o trestnú vec vedenú proti sťažovateľom\npre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné\nTrestného zákona.\nPodľa názoru najvyššieho súdu ide o priam učebnicový príklad kontinuálneho\npáchania závažnej trestnej činnosti (z teritoriálneho hľadiska navyše značného územného\nrozsahu), ku ktorej malo dochádzať minimálne od začiatku roku 2017. Spôsob páchania\ntejto skupinovej trestnej činnosti možno charakterizovať prepracovanosťou jej personálneho\nštruktúrovania, vnútorným hierarchickým členením, ako aj hladko fungujúcimi a dlhodobo\nzaužívanými prvkami riadenia a koordinácie, za súčasného zadávania pokynov osobami,\nktoré mali údajne stáť na čele takto údajne fungujúcej zločineckej skupiny, ostatným trestne\nzodpovedným subjektom na jej hierarchicky nižšie postavených úrovniach. Opodstatnenosť\npretrvávania dôvodu preventívnej väzby vyplýva zo samotného charakteru údajne páchanej\ntrestnej činnosti (dlhodobosť, prepracovanosť, štruktúrovanosť, resp. sofistikovanosť),\npričom obvineným osobám plynuli v závislosti od činnosti a formálneho postavenia\naj značne rozsiahle príjmy ako zrejme jediný zdroj obživy. Takto identifikované okolnosti\n\n8\n\nvo svojom súhrne zakladajú existenciu dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu\nby došlo k pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti.\nNepochybne aj s ohľadom na rozsiahlosť a sofistikovanosť trestnej činnosti došlo\nk vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania až 17. januára 2018. Orgánom činným\nv trestnom konaní trvalo takmer rok, kým boli vznesené aj obvinenia, z čoho je zrejmé,\nže len príprava na vznesenie obvinení a s tým súvisiaci operatívny a taktický postup si\nvyžadoval náročnú vyhľadávaciu, analytickú i procesnú činnosť vedúcu v konečnom\ndôsledku až k vzneseniu obvinení. To sa týka aj uznesenia o vznesení obvinenia\npre obzvlášť závažný zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny\npodľa § 296 Trestného zákona 16. septembra 2019, keďže z výsledkov dokazovania\nvykonaného v pôvodne samostatne vedenej trestnej veci sťažovateľa 5 jednoznačne\nvyplynula účelnosť ďalšieho postupu podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu\nk ostatným obvineným, pričom toho istého dňa im zároveň bolo vznesené obvinenie\npodľa uvedeného ustanovenia Trestného zákona.\nKvantitatívne náročný charakter odhaľovania, dokumentovania a dokazovania\nrelatívne dlhodobo páchanej rozsiahlej trestnej činnosti v spojení s praktickou nemožnosťou\nokamžitej právnej kvalifikácie takto postupne ustaľovaného skutkového stavu ako trestnej\nčinnosti páchanej práve zločineckou skupinou nemožno označiť za subjektívne zavinené\nalebo inak procesne vadné „oneskorenie“ orgánov činných v trestnom konaní a už vôbec\nnie za ich účelový a prieťahmi zaťažený procesný postup.\nProkurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby uviedol konkrétne, presne\na jasne špecifikované úkony, ktoré treba vykonať a ktoré sú naplánované, a to aj s logickým\na zrozumiteľným odôvodnením potreby ich vykonania. Tu treba uviesť, že ide o rozsiahlu\ntrestnú činnosť, ktorej objasnenie je náročné z časového hľadiska. Preto nebolo možné\nstotožniť sa s argumentáciou sťažovateľov spočívajúcou v subjektívnom predpoklade,\nže orgány činné v trestnom konaní nekonajú tak, ako by konať mali vo väzobných veciach.\nVýsledky dosiaľ vykonaného dokazovania mali za následok, že v priebehu trestného\nstíhania vyvstávajú nové a pre jeho účely aj naozaj významné skutočnosti, na ktoré je\npotrebné pružne reagovať.\nK námietke obhajoby týkajúcej sa údajného pochybenia pri upovedomení\nsťažovateľov a obhajoby o podanom návrhu na predĺženie lehoty väzby, ako aj s tým\n\n9\n\nsúvisiacim doručením uznesenia o vznesení obvinenia treba poznamenať, že ustanovenie\n§ 72 ods. 2 štvrtej vety a nasl. Trestného poriadku explicitne uvádza, že návrhy a žiadosti\nprokurátora treba bezodkladne doručiť obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb\npodané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinení mali možnosť\npred rozhodnutím o väzbe vyjadriť. To platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť\no predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a Trestného poriadku. Návrh prokurátora\nna predĺženie lehoty trvania väzby bol jednotlivým sťažovateľom a obhajcom doručený\n20. septembra 2019. Následne neverejné zasadnutie, na ktorom sa rozhodlo, sa konalo\no 7 kalendárnych dní po prevzatí návrhu prokurátora. Potom došlo k výsluchu sťažovateľov\npred súdom (napriek ich výslovnej žiadosti, aby bolo rozhodnuté v ich neprítomnosti),\npričom im bol poskytnutý zodpovedajúci čas na poradu s obhajcami. S ohľadom na uvedené\nnemá najvyšší súd žiadne pochybnosti o tom, že by sťažovateľom a ich obhajcom v čase\nkonania výsluchu nebolo jasné, čo je aktuálnym predmetom trestného stíhania vedeného\nproti nim. Sťažovatelia mali z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby presný prehľad\na vedomosť o tom, za čo sú aktuálne stíhaní, a preto (hoci im uznesenie o vznesení\nobvinenia za zločin podľa § 296 Trestného zákona nebolo doručené) išlo len o procesný\nnedostatok bez negatívneho dopadu na ich obhajobné práva.\nK argumentácii týkajúcej sa ústavnosti takto vydaného uznesenia špecializovaného\nsúdu treba uviesť, že keby obvinenému nebolo orgánom činným v trestnom konaní,\nči dokonca ani sudcom vôbec formálne doručené uznesenie o vznesení obvinenia,\nale o podstate a dôvodoch obvinenia bol pri výsluchu realizovanom pred rozhodnutím\no vzatí do väzby podrobne oboznámený a konajúcim súdom mu bola poskytnutá rozumná\npríležitosť obhajovať svoje záujmy a vyjadriť sa k dôvodom vzatia do väzby, nemožno\ndospieť k záveru o porušení práv zaručených čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd dosahujúcom mieru ústavnej relevancie (III. ÚS 101/2013).\nTak obhajca, ako aj sťažovatelia mali jednoznačnú vedomosť o skutkoch, ktoré sa\nsťažovateľom kladú za vinu, ako aj o ich právnej kvalifikácii.\n\n10\n\nIII.\nRelevantná právna úprava\n28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n29. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n30. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n11\n\nIV.\nPredbežné prerokovanie sťažnosti a závery ústavného súdu\n31. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde].\n32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n12\n\n34. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné\na presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.\nSamotná skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie\nich označených práv nezakladá.\n35. K jednotlivým námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti je potrebné ďalej\nuviesť.\n36. Sťažovatelia predovšetkým vyslovujú názor, podľa ktorého sa rozhodnutie\no väzbe vzťahuje na konkrétny skutok, pre ktorý došlo k vzatiu do väzby a tak to má byť\naj pri ďalších rozhodovaniach o väzbe, teda aj pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania\nväzby. Z toho podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že pri rozšírení trestného stíhania\naj na iný (ďalší) trestný čin (skutok), za ktorý obvinený pri vzatí do väzby stíhaný väzobne\nnebol, treba k tomu, aby väzba bola i naďalej zákonná, súdnym výrokom ju rozšíriť\naj na takýto ďalší trestný čin (skutok), čo sa však v danom prípade (v rozpore so súdnou\npraxou v obdobných veciach) nestalo, pričom najvyšší súd (na rozdiel od špecializovaného\nsúdu) na príslušnú námietku sťažovateľov uplatnenú v sťažnosti proti uzneseniu\nšpecializovaného súdu nijako nereflektoval (pozri body 11 až 15).\n37. Podľa názoru ústavného súdu majú sťažovatelia pravdu v tom, že v procesnej\nsituácii, k akej v danom prípade došlo (po vzatí do väzby sa rozšírilo trestné stíhanie\naj o ďalší trestný čin riešený v tom istom konaní), po vznesení ďalšieho obvinenia musí byť\nzo súdneho rozhodnutia nepochybné, že sa väzobné stíhanie vzťahuje aj na takýto ďalší\ntrestný čin (skutok), pre ktorý pôvodne väzba uvalená nebola.\n38. Podľa názoru sťažovateľov na splnenie tejto podmienky je nevyhnutné,\naby rozšírenie väzby aj o ďalší trestný čin (skutok) výslovne (expressis verbis) vyplývalo\nz výroku súdneho rozhodnutia (tak ako to praktizujú niektoré súdy, napríklad v konkrétnych\nveciach, ktoré sťažovatelia dokumentovali).\n\n13\n\n39. Ústavný súd je toho názoru, že spôsob riešenia tejto situácie, ktorý zvolili\nšpecializovaný súd a najvyšší súd, dostatočným spôsobom zodpovedá kritériám kladeným\nna presné vymedzenie dôvodov ďalšieho trvania väzby. I keď priamo vo výroku uznesenia\nšpecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 24/2019 z 27. septembra 2019 sa neuvádza, že ďalšie\ntrvanie väzby (jej predĺženie) sa vzťahuje aj na dodatočne stíhaný zločin založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, je táto\nskutočnosť celkom nepochybná zo záhlavia uznesenia špecializovaného súdu, ale rovnako\naj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2019 z 9. októbra 2019. Tak isto\naj z odôvodnenia oboch týchto uznesení je jasné, že sa predĺženie trvania väzby vzťahuje\naj na dodatočne stíhaný ďalší skutok, resp. ďalší trestný čin.\n40. Vzhľadom na uvedené treba námietku považovať za zjavne neopodstatnenú.\n41. Sťažovatelia sú názoru, podľa ktorého dôvod vzniesť im ďalšie obvinenie vznikol\nv skutočnosti už omnoho skôr (nie teda tesne pred koncom lehoty trvania väzby), pričom\ntoto oneskorenie pri vznesení obvinenia treba považovať za zásah do práva na osobnú\nslobodu (pozri body 16 až 18, ako aj bod 23 osobitne vo vzťahu k sťažovateľovi 5).\n42. Sťažovatelia touto námietkou vlastne naznačujú, že zo strany orgánov činných\nv trestnom konaní išlo o účelový postup vedený snahou prekaziť ich prepustenie z väzby\nz dôvodu uplynutia zákonnej lehoty jej trvania tým spôsobom, že vo vhodnom čase sa\ntrestné stíhanie rozšíri o taký (už dávno predtým známy) ďalší trestný čin, pri ktorom\nje horná hranica možného trvania väzby vyššia.\n43. Ústavný súd v uvedenom smere v plnom rozsahu poukazuje na podrobnú\na vyčerpávajúcu argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v jeho uznesení sp. zn.\n3 Tost 34/2019 z 9. októbra 2019, ktorá je zhrnutá v bode 27. Táto argumentácia sa javí\nako dostačujúca a presvedčivá, nemožno ju preto považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne\nneodôvodnenú.\n\n14\n\n44. Napokon sťažovatelia namietajú, že o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty\ntrvania väzby rozhodol špecializovaný súd v momente, keď ešte sťažovateľom neboli\ndoručené uznesenia vyšetrovateľa zo 16. septembra 2019 o vznesení obvinenia pre zločin\npodľa § 296 Trestného zákona a o spojení oboch vecí na spoločné konanie. Stalo sa tak totiž\naž 8. októbra 2019. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého\npostačuje, že mali možnosť dozvedieť sa o obvinení z ďalšieho trestného činu z návrhu\nprokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože z návrhu prokurátora sa mohli\ndozvedieť iba to, čo tam bolo uvedené (pozri body 19 až 21).\n45. Ústavný súd najprv bez toho, aby v zásadnej rovine riešil túto otázku, považuje\nza potrebné poukázať na to, že sťažovatelia v rámci konania o návrhu prokurátora\nna predĺženie lehoty trvania ich väzby vedeného špecializovaným súdom sa nijako nebránili\npoukazovaním na skutočnosť, že uznesenie o vznesení ďalšieho obvinenia, resp. o spojení\noboch trestných vecí na spoločné konanie im nebolo doručené, a že preto nemajú dostatočnú\nvedomosť o obsahu týchto uznesení. Je potrebné pritom zdôrazniť, že konanie\nna špecializovanom súde prebiehalo za účasti obhajoby. Sťažovateľom, resp. obhajobe\nnič nebránilo na túto skutočnosť poukázať a trvať na riadnom doručení oboch uznesení\nešte predtým, ako sa na špecializovanom súde k návrhu prokurátora vyjadria, resp. predtým,\nako špecializovaný súd o návrhu prokurátora rozhodne. Sťažovatelia, ale ani obhajoba však\ntakto nepostupovali.\n46. Zo zovšeobecňujúceho pohľadu možno zdôrazniť, že najvyšší súd poukazuje\nv tejto súvislosti na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 101/2013 z 19. februára 2013.\n47. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že uvedené uznesenie\nústavného súdu rieši právnu otázku obdobnú problematike, ktorú nastolili sťažovatelia.\nIšlo o rozhodovanie všeobecných súdov o vzatí obvineného do väzby, pričom sa obvinený\nproti vzatiu do väzby bránil, inter alia, aj tým, že mu nebolo doručené uznesenie o vznesení\nobvinenia, a to ani pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o vzatí do väzby, ale ani počas\ntohto výsluchu. Ústavný súd zaujal stanovisko, podľa ktorého obvinený pri svojom\nvýsluchu nenamietal, že by mu nebola známa podstata a dôvody obvinenia, ale ani to, že mu\n\n15\n\nnebolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené, lebo iba uviedol, že sa cíti nevinný.\nHoci obvinenému nebolo orgánom činným v trestnom konaní, ale ani sudcom formálne\ndoručené uznesenie o vznesení obvinenia, o podstate a dôvodoch obvinenia vedel. Zvolený\nobhajca prítomný pri rozhodovaní súdu bol s vecou oboznámený.\n48. Vzhľadom na uvedené ani táto námietka nie je dôvodná.\n49. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. januára 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-predĺženie lehoty trvania väzby", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f445782f-fd74-4181-8a04-53c760372686", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 101/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 101/2013 z 19. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-19", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f445782f-fd74-4181-8a04-53c760372686"}, {"guid": "ussr:72199d16-bebc-4f7a-b654-ae20c9bc82c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 246/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 246/09 z 11. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:72199d16-bebc-4f7a-b654-ae20c9bc82c1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:f3294a30-709c-4696-bb65-e1291818ab01", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3294a30-709c-4696-bb65-e1291818ab01"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "e12ff26c-6bfb-436b-9b1d-5404300db7b8:470bacb0-1c65-46b0-bd69-48b94ce89e66", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Tp/24/2019", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 2Tp/24/2019 z 15. 3. 2019", "sud": "Okresný súd Revúca", "datum_vydania": "2019-03-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e12ff26c-6bfb-436b-9b1d-5404300db7b8:470bacb0-1c65-46b0-bd69-48b94ce89e66"}], "citovane_v": []}