{"guid": "ussr:0e13f66c-a87f-4064-b4eb-d36954ca925c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.372.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2020 z 27. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. augusta 2020, sp. zn. II. ÚS 372/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.372.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0e13f66c-a87f-4064-b4eb-d36954ca925c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.372.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.372.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.372.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 372/2020-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46\nods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6\nods. 1, 2 a 3 Dohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\npostupom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 81/2019\na jeho uznesením z 27. februára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n15. mája 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\n\nnamietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nv konaní\n\nvedenom\n\npod sp. zn. 5 Tdo 81/2019 a jeho uznesením z 27. februára 2020.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 74/2017 zo 17. apríla 2018 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 64/2018 z 25. októbra 2018\nbol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360\nods. 1 a 2 písm. a) a b) v spojení s § 138 písm. a), § 139 ods. 1 písm. c) a § 127\nods. 5 Trestného zákona. Sťažovateľ sa mal inému vyhrážať smrťou a ťažkou ujmou\nna zdraví takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a taký čin mal spáchať\nzávažnejším spôsobom konania (so zbraňou) a na chránenej osobe, ktorá je blízkou osobou.\nBol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon\nktorého bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Zároveň mu bolo uložené\nochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.\n3. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a krajského\nsúdu v celom rozsahu odmietol. Právne a skutkové argumenty sťažovateľa a ním definované\nvady konania pred okresným súdom a krajským súdom uvádzané v tejto ústavnej sťažnosti\nboli v plnom rozsahu namietané v predchádzajúcich štádiách konania.\n4. Vydané rozhodnutia a postup všeobecných súdov pred ich vydaním nerešpektovali\nzásadným spôsobom právo na obhajobu, rozhodnutia sú založené na dôkazoch, ktoré neboli\nvykonané zákonným spôsobom, ale predovšetkým všeobecnými súdmi vykonané skutkové\nhodnotenie vykazuje prvky „svojvôle a arbitrárnosti“ zasahujúcej do ústavne zaručených\npráv sťažovateľa.\n5. Sťažovateľ napáda skutkový záver všeobecných súdov o tom, že sa dopustil\nspáchania skutku, a to z týchto dôvodov:\n\n2\n\n- záver o spáchaní skutku sťažovateľom prijali všeobecné súdy výlučne na základe\njediného dôkazu, a to svedeckej výpovede poškodenej bývalej manželky;\n- svedecká výpoveď poškodenej bola všeobecnými súdmi hodnotená ako vysoko\nvierohodná, a to napriek skutočnosti, že v konaní sa preukázalo, že v niektorých otázkach\nnevypovedala pravdu, bola ďalšími minimálne 5 svedkami (vrátane vlastnej dcéry)\noznačená za osobu so sklonom k fabulácii a agresivite, svedkovia svedčili o vydieraní\nsťažovateľa poškodenou pre účely získania peňažných prostriedkov a poškodená\nje psychiatrickou pacientkou, ktorá bola opakovane hospitalizovaná na psychiatrii;\n- k záveru o spáchaní skutku sťažovateľom neexistujú žiadne iné priame\nalebo nepriame dôkazy.\n6. Napádané rozhodnutia sú založené na nejasných a neúplných skutkových\nzisteniach okresného súdu, o ktorých existujú závažné pochybnosti. Okresný súd,\nako aj krajský súd vyhodnotili dokazovanie jednostranne, prehliadali skutočnosti svedčiace\nv prospech obhajoby a skutočnosti spochybňujúce verziu skutku podľa všeobecného súdu.\nVšeobecné súdy taktiež nesprávne vyhodnotili hodnovernosť svedkov, resp. vierohodnosť\nich výpovedí a neprihliadli na faktické výhody poskytované svedkyni postupom polície\na prokuratúry, pričom preukázanie rozhodujúcich skutočností je založené výlučne na jednej\nsvedeckej výpovedi. Všeobecný súd odmietol vykonať mnohé závažné dôkazné prostriedky\nnavrhované obhajobou, najmä vo vzťahu k nestrannosti a hodnovernosti svedkyne,\nako aj dôkazy na preukázanie motívu sťažovateľa, ktorý bol všeobecnými súdmi\nvyhodnotený veľmi nelogicky. V zmysle naplnenia zásady objasnenia skutkového stavu\nbez dôvodných pochybností obžaloba bola povinná poskytnúť dôkazy, avšak vzhľadom\nna benevolentný prístup všeobecného súdu k miere istoty týkajúcej sa preukázania skutku\nto napokon ani nemala za potrebné.\n7. Skutok, ktorým mal sťažovateľ naplniť skutkovú podstatu trestného činu\nnebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona, vyplýva\nz výpovedí jedinej svedkyne, a to poškodenej. Podľa názoru sťažovateľa sa dokazovaním\nna hlavnom pojednávaní nad akúkoľvek pochybnosť preukázalo, že tvrdenia poškodenej\no údajnom vyhrážaní sťažovateľa neboli potvrdené žiadnym iným dôkazom. Naopak,\nz výpovedí všetkých svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom\n3\n\nkonaní vyplynulo, že poškodená má silný sklon k fabuláciám a že ide len o jej účelové\ntvrdenia. Možno to považovať za priehľadnú a špekulatívnu snahu kriminalizovať\nsťažovateľa pre účely jeho vydierania tak, aby poškodenej poskytoval finančné prostriedky.\nNielen túto skutočnosť potvrdili na hlavnom pojednávaní svedkyne\na\n\n,\n\n. Aj ďalšie svedkyne\n\na\n\nmajú vedomosť o tom, že poškodená pravidelne vydierala sťažovateľa\npožadovaním finančného plnenia pod hrozbou privolania polície, resp. pod hrozbou\nprivodenia trestného stíhania voči osobe sťažovateľa. Svedkovia vypočutí na hlavnom\npojednávaní zhodne opisujú poškodenú ako osobu so sklonmi ku fabuláciám, konfliktnú\na so sklonmi k agresivite.\n8. Sťažovateľ opakovane v konaní uviedol, že tvrdenia poškodenej o údajnom\nvyhrážaní sa nezakladajú na pravde. Poškodená sťažovateľa dlhodobo vydierala žiadosťami\no finančné plnenie pod hrozbou privolania polície, resp. privodenia trestného stíhania.\nJe to zrejmé aj z toho, že všetky režijné výdavky na domácnosť hradil sťažovateľ. Prispieval\npoškodenej aj finančne a prakticky uhrádzal všetky výdavky na výživu maloletej\nktorá nie je jeho dcérou. Poškodená nadužívala „tabletky“, teda psychofarmaká na lekársky\npredpis a bola viackrát psychiatricky liečená, resp. hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni.\nPoškodená sťažovateľa po jeho prepustení z väzby viackrát kontaktovala a volala mu.\nSťažovateľ si nemyslí, že sa poškodená môže báť o svoj život a zdravie, keď ho sama\nkontaktuje, telefonuje mu a odovzdáva mu korešpondenciu (ktorú sťažovateľ predložil\nokresnému súdu na hlavnom pojednávaní). Sťažovateľ nemal nikdy v práci problém\npre užívanie alkoholu, pričom pracuje ako stolár a triezvosť je základným predpokladom\nvýkonu tejto práce. Vo svojom okolí je obľúbený, nemá s nikým problémy. V spoločnej\ndomácnosti\n\ns poškodenou\n\nchcel\n\nzotrvať\n\npreto,\n\nže\n\nsi\n\nrodinu\n\ncenil.\n\nNechcel,\n\naby zostala v dome sama bez zdrojov obživy (ako to bolo v čase hlavného pojednávania\n14. novembra 2017).\n9. Poškodená vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že zvykla užívať\npsychofarmaká, a potvrdila aj existenciu psychických problémov, v dôsledku ktorých bola\nhospitalizovaná. Podľa jej vlastných slov v čase, keď malo dôjsť ku skutku, lieky\nnepožívala. Sťažovateľ to považuje preukázateľne za jedno z mnohých klamstiev,\n4\n\nktoré poškodená ako svedkyňa uviedla, keďže z výpisu zo zdravotnej dokumentácie\nje zrejmé, že v októbri 2016 (teda v čase spáchania skutku) jej boli predpísané psychiatrom\npsychofarmaká a podľa svedeckých výpovedí aj v tom čase ju videli viackrát pod vplyvom\nomamných látok. Poškodená na hlavnom pojednávaní uviedla, že má sťažovateľa rada\na chce s ním žiť. Dokonca tvrdila, že sa so sťažovateľom po jeho prepustení z väzby\nstretávala. V čase údajného incidentu mala mať dvere do izby (v ktorej mala spať\ns maloletou\n\notvorené. O vyhrážaní sa nožom, ktoré sa malo odohrať, sa nikomu\n\nnezverila s výnimkou svedkyne\n\nTáto svedkyňa však vyvrátila tvrdenie\n\npoškodenej, že by sa jej s niečím takým zverila. Poškodená ďalej uviedla, že po prepustení\nsťažovateľa z väzby sa s ním intímne stýkala a otehotnela, pričom mala podstúpiť\ninterrupciu.\n\nOkresný\n\nsúd\n\nna\n\njej\n\nadresu\n\nuviedol,\n\nže\n\nvypovedala\n\nvierohodne,\n\nna všetky rozpory, resp. položené otázky vedela adekvátne reagovať a odpovedať. Toto\ntvrdenie okresného súdu je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním.\n10. Poškodená preukázateľne nehovorila pravdu, keď uviedla, že svedkyni\npovedala bezprostredne po údajnom skutku, že sa jej mal sťažovateľ\nvyhrážať. Ďalej preukázateľne nehovorila pravdu, keď uviedla, že v čase skutku nepožívala\npsychofarmaká, lebo v skutočnosti jej boli vtedy psychiatrom predpísané. Rovnako\npreukázateľne tvrdila nepravdu, keď na otázku obhajcu, či trpí nejakou psychickou\nporuchou, uviedla, že nie a že sa ani nelieči u žiadneho psychiatra, čo je v priamom rozpore\ns informáciou\n\nposkytnutou\n\nzdravotnou\n\npoisťovňou\n\nna\n\nžiadosť\n\nvyšetrovateľa,\n\nz ktorej vyplýva, že poškodená bola viacnásobne vyšetrená v psychiatrickej ambulancii.\n11. Tvrdenia poškodenej sú nelogické, navzájom si protirečiace a neustále\nsa meniace v podstatných okolnostiach. Z výpovedí svedkýň\n\nvyplýva,\n\nže poškodená klamala, pokiaľ ide o okolnosť, či v čase, keď sa jej mal sťažovateľ vyhrážať,\nmala na izbe (v ktorej spolu s maloletou dcérou ležala v posteli) dvere zatvorené,\nkeďže v decembri 2016 (v čase po spáchaní skutku) mala v zmysle výpovede\ntýchto svedkýň uviesť, že v inkriminovanom čase boli dvere do izby zatvorené\na že sťažovateľ na ne búchal. Na hlavnom pojednávaní pritom poškodená tvrdila, že dvere\nboli otvorené. Tvrdenie poškodenej, podľa ktorého bola so sťažovateľom tehotná\na že následne došlo k umelému prerušeniu tehotenstva, sa taktiež nijako nepotvrdilo.\n5\n\nV tejto súvislosti sťažovateľ súdu navrhol vykonať dôkaz dožiadaním príslušnému\nzdravotníckemu zariadeniu, či eviduje v období 6 mesiacov dozadu od 14. novembra 2017\ninterrupčný zákrok poskytnutý poškodenej. Okresný súd tomuto návrhu nevyhovel. Vyzval\npoškodenú uviesť, v ktorej nemocnici sa podrobila interrupčnému zákroku a či udeľuje\nsúhlas na vyžiadanie správy o tomto zákroku. Poškodená na túto výzvu nereagovala.\nZ odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako napokon bolo toto tvrdenie poškodenej\nvyhodnotené, hoci ide o zásadný dôkaz preukazujúci dôveryhodnosť poškodenej\na o zásadnú skutočnosť, ktorá môže znamenať aj spáchanie trestného činu krivej výpovede\na krivej prísahy zo strany poškodenej.\n12. V súvislosti so sklonom poškodenej fabulovať a uvádzať nepravdu poukazuje\nsťažovateľ (ako príklad) na jej výpoveď na hlavnom pojednávaní zo 14. novembra 2017,\nresp. v zápisnici o výsluchu zo 7. decembra 2016, v ktorej poškodená uviedla, že ráno okolo\n7.00 h dňa 9. októbra 2016 (teda v časovom období, keď sa mal v zmysle opisu skutku\nv obžalobe sťažovateľ poškodenej vyhrážať zabitím) išiel sťažovateľ do obchodu po pivo\na poškodená išla za ním asi po 5 minútach, pričom v tomto obchode sa mali stretnúť\na sťažovateľ jej mal nadávať a vyhrážať sa jej zabitím s tým, že podľa poškodenej\nbola v tom čase v obchode prítomná len mladá predavačka. Zo zápisnice o výsluchu\nsvedkyne\n\n(predavačky v obchode) jednoznačne vyplýva, že svedkyňou\n\nkonfliktu alebo vyhrážania nebola.\n13. Je pozoruhodné, ako mohli všetky tieto ľahko vyvrátiteľné nepravdivé tvrdenia\npoškodenej, ktorými zavádzala okresný súd priamo na hlavnom pojednávaní, uniknúť\njeho pozornosti, a ako bolo možné poškodenú, resp. jej výpoveď označiť už len v kontexte\nuvedeného príkladu za vierohodnú.\n14. Svedkyňa\n\n(dcéra sťažovateľa a poškodenej) bola dlhé roky\n\nčlenkou ich spoločnej domácnosti a má dôkladnú znalosť charakterov a obvyklého\nsprávania rodičov, ako aj pomerov v ich spoločnej domácnosti. Uviedla, že nikdy nebola\nsvedkyňou toho, že by sa sťažovateľ poškodenej vyhrážal, resp. správal sa k nej agresívne.\nNeverí, že by sťažovateľ bol schopný poškodenej ublížiť, príp. formulovať verbálne hrozby\nvoči nej a jej neplnoletej dcére. Význam výpovede svedkyne nemožno tendenčne\n6\n\nbagatelizovať len z toho dôvodu, že vylučuje správanie sťažovateľa podľa opisu skutku\nv obžalobe. Okresný súd v rozsudku uviedol, že výpoveď svedkyne hodnotil ako účelovú,\nlebo táto mala s poškodenou natoľko zlý vzťah, že ju to donútilo odísť do zahraničia.\nK tomu je nutné poznamenať, že aj napriek problematickému vzťahu medzi svedkyňou\na poškodenou\n\nnemožno\n\nbez\n\nďalšieho\n\nvyhodnotiť\n\njej\n\nvýpoveď\n\nako\n\núčelovú.\n\nJej dôveryhodnosť nebola žiadnym objektívnym tvrdením (a už vôbec nie dôkazom)\nnijako spochybnená a samotný nefungujúci vzťah matky a dcéry nemôže sám osebe\nautomaticky\n\nznamenať\n\nklamlivosť\n\nalebo\n\núčelovosť\n\nvýpovede\n\nsvedkyne.\n\nIde o ničím nepodloženú domnienku okresného súdu, ktorá arbitrárne a neobjektívne uberá\nna váhe výpovedi, ktorá je zásadná pre objasnenie povahových čŕt, správania a zvykov\npoškodenej a sťažovateľa. Je potrebné zdôrazniť, že svedkyňa aj napriek tomu, že žila istý\nčas mimo spoločnej domácnosti sťažovateľa a poškodenej, žila v ich spoločnej domácnosti\ndosť dlhý čas na to, aby poznala povahu a správanie svojich rodičov. Svedkyňa jasne\nuviedla, že podľa nej poškodená údajné vyhrážanie zo strany sťažovateľa fabulovala,\nkeďže sa chcela zbaviť sťažovateľa, resp. dosiahnuť, aby domácnosť opustil. Jednoznačne\ntiež uviedla, že viackrát bola svedkom toho, ako sa poškodená sťažovateľovi vyhrážala,\nže ak jej nedá peniaze, zavolá políciu, a že takto riešila veľa vecí. Nikdy však nebola\nsvedkom toho, že by sa sťažovateľ poškodenej vyhrážal, resp. sa k nej správal agresívne,\nprípadne že by poškodená povedala alebo naznačila obavu zo slovného vyjadrenia\nsťažovateľa. Svedkyňa si myslí, že je znalá pomerov medzi poškodenou a sťažovateľom\na že s poškodenou v dôsledku jej povahy a správania nekomunikujú ani jej vlastní rodičia.\n15. Všeobecný súd neobjektívne až arbitrárne vyhodnotil aj ďalšie svedecké\nvýpovede ako účelové majúce za cieľ zbaviť sťažovateľa viny. Je zrejmé, že v čase,\nkeď malo dôjsť ku skutku, boli sťažovateľ a poškodená v dome sami (okrem maloletej\n), a preto nemohli byť svedkami toho, čo sa stalo, resp. nestalo. Tieto svedecké\nvýpovede však zásadne prispievajú k objasneniu skutočností relevantných z hľadiska\nobjasnenia\n\nďalších\n\nskutkových okolností\n\na skutočností\n\npre\n\nposúdenie\n\nnaplnenia\n\nvšetkých znakov skutkovej podstate trestného činu nebezpečného vyhrážania. Takéto\nsvedecké výpovede majú podľa názoru sťažovateľa o to väčšiu relevanciu, keď je potrebné\nnado všetku pochybnosť preukázať pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení poškodenej\n7\n\nv situácii, keď jedinými priamymi svedkami boli poškodená a sťažovateľ. Ide o klasický\nprípad tvrdenia proti tvrdeniu, pričom je úlohou všeobecného súdu posúdiť, ktoré z tvrdení\nje pravdivé v takej miere, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné\npochybnosti. Práve pre toto posúdenie a práve za situácie, keď všeobecný súd čelí potrebe\nvyhodnotenia jedného z tvrdení ako pravdivého, môžu svedecké výpovede osôb\nzo sociálneho okolia sťažovateľa a poškodenej veľa napovedať v prospech pravdivosti\ntvrdenia jedného z nich.\n16.\n\nSvedkyňa\n\n(niekdajšia\n\nkolegyňa\n\npoškodenej)\n\nuviedla,\n\nže poškodená sa mnohokrát nedostavila do práce a uvádzala vždy samé výhovorky,\nresp. klamala o dôvodoch absencie. Obžaloba predvolala túto svedkyňu z dôvodu,\nže podľa výpovede poškodenej sa o údajnom vyhrážaní s touto svedkyňou rozprávala.\nSvedkyňa však na otázku, či jej niekedy poškodená oznámila, že sa jej sťažovateľ vyhrážal,\njednoznačne odpovedala, že nie. Považovala reči šírené poškodenou o tom, že mala byť\nzbitá, za klamstvá. Podľa názoru svedkyne sa poškodenej nedalo veriť. Ako príklad uviedla\ntvrdenie poškodenej, že ju zrazilo auto, pričom v tom čase bola poškodená pod vplyvom\ndrog a vína. Svedkyňa (zhodne s ostatnými svedkami) uviedla, že sťažovateľ nikdy nebol\nagresívny, nie je si vedomá toho, že by sa niekedy niekomu vyhrážal a má o ňom dobrú\nmienku. I pri tejto svedkyni je ťažké predstaviť si akúkoľvek potrebu „obhajovať“\nsťažovateľa, ako to uvádza okresný súd.\n17. Poškodená má sklony ku fabuláciám a skresľovaniu, čo potvrdili všetci vypočutí\nsvedkovia, pričom ide aj o výpovede jej blízkych rodinných príslušníkov (dcéra, sestra,\nbrat). V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz o vine obžalovaného,\nbez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,\nzrozumiteľný,\n\npresvedčivý,\n\nvierohodný\n\na zároveň\n\nmusí\n\nbyť\n\ninými\n\ndôkazmi\n\nnespochybniteľný, či dokonca nevyvrátiteľný. Svedecká výpoveď poškodenej nespĺňa,\na to čo i len náznakom, ani jeden z týchto atribútov.\n18. V nadväznosti na už uvedené považuje sťažovateľ skutkový záver o spáchaní\nskutku kladeného mu za vinu založený výlučne na svedeckej výpovedi poškodenej\nza arbitrárny a protiústavný.\n8\n\n19. Podľa názoru sťažovateľa je svedecká výpoveď poškodenej ako jediného\na rozhodujúceho dôkazu spochybnená jednak skutočnosťou, že opakovane uvádza\nnepravdu, ale aj obsahom výpovedí ostatných svedkov, ktoré ju diskvalifikujú\nako vierohodného a nezaujatého svedka.\n20. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu, ako aj porušenie\nzásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.\n21. Zásadným porušením práv obhajoby v súvislosti so znaleckým posudkom\nznalkyne\n\n(odbor zdravotníctvo, odvetvie psychiatria), v ktorom táto\n\ndiagnostikovala sťažovateľovi závislosť od alkoholu, bolo nedoručenie uznesenia\nvyšetrovateľa z 24. októbra 2016 o pribratí znalca obhajcovi sťažovateľa, a to aj napriek\nskutočnosti, že tento 12. októbra 2016 prevzal obhajobu sťažovateľa a príslušné\nplnomocenstvo mal vyšetrovateľ už preukázateľne k dispozícii. Z písomného upovedomenia\nobhajcu sťažovateľa z 12. októbra 2016 vyplývalo aj to, že žiada, aby bol v primeranom\nčasovom predstihu upovedomený o ďalšom plánovanom procesnom úkone, o jeho obsahu\na čase konania. O existencii predmetného uznesenia sa obhajca dozvedel až pri nahliadnutí\ndo spisu 11. novembra 2016. Uvedené konanie vyšetrovateľa, resp. prokurátora\ntak prakticky úplne zbavilo sťažovateľa možnosti využiť svoje procesné práva\n(napr. podať sťažnosť proti uzneseniu o pribratí znalca v zmysle ustanovenia § 148\nods. 4 Trestného poriadku).\n22. Závery znalkyne o syndróme závislosti sťažovateľa od alkoholu sú absolútne\nobjektívne nepodložené a sú nezlučiteľné s odbornou činnosťou znalca. Zo znaleckého\nposudku je zrejmé, že znalkyňa pristupovala už k samotnému psychiatrickému vyšetreniu\nsťažovateľa predpojato, a to najmä čo sa týka jeho údajného alkoholizmu. Stalo\nsa tak pravdepodobne v dôsledku neprofesionálneho predčasného názorového príklonu\nznalkyne k tvrdeniam poškodenej. Znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku\nvychádzala z výpovede poškodenej, z ktorej pri vypracovaní znaleckého posudku čerpala.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výpoveď lekára\n\n, ktorého\n\nsťažovateľ požiadal o poskytnutie lekárskej správy zo vstupnej prehliadky sťažovateľa\nz 11. októbra 2016 v Ústave na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra.\n9\n\nPodľa tejto správy\n\nnepozoroval žiadne príznaky indikujúce závislosť\n\nod alkoholu u sťažovateľa tak, ako ich „pozorovala“ znalkyňa z niekoľkominútového\nrozhovoru so sťažovateľom. Nie zanedbateľnou skutočnosťou sa tiež môže javiť poradové\nčíslo znaleckého posudku v októbri (60), pričom vypracovanie jedného znaleckého posudku\ntrvá podľa znalkyne približne 20 hodín. Zaujímavá je aj skutočnosť, že príslušné pracovisko\nvyšetrovateľa „využíva“ služby tejto znalkyne vo viacerých trestných konaniach.\nFrekvencia takejto spolupráce s políciou môže mať pochopiteľne vplyv na nestrannosť\nznalca. Na otázku obhajcu pri výsluchu znalkyne týkajúcu sa frekvencie takejto spolupráce\ntáto odmietla odpovedať, resp. okresný súd odmietol takúto otázku obhajcu pripustiť.\nTieto skutočnosti majú zásadný význam z hľadiska posúdenia opodstatnenosti a dôvodnosti\nuloženého ochranného protialkoholického liečenia.\n23. Ďalším zásadným porušením práv obhajoby bolo odmietnutie všeobecným súdom\nvykonať dôkaz previerkou výpovede na mieste samom. Sťažovateľ sa mal nebezpečného\nvyhrážania dopustiť tak, že po požití alkoholických nápojov, keď poškodená ležala v posteli\nso svojou maloletou dcérou v izbe a práve zaspávala, mal jej sťažovateľ priložiť ku krku\npoľovnícky nôž v dĺžke 13 cm s plastovou rúčkou so vzorom dreva, a keď sa poškodená\nprebrala, mal jej povedať, že ju zabije, odtrhne jej hlavu, dá ju zabiť ruskou mafiou a potom,\nčo ho poškodená od seba odsotila, mal sa jej opakovane vyhrážať zabitím. Previerkou\nvýpovede na mieste činu bolo možné preveriť výpoveď poškodenej o vydaní polícii\ntoho noža, s ktorým mal sťažovateľ spáchať skutok, keď na hlavnom pojednávaní\npoškodená uviedla, že polícia prišla k poškodenej domov, pričom nôž mal byť zavesený\nna vešiaku a polícia ho zobrala so sebou. Pritom zo zápisnice z obhliadky miesta činu\nz 9. októbra 2016 nevyplýva, odkiaľ (z akého konkrétneho miesta) mal byť políciou\npredmetný nôž zaistený. V priloženej fotodokumentácii nie je zadokumentované miesto,\nkde sa mal predmetný nôž nachádzať, ale taktiež ani samotný nôž na mieste, odkiaľ bol\nzobratý, a kde ho mal sťažovateľ podľa výpovede poškodenej odložiť. Preverenie výpovede\nna mieste samom týkajúcej sa uvedených skutočností má esenciálny význam, lebo skutok\nmal sťažovateľ spáchať s týmto nožom, teda so zbraňou, čo má význam nielen z hľadiska\nkvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu. Z nijakého iného dôkazu v spise\n\n10\n\nnevyplýva, kde bol nôž uložený. Okresný súd tomuto návrhu na vykonanie dôkazov\ntaktiež nevyhovel.\n24. Právoplatný rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného\nskutku. Pochybenie okresného súdu a v nadväznosti na to i krajského súdu spočíva\nv nesprávnom a neúplnom vyhodnotení okolností rozhodných pre právnu kvalifikáciu\nkonania sťažovateľa.\n25. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Najvyšší\n\nsúd\n\nSR\n\npostupom\n\na uznesením\n\nzo\n\ndňa\n\n27.2.2020\n\nvedenom\n\npod sp. zn. 5Tdo 81/2019 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1 a 2 čl.\n46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1 a čl. 6\nods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n2. Ústavný súd SR uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo 81/2019 zo dňa\n27.2.2020 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 eur,\nktoré, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť náhradu trov konania\nsťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nII.\nSkutkový stav veci\n26. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 81/2019 z 27. februára 2020,\nktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 16. marca 2020, vyplýva,\nže ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa\nproti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 64/2018 z 25. októbra 2018.\n27. Podľa konštatovania najvyššieho súdu v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku („zásadným spôsobom bolo porušené právo\n11\n\nna obhajobu“)\n\nsťažovateľ\n\nnamietal\n\nnedoručenie\n\nuznesenia\n\no pribratí\n\nznalkyne\n\nz 24. októbra 2016 jeho obhajcovi, ktorý obhajobu prevzal už 12. októbra 2016, pričom\no nedoručení uznesenia sa obhajca dozvedel až pri nahliadnutí do spisu 11. novembra 2016,\nčím bol sťažovateľ zbavený možnosti využiť procesné práva (napr. na podanie sťažnosti\nproti uzneseniu). Došlo tiež zo strany všeobecných súdov k odmietnutiu vykonať previerku\nvýpovede na mieste pre účely spresnenia určitých významných skutkových okolností.\n28. Podľa názoru najvyššieho súdu znemožnenie uplatnenia práva na obhajobu\nje subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu ako dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku len za predpokladu, že taký postup orgánov činných\nv trestnom konaní negatívne ovplyvnil vykonávanie procesných úkonov po začatí trestného\nstíhania a vznesení obvinenia. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah\na rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých\ndôkazných prostriedkov. Konkrétne zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľovi bol\nustanovený za obhajcu\n\na neskôr si sám zvolil za obhajcu\n\n.\n\nUznesenie o pribratí znalkyne z 24. októbra 2016 bolo sťažovateľovi a aj jeho obhajcovi\nriadne doručené, čo preukazujú aj priložené doručenky, pričom sa následne mohli\nk uzneseniu vyjadriť, a tak uplatniť svoje procesné práva. V rámci ustálenej judikatúry platí,\nže predmetom dovolacieho konania nemôže byť, akým spôsobom sa všeobecné súdy nižších\nstupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z nich vyvodili,\npretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené.\nTo platí aj pre odmietnutie vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov. Záleží\nna rozhodnutí súdu zvážiť, ktoré dôkazné prostriedky použije.\n29. Ďalej najvyšší súd konštatuje, že sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku („rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom“). Konkrétne namieta, že z vykonaných\ndôkazov neboli zistené také skutočnosti, ktorými by bola jeho vina preukázaná,\npretože naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b)\nTrestného zákona vyplýva z výpovedí jedinej svedkyne (poškodenej), ktorej tvrdenia\nneboli potvrdené žiadnym iným dôkazom. Odvoláva sa aj na výpovede svedkyne\n.\n12\n\n30. Najvyšší súd je toho názoru, že uplatnený dovolací dôvod sa vzťahuje\nna najdôležitejšiu fázu trestného konania – dokazovanie, ktoré prebieha v štyroch etapách\n(vyhľadávanie dôkazov, ich zabezpečovanie, vykonávanie a hodnotenie). Tento dôvod\ndovolania sa vzťahuje predovšetkým na tretiu etapu dokazovania, t. j. vykonávanie dôkazov\nsúdom. Možno ho uplatniť v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení\nupravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazov tak, že sa rozhodnutie opiera o nezákonné\ndôkazy. Nemožno však úspešne napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob\njeho vyhodnotenia súdom. Sťažovateľ spochybňoval svedecké výpovede poškodenej,\nako aj nepreukázanie\n\njeho\n\nviny,\n\nčo\n\nje\n\nv dovolacom\n\nkonaní\n\nneprípustné,\n\nlebo ide o namietanie skutkového stavu a nevyhodnotenia dôkazov. Správnosť a úplnosť\nzisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny\npostup pri hodnotení dôkazov, ako aj na odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov\npredmetný dovolací dôvod vyvodzovať nemožno.\n31. Sťažovateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku („rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť\nzisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“) namietal naplnenie znakov\nskutkovej podstaty spáchaného trestného činu, pretože zistenie skutkového stavu veci\nvyžaduje spoľahlivé zistenie všetkých dôležitých skutočností bez akýchkoľvek pochybností.\nNepostačuje len zistenie pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti. Preto ak zostanú\npo vykonaní\n\ndokazovania\n\npochybnosti\n\no niektorej\n\ndôležitej\n\nskutkovej\n\nokolnosti,\n\ntreba rozhodnúť v prospech obvineného v zmysle zásady in dubio pro reo.\n32. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho\ndôvodu dovolací súd skúma, či skutok ustálený všeobecnými súdmi nižšieho stupňa bol\nsprávne podradený pod príslušnú skutkovú podstatu. Iba opačný prípad odôvodňuje\nnaplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Pritom je dovolací súd vždy viazaný konečným\nskutkovým zistením, ktoré vo veci urobili všeobecné súdy nižšieho stupňa. Z obsahu\ndovolania vyplýva, že vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu uplatnil sťažovateľ\nvýlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu. Jeho\n\n13\n\nnámietky smerovali proti spôsobu hodnotenia dôkazov a proti správnosti skutkových zistení\nvšeobecných súdov nižšieho stupňa, resp. proti správnosti posúdenia zisteného skutku.\n33. Napokon sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j)\nTrestného poriadku („bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné\npodmienky“). Konkrétne namietal závery znalkyne, ktoré sú podľa neho absolútne\nobjektívne nepodloženým a s odbornou činnosťou znalkyne nezlučiteľným tvrdením.\nZnalkyňa pri vypracovaní posudku vychádzala z výpovede poškodenej, hoci iný lekár\nnepozoroval žiadne príznaky indikujúce závislosť od alkoholu u sťažovateľa. Poukázal\naj na poradové číslo znaleckého posudku a na to, že polícia využíva služby tejto znalkyne\nvo viacerých veciach. To všetko vedie podľa sťažovateľa k záveru o neodôvodnenosti\nuloženého ochranného protialkoholického liečenia.\n34. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade mal okresný súd fakultatívnu\nmožnosť uložiť ochranné opatrenie, ktorú na základe odporúčania znalkyne v súlade\nso zákonom aj využil.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n36. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n\n14\n\n37. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIV.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n38. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti je napádanie skutkových záverov všeobecných\nsúdov o tom, že sa sťažovateľ dopustil spáchania skutku. Tieto námietky sú zhrnuté\nv bode 5\n\na v ďalšom\n\npodrobne\n\nrozvedené\n\n(konkretizované)\n\nv bodoch\n\n6\n\naž\n\n19,\n\nako aj v bode 23.\n39. Okrem toho sťažovateľ v bode 21 namieta porušenie obhajobných práv,\nkeďže uznesenie vyšetrovateľa z 24. októbra 2016 o pribratí znalca nebolo jeho\n(ešte 12. októbra 2016) zvolenému obhajcovi doručené a tento sa o uznesení dozvedel\naž 11. novembra 2016 v rámci nahliadnutia do spisu, čím bol sťažovateľ úplne zbavený\nmožnosti využitia svojich procesných práv (napr. práva podať sťažnosť proti uzneseniu).\n40. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n41. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh\n15\n\npreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,\nI. ÚS 88/07).\n42. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n43.\n\nHlavnou\n\nnámietkou\n\nsťažovateľa\n\ntak\n\nv ústavnej\n\nsťažnosti,\n\nako aj v predchádzajúcom dovolaní bolo nesprávne ustálenie skutkového stavu so záverom\no jeho vine, ktorý však na základe vykonaných dôkazov podľa neho neobstojí, a to tým viac,\nže niektoré jeho relevantné dôkazné návrhy neboli akceptované (dokazovanie zostalo\nv podstatných okolnostiach neúplné).\n44. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným, ustálenej judikatúre\nzodpovedajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil, že skúmať správnosť zisteného\nskutkového stavu a úplnosť vykonaného dokazovania v dovolacom konaní nie je možné.\nDovolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako bol tento právoplatnými\nrozhodnutiami všeobecných súdov nižšieho stupňa zistený. Inými slovami, najvyšší súd\n\n16\n\njasne deklaroval, že uvedená časť dovolacej argumentácie sťažovateľa (smerujúca\nproti skutkovým zisteniam) je a priori ako dovolací dôvod nespôsobilá.\n45. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti už uvedený\nrozhodujúci záver najvyššieho súdu nijako nenapáda, ba ani sa len nepokúša s ním vecne\npolemizovať. Sťažovateľ sa obmedzil v podstate na zopakovanie argumentácie uvedenej\npredtým už v dovolaní, a to bez toho, aby akokoľvek reflektoval na protiargumentáciu\nnajvyššieho súdu. Ústavný súd teda nemá k dispozícii žiadne tvrdenia zo strany sťažovateľa,\nktorými by tento vyvracal či aspoň spochybňoval správnosť záverov najvyššieho súdu\nvo vzťahu k otázke správnosti skutkových záverov o jeho vine.\n46. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že vzhľadom na stanovisko najvyššieho súdu,\nktorým tento odmietol skúmať správnosť skutkových záverov všeobecných súdov nižšieho\nstupňa, bolo logické ústavnou sťažnosťou napadnúť (aj) odvolacie uznesenie krajského\nsúdu, a to práve preto, že tento v rámci odvolacieho konania správnosť skutkových záverov\nokresného súdu bol oprávnený, ale aj povinný skúmať, pričom argumentácia takto podanej\nústavnej sťažnosti (smerujúcej proti krajskému súdu) by sa opierala o skutočnosti,\nna ktoré sťažovateľ poukazuje. Takto smerovaná ústavná sťažnosť však podaná nebola.\n47. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie obhajobných práv, keďže uznesenie\nvyšetrovateľa z 24. októbra 2016 o pribratí znalca nebolo jeho (ešte 12. októbra 2016)\nzvolenému obhajcovi doručené a tento sa o uznesení dozvedel až 11. novembra 2016\nv rámci nahliadnutia do spisu, čím bol sťažovateľ úplne zbavený možnosti využitia svojich\nprocesných práv (napr. práva podať sťažnosť proti uzneseniu).\n48. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že skutkový stav týkajúci sa tejto\nnámietky nebolo možné z tvrdení sťažovateľa, ale ani z dôkazov, ktoré ústavnému súdu\npredložil, celkom spoľahlivo zistiť. Sťažovateľ tvrdí, že jeho obhajcovi uznesenie o pribratí\nznalca doručené nebolo. Najvyšší súd tvrdí opak, avšak z údajov ním uvádzaných\nnevyplýva,\n\nči\n\nuznesenie\n\nbolo\n\ndoručené\n\npôvodne\n\nustanovenému\n\nobhajcovi\n\nalebo neskôr zvolenému obhajcovi sťažovateľa. Nie je preto celkom vylúčené, že uznesenie\nnaozaj zvolenému obhajcovi doručené nebolo. Sťažovateľ pritom nepovažoval za potrebné\n17\n\nzaujať žiadne stanovisko k tvrdeniu najvyššieho súdu, podľa ktorého uznesenie obhajcovi\ndoručené bolo.\n49. Ústavný súd napriek uvedenej skutkovej nejasnosti nepovažoval za potrebné\nbližšie spornú otázku objasňovať, pretože sťažovateľova námietka (aj keby bola pravdivá)\nsa javí vo svojej podstate ako celkom neakceptovateľná.\n50. Ak uznesenie o pribratí znalca nebolo obhajcovi sťažovateľa doručené, potom\nsa nemohlo stať ani právoplatným. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nedoručením\nuznesenia\n\nbol\n\nzbavený\n\nmožnosti\n\nprocesnej\n\nobrany\n\n(najmä\n\npodaním\n\nsťažnosti\n\nproti uzneseniu ako riadneho opravného prostriedku), je evidentne nesprávne. Potom,\nčo obhajca sťažovateľa pri nahliadnutí do spisu 11. novembra 2016 zistil, že uznesenie bolo\nvydané, ale jemu nebolo doručené, nič nebránilo tomu, aby sa doručenia uznesenia\ndomáhal, resp. aby rovno podal proti uzneseniu (ktorého presný obsah už poznal) riadny\nopravný prostriedok.\n51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. augusta 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "skutkový stav veci", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "3cfe8029-3b5b-48bf-9d12-e2e979e8bd23:4df308d2-3e8c-4c27-967a-dc56ad31c3fa", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6817010476.1", "spisova_znacka": "4To/64/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/64/2018 z 25. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-07-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6817010476.1"}], "citovane_v": []}