{"guid": "ussr:1f47a17c-f034-4d7c-be94-a1268136ae91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.459.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 459/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 459/2020 z 8. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. októbra 2020, sp. zn. II. ÚS 459/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.459.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-10-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1f47a17c-f034-4d7c-be94-a1268136ae91", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.459.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.459.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.459.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 459/2020-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Katarínou Dušákovou, advokátska kancelária, Považská 26, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 23/2019 a jeho uznesením zo 7. júla 2020\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n24. augusta 2020 osobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nčl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Tdo 23/2019 a jeho uznesením zo 7. júla 2020.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len\n„okresný súd“) sp. zn. 3 T 28/2013 z 18. decembra 2015 bol sťažovateľ uznaný vinným\njednak z trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2\npísm. h) Trestného zákona v znení účinnom do 31. júla 2001, ale tiež z trestného\nčinu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom\ndo 31. augusta\n\n2003,\n\nktorých\n\nsa\n\nv\n\ndopustil\n\ndvoma\n\nskutkami\n\nspáchanými\n\njednak\n\n2. februára 2001, ale tiež v\n11. februára 2003. Bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody\n\nvo výmere 20 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň bol zrušený\nvýrok o treste uložený rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK 1 Tš 1/05\nzo 6. júna 2006.\n3. Na základe odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 26/2016 z 25. mája 2016 bol rozsudok\nokresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušený a sťažovateľovi bol\nuložený\n\nsúhrnný\n\ntrest\n\nodňatia\n\nslobody\n\nv trvaní\n\n23\n\nrokov\n\nso\n\nzaradením\n\ndo III. nápravnovýchovnej skupiny.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2019 zo 7. júla 2020 odmietnuté.\n5. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu práv\nsťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), ako aj podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru\n(nikoho nemožno odsúdiť za konanie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa\nvnútroštátneho práva trestným činom).\n\n2\n\n6. Sťažovateľ je presvedčený, že súd (neuvádza sa konkrétne, ktorý súd, pozn.)\nrozhodol v nezákonnom zložení [§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], ďalej zásadným\nspôsobom bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku] a napokon uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného\nskutku a nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku].\n7. V súvislosti s namietaným nezákonným zložením senátu sťažovateľ poukazuje\nna to, že 25. mája 2016 namietol zaujatosť členov senátu Dr. Chleboviča a Dr. Kelija.\nPísomné podanie predložil senátu osobne. Napriek tomu senát toto podanie ignoroval,\ntváriac sa, že mu nič nebolo podané. O námietke nerozhodol ani po obedňajšej prestávke\na nekonštatoval ani to, že o námietke nebude rozhodovať.\n8. Pokiaľ o námietke zaujatosti voči členom senátu nebolo rozhodnuté, platí fikcia,\nže títo členovia sú pre zaujatosť vylúčení z rozhodovania veci. Ak napriek vznesenej\nnámietke senát vo veci rozhodol, potom treba vychádzať z toho, že rozhodol v nezákonnom\nzložení.\n9. V súvislosti s namietaným porušením svojho práva na obhajobu sťažovateľa\nvychádza z toho, že dovolanie je určené na nápravu výslovne uvedených procesných\na hmotnoprávnych chýb. Konkrétne podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\npo vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak ide\no konanie o obzvlášť závažnom zločine. Skutok, pre ktorý bol sťažovateľ stíhaný, zakladal\ndôvod povinnej obhajoby, a preto sťažovateľ musel mať obhajcu (zvoleného alebo\nustanoveného) v každej fáze trestného stíhania.\n10. Všeobecné súdy porušili zásadným spôsobom právo sťažovateľa na obhajobu,\nkeď v rozpore s ústavou, dohovorom a Trestným poriadkom vykonal okresný súd hlavné\npojednávanie napriek tomu, že obhajcovi\n\nbola vypovedaná plná moc.\n\nAk za tohto stavu okresný súd pojednával, mohol tak konať len v nevyhnutnej dobe.\nĎalej malo byť sťažovateľovi umožnené zvoliť si nového obhajcu. Pokiaľ okresný súd ďalej\nkonal a za obhajcu považoval náhradného obhajcu (iného ako náhradného obhajcu v tom\n3\n\nčase sťažovateľ nemal), konal tak v rozpore so zákonom. Okresný súd svoj postup\nodôvodnil tým, že „má náhradného obhajcu“, čo pre ďalší priebeh konania postačuje.\nV skutočnosti však náhradný obhajca nenahrádza zvoleného alebo ustanoveného obhajcu.\nVystupuje totiž len popri konkrétnom zvolenom alebo ustanovenom obhajcovi. Sťažovateľ\nnapriek tomu od určitej doby nemal v konaní zvoleného, ale ani ustanoveného obhajcu.\n11. Týmto postupom všeobecné súdy odňali sťažovateľovi jeho zákonné právo\nna obhajobu, resp. na možnosť reálneho uplatnenia tohto práva. Krajský súd mal správne\nuž len na základe tohto porušenia zákona rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\n12.\n\nV súvislosti\n\ns namietaným\n\nnesprávnym\n\nprávnym\n\nposúdením\n\nskutku\n\na nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia dospieva sťažovateľ k názoru,\nže došlo predovšetkým k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku uvedeného v bode 1\nodsudzujúceho rozsudku, podľa ktorého „v\ndome č.\n\nv rodinnom\n\ndňa 2.2.2001 vo večerných hodinách po tom, ako\n\nv snahe uniknúť\n\ntrestnej zodpovednosti za trestný čin vraždy v trestnej veci vedenej v tej dobe proti jeho\nosobe vo väzobnej forme na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 T/14/00, počas výkonu\nväzby v bližšie nezistenej dobe a nezisteným spôsobom z Ústavu na výkon väzby a Ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody v\n\nnahovoril ďalšiu osobu na fyzickú likvidáciu\n\nza účelom, aby tento podpísal listinu, ktorá bude použitá ako písomné\npriznanie k trestnému činu, z ktorého bol vtedy obžalovaný\n\n, a následne\n\ns ďalšími osobami vylákali, zviazali a previezli\nuvedeného rodinného domu, kde ho\n\ndo vyššie\n\nspolu s ďalšími osobami donútili\n\npodpísať väčšie množstvo čistých listov papiera formátu A4 a následne ho\nspolu s ďalšími osobami škrtili ťahaním koncov povrazu otočeného okolo krku kým\nnenastala smrť, po čom nahé telo\n\nbolo ďalšími osobami v noci zakopané\n\nv katastri obce\n\na list s podpisom\n\n,\n\nv ktorom sa tento priznal k trestnému činu, z ktorého bol vtedy obžalovaný\n\n, bol\n\ndňa 19.2.2001 doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu\nv trestnej veci obžalovaného\n\n“.\n\n4\n\n13. Skutkový stav nebol v tomto prípade podľa názoru sťažovateľa správne právne\nkvalifikovaný, pretože nenapĺňal znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy\nspáchaného zo zavrhnutiahodnej pohnútky podľa § 219 ods. 2 písm. h) Trestného zákona\nv znení účinnom do 31. júla 2001.\n14. Krajský súd spáchanie skutku zo zavrhnutiahodnej pohnútky odôvodnil takto:\n15. «Taktiež za „inú zavrhnutiahodnú pohnútku“ je potrebné považovať – všeobecne\n– pohnútku, ktorá je v príkrom rozpore s morálkou a svedčí o morálnej zvrhlosti,\nbezcitnosti, bezohľadnom sebectve a absolútnej neúcte páchateľa k ľudskému životu\na naplnenie tohto znaku vyplýva zo samotného konania oboch obžalovaných v jednotlivých\nskutkoch a je v súlade so závermi znalcov z Odboru zdravotníctvo a farmácia odvetvie\nPsychiatria.»\n16. Tento záver krajského súdu považuje sťažovateľ za paušálny, ničím\nneodôvodnený a neakceptovateľný. Skutková veta v prípade uznania viny za trestný čin\nspáchaný na základe obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky nemôže byť koncipovaná len ako\nvšeobecné a nerozvité kopírovanie právnej vety predmetnej skutkovej podstaty trestného\nčinu. Inými slovami, ak má byť ako dôvod uznania viny z kvalifikovanej skutkovej podstaty\naj konštatácia obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky, musí byť táto osobitná pohnútka\nkonkretizovaná.\n17. V popise skutku pritom nie je žiadna zmienka o zavrhnutiahodnej pohnútke\nsťažovateľa, tým menej je táto pohnútka osobitne konkretizovaná. Obžaloba pohnútku\nopísaným spôsobom opomenula konkretizovať. Pri zachovaní princípu totožnosti skutku\nnič nebránilo súdu skutkovú vetu v tomto smere doplniť, avšak iba na základe dôkazov,\nktoré by takého doplnenie oprávňovali. Je možné konštatovať, že žiadny z vykonaných\ndôkazov takéto doplnenie skutkovej vety neumožnil.\n18. Okamihom, v ktorom by okresný súd po vykonaní dokazovania na hlavnom\npojednávaní dospel k záveru, že nešlo o trestný čin spáchaný z obzvlášť zavrhnutiahodnej\npohnútky a že skutok sa posudzuje ako menej závažný trestný čin vraždy iba podľa § 219\n\n5\n\nods. 1 Trestného zákona, nutne by sa musel vyrovnať aj s otázkou jeho trestnosti z hľadiska\npremlčania trestného stíhania.\n19. Všeobecné súdy nesprávne použili (hmotnoprávne) ustanovenia Trestného\nzákona týkajúce sa premlčania trestného stíhania.\n20. Sťažovateľ bol uznaný vinným v skutku v bode1 napriek tomu, že trestné stíhanie\nbolo premlčané. Z hľadiska dĺžky premlčacej doby nie je podstatné, ako skutok\nkvalifikovala obžaloba či vyšetrovateľ, rozhodujúca je skutočná povaha trestného činu, ako\nju vyhodnotí súd po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní.\n21. Podľa právneho stavu účinného k 2. februáru 2001 trestná sadzba odňatia slobody\nza trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona bola 10 až 15 rokov. Podľa § 219\nods. 2 písm. h) bola sadzba trestu odňatia slobody 12 až 15 rokov alebo až výnimočný trest.\n22. Podľa § 67 ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005\npremlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin,\no premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi policajného orgánu,\nvyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa.\nPri kvalifikácii trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. h) Trestného zákona by sa\nz hľadiska premlčania trestného stíhania musela aplikovať lehota 20 rokov v zmysle § 67\nods. 1 písm. a) Trestného zákona, keďže podľa tohto ustanovenia trestnosť činu zaniká\nuplynutím premlčacej doby, ktorá je 20 rokov, ak ide o trestný čin, za ktorý Trestný zákon\nv osobitnej časti dovoľuje umožniť výnimočný trest. V čase vznesenia obvinenia\nsťažovateľovi 20-ročná lehota ešte neuplynula, a preto trestné stíhanie v prípravnom konaní\na aj po podaní obžaloby bolo vedené dôvodne, avšak iba do momentu, kým okresný súd\nnedospel k záveru, že neboli zistené dôkazy preukazujúce, že sa sťažovateľ dopustil konania\nprávne kvalifikovaného v zmysle § 219 ods. 2 písm. h) Trestného zákona.\n23. Naproti tomu 10-ročná premlčacia doba vzťahujúca sa na trestný čin vraždy\npodľa § 219 ods. 1 Trestného zákona uplynula ešte pred vznesením obvinenia\nsťažovateľovi. Znamená to, že vznesenie obvinenia nemohlo zakladať dôvod prerušenia\npremlčania. K prerušeniu plynutia premlčacej doby by tak mohlo prísť iba v prípade,\n6\n\nže by nastala skutočnosť uvedená v ustanovení § 67 ods. 3 písm. b) Trestného zákona,\nteda ak by páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý Trestný zákon\nustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší (t. j. trestný čin s trestnou sadzbou odňatia slobody\nna 10 až 15 rokov alebo prísnejšou). Takéto skutočnosti však v danom prípade\nneboli zistené. V predmetnej veci nejde o prípad predpokladaný v ustanovení § 67 ods. 2,\nale ani § 67a písm. b) Trestného zákona.\n24. Skutok v prípade sťažovateľa bol ukončený najneskôr 2. februára 2001, z čoho\nvyplýva, že 2. februára 2011 došlo k premlčaniu trestného stíhania za trestný čin vraždy\npodľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.\n25. Podľa presvedčenia sťažovateľa sú skutkové zistenia okresného súdu a krajského\nsúdu v extrémnom nesúlade s ich právnymi závermi. V takomto prípade treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.\n26. Sťažovateľ v ďalšom uvádza konkrétne výpovede svedkov a obžalovaných,\nz ktorých tvrdený extrémny nesúlad podľa jeho názoru vyplýva.\n27. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva\n\npodľa čl. 17 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky\n\na podľa čl. 7 ods.1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd. Uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 7.7.2020 sp. zn. 3Tdo 23/2019 porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.7.2020 sp. zn.\n3Tdo 23/2019 sa zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nZrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu.“\n\n7\n\nII.\nSkutkový stav veci\n28. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2019 zo 7. apríla 2020 vyplýva,\nže ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa\nproti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 To 26/2016 z 26. mája 2016.\n29. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné, pretože\nje zrejmé, že nie sú splnené podmienky.\n30. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku treba uviesť, že sťažovateľ naplnenie tohto dovolacieho dôvodu vidí v tom,\nže nebolo rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti z 25. mája 2015 voči členom senátu.\nPritom s touto námietkou sa krajský súd už dôsledne vysporiadal v zápisnici o verejnom\nzasadnutí z 26. mája 2016, keď vychádzajúc z podrobného popisu situácie, za ktorej došlo\nk vzneseniu námietky zaujatosti, dospel k záveru, že tvrdenie o ignorovaní námietky\nzaujatosti neobstojí.\n31. Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá\nje založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté,\nalebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5, alebo ak je dôvodom námietky\nlen procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, alebo súdu v konaní, sa nekoná;\nto platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.\n32. Krajský súd postupoval správne, keď o ostatnej námietke zaujatosti sťažovateľa\nuž nerozhodoval, pretože táto nebola vznesená právne kvalifikovaným spôsobom,\na to s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku.\n33. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí požiadal o zaprotokolovanie členov senátu\ndo zápisnice o verejnom zasadnutí, na čo mu predseda senátu oznámil, že tieto mená\nsú obsiahnuté v zápisnici o verejnom zasadnutí. Následne sťažovateľ vzniesol námietku\n8\n\nvoči senátu v zložení Dr. Kelij, Dr. Chlebovič a Dr. Kurák, pričom v zápisnici je explicitne\nuvedené, že o námietke zaujatosti senát nebude konať s poukazom na znenie ustanovenia\n§ 32 ods. 6 Trestného poriadku. Krajský súd sa preto dôsledne vysporiadal s námietkou\nzaujatosti sťažovateľa, keď o nej s poukazom na citované ustanovenie už ďalej nekonal.\n34. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku sťažovateľ vyvodzoval porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom\nzo skutočnosti, že vypovedal plnú moc obhajcovi\n\na okresný súd následne\n\nkonal s náhradným obhajcom, čo je v rozpore so zákonom, lebo náhradný obhajca\nnenahrádza zvoleného alebo ustanoveného obhajcu, keďže vystupuje len popri nich.\nPodľa sťažovateľa tým vznikla procesná situácia, keď nemal v tom čase iného obhajcu\nako náhradného.\n35. Podľa § 36 ods. 4 Trestného poriadku za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj\nza včasnosť podania žiadosti o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 zodpovedá obvinený;\npri zmene obhajcu nie je zvolenie obhajcu alebo ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2\ndôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania.\n36. Podľa § 36 ods. 5 Trestného poriadku účinky zastupovania obhajcom nastávajú\nokamihom doručenia splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu\norgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu.\n37. Podľa § 43 ods. 3 Trestného poriadku skôr zvolený alebo ustanovený obhajca\nje však povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným\nalebo ustanoveným obhajcom.\n38. Najvyšší súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu celého\ntrestného konania došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu. Naopak, právo\nsťažovateľa na obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, pričom sťažovateľ\nmal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva (či už osobne, alebo\nprostredníctvom obhajcu), pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval.\n9\n\n39. Najvyšší súd poukazuje na faktografiu jednotlivých skutočností, a to najmä,\nže sťažovateľ v rozhodnom čase pred hlavným pojednávaním na okresnom súde\n12. novembra 2015 mal dvoch zvolených obhajcov\nako aj náhradnú obhajkyňu\n\n, pričom\n\na\n\n,\n\nvypovedala sťažovateľovi\n\nplnú moc 11. novembra 2015, teda deň pred konaním hlavného pojednávania. Následne\nna hlavnom pojednávaní 12. novembra 2015 sťažovateľ vypovedal plnú moc\na okresný súd potom vykonal hlavné pojednávanie za prítomnosti náhradnej obhajkyne\na\n\n.\n\n40. Treba konštatovať, že vykonanie hlavného pojednávania za prítomnosti\nsťažovateľa, obhajcu\n\na náhradnej obhajkyne\n\nbolo lege artis,\n\na to najmä aj z hľadiska zachovania obhajobných práv sťažovateľa. Sťažovateľ vypovedal\nplnú moc\n\naž „na poslednú chvíľu“ priamo na hlavnom pojednávaní, pričom\n\ntreba zdôrazniť, že skôr zvolený alebo ustanovený obhajca si má plniť svoje povinnosti\naž do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.\nV súlade s touto dikciou zákona\n\npokračoval v obhajobe sťažovateľa a rovnako\n\nv záverečnej reči z 13. novembra 2015 až do ustanovenia obhajcu\nmal preto popri permanentnej náhradnej obhajkyni\n\n. Sťažovateľ\n(sekundárna obhajoba)\n\nzabezpečeného v každom okamihu aj zvoleného alebo ustanoveného obhajcu (primárna\nobhajoba). Navyše, zo zodpovednosti sťažovateľa za včasnú a okolnostiam primeranú voľbu\nobhajcu v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prispôsobovať režim\nkonania a jeho priebeh predstavám a požiadavkám obhajcu\n\n, pretože ustanovenie\n\n§ 43 ods. 3 Trestného poriadku explicitne definuje časový okamih plnenia povinností\nobhajoby aj po vypovedaní plnej moci, a to do reálneho (faktického) prevzatia obhajoby\nustanoveným obhajcom\n\n.\n\n41. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku treba uviesť, že námietky sťažovateľa sú spojené so skutkovými zisteniami, ktoré\nnajvyšší súd nemôže meniť ani dopĺňať, ako aj s hodnotením dôkazov, ktoré najvyšší súd\ntak isto nemôže prehodnocovať. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie\n10\n\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je najvyšší súd viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili nižšie súdy, a teda dôvodom dovolania\nnemôžu byť skutkové zistenia. Námietky sťažovateľa smerujúce voči konečným skutkovým\nzisteniam a záverom, ktorými spochybňuje ich správnosť či úplnosť, sú preto z pohľadu\ndovolacieho konania irelevantné.\n42. Pokiaľ ide o súdmi nižšieho stupňa použitú právnu kvalifikáciu na nimi ustálený\nskutkový stav (ktorý je pre najvyšší súd ako dovolací súd záväzný) za skutok v bode 1\nrozsudku okresného súdu, ktorú sťažovateľ namietal, tak tu nemožno vytknúť žiadny\nnedostatok, ktorého sa konajúce súdy mali dopustiť podľa názoru sťažovateľa tým, že\nnebola naplnená kvalifikovaná skutková podstata trestného činu vraždy spočívajúca\nv spáchaní trestného činu z dôvodu inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.\n43. Za obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu charakterizujúci objektívnu\nstránku obzvlášť závažného zločinu okresný súd a krajský súd správne považovali vysokú\nmieru surovosti a brutality spočívajúcu v škrtení obete, ktorá pokračovala ťahaním koncov\npovrazu otočeného okolo jej krku, až kým nenastala smrť, čo možno chápať ako akési\nuistenie sa, že obeť s určitosťou zomrie, čo je uvedené explicitne aj v skutkovej vete\nrozsudku. Zavrhnutiahodnou pohnútkou bolo tak konanie sťažovateľa, ktoré začalo bez\nakéhokoľvek vyprovokovania k útoku zo strany obete, pričom takéto konanie nie je možné\noznačiť inak, ako za morálnu bezcitnosť, ľahostajný postoj sťažovateľa k protiprávnemu\nkonaniu a jeho pohŕdavý postoj k základným ľudským hodnotám. Pritom uvedené konanie\nproti telesnej integrite obete vo forme mučivých útrap nemožno v demokratickej spoločnosti\ntolerovať. Preto aplikácia kvalifikačného znaku obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky bola\nnáležitá. Možno tiež doplniť, že naplnenie kvalifikačného znaku obzvlášť zavrhnutiahodnej\npohnútky je vecou individuálneho nazerania na daný konkrétny skutok, pričom možno za ňu\npovažovať aj existenciu skutočnosti, že páchateľ usmrtí iného preto, aby sa vyhol trestnej\nzodpovednosti za inú trestnú činnosť (vlastnú alebo spolupáchateľa), a to aj za cenu\nľudského života. V danej veci bolo takéto konanie napokon aj naplnené, keď obeť mala\npodpísať listinu (priznanie sa k trestnému činu, z ktorého bol obžalovaný\nako spolupáchateľ spolu so sťažovateľom).\n11\n\nfigurujúci\n\n44. Pokiaľ sťažovateľ následne požadoval, aby najvyšší súd skúmal premlčanie\ntrestného stíhania v prípade, ak dospeje k záveru o absencii obzvlášť zavrhnutiahodnej\npohnútky, je táto jeho požiadavka vzhľadom na už uvedené závery nedôvodná.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n45. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n46. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n47. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n12\n\nIV.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n48. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n49. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n50. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n51. Jadrom ústavnej sťažnosti sú tri námietky sťažovateľa, ktorý je jednak\npresvedčený, že súd (podľa všetkého krajský súd) rozhodol v nezákonnom zložení (lebo\nhoci sťažovateľ namietol zaujatosť dvoch členov senátu, o jeho námietke nebolo rozhodnuté\n13\n\na nebolo uvedené ani to, že sa o námietke nebude rozhodovať z niektorého zo zákonných\ndôvodov), ďalej okresný súd zásadným spôsobom porušil právo sťažovateľa na obhajobu\n(keď napriek skutočnosti, že mal iba náhradného obhajcu, vo veci konal) a napokon zistený\nskutok nesprávne právne posúdil, resp. nesprávne použil iné hmotnoprávne ustanovenia\n(lebo zo skutkovej vety bodu 1 výroku rozsudku nevyplývajú konkrétne skutočnosti majúce\nnaplniť znak skutkovej podstaty trestného činu vraždy spočívajúci v zavrhnutiahodnej\npohnútke konania sťažovateľa, v dôsledku čoho skutok mal byť správne právne posúdený\niba podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s tým, že jeho trestná stíhateľnosť je premlčaná).\nUvedené námietky sťažovateľa vyplývajú z bodov 6 až 24.\n52. Okrem toho je sťažovateľ presvedčený, že skutkové zistenia okresného súdu\na krajského súdu sú v extrémnom nesúlade s ich právnymi závermi, pričom sťažovateľ\npodrobne uvádza konkrétne výpovede svedkov a obžalovaných, z ktorých ním tvrdený\nextrémny nesúlad má vyplývať (pozri body 25 a 26).\n53. Najvyšší súd v dovolacom uznesení sp. zn. 3 Tdo 23/2019 zo 7. apríla 2020\nreaguje na uvedené námietky sťažovateľa (ktoré sú v podstate zhodné s jeho námietkami\nuplatnenými v dovolaní) podrobnou argumentáciou vyplývajúcou z bodov 34 až 40, ďalej\nbodov 42 až 44, ako aj z bodu 41.\n54. Podaná ústavná sťažnosť je koncipovaná tak, že sťažovateľ v podstate iba znova\nopakuje argumentáciu uplatnenú už v dovolaní, pričom nijakým spôsobom nereflektuje\nna protiargumentáciu najvyššieho súdu podrobne a vyčerpávajúco vysvetľujúcu konkrétne\nskutkové a právne dôvody, pre ktoré najvyšší súd nemohol dovolaciu argumentáciu\nsťažovateľa považovať za akceptovateľnú. Sťažovateľ dokonca zachádza až tak ďaleko,\nže nielenže nereaguje na konkrétne protiargumenty najvyššieho súdu, ale ich vôbec ani len\nnespomína.\n55. Za daného stavu v ústavnej sťažnosti absentuje akákoľvek relevantná skutková\na právna argumentácia, ktorá by aspoň spochybňovala (keď už nie vyvracala) skutkové\na právne závery najvyššieho súdu, ktoré sa z pohľadu ústavného súdu javia ako dostatočné\n14\n\na presvedčivé. Inými slovami, sťažovateľ nevytvoril ani najzákladnejší argumentačný\npredpoklad, vo svetle ktorého by ústavný súd mohol namietané závery najvyššieho súdu\npreskúmať. Preto je podaná ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.\n56. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne sa zmieniť o námietke sťažovateľa,\npodľa ktorej skutkové zistenia okresného súdu a krajského súdu sú v extrémnom nesúlade\ns ich právnymi závermi (pozri bod 52). Na margo tejto argumentácie najvyšší súd uviedol,\nže je v rámci dovolacieho konania viazaný skutkovým stavom zisteným okresným súdom\na krajským súdom, a preto túto námietku nemôže v dovolacom konaní posudzovať (pozri\nbod 41).\n57. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ (ktorý už uvedené závery\nnajvyššieho súdu vyslovené v dovolacom uznesení nijako nespochybňoval) mohol\nza daného stavu podanou ústavnou sťažnosťou napadnúť nielen dovolacie uznesenie\nnajvyššieho súdu, ale aj odvolací rozsudok krajského súdu, keďže krajský súd v rámci\nodvolacieho konania (na rozdiel od najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania)\nsprávnosť skutkových zistení okresného súdu preskúmavať mohol. Sťažovateľ však túto\nmožnosť nevyužil.\n58. Ústavnú sťažnosť možno považovať za zjavne neopodstatnenú aj z iných\npohľadov.\n59. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 7 ods. 1 dohovoru, ktorý\nvo svojej podstate vyjadruje zásadu „nullum crimen sine lege“. Hoci sťažovateľ neuvádza,\nakými konkrétnymi skutočnosťami malo podľa jeho názoru k porušeniu tohto ustanovenia\ndôjsť. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že má na mysli tú okolnosť, že trestná\nstíhateľnosť skutku uvedeného v bode 1 výroku rozsudku okresného súdu zanikla uplynutím\nzákonnej 10-ročnej premlčacej doby.\n60. S uvedeným právnym záverom sťažovateľa zásadne nemožno súhlasiť. Samotná\nskutočnosť, že dôjde k márnemu uplynutiu premlčacej doby stanovenej pre trestnú\n15\n\nstíhateľnosť určitého trestného činu, neznamená vo svojich dôsledkoch, že daný skutok už\nnie je trestným činom. Rozhodujúce je totiž to, že v čase spáchania skutku bol tento\npovažovaný za trestný čin. Márne uplynutie premlčacej doby neznamená vo svojich\ndôsledkoch, že skutok prestal byť trestným činom, ale iba to, že už nie je možné páchateľa\nzaň trestne stíhať, resp. potrestať. To nemá so zásadou „nullum crimen sine lege“ evidentne\nnič spoločné.\n61. Ďalej sťažovateľ namieta, že došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy zaručujúceho,\nže trestne stíhať možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n62. Toto ustanovenie ústavy možno aplikovať v súvislosti s námietkou sťažovateľa,\npodľa ktorej trestná stíhateľnosť skutku uvedeného v bode 1 výroku rozsudku okresného\nsúdu zanikla v dôsledku premlčania, lebo je zrejmé, že pokiaľ by bol záver sťažovateľa\no premlčaní trestného stíhania správny, potom by trestné stíhanie za tento skutok už nebolo\nmožné začať a už vôbec nie vzniesť obvinenie voči konkrétnej osobe. Opačný postup by bol\ntotiž trestným stíhaním vedeným spôsobom, ktorý by bol v rozpore so zákonom.\n63. Naproti tomu z obsahu podanej ústavnej sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne\ntvrdenia, ktoré by sa v súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 1\ndohovoru týkali skutku uvedeného v bode 2 výroku rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ\ntotiž neuvádza žiadne také skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že trestné stíhanie\npre trestný čin vraždy za druhý skutok bolo vedené inak ako z dôvodov a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon, ale ani také skutočnosti, ktoré by sa priečili zásade „nullum crimen\nsine lege“.\n64. Na skutok uvedený v bode 2 výroku rozsudku okresného súdu sa vzťahujú\nnámietky sťažovateľa, podľa ktorých krajský súd rozhodol v nezákonnom zložení, okresný\nsúd zásadným spôsobom porušil obhajobné práva sťažovateľa a skutkové zistenia okresného\nsúdu a krajského súdu sú v extrémnom nesúlade s ich právnymi závermi. Ani jedna z týchto\nnámietok celkom zrejme nemôže byť porušením čl. 17 ods. 2 ústavy, ale ani čl. 7 ods. 1\n\n16\n\ndohovoru. Správne by sa v týchto súvislostiach malo namietať porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa však nestalo.\n65. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. októbra 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "842da31c-81c4-418a-8ba2-80d98990f7e3:94048c5d-3879-46b8-9232-e48ab6ce5348", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2511010746.1", "spisova_znacka": "6To/26/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To/26/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2511010746.1"}], "citovane_v": []}