{"guid": "ussr:e4853b40-d00f-437d-b05a-c00561ef8c30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 560/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 560/2018 z 13. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 560/2018, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-13", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e4853b40-d00f-437d-b05a-c00561ef8c30", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.560.2018.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 560/2018-56\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu\n(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o.\nVyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 307, IČO 36 445 037, právne zastúpenej advokátom\nMgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 35/2016 a jeho rozsudkom z 12. júla\n2017 a takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 560/2018-18 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení relevantnom v čase\nrozhodovania ústavného súdu ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o.\nVyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 307, IČO 36 445 037 (ďalej len „sťažovateľka“), v časti\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Sžf 35/2016 a jeho rozsudkom z 12. júla 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“)\na vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie.\nII.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 37/2013 z 10. januára 2014 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu z 10. januára 2014“) v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti\nFinančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej aj „žalovaný“)\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/307059/2013 z 5. apríla 2013 bolo\nrozhodnutie žalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n\n2\n\n3. Krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi sťažovateľky a vyslovil, že celé\nkonanie Daňového úradu Prešov, pobočky Poprad (ďalej len „správca dane“) je postihnuté\nnesprávnym doručovaním písomností, lebo všetky rozhodujúce prípisy týkajúce sa daňovej\nkontroly (najmä oznámenia o výkone daňovej kontroly, rozhodnutia o predbežnom opatrení,\nupovedomenia o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly atď.) boli doručované\nnesprávnemu subjektu. Sťažovateľka uvádza, že dodatočný platobný výmer vydal správca\ndane po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Žalovaný, resp. správca dane neozrejmili\nspôsob výpočtu dane, keďže nevymedzili základ dane, ale ani spôsob, ako sa k základu dane\ndopracovali, ba dokonca neuviedli ani len sadzbu dane, na základe ktorej sa daňová\npovinnosť sťažovateľky určila. Žalovaný nepreskúmal napadnutý dodatočný platobný\nvýmer správcu dane a celý spisový materiál v rozsahu požadovanom v odvolaní,\nnevysporiadal sa so všetkými námietkami sťažovateľky a nepreskúmal všetky rozhodné\nskutkové a právne okolnosti.\n4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo 4. novembra 2015\nna základe odvolania žalovaného bol rozsudok krajského súdu z 10. januára 2014 zrušený\na vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n5. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 37/2013-139 z 26. februára 2016\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. februára 2016“) bola žaloba sťažovateľky\nzamietnutá.\n6. Proti rozsudku krajského súdu z 26. februára 2016 podala sťažovateľka odvolanie\nz 12. apríla 2016. V odvolaní namietala, že krajský súd nesprávne právne posúdil jej\nprocesnoprávne námietky týkajúce sa najmä nezákonnosti doručovania písomností\nv daňovom konaní (všetky písomnosti boli doručované nesprávnemu subjektu, lebo správca\ndane nerešpektoval splnomocnenie, ktoré sťažovateľka udelila na svoje zastupovanie\nv daňovom konaní), nedodržania zákonnej 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia, zjavne\nnesprávneho uvedenia zákonného ustanovenia, na základe ktorého sa rozhodovalo, a to\nvo výroku dodatočného platobného výmeru, absencie výpočtu daňovej povinnosti\nsťažovateľky, argumentácie ustanoveniami smernice Rady 2006/112/ES namiesto\n3\n\ninterpretácie a aplikácie slovenských právnych predpisov, vykonania daňovej kontroly\nnepríslušným správcom dane a prerokovania protokolu o kontrole skôr, ako bolo správcovi\ndane doručené vyjadrenie sťažovateľky k protokolu. Ďalej namietala nesprávne právne\nposúdenie jej hmotnoprávnych námietok týkajúcich sa trojstranného obchodu, aplikáciu\nustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o dani“) o nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu\na nepriznanie práva uplatniť si odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“)\npri nadobudnutí tovaru v tuzemsku. Vytýkala tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu, neúplnosť administratívneho spisu predloženého žalovaným a zmenu\nprávnych záverov krajského súdu bez existencie záväzného právneho názoru najvyššieho\nsúdu, resp. bez zmeny zisteného skutkového stavu.\n7. Rozsudkom najvyššieho súdu (doručeným sťažovateľke 8. septembra 2017) bol\nrozsudok krajského súdu potvrdený. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkami sťažovateľky.\n8. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka porušenie jej základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Poukazuje na to, že v zrušujúcom uznesení\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo 4. novembra 2015 nie je uvedené zloženie\nsenátu, ktorý vo veci rozhodoval. Predsedníčkou senátu najvyššieho súdu (3 Sžf), ktorý\nzrušujúce uznesenie vydal, bola JUDr. Gabriela Gerdová. Naproti tomu zo záhlavia\npotvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 35/2016 z 12. júla 2017 vyplýva,\nže senát najvyššieho súdu (3 Sžf) rozhodoval v zložení JUDr. Ivan Rumana (predseda\nsenátu), JUDr. Soňa Langová a JUDr. Jozef Milučký (sudcovia). Podľa sťažovateľky je\nzrejmé, že JUDr. Gabriela Gerdová nebola členkou senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní\nsťažovateľky, čím došlo k tomu, že najvyšší súd rozhodoval v inom zložení senátu ako\nv prípade skoršieho zrušujúceho uznesenia. Sťažovateľke nie je známe, prečo došlo k zmene\nv obsadení senátu najvyššieho súdu, najvyšší súd zmenu v senáte nijako neodôvodnil.\nSťažovateľka je toho názoru, že o jej odvolaní rozhodoval senát najvyššieho súdu\nv nezákonnom zložení, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy.\n\n4\n\n9. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej\nnasledujúcimi odvolacími námietkami:\n9.1 Nezaujal žiadne stanovisko k neúplnosti administratívneho spisu predloženého\nžalovaným, čo bolo explicitne namietané v odvolaní.\n9.2 Nesprávne právne posúdil procesnoprávne námietky sťažovateľky, a to najmä\nnedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia (explicitne namietané v odvolaní\nproti dodatočnému platobnému výmeru, v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu z 26. februára 2016), nejasný a neurčitý spôsob výpočtu daňovej povinnosti\nsťažovateľky (explicitne namietaný v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru,\nv žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. februára 2016), nezrozumiteľnosť\nrozhodnutí správnych orgánov z dôvodu použitia argumentácie podľa európskeho práva\nnamiesto interpretácie a aplikácie slovenských právnych predpisov (explicitne namietaná\nv odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, v žalobe a v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu z 26. februára 2016), zjavne nesprávne uvedenie zákonného ustanovenia,\nna základe ktorého sa rozhodovalo, a to vo výroku dodatočného platobného výmeru\n(explicitne namietané v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. februára\n2016), nedodržanie zákona pri doručovaní písomností v daňovom konaní, a tým spôsobená\nnezákonnosť (nulitnosť) doručovaných písomností (explicitne namietané v žalobe\na v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. februára 2016, pričom táto vada bola\nžalovanému známa v čase vydania jeho odvolacieho rozhodnutia), vykonanie daňovej\nkontroly nepríslušným správcom dane (explicitne namietané v žalobe a v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu z 26. februára 2016), prerokovanie protokolu skôr, ako bolo\nsprávcovi dane doručené vyjadrenie sťažovateľky k protokolu (explicitne namietané\nv odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, v žalobe a v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu z 26. februára 2016).\n9.3 Nezaujal žiadne stanovisko k hmotnoprávnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa\nargumentácie o trojstrannom obchode (explicitne namietané v žalobe a v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu z 26. februára 2016). V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka\nuvádza, že ak by podľa § 11 ods. 1 zákona o dani bola jej transakcia posúdená ako\n5\n\nnadobudnutie tovaru zo zahraničia (t. j. v zmysle § 2 ods. 1 zákona o dani), potom by bola\npredmetom dane a boli by splnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovení\nzákona o dani o trojstrannom obchode oslobodenom od dane. Sťažovateľka tiež tvrdí,\nže najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko k tomu, či v danej veci malo dôjsť k oslobodeniu\nod dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 zákona o dani. Správca dane napriek\nzisteniam uvedeným v protokole a dokonca aj v rozhodnutí existenciu trojstranného\nobchodu nevyslovil, a to aj napriek konštatovaniu, že na obchode sa zúčastňovali vždy tri\nosoby (poľský dodávateľ, sťažovateľka ako prvý odberateľ a česká spoločnosť ako druhý\nodberateľ), predmetom obchodu bolo dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo\nprepravený priamo od prvého dodávateľa (poľská spoločnosť) k druhému odberateľovi\n(česká spoločnosť) z jedného členského štátu (Poľsko) do iného členského štátu (Česká\nrepublika), osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych\nčlenských štátoch (Česká republika, Slovenská republika, Poľsko), sťažovateľka použila\nvoči dodávateľovi a aj voči druhému odberateľovi rovnaké daňové identifikačné číslo, tovar\nprepravil prepravca na účet sťažovateľky, český odberateľ použil české daňové\nidentifikačné číslo, sťažovateľka v daňovom priznaní vyplnila riadok 35 (dodanie tovaru\nprvým odberateľom), sťažovateľka podala riadne a včas súhrnný výkaz k dani a dodávky\ntovaru riadne uviedla v súhrnnom výkaze dane, kde uviedla kód 1, teda kód pre trojstranný\nobchod. Tým boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady podľa § 45 ods. 1 zákona\no dani pre určenie transakcie ako trojstranného obchodu. Napriek tomu dodatočný platobný\nvýmer bol vydaný bez toho, aby správca dane a žalovaný ustálili, či išlo alebo nešlo\no trojstranný obchod. Je zrejmé, že ak by predmetné obchody spadali pod slovenskú právnu\núpravu (zákon o dani), museli by byť považované za trojstranný obchod, ktorý je v zmysle\nzákona o dani oslobodený od dane. Správca dane preto nepostupoval správne, keď vyrubil\ndodatočným platobným výmerom daň, pretože nebral do úvahy, že transakcie sťažovateľky\nsú trojstranným obchodom oslobodeným od platenia dane. Žalovaný tento nesprávny postup\nsprávcu dane nenapravil a najvyšší súd sa touto argumentáciou sťažovateľky nezaoberal.\n10. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky uvedené odvolacie námietky neskúmal\na nedal na ňou nastolené otázky ústavne konformné odpovede, pričom ani neuviedol, prečo\ntak neurobil. Jeho rozsudok je preto nielen vecne nesprávny, ale aj arbitrárny. Najvyšší súd\n6\n\nvlastne nenaplnil účel správneho súdnictva spočívajúci v povinnosti preskúmať,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali\npríslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Naproti tomu sa absolútne nedôvodne\nzaoberal otázkou prípustnosti odborného vyjadrenia\n\n, ktorú sťažovateľka\n\nv podanom odvolaní nenamietala, a to bez akejkoľvek právnej relevancie pre podanie\nústavne konformných odpovedí na jej odvolacie námietky.\n11. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR, právo na zákonného sudcu v zmysle Čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj\nprávo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/37/2013\nzo dňa 26.02.2016, ako aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom\npod sp. zn. 3Sžf/35/2016 zo dňa 12.07.2017.\nRozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/37/2013 zo dňa 26.02.2016 a Rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/35/2016 zo dňa 12.07.2017 sa zrušuje a vec sa vracia\nKrajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa\nsťažovateľovi\n\nnáhrada\n\ntrov\n\nprávneho\n\nzastúpenia\n\nsplatná\n\ndo\n\njedného\n\nmesiaca\n\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora\nTverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“\nIII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky\n12. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu prípisom sp. zn.\nKP 3/2018 z 9. januára 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá vo vzťahu\nk námietke sťažovateľky o nezákonnom zložení senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho\nvo veci sťažovateľky poukázala na „Opatrenie č. 1 zo dňa 01. marca 2016“ a skutočnosť,\nže „JUDr. Gabriele Gerdovej zanikla funkcia sudcu podľa čl. 147 ods. 2, písm. b/ Ústavy\nSR.“. V tejto súvislosti ďalej uvádza, že v čase napadnutia odvolania sťažovateľky, ako aj\n7\n\nvyhlásenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu bol podľa publikovaného rozvrhu\npráce pre správne kolégium na rok 2016 určený senát 3 S v zložení JUDr. Ivan Rumana,\nJUDr. Jozef Milučký a JUDr. Soňa Langová. Predsedníčka v ďalšej časti svojho stanoviska\nk prijatej ústavnej sťažnosti v zásade konštatuje len to, čo už vyplýva z obsahu rozsudku\nnajvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu z 26. februára 2016.\n13. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné\nzaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,\nči trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. V stanovisku\nk vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka okrem rekapitulácie svojej predchádzajúcej\nsťažnostnej argumentácie osobitne poukázala na to, že najvyšší súd v podanom vyjadrení\n„nezaujal žiadne stanovisko k námietke... že v Prvotnom Rozhodnutí Najvyššieho súdu SR\nnie je vôbec uvedené zloženie senátu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Najvyšší súd SR zmenu\nv senáte v jeho rozsudku sp. zn. 3 sžf 35/2016 zo dňa 12.07.2017 žiadnym spôsobom\nneodôvodnil.“.\n14. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil\nv tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\n15. Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 560/2018-53 z 30. januára 2019 upovedomil\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako dotknutú osobu o prijatí ústavnej sťažnosti\nsťažovateľky na ďalšie konanie s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia\ntohto upovedomenia. Označený prípis ústavného súdu bol dotknutej osobe doručený\n4. februára 2019 a dotknutá osoba ku dňu meritórneho rozhodnutia nevyužila priestor\nposkytnutý jej ústavným súdom na vyjadrenie sa k prijatej ústavnej sťažnosti.\n\n8\n\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n20. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n9\n\n22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným\nspôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\n23. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\n24. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n25. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\n10\n\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy).\n26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n27. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\n28. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho\nsúdu, ako aj spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 560/2018, vo vzťahu\nk jednotlivým námietkam ústavný súd uvádza.\n\n11\n\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\n29. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že neskúmal jej odvolacie námietky\na na ňou položené otázky jej neposkytol ústavne konformné odpovede. Podľa jej názoru\nnajvyšší súd nenaplnil účel správneho súdnictva spočívajúci v povinnosti preskúmať,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou (body 9.1\naž 9.3 ústavnej sťažnosti) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.\n30. V nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľky ústavný súd konštatuje,\nže v daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca\ndane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané\ndaňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane\npočas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú\nsa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé\nprocesné zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M. Procesné zásady\ndaňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009, s. 11, 24\n25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom\nkonaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka\nkonania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými\nargumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.\n\n12\n\n31. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil\nna posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne\nudržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.\n32. Pokiaľ ide o tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,\nv ktorej posudzoval odvolacie námietky sťažovateľky vo vzťahu k výroku rozsudku\nkrajského súdu, najvyšší súd s poukazom na znenie § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“) uviedol, že procesné námietky sťažovateľky neboli uplatnené\nv rámci odvolacieho konania pred žalovaným s výnimkou námietky týkajúcej sa\nnedodržania lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane. Najvyšší\nsúd ďalej konštatoval, že vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov predpokladá\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia daňového orgánu v rámci odvolacích dôvodov [§ 74\nods. 2 prvá veta zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový\nporiadok“)], a preto je logické, že daňový orgán sa v zásade nemôže v odvolacom konaní\nvyrovnávať s dôvodmi, ktoré daňový subjekt neuplatnil. Nad rámec dôvodov odvolacieho\ndaňového konania, ktoré boli uplatnené, môže správny súd preskúmavať rozhodnutie iba na\nzáklade výslovného ustanovenia zákona, napr. ak by daňový orgán rozhodol podľa\nneúčinného právneho predpisu (§ 250j ods. 3 OSP). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nžalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov sa nemôže dotýkať tých dôvodov\na skutočností, ktoré daňový subjekt v odvolaní neuplatnil. Ako už bolo zmienené, v tých\nprípadoch odvolaciemu daňovému orgánu chýba predmet, s ktorým by sa mal vyrovnať.\nOdvolacie konanie je typom návrhového konania, rozsahom dôvodov ktorého disponuje\ndaňový subjekt ako odvolateľ.\n33. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu námietku sťažovateľky, najvyšší súd uviedol,\nže spornou bola právna otázka, či ak bola Slovenská republika miestom nadobudnutia\ntovaru podľa § 17 ods. 2 zákona o dani, mohla sťažovateľka realizovať svoje právo\nna odpočet dane podľa § 49 ods. 1, 2 a 6 zákona o dani a zároveň právo uplatniť si odpočet\ntejto dane podľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona o dani.\n\n13\n\n34. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že v § 17 ods. 2 zákona o dani použité\nslovné spojenie „sa považuje“ vytvára právnu fikciu, že tovar bol nadobudnutý v tuzemsku,\nkeďže sťažovateľka ho objednala pod tuzemským identifikačným číslom pre daň. Následne\nzostáva spornou otázka, či mohla túto daň aj odpočítať podľa § 49 ods. 6 zákona o dani.\nTáto podmienka podľa názoru najvyššieho súdu nebola splnená, pretože sťažovateľka tovar\nnásledne vyviezla späť do Poľska, kde ho predala. Vývoz tovaru bol oslobodený od dane,\nsťažovateľka ho nepoužila na svoje podnikanie v zahraničí. Súčasne daň nebola uvedená\nv záznamoch podľa § 70 zákona o dani. Pokiaľ ide o prepravné služby, sťažovateľka nemala\ndaň zo služieb, ktorú bola povinná platiť v zmysle § 69 ods. 3 zákona o dani, uvedenú\nv záznamoch o dani, čo znamená, že nemala právo na odpočítanie dane v zmysle § 51\nzákona o dani.\n35. Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného\nprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (m. m. II. Ú S 78/05, III. Ú S 264/08, IV. Ú S 372/08,\nIV. Ú S 320/2012), pretože prvostupňové́ a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nrozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. Ú S 350/09).\n36. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom\nkrajského súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd\nza potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie\npredovšetkým konštatoval, že rozsah preskúmavacieho konania podľa druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku je daný rozsahom žalobných námietok, ktoré\nsťažovateľka uplatnila v procesnoprávnej, ako aj v hmotnoprávnej rovine.\n37. Krajský súd ďalej uviedol, že vzhľadom na rozdielny rozsah odvolacích\na žalobných námietok bolo jednou zo sporných právnych otázok posúdenie, či žalovaný mal\nv rámci odvolacieho konania prihliadať i na tie procesné vady, ktoré sťažovateľka\n14\n\nv odvolaní zo 16. novembra 2012 proti dodatočnému platobnému výmeru nenamietala,\nnajmä na doručovanie oznámenia o začatí daňovej kontroly iba daňovému subjektu. Keďže\nkrajský súd dospel k záveru, že tieto vady „už nie sú odstrániteľné v ďalšom konaní“, tak\ns poukazom na zásadu proporcionality považoval za potrebné vyhodnotiť, či sú „tak\nzávažnej povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly a celého daňového konania.“.\n38. Následne krajský súd s poukazom na § 74 ods. 2 daňového poriadku uviedol,\nže „odvolací\n\norgán\n\npreskúmava\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\nv rozsahu\n\npožadovanom\n\nv odvolaní“, pričom sťažovateľka vo svojom odvolaní zo 16. novembra 2012 z procesných\nvád namietala spôsob doručovania dodatočného platobného výmeru (v jeden deň\ndoručených 19 dodatočných platobných výmerov), neočíslovanie strán rozhodnutia, krátky\nčasový odstup medzi dátumom určeným na prerokovanie protokolu o kontrole a dátumom,\ndokedy sa mohla k protokolu písomne vyjadriť, ďalej namietala, že v daňovom konaní\nmožno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím, ktoré je platné\nza predpokladu, že bolo riadne doručené alebo oznámené, namietala tiež nedodržanie\nzákonnej lehoty 15 dní na vydanie rozhodnutia, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť\nrozhodnutia, ako aj nedostatok riadneho poučenia. Krajský súd ďalej konštatoval, že ostatné\nodvolacie námietky sťažovateľky smerovali k meritu veci, resp. sa týkali odborného\nstanoviska\n\n.\n\n39. Vzhľadom na zistený rozsah odvolacích námietok sťažovateľky krajský súd\nkonštatoval, že žalovaný sa s „podstatnými námietkami... vysporiadal v preskúmavanom\nrozhodnutí“, pričom ich vyhodnotil za nedôvodné.\n40. K rozsahu sťažovateľkou vymedzených žalobných námietok krajský súd uviedol,\nže táto namietala predovšetkým nesprávny postup pri doručovaní oznámenia o začatí\ndaňovej kontroly, výzvy na predloženie dokladov a upovedomenia o predĺžení lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly, keďže tieto písomnosti boli doručované sťažovateľke, a nie\nňou splnomocnenému zástupcovi, ako aj nedodržanie zákonnej 15-dňovej lehoty na vydanie\nrozhodnutia podľa § 44 ods. 6 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\n15\n\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v znení účinnom v čase vykonania\ndaňovej kontroly.\n41. Krajský súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho\npostupu pri doručovaní už uvedených listín uviedol, že aj keď je nepochybné,\nže sťažovateľka bola zastúpená\n\na v zmysle § 17 ods. 5 zákona\n\no správe daní mal správca dane písomnosti doručovať tomuto zástupcovi, s poukazom na to,\nže sťažovateľka spôsob doručovania v takomto rozsahu v odvolaní nenamietala, tieto vady\nuž nie sú odstrániteľné a uvedeným postupom jej neboli odňaté žiadne práva, resp. procesné\nmožnosti riadne konať pred daňovým orgánom.\n42. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj „námietku o nedodržaní 15-dňovej\nlehoty na vydanie rozhodnutia, keďže táto sama o sebe nemá vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia.“. V tomto smere poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010\nz 29. júna 2010 a z jeho obsahu vyplývajúci právny názor, podľa ktorého je „potrebné\nrozlišovať medzi nedodržaním lehoty na vydanie rozhodnutia a nedodržaním lehoty na\nukončenie daňovej kontroly.“. Na základe už uvedeného krajský súd konštatoval,\nže v danom prípade „lehota na ukončenie daňovej kontroly bola dodržaná (daňová kontrola\nzačala 12.09.2011, rozšírená dňa 03.11.2011 za zdaňovacie obdobie júl – september 2011,\npredĺžená bola do 24:08:2012, ukončená po predĺžení bola dňa 18.6.2012 podľa § 15 ods. 3\nzákona č. 511/1992 Zb.), pričom v prípade nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia bol\nna mieste postup podľa § 250t O.s.p upravujúci konanie proti nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy.“.\n43. Vo vzťahu k ďalším procesným námietkam uvedeným sťažovateľkou v žalobe\nkrajský súd uviedol, že sťažovateľka neoznačila, ako zasiahli do jej subjektívnych práv\nz pohľadu obmedzenia jej možností riadne konať pred daňovými orgánmi. S poukazom\nna § 74 ods. 2 daňového poriadku na tieto námietky, keďže nie sú opodstatnené, ale ani\ntaké, na ktoré sa musí prihliadať z úradnej povinnosti, súd neprihliadol.\n\n16\n\n44. Nad rámec už uvedeného krajský súd k procesnoprávnym námietkam\nsťažovateľky konštatoval:\n„... poučenie na obidvoch rozhodnutiach bolo v súlade s § 30 ods. 2 písm. e) zákona\nč. 511/1992, resp. § 63 ods. 3 písm. e) Daňového poriadku. Nesprávne uvedený§ 165 ods. 2\nnamiesto správneho § 165 ods. 5 Daňového poriadku nemení nič na skutočnosti, že správca\ndane mal a aj postupoval podľa doterajších predpisov. Spôsob výpočtu sumy 5.783,48-Eur\nvyplýva z protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 24.5.2012, strana 57 až\n65, s ktorým bol zástupca žalobcu oboznámený. Vo vzťahu k námietke, že daňovú kontrolu\nzačal Daňový úrad Stará Ľubovňa a daňovú kontrolu následne realizoval Daňový úrad\nPrešov, pobočka Poprad krajský súd poukazuje na § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 5, 6 zákona\nč. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z.\nako aj §2 ods. 1, 2, 3, 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti\ndaní a poplatkov(účinný od 1.1.2012).“\n45. K námietke, že správca dane pristúpil k prerokovaniu protokolu skôr, ako mu\nbolo\n\ndoručené\n\nvyjadrenie\n\nsťažovateľky,\n\nkrajský\n\nsúd\n\ns poukazom\n\nna\n\nobsah\n\nadministratívneho spisu, konkrétne na zápisnicu č. 9712401/5/1023650/2012 z 18. júna\n2012 uviedol, že zástupca sťažovateľky „poskytol správcovi dane kópiu písomného\nvyjadrenia k protokolu zo dňa 15.06.2012 a následne sa dohodli na prerokovaní protokolu\no 13.30 hod., po jeho vyhodnotení správcom dane a následne po vyhotovení dodatku\nk protokolu, s čím splnomocnený zástupca súhlasil a zápisnicu podpísal.“.\n46. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd vyjadril aj k jej hmotnoprávnym\nnámietkam, ktoré tiež vyhodnotil ako nedôvodné. V tejto súvislosti krajský súd svoje\nrozhodnutie takto odôvodnil:\n„V danom prípade daňový úrad vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie júl – september 2011, o výsledku z ktorej vyhotovil Protokol\nč. 9712401/5/533349/2012 zo dňa 14.5.2012, ktorý bol spolu s dodatkom k protokolu zo dňa\n18.6.2012 so žalobcom prerokovaný dňa 18.6.2012...\nŽalobca nakupoval tovar – plech v hodnote 41.761,78 Eur od poľského dodávateľa\nCENTROZLOM WROCLAW S.A. pod identifikačným číslom pre daň, ktorá mu bola\n17\n\npridelená Slovenskou republikou. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej republiky (od\npoľského dodávateľa) do českej republiky kde si ho žalobca prevzal a následne predal. Tieto\nskutočnosti v konaní sporné neboli.\nV zdaňovacom\n\nobdobí\n\njúl\n\n2011\n\nplatiteľovi\n\ndane\n\nzabezpečovala\n\nprepravu\n\nnadobudnutého tovaru spoločnosť Spedycja oraz Transport Ciezki Krysztof Pacholik, ul.\nLegionow Polskich 95/22, Dabrowa Gornica, IČ DPH: PL6291006423. Podľa údajov,\nuvedených na faktúrach preprava sa uskutočňovala na trase Chroscina (Poľská republika)\na Ostrava (Česká republika, t.j. preprava tovaru sa vždy skončila v Českej republike).\nNadobudnutý tovar bol vždy predaný spoločnosti NOVA OIL spol. s r.o. Ostrov,\nKlínovecká 998, IČ DPHCZ25243691. V daňovom priznaní vykázal tieto dodávky ako\ndodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu, v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z.\nv znení neskorších predpisov, oslobodené od dane.\nNa účely DPH teda išlo u žalobcu o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu,\npričom pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je pre platiteľa najdôležitejšie určiť miesto\nnadobudnutia tovaru.\nV zmysle § 17 ods. 1 ZoDPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je\nmiesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy\nk nadobúdateľovi, v danom prípade bola miestom nadobudnutia tovaru Česká republika\na žalobca mal povinnosť tovar zdaniť v Českej republike. Zároveň však z ustanovenia § 17\nods. 2 ZoDPH vyplýva, že bol povinný zdaniť tovar v Slovenskej republike, lebo žalobca si\nobjedal tovar pod slovenským identifikačným číslom pre DPH a nepreukázal, že k zdaneniu\nnadobudnutého tovaru došlo v Českej republike.\nPodľa § 17 ods. 3 ZoDPH si žalobca mohol opraviť základ dane len v prípade, že\npreukázal, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v Českej\nrepublike, čo nepreukázal, ani túto skutočnosť nenamietal.\nZároveň je nesporné, že tovar zdanený ako nadobudnutie podľa § 17 ods. 2 ZoDPH\nnebol do Slovenskej republiky dovezený a žalobca uskutočnil zdaniteľnú transakciu, ktorá\nnie je v zmysle § 2 ods. 1 ZoDPH predmetom dane z pridanej hodnoty v Slovenskej\nrepublike.\n\n18\n\nŽalobca si teda nemohol podľa § 49 ods. 2 ZoDPH uplatniť odpočet dane\nz nadobudnutia tovaru v Slovenskej republike, lebo tovar nepoužil na svoje zdaniteľné\nobchody v Slovenskej republike.\nZ uvedených dôvodov správca dane nepochybil, ak vyrubil žalobcovi rozdiel dane\nz pridanej hodnoty vo výške 5.783,48 Eur z dôvodu, že si žalobca uplatnil odpočítanie dane\npri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rozpore s § 49 ods. 2 ZoDPH\nvo výške 40.841,65 Eur, z dôvodu porušenia § 69 ods. 6 ZoDPH tým, že nezaplatil daň pri\nnadobudnutí tovaru z iného členského štátu vo výške 28.510,15 Eur a porušil § 51 ods. 1\npísm. a) v spojení s § 49 ods. 2 ZoDPH tým, že nesprávne uplatnil odpočítanie dane vo\nvýške 69,24 Eur.\nŽalobca v žalobe nedôvodne namieta, že mu vzniklo právo na odpočet DPH podľa\n§ 49 ods. 6 ZoDPH a zároveň právo uplatniť si odpočet tejto dane podľa § 51 ods. 1 písm.\nc) ZoDPH, pretože ustanovenie § 49 ods. 6 ZoDPH sa na daný prípad nevzťahuje.\nUvedené ustanovenie sa vzťahuje na prípady ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí,\nv súvislosti s týmto podnikaním nakúpil tovar a služby v tuzemsku . V konkrétnom prípade\nvšak žalobca nadobudol predmetný tovar v Českej republike.\nNa účely možného dvojitého zdanenia ZoDPH umožňuje platiteľovi opraviť základ\ndane na nulu, ale nie odpočítať daň tak, ako to urobil žalobca.“\n47. V závere svojej argumentácie krajský súd nad rámec už uvedeného k námietke\nsťažovateľky o trojstrannom obchode skonštatoval, že toto jej tvrdenie považoval\nza tendenčné,\n\npretože\n\naj\n\n«v zápisnici\n\no ústnom\n\npojednávaní\n\nč. 9712401/5/356486/2012 sa splnomocnený zástupca žalobcu\n\nzo\n\ndňa\n\n14.5.2012\nvyjadril,\n\nže „Tento tovar sa nenachádzal na území Slovenskej republiky“ a zápisnicu bez výhrad\npodpísal.».\n48. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu v rámci uvedených kritérií dospel k záveru, že na všetky\nnámietky tykajúce sa procesného postupu správcu dane (neúplnosť administratívneho spisu,\nrozhodovanie nepríslušným správcom dane, nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie\ndodatočného platobného výmeru a nedostatky pri doručovaní písomností), ktoré\n19\n\nsťažovateľka opäť predostiera v ústavnej sťažnosti, jej už podrobným spôsobom odpovedali\nvšeobecné súdy, pričom ústavný súd sa s ich závermi plne stotožňuje a v podrobnostiach\nna ne odkazuje.\n49. K námietke nedodržania zákonnej lehoty na vydanie dodatočného platobného\nvýmeru, čo malo mať za následok nezákonnosť celého postupu správcu dane, a tým aj\nvydaného rozhodnutia, ktorú sťažovateľka podporovala odkazom na nález ústavného súdu\nsp. zn. III. Ú S 24/2010, ústavný súd uvádza, že uvedený nález sa týkal lehoty na vykonanie\ndaňovej kontroly, pričom ústavný súd v ňom výslovne odlíšil daňovú kontrolu ako proces\nsmerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) od procesu meritórneho\nrozhodovania o daňovej povinnosti, výsledkom ktorého je práve platobný, resp. dodatočný\nplatobný výmer. Z uvedeného nálezu vyplýva, že daňová kontrola na rozdiel od meritórneho\nrozhodovania o daňovej povinnosti je procesom, ktorý „predstavuje závažný a intenzívny\nzásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu\ndaňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného\ndaňového subjektu počas daňovej kontroly.“. Kontrolovaný subjekt je počas daňovej\nkontroly povinný strpieť zasahovanie daňového orgánu do jeho súkromnej sféry, ktoré musí\nbyť obmedzené požiadavkou primeranosti. Je preto nevyhnutné trvať na dodržaní exaktne\nstanovených zákonných limitov daňovej kontroly, ako je napr. lehota na jej vykonanie.\nUvedené závery nemožno vztiahnuť na proces meritórneho rozhodovania daňového orgánu,\nktorého podstata je odlišná (nedochádza počas neho k zásahu do individuálnej sféry\njednotlivca v uvedenom zmysle). Samozrejme je žiaduce, aby správne orgány dodržiavali\nzákonom stanovené lehoty, avšak ich porušenie samo osebe nie je zásahom do práva\nna spravodlivý proces účastníka, a preto ani táto námietka sťažovateľky nie je dôvodná.\n50. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hmotnoprávneho posúdenia veci,\nz napadnutých rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy vychádzali zo skutkových zistení,\npodľa ktorých „žalobca nakupoval tovar... od poľského dodávateľa CENTROZLOM\nWROCLAW S.A. pod identifikačným číslom pre daň, ktorá mu bola pridelená Slovenskou\nrepublikou. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej republiky (od poľského dodávateľa) do\nČeskej republiky, kde si ho žalobca prevzal a následne predal.“ (pozri s. 18 rozsudku\n20\n\nkrajského súdu z 26. februára 2016). Z tohto skutkového záveru vychádzal pri prerokovaní\nodvolania aj najvyšší súd (pozri s. 5 rozsudku najvyššieho súdu). Sťažovateľka v priebehu\nkonania pred odvolacím finančným orgánom tvrdila, že uvedená transakcia mala byť\nposúdená ako trojstranný obchod. Aj v ústavnej sťažnosti tvrdí, že došlo k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci. Ústavný súd konštatuje, že tento právny záver by bolo možné\nurobiť len za iného skutkového stavu, v ktorom by sa na transakcii zúčastňovali tri\nsamostatné subjekty (dodávateľ, prvý odberateľ a druhý odberateľ). S takouto verziou\nskutkového stavu pracuje sťažovateľka aj v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka teda primárne\nspochybňuje\n\nskutkové\n\nzistenia.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nvo\n\nsvojej\n\njudikatúre\n\nopakuje,\n\nže prehodnocovanie skutkového stavu nepatrí do jeho kompetencií. Do skutkových zistení\nby mohol zasiahnuť len vtedy, ak by vykazovali extrémne nedostatky, napr. ak by dané\nskutkové zistenia nebolo z predložených dôkazov vôbec možné odvodiť, resp. by s nimi boli\nv zjavnom rozpore. Takáto situácia však podľa ústavného súdu v prerokovávanej veci\nnenastala.\n51. Ústavný súd konštatuje, že aj keď všeobecné súdy mohli k otázke trojstranného\nobchodu zaujať explicitnejšie stanovisko, z ich rozhodnutí je možné odvodiť, že uvedenú\ntransakciu za takto vymedzený trojstranný obchod nepovažovali, a preto neaplikovali\npríslušný § 45 zákona o dani, na ktorý sa odvolávala sťažovateľka. Je zrejmé, že všeobecné\nsúdy vychádzali z už vymedzeného skutkového stavu, podľa ktorého tovar prevzala\nsťažovateľka (ak sa sťažovateľka ako slovenský platiteľ dane rozhodla predávať tovar\nv inom členskom štáte, bola povinná sa v tomto štáte – mieste dodania zaregistrovať\npre daň, pretože v tomto členskom štáte nadobudla tovar z iného členského štátu), a nie\nsubjekt odlišný od sťažovateľky. Na tento skutkový stav aplikovali § 17 a § 49 zákona\no dani. Za daného skutkového stavu je preto ich argumentácia priliehavá a dostačujúca.\nÚstavný súd uzatvára, že skutkové zistenia finančných orgánov akceptované správnymi\nsúdmi nevykazujú také vady, ktoré by bolo možné označiť za extrémne v už uvedenom\nzmysle. Za danej dôkaznej situácie bolo možné urobiť závery, ku ktorým dospeli finančné\norgány, resp. správne súdy, pričom ústavný súd nemôže prehodnocovať ich správnosť\na zasiahnuť do veci len preto, lebo iné skutkové závery by považoval za priliehavejšie.\nAni napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje vady, pre ktoré by bolo na mieste\n21\n\njeho zrušenie ako ústavne neudržateľného. Ústavnú sťažnosť je preto v časti, v ktorej\nsťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy, potrebné považovať za nedôvodnú.\n52. Nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že k námietkam sťažovateľky sa\nkomplexne vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku krajský súd, pričom z odôvodnenia\nrozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil\nso skutkovými a aj s právnymi názormi krajského súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí.\nÚstavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie, keď sťažovateľka\nv rámci odvolacej argumentácie nastolila tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvej\ninštancie a už v tomto konaní dostala dostatočné odpovede, prečo jej argumentácia nebola\nopodstatnená, a najvyšší súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd\nprvého stupňa, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to,\naby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané\nv rámci odvolacieho konania len na základe toho, že najvyšší súd sa v okolnostiach daného\nprípadu obmedzil na stručné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Je potrebné uviesť,\nže za takýchto okolností je možné a vhodné zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne\na ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými\nslovami vyjadril dôvody, pre ktoré bola strana konania už na prvej inštancii neúspešná.\nV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\n53. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že dostatočným\nspôsobom neodôvodnil zmenu v zložení senátu 3 Sžf, keďže v prípade rozhodovania\nv poradí o prvom odvolaní uznesením najvyššieho súdu bola predsedníčkou senátu\nJUDr. Gabriela Gerdová, pričom zo záhlavia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nvyplýva, že senát najvyššieho súdu 3 Sžf rozhodujúci o jej druhom odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu zasadal v zložení JUDr. Ivan Rumana (predseda senátu) a sudcovia\nJUDr. Soňa Langová a JUDr. Jozef Milučký.\n22\n\n54. Najvyšší súd je presvedčený, že táto námietka sťažovateľky nie je dôvodná,\npretože JUDr. Gabriele Gerdovej zanikla funkcia sudcu podľa čl. 147 ods. 2 písm. b)\nústavy, pričom v čase doručenia odvolania sťažovateľky 22. júna 2016, ako aj v čase\nvyhlásenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu 12. júla 2017 zasadal senát najvyššieho\nsúdu 3 S v zložení JUDr. Ivan Rumana (predseda senátu) a sudcovia JUDr. Soňa Langová\na JUDr. Jozef Milučký.\n55. Sťažovateľka v replike na predmetné stanovisko najvyššieho súdu reagovala tým,\nže najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko k jej námietke, podľa ktorej v uznesení\nnajvyššieho súdu nie je uvedené zloženie senátu, ktorý predmetné rozhodnutie vydal\na zároveň najvyšší súd zmenu v senáte 3 S žiadnym spôsobom neodôvodnil.\n56. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu\nzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto\nzákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude\nrozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré\nsú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým\nsudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol\nvylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.\nI. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak\njedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m.\nIV. ÚS 345/09).\n57. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48\nods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť\no nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom\nza účelový. Toto základné právo je konkretizované v príslušných procesných kódexoch\na v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.\n\n23\n\n58. Vzhľadom na sťažovateľkou formulované námietky sa ústavný súd\nprostredníctvom webového sídla najvyššieho súdu <www.nsud.sk> oboznámil s Rozvrhom\npráce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 v znení opatrení č. 1 až 16\n[rozvrh práce najvyššieho súdu účinný v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu (ďalej len\n„rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2015“)], Opatrením č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa\nRozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 (ďalej len „opatrenie\nč. 1“), Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 v znení\nopatrení č. 1 až 7 [rozvrh práce najvyššieho súdu účinný v čase doručenia odvolania\nsťažovateľky proti rozsudku krajského súdu (ďalej len „rozvrh práce najvyššieho súdu na\nrok 2016“)] a Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2017 v znení\nopatrení č. 1 až 12 [rozvrh práce najvyššieho súdu účinný v čase vyhlásenia napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu (ďalej len „rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2017“)] a zistil\nnasledujúce skutočnosti.\n59. Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2015 v čase rozhodovania\nnajvyššieho súdu uznesením zo 4. novembra 2015 zasadal senát najvyššieho súdu\n3 S v zložení sudkyňa JUDr. Gabriela Gerdová a sudcovia JUDr. Ivan Rumana\na JUDr. Jozef Milučký; opatrením č. 1 bola JUDr. Gabriela Gerdová vypustená zo zoznamu\npredsedov senátov a zo senátov 3 S a 1 Sdo, a to z dôvodu zániku jej funkcie sudkyne\nnajvyššieho súdu podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy. Podľa rozvrhu práce najvyššieho\nsúdu na rok 2016 a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2017 zasadal senát 3 S v zložení\nJUDr. Ivan Rumana, JUDr. Jozef Milučký a JUDr. Soňa Langová.\n60. Z uvedených skutočností vyplýva, že pravidlá určené v označených rozvrhoch\npráce najvyššieho súdu boli jasne rozpoznateľné a vopred známe, umožňovali pevné\nprideľovanie súdnej agendy a senát 3 S bol po zániku funkcie sudkyne najvyššieho súdu\nJUDr. Gabriely Gerdovej kreovaný spôsobom, ktorý vylučuje akúkoľvek úvahu o jeho\nmožnom svojvoľnom alebo účelovom obsadení.\n\n24\n\n61. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v uznesení najvyššieho súdu nie je\nuvedené zloženie senátu, ktorý predmetné rozhodnutie vydal, a zároveň najvyšší súd zmenu\nv senáte 3 S žiadnym spôsobom neodôvodnil, je potrebné uviesť, že obsahové náležitosti\nuznesenia všeobecných súdov v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu upravoval § 169\nods. 1 OSP, z ktorého vyplýva iba povinnosť v písomnom vyhotovení uznesenia uviesť,\nktorý súd ho vydal, označiť účastníkov konania a vec, o ktorej všeobecný súd rozhodoval\na ďalej výrok rozhodnutia, jeho odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto jeho\nvydania. Povinnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia všeobecného súdu uvádzať mená\na priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci súvisela a súvisí iba so situáciou, keď všeobecný\nsúd rozhoduje formou rozsudku (§ 157 ods. 1 OSP a § 139 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku). Z označenej právnej úpravy tiež nevyplýva povinnosť všeobecného súdu\nv odôvodnení súdneho rozhodnutia osobitne zdôvodňovať obsadenie senátu rozhodujúceho\nvo veci, a to jednak preto, lebo odôvodnenie rozhodnutia súdu sa organicky viaže na jeho\nvýrok, a nie na jeho iné obsahové časti, a tiež preto, lebo pravidlá súvisiace so zložením\nsenátu rozhodujúceho vo veci sú verejne prístupne, čím je zabezpečená predbežná, ako aj\nnásledná overiteľnosť ich dodržiavania.\n62. Vychádzajúc z už vedeného, ústavný súd nepovažuje za dôvodnú žiadnu\nz námietok sťažovateľky súvisiacu s tvrdeným porušením jej základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nV.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n63. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) tykajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva,\nže vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové (vrátane prieskumu rozhodnutí daňovo\nkompetentných správnych orgánov súdom), argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad\nverejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fin\ń sko,\nč. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko,\nč. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31)]. Výnimku z tejto\n25\n\nzásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach, kde daňové konanie považuje\nza konanie trestné (podraditeľnosť pod formuláciu „... rozhodne o jeho občianskych právach\nalebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“).\nEurópsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že trestnú povahu nemajú daňové konania\na opatrenia, ktorých cieľom je vymôcť neuhradenú daň, ako aj úroky z omeškania\nbez ohľadu na ich výšku (rozsudok ESĽP z 18. 10. 2001, Finkelberg v. Lotyšsko).\n64. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,\nže vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)\npovinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu dane (teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by\nbola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého kritéria\nz troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať\nvnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1\ndohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,\n5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný\nsúd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVI.\nZáver\n65. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto\nnálezu) dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu nepovažoval napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu za taký, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto\nneboli naplnené podmienky na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa\nústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto ústavnej sťažnosti\nnevyhovel.\n\n26\n\n66. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda\nprávoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným\nsúdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. mája 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňová kontrola", "rozhodnutie-odôvodnenie", "správne súdnictvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5b18c657-84cd-4ffe-8fe6-b728981bd02d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.572.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 572/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 572/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.572.2023.1"}, {"guid": "ussr:3a7132ac-f2d8-4434-aa8d-199b8b745446", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a7132ac-f2d8-4434-aa8d-199b8b745446"}, {"guid": "ussr:15e679d8-d6f8-432b-a089-a9c4611428a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.213.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2023 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.213.2023.1"}, {"guid": "ussr:045b249d-7899-4070-8163-231b86dc86a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 83/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.83.2023.1"}, {"guid": "ussr:1eedfa00-dd5e-44d2-ac34-950381b3d7d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.436.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 436/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 436/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.436.2022.1"}, {"guid": "ussr:ce77a561-a0b4-40bd-96bd-d454435c2dad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.135.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 135/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/2022 z 30. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.135.2022.1"}, {"guid": "ussr:b59db6df-d34f-4a44-97d7-68e83703dbf6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.71.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 71/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 71/2022 z 9. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.71.2022.1"}, {"guid": "ussr:1e85b562-5ad2-441f-89a4-9c8169cb37c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.670.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 670/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 670/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.670.2021.1"}, {"guid": "ussr:d8bc657e-e7c7-4b00-9ece-6ec49a5cc4b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.500.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 500/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 500/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.500.2021.1"}, {"guid": "ussr:428bf6a6-f977-43f3-ac1c-4812be61098c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.206.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2018 z 16. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.206.2018.1"}, {"guid": "ussr:48d2af10-8cd3-4d1a-9d6a-06f96f10c471", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 464/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 464/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1"}, {"guid": "ussr:58095d38-8334-4407-9716-f60141d543a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.120.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.120.2021.2"}, {"guid": "ussr:634e3d56-f474-4ffa-b424-18948c0dd7a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.438.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 438/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 438/2021 z 29. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.438.2021.1"}, {"guid": "b42d1f37-6568-4c1a-bf86-7474e3380393:129d4570-5c05-4ef4-b8bb-bb6da9893ae4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5819010180.1", "spisova_znacka": "1Tdo/52/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/52/2021 z 28. 9. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-09-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5819010180.1"}, {"guid": "37c6130e-37ff-40aa-aa96-ea7175b3c9ec:fc01092a-200d-4ad7-b956-2041e933b50d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200284.2", "spisova_znacka": "8Sžfk/54/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/54/2017 z 24. 8. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1016200284.2"}, {"guid": "93ec05f8-9f32-4823-acd6-c855764b76cf:7668b1cd-01f4-4228-94f8-fe08b1865d33", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:6123253530.2", "spisova_znacka": "2Cob/144/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/144/2025 z 28. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:6123253530.2"}, {"guid": "64316d2f-7e36-436f-9305-d3a0c7ddfe6d:f7c2ba21-17a4-4ee1-9777-99f6309fa309", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:3124214414.2", "spisova_znacka": "15CoP/81/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 15CoP/81/2025 z 27. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:3124214414.2"}]}