{"guid": "ussr:24cda832-398f-41a6-ad76-91bd4ec4a69d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.151.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 151/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/2019 z 17. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. III. ÚS 151/2019, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.151.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/24cda832-398f-41a6-ad76-91bd4ec4a69d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.151.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.151.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.151.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 151/2019\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca\nspravodajca) a Martina Vernarského v konaní o ústavnej sťažnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou\n, v mene ktorej koná konateľ a advokát\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 4 To 21/2018 z 25. apríla 2018 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n13. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\njeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len krajský súd)\nsp. zn. 4 To 21/2018 z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\nVec bola podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. marca 2018 do 28. februára 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi\nOroszovi, toho času členovi štvrtého senátu ústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková\n(predsedníčka senátu), sudca Miroslav Duriš a sudca Ladislav Orosz. Dvom z uvedených\nsudcov (sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudca Ladislav Orosz) uplynulo 16. februára 2019\nfunkčné obdobie.\nV období od 17. februára 2019 spadala vec sťažovateľa podľa čl. II\nbodov 7 a 8 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a podľa čl. X bodu 2 písm. c) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\ndo kategórie vecí, ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného\nsúdu. Po vymenovaní ostatných šiestich sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) bola vec\nsťažovateľa podľa čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku\nč. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená sudcovi\nspravodajcovi Petrovi Strakovi. Podľa čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci\n\n2\n\npríslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu)\na sudcovia Peter Straka (sudca spravodajca) a Martin Vernarský.\nZ obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol pred všeobecnými\nsúdmi účastníkom trestného konania vedeného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156\nods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, a to v procesnom postavení poškodeného.\nOkresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 8 T 97/2016\nzo 6. júla 2017 (ďalej len „odsudzujúce rozhodnutie okresného súdu“) uznal obžalovaného\nvinným zo spáchania skutku v celom rozsahu, za čo mu uložil peňažný trest vo výške 300 €\na pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu stanovil náhradný trest\nodňatia slobody v trvaní 3 rokov. Poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody\nna civilné konanie.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že odsudzujúce rozhodnutie okresného súdu je preňho\nvýznamné v tom smere, že prezumuje zodpovednosť obžalovaného za vznik škody\n(zlomenina sánky, ktorá mala vzniknúť následkom fyzického útoku), ktorú by v civilnom\nkonaní nemusel dokazovať. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 193 Civilného\nsporového poriadku, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov\no tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.\nOdsudzujúce rozhodnutie okresného súdu bolo na základe odvolania obžalovaného\nnapadnutým rozhodnutím krajského súdu zrušené, obžalovaný bol spod obžaloby\noslobodený (pretože krajský súd skutok nepovažoval za trestný) a sťažovateľ bol s nárokom\nna náhradu škody odkázaný na civilné konanie.\nSťažovateľ na rôznych miestach ústavnej sťažnosti poukazuje na výňatky\nz odôvodnenia odsudzujúceho rozhodnutia okresného súdu a napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu. Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytýka zlyhanie v ustálení\naj hodnotení skutkového stavu, pretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne posúdil\nkonanie obžalovaného ako konanie v nutnej obrane. Slovami sťažovateľa, krajský súd\n\n3\n\noslobodil obžalovaného spod obžaloby „bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, vecných\nargumentov a bez vykonania nového dokazovania, rozsudok riadne neodôvodnil,\na to aj napriek tomu, že jeho skutkové a právne závery sú diametrálne odlišné od\nskutkových a právnych záverov, ktoré ustálil okresný súd v svojom rozsudku...“.\nPodľa názoru sťažovateľa «[z] vykonaného dokazovania v trestnom konaní na HP\nje viac ako zrejmé, že obžalovaný bol vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenému\n„...negatívne aktívny“ počas celej oslavy pred, a aj v čase spáchania skutku,\na to aj vo verbálnych konfliktoch voči sťažovateľovi ako poškodenému, ktorý bol značne\nopitý. Je zrejmé, čo odmietol krajský súd zákonne hodnotiť, že obžalovaný vykonal prípravu\nna fyzickú potýčku so sťažovateľom ako poškodeným a šiel po verbálnych provokáciách\nnielen na oslave, za ním z balkóna v smere ku kuchyni vyzliekajúc si pritom bundu (účelová\nobrana, že ho škrtila nie je namieste), kedy nasledovalo jeho bezprostredné konanie,\nkedy sťažovateľa ako poškodeného bezdôvodne fyzicky surovo napadol (uštedril mu silný\núder do tváre), a teda mu ublížil zdraví (zlomil mu sánku a spôsobil zranenia s dobou\nliečenia nad 42 dní doby liečby a obmedzení v obvyklom spôsobe života sťažovateľa).\nTo, že sťažovateľ ako poškodený (značne pod vplyvom alkoholu, teda indisponovaný)\nmal naznačiť úder päsťou vo vzťahu k obžalovaného, bezprostredne pred úderom zo strany\nobžalovaného, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako útok, ako to ustálil nezákonne,\nsvojvoľne, zmätočne a arbitrárne v napadnutom rozsudku krajský súd, pretože ak takéto\nnaznačenie sťažovateľom ako poškodeným aj bolo vykonané, bolo vyprovokované konaním\nobžalovaného a nebolo útokom v zmysle inštitútu nutnej obrany.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku odmietol riadne skutkovo a právne hodnotiť,\nže konanie obžalovaného opísané v skutkovej vete obžaloby bolo protiprávne, pretože bolo\ncelkom zjavne neprimerané konaniu značne podnapitého, a tým aj fyzicky oslabeného\nsťažovateľa,\n\nako\n\npoškodeného,\n\nktorého\n\nobžalovaný\n\nsám\n\nsvojim\n\nvýrokmi\n\nk tomu vyprovokoval, a preto sa nemohol uchádzať o beztrestnosť svojho konania,\npretože nebolo reakciou na neočakávaný útok zo strany sťažovateľa, ako poškodeného.\nKrajský súd odmietol zákonne hodnotiť, a aj v tomto smere sú jeho závery\nnezákonné, svojvoľné, arbitrárne a v rozpore s namietanými právami sťažovateľa, a síce že\nškoda, ktorá bola sťažovateľovi ako poškodenému spôsobená obžalovaným, (ak už teda\n\n4\n\nustálil, že obžalovaný mal konať v nutnej obrane a zlomiť sánku sťažovateľovi a spôsobiť\nzranenia s dobou liečenia 42 dní), je v úplne zjavnom nepomere k škode, ktorú mal spôsobiť\nsťažovateľ ako poškodený obžalovanému. Totiž obžalovanému žiadna škoda „... naznačením\nnejakého úderu vo vzťahu k obžalovanému...“ nikdy ani nevznikla.\nJe podstatné, že fyzický konflikt vyprovokoval práve obžalovaný a nie sťažovateľ\nako poškodený, čo opäť krajský súd v napadnutom rozsudku zákonne nehodnotil.\nZ dôkazov vykonaných v trestnom konaní nebolo, a nie je ani možné jednoznačne\nbez akýchkoľvek\n\npochybností\n\nvysloviť\n\nrozhodnutie\n\no\n\noslobodení\n\nobžalovaného,\n\na ak už vyslovené bolo, malo byť riadne v intenciách všetkého vyššie uvedeného\nodôvodnené.\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie oslobodení\nobžalovaného, založil na závere o existencii podmienok nutnej obrany na strane\nobžalovaného počas spáchania žalovaného trestného činu „... nikto nie je povinný\nustupovať pred neoprávneným útokom na zdujem chránený Trestným zákonom.“. Nutná\nobrana obžalovaného mala podľa napadnutého rozsudku krajského súdu spočívať v tom,\nže „... Poškodený\n\npäsťou sa zahnal k hlave obžalovaného a naznačoval úder.\n\nObžalovaný ako obranca odvracal útok človeka, ktorého bol podľa práva povinný\nsa zdržať.“.». V zmysle už uvedeného sťažovateľ má na vec opačný názor ako krajský súd.\nPodstata námietky čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy tkvie\nv tom, že keďže sa sťažovateľ cítil byť jednak neprávom ku konfliktu vyprovokovaný\na napokon neprávom aj fyzicky napadnutý, v súlade s princípom právnej istoty očakáva\nriadne odsúdenie a potrestanie obžalovaného. Pretože vec mala zostať zo strany prokuratúry\nnepovšimnutá a sťažovateľ nemá na vec viac dosah, resp. len čo sa týka výroku o náhrade\nškody, tvrdí zásah do označených základných práv touto ústavnou sťažnosťou.\nSťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté\n\n5\n\nrozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi\npriznal náhradu trov konania.\nII.\nRelevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov,\nktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté\ndo 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).\nPodľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\n\n6\n\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n\n7\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nPredmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,\nku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd nesprávne vyhodnotil konanie obžalovaného\nako konanie v nutnej obrane, na základe čoho obžalovaného spod obžaloby oslobodil\na sťažovateľa odkázal s nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Sťažovateľovi\nna konaní vedenom pred všeobecnými súdmi prekáža jednak to, že obžalovaný bol zbavený\nviny, a tiež to, že podľa jeho názoru má tým sťažené postavenie v civilnom konaní\npri uplatňovaní nároku na náhradu škody, ktorý si riadne uplatnil v trestnom konaní.\nFormálne sťažovateľ tvrdí, keďže sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, z rôznych\ndôvodov arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za ktorou sa skrýva materiálna\npodstata – správnosť ustálenia skutku a posúdenia otázky nutnej obrany.\nSkôr než ústavný súd pristúpi k odôvodneniu toho, že zmyslom jeho postavenia\nv systéme súdnictva nie je plniť úlohy skutkového súdu, pokúsi sa na sťažovateľov problém\npozrieť optikou, ktorá by vec nevyhrotila do krajnosti, priniesla by však vysvetlenia,\nktoré sú schopné chápať a stotožniť sa s nimi všetky osoby zúčastnené na trestnom konaní.\nÚstavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu je do istej miery autoritatívne, nie je ale presvedčený\no jeho arbitrárnosti, napriek nešetrne zvolenej komunikácii jeho odôvodnenia poškodenému.\nTrestné konanie bolo vedené pre skutok – šarvátku v priestoroch kuchynky,\nresp. jej blízkom okolí (balkón, chodba) na študentskom internáte. Celý incident sa udial\npo vzájomných slovných provokáciách a jeho výsledkom (ústavný súd na tomto mieste\nnekonštatuje príčinnú súvislosť) bolo vzájomné fyzické napadnutie sa medzi obžalovaným\na poškodeným s naozaj nešťastným koncom pre poškodeného (zlomenina sánky).\n\n8\n\nPrípadné vyhovenie podanej ústavnej sťažnosti v praktických dôsledkoch znamená\nzasiahnuť\n\ndo\n\nprávoplatného\n\nrozhodnutia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nv trestnom\n\nkonaní,\n\nktoré podľa tvrdenia sťažovateľa prokuratúra viac záujem zvrátiť nemá. Dôvod ostáva\nnepomenovaný. Sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného, čo sám aj v ústavnej\nsťažnosti namieta, môže opravnými prostriedkami žiadať iba preskúmanie otázky výroku\no náhrade škody. De lege lata teda nemá v rukách opravný prostriedok, pokiaľ ide o výrok\no ustálení viny obžalovaného, s ktorým nie je spokojný v prvom rade.\nZ pohľadu teoretického ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval,\nže poškodení v trestnom konaní sa ochrany základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy nemôžu pred ústavným súdom domáhať tvrdením o nesprávnom\nverdikte všeobecného súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody v trestnom konaní,\nodôvodňujúc to nesprávnym rozhodnutím o vine obžalovaného (uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 659/2016 zo 4. októbra 2016, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. 49/2016).\nOstáva preskúmať, či okolnosti prípadu v zmysle materiálneho prístupu k ochrane\nústavnosti predsa len neodôvodňujú ingerenciu ústavného súdu do veci.\nÚstavný súd je názoru, že pre vysvetlenie veci nie je potrebné ju doviesť až k otázke,\nči zákonná úprava procesného postavenia poškodeného v trestnom konaní nie je príliš\n„slabou“ garanciou základných práv poškodeného, ktorých porušenie namieta (otázka\nsúladu zákonnej úpravy s ústavou). Ústavný súd vec nechápe len z individuálneho pohľadu\núčastníkov šarvátky, ale pozornosť venuje aj intenzite spoločenskej nebezpečnosti skutku,\nku ktorému došlo, a jeho dopadov. Pri zohľadnení kontextu, že šlo o konflikt, v ktorom\nsa neovládli obe strany a útočili na seba navzájom, nie je úvaha o nutnej obrane\nobžalovaného apriórne vylúčená. Pre tento záver svedčí aj ustálenie skutkového stavu\nv tom, že čo sa týka samotného fyzického útoku, mal v ňom vystupovať aktívne\naj poškodený do tej miery, že napr. mal naznačiť úder päsťou bezprostredne pred úderom zo\nstrany obžalovaného. Odôvodnenie krajského súdu ‒ nepriaznivé pre poškodeného –\na, inými slovami, na prvý pohľad vyzerajúce ako „tak mu treba“, nie je podľa názoru\n\n9\n\nústavného súdu k poškodenému príliš šetrným ani úplne vhodne vypovedajúcim o situácii\ns ohľadom na jej následok. Ústavný súd rozumie, že posúdenie veci má profylaktický vplyv\nna ďalší život účastníkov šarvátky a verejný život spoločnosti, medzi ktorými\nje treba nachádzať rozumnú rovnováhu, pričom\n\nvzhľadom na okolnosti prípadu\n\n(podrobnejšie popísané aj v odsudzujúcom rozhodnutí okresného súdu a napadnutom\nrozhodnutí krajského súdu) skutok nebolo nevyhnutné kriminalizovať.\nÚstavný súd vo formovaní kriteriálneho nastavenia svojho prieskumu rozhodnutí\nvšeobecných súdov (hlavne v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) dospel až do takej miery\nkonkrétnosti, že vyjadril názor, podľa ktorého aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor\nvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).\nTeda, ako ústavný súd už uviedol, napadnuté rozhodnutie krajského súdu vníma\nako autoritatívne, nie však ako svojvoľné či arbitrárne natoľko, aby zasahoval\ndo „sporného“ odôvodnenia krajského súdu, čo sa týka použitia inštitútu nutnej obrany\nsmerom k dekriminalizácii skutku. Prejednávaný prípad je síce emočne podfarbený\npoužitím hrubého fyzického násilia, ktoré je v spoločnosti nežiaduce a na ktoré napokon\ndoplatil poškodený, je preto možné považovať ho za náročný na rozhodnutie,\nresp. za hraničný. Napokon aj okresný súd a krajský súd sa v názoroch nezhodli.\nAni okresný súd však po odsudzujúcom výroku obžalovaného netrestal bezpodmienečným\nodňatím slobody, ale symbolickým peňažným trestom (s náhradným trestom odňatia\nslobody v prípade, že by bol peňažný trest úmyselne zmarený), čo naznačuje príklon\nsmerom k miernejšiemu posúdeniu. Následok prejednávanej šarvátky je podľa názoru\nústavného súdu v trestnom konaní možné chápať ako nešťastnú zhodu okolností, na základe\nktorej nie je treba skutok nevyhnutne kriminalizovať. Inak povedané, iba zo spôsobeného\nnásledku v prejednávanom prípade automaticky implikačne nevyplýva trestnosť činu.\n\n10\n\nNa tomto mieste je úsudok zrejme ovplyvňovaný ešte stále čerstvými emóciami. Z pohľadu\nvplyvu na verejný život spoločnosti šlo o mladícky konflikt vyplynuvší z oslavy\nna študentskom internáte, ktorá sa vymkla spod kontroly všetkých jej účastníkov. Civilný\nživot účastníkov šarvátky sa do budúcna bude spravovať vyriešením otázky o náhrade\nškody (v prípade, že poškodený o to prejaví záujem). Samotný prípadný nárok poškodeného\nna náhradu škody v civilnom konaní nebol podľa názoru ústavného súdu napadnutým\nrozhodnutím krajského súdu v trestnom konaní negatívne dotknutý a podmienky odkázania\npoškodeného s nárokom na náhradu škody na civilné konanie sú upravované Trestným\nporiadkom ‒ z dôvodu jeho adhézneho charakteru, teda práve preto, že toto konanie\nobsahuje súkromnoprávny nárok.\nK súvisiacej námietke, podľa ktorej sťažovateľ očakáva v zmysle princípu právnej\nistoty spravodlivosť (namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy) prostredníctvom\nuznania obžalovaného vinným zo spáchania skutku, tak ako je popísaný v obžalobe, ústavný\nsúd dodáva, že podľa práve prezentovaného názoru prejednávaná vec obsahuje materiálne\ndôvody na to, aby v rámci posúdenia trestnosti skutku, čo je primárny účel trestného\nkonania, bola chápaná spravodlivo.\nNapokon, pokiaľ ide o dokončenie argumentácie týkajúcej sa medzí zasahovania\nústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej\njudikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových\nzáverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným\nsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého\nsúdneho\n\norgánu\n\nochrany\n\nústavnosti\n\nnemôže\n\nzastupovať\n\nvšeobecné\n\nsúdy,\n\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu\npri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona\na Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\n\n11\n\nodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných\nľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk\npotom ústavný súd posudzoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu a postup,\nktorý rozhodnutiu predchádzal.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nPretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie.\nRozhodovanie o týchto návrhoch sťažovateľa je podmienené vyslovením porušenia\nzákladného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), ku ktorému v tomto prípade\nnedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2019\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poškodený", "nutná obrana", "trestné konanie-adhézne", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:81a407cb-f216-49a1-8339-44114b140ceb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 659/2016 z 4. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d006a20-13b3-416c-96c4-228155bf80df", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 188/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-02", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d006a20-13b3-416c-96c4-228155bf80df"}, {"guid": "ussr:19a86182-2d59-4f9a-89ca-4c8ad289b080", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 463/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 463/2011 z 20. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:19a86182-2d59-4f9a-89ca-4c8ad289b080"}, {"guid": "ussr:5f1b8562-f4b7-40fe-bb01-6c7bb9f27746", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 363/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 363/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f1b8562-f4b7-40fe-bb01-6c7bb9f27746"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "50cdd9ef-ec93-45fb-8f0b-90673ee2edf2:ce7ab4d5-613e-45a6-8042-87f6df58638a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6217010119.1", "spisova_znacka": "4To/21/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/21/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6217010119.1"}], "citovane_v": []}