{"guid": "ussr:1421b6e2-2fbb-4352-b9d7-274ff827c34c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.154.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 154/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2019 z 17. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. III. ÚS 154/2019, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.154.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1421b6e2-2fbb-4352-b9d7-274ff827c34c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.154.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.154.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.154.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 154/2019-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku\n(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n, zastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov,\nv mene ktorej koná konateľ JUDr. Marcel Mašan, advokát, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\na 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu\nRužomberok sp. zn. 1 T 20/2016 z 8. novembra 2017, rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 1 To 4/2018 z 13. marca 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 82/2018 z 9. januára 2019, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. marca 2019 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 1 T 20/2016 z 8. novembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 4/2018 z 13. marca 2018\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 82/2018 z 9. januára 2019 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nÚstavnému súdu bolo 13. mája 2019 doručené doplnenie ústavnej sťažnosti\n(datované 9. mája 2019), v ktorej sťažovateľ neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti,\ndoplnenie nie je spísané advokátom a ako takým sa ním ústavný súd nebude zaoberať.\nV zmysle čl. X. Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto ústavná\nsťažnosť pridelená sudcovi Petrovi Strakovi ako novému sudcovi spravodajcovi tretieho\nsenátu ústavného súdu, ktorého ďalším členom je sudca Martin Vernarský a predsedom\nsudca Mojmír Mamojka.\nDňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.\nV zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania\nzačaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali\ndo 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n\n2\n\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol\nrozsudkom okresného súdu odsúdený podľa § 221 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) za použitia § 42 ods. 1,\n§ 41 ods. 2 T a § 38 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere\n15 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona súd zaradil\nobžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym\nstupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest\nzákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 4 roky a 6 mesiacov.\nPodľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému\nrozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1 T 23/2012-264 z 23. januára 2015,\nktorým bol obžalovanému uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov\ns podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3,5 roka, ako aj trest zákazu činnosti viesť\nmotorové vozidlá na dobu 4,5 roka. Okresný súd zrušil výrok o treste uložený\nobžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 0 T 401/2012\nz 11. októbra 2012 vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou\n3 roky, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 4 rokov. Okresný súd\nzároveň zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1\nTrestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému ochranný\ndohľad na dobu 3 rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného zákona povinnosť hlásiť sa\nu probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho pobytu\nv termínoch určených probačným a mediačným úradníkom.\nNa základe odvolania sťažovateľa, ako aj prokurátora preskúmal rozsudok okresného\nsúdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, krajský súd a rozsudkom krajského\nsúdu podľa § 321 ods. 1 písm. e) a f) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil napadnutý rozsudok\nokresného súdu vo výroku o treste a výroku o náhrade škody, pričom na základe § 322\nods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa odsúdil podľa § 221 ods. 4 a § 38 ods. 2 Trestného\nzákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3\npísm. b) Trestného zákona krajský súd zaradil obvineného na výkon trestu do ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 288 ods. 1\n\n3\n\nTrestného poriadku obvinenému\n\na sťažovateľovi uložil povinnosť\n\nspoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodeným\n\nvo výške 499 291 €,\n\nvo výške 608 910 €,\n\nvo výške\n\n286 650 € a\n\nvo výške 277 610 €.\n\nSťažovateľ podal dovolanie a jeho doplnenie z 26. júla 2018 smerujúce proti\nrozsudku krajského súdu z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a g)\nTrestného poriadku. Najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n3. Porušenie svojich základných práv a práv vidí sťažovateľ v tom, že z odôvodnenia\nrozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu je zrejmé, že jediným relevantným\ndôkazom, na základe ktorého došlo k stotožneniu osoby\n\na\n\n,\n\nje hlasová vzorka poskytnutá sťažovateľom 30. júna 2015. Podľa sťažovateľa všetky ostatné\ndôkazy strácajú opodstatnenosť, pokiaľ nie je vyriešená otázka zákonnosti tohto dôkazu\nako základného predpokladu pre hodnotenie ďalších dôkazov.\nZároveň v tom, že pri výsluchu 30. júna 2015, keď poskytol aj hlasovú vzorku,\nnebol sťažovateľ zastúpený advokátom a neskôr náhradnému obhajcovi neposkytol okresný\nsúd dostatok času na prípravu záverečnej reči.\n4. Sťažovateľ argumentuje tým, že „Z odôvodnenia rozsudkov Okresného súdu\nv Ružomberku ako aj Krajského súdu v Žiline je zrejmé, že jediným relevantným dôkazom,\nz ktorého súd vychádzal a na základe ktorého došlo k stotožnenie osoby\na\n\nje hlasová vzorka poskytnutá dňa 30. 6. 2015\n\n(sťažovateľom, pozn.). Všetky ostatné dôkazy strácajú svoju relevanciu a opodstatnenosť\npokiaľ nie je vyriešená otázka zákonnosti tohto dôkazu... Je zrejmé, že v rámci trestného\nkonania, ktoré je vedené voči konkrétnej osobe, všetky dôkazy ktoré boli získané pred\nvznesením obvinenia vrátane svedeckej výpovede obvinenej osoby pred vznesením\nobvinenia, nemôžu byť použité ako dôkaz v následnom trestnom konaní. Tieto dôkazy,\npokiaľ nejde o neopakovateľné dôkazy, musia byť zopakované za splnenia zákonných\npodmienok a zabezpečenia práva na obhajobu. Je zrejmé, že hlasová vzorka poskytnutá\ndňa 30. 6. 2015 bola odobratá pred vznesením obvinenia tejto osoby,\n\n4\n\npričom\n\nnebol poučený o tom, že táto hlasová vzorka môže byť použitá\n\nako dôkaz proti nemu. Takéto poučenie ako je zrejmé zo zápisnice o výsluchu svedka\nzo dňa 30.6.2015, mu nebolo poskytnuté. Zároveň je zrejmé, že ide o dôkaz vykonaný pred\nvznesením obvinenia, a preto tento dôkaz nemal byť súčasťou trestného konania. V danom\nprípade jednoznačne nešlo o neopakovateľný úkon, keďže môj klient (sťažovateľ, pozn.)\nbol opätovne vypočutý dňa 18. 9. 2015 a 20. 9. 2015 pred sudcom. Konštatovanie\nobvineného, že tento sa necíti byť vinný, a preto 30. 6. 2015 poskytol hlasovú vzorku,\nnemôže konvalidovať nezákonnosť tohto úkonu a tento úkon nemôže byť týmto spôsobom\nzhojený. V konečnom dôsledku týmto vyjadrením odsúdený len reagoval na položenú\notázku, kde konštatoval, že v čase výsluchu dňa 30. 6. 2015 sa necítil byť vinný a zároveň je\nzrejmé, že nebol riadne poučený, akým spôsobom môže byť s týmto dôkazom naložené. Z\nobsahu zápisnice o výsluchu je zrejmé, že už v čase výsluchu bol považovaný za osobu\npodozrivú. Z toho dôvodu mal byť poučený o práve zvoliť si ako osoba podozrivá advokáta\na mal byť poučený o možnosti odmietnuť výpoveď, keďže si môže privodiť touto výpoveďou\ntrestné stíhanie a jeho výpoveď môže mať dopad na jeho postavenie. Keďže takéto poučenie\nnedostal, došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru, keďže ESĽP vo veci Ibrahim a ostatný\nvs Spojené Kráľovstvo, sťažnosť 50541/08 v rozsudku zo dňa 13. 9. 2016 konštatoval, že\nPodľa ESĽP, článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na obvinenú osobu od vznesenia obvinenia,\nale aj na podozrivú osobu od momentu, kedy úkony orgánov činných v trestom konaní majú\ndopad na jeho postavenie. Úlohou advokáta je zabezpečiť rešpektovanie práva obvineného\nneprivodiť si trestné stíhanie. Pri absencii prístupu k advokátovi informovanie obvineného\nnadobúda ešte väčšiu dôležitosť. Uplatňuje sa princíp, že musia existovať závažné dôvody\nna to, aby podozrivá osoba nedostala možnosť obrátiť sa na advokáta pri výsluchu.\nTýchto skutočností si boli zrejme vedomí Okresný aj Krajský súd, keď tvrdili, že práva\nsťažovateľa boli zabezpečené prostredníctvom osoby obhajcu\n\n, ktorý bol\n\nprítomný pri výsluchu. Je však zrejmé ako so samotnej zápisnice z výsluchu tak\naj z pripojených plných mocí ako aj z vyjadrenia\n\n, že tento nehájil práva\n\nsťažovateľa a nebol jeho advokátom, a pri týchto úkonoch bol ako advokát v tom čase\nuž obvineného\n\n(brata sťažovateľa, pozn.), a teda nemohol zasiahnuť\n\ndo spôsobu výsluchu sťažovateľa v pozícii svedka, a zabezpečiť tak ochranu jeho práv\nna obhajobu.\n\n5\n\n... Všetky dôkazy, a teda aj poznatky zo svedeckej výpovede musia byť v trestnom\nkonaní získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 1 a § 119 ods. 2 Trestného poriadku),\nčo znamená, že každý dôkaz sa musí získať zo zákonne (procesne) vykonaného dôkazného\nprostriedku. V opačnom prípade je nutné hovoriť o nulitnom (ničotnom) dôkaze, na ktorý\nnemožno v ďalšom konaní prihliadať. To znamená, že vykonanie výsluchu svedka\nbez poučenia v zmysle § 130 Trestného poriadku, má za následok nezákonnosť vykonania\nsamotného dôkazného prostriedku...\n... Medzi medzinárodne uznávané štandardy spravodlivého konania v zmysle čl. 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd patrí právo podozrivého,\nresp. obvineného neprispievať k vlastnému obviňovaniu alebo usvedčovaniu. Právo\nneprispievať k vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu spočíva v rešpektovaní práva mlčať\na v zákaze akéhokoľvek donucovania k aktívnemu konaniu, ktoré by priamo alebo nepriamo\nviedlo k vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu. Právo neobviňovať seba samého v trestnom\nkonaní však nezahŕňa použitie primeraného donútenia k tomu, aby podozrivý alebo\nobvinený (pasívne) strpel vykonanie úkonov, ktorých cieľom je získanie objektívne\nexistujúcich dôkazov pre forénzne vyšetrovanie, napr. získanie vzorky dychu (pachu), moču,\nkrvi a iných telesných tekutín na analýzu DNA...\n... bolo nesporne porušené u odsúdeného (sťažovateľa, pozn.) aj právo na obhajobu,\nkeď Okresný súd v Ružomberku neprihliadal na vyjadrenie náhradného obhajcu, že tento\nnie je pripravený predniesť záverečnú reč vzhľadom na rozsiahlosť spisu a krátkosť času,\nktorý mal na naštudovanie. Ide tu o objektívnu námietku, keďže poverenie súdu\npre náhradného obhajcu bolo vydané dňa 26. 10. 2017, hlavné pojednávanie sa uskutočnilo\ndňa 8. 11. 2017, čo predstavuje 5 pracovných dní, pričom trestný spis má viac ako 3 tisíc\nstrán. Je zrejmé, že za 6 pracovných dní sa náhradný obhajca nemohol s týmto spisom\noboznámiť. Súd teda objektívne uprel odsúdenému právo na spravodlivý proces. Krajský\nsúd v Žiline takéto pochybenie žiadnym spôsobom nemohol zhojiť. V danom prípade ide\nnielen o porušenie práva na spravodlivý proces ale aj princíp rovnosti zbraní.\n... Krajský súd konštatoval, že odsúdený bol poučený o tom, že bude vypovedať\nv trestnej veci ako svedok, teda jednoznačne nie vo svojej veci, resp. jeho výpoveď môže byť\npoužitá ako dôkaz proti nemu...\n\n6\n\nMáme za to, že zápisnica zo dňa 30. 6. 2015 a všetky na ňu nadväzujúce dôkazy\nvrátane odobratých hlasových vzoriek nemali byť súčasťou trestného spisu, keďže ide\no výsluch, ktorý bol vykonaný pred vznesením obvinenia\nzrejmé, že pri tomto výsluchu nebol\n\n. Zároveň je\n\npoučený o tom, že vo vzťahu ku\n\nmôže odmietnuť vypovedať, keďže ide o jeho brata, teda osobu blízku.\n... Keďže v danej veci neexistujú žiadne také dôkazy, ktoré by boli získané legálne\nv súlade s Trestným poriadkom, ktoré by svedčili o vine odsúdeného\n\nje\n\nzrejmé, že celé toto konanie možno považovať za zmätočné a nezákonné... orgánom činným\nv trestnom konaní sa nepodarilo preukázať skutočnosť, že\njedna a tá istá osoba, a že práve\n\na\n\nsú\n\nsa dopustil trestnej činnosti, ktorá mu bola\n\nkladená za vinu. Za tejto situácie, pokiaľ by súdy zákonne vyhodnotili zákonnosť\na použiteľnosť dôkazov získaných voči\n\n, neostávalo by im nič iné,\n\niba tohto oslobodiť spod obžaloby. Takýmto postupom súdov bolo porušené ústavné právo\nna spravodlivý súdny proces...\nNaplnením práva na obhajobu nie je iba zabezpečenie osoby obhajcu, ale tento musí\nmať aj reálne právo toto právo naplniť... povinnosťou prokurátora a súdu bolo toto právo\nna obhajobu bolo vykonané ako absolútne právo teda aby obhajca mal aj možnosť sa\ns vecou oboznámiť a poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc. V danom prípade zvolený\nobhajca požiadať o zmenu termínu, a teda sudca mal objektívne preukázané, že obhajca\npožiadal o zmenu termínu a napriek tomu ustanovil náhradného obhajcu, ktorý objektívne\nvzhľadom na rozsiahlosť spisu nemal možnosť sa so spisom dostatočne oboznámiť,\nčo aj tento náhradný obhajca deklaroval na hlavom pojednávaní, keď oznámil, že nie je\npripravený predniesť záverečnú reč. Zároveň zvolený obhajca nemal možnosť sa v čas\ndozvedieť o takomto rozhodnutí sudcu vzhľadom na jeho pobyt v zahraničí. Náhradný\nobhajca mal teda k dispozícii na oboznámenia sa s viac ako 3 000 stranovým spisom\nnajviac 7 pracovných dní a to v rámci úradných hodín informačného centra Okresného\nsúdu v Ružomberku v pondelok, utorok, štvrtok a piatok po 2 hodiny a v stredu od 8.00\ndo 15.00 hod., a teda pokiaľ by aj náhradný obhajca nemal inú prácu, mal na naštudovanie\ntrestného spis max 15 hodín, čo je zjavne nedostatočný rozsah na naštudovanie takéhoto\nrozsiahleho spisového materiálu. Zákon síce určuje najnižšiu prípustnú dobu, ktorá musí\n\n7\n\nbyť garantovaná, avšak súd je povinný zabezpečiť obhajobe relevantnú možnosť\nna prípravu.\n... odsúdený (sťažovateľ, pozn.) bol poučovaný ako svedok, pričom nebol poučený\no skutočnosti, že má vypovedať proti svojmu bratovi, a že z toho dôvodu má právo túto\nvýpoveď odmietnuť. Zároveň nebol poučený o tom, že sa nemusí podrobiť odberu vzorky\nhlasu, lebo táto môže byť použitá proti nemu. Poučenie musí byť primerané a zrozumiteľné\na jednoznačné mentálnym schopnostiam vypočúvanej osoby. Je zrejmé, že poučenie, ktoré\nbolo dané sťažovateľovi bolo iba formalistickým splnením povinností a že toto bolo\nnejednoznačné. Zároveň teda viedlo k samoobvineniu odsúdeného, ktoré je apriori\nneprípustné...“\n5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 1T/20/2016,\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To/4/2018 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 82/2018 porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 82/2018 zo dňa\n9. 1. 2019 sa zrušuje.\nRozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/4/2018-3219 zo dňa 13. 3. 2018\nsa zrušuje.\nRozsudok Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 1 T/20/2019-3136 (sťažovateľ mal\npravdepodobne na mysli č. k. 1 T 20/2016-3136, pozn.) zo dňa 8. 11.2017 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd SR, Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Ružomberku sú povinní\nspoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 415,51 € na účet\nprávneho zástupcu č.\n\nvedený v\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“\n6. Krajský súd k námietkam sťažovateľa v rozsudku krajského súdu uviedol:\n\n8\n\n«... Odvolací súd sa stotožňuje s názorom..., že z vyšetrovacieho spisu nie sú zrejmé\nokolnosti nezákonného postupu vyšetrovateľa PZ pri získaní vzorky hlasu obžalovaného\n(sťažovateľa, pozn.), ktorú poskytol pri jeho výsluchu v procesnom postavení svedka,\nvykonanom v súlade s ustanovením § 58 ods. 3, ods. 7 Tr. por. Z obsahu zápisnice\nz 30.6.2015, korešpondujúcej so záznamom na priloženom CD nosiči vyplýva, že svedok\nprečítal\n\npredložený\n\ntext\n\nza\n\núčelom\n\nposkytnutia\n\nvzorky\n\nhlasu,\n\npo predchádzajúcej otázke vyšetrovateľa PZ: „Ste ochotný prečítať toto na kameru,\nlen kvôli vzorke hlasu...“. Nie je preto opodstatnená námietka, podľa ktorej obvinený nedal\nsúhlas na odobratie hlasovej vzorky.\nOdvolací súd v uvedených súvislostiach poukazuje na ustanovenie § 160 Tr. por.\npodľa ktorého, ak je v trestnom konaní potrebné identifikovať hlas obvineného alebo\nsvedka, možno na účely preverenia hlasovej vzorky vykonať hlasovú skúšku. Za hlasovú\nvzorku môže slúžiť aj zvukový záznam z výsluchu obvineného alebo svedka. Treba uviesť,\nže platný Trestný poriadok u svedka neustanovuje špecifickú formu, špeciálne poučenie\npre udelenie súhlasu na odobratie tzv. hlasovej vzorky. Je však nepochybné, že ustanovenia\no zákaze donucovania obvineného a eventuálne i o práve svedka odoprieť výpoveď sa\npoužijú aj tu (§ 33, § 34, § 123 ods. 2, § 127, § 130 Tr. por.), čo u\nako svedka bolo dodržané.\nZo zápisnice\n\nv procesnom postavení svedka je zistiteľné, že ako\n\nsvedok bol riadne poučený o tom, že bude vypovedať v trestnej veci obvinených\na\n\n(svojho brata), ktorí sú stíhaní za obzvlášť závažný zločin\n\npodvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. Zároveň bol riadne poučený podľa\n§ 127, § 129, § 130 ods. 1, ods. 2, § 131 ods. 1, § 136 ods. 1, ods. 2, § 138, § 140, § 233\nods. 4 Tr. por. Je tak nepochybné, že\n\nbol poučený o tom, že má právo\n\nodoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania\nsebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi,\nmanželovi alebo druhovi alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých\nujmu by právom pociťoval ako vlastnú. Po poučení\n\nnevyužil svoje právo\n\nodoprieť výpoveď, vypovedal, pričom nepochybne vedel, v akej trestnej veci má vypovedať.\n... obžalovaný\n\npri svojom výsluchu v procesnom postavení obvineného\n\ndňa 20.9.2015 (pred sudcom pre prípravné konanie, pozn.) k poskytnutej vzorke hlasu\n\n9\n\nuviedol, že vzorku poskytol dobrovoľne, nakoľko sa cítil byť nevinný. Zároveň potvrdil,\nže bol vyšetrovateľom poučený aj o tom, že bude vypovedať v trestnej veci svojho brata.\nTreba tiež pripomenúť, že priebeh procesného úkonu - výsluchu zo dňa 30.6.2015\ndokumentuje nielen zápisnica, ale aj CD nosič. Na výsluchu sa zúčastnili obhajcovia\n(\n\n) aj\n\n(\n\ndať za pravdu obžalovanému\nv trestnom\n\nkonaní\n\nnezastupoval.\n\n). Treba\n\n, že v tom čase ho\nPlná\n\nmoc\n\nna\n\nzastupovanie\n\nbola\n\npodpísaná\n\naž dňa 31.8.2015...\nNie je dôvodná ani ďalšia odvolacia námietka obžalovaného\n\n, že\n\nrekognícia podľa hlasu bola vykonaná nezákonne, pretože sa opierala jednak o nezákonne\nzískanú hlasovú vzorku a tiež z dôvodu, že pred samotným prehratím hlasu obvineného,\nvyšetrovateľ nevypočul svedkov poškodených k základným charakteristikám hlasu\nobvineného.\nKrajský súd nezistil nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by spochybňovala výsledky\nrekognície podľa hlasu. Výsledkom rekognícií podľa hlasu bolo, že svedkovia poškodení\njednoznačne opoznali hlas obžalovaného\nmenom\n\n, ako osoby, ktorá sa predstavovala\n\n. Naviac, poškodený\n\nhlas obžalovaného\n\nopoznal aj na hlavnom pojednávaní, na ktorom sa obžalovaný osobne\nzúčastnil (8.11.2017).\nZákonu zodpovedá predchádzajúci opis hlasu páchateľa opoznávajúcimi osobami\npri svojich výsluchoch, a práve tento (najmä markanty hlasu obžalovaného) je podstatný\npre hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach so znaleckým dokazovaním z odboru\nfonoskopia. Poškodený\n„...\n\nv zápisnici o výsluchu svedka okrem iného uviedol:\n\nnepoznám, neviem ani to, či sa tak volá muž, s ktorým som telefonoval.\n\nPodľa hlasu by som ho poznal aj o polnoci. Bol to mužský hlas, bol to taký hrubší hlas,\nten hlas mám zarytý v pamäti, ale opísať je ho ťažko...“ Poškodený\nv zápisnici o výsluchu svedka okrem iného uviedol: „... Čo sa týka\nsom nikdy nevidel, komunikovali sme spolu len po telefóne a vďaka\n\n, tohto\na\n\nsom ho poznal ako človeka, ktorý veci rieši v zahraničí. Pravdepodobne by som ho poznal\npodľa hlasu. Najmä, keby začal nadávať. Bol to taký hrubší hlas...“ Poškodený\nv zápisnici o výsluchu svedka okrem iného uviedol: „... S\n\n10\n\nsom\n\nnebol nikdy osobne, mal hrubý hlas, nezameniteľný s inými...“ Poškodený\nv zápisnici o výsluchu svedka okrem iného uviedol: „... bol to taký hrubý,\nchrapľavý hlas, určite by som ho spoznal, dosť charakteristickým nie až taký chrapľavý\nako hrubý...“\nVýsledky rekognície podľa názoru krajského súdu predstavujú priamy dôkaz a takýto\ndôkaz je potrebné hodnotiť ako každý iný priamy dôkaz a priznať mu dôkaznú hodnotu ako\nkaždému inému priamemu dôkazu. Možno uzavrieť, že výsledky rekognície podľa záznamu\nhlasu slúžili ako podklad pre vznesenie obvinenia práve\n\n, pretože\n\ndo uvedeného obdobia nebolo možné vysloviť dostatočne odôvodnený záver, že tento súdený\ntrestný čin spáchal práve\nobžalovaný\n\n. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,\n\nkomunikoval s poškodenými iba telefonicky, a práve preto bolo\n\npotrebné rekogníciou podľa hlasu ako neodkladným úkonom opoznať konkrétnu osobu\npáchateľa, ktorému by bolo možné následne vzniesť obvinenie.\nZo znaleckého posudku č. 6/2015, ktorý vo veci vypracovala Mgr. Adriana\nFarkašová, súdna znalkyňa z odboru fonoskopia a z výsluchu znalkyne vyplynulo,\nže porovnaním vzorky hlasu\n\ns hlasom získaným pri odpočúvaní telefonickej\n\nčinnosti od osoby, ktorá vystupovala ako\no hlas patriaci\n\n, s najväčšou pravdepodobnosťou ide\n\n. Pri výsluchu pred dožiadaným súdom sa znalkyňa\n\nvyjadrovala k technickým aspektom rozboru na hlasové vzorky a vypracovania znaleckého\nposudku. Podľa znalkyne rozsah nahrávok nijakým spôsobom, neovplyvňuje frekvenciu\nzákladnej výšky hlasu skúmanej osoby a táto frekvencia základnej výšky hlasu sa týka\nvýlučne hlasového prejavu skúmanej osoby. Znalkyňa potvrdila, že hlas, ktorý bol označený\nako sporný materiál číslo 1 až číslo 9 s najväčšou pravdepodobnosťou patrí mužovi,\nktorého hlas je označený ako porovnávací materiál, ktorého vzorku poskytla osoba menom\n. Vyšší stupeň zhody porovnávacieho materiálu nie je možné určiť.\n... ustáliť v posudzovanej veci skutkový stav a vinu obžalovaného\n\nbolo\n\nmožné aj na základe záznamu telekomunikačnej prevádzky medzi aktérmi skutku.\n... V predmetnej veci vydali príslušní sudcovia Okresného súdu Žilina na základe\nnávrhov príslušného prokurátora dňa 10.2.2015, 4.12.2014, 4.12.2014 tri súhlasy\nna odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky v zmysle § 115 ods. 2 Trestného poriadku,\nktorú v tom čase používali obžalovaný\n\n, odsúdený\n\n11\n\n, poškodený\n\n. Týmito odposluchmi bol sledovaný cieľ stotožnenia telefónneho čísla,\nktoré používa osoba vystupujúca pod menom\n\n. Uvedené rozhodnutia spĺňajú\n\nvšetky materiálne i formálne podmienky.\n... odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku obžalovaného a uzatvára,\nže použitie záznamov z odposluchu telekomunikačnej prevádzky v posudzovanej trestnej\nveci bolo ako dôkaz použité a vykonané v súlade so zákonom (§ 270 ods. 2 Tr. por.).\nNeobstojí ani odvolacia námietka obžalovaného, že... ustanovený náhradný obhajca\nnemal preštudovaný spisový materiál a bez znalosti veci nemohol plnohodnotne obhajobu\nvykonávať. Sám ustanovený náhradný obhajca s poukazom na argumentáciu obžalovaného,\npožiadal o odročenie hlavného pojednávania rešpektujúc tak vôľu obžalovaného.\nZ obsahu spisu je zistiteľné, že zvolený obhajca obžalovaného\nospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo\ndňa 8.11.2017, a to z dôvodu kolízie s iným (civilným) pojednávaním a dňa 26.10.2017\nustanovil (okresný súd, pozn.) obžalovanému náhradného obhajcu.\n... okresný súd nepochybil, keď postupom podľa § 42 ods. 1 Tr. por. obžalovanému\nustanovil náhradného obhajcu. Lehota v trvaní päť pracovných dní na prípravu hlavného\npojednávania bola u náhradného obhajcu zachovaná. Obsah zápisnice o hlavnom\npojednávaní nepotvrdzuje tvrdenie obžalovaného, že náhradný obhajca sa vyjadril,\nže nemal dostatok času na prípravu hlavného pojednávania. Keďže hrozilo odročenie\ndôležitého procesného úkonu - hlavného pojednávania, ustanovenie náhradného obhajcu\nbolo plne v súlade so zásadou rýchlosti, hospodárnosti, ako aj so zásadou primeranosti,\nnakoľko išlo o väzobnú vec, v ktorej bola podaná obžaloba na okresnom súde\ndňa 24.3.2016. Obžalovanému dáva krajský súd do pozornosti, že v takýchto prípadoch\nje garantované dodržanie obhajobných práv obvineného prítomnosťou ustanoveného\nnáhradného obhajcu, a to bez ohľadu na to, či obžalovaný alebo jeho obhajca trvali\nna osobnej prítomnosti obhajcu na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti považuje\nodvolací súd za vhodné pripomenúť, že podstatou a zmyslom základného práva na obhajobu\nje zaručiť obžalovanému primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov v rámci konania v jeho trestnej veci v súlade s požiadavkami\nspravodlivého procesu. Súd musí tieto požiadavky rešpektovať, no konečný spôsob a rozsah\nuplatnenia práv zahrnutých v práve na obhajobu v konkrétnych prípadoch nezávisí iba\n\n12\n\nna jeho postupe. Je objektívne podmienený aj postupom a správaním obžalovaného a jeho\nobhajcu. Povinnosťou súdu je rešpektovať práva obžalovaného v intenciách princípov\nspravodlivého súdneho konania, nie však bezvýhradne prispôsobiť procesný postup\nprogramu alebo požiadavkám obžalovaného alebo jeho obhajcu.\n... podstata a zmyslel práva na obhajobu boli u obžalovaného\nustanovením náhradného obhajcu plne rešpektované.».\n7. Pokiaľ ide o dovolací dôvod sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, najvyšší súd uviedol, že „Tento dôvod môže byť naplnený len v takom prípade,\nak zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné (teda nie akékoľvek, resp. nie každé\nporušenie práva obvineného na obhajobu zakladá daný dovolací dôvod). V danej súvislosti\npritom najvyšší súd upozorňuje na skutočnosť, že pod zásadným porušením práva\nna obhajobu možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo,\nresp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok tohto konania.\nPri posudzovaní, či bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného\nna obhajobu, sú dôležité konkrétne okolnosti prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť\nindividuálne, ako i vo vzájomných súvislostiach.\nKonkrétne k dovolacej námietke týkajúcej sa toho, že obhajcovi mala byť poskytnutá\ndlhšia lehota než mu prislúcha, podľa zákona neobstojí. Zákonná lehota je primeraná\nna oboznámenie sa so spisom, pričom náhradný obhajca mal možnosť komunikovať\ns obhajcom, ktorý bol s vecou oboznámený a ktorý dal prednosť zastupovaniu v civilnom\nkonaní. Súd nemôže poskytovať obhajobe ešte väčší rozsah práv na to, aby cez obštrukcie\nmarili riadny priebeh trestného konania.\nDovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy\nnižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov\na závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového\nstavu.\n... vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,\nvyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len\nnámietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.\n\n13\n\n... námietky dovolateľa ohľadne vo veci vykonaného dokazovania naprieč celým\ndovolaním stoja zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr.\npor., keď smerujú len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania\na hodnoteniu dôkazov...“.\n8. Pokiaľ ide o dovolací dôvod sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku, najvyšší súd uviedol, že „... ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je\nrozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ\nide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou\nzodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle či. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania\nako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva,\nže nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím\ndôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny\nmateriálny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho\nprocesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. K porušeniu práva na spravodlivý\nproces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne\nalebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje...\nProces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,\nale aj z hľadiska rozsahu dokazovania), je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy\npo vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza\nk vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne\npravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu\ndokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.\nJediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo...\n§ 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol náležíte zistený skutkový\nstav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov,\nvybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných v trestnom konaní a súdu znamená\nteda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci\n\n14\n\nvlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu\nnavrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných\ndôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou\ntých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.\n... dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že orgány činné v trestnom\nkonaní mu vzorku hlasu odobrali nezákonne a teda aj znalecký posudok, či jeho opoznanie\nje nezákonné, nepovažoval dovolací súd za relevantnú.\nObvinený, v pozícii ešte svedka bol riadne poučený, vrátane poučenia o možnosti\nodmietnuť vypovedať, vzorku hlasu vydal dobrovoľne, v súlade so zákonom (aj ustanovení\n§160 Tr. por.) napokon s jeho opakovanými námietkami, v danej súvislosti, sa dostatočným\nspôsobom vysporiadal už odvolací súd...“.\nII.\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n\n15\n\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde v prípade konania o sťažnosti fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov\nod nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený...\n16. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\n\n16\n\nc) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,\nak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;\nd) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\nna vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov\nproti nemu;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,\nalebo ak týmto jazykom nehovorí.\n17. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú\ntak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,\na to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.\nPrávo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou\nstarostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,\nktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili\nsúdu spravodlivé rozhodnutie.\n18. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd\nhodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia\nzaloženého na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne\nnezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá\nzo strán.\n19. Podľa § 160 Trestného poriadku ak je v trestnom konaní potrebné identifikovať\nhlas obvineného alebo svedka, možno na účely preverenia hlasovej vzorky vykonať hlasovú\nskúšku. Za hlasovú vzorku môže slúžiť aj zvukový záznam z výsluchu obvineného alebo\nsvedka.\n20. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\n\n17\n\n21. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom.\n22. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nIII.\n23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že ním označené\nzákladné práva a práva boli porušené tým, že obsah jeho svedeckej výpovede\nz 30. júna 2015 a hlasová vzorka, ktorú pri výpovedi dobrovoľne poskytol, sú procesne\nnepoužiteľné v trestnom konaní voči jeho osobe, pretože boli vykonané pred tým, ako mu\nvo veci bolo vznesené obvinenie.\nZároveň namieta, že okresný súd neposkytol náhradnému obhajcovi dostatočný\nčasový priestor na prípravu záverečnej reči, a tak zasiahol do práva sťažovateľa\nna obhajobu.\nK napadnutému rozsudku okresného súdu a konaniu, ktoré predchádzalo jeho\nvydaniu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru\n24. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu\nk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný\nsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických\nosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné\nsúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\n25. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu disponoval sťažovateľ\nopravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v prípade\n\n18\n\npotenciálneho porušenia dotknutých základných práv a práv v danom prípade spadalo\ndo právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného\nsúdu. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené sťažnosť v tejto časti odmieta pre nedostatok\nprávomoci.\nK napadnutému rozsudku krajského súdu a konaniu, ktoré predchádzalo jeho\nvydaniu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru\n26. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj postup\nkrajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti\na zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených základných práv a práv.\n27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n28. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\n\n19\n\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\n29. Krajský súd sa podľa zistení ústavného súdu dostatočne presvedčivo a obsiahlo\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o použitie hlasovej vzorky\nsťažovateľa proti nemu, ktorú poskytol pred vznesením obvinenia, ako aj o údajný zásah\ndo sťažovateľovho práva na obhajobu.\n30. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského súdu, že sťažovateľ bol v rámci\nsvojej svedeckej výpovede z 30. júna 2015 riadne poučený o svojich právach, najmä práve\nodoprieť výpoveď, pričom vedel, v akej trestnej veci vypovedá a že jeho brat\nv nej figuruje v procesnom postavení obvineného.\nJe pravdou, že sťažovateľ nebol počas tohto úkonu zastúpený advokátom, pretože\nho v tom čase nezastupoval. Zároveň však treba podotknúť,\nže sťažovateľ v tom čase nebol obvineným, ale svedkom a svoju výpoveď, ako aj hlasovú\nvzorku poskytol dobrovoľne, čo 20. septembra 2015 potvrdil aj pri výsluchu v procesnom\npostavení obvineného pred sudcom pre prípravné konanie.\nÚstavný súd sa stotožňuje aj s názorom krajského súdu, že náhradnému advokátovi\nbol poskytnutý dostatočný priestor na prípravu, pričom lehota v trvaní piatich pracovných\ndní na prípravu hlavného pojednávania bola u náhradného obhajcu zachovaná. Ústavný súd\ndáva do pozornosti, že ako uvádza krajský súd, obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní\nnepotvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že náhradný obhajca sa vyjadril, že nemal dostatok času\nna prípravu hlavného pojednávania. Pretože šlo o väzobnú vec a hrozilo odročenie hlavného\npojednávania, bolo v súlade so zásadou rýchlosti, hospodárnosti, ako aj primeranosti\nustanovenie náhradného obhajcu.\n31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľ\nnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom\n\n20\n\nprijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a práv napadnutým\nrozsudkom krajského súdu podľa, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nK napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a konaniu, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru\n32. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj postup\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nktorý\n\npredchádzal\n\njeho vydaniu,\n\nz\n\nhľadiska\n\njeho\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených\nzákladných práv a práv.\n33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n34. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu, že aby došlo k porušeniu\npráva na obhajobu, musí ísť o porušenie zásadné, a nie každé porušenie práva obvineného\nna obhajobu zakladá príslušný dovolací dôvod. Ako uvádza najvyšší súd, „... zásadným\n\n21\n\nporušením práva na obhajobu možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní\nk pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok tohto konania“.\nZároveň sa ústavný súd stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že k porušeniu\npráva na spravodlivý proces by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo\nzaložené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje.\nPokiaľ ide o dovolaciu námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení, že orgány činné\nv trestnom konaní mu vzorku hlasu odobrali nezákonne, a teda aj znalecký posudok, či jeho\nidentifikácia je nezákonná, najvyšší súd poukázal na argumentáciu krajského súdu, ktorú\npovažoval za dostatočnú.\n35. Pretože je bez právneho významu, aby ústavný súd reprodukoval už uvedené\nargumenty a závery najvyššieho súdu, ostáva mu len konštatovať, že v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal\nso všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne udržateľné\na konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala\nza následok jeho arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd\nza protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci\nsamej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne\nskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n36. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nsama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím\nvlastným.\n37. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľ\nnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom\nprijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa\n\n22\n\nv tejto časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a práv napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho\nvýznamu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti\n(zrušenie rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,\nvrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2019\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie-prípravné", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "0c93c386-25e9-410b-adf4-c2ccfd74db8a:5fe0e163-b382-46e9-ad73-f325cb5c15eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5916010115.1", "spisova_znacka": "5Tdo/82/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/82/2018 z 9. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5916010115.1"}, {"guid": "9bbce893-db84-4ae4-a575-e4fb2a55a737:6071f432-38b7-4473-9c86-ec41a5aaaa46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1416010092.1", "spisova_znacka": "1To/4/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/4/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1416010092.1"}], "citovane_v": []}