{"guid": "ussr:73951b32-a676-45ae-bbf5-e875977f8304", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.276.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2020 z 13. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. júla 2020, sp. zn. III. ÚS 276/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.276.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-07-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/73951b32-a676-45ae-bbf5-e875977f8304", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.276.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.276.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.276.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 276/2020-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky,\nzastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Cdo 34/2018 z 30. júla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. októbra 2019\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nzastúpenej\n\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 Cdo 34/2018 z 30. júla 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že\n\nv postavení\n\nžalobcu (ďalej len „žalobca“) sa v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok\n(ďalej len „okresný súd“) žalobou z 9. apríla 2009 domáhal voči sťažovateľke ako žalovanej\nnáhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nezákonným\nrozhodnutím o väzbe.\n3. Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 6 C 12/2009-206 z 26. marca 2010\nzaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy 7 794,20 € z titulu náhrady škody za trovy\nobhajoby. Čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. mája 2010.\n4. Predmetom konania zostala následne iba náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná\nžalobcom v sume 67 400 €. Uznesením z 20. júna 2012 okresný súd pripustil zmenu\ntejto časti žaloby tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu\n200 000 €. O predmetnom nároku rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 12/2009-331\nz 20. júna 2012 tak, že priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu 38 755 € a vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol.\n5. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca aj sťažovateľka.\n6. Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) rozsudkom č. k. 7 Co 325/2012-367\nzo 16. januára 2013 zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 12/2009-331 z 20. júna 2012\ntak, že žalobcovi priznal sumu 13 000 € a vo zvyšku žalobu zamietol.\n7. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca aj sťažovateľka.\n8. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 268/2013-500 z 23. septembra 2014 rozsudok\nkrajského súdu zo 16. januára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n2\n\n9. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 202/2015-553 z 13. mája 2015 rozsudok\nokresného súdu č. k. 6 C 12/2009-331 z 20. júna 2012 vo vzťahu k priznanej sume 38 755 €\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie žalobcu odmietol, preto v časti,\nv ktorej okresný súd žalobu zamietol, rozsudok zostal nedotknutý.\n10. Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalobca.\n11. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 722/2015-613 z 29. februára 2016 uznesenie\nkrajského súdu v zrušujúcej časti vo vzťahu k výroku o zaplatenie sumy 38 755 € zrušil\na v časti, v ktorej krajský súd odmietol odvolanie žalobcu proti rozsudku okresného súdu\nz 20. júna 2012, odmietol.\n12. Uznesením č. k. 7 Co 128/2016-638 z 9. júna 2016 krajský súd potom, ako\nustálil, že štátna tajomníčka podala odvolanie v mene sťažovateľky, rozsudok okresného\nsúdu č. k. 6 C 12/2009-331 z 20. júna 2012 vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť\nžalobcovi sumu 38 755 € zrušil.\n13. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 138/2015-658 z 22. septembra 2016\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnemajetkovú ujmu vo výške 25 000 €, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil,\nže žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.\n14. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka aj žalobca.\n15. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 2/2017-733 z 22. februára 2017 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľka\nje povinná zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 16 850 €,\nvo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu.\n16. Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie sťažovateľka aj žalobca.\n17. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 34/2018 z 30. júla 2019 rozsudok\nkrajského súdu v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a v súvisiacom\n3\n\nvýroku o trovách konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Dovolanie sťažovateľky proti výroku, ktorým krajský súd priznal nemajetkovú\nujmu žalobcovi v sume 16 850 €, odmietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov\ndovolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného konštatoval:\n«Najvyšší súd dospel k záveru, že v súdenej veci krajský súd tým, že zmenil rozsudok\nokresného súdu vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch (zo sumy 74.- eur\nna sumu 50,- eur) na základe odlišného (alebo žiadneho) hodnotenia dôkazov ním\nvykonaných, a to bez toho. že by ich sám zopakoval, porušil právo žalobcu na spravodlivý\nproces; uvedeným postupom krajský súd porušil rovnako právo žalobcu na to, aby sa mohol\nvyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom tak, ako to stanovuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\nTrestné stíhanie trvajúce 3 roky a 1 mesiac za závažnú trestnú činnosť s výkonom\nväzby v trvaní 337 dní, ktoré bolo skončené oslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa\nnestal alebo nebol trestným činom, predstavuje veľmi závažný zásah do súkromnej\na osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je nevyhnutné, aby bol za taký závažný zásah\nodškodnený (čl. 46 ods. 3 ústavy).\nNajvyšší súd si je však vedomý, že určenie spravodlivej výšky zadosťučinenia je veľmi\nzložité a že tieto ťažkosti vyplývajú už zo samotnej podstaty veci - totiž z nutnosti prepočítať\nnemajetkovú ujmu na peniaze. Zhodnotenie intenzity ujmy jednotlivca závisí na jedinečných\nokolnostiach prípadu a vzopiera sa jednoduchému „tabuľkovému prístupu“. Na druhej\nstrane je však potrebné zaistiť, aby aj zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú\nštátom bolo priznávané s rešpektom k princípu rovnosti pred zákonom č. 514/2003 Z. z.\na aby sa jednotlivcom v porovnateľných prípadoch dostalo porovnateľnej ochrany.\nToto porovnanie intenzity zásahu (výšky zadosťučinenia) však musí byť vykonané vždy\ndôkladne a hlavne preskúmateľne tak, aby z neho bolo dostatočne jasné, ktoré konkrétne\nokolnosti porovnávaných prípadov sú podobné a v ktorých naopak súd zistí odlišnosti.\nV prejednávanej veci si krajský súd zľahčil situáciu, keď zhodnotil iba dĺžku väzby\na túto vynásobil sumou 50.- eur/deň väzby, ktorú ustálil z rozsahu od 20.- do 60,- eur\npodľa súdnej praxe v Českej republike. Chýba však nielen zrozumiteľné vysvetlenie,\nprečo výrazne znížil okresným súdom priznanú náhradu, ku ktorej dospel na základe\npodrobnejšieho zhodnotenia konkrétnych okolností, za ktorých došlo k začatiu trestného\nstíhania a k jeho skončeniu, a najmä prihliadol na následky spôsobené trestným konaním\n\n4\n\nv osobnostnej, pracovnej, rodinnej a sociálnej sfére poškodenej osoby, ale tiež skutkové\nzistenie, že sa žalobca po prepustení z väzby síce zaradil do pracovného pomeru, ale iba\nv rodinnej firme na pozíciu, na ktorej absolútne nevyužíva dosiahnuté vzdelanie a prax.\nPreto najvyšší súd zdieľa presvedčenie žalobcu, že rozhodnutie krajského súdu je\nv napadnutej časti nepreskúmateľné. Požiadavka individualizácie odškodnenia žalobcu sa\nzúžila na jednoduchý mechanický výpočet bez toho, aby krajský súd zreteľne odôvodnil,\nako k nemu došiel práve u žalobcu. Chýba rovnako zhodnotenie konkrétnych okolností,\nku ktorým dospel po náležitom dokazovaní okresný súd a tiež chybné je vyhodnotenie\nzamestnania žalobcu po oslobodení spod obžaloby.\nAk je deklarovaná ujma, v danom prípade spočívajúca v strate prestíže, vybratého\nzamestnania, ovplyvnenie rodinného života a zdravia, ako súdy samy konštatovali, štát\n(aj súd) nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy nepriznaním žiadnej alebo len symbolickej\nnáhrady; pôsobí to nielen veľmi cynicky, ale štátna moc stavia jednotlivca do úlohy púheho\nobjektu, kedy sa stáva jednoducho zameniteľnou osobou so skutočným zločincom a je\nnútený „beztrestne“ sa podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní\na bezmocne ich trpieť, hoci „boj so zločinom“ nie je najvyššou hodnotou našej spoločnosti\na štátu, ako to často zdôrazňujú orgány činné v trestnom konaní a súdy, a to\naj v odškodňovacom konaní, lebo tou je len ľudská dôstojnosť, ktorá predstavuje najvyššiu\nhodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Štátna moc pochádza od občanov\n(čl. 2 ods. 1 ústavy) a nie naopak; jednotlivec je východiskom štátu a štát a všetky jeho\norgány sú ústavou zaviazané na ochranu a šetrenie jeho práv. Štát nemá práva, štát má\nciele a slúži občanom; s ľuďmi musí byť zaobchádzané ako s cieľom, nie s prostriedkom.\nNa základe uvedených skutočností najvyšší súd v tejto časti dovolaniu žalobcu\nvyhovel, rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu\nzrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právny názor vyslovený\nv tomto rozhodnutí je preň záväzný (§ 449 ods. 1 a § 455 C.s.p.).»\n18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:\n«... ak súd zruší rozhodnutie nižšieho stupňa z ústavne neakceptovateľných dôvodov\nalebo po zrušení zaviaže nižší súd ústavne neprijateľným právnym názorom,\nktorý nevyhnutne vedie k porušeniu základného práva, je daný dôvod na okamžitý zásah\n\n5\n\nústavného súdu. V takomto prípade je ústavná sťažnosť prípustná aj proti kasačným\nrozhodnutiam.\nO takýto prípad sa jedná i v tejto veci, a preto je táto ústavná sťažnosť prípustná.\nNajvyšší súd zrušil právoplatný rozsudok odvolacieho súdu procesné neprípustným\nspôsobom a na základe ústavne neakceptovateľných právnych záverov, ktorými následne\nzaviazal súd nižšej inštancie v ďalšom konaní.\n... záväzný právny názor Najvyššieho súdu vyjadrený v Napadnutom uznesení\nspočívajúci v pokyne odvolaciemu súdu po vrátení mu veci na ďalšie konanie zopakovať\ndokazovanie a následne vydať nové rozhodnutie, je vo vzťahu k otázke nevyhnutnosti\na možnosti zopakovania dokazovania odvolacím súdom v rozpore s ustanoveniami CSP\nako aj ustálenou rozhodovacou praxou samotného Najvyššieho súdu.\nV právnej veci žalobcu v konaní pred odvolacím súdom však odvolací súd v celom\nrozsahu vychádzal zo zistenia skutkového stavu a vykonaného dokazovania súdom prvej\ninštancie. V konaní pred odvolacím súdom neprišlo k žiadnej z vyššie uvedených výnimiek\n[body (i), až (iv.)], kedy by odvolací súd nebol viazaný zisteným skutkovým stavom súdu\nprvej inštancie a bolo by nevyhnutné, resp. potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť.\nAk teda Najvyšší súd v Napadnutom uznesení záväzným pokynom prikazuje\nodvolaciemu súdu zopakovať dokazovanie, hoci na to nie sú splnené podmienky, núti\nodvolací súd, aby v ďalšom konaní postupoval v rozpore s ustanoveniami CSP. Odvolací\nsúd totiž zmenu rozsudku prvej inštancie neuskutočnil preto, že by dospel k záveru, že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\nani preto, že by zohľadnil iné dôkazy, ktoré nevykonal súd prvej inštancie. Odvolací súd\npristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu rozdielnych (právnych) úvah\nvo vzťahu k určeniu primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17\nods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z..\nV právnej veci žalobcu odvolací súd vychádzal z úplného zistenia skutkového stavu\nsúdom prvej inštancie, pričom doplnenie alebo zopakovanie dokazovania nebolo potrebné.\nAbsolútna nevhodnosť až absurdnosť záväzného pokynu Najvyššieho súdu ohľadom\nzopakovania dokazovania je zrejmá už z toho, že rozhodné udalosti vedúce k vzatiu žalobcu\ndo väzby sa udiali v roku 2004 (žalobca vykonával väzbu od 29.06.2004 do 01.06.2005).\nNajvyšší súd svojim záväzným pokynom odvolaciemu súdu teda nariaďuje, aby po 15\n\n6\n\nrokoch od vzatia žalobcu do väzby zopakoval dokazovanie, pričom je nelogické\npredpokladať, že žalobca alebo svedkovia, ktorí už raz boli vypočutí súdom prvej inštancie,\nby mohli k veci uviesť viac nad rámec toho, čo vypovedali po podaní žaloby o náhradu\nškody v roku 2009. Opakovanie takéhoto dokazovania považuje stažovateľka za absolútne\nnadbytočné. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že konanie o náhradu škody prebieha\nna všeobecných súdoch vyše 10 rokov, zopakovanie dokazovania, o ktorom možno takmer\ns určitosťou predpokladať, že neprinesie žiadne nové poznatky pre rozhodnutie vo veci,\nzbytočne predĺži samotné konanie a neprimerane navýši trovy konania.\nÚstavnú neudržateľnosť pokynu Najvyššieho súdu teda sťažovateľka vzhliada v tom,\nže z dôvodov uvedených v tu napadnutom uznesení bude povinnosťou odvolacieho súdu\nzopakovať zjavne nehospodárne, neúčelné a bezzmyselné dokazovanie pre potvrdenie\nskutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie a to bez akejkoľvek opory\nv ustanoveniach CSP (pre zopakovanie dokazovania). Z tohto pokynu Najvyššieho súdu\nzároveň implicitne vyplýva aj pokyn pre odlišné právne posúdenie otázky primeranosti\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy (k tomu bližšie v bode VI. sťažnosti), hoci k zrušeniu\nrozhodnutia odvolacieho súdu došlo za použitia § 420 písm. f) CSP, teda nie z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci, ale z dôvodu nesprávneho procesného postupu,\nktorým malo byť žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (z procesných dôvodov).\nZ napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu je taktiež zrejmé, že Najvyšší súd,\nktorého úlohou je riešiť najvýznamnejšie právne otázky (nie skutkové), sám pristúpil\nk posudzovaniu skutkového stavu a de facto svojim rozhodnutím určil odvolaciemu súdu,\nk akým skutkovým zisteniam má v ďalšom postupe a rozhodovaní dospieť - k takým,\nna základe ktorých má prisúdiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu,\nnež mu už bolo právoplatne priznané.\nOtázka primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy bola dovolacím súdom\nopakovane riešená ako otázka právna, pričom v súčasnosti je možné rozhodovaciu činnosť\ndovolacieho súdu v tejto právnej otázke považovať za ustálenú...\nOdvolací súd teda postupoval vo svetle uvedenej judikatúry dovolacieho súdu,\nkeď na základe úplne zisteného skutkového stavu uskutočnil výlučne právne posúdenie\n\n7\n\notázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy takým spôsobom, že túto uspôsobil\npožiadavkám stanoveným samotným dovolacím súdom.\n... hoci Najvyšší súd dovolaniu žalobcu vyhovel podľa § 420 písm. f) CSP (teda\nz procesných dôvodov), v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadruje svoje názory\nk ne/primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolacím súdom...\nZ uvedeného postoja Najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že tento\notázku určenia/nachádzania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako právnu\notázku vníma odlišne, než sťažovateľkou prezentovaná ustálená rozhodovacia prax\ndovolacieho súdu. Pre takýto prípad bolo ale nevyhnutné využiť zákonom predpokladaný\nprocesný postup - predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu.\n... namiesto predloženia veci na rozhodnutie veľkému senátu, zvolil postup\nformálneho zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu z „procesných“ dôvodov za súčasného\nneprehliadnuteľného vyslovenia právnych záverov o neprimeranosti priznanej výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy.\nTento postup Najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľný a jeho\nrozhodnutie za arbitrárne, a teda nepredvídateľné.»\n19. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález\nv znení:\n„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/34/2018, zo dňa 30.07.2019, porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/34/2018, zo dňa 30.07.2019, Ústavný\nsúd SR v rozsahu\n- výroku I., ktorým Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bola\nžaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a v súvislosti s výrokom o trovách konania zrušil a vec\nv tejto časti vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie\n- výroku III., ktorým Najvyšší súd SR priznal žalobcovi nárok na náhradu\ndovolacieho konania ako výroku závislému na výroku I\nzrušuje a vec mu vracia v tejto časti na ďalšie konanie.“\n\n8\n\nII.\nRelevantná právna úprava\n20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n24. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Zákonom upravujúcim spôsob\nkonania pred ústavným súdom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania\npred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.\n25. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej\nčasti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným\nsúdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n\n9\n\n26. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n27. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n28. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n29. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,\nIII. ÚS 24/2010).\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n30. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že prvým výrokom rozsudok\nkrajského súdu v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a v súvisiacom\nvýroku o trovách konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie (na základe dovolania podaného žalobcom). Druhým výrokom dovolanie\n10\n\nsťažovateľky proti výroku, ktorým krajský súd priznal nemajetkovú ujmu žalobcovi v sume\n16 850 €, odmietol. Tretím výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n31. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že k porušeniu jej práv došlo\nkasačným rozhodnutím, teda prvým výrokom uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bol\nrozsudok krajského súdu v zamietavej časti zrušený. Uvedené sa však nedostatočne\npremietlo do petitu ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie\nsvojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako celkom, a až v rámci\nvymedzenia rozhodnutia, ktorého zrušenia sa domáha, sťažovateľka uvádza, že uznesenia\nnajvyššieho súdu v rozsahu jeho zrušujúceho výroku (I) a súvisiaceho výroku o trovách\nkonania (III). K tomuto ústavný súd konštatuje, že z kontextu ústavnej sťažnosti, berúc do\núvahy celkovú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, je zrejmé, že sťažovateľka vo\nvzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu napáda len jeho výrok o čiastočnom zrušení rozsudku\nkrajského súdu, teda výrok prvý (I) a na ňom závislý výrok o trovách konania (výrok III),\nnie aj výrok o odmietnutí dovolania sťažovateľky (výrok II). Vzhľadom na uvedené ústavný\nsúd konštatuje, že v petite ústavnej sťažnosti došlo iba k formálnej chybe, keď ním\nsťažovateľka neobmedzila prieskumnú právomoc ústavného súdu len na výrok I a III\nnapadnutého uznesenia. Ústavný súd preto v súlade so zásadou hospodárnosti, efektivity,\nako aj vzhľadom na skutočnosť, že nedostatok odôvodnenia nie je odstrániteľným\nnedostatkom ústavnej sťažnosti, ani nepristúpil k vyzvaniu sťažovateľky na odstránenie\nnedostatkov ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky\nvýrokom II napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú sťažnosť v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitostí\nustanovených zákonom.\n32. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou napáda nielen samotné uznesenie najvyššieho\nsúdu, ale aj jeho postup. V tejto časti ústavnej sťažnosti však vo vzťahu k namietanému\nporušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nevytýka žiadne nedostatky\nspočívajúce v procesnom postupe predchádzajúcom vydaniu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu či po jeho vydaní. Nijako nekonkretizuje, v čom vidí pochybenie\nnajvyššieho súdu týkajúce sa jeho postupu v konaní.\n11\n\n33. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nzákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd\nuž opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami\nzákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť\nzákladné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením\npríslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,\nIV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a prípadne\nnavrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy na podporu tvrdených dôvodov sťažnosti.\n34. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú\nnáležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (vyplývajú\nz neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde\nviazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť\npo uplynutí lehoty stanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde, ústavný súd v okolnostiach\ndaného prípadu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich\nv nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia\nsťažovateľkiných práv postupom najvyššieho súdu nevyzýval (m. m. IV. ÚS 117/2019).\n35. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.\n36. Vo vzťahu k zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ústavný súd uvádza, že osobitosťou\nprerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je\nzrušujúce (kasačné) rozhodnutie dovolacieho súdu, čo znamená, že konanie o nároku\nžalobcu nie je pred všeobecnými súdmi právoplatne ukončené. Vzhľadom na to sa ústavný\nsúd musel najprv zaoberať rozsahom svojej meritórnej prieskumnej právomoci vo vzťahu\nk napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.\n\n12\n\n37. Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava\nrozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany\nje založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu\npri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci\nvšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd\n(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je\na ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých\norgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade\nzlyhania\n\nvšetkých\n\nostatných do\n\núvahy prichádzajúcich\n\norgánov verejnej moci\n\n(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už\nostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).\n38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že pokiaľ jeho rozhodovacia prax\nv minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu,\nktorými boli zrušené v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky\nodvolacích súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je\n„konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa\nna ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti\nproti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho\npo zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, na tomto svojom názore\nzotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam stranám civilného\nsporového konania nie je možné na ňom zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými odlišného\nprístupu sú potom najmä také rozhodnutia najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaniach,\nv ktorých najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa ústavno-procesného charakteru.\nV takom prípade by totiž odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho súdu\na odmietnutím napravenia jeho pochybenia tohto druhu bola strana sporu vystavená\nv konaní nasledujúcom po takomto rozhodnutí najvyššieho súdu postupu súdov nižších\nstupňov viazaných právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo\n\n13\n\npoznačené porušením ústavno-procesných práv strany. Nebola by účinnou ochrana\nposkytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným\nsúdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv\na slobôd odstrániť\n\nprv,\n\nako skončí\n\nkonanie\n\nvo\n\nveci\n\nkonečným\n\nrozhodnutím,\n\nnavyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho\nrozhodnutí vydanom v dovolacom konaní postihnutom vadou spočívajúcou v porušení\nústavno-procesných práv účastníkov takéhoto konania (m. m. II. ÚS 105/09).\n39. Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach\nsp. zn. II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní\no predloženej ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor\nvyslovený najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke na ďalšie\nrozhodovanie o žalobe žalobcu záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv\nsťažovateľky, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho\nrozhodnutia už neboli odstrániteľné.\n40. Vychádzajúc z už uvedených postulátov, ústavný súd po zohľadnení sťažnostnej\nargumentácie, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, jemu predchádzajúceho rozsudku\nkrajského súdu a okresného súdu dospel k záveru, že pre krajský súd záväzný právny názor\ntýkajúci sa dokazovania vyslovený najvyšším súdom v napadnutom uznesení najvyššieho\nsúdu nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by mal za následok porušenie označených práv\nsťažovateľky, ktoré by nebolo možné v prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume\nmeritórneho rozhodnutia odstrániť. Zopakovanie dokazovania všeobecným súdom (ak by\naj nebolo nevyhnutné a dôvodné) samo osebe nemožno bez ďalšieho považovať\nza okolnosť, ktorá by predstavovala porušenie základného práva strany sporu na súdnu\nochranu alebo práva na spravodlivé súdne konanie. V ďalšom konaní bude mať\nsťažovateľka procesný priestor hájiť svoje práva, bude mať možnosť domáhať sa nápravy\nrozhodnutí aj procesných pochybení všeobecných súdov. V štádiu konania po kasácii\nvykonanej uznesením najvyššieho súdu nie je možné ustáliť, či zopakovanie dokazovania\nkrajským súdom eventuálne bude mať negatívny, resp. vôbec nejaký dopad na postavenie\nsťažovateľky (na meritórne rozhodnutie krajského súdu), ktorý by mal relevanciu vo vzťahu\n\n14\n\nk naplneniu jej základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne\nkonanie.\n41. Sťažovateľka v sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu, že zamietavý výrok rozsudku\nkrajského súdu síce zrušil z dôvodu zistenia existencie nedostatkov podľa § 420 písm. f)\nCSP, teda z procesných dôvodov, avšak zaujal stanovisko aj k právnemu posúdeniu veci\nsamej. Ústavný súd pripomína, že, ako sa to uvádza aj v napadnutom uznesení najvyššieho\nsúdu, právny názor vyslovený v predmetnom uznesení je pre krajský súd záväzný\ns poukazom na § 455 CSP. Ústavný súd však zdôrazňuje, že tento právny názor je pre\nkrajský súd záväzný len v rozsahu korešpondujúcom s dovolacími dôvodmi, ktorými je\nnajvyšší súd ako súd dovolací viazaný (§ 440 CSP) a ktoré najvyšší súd vyhodnotil ako\nopodstatnené. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo vyhovené dovolaniu žalobcu\nproti rozsudku krajského súdu podanému podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd dospel\nk záveru o porušení práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie v zmysle § 420 písm. f)\nCSP z dôvodu, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu v dôsledku odlišného\nhodnotenia dôkazov, pričom ale nezopakoval dokazovanie [bod 4 (v) uznesenia najvyššieho\nsúdu], a z dôvodu nepreskúmateľnosti, t. j. nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu [bod 4 (vii) uznesenia najvyššieho súdu]. Pokiaľ sú v odôvodnení uznesenia\nnajvyššieho súdu uvedené právne úvahy vyznievajúce ako východiská pre právne posúdenie\nveci samej (výšky náhrady nemajetkovej ujmy), ústavný súd uvádza, že vyjadrovať sa\nk právnemu posúdeniu veci prináleží najvyššiemu súdu v prípade dovolacieho konania\niniciovaného podľa § 421 CSP pre nesprávne právne posúdenie a vtedy sú právne závery\nvo vzťahu k otázke právneho posúdenia veci pre súd nižšieho stupňa aj záväzné.\nPre úplnosť ústavný súd uvádza, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu podala\naj sťažovateľka podľa § 421 CSP, avšak jej dovolanie bolo uznesením najvyššieho súdu\nodmietnuté pre jeho neprípustnosť. Za tejto situácie, keď dovolanie sťažovateľky podané\npodľa § 421 CSP bolo najvyšším súdom odmietnuté (teda nebolo meritórne prejednané)\na dovolanie žalobcu bolo podané podľa § 420 písm. f) CSP, krajskému súdu nevznikla\npovinnosť riadiť sa prípadnými úvahami najvyššieho súdu týkajúcimi sa právneho\nposúdenia veci samej. V ďalšom konaní teda krajský súd bude povinný odstrániť nedostatok\nvytýkaný najvyšším súdom vo vzťahu k dokazovaniu a kvalite odôvodnenia svojho\n\n15\n\nrozhodnutia. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení formuluje úvahy\na východiská vo vzťahu k právnemu posúdeniu výšky nemajetkovej ujmy, sama osebe\nneznamená, že v konečnom dôsledku je krajský súd zaviazaný rozhodnúť v merite\nbezpodmienečne odchylne oproti svojmu rozsudku z 22. februára 2017.\n42. Keďže konanie pred všeobecnými súdmi vo veci sťažovateľky nie je právoplatne\nskončené, pričom ústavný súd nedospel k záveru, že právny názor vyslovený najvyšším\nsúdom, ktorý je pre krajský súd záväzný, kladie na ďalšie rozhodovanie vo veci\nsťažovateľky záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľky,\nktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia\nuž neboli odstrániteľné, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia\noznačených práv výrokom uznesenia najvyššieho súdu o čiastočnom zrušení rozsudku\nkrajského súdu (v spojení s na ňom závislým výrokom o trovách konania) odmietol ako\npredčasnú, a teda neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.\n43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy\nrozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľky vymedzenom v petite sťažnosti (zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. júla 2020\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-v občianskom súdnom konaní", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dovolanie-dovolacie konanie", "ujma, náhrada škody-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17e70d63-27a1-450a-91d0-8b13f3749d7d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.117.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 117/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 117/2019 z 12. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-12", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.117.2019.1"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 214/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/09 z 17. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-17", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82"}, {"guid": "ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 146/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 146/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 372, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d"}, {"guid": "ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "6f088db5-f0bd-4bff-9d68-33a755aade4c:d755ae6a-2d94-4428-9da1-24b86f705298", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5909201602.6", "spisova_znacka": "7Co/2/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/2/2017 z 21. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5909201602.6"}, {"guid": "d2ffff71-0a8d-44c1-b193-cb5c6464cbd2:cd83db85-f731-4a74-964a-acd40a5fdf81", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/202/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/202/2015 z 25. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-05-25", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d2ffff71-0a8d-44c1-b193-cb5c6464cbd2:cd83db85-f731-4a74-964a-acd40a5fdf81"}, {"guid": "c8e4b470-527f-4681-8a4e-59d3c1034b23:8d80f214-e805-4070-9bc6-7f752a378360", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5909201602.1", "spisova_znacka": "7Co/325/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/325/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5909201602.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9e0050c8-4fe9-42e8-9f32-7b7cbd057baa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.499.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 499/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 499/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.499.2021.1"}]}