{"guid": "ussr:979e1840-d2f4-4d4f-ac84-f5c5aba3439d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.99.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 99/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/2020 z 10. 3. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. marca 2020, sp. zn. III. ÚS 99/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.99.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2020-03-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/979e1840-d2f4-4d4f-ac84-f5c5aba3439d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.99.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.99.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.99.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 99/2020-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina\nVernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,a\n\n, všetci\n\n,\n,\n\n, zastúpených advokátom\n\nJUDr. Františkom Komkom, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci\nnamietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nč. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\n,\n\nako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\na\n\nodmieta\n\nI.\nVymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\nvšetci\n\na\n\n,\n,\n\nnarodeného\n\n(ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách\n\naj „žalobcovia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia (spolu\ns\n\n, toho času nebohým) na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný\n\nsúd“) domáhali žalobou z 3. septembra 2012 pôvodne proti žalovaným\na\n\nzaplatenia sumy 10 000 eur s príslušenstvom z titulu vydania\n\nbezdôvodného obohatenia. V žalobe dôvodili, že proti nim bolo začaté exekučné konanie,\nktoré bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo 4. februára 2010\na o náhrade trov exekúcie exekučným súdom nebolo rozhodnuté. K zastaveniu exekúcie\ndošlo v dôsledku zrušenia exekučného titulu a po zastavení konania sťažovatelia vyzvali\nsúdneho exekútora na vrátenie všetkých finančných prostriedkov, ktoré im boli v rámci\nrealizácie výkonu rozhodnutia zrazené, pričom prostriedky sa mali nachádzať na účte\nexekútorského úradu, resp. časť mala byť poukázaná oprávnenému v exekučnom konaní –\n.\n3. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 176/2012-120 z 19. decembra 2013 pripustil\nna strane žalovaných do konania pôvodného súdneho exekútora\n, ako aj pripustil zmenu žaloby.\n\n2\n\n4. Vzhľadom na to, že na žalovaného\n\nbol vyhlásený konkurz a žalovaná\n\nžalovanú sumu dobrovoľne uhradila, zobrali sťažovatelia svoju\nžalobu proti týmto žalovaným späť, okresný súd pripustil späťvzatie žaloby, konanie\nproti uvedeným žalovaným zastavil a konanie proti žalovanému\no zaplatenie sumy 1 669,55 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy\nod 28. júla 2010 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie.\n5. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 176/2012-167 z 3. júla 2015 konanie v časti\no zaplatenie sumy prevyšujúcej sumu 1 669,55 eur a 9 % ročného úroku z omeškania\nzo sumy 1 875,67 eur za obdobie od 15. mája 2009 do 27. júla 2010 zastavil, zaviazal\nžalovaného\n\nzaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 %\n\núrokom z omeškania ročne zo sumy 1 669,55 eur za obdobie od 31. decembra 2013\ndo zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude\nrozhodnuté v lehote 30 dní samostatným rozhodnutím.\n6. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-167 z 3. júla 2015\npodal žalovaný\n\nodvolanie, o ktorom krajský uznesením\n\nč. k. 4 Co 355/2015-208 z 8. decembra 2016 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok\nvo vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní je úlohou súdu opätovne posúdiť dôvodnosť\nuplatneného nároku žalobcov vo vzťahu k žalovanému z hľadiska pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného v spore, uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia\nz titulu\n\njeho\n\nzodpovednosti\n\nako\n\nsúdneho\n\nexekútora,\n\nktorú\n\nfunkciu\n\nukončil\n\nk 31. augustu 2009, ako aj vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania,\nnajmä ustáliť okamih vedomosti žalobcov, kedy sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení\nsa žalovaným, od ktorého dátumu začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku.\n7. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 žalobu\no povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 % ročným úrokom\nz omeškania z tejto sumy od 31. decembra 2013 do zaplatenia zamietol, zároveň vyslovil,\n\n3\n\nže žalovaný má voči žalobcom v I. až IV. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením\npo právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okrem iného konštatoval: „Vo vzťahu k pasívnej\nvecnej legitimácii žalovaného je potrebné uviesť, že podľa názoru súdu prvej inštancie táto\nnie je vo vzťahu k žalovanému daná, nakoľko žalovaný\nukončil činnosť súdneho exekútora 31.8.2009 (zánik funkcie), pričom z uznesenia tunajšieho\nsúdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 vyplýva, že súdnym exekútorom činným\nv tomto exekučnom konaní bol v súčasnosti už nebohý\n\n(od 23.9.2009),\n\nnie žalovaný.\nPodľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že žalovaný bol do aktuálne\nprebiehajúceho\n\nsporového\n\nkonania\n\npripustený\n\nuznesením\n\ntunajšieho\n\nsúdu\n\nč. k. 8 C 176/2012-120 zo dňa 19.12.2013 (právoplatné 18.1.2014). Žaloba bola súdu\ndoručená 3.9.2012 a k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením tunajšieho súdu\nč. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 (právoplatné 24.2.2010).\nČo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie v zhode\ns názorom odvolacieho súdu túto považuje za dôvodnú. V tomto sporovom konaní\nžalobcovia (v exekučnom konaní povinní) podľa názoru súdu museli mať vedomosť\no zastavení exekúcie ako aj o prebiehajúcom konaní vo veci samej vedenom na tunajšom\nsúde pod sp. zn. 18 Cb 343/1999, keďže exekúcia bola zastavená pre nedoručený platobný\nrozkaz\n\ntunajšieho\n\nsúdu\n\nv\n\nkonaní\n\nvedenom\n\nna\n\nOkresnom\n\nsúde\n\nPrešov\n\npod sp. zn. 18Cb 343/1999, ktorý bol zrušený uznesením zo dňa 28.7.2008, pričom toto\nuznesenie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní tam vedenom pod sp. zn. 2Cob/8/2009\na nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 14.5.2009.\nJe preto nutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že žalobcovia sa o bezdôvodnom\nobohatení dozvedeli najneskôr 14.5.2009, pričom v danom prípade došlo k uplynutiu\nako subjektívnej 2 - ročnej tak aj objektívnej 3 - ročnej premlčacej lehoty,\nkeďže ako už bolo uvedené, k podaniu tejto sporovej žaloby došlo až 3.9.2012, dokonca\ns pripustením aktuálne žalovaného až ku dňu 11.12.2013 vyššie uvedeným uznesením\ntunajšieho súdu č. k. 8 C 176/2012-120 z 19.12.2013. Rovnako tak pri počítaní premlčacej\nlehoty od 24.2.2010 (právoplatnosť uznesenia č. k. 6 Er 4225/2000-26 o zastavení exekúcie)\n\n4\n\nby objektívna premlčacia doba uplynula 24.2.2013, pričom žalobcovia žalovali súčasného\nžalovaného až 11.12.2013 na pojednávaní.“\n8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 podali\nsťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že záver okresného súdu o premlčaní nároku\nje arbitrárny. Podľa ich názoru súd nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, čo je nesprávne, pretože ide o nárok o náhradu škody, ktorú exekútor spôsobil\npri výkone svojej činnosti. Za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti nesie\nzodpovednosť exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)\na aj samotný štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nObe zodpovednosti stoja popri sebe a právo výberu medzi nimi je na poškodenom.\npreto je pasívne legitimovaný. Sťažovatelia sa o neoprávnenom\nzúčtovaní trov exekúcie zo strany súdneho exekútora\n\nv sume\n\n1 669,55 eur dozvedeli z písomného vyjadrenia\n\n, ktoré bolo\n\ndoručené súdu 19. novembra 2013. Žalobu proti\n\nrozšírili\n\nhneď 11. decembra 2013, teda riadne a včas. Tiež uviedli: „Tento fakt potvrdzuje\naj vykonanie dôkazu zo strany súdu, a to pripojením exekučného spisu Ex 0233/00 súdnou\nexekútorkou\n\n, z obsahu ktorého bolo zistené, že v predmetnom\n\nexekučnom spise sa nenachádza žiadna písomná korešpondencia medzi súdnym exekútorom\n,\n\na\n\n,\n\nz ktorej by vyplývalo, že účastníci exekučného konania (oprávnení a povinní)\nboli informovaní, že došlo k zmene v osobe súdneho exekútora, ako aj informácií o stave\ndoterajšieho exekučného konania (aká suma bola do zmeny súdneho exekútora v rámci\nvykonávania exekučnej činnosti vymožená a akým spôsobom sa s týmto vymoženým plnením\nnaložilo).“ Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu\nzodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku\n(nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Zo samotného exekučného spisu\nsp. zn. Ex 0233/00, ako aj samotnej konštatácie súdu prvej inštancie vyplýva, že súdny\n\n5\n\nexekútor\n\npo skončení svojej exekučnej činnosti, ako aj samotný\n\njeho nástupca, ktorý prevzal po skončení jeho exekučnej činnosti celú exekučnú agendu,\nnepodali\n\na\n\nneuplatnili\n\nsi\n\nnáhradu\n\ntrov\n\nkonania.\n\nUznesením\n\nokresného\n\nsúdu\n\nč. k. 6 Er 4225/00-26 zo 4. februára 2010 súd exekúciu zastavil, náhradu trov exekúcie\núčastníkom nepriznal. Dôvodom zastavenia exekúcie bol § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného\nporiadku, t. j. že rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie ‒ platobný\nrozkaz č. k. 18 Cb 343/1999-23 z 28. júla 2008, bolo právoplatne zrušené.\nPodľa sťažovateľov, «keďže došlo nesprávnym postupom exekútora\nk svojvoľnému „zrazeniu“ trov exekúcie z vymoženého plnenia bez rozhodnutia\nexekučného súdu o trovách exekúcie, nemohlo síce dôjsť na strane exekútora\nk bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ, ale ku spôsobeniu škody exekútorom\nv zmysle § 33 ods. 1 EP».\n9. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 potvrdil\nrozsudok okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 a nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania žalovanému nepriznal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nkonštatoval: „Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vedomosť žalobcovia\no vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok si pôvodne uplatňovali ako bezdôvodné\nobohatenie, nadobudli okamihom zrušenia vydaného platobného rozkazu, a to uznesením\nč. k. 18Cb/343/1999-77 zo dňa 28.7.2008 v spojení s uznesením odvolacieho súdu\nč. k. 2Cob/8/2009-95 z 29.4.2009, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdené.\nPredmetné uznesenie o zrušení vydaného platobného rozkazu nadobudlo právoplatnosť\na stalo sa vykonateľným k 14.5.2009. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe\nvykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Zrušením rozhodnutia, na základe\nktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod\ntohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. To znamená, že podľa hmotného práva táto\npovinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadol právny dôvod a poskytnuté\nplnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie správne uzavrel,\nže pri pôvodne uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k uplynutiu\nsubjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107\nods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, lebo k podaniu žalobného návrhu došlo 3.9.2012,\n\n6\n\navšak nie aj voči žalovanému v tomto konaní, vo vzťahu ku ktorému došlo k rozšíreniu\nžaloby na strane žalovaných až 11. 12.2013.\nSúd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania túto posúdil\naj vo vzťahu k nadobudnutiu vedomosti o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody\nod právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie č.k. 6Er/4225/2000-26, t.j. od 24.2.2010,\npričom objektívna 3-ročná lehota by uplynula 24.2.2013. Vo vzťahu k žalovanému\nv tomto konaní bol uplatnený nárok 11.12.2013. Aj z tohto dôvodu preto správne\npostupoval, ak žalobu voči žalovanému z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietol.\nPosúdenie 2-ročnej subjektívnej lehoty, ako aj objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty\npri uplatnenom nároku pôvodne na vydanie bezdôvodného obohatenia, neskôr na náhradu\nškody podľa § 33 ods. 1 Exekučného konania bolo správne.\nKrajský súd nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní\nprávnym zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených\no tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne\nžalovali\n\noprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora\n, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu\n\npo\n\nv súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti\n\nk 31.8.2009. Po zrušení platobného rozkazu následne\n\nako žalobca vzal žalobu\n\nspäť z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania\nvedeného na Okresnom súde Prešov pod sp .zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov\nkonania účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov\nv odvolaní a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná\n2.\n\nako nástupkyňa po zomrelom\n\ndobrovoľne uhradila žalobcom 1.875,67 eura...\nŽalobcovia boli účastníci exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli\núčastníkmi v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999,\nako aj následne po zrušení platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov\npod sp. zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu\nspäťvzatia žaloby žalobcom\n\ns právoplatnosťou od 13.3.2003.\n\nZ vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu\njenesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného\n\n7\n\nplatobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených\nlistinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm\nv rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb.\n\n,\n\n, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd\npreto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval\naj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,\naby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške\nškoda vznikla až 19.11.2013.“\n10. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti argumentovali: «Právoplatnosť uznesenia\nOkresného súdu Prešov (24.2.2010) č. k. 6Er 4225/2000-26 zo dňa 4.10.2010\nnemôže byť preukázateľným získaním informácie o skutkových okolnostiach, na základe\nktorých by si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická\nalebo právnická osoba za škodu zodpovedá. Týmto uznesením bola síce exekúcia zastavená,\nnebolo však rozhodnuté zo strany exekučného súdu o trovách exekúcie, pričom došlo\nk zmene súdneho exekútora pôvodne ustanoveného žalovaného\nna ďalšieho exekútora\n\n, ktorý v priebehu exekúcie\n\nzomrel a agendu po ňom prevzala ďalšia exekútorka\nexekútorského úradu\n\nso sídlom\n\n.\n\n... pôvodný exekútor v ničom nebol oprávnený svojvoľne si z vymoženej sumy\nzapočítať a zinkasovať iba ním samotným vyčíslené trovy exekúcie v sume 1.669,55 Eur,\npretože o trovách exekúcie môže rozhodnúť v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. EP výhradne\niba exekučný súd, k čomu však nikdy nedošlo, pretože exekučný súd OS Prešov svojim\nuznesením č. k. 6Er 4225/2000-26 síce podľa § 57 zák. č. 233/1995 exekúciu zastavil,\navšak v tom istom uznesením nerozhodol o náhrade trov exekúcie a nevydal ani následne\nďalšie rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o trovách exekúcie...\nSťažovatelia ako žalobcovia sa hodnoverným spôsobom o tom, že zo strany súdneho\nexekútora, žalovaného\n\ndošlo k „zaplateniu jemu vzniknutých\n\ntrov exekúcie zrazením sumy 1.669,55 Eur“ dozvedeli až z písomného vyjadrenia pôvodne\nžalovanej exekútorky\n\n, ktoré bolo doručené do súdneho spisu\n\ndňa 30.1.2013 s pripojenými prílohami a špecifikáciou platieb, ako aj z jej výpovede,\n\n8\n\nktorú ako účastníčka konania (žalovaná v 2/ rade) uskutočnila pred procesným súdom\nna pojednávaní konanom dňa 4.10.2013 a 11.12.2013, na základe ktorých výpovedí\nsťažovatelia na pojednávaní konanom dňa 11.12.2013 rozšírili okruh účastníkov\no žalovaného\n\n, ktorý si ako pôvodný exekútor neoprávnene\n\nponechal zo zrazených súm pri výkone exekúcie sumu 1.669,55 Eur (nebolo zistené,\nči túto sumu nechal preúčtovať na svoj vlastný osobitný účet alebo ponechal na svojom\nexekútorskom účte).\nSťažovatelia majú zato, že svoj nárok na náhradu škody voči pôvodnému exekútorovi\nuplatnili bezprostredne po zistení skutočností osoby,\nkto za škodu zodpovedná a v akej výške uplatnili riadne a včas v súlade s ustanovením §\n106 ods. 1 OZ.\n... pri správnom právnom hodnotení, súdy mali dospieť k záveru, že súdny exekútor\npo skončení svojej exekučnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k zmene exekútora v ničom\nnedošlo k zmene výkonu exekúcie podľa exekučného poriadku tým, že si neoprávnene\na „svojvoľne\" z vymoženej sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1669,55 Eur konal\nprotiprávne, v rozpore s exekučným poriadkom, o trovách exekúcie aj po jej zastavení\nnerozhodol exekučný súd ani po jej zastavení v spoločnom uznesení o zastavení exekúcie\na trovy exekúcie zo strany exekútorov\na\n\n,\n\ndoposiaľ neboli uplatnené, nebolo o nich rozhodnuté,\n\npričom jedine právoplatne rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania\nmôže byť podkladom na ich úhradu.\nRozhodnutie Krajského súdu v odvolacom konaní a nato nadväzujúce rozhodnutie\nOkresného súdu v Prešove je založené na príliš formalistickom výklade práva a aj samotnéposúdenie skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany\npráv zo strany súdnej moci.\nVšeobecné\n\nsúdy\n\nvo\n\nsvojich\n\nrozsudkoch\n\nvôbec\n\nnezohľadnili\n\nšpecifikáciu\n\nprejednávaného súdneho prípadu, nerešpektovali doterajšiu súdnu judikatúru, nesprávne\nustálili začiatok behu premlčacej lehoty a najmä nezákonným spôsobom sa vyporiadali\nso žalovanou sumou, ktorú si žalovaný ako súdny exekútor a verejný činiteľ výlučne sám\na neoprávnene zrazil ako odmenu a náhradu exekútora za výkon exekučnej činnosti\nbez toho, aby o takejto odmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté exekučným súdom\n\n9\n\nsamostatným uznesením, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok v prípade\nnespokojnosti toho ktorého účastníka exekučného konania, v ktorom súdny exekútor v časti\no náhrade trov exekúcie má zo zákona postavenie účastníka konania a o jeho právach\na povinnostiach rozhoduje exekučný súd...»\n11. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd rozhodol arbitrárne, v rozpore\nso zásadou materiálnej ochrany základných práv. Uvedené nedostatky v rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov v prejednávanej veci dosahujú mieru ústavnej relevancie,\nich intenzita porušuje práva sťažovateľov.\n12. Z už uvedených dôvodov navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:\n„4.1 Základné právo sťažovateľov\n\n,\n\n,\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Co 101/2019-273 zo dňa 22.10.2019 a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu porušené bolo. 9\n4.2\n\nRozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nPrešove,\n\nsp.\n\nzn.\n\n4Co\n\n101/2019-273\n\nzo dňa 22.10.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n4.3 Sťažovateľom,\n\n,\n\n,\n\npriznáva\n\núhradu trov konania každému v sume 450,29 Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný\nzaplatiť na účet ich právneho zástupcu,\n\ndo dvoch mesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\n13. Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku\nokresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 vo výroku II, kde žalovaný má\nvoči sťažovateľom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,\no výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku\ndo doby rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti. Návrh na odklad vykonateľnosti\nodôvodnili\n\ntým,\n\nže\n\nrozsudok\n\nnadobudol\n\nprávoplatnosť\n\na vykonateľnosť\n\na môže byť podkladom pre exekučný výkon tohto rozhodnutia, pričom realizácia výkonu\nrozhodnutia by znamenala pre sťažovateľov len ďalšie zbytočné náklady a trovy,\n\n10\n\ndošlo by u nich k vzniku neodstrániteľnej ujmy, pričom na druhej strane oprávnenému\nžiadna ujma nehrozí.\nII.\nRelevantná právna úprava\n14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n17. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania\npred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n\n11\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nIII.\nPrávne posúdenie\n22. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že rozsudok krajského\nsúdu je arbitrárny. Súd nesprávne posúdil počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby\nu nároku sťažovateľov na náhradu škody (pôvodne v konaní uplatneného ako nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia), ako aj opomenul s tým súvisiacu ustálenú\njudikatúru. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné\nvychádzať z preukázanej, skutočnej vedomosti poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá\na o vzniku škody a jej výške. Pri správnom právnom hodnotení mali súdy dospieť k záveru,\nže pôvodný súdny exekútor (\n\n) tým, že si svojvoľne z vymoženej\n\nsumy zrazil trovy exekúcie v sume 1 669,55 eur, konal protiprávne, pretože jedine\nprávoplatné rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania môže byť podkladom\nna ich úhradu.\n\n12\n\n23. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi\nnávrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom\nna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,\nv ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43\nods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania\npred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa\nsvojich práv.\n24. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu,\nv akom ich sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu,\nt. j. skúmal, či napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 13 dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti\nmimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,\nIII. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).\n25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n26. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej\nochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\n\n13\n\nochranu. Zároveň sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy\nlen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152\nods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c\nods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť\npred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (III. ÚS 298/2018).\n27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného\nzákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).\n28. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\n\n14\n\na tak z ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na\n\nneudržateľné,\n\na\n\nzároveň\n\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n29. O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n30. Po vykonanom prieskume prvoinštančného rozsudku okresného súdu\ni naň nadväzujúceho ústavnou sťažnosťou napadnutého potvrdzujúceho rozsudku krajského\nsúdu dospel ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti k záveru,\nže jej prípadné prijatie by za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu porušenia\noznačených práv sťažovateľov. V napadnutom rozsudku krajského súdu totiž niet ústavne\nrelevantných známok arbitrárnosti či neústavného uplatňovania dotknutých zákonných\nprávnych noriem.\n31. Z pohľadu právnych okolností kauzy sťažovateľov hodno zdôrazniť právnu\nnotorietu, podľa ktorej subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej\npremlčacej doby, subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže uplynúť neskôr ako doba\nobjektívna (výnimky predstavujú prípady, ktoré nedopadajú na prejednávanú vec). V tomto\nsmere ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd\nvo svojich rozhodnutiach (č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017, č. k. 4 Co 101/2019-273\nz 22. októbra 2019) uviedli, že v predmetnom prípade došlo k uplatneniu práva\nsťažovateľov\n\nvoči\n\npo uplynutí\n\nobjektívnej,\n\nako aj subjektívnej premlčacej doby. Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu\na v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávne právne závery vo vzťahu k posúdeniu začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby, dôvodiac, že súdy nesprávne ustálili moment\nnadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.\n32. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu ani v ústavnej sťažnosti sťažovatelia nespochybňovali, že k samotnému vzniku škody\n\n15\n\n(resp. bezdôvodného obohatenia, ako svoj nárok označovali skôr v konaní) došlo najneskôr\nmomentom právoplatnosti uznesenia o zrušení platobného rozkazu – exekučného titulu\n(14. mája 2009), resp. právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekučného konania\n(24. februára 2010), v dôsledku čoho objektívna trojročná premlčacia doba uplynula\npred uplatnením ich nároku voči\n\n(11. decembra 2013).\n\nZ obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu (priložené k ústavnej sťažnosti)\ni zo samotnej ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že argumenty sťažovateľov sa týkajú\nvýlučne posúdenia plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže poukazujú na skutočnosti\ntýkajúce sa získania skutočnej vedomosti sťažovateľov o vzniku škody.\n33. Pri vznesení námietky premlčania protistranou (k čomu v predmetnom prípade\ndošlo) mohol byť žalobcom priznaný ich nárok len pri kumulatívnom splnení podmienky,\nže tento bol uplatnený v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako aj v rámci\nplynutia objektívnej premlčacej doby. Za stavu, že nebola splnená podmienka uplatnenia\npráva v rámci objektívnej premlčacej doby, je už bez právneho významu skúmať, či právo\nbolo uplatnené v rámci subjektívnej premlčacej doby (ako aj skúmanie vecnej legitimácie\nsubjektov konania či rozsahu nároku). Aj v prípade, že by sa ústavný súd stotožnil\ns tvrdením sťažovateľov o nesprávnom posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej\ndoby krajským súdom, v konečnom dôsledku by rozhodnutie ústavného súdu nemalo vplyv\nna postavenie sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože týmito\nbolo ustálené,\n\nže\n\nnárok\n\nsťažovateľov\n\nje\n\npremlčaný\n\nv objektívnej\n\npremlčacej\n\ndobe (čo sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi ani v ústavnej sťažnosti\nnenamietali). Preto súdna ochrana ich hmotnoprávnym nárokom nemôže vyústiť\ndo výsledku opačného v porovnaní s meritórnym výrokom napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\n34. Na dôvažok ústavný súd uvádza, že zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\nv znení neskorších predpisov vo vzťahu k náhrade škody v § 106 ods. 2 (vo vzťahu\nk bezdôvodnému obohateniu v § 107 ods. 2) zakotvuje trojročnú objektívnu premlčaciu\ndobu a iba v prípade, že škoda bola spôsobená úmyselne (resp. bezdôvodné obohatenie\nbolo získané úmyselne), táto doba sa predlžuje na 10 rokov. Pre možnosť aplikácie\n\n16\n\ndesaťročnej objektívnej premlčacej doby sa vyžaduje preukázanie úmyslu na strane subjektu\nzodpovedného za škodu (resp. subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil). V predmetnom\nprípade okresný súd vyhodnotil právo sťažovateľov ako premlčané v objektívnej trojročnej\npremlčacej dobe, pričom pre ústavný súd je podstatné, že sťažovatelia v odvolaní\nproti rozsudku okresného súdu a napokon ani v ústavnej sťažnosti neuvádzali žiadne\nargumenty podporujúce potrebu aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby.\nPreto ani krajský súd (vzhľadom na striktnú viazanosť dôvodmi odvolania podľa § 380\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov)\nnemal procesný priestor eventuálne zvrátiť záver okresného súdu o dĺžke objektívnej\npremlčacej doby v posudzovanom prípade. Z uvedeného dôvodu je v štádiu ústavnosúdneho prieskumu akákoľvek polemika o otázke existencie úmyslu na strane\nzodpovedného subjektu pri posudzovaní namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru irelevantná.\n35. Nemožno prehliadnuť, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu vykazuje\nnedostatky, pokiaľ ide o vyrovnanie sa s odvolacou námietkou sťažovateľov týkajúcou\nsa momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom\nza škodu a o jej výške pre potreby ustálenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby.\nV tomto smere krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval: „Navyše odvolací súd\ndodáva, že nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní právnym\nzástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených\no tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne žalovali\noprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora\n, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu po\nv súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti k 31.8.2009.\nPo zrušení platobného rozkazu následne\n\nako žalobca vzal žalobu späť\n\nz dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania\nvedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov konania\núčastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov v odvolaní\na tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná 2.\nako nástupkyňa po zomrelom\n\n17\n\ndobrovoľne\n\nuhradila žalobcom 1.875,67 eura. Vo vzťahu k tejto strane sporu došlo následne\nk zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby a to uznesením č.k. 8C/176/2012-142\nzo dňa 7.5.2014. Na majetok žalovaného 1.\n\nbol vyhlásený konkurz\n\nuznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1 K/54/2012-160 zo dňa 17.4.2013 s tým, že nárok\nvoči pôvodne označenému žalovanému 3. bol vylúčený na samostatné konanie,\na to uznesením č.k, 8C/176/2012-149 zo dňa 18.7.2014. Žalobcovia boli účastníci\nexekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli účastníkmi v konaní vedenom\nna Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999, ako aj následne po zrušení\nplatobného\n\nrozkazu\n\nv konaní\n\nvedenom\n\nna\n\nOkresnom\n\nsúde\n\nPrešov\n\npod sp.zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu\nspäťvzatia žaloby žalobcom\n\ns právoplatnosťou od 13.3.2003.\n\n... Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu\nje nesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného\nplatobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených\nlistinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm\nv rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb.\n\n,\n\n, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd\npreto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval\naj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,\naby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške\nškoda vznikla až 19.11.2013.“\n36. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd stroho uzavrel, že odvolacia námietka\nnie je relevantná, následne popísal priebeh skutkových udalostí a v závere uviedol,\nže sťažovatelia sa zrazených súm domáhali od\n(právnych nástupcov\n\n,\n) minimálne od 20. júla 2010.\n\nÚstavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je smerované\nk zodpovedaniu otázky nadobudnutia vedomosti sťažovateľov o vzniku škody ako takej,\nnevyplývajú však z neho konkrétne úvahy krajského súdu a právne posúdenie vo vzťahu\nk ustáleniu momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o osobe zodpovednej\nza škodu, pričom podstatná časť odvolania sťažovateľov je postavená práve na posúdení\n\n18\n\nokamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na nadobudnutie\nvedomosti o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá. Sťažovatelia v odvolaní argumentovali\nokrem iného tým, že o tom, že časť vymožených prostriedkov si ponechal pôvodný\nsúdny exekútor (\n\n, ktorému zanikla funkcia súdneho exekútora\n\nk 31. augustu 2009), sa dozvedeli až v priebehu súdneho konania od\n, pretože dovtedy im neboli zo strany pôvodného exekútora (\n) ani zo strany jeho nástupcov (\njeho nástupkyne\n\na následne\n\n) poskytnuté informácie o tom, aká suma\n\nbola do zmeny súdneho exekútora vymožená, ako bolo naložené s dovtedy vymoženými\nprostriedkami. Krajský súd neuviedol, ako sa pri posudzovaní predmetnej odvolacej\nnámietky vyrovnal so skutočnosťou, že v priebehu exekučného konania došlo k zmene\nv osobe súdneho exekútora z\n\nna\n\npričom sťažovatelia pôvodne žalovali\n\n,\n(ktorý v čase zastavenia\n\nexekúcie figuroval v exekučnom konaní ako exekútor), alebo so skutočnosťou, že výpoveď\n, ktorá v priebehu súdneho konania uviedla, že časť vymožených\nprostriedkov si\n\nponechal ako náhradu trov exekúcie,\n\nmala za následok podanie návrhu sťažovateľov na pripustenie\ndo súdneho konania na stranu žalovaných.\n37. Napokon odôvodnenie rozsudku krajského súdu ani vo vzťahu k odvolacej\nnámietke týkajúcej sa pasívnej legitimácie\n\nnemožno\n\nvyhodnotiť ako reagujúce na príslušnú odvolaciu argumentáciu dostatočne. Krajský súd\ntu iba zrekapituloval záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie\nz dôvodu, že tomuto zanikla funkcia súdneho exekútora. Neuviedol však\nvlastné právne úvahy, ktorými sa riadil, bližšie nevysvetlil, prečo zánik funkcie\nako súdneho exekútora má bez ďalšieho priamy dopad\nna existenciu jeho eventuálnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone funkcie\npodľa Exekučného poriadku.\n38. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne\nči zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné\n\n19\n\nod veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne\nskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,\nže všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania\n(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05).\n39. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že odvolacie argumenty sťažovateľov (moment nadobudnutia\nvedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom za škodu a jej výške, otázka pasívnej\nlegitimácie\n\n) sa nestali podstatnými pre posúdenie veci samej.\n\nDôvodom tohto hodnotenia je v okolnostiach súdenej veci sťažovateľmi nespochybnený\nzáver všeobecných súdov o premlčaní nároku v objektívnej trojročnej premlčacej dobe,\nktorá začína plynúť momentom vzniku škodovej udalosti, resp. momentom vzniku\nbezdôvodného\n\nobohatenia,\n\na nie\n\nmomentom\n\nvedomosti\n\nsťažovateľov o škodcovi,\n\nresp. o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Práve nespochybniteľnosť márneho\nuplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby plynúca z dôvodov odvolania\nsťažovateľov podaného proti prvoinštančnému rozsudku okresného súdu má za následok,\nže aj keby sa krajský súd bol v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal iba objektívnym\npremlčaním\n\na ostatnú\n\nodvolaciu\n\nargumentáciu\n\nsťažovateľov\n\nby\n\nbol\n\nopomenul,\n\njeho rozsudok by z pohľadu kritérií plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nobstál. Preto ani nenáležité poskytnutie odpovede na odvolacie argumenty sťažovateľov\nzo strany\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnepredstavuje\n\nnedostatok\n\ndosahujúci\n\ntakú\n\nintenzitu,\n\nktorá by bola relevantná z hľadiska posúdenia porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n40. V predchádzajúcom odseku formulovaný záver ústavno-súdneho prieskumu\nzodpovedá aj ustálenej judikatúre, podľa ktorej ústavný súd posudzuje spravodlivosť\n\n20\n\nprocesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza\nzásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces\nako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať\nako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,\nkeď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita\na existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného\npráva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah\n(m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti hodno podotknúť, že nie každé porušenie\nzákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou\ngarantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie\n(napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).\n41. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných\nsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd\nnie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie\nústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,\na v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne\nviedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).\n42. Právny záver ústavného súdu plynúci z vykonaného prieskumu napadnutého\nrozsudku krajského súdu, v zmysle ktorého nielen hmotnoprávne, ale hlavne\nprocesnoprávne okolnosti súdenej kauzy nespochybniteľne preukazujú, že sťažovatelia\nuplatnili svoj hmotnoprávny nárok voči žalovanému exekútorovi až po uplynutí objektívnej\npremlčacej doby, stavia „problém“ správnosti určenia momentu začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby a pasívnej legitimácie žalovaného exekútora do pozície\notázky, ktorej prípadné nesprávne alebo nedostatočné posúdenie všeobecnými súdmi\nkonajúcimi vo veci sťažovateľov by ich základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\na ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neatakovalo s intenzitou odôvodňujúcou vysloviť\n\n21\n\nich porušenie. V tomto smere preto ústavná sťažnosť sťažovateľov ani nie je spôsobilá\nprivodiť\n\nreálne\n\nnaplnenie\n\nmateriálnej\n\nochrany\n\npráv\n\ngarantovaných\n\nústavou,\n\na preto ju ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\n43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších\nnávrhoch sťažovateľov v nej uplatnených ani o ich návrhu na odklad vykonateľnosti\nprvoinštančného rozsudku okresného súdu vo výroku II nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. marca 2020\n\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "odvolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c1b8159-6341-4d75-ac09-231f68759c71", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.298.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.298.2018.1"}, {"guid": "ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 9/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 9/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c"}, {"guid": "ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822"}, {"guid": "ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def"}, {"guid": "ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098"}, {"guid": "ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "35a26f06-1f35-4bcf-9707-ac41e8704565:f4165c76-8d1f-4c26-9f75-1d1e50acbdc4", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/101/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/101/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/35a26f06-1f35-4bcf-9707-ac41e8704565:f4165c76-8d1f-4c26-9f75-1d1e50acbdc4"}, {"guid": "abad7c11-b265-4aa2-a495-03b4160b6782:f52bd7ad-ce32-4e92-988d-41963213ab73", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8112227106.1", "spisova_znacka": "4Co/355/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/355/2015 z 7. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8112227106.1"}], "citovane_v": []}