{"guid": "ussr:692da354-32c1-40b6-af67-8a5299b02f53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.373.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2020 z 10. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. novembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 373/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.373.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-11-10", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/692da354-32c1-40b6-af67-8a5299b02f53", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.373.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.373.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.373.2020.2/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 373/2020-74\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava\nDuditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom\nHavlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3 Cob 319/2016-362 z 10. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Obdo 78/2017 z 27. marca 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nObsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nIV. ÚS 373/2020-37 z 25. augusta 2020 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\n\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie\nústavnú sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 319/2016-362 z 10. mája 2017 (ďalej\nlen „napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 78/2017 z 27. marca 2019 (ďalej len\n„napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako\nžalobca domáhal proti\n\n(ďalej aj „žalovaný“ alebo\n\n„zúčastnená osoba“), zaplatenia peňažnej sumy vo výške 30 942,37 eur s príslušenstvom\nz titulu nevyplatenej odmeny. Nárok na výplatu tejto odmeny vyplýval z mandátnej zmluvy\nna výkon funkcie, ktorú uzatvorili sťažovateľ ako mandatár a žalovaný ako mandant\n3. septembra 2007.\n3. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu v časti, v ktorej ju\nsťažovateľ zobral späť, zastavil, vo zvyšku zamietol a priznal žalovanému náhradu trov\nkonania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie odôvodnené najmä\nnespokojnosťou so spôsobom, akým súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci,\nnevykonaním dôkazov v prospech sťažovateľa, resp. nevyhodnotením predložených\ndôkazov.\n4. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho\nodmietol z dôvodu neidentifikovania vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“), ktorú\nsťažovateľ v dovolacom konaní namietal.\n\n2\n\n5. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ napáda rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj\ndovolacieho súdu z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti oboch\nrozhodnutí. Poukazuje aj na rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý sa nedostatočným\nspôsobom vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom, opomenul vykonať, resp.\nodôvodniť dôvod nevykonania takýchto dôkazov (tzv. opomenutý dôkaz). Toto pochybenie\nokresného súdu nereparoval ani krajský súd v rámci odvolacieho konania a napokon bolo\nkonvalidované aj najvyšším súdom v dovolacom konaní.\n6. Sťažovateľ poukazuje na konkrétne dôkazy predložené okresnému súdu,\nku ktorým okresný súd nezaujal žiadne stanovisko, ako aj na výsluchy svedkov, z ktorých\npodľa jeho názoru súd prvej inštancie vyvodil nesprávne závery. Rozporuje najmä\nkonštatovanie okresného súdu, že sťažovateľ nesplnil podmienky vyplývajúce z mandátnej\nzmluvy, splnenie ktorých sa vyžadovalo kumulatívne, pričom v rozsudku okresného súdu\nchýba konkrétny záver o tom, ktorú podmienku sťažovateľ nenaplnil, a teda z akého dôvodu\nmu odmena nebola vyplatená. Sťažovateľ uvádza, že mu nebola poskytnutá odpoveď\nna otázku, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že sťažovateľ nesplnil\nplán predpísaného poistného, ktorého splnenie bolo jednou z podmienok na vyplatenie\nžalovanej odmeny. Sťažovateľ spochybňoval aj výklad mandátnej zmluvy v časti vzniku\nnároku na žalovanú odmenu (variabilná odmena), pričom uviedol, že súdy sa s touto\nnámietkou žiadnym spôsobom nevysporiadali, neprihliadli v prípade pochybností\nvo výklade textu zmluvy na prax, ktorú si medzi sebou strany zaviedli, ani na to,\nže v prípade pochybností sa uprednostní výklad nepriaznivejší pre zmluvnú stranu, ktorá\nzmluvu vypracovala.\n7. Krajský súd postupoval podľa mienky sťažovateľa v rozpore s § 387 ods. 2 a 4\nprvej vety CSP, keď prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie bez splnenia\npodmienok, ktoré Civilný sporový poriadok na tento postup vyžaduje. Okrem toho sa\nodvolací súd vôbec nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní. V konečnom\ndôsledku hodnotí sťažovateľ rozhodnutia všeobecných súdov ako nelogické a jednostranné\nlen v prospech žalovaného.\n\n3\n\n8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil\nporušenie\n\njeho\n\noznačených\n\npráv\n\nnapadnutými\n\nrozhodnutiami\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\na dovolacieho súdu, ktoré žiadal obe zrušiť a vec vrátiť späť na ďalšie konanie krajskému\nsúdu. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania.\nII.\nVyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb\n9. Ústavný súd upovedomil v zmysle § 33 ods. 1 a § 126 zákona o ústavnom súde\no podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu\n\n, a umožnil\n\njej vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.\n10. Zúčastnená osoba sa vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu\n18. septembra 2020. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj napadnuté\nrozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú vecne správne, ich odôvodnenia sú\npresvedčivé a právne udržateľné. Ďalej poukázala na to, že úlohou ústavného súdu v rámci\nkonania o ústavnej sťažnosti nie je preskúmavať správnosť či zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí. Podľa jej názoru sa sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou snaží o prieskum\nnapadnutých rozhodnutí zo strany ústavného súdu ako ďalšej súdnej inštancie, čo je\nv rozpore s účelom konania o individuálnej ústavnej sťažnosti. Ďalej poukázala na viaceré\njudikáty ústavného súdu zaoberajúce sa kvalitou a nárokmi kladenými na odôvodnenie\nsúdnych rozhodnutí. Rozhodnutie súdu nemusí dať odpoveď na všetky argumenty strany\nkonania, iba na podstatné, pre vec rozhodujúce argumenty, na ktoré sa vyžaduje špecifická\nodpoveď (porov. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29;\nHiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.\n1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). V predmetnom konaní súdy nižších stupňov\nzaložili svoje závery na listinných dôkazoch (podkladoch) z konania dozornej rady, ktorá\nhodnotila výsledky spoločnosti za rok 2009, pričom dozorná rada tieto podklady skúmala\nlen na jednom svojom zasadnutí, preto je zrejmé, o aké podklady išlo. Ďalej zúčastnená\nosoba uviedla, že medzi ňou a sťažovateľom išlo o obchodno-záväzkový vzťah, ani jedna\nzo strán nemala postavenie slabšej zmluvnej strany. Jediný relevantný dôkazný prostriedok,\n4\n\nz ktorého bolo možné ustáliť, či došlo k splneniu podmienok na vznik nároku na variabilnú\nodmenu, bol zúčastnenou osobou produkovaný a predložený listinný dôkaz (závery\nz konania dozornej rady, ktoré deklarovali, že sťažovateľ zmluvné kritériá nesplnil a nárok\nna odmenu mu nevznikol). Sťažovateľom navrhované dôkazné prostriedky by k inému\nzáveru neviedli a ich vykonávanie by bolo v rozpore s hospodárnosťou a rýchlosťou\nkonania. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu hodnotí zúčastnená\nosoba ako dostatočné, dávajúce odpovede na sťažovateľom formulované námietky, pričom\npoukazuje na potrebu hodnotiť obsah rozhodnutí v kontexte s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie, s ktorým tvoria jeden celok. Z uvedených dôvodov žiada, aby ústavný súd\nnevyhovel podanej ústavnej sťažnosti.\n11. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom č. k.\nKP 3/2020-426, Nobs 96/2020 z 23. septembra 2020 písomne vyjadril aj predseda\nnajvyššieho súdu JUDr. Ján Šikuta, PhD. (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý\nv relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedol, že sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožňuje.\nPoukázal jednak na to, že v prípade, ak najvyšší súd dospeje k záveru o nesplnení\npodmienok prípustnosti dovolania, toto konštatovanie samo osebe nemôže znamenať\nporušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.\nZáklad podanej ústavnej sťažnosti, t. j. tvrdená nepreskúmateľnosť záverov rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom, sťažovateľ odvodzuje od jeho\nnesúhlasu so záverom súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí\nso skutkovými závermi súdov nižšej inštancie nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP. Ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepatrí právo procesnej\nstrany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov. Predseda najvyššieho\nsúdu zhrnul, že odmietnutím dovolania v predmetnej veci nemohlo dôjsť k porušeniu\nsťažovateľom označených práv, a preto žiada ústavný súd, aby podanej ústavnej sťažnosti\nnevyhovel. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.\n12. K podanej ústavnej sťažnosti sa vyjadril aj predseda krajského súdu JUDr. Boris\nTóth (ďalej len „predseda krajského súdu“) prípisom sp. zn. 1 SprV 467/2020 z 1. októbra\n2020. Uviedol, že požiadal predsedu senátu a zároveň referujúceho sudcu v predmetnom\n5\n\nkonaní Mgr. Štefana Zelenáka o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Podľa názoru\nMgr. Štefana Zelenáka sú napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho\nsúdu v súlade s garanciami obsiahnutými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nargumenty sťažovateľa boli zodpovedané už v základnom konaní, pričom na svojich\nzáveroch uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu zotrváva. Predseda krajského súdu sa\nv celom rozsahu stotožnil s vyjadrením referujúceho sudcu. V zmysle § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.\n13. Vyjadrenia zúčastnenej osoby, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského\nsúdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii\nv prípise z 15. októbra 2020 uviedol, že sa nestotožňuje so zaslanými vyjadreniami, keďže\nnezaujali stanovisko k podstate podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ uvádza, že konajúce\nsúdy sa úplne opomenuli zaoberať ním navrhnutými dôkazmi, neuviedli ich vo svojich\nrozhodnutiach a ani neodôvodnili, prečo ich nevykonali, čo je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP.\nSťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou vyjadril protest proti tomu, že konajúce súdy\nsystematicky ignorovali jeho argumenty, čím sa snažili dosiahnuť presvedčivosť svojich\nrozhodnutí, čo je ale v hrubom rozpore s ideou spravodlivosti. K vyjadreniu zúčastnenej\nosoby navyše uviedol, že podanou ústavnou sťažnosťou sa nesnaží zvrátiť rozhodnutie\nvo veci samej, ale žiada nápravu porušenia svojich práv, ktoré v súdnom konaní boli\nporušené. Z tohto hľadiska nie je podstatný ani obsah právneho vzťahu medzi zúčastnenou\nosobou a sťažovateľom a ani spôsob, akým boli vyhodnotené dôkazy v tomto konaní.\nProblematickým je tá skutočnosť, že súdy neodpovedali na zásadné argumenty sťažovateľa\na k navrhovaným dôkazom nezaujali žiadne stanovisko. V závere sťažovateľ vyjadril,\nže na podanej ústavnej sťažnosti trvá. K otázke verejného ústneho pojednávania v tejto veci\nuviedol, že na ňom netrvá a súhlasí s tým, aby ústavný súd od pojednávania upustil.\n14. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania\npodľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,\nkeďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n6\n\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety\nústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie\nmožno preskúmavať spoločne.\n19. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho\núloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\n7\n\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Vykladať a aplikovať zákony je\nv právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite\nzdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03,\nI. ÚS 50/04).\n20. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).\n21. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré\nvymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok (I. ÚS 51/2020).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n22. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je námietka, že napadnutým\nrozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,\na napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí jeho\ndovolania, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa\nnázoru sťažovateľa odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie bez zákonnej\n8\n\nopory, keďže už súd prvej inštancie úplne odignoroval návrhy na vykonanie dokazovania\nzo strany sťažovateľa, neuviedol, z akého dôvodu sa nimi nezaoberal, a jednostranne\nprevzal argumentáciu žalovaného, čo vo výsledku viedlo k tomu, že formálne je jeho\nrozhodnutie logicky odôvodnené, ale je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu,\npretože sa nijako nevysporiadava s argumentáciou sťažovateľa, ktorá je pre rozhodnutie\nvo veci kľúčovou. Uvedený nesprávny procesný postup odvolacieho súdu zakladal podľa\nmienky sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý ale\nnajvyšší súd neidentifikoval a z tohto dôvodu rovnako porušil základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu\n23. Ako sám sťažovateľ správne uviedol, ním namietané výhrady proti napadnutému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu zakladali dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP. Z tohto dôvodu ústavnému súdu bráni v prieskume napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu princíp subsidiarity. Primárne bolo úlohou najvyššieho súdu sa s touto\nargumentáciou sťažovateľa vysporiadať spôsobom naplňujúcim záruky obsiahnuté v čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené ústavný súd preskúmal v ďalšej časti tohto\nnálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažovateľom podanej ústavnej\nsťažnosti v tejto časti vyhovieť.\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu\n24. Na účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa sa ústavný súd\noboznámil s dovolaním podaným sťažovateľom 18. augusta 2017. V dovolaní sťažovateľ\nnamietal, že súd prvej inštancie sa s určitým dôkazovým materiálom preukazujúcim\nsplnenie podmienok na vznik nároku na vyplatenie variabilnej odmeny, a to s tabuľkami\nplnenia životného poistenia, neživotného poistenia a povinného zmluvného poistenia\nz 24. apríla 2009, 25. septembra 2009 a 25. novembra 2009, vôbec nezaoberal a ani ich\n9\n\nnespomenul vo svojom rozhodnutí. Okrem toho už v odvolaní vytýkal, že súd prvej\ninštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to stanovy žalovaného, zápisnice z dozorných\nrád a správy predkladané predstavenstvom na zasadania dozornej rady, ktoré boli\npredpokladom vyplatenia variabilnej odmeny. Odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 2\nCSP, t. j. „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.“, napriek uvedenému potvrdil v celom rozsahu rozsudok súdu\nprvej inštancie a uviedol, že súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky kľúčové otázky\nvo veci. Z tohto dôvodu z rozsudku súdu prvej inštancie ani z rozsudku odvolacieho súdu\nnevyplýva zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a na postup\nodvolacieho súdu podľa § 387 ods. 2 CSP neboli splnené podmienky. Sťažovateľ založil\ndo súdneho spisu viaceré dôkazové materiály (na č. l. 249 hlavný dôkazový materiál, na č. l.\n286 záverečný materiál zhrňujúci, správa z podnikateľskej činnosti žalovaného za rok\n2009), ku ktorým súdy nezaujali žiadne stanovisko. Uvedené nedostatky nemohli viesť\nkonajúce\n\nsúdy\n\nk záveru,\n\nže\n\nz vykonaného\n\ndokazovania\n\njednoznačne\n\nvyplynulo,\n\nže sťažovateľovi nevznikol nárok na výplatu variabilnej odmeny. Nesprávny procesný\npostup odvolacieho súdu založil podľa sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP.\n25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zhrnul, že sťažovateľ sa v konaní\npred súdmi nižších stupňov domáhal vyplatenia nároku na variabilnú odmenu v zmysle\nmandátnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným. Mandátna zmluva\nurčovala, že nárok na výplatu variabilnej odmeny vzniká až v prípade kumulovaného\nsplnenia hlavných cieľov špecifikovaných v zmluve. Skutočnosť, že spoločnosť nebola\npo hospodárskej stránke v roku 2009 (žalované obdobie, pozn.) úspešná a nedošlo\nku kumulatívnemu splneniu hlavných cieľov spoločnosti bola zrejmá z podkladov\npredložených žalovaným a aj zo svedeckých výpovedí. Sťažovateľ v priebehu konania\npred súdom prvej inštancie bol názoru, že ciele sa mali napĺňať, a nie splniť. Súd prvej\ninštancie uzavrel, že ciele mali byť splnené kumulatívne, k čomu nedošlo, vyplácanie\nvariabilnej odmeny je odmenou za úspech, a nie za vyvinutie maximálneho úsilia. Odvolací\n10\n\nsúd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie stotožnil a uviedol, že súd nie je povinný\nvykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou konania, iba tie ktoré sú dostatočné\nna preukázanie skutkového stavu. Najvyšší súd k týmto záverom súdov uviedol,\nže dokazovanie je výlučnou doménou súdov a je na ich úvahe, či skutočnosti boli\ndostatočne preukázané alebo či je potrebné v dokazovaní pokračovať pri zachovaní\nprincípov procesnej ekonómie. Skutočnosť, že oba súdy nepovažovali tvrdenia sťažovateľa\nza právne relevantné pre rozhodnutie vo veci, neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva\nna spravodlivý proces.\n26. Ďalej poukázal najvyšší súd na svoju staršiu judikatúru týkajúcu sa prípustnosti\ndovolania pred nadobudnutím účinnosti nového procesného predpisu Civilného sporového\nporiadku, v zmysle ktorej „postupom súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – jeho\nodôvodnenia (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia),\núlohou ktorej je vysvetliť dôvody so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3Cdo 146/2013)“.\nK obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces odkázal na judikatúru ústavného\nsúdu. Z tohto práva pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, I. ÚS 97/1997).\n27. Najvyšší súd uzavrel, že obsah spisu nedáva podklad ani na postup podľa druhej\nvety stanoviska R 2/2016 („Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, mohlo ísť\no skutočnosť, ktorá zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok...“), ktorá je podľa jeho názoru aktuálna aj počas\núčinnosti Civilného sporového poriadku. Konkrétne uviedol: „Za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) C. s. p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420\npísm. f) C. s. p. nezakladá účinky umožňujúce meritórne dovolací prieskum a nevyvoláva\nani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnych právnych\nzáveroch. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. nezakladá ani nedostatočné\n\n11\n\nzistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov,\nalebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“\n28. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že prístup najvyššieho súdu\nk posudzovaniu podmienok prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP odvolávaním\nsa na jeho predchádzajúcu rozhodovaciu prax (judikatúru) viažucu sa na už neúčinný\nprocesný predpis [§ 237 ods. 1 písm. b) a f) Občianskeho súdneho poriadku] nezohľadňuje\ndostatočne aktuálnu koncepciu dovolania a samotnú podstatu prípustnosti dovolania\nzaloženého na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP. Takýto prístup môže\nneprimerane reštriktívne obmedziť prístup dovolateľov k vecnému prieskumu rozhodnutí\nodvolacích súdov z pohľadu zachovania procesných garancií a požiadaviek práva\nna spravodlivý proces. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré nespĺňa\npožiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je dôvodom prípustnosti dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP.\n29. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu\nprekonávajúce spomínaný právny názor: „Dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť,\nči konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý\ndôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nprijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo\ndôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.“ (z uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 105/2019, rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 54/2019,\nporov. IV. ÚS 198/2020).\n30. V posudzovanej veci však ústavný súd aj napriek výhradám k spomínanému\nprístupu najvyššieho súdu nezistil, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu označených práv sťažovateľa. Je to z dôvodu, že námietky, ktoré sťažovateľ\nformuloval v podanom dovolaní, posúdil dovolací súd materiálnym spôsobom, teda podľa\nich skutočného obsahu, konfrontoval ich so závermi všeobecných súdov, z čoho vyvodil,\nže sťažovateľom namietané nedostatky vo vykonanom dokazovaní nezakladajú prípustnosť\n12\n\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže súdmi ustálený skutkový stav veci plynúci\nz vykonaného dokazovania nie je neudržateľný.\n31. Je potrebné zdôrazniť aj to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti sformuloval aj\ntakú vecnú argumentáciu, ktorú neuviedol v podanom dovolaní. Ide konkrétne o argument\nspôsobu výkladu mandátnej zmluvy, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie a ani\nodvolací súd neprihliadli aj na prax zavedenú medzi stranami týkajúcu sa posudzovania\nsplnenia podmienok na vznik nároku na výplatu variabilnej odmeny. Ak sám sťažovateľ\ntento tvrdený nedostatok v odôvodení rozhodnutia nezahrnul do podaného dovolania,\nnajvyšší súd sa s touto otázkou objektívne nemohol vysporiadať. Sťažovateľ tým zároveň\nnevyčerpal riadne dostupný prostriedok nápravy, t. j. podanie dovolania, a preto v tejto časti\nústavný súd podanú ústavnú sťažnosť ani nemohol preskúmať.\n32. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa formulovanými\nv podanom dovolaní, spočívajúcimi v neprihliadnutí na ním konkrétne predložené dôkazy\nvysporiadal, najmä ak poukázal na tie závery súdov nižších inštancií, podľa ktorých bol\npre vec podstatným záver, že podmienky formulované mandátnou zmluvou v súvislosti\nso vznikom nároku na variabilnú odmenu mal sťažovateľ naplniť kumulatívne, a nie\npreukazovať, že vynakladal úsilie na ich napĺňanie. Z toho možno vyvodiť, že súdy nižších\nstupňov nevzali do úvahy dôkazy prekladané sťažovateľom preto, lebo nimi preukazoval\npredbežné spĺňanie cieľov podľa mandátnej zmluvy, čo pre vec nebolo kľúčové. K spornosti\nzáveru, či došlo alebo nedošlo k splneniu cieľov podľa mandátnej zmluvy, súdy nižších\ninštancií odôvodnili, z akých dôkazov vyvodili záver o ich nesplnení.\n33. V konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti nie je úlohou ústavného súdu\nposudzovať silu argumentov, ale spôsob, akým ich súdy posúdili. Tento spôsob musí\nnapĺňať účel ochrany základného práva na súdnu ochranu, čo znamená že musí byť\npreskúmateľný, a nie svojvoľný a arbitrárny. Zásah do základného práva na súdnu ochranu\nči práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len\nvtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol\nzjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu\n13\n\nvychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by\nnevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej\npozície ako druhá strana v konaní (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 194/2019 z 31. marca 2020, ako aj I. ÚS 350/08).\n34. V nadväznosti na dôvody formulované ústavným súdom v bodoch 30 až 33\nodôvodnenia tohto rozhodnutia dospel ústavný súd k záverom, že ústavnej sťažnosti\nnemožno vyhovieť. Aj napriek skutočnosti, že v čase prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nna ďalšie konanie neboli ústavným súdom zistené dôvody na jej odmietnutie podľa § 56\nods. 2 zákona o ústavnom súde, po následných vyjadreniach účastníkov konania\na po preskúmaní spisového materiálu k základnému konaniu vedenému pred všeobecnými\nsúdmi je možné konštatovať, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie v ich materiálnom zmysle.\n35. Vzhľadom na to, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovené nebolo, bolo\nbez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "podmienky konania", "dovolanie-dovolacie konanie", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "dokazovanie-uplatnenie dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:efa593aa-eaf9-4147-84ae-8f1e48bc93e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.198.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 198/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 198/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.198.2020.1"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "bc3be5b6-a459-45c8-8f7a-47a56ee524bb:26e0d1c2-4e33-4c96-9673-9c0f7ebeab90", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2607212774.1", "spisova_znacka": "4Cdo/194/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/194/2019 z 30. 3. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-03-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2607212774.1"}, {"guid": "c7aca06d-ec12-4ca4-a161-40c241e5d9e4:a0308d29-51e1-411f-b38d-d97d4c6a7551", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1213204547.1", "spisova_znacka": "4Cdo/54/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/54/2019 z 17. 10. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-10-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1213204547.1"}, {"guid": "5205e9cd-1b5e-4d2b-9d83-beb8ee7240cc:9fcbb998-beba-4c8e-8155-0726c9a28f3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1213202721.1", "spisova_znacka": "3Cob/319/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/319/2016 z 9. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1213202721.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6cc23ae8-3252-4f5e-8077-c96989d526fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.441.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 441/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 441/2026 z 19. 8. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.441.2026.1"}, {"guid": "ussr:8e81dcfd-c7c6-4514-be6a-dc5249686738", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.601.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 601/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 601/2023 z 21. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.601.2023.1"}, {"guid": "ussr:b8602d53-fc60-40ed-aee8-ffe0a2755a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1"}, {"guid": "ussr:a16fa7a8-441c-4f3d-960b-5a5beae41c18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.139.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 139/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/2022 z 15. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-15", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.139.2022.1"}, {"guid": "ussr:0d380934-76d9-434f-9cee-d96dccec71df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 644/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 644/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1"}]}