{"guid": "ussr:9a81d969-1f49-418e-938a-0bb1a9fd42db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 81/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 81/2020 z 18. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 18. novembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 81/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-11-18", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9a81d969-1f49-418e-938a-0bb1a9fd42db", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2020.2/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 81/2020-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava\nDuditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť spoločenstva Urbárski\nspolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, Trojičné námestie 185, Tvrdošín,\nIČO 17 057 302, a\n, zastúpených advokátkou Mgr. Tatianou Frištikovou, Murgašova 3, Košice,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 5 Co 189/2015 z 27. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 96/2018 zo 6. decembra 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva spoločenstva Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo\nTvrdošín a\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 Cdo 96/2018 zo 6. decembra 2018 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 96/2018\nzo 6. decembra 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý nahradiť spoločenstvu\n\nUrbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín a\n\ntrovy\n\nkonania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet\nadvokátky Mgr. Tatiany Frištikovej, Murgašova 3, Košice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nuznesením č. k. IV. ÚS 81/2020-26 z 13. marca 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť spoločenstva Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, Trojičné\nnámestie 185, Tvrdošín, IČO 17 057 302 (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a\n(ďalej aj „sťažovateľ\nv 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu\n2\n\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 189/2015 z 27. októbra 2015 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 96/2018 zo 6. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu“). Ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 15. marca\n2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade (pôvodne\nako jediný žalobca) sa žalobou podanou 14. januára 1995 na Okresnom súde Námestovo\n(ďalej len „okresný súd“) domáhal „vypratania pozemku“. V priebehu konania pristúpil\nna stranu žalobcu sťažovateľ v 2. rade. Okresný súd po zdĺhavom súdnom konaní žalobu\nsťažovateľov zamietol rozsudkom sp. zn. 5 C 37/2008 z 12. januára 2015 z dôvodu\nnedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľov na podanie žaloby.\n3. Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom namietali\nnesprávne právne posúdenie veci, a to aj s odvolaním sa na závery ústavného súdu\nvyslovené v náleze sp. zn. III. ÚS 194/2012 z 2. júla 2013, ktorý sa týkal ich obdobného\nsporu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne\nsprávny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré\nnajvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol ako neprípustné.\n4. V ústavnej sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základného práva\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo tým, že „krajský súd bezvýhradným osvojením\nsi právnych záverov okresného súdu akceptoval arbitrárne právne závery o nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľov ako žalobcov, ktoré sú prejavom\nneakceptovateľného prílišného právneho formalizmu, tvrdosti súdu a mechanickým\nvýkladom zákonnej úpravy bez zohľadnenia historických súvislostí pri posudzovaní otázky\nvecnej legitimácie v konaní a vo svojej podstate znamenajú odopretie spravodlivosti\nvo vzťahu k sťažovateľom pri uplatňovaní nároku na vypratanie predmetných pozemkov“\n(podľa sťažovateľov išlo o formalistickú a izolovanú aplikáciu § 9 ods. 2 zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 2/1958 Sb. n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne\n\n3\n\nužívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov, podľa\nktorého vlastníctvo zrušeného útvaru prechádza na jeho členov, pozn.).\n5. Krajský súd podľa názoru sťažovateľov nevzal do úvahy ani skutočnosť,\nže „problematika vlastníckych vzťahov k pozemku, ktorého vypratania sa sťažovatelia\ndomáhali v tomto konaní, úzko súvisí s procesom reštitúcií a obnovy činnosti pozemkových\nspoločenstiev po r. 1989“. Toto reštitučné konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené,\nale podľa sťažovateľov „jeho čiastkové výsledky preukazujú, že predmetné pozemky nemali\nbyť predmetom vydania postupom podľa § 6 zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko vlastnícke\nprávo k nim podľa zákona SNR č. 2/1958 Sb. n. SNR nikdy neprešlo na štát ani inú\nprávnickú osobu, ale mali byť riešené postupom o zániku niektorých užívacích práv podľa\n§ 22 a 22a zákona č. 229/1993 Zb.“.\nSťažovatelia poukázali tiež na to, že reálne uplatnenie vlastníckych práv k tomuto\nmajetku bolo a je komplikované, poznačené dlhým obdobím znemožnenia fungovania\npozemkových spoločenstiev a chaosom v pozemkovej evidencii, čo však nemožno pričítať\nna ťarchu vlastníkov týchto pozemkov, keďže v prvom rade zodpovedným za tento stav je\nštát, ktorý aj v zmysle reštitučných zákonov prevzal na seba pozitívny záväzok tento stav\nvyriešiť a pozemky vrátiť do užívania ich skutočným vlastníkom.\n6. K porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces došlo podľa názoru sťažovateľov aj tým, že „krajský súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil nedostatočne a ústavne neakceptovateľným spôsobom, keďže sa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie, že sa v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením rozsudku okresného súdu a žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s odvolacími\nnámietkami sťažovateľov, ktoré boli pre posúdenie správnosti rozhodnutia okresného súdu\nrozhodujúce“.\n7. Sťažovatelia tiež vnímajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok\na práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že odmietnutie ochrany zo strany\nvšeobecných súdov im znemožňuje vykonávať ich vlastnícke oprávnenie (užívať predmet\n\n4\n\nsvojho vlastníctva),\n\nkeďže inkriminovaný pozemok doteraz užíva tretia osoba\n\nbez akéhokoľvek právneho titulu.\n8. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd ani krajský súd sa v odôvodnení svojich\nrozhodnutí vôbec nevysporiadali s právoplatným nálezom ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 194/2012 z 2. júla 2013, ktorý bol vydaný v obdobnej právnej veci za účasti tých\nistých sťažovateľov, keď žiadnym spôsobom nevysvetlili dôvody, pre ktoré by sa závery\ntohto rozhodnutia ústavného súdu nemali uplatňovať v prejednávanej veci, čo je v rozpore\ns princípom právnej istoty, keďže diametrálne odlišné závery všeobecného súdu o tej istej\nprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno\nobjektívne a rozumne odôvodniť, sú ústavne neudržateľné.\n9. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovatelia namietajú,\nže nesprávnym posúdením prípustnosti dovolania rozhodol o jeho odmietnutí napriek tomu,\nže dovolanie bolo prípustné, v dôsledku čoho sa najvyšší súd vecou meritórne vôbec\nnezaoberal a odmietol tak poskytnúť právnu ochranu nároku uplatnenému sťažovateľmi.\nSťažovatelia zastávajú názor, že prípustnosť ich dovolania bola založená jednak na základe\n§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre nepreskúmateľnosť\nrozsudku krajského súdu, ako aj na základe § 238 ods. 2 OSP z dôvodu, že závery\nnajvyššieho súdu vyslovené v jeho predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí sp. zn.\n4 Cdo 47/2001 z 28. novembra 2001 neboli v ďalšom konaní rešpektované. Sťažovatelia\nzastávajú názor, že s ohľadom na už uvedené zásadné nedostatky odôvodnenia bol\nnapadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný, keďže neobsahoval vôbec žiadne\nodôvodnenie vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania.\n10. Sťažovatelia ďalej vytýkajú dovolaciemu súdu jeho konštatovanie, že súdy\nv ďalšom konaní rešpektovali závery vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 47/2001\nz 28. novembra 2001, čo podľa názoru sťažovateľov nezodpovedá skutočnosti. Z rozsudku\nokresného súdu č. k. 5 C 37/2008-626 z 12. januára 2015 je zrejmé, že jediným úkonom,\nktorý okresný súd v zmysle záverov najvyššieho súdu uskutočnil, bolo odstránenie\nnedostatku riadneho označenia nehnuteľnosti, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal\n\n5\n\ns jej identifikáciou tak, ako mu to bolo uložené najvyšším súdom (ustálenie druhu pozemku,\nvlastníckych a užívateľských vzťahov k nemu), ani s okolnosťou vzniku Jednotného\nroľníckeho družstva v Tvrdošíne, a to napriek tomu, že išlo o rozhodujúce skutočnosti\npre rozhodnutie vo veci, keď je po podrobnom preštudovaní rozsudku jasné, že okresný súd\ntieto okolnosti vôbec neskúmal, ale svoje závery vyslovil len na základe hypotetických úvah\nbez toho, aby po riadnom preskúmaní veci vyslovil svoje vlastné závery.\n11. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa v 1. rade Urbárski spolumajitelia, pozemkové\nspoločenstvo Tvrdošín a sťažovateľa v 2. rade\n\nna súdnu ochranu\n\na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa\nv 1. rade Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín a sťažovateľa v 2. rade\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na základné právo sťažovateľa v 1. rade Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo\nTvrdošín a sťažovateľa v 2. rade\n\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n5 Co 189/2015 z 27.10.2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Cdo 96/2018 zo 6.12. 2018 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 96/2018 zo dňa\n6.12.2018 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/189/2015-681 zo dňa 27.10.2015\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť\nsťažovateľom trovy konania vo výške 509,60 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu k rukám jeho právnej zástupkyne.“\nII.\nVyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a replika sťažovateľov\n12. K ústavnej sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním\nz 2. apríla 2020. Jeho prílohou bolo vyjadrenie predsedu senátu/sudcu spravodajcu\n\n6\n\nJUDr. Miroslava Jamricha, ktoré je možné považovať za vyjadrenie krajského súdu\na v ktorom bola zdôraznená zhoda v právnom názore súdu prvej inštancie, krajského súdu aj\nnajvyššieho súdu a ďalej bolo uvedené: „Pokiaľ sťažovatelia vytýkajú Krajskému súdu\nv Žiline procesné pochybenia, resp. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, s týmto\nodvolací súd nesúhlasí, pretože takéto pochybenie nezistil ani Najvyšší súd SR ako súd\ndovolací, čo vyplýva z uznesenia NS SR zo dňa 06.12.2018 sp. zn. 4Cdo 96/2018, pretože\ninak by bol zrejme dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (zrejme aj súdu prvej\ninštancie), ak by bola prípustnosť dovolania založená na základe § 237 písm. f), resp. na\nzáklade § 238 ods. 2 v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku.“ Na záver\nvyjadrenia predseda senátu uviedol, že v uvedenom spore išlo o veľmi náročnú\nproblematiku po stránke právnej aj skutkovej. Predsedníčka krajského súdu súhlasila s tým,\naby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n13. Najvyšší súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti podaním sudcu JUDr. Petra Szaba\nvykonávajúceho neodkladné úkony predsedu najvyššieho súdu podľa § 43 ods. 3 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov z 27. apríla 2020, v ktorom zhrnul obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu a uviedol: „Skutočnosť, že sťažovatelia vyjadrujú nespokojnosť s rozhodnutím\nnajvyššieho súdu nepostačuje na to, aby Ústavný súd vyhovel ich sťažnosti. Právo na\nspravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru)\nneznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda\naby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.\nZ opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za\nporušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať\nzákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležíte zdôvodnený, ústavný súd nemá\ndôvod doň zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra\n2008, III. ÚS 267/08).“ V závere uviedol, že najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom\npredmetnej ústavnej sťažnosti ponecháva rozhodnutie o nej na úvahe ústavného súdu\na súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n\n7\n\n14.1 Na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu reagovali sťažovatelia\nreplikou z 25. mája 2020, v ktorej skonštatovali, že ani jeden zo súdov sa žiadnym\nspôsobom nevyjadril k podstate ústavnej sťažnosti, ale vo svojich vyjadreniach sa obmedzili\nlen na všeobecné formulácie a argumenty bez toho, aby zaujali konkrétne stanovisko\nk jednotlivým konkrétnym námietkam sťažovateľov.\n14.2 Sťažovatelia tiež namietli: „Právna či skutková náročnosť problematiky však\nnemôže byť ospravedlňujúcim dôvodom vo vzťahu k nekritickému akceptovaniu ústavne\nneudržateľných právnych záverov krajským súdom v rámci odvolacieho konania, ale naopak\npráva táto okolnosť mala viesť krajský súd k väčšej obozretnosti a k zabezpečeniu riadneho\npreskúmania záverov okresného súdu v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľov, k čomu\nvšak v danom prípade nedošlo.“\n14.3 Sťažovatelia ďalej uviedli, že „sú si vedomí možnosti vyhotovenia skráteného\nodôvodnenia odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 387 ods. 2 CSP),\navšak ani toto ustanovenie nemožno aplikovať mechanicky ani z neho vyvodiť, že\nvo všetkých prípadoch, v ktorých sa odvolací súd stotožní s argumentmi prvostupňového\nsúdu, vôbec nemusí uvádzať vlastné argumenty a dôvody, pretože aj pri aplikácii ust. 219\nods. 2 OSP musia byť zohľadnené požiadavky vyplývajúce z práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako to vyplýva\naj so súdnej judikatúry.“.\n14.4 Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovatelia trvajú\nna tom, že v dôsledku nesprávneho posúdenia prípustnosti dovolania najvyšší súd odmietol\ndovolanie napriek tomu, že bolo prípustné, čoho následkom bolo, že sa vecou meritórne\nvôbec nezaoberal a odmietol tak poskytnúť právnu ochranu nároku uplatnenému\nsťažovateľmi. S ohľadom na zjavnú nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu malo byť\ndovolanie sťažovateľov meritórne prejednané, k čomu však nedošlo. Sťažovatelia zotrvali\nna podanej ústavnej sťažnosti a ústavnému súdu navrhli, aby rozhodol v súlade s ňou.\nSťažovatelia ďalej oznámili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a uplatnili si\nnáhradu trov konania spolu v celkovej výške 785,72 € za 3 úkony právnej pomoci\npri zastupovaní dvoch osôb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti\nv sume po 245 €, podanie vyjadrenia z 25. mája 2020 v sume po 265,50 €, dvakrát režijný\npaušál v sume 9,80 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 €).\n8\n\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil vo veci od ústneho\npojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nIII.\nRelevantná právna úprava\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je od 1. marca\n2019 zákon o ústavnom súde.\n19. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n9\n\n21.1 Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia\nodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\n21.2 Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať\npred súdom.\n21.3 Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného\nv tejto veci.\n21.4 Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n21.5 Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa\nnavrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako\nvec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n22. Podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dovolací\nsúd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie\nprípustné.\n23.1 Podľa § 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z.\no pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 181/1995\nZ. z.“) sa pozemkovým spoločenstvom rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov\npodielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave\nprávnych pomerov majetku bývalých urbaristov (urbárnikov), komposesorátov a podobných\nprávnych útvarov, ktoré sa vydali podľa osobitných právnych predpisov a boli obnovené\nku dňu účinnosti tohto zákona.\n\n10\n\n23.2 Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z. z. spoločenstvá fyzických osôb, ktoré\ndoteraz vznikli a boli založené podľa osobitných predpisov, sa považujú za spoločenstvá\nzaložené podľa tohto zákona.\n24.1 Podľa § 2 písm. a) zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách\nv znení neskorších predpisov [v znení účinnom do 30. júna 2018 (ďalej len „zákon\nč. 97/2013 Z. z.“)] sa spoločenstvom rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov\npodielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali osobitné predpisy a ktoré vzniklo\npodľa osobitných predpisov.\n24.2 Podľa § 3 zákona č. 97/2013 Z. z. spoločenstvo podľa tohto zákona je právnická\nosoba.\n24.3 Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z. výbor koná za členov spoločenstva\nokrem členov spoločenstva podľa § 10 ods. 1 a 2 pred súdmi a orgánmi verejnej správy\nvo veciach podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných\nnehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich\nz ich vlastníctva, alebo ich môže zastupovať vo veciach nadobúdania vlastníctva k sporným\nnehnuteľnostiam, ktoré sa majú stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti.\n24.4 Podľa § 9 ods. 1 prvej vety zákona č. 97/2013 Z. z. členmi spoločenstva podľa\n§ 2 ods. 1 písm. a) až c) sú všetci vlastníci podielov spoločnej nehnuteľnosti.\n24.5 Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. spoločenstvo na účely podnikania\nna spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich\nspoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z vlastníctva k nim\na) vykonáva poľnohospodársku prvovýrobu a s ňou súvisiace spracovanie alebo\núpravu poľnohospodárskych produktov,\nb) hospodári v lesoch a na vodných plochách.\n24.6 Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 97/2013 Z. z. spoločenstvo môže vykonávať aj inú\npodnikateľskú činnosť podľa osobitných predpisov.\n24.7 Podľa § 20 zákona č. 97/2013 Z. z. podiel člena spoločenstva na zisku a majetku\nurčenom na rozdelenie medzi členov spoločenstva sa určí podľa pomeru účasti člena\nspoločenstva na výkone práv a povinností, ak zo zmluvy o spoločenstve, stanov alebo\nz rozhodnutia zhromaždenia nevyplýva niečo iné.\n11\n\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIV.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľov napadnutým rozhodnutím\nkrajského súdu\n25. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov\nje ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)\na právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Namietané porušenie niektorého zo základných\npráv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie\no nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08). Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n26. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci\nvychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj\nústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je\ndaná právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv\nalebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\npre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).\n27. Sťažovatelia sa obrátili s námietkami chybného právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom najprv na najvyšší súd v nimi podanom dovolaní, čo je podmienkou\nprípustnosti ústavnej sťažnosti (bol uplatnený skôr dostupný a účinný právny prostriedok na\n12\n\nochranu základného práva). Takáto postupnosť však zároveň vzhľadom na subsidiaritu\nprávomoci vylučuje možnosť ústavného súdu preskúmavať (po rozhodnutí dovolacieho\nsúdu) z rovnakých dôvodov opakovane rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedený záver platí,\naj keď senát ústavného súdu prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nV danom prípade absentuje právomoc ústavného súdu – najvyšší súd ako dovolací súd je\nv tomto prípade „iným súdom“, ktorý poskytuje ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nprednostne pred ústavným súdom. Tento záver je plne aplikovateľný na meritórne\nposudzovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu\na jeho následkom je nevyhovenie ústavnej sťažnosti v rozsahu vymedzenom vo výroku 4\ntohto nálezu.\n28. Ústavný súd má následne právomoc preskúmať na podklade ústavnej sťažnosti\nrozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z toho hľadiska, či nevybočil\npri posudzovaní prípustnosti dovolania z ústavných medzí. Keď takéto pochybenie zistí,\nmôže zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v takto opätovne vyvolanom dovolacom\nkonaní posúdi prípustnosť dovolania ústavne súladným spôsobom, v dôsledku čoho môže\npristúpiť aj k jeho vecnému posúdeniu. Aj ďalšie rozhodnutie dovolacieho súdu je potom\nnapadnuteľné ústavnou sťažnosťou.\nIV.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľov napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu\n29. Podstata sťažnostných námietok proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho\nsúdu spočíva v tom, že najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľov nesprávne posúdiť\ndovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako neprípustné, a to\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ako aj podľa § 238 ods. 2 OSP. Sťažovatelia v tom vidia\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.\nNajvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania tým, že v danom prípade prípustnosť\n\n13\n\ndovolania nemožno vyvodiť z § 237 ods. 1 písm. f) OSP a v dovolacom konaní neboli\nzistené ani dôvody jeho prípustnosti podľa § 238 ods. 2 OSP.\n30. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh dospel ústavný súd k záveru,\nže sťažnostné námietky sťažovateľov sú dôvodné v časti nesprávneho vecného posúdenia\nprípustnosti ich dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP.\n31. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh, konštatuje, že súd\nprvej inštancie zamietol žalobu podanú sťažovateľmi z dôvodu nedostatku ich aktívnej\nvecnej legitimácie, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.\nSťažovatelia aj v odvolacích námietkach pomerne rozsiahlo argumentovali na podporu\nzáveru o existencii ich aktívnej vecnej legitimácie založenej najmä na právnom nástupníctve\nsťažovateľa v 1. rade po pôvodnom útvare Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta\nTvrdošín (ďalej len „útvar“), ale tiež na právnom postavení sťažovateľa v 2. rade ako\npredsedu výboru – člena sťažovateľa v 1. rade – a teda aj vlastníka pozemkov, vypratanie\nktorých bolo predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Sťažovatelia v tejto súvislosti\npoukázali tiež na potrebu aplikácie ustanovení zákona č. 97/2013 Z. z. Tieto argumenty\npodporili právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn. III. ÚS 194/2012,\nv ktorom ústavný súd vyčerpávajúco a podrobne zanalyzoval genézu vzniku sťažovateľa\nv 1. rade a jednoznačne uzavrel, že sťažovateľ v 1. rade je skutočne právnym nástupcom\npôvodného útvaru. Ústavný súd hodnotí tieto odvolacie námietky sťažovateľov ako zásadné\npre posúdenie a vyriešenie otázky (ne)existencie ich aktívnej vecnej legitimácie. Krajský\nsúd však na tieto ich argumenty vôbec nereagoval a namiesto toho v podstate doslova\nskopíroval odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ku ktorému doplnil len stručné\nkonštatovania, že sa s ním a s jeho odôvodnením stotožňuje, a preto postupuje podľa § 219\nods. 1 a 2 OSP, v čom sťažovatelia vidia porušenie ich právnej istoty, ktorej súčasťou je aj\npredvídateľnosť súdnych rozhodnutí.\n32. Sťažovatelia v dovolaní namietali uvedené pochybenia krajského súdu, ktorý\npodľa ich názoru vôbec nereagoval na zásadné argumenty vo vzťahu k ich aktívnej vecnej\n14\n\nlegitimácii, a na týchto dôvodoch sťažovatelia zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237\npísm. f) OSP. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené podstatné argumenty sťažovateľov\nostali bez adekvátnej reakcie nielen zo strany krajského súdu, ale tento nedostatok\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu následne bol vytýkaný aj v dovolaní a najvyšším\nsúdom bol vyhodnotený tak, že nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Tento záver v okolnostiach posudzovanej veci nie je zlučiteľný s ústavnoprávnymi\nkritériami kladenými na rozhodovanie dovolacieho súdu.\n33. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne\nprincíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným\nkomponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež\npožiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala\nrovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa\nporovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom.\nTáto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m.\nIV. ÚS 265/09-45).\n34. Ústavný súd vníma so značným znepokojením, ak všeobecné súdy vo svojej\nrozhodovacej činnosti bez náležitého (alebo dokonca bez akéhokoľvek) zdôvodnenia poprú\nalebo opomenú právny názor ústavného súdu vyslovený vo vzťahu k právnemu riešeniu\nkonkrétneho skutkového stavu, ktorý je identický so skutkovým stavom a s ním\nspojenou právnou otázkou posudzovanými v inom konaní pred všeobecnými súdmi;\nv posudzovanom prípade navyše išlo o rozhodnutie ústavného súdu týkajúce sa priamo\nsporu sťažovateľov, nie o rozhodnutie v inej obdobnej veci. Postup všeobecných súdov je\nzarážajúci o to viac, že sťažovatelia pred všeobecnými súdmi opakovane a na viacerých\ninštanciách argumentovali právnym názorom ústavného súdu vysloveným v konkrétnom\nrozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu, takýto postup všeobecných súdov popiera princíp\nlegitímnych očakávaní, ktorý je imanentným prvkom princípu právnej istoty.\n35. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa uplatneného dovolacieho dôvodu\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP najvyšší súd odôvodnil jeho odmietnutie tým,\n15\n\nže «Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Na rokovaní\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo\nprijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto\nstanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj\nv preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie\ndruhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa\nvýlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec\nžiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak\nzásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku\n2003)».\n36. Ústavný súd, naopak, zastáva názor, že práve v posudzovanej veci bolo plne\nna mieste uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod R 2/2016. Absenciu vyčerpávajúcej odpovede na sťažovateľmi\nriadne uplatnený a pre vec rozhodujúci podstatný argument týkajúci sa ich aktívnej\nlegitimácie v spore vrátane úplného prehliadnutia s vecou priamo súvisiaceho rozhodnutia\nústavného súdu nemôže ústavný súd vnímať inak ako elementárnu vadu, ktorá zakladá\nzmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n37. Ak v kontexte okolností daného prípadu najvyšší súd odmietol dovolanie\nsťažovateľov ako neprípustné podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ústavný súd tu identifikoval\nporušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n16\n\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu.\n38. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy\nvykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00).\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v rámci ktorej bola posudzovaná otázka\nporušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vyplýva,\nže „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane\npohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich\nzhmotnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci PINE VALLEY\nDEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko\nz 20. 11. 1995).\n39. Ústavný súd je toho názoru, že v danej veci je konštatované porušenie\nzákladného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru úzko spojené s majetkovými\nnárokmi sťažovateľov. Pokiaľ ide o sťažovateľa v 1. rade, tento je podľa jeho tvrdení\nvlastníkom pozemkov, ktorých vydanie je predmetom konania pred všeobecnými súdmi,\nalebo je minimálne oprávneným obhospodarovateľom a užívateľom týchto pozemkov\noprávneným vykonávať na pozemkoch aj činnosť s cieľom dosahovania majetkového\nprospechu (pozri napr. § 19 zákona č. 97/2013 Z. z.). Sťažovateľ v 2. rade je zas členom\nsťažovateľa v 1. rade, ktorý sa podieľa na zisku a majetku určenom na rozdelenie medzi\nčlenov sťažovateľa v 1. rade podľa § 20 zákona č. 97/2013 Z. z.\n40. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom sa\nsťažovatelia domáhali vypratania pozemkov neoprávnene užívaných tretími osobami\na vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie týchto pozemkov tretími\nosobami s tým, že strany tvrdili svoje vlastnícke aj užívacie právo k týmto pozemkom.\nPredmetné konanie sa teda bezprostredne týka majetkovej sféry sťažovateľov. Vzhľadom\n17\n\nna uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\ndošlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu.\n41. Sťažovatelia založili svoju ústavnú sťažnosť aj na nespokojnosti s tým, ako sa\nnajvyšší súd vysporiadal s tvrdenými dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2\nOSP, ktoré videli v tom, že závery najvyššieho súdu vyslovené v predchádzajúcom\nkasačnom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 47/2001 z 28. novembra 2001 neboli v ďalšom konaní\nrešpektované. Najvyšší súd vo vzťahu k tomuto dôvodu prípustnosti dovolania uviedol: „...\nsúdy nižších inštancií uvedené závery predchádzajúceho rozsudku dovolacieho súdu\nrešpektovali. Po vrátení veci, súd prvej inštancie začal vykonávať procesné úkony, aby\nodstránil nedostatok riadneho označenia nehnuteľností, ktorých vypratanie bolo predmetom\nkonania. Následne sa zaoberal právnym posúdením vecí v intenciách vyššie uvedených\nzáverov zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu, pričom otázku vlastníckych vzťahov\nposudzoval s prihliadnutím k upresnenej špecifikácii vypratávaných nehnuteľností.\nDôsledne sa zaoberal posúdením, o aký druh nehnuteľností ide, či pasienky, alebo lesné\npozemky a vyhodnocoval vznik, trvanie, ako aj zánik vlastníckych vzťahov k týmto\nnehnuteľnostiam. Keďže najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku nemohol\nvzhľadom na neurčitosť označených nehnuteľností zaujať konečný záver ohľadne vlastníctva\nk týmto nehnuteľnostiam, upriamil pozornosť súdov nižších inštancií na právnu úpravu,\nktorú treba aplikovať v prípade, že sa jedná o nehnuteľnosti bývalých urbarialistov\nv závislosti od toho, o aký druh nehnuteľností pôjde. Súdy nižších inštancií potom správne\nz hľadiska týchto právnych predpisov posudzovali dôvodnosť uplatneného nároku. Dospeli\nk záveru, že sporné nehnuteľnosti mali charakter lesných pozemkov a na základe toho,\npotom vlastnícke vzťahy k ním hodnotili v zmysle zákona č. 2/1958 Sb.n. SNR a posudzovali\nžalobcami tvrdené právne nástupníctvo po pôvodných pozemnoknižných vlastníkov. Na\nzáklade zisteného skutkového stavu, vo svetle právnych predpisov, na ktoré ich odkázal\nnajvyšší súd konštatovali nedôvodnosť uplatneného nároku. Vychádzajúc z týchto\nskutočností najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom\nrozsudku neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v jeho\nskoršom rozhodnutí.“\n18\n\n42. Podľa názoru ústavného súdu skutočne súd prvej inštancie aj krajský súd\nrešpektovali závery predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 47/2001\nz 28. novembra 2001. V odôvodneniach rozsudkov sa oba konajúce súdy vysporiadali aj\nso zápisom PKN týkajúcim sa poznámky obhospodarovania aj parcely č. 6895/a na základe\nrozhodnutia ONV. Rovnako v odvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj\nv napadnutom rozsudku krajského súdu boli identifikované a špecifikované nové parcely\npochádzajúce z bývalej parcely č. 6895a zapísanej v pozemno-knižnom protokole č. 287\npodľa nových údajov na základe geometrického plánu\n\nč. 33/2005a\n\nznaleckého posudku (a to vrátane čísla, rozlohy a druhu).\n43. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú\nsťažnostnú námietku sťažovateľov, ktorou namietali nesprávnosť záverov najvyššieho súdu\no neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP. To ale nemá vplyv na výrok\nrozhodnutia ústavného súdu vo veci samej (body 1 a 2 výrokovej časti nálezu).\nV.\nZhrnutie\nV.A K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu\n44.1 Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n44.2 V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré\nustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva\na slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné\npráva a slobody sťažovateľa.\n19\n\n44.3 Z dôvodov uvedených v časti IV.B tohto nálezu ústavný súd vyslovil porušenie\nzákladného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva sťažovateľov\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a v dôsledku toho\nzrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom\nkonaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto\nnáleze (§ 134 ods. 1 druhá veta zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný\nrozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré\nje vykonateľné jeho doručením (§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku\nnálezu).\nV.B K bodu 3 výrokovej časti nálezu\n45.1 Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\nSťažovatelia požadovali náhradu trov právneho zastúpenia, a to vo výške 785,72 €, a pritom\nv konaní pred ústavným súdom uspeli vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu\nako finálneho článku ústavnou sťažnosťou v súhrne napádanej rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov.\n45.2 Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré\npozostávajú z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 a jeden\núkon právnej služby vykonaný v roku 2020, a to z prevzatia a prípravy zastupovania\na z písomného podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v roku 2019 a zaslania\npísomného vyjadrenia z 25. mája 2020 k písomnému vyjadreniu najvyššieho súdu\na písomnému vyjadreniu krajského súdu v roku 2020. Vychádzal pritom z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších prepisov (ďalej len\n„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky je odmena advokáta\n(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom pri zastupovaní dvoch osôb za jeden úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2019 šestina z výpočtového základu zo sumy 980 €, ktorá\n20\n\nje znížená o 50% ak ide o zastupovanie dvoch alebo viacerých osôb. To predstavuje za\njeden úkon právnej služby za zastupovanie dvoch sťažovateľov odmenu v sume 163,33 €,\na k nej treba pripočítať režijný paušál vo výške 9,80 € a zároveň za jeden úkon právnej\nslužby vykonaný v roku 2020 šestina z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo činí pri\nzastupovaní dvoch sťažovateľov za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 177 €,\na k nej treba pripočítať režijný paušál vo výške 10,62 €, čo činí za 2 úkony právnej služby\nv roku 2019 a 1 úkon právnej služby v roku 2020 celkovú súhrnnú sumu trov právneho\nzastúpenia vo výške 533,88 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je\nuvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je\nnajvyšší súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 263 ods. 1 CSP)\nv lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nV.C K bodu 4 výrokovej časti nálezu\n46. Z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie ústavnej\nsťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd v tejto časti nevyhovel\nprijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľov.\n47. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. novembra 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "legitimácia-vecná", "právna istota"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/96/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1f08c048-e24c-4e38-9000-c8aa95065dc4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2012 z 2. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-02", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f08c048-e24c-4e38-9000-c8aa95065dc4"}, {"guid": "ussr:69d914de-6619-4c96-9ff9-7ee43a145f0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 265/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 265/09 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69d914de-6619-4c96-9ff9-7ee43a145f0e"}, {"guid": "ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 311/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998"}, {"guid": "ussr:a3e9662b-a8e4-428c-9a66-43eacce02a07", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 267/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 267/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3e9662b-a8e4-428c-9a66-43eacce02a07"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}, {"guid": "55922257-8b85-469d-9494-ec07369f4af2:79d6ab21-800a-4738-9701-466828fcce8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5808899563.1", "spisova_znacka": "4Cdo/96/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/96/2018 z 5. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5808899563.1"}, {"guid": "c890b13f-3b3d-4be7-8e71-ee840fb6dbbc:f802654f-df81-4f02-9b03-deeac7d48a21", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5808899563.2", "spisova_znacka": "5Co/189/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/189/2015 z 26. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5808899563.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:13743b1c-af4a-4c17-a713-bcbeae779d2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.653.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 653/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 653/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.653.2023.1"}, {"guid": "49b00760-f2c5-4f7e-8f4a-138face18dd7:fe810b9e-39ff-4c2c-a400-708acc346f44", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5808899563.1", "spisova_znacka": "4Cdo/9/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/9/2021 z 24. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5808899563.1"}, {"guid": "dedda84f-7e7a-43e6-a968-db8493ba7d82:0b7fbe9f-11b4-4a59-b9a5-035658fd16b2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5821202297.4", "spisova_znacka": "7Co/152/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/152/2023 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5821202297.4"}, {"guid": "7ae6f7e3-048a-4272-9648-fed3fb3f8b18:52d832be-523e-4032-92fb-3fcfd0eea2c4", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5808899563.4", "spisova_znacka": "10Co/67/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/67/2021 z 26. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5808899563.4"}, {"guid": "1f0d1f58-dd7b-4e7b-8587-bd876850efda:331c3d41-eeeb-4e9e-9ed5-eb83689aace0", "ecli": "ECLI:SK:OSNO:2026:5825201873.3", "spisova_znacka": "15C/41/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Námestovo sp. zn. 15C/41/2025 z 6. 2. 2026", "sud": "Okresný súd Námestovo", "datum_vydania": "2026-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNO:2026:5825201873.3"}]}