{"guid": "ussr:1fe9505e-c179-45db-989d-b563d6b792ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.380.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 380/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 380/2018 z 30. 3. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. marca 2021, sp. zn. II. ÚS 380/2018, ECLI:SK:USSR:2021:2.US.380.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2021-03-30", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1fe9505e-c179-45db-989d-b563d6b792ce", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.380.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.380.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.380.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 380/2018-73\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nPetra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavných sťažnostiach sťažovateľky Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 7Cdo/194/2016 z 22. novembra 2017 v rozsahu jeho II. výroku a proti postupu\na uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/10/2018 z 28. novembra 2018 takto\nrozhodol:\nÚstavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. apríla 2018\n(ústavná sťažnosť pôvodne vedená na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 801/2018) domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7Cdo/194/2016\nz 22. novembra 2017, a to konkrétne jeho výrokom II, ktorým bol vo zvyšku zrušený rozsudok\nKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11Co/752/2015 z 1. júna 2016.\nSťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v rozsahu jeho II. výroku zrušiť a vec\nvrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n2. Ústavná sťažnosť sp. zn. Rvp 801/2018 (ďalej aj „prvá ústavná sťažnosť“) bola uznesením\nústavného súdu č. k. II. ÚS 380/2018 z 11. júla 2018 prijatá na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľka sa následne ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. februára 2019\n(ústavná sťažnosť pôvodne vedená na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 340/2019) domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením\nkrajského súdu č. k. 9Co/10/2018 z 28. novembra 2018. Sťažovateľka navrhuje napadnuté\nuznesenie krajského súdu zrušiť.\n4. Ústavná sťažnosť sp. zn. Rvp 340/2019 (ďalej aj „druhá ústavná sťažnosť“) bola uznesením\nústavného súdu č .k. II. ÚS 371/2019 z 28. novembra 2019 prijatá na ďalšie konanie.\n5. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 31/2019 z 18. decembra 2019 spojil na spoločné konanie\nsťažnosti vedené pod sp. zn. II. ÚS 380/2018 a sp. zn. II. ÚS 371/2019, ktoré je ďalej vedené\npod sp. zn. II. ÚS 380/2018.\n6. Z ústavných sťažností, napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pripojeného spisu\nOkresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37C/13/2018 (pôvodne vedeného\npod sp. zn. 37C/55/2014) a pripojeného zberného spisu krajského súdu sp. zn. 9Co/10/2018 vyplýva\nnasledovný stav veci:\n7. Žalobca\n(ďalej aj „žalobca“) sa žalobou doručenou 9. mája 2013 domáhal\nvoči sťažovateľke náhrady škody vo výške 1 803,61 eur (pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia\nvynaložených žalobcom v trestnom konaní) a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2 000 000 eur.\nExistenciu predmetných nárokov žalobca vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), resp. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom\n(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) na tom skutkovom základe, že voči žalobcovi bolo vedené\ntrestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.\nŽalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru\nTrnava ČVS: OUV-415/TT-99 z 9. septembra 1999. Uznesením okresného súdu č. k. Tpr 121/99\nzo 14. septembra 1999 bol žalobca vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený na slobodu uznesením\nOkresnej prokuratúry Trnava č. k. Pv 897/99-85 z 9. decembra 1999, väzba trvala 88 dní. Trestné\nkonanie skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, a to rozsudkom Okresného súdu Piešťany\nč. k. 1T/74/2009 z 3. mája 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. mája 2010. K vzniku\nžalobcových nárokov malo dôjsť v dôsledku začatia a vedenia trestného stíhania proti žalobcovi,\nktoré neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu, a vzatia žalobcu do väzby na 88 dní v trestnom\nkonaní, ktoré skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby. Žalobca v žalobe\npre prípad, že vec neposúdi podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale podľa skoršieho zákona\nč. 58/1969 Zb., ktorý nepozná (na rozdiel od nového zákona č. 514/2003 Z. z.) pojem náhrada\nnemajetkovej ujmy, okrem iného poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky\n(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, sp. zn. 6Cdo/185/2011),\nz ktorých má vyplývať, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s obmedzením osobnej\nslobody treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 dohovoru, i keď nárok na odškodnenie\nväzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., v prípade neoprávneného obmedzovania\nna osobnej slobode nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy vyplýva z čl. 5 ods. 5 dohovoru,\nvnútroštátna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. je z hľadiska obsahu nároku\nna náhradu škody užšia, než aká vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“), a preto je potrebné priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 dohovoru, a podľa\nktorých trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované\n\n2\n\nv rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej\nškody i vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobných práv.\n8. Okresný súd rozsudkom č. k. 37C/55/2014 z 28. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 10,20 eur.\nDôvodom zamietnutia žaloby bolo vyhodnotenie sťažovateľkou vznesenej námietky premlčania\nžalobcových nárokov ako dôvodnej. Okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval,\nže vec posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. vzhľadom na čas vydania nezákonného rozhodnutia\n(uznesenie o vznesení obvinenia z 9. septembra 1999, uznesenie o vzatí do väzby\nzo 14. septembra 1999, ktoré boli doručené žalobcovi najneskôr 13. septembra 1999) a znenie\nprechodných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969\nZb. upravujúceho premlčanie, okresný súd konštatoval, že žalobcovi bolo uznesenie o vznesení\nobvinenia v spojitosti s uznesením o vzatí do väzby doručené najneskôr 13. septembra 1999\na týmto dňom mu začala plynúť objektívna 10-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula\n13. septembra 2009 (teda pred podaním žaloby, ktorá bola okresnému súdu doručená 9. mája 2013),\npričom neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na beh a trvanie objektívnej premlčacej\ndoby v tom zmysle, že by sa jej plynutie prerušilo alebo že by spočívalo. Objektívna premlčacia\ndoba je poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú nemožno prekročiť.\nIný, rozširujúci, podľa žalobcu „právne konformný“ výklad by mal za následok neodôvodnené\npredĺženie objektívnej premlčacej doby, čo je v rozpore so znením a duchom zákona. Vo vzťahu\nk náhrade škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe okresný súd aplikoval § 23 zákona č. 58/1969 Zb.\nzakotvujúci ročnú premlčaciu dobu plynúcu od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia,\nteda v tomto prípade od 26. mája 2010, keď nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok\nOkresného súdu Piešťany č. k. 1T/74/2009 z 3. mája 2010. Premlčacia doba tak uplynula\n26. mája 2011, čiže pred podaním žaloby. Za stavu, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy a na náhradu škody na súde až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby\nod vznesenia obvinenia a po uplynutí jednoročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozsudku,\nktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho nároky sú premlčané a v dôsledku vznesenia námietky\npremlčania sťažovateľkou súd nemohol jeho žalobe vyhovieť.\n9. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nrozsudkom č. k. 11Co/752/2015 z 1. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\ntak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal. Krajský súd vyhodnotil postup, ktorým okresný súd vec posúdil podľa zákona č. 58/1969\nZb., ako správny. Stotožnil sa tiež so záverom okresného súdu o oneskorenom uplatnení nárokov\nžalobcu, po uplynutí premlčacích dôb zakotvených v zákone č. 58/1969 Zb. Vo vzťahu k nároku\nodvíjajúcemu sa od uznesenia o vznesení obvinenia uviedol, že žalobcovi začala plynúť subjektívna\ntrojročná premlčacia doba od nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku,\nteda 26. mája 2010, a uplynula 26. mája 2013. Desaťročná objektívna premlčacia doba\npodľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. začala plynúť 13. septembra 1999 (keď bolo žalobcovi\ndoručené uznesenie o vznesení obvinenia) a uplynula 13. septembra 2009. Subjektívna premlčacia\ndoba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby. Keďže žalobca podal žalobu\n9. mája 2013, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, jeho nárok je premlčaný a v dôsledku\nvznesenia námietky premlčania sťažovateľkou mu nárok odvíjajúci sa od nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia nemožno priznať. K argumentu žalobcu o tom, že trestné stíhanie trvalo\n3\n\n10 rokov, uviedol, že predmetom konania nebol nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v trestnom konaní, takýto nárok nebol predmetom\nžaloby, hoci ide o samostatný nárok, ktorý môže byť titulom pre odškodnenie podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. Vo vzťahu k nároku odvíjajúcemu sa od uznesenia o vzatí do väzby konštatoval,\nže jednoročná premlčacia doba podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. začala plynúť od nadobudnutia\nprávoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, 26. mája 2010 a uplynula 26. mája 2011,\nteda pred podaním žaloby. Podľa krajského súdu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje\nsatisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, avšak jeho vyjadrenie peňažným\nekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré premlčaniu podlieha.\nPlynutie premlčacej doby sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý má vo vzťahu\nk Občianskemu zákonníku povahu lex specialis. Žalobcovi nič nebránilo uplatniť si na súde\nsvoj nárok na náhradu škody z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia a zároveň požiadať\no prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania. Krajský súd preto námietku\npremlčania vznesenú sťažovateľkou nevyhodnotil ako rozpornú s dobrými mravmi podľa § 3\nObčianskeho zákonníka.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) a podľa § 420 písm. f) CSP. Okrem iného namietal,\nže krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy (tak v súvislosti s nezákonným uznesením o vznesení obvinenia aj uznesením o vzatí\ndo väzby) neaplikoval premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu\nkrajský súd neaplikoval v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe čl. 5 ods. 1 a 5 dohovoru\na v dôsledku toho ani § 101 Občianskeho zákonníka vzťahujúci sa na nemajetkovú ujmu.\nZa nesprávny žalobca považoval aj výklad § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu\nk dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca krajskému súdu vytýkal, že sa nezaoberal\npodstatným odvolacím argumentom o aplikácii čl. 5 ods. 5 dohovoru, poukazujúc na rozhodovaciu\nčinnosť najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/177/2005, sp. zn. 6Cdo/185/2011), pričom je zrejmé,\nže krajský súd by potom posudzoval dĺžku premlčacej doby inak minimálne vo vzťahu k nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú výkonom väzby.\n11. Najvyšší súd uznesením č. k. 7Cdo/194/2016 z 22. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu“), a to výrokom I dovolanie žalobcu v časti náhrady škody odmietol, II. výrokom\nvo zvyšku rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pri posudzovaní\ndovolania postupoval podľa Civilného sporového poriadku s ohľadom na čas nadobudnutia\nprávoplatnosti rozsudku krajského súdu (po 1. júli 2016). Najvyšší súd vo vzťahu k náhrade škody\nreprezentovanej výdavkami žalobcu na trovy obhajoby v trestnom konaní konštatoval,\nže pokiaľ ide o odškodnenie podľa dohovoru v užšom slova zmysle (náhrada materiálnej škody),\nnie je vnútroštátna právna úprava s úpravou z dohovoru v kolízii, ale len upravuje podrobnejšie\npodmienky uplatnenia práva. Nárok žalobcu na náhradu škody ako materiálnej ujmy je nepochybne\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy dospel najvyšší\nsúd k záveru, že rozsudok krajského súdu (ani rozsudok okresného súdu) neposkytli odpoveď\nna špecifický argument žalobcu o nemožnosti vztiahnutia úpravy premlčania v zákone č. 58/1969\nZb. aj na nemajetkovú ujmu. Náhradu nemajetkovej ujmy (na rozdiel od práva na náhradu škody)\nzákon č. 58/1969 Zb. nepoznal, preto muselo byť logicky vylúčené, aby mohol upraviť\naj podmienky výkonu ním nepoznaného práva vrátane jeho premlčania. Aplikácia premlčacích dôb\n4\n\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. na nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy neobstojí a v podobe\nurobenej súčasťou rozsudku krajského súdu sa javí „argumentačne chudokrvnou“.\nKaždé akceptovanie námietky premlčania musí byť náležite, argumentačne podložené,\npretože okrem iného predstavuje praktickú prekážku na ceste k získaniu odpovede,\nči tu uplatňované právo je alebo nie je. Krajský súd neposkytol uspokojivú, objektívne presvedčivú\nodpoveď na otázku, prečo by aj na právo zákonom č. 58/1969 Zb. nepoznané mala dopadať\nosobitná úprava premlčania, týkajúca sa výslovne len práva na náhradu škody, a nie všeobecná\núprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, ktorý v rozhodnom čase (na rozdiel od zákona\nč. 58/1969 Zb.) obsahoval i úpravu inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahmi\ndo práva na ochranu osobnosti bez rozdielu pôvodov takýchto zásahov.\n12. Krajský súd uznesením č. k. 9Co/10/2018 z 28. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie krajského\nsúdu“) rozsudok okresného súdu zrušil v časti o náhrade nemajetkovej ujmy a v závislom výroku\no náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že predmetom odvolacieho konania\npo rozhodnutí najvyššieho súdu je posúdenie správnosti postupu a rozsudku okresného súdu,\nktorým súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 eur\nz dôvodu premlčania tohto nároku, a teda posúdenie, či sťažovateľkou vznesená námietka\npremlčania tohto nároku sa má posudzovať podľa zodpovednostného zákona č. 58/1969 Zb.\nalebo podľa Občianskeho zákonníka. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore\nso zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody\naj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb.\ntak, aby bol tento výklad jednotný a v súlade s ústavou, treba prijať záver, že pod pojmom náhrada\nškody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní premlčania zákon\nč. 58/1969 Zb. vo vzťahu k Občianskemu zákonníku nemá povahu osobitného predpisu,\npretože tento zodpovednostný zákon pojem právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepozná,\na preto je vylúčené tiež to, aby mohol upraviť podmienky výkonu ním nepoznaného práva vrátane\npremlčania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje\nvo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť\nnasledujúcim dňom po dni, keď nastala právoplatnosť oslobodzujúceho trestného rozsudku\n(rozsudok právoplatný 26. mája 2010). Trojročná premlčacia doba tak začala plynúť 27. mája 2010\na uplynula najneskôr 27. mája 2013. Žaloba bola na súde podaná 9. mája 2013, teda pred uplynutím\npremlčacej doby, a preto okresný súd nesprávne posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy (spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o jeho vzatí do väzby)\nako premlčaný. Keďže rozsudok okresného súdu v napadnutej častí zamietnutia žaloby o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v sume 2 000 000 eur nie je vecne správny a keďže okresný súd sa pri svojom\nrozhodovaní zaoberal len vznesenou námietkou premlčania zo strany sťažovateľky\nbez toho, aby sa zaoberal vecno-právnym posúdením nároku ako takým, krajský súd v záujme\nzachovania práva sporových strán na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi\n(zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania, dostatočné právne posúdenie veci\na vypracovanie rozhodnutia s odôvodnením zodpovedajúcim úprave v § 220 ods. 2 CSP) rozsudok\nokresného súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie, v ktorom okresný súd doplní dokazovanie s cieľom zistenia existencie\nnemajetkovej ujmy na strane žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami,\n\n5\n\nt. j. s jeho trestným stíhaním, ako aj vzatím do väzby, konkrétnych reálnych následkov zásahu\nv každej oblasti a následne, ak zistí vznik nemajetkovej ujmy, tak určí výšku primeranú zistenej\nnemajetkovej ujme, pričom tak vznik nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšku riadne odôvodní.\n13. Okresný súd na návrh sťažovateľky z 8. apríla 2019 uznesením č. k.. 37C/13/2018\nz 11. decembra 2019 konanie vedené pod sp. zn. 37C/13/2018 (pôvodne vedené\npod sp. zn. 37C/55/2014, pozn.) prerušil do rozhodnutia ústavného súdu o prvej a druhej ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky, a to podľa § 164 CSP.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n14. Sťažovateľka v prvej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a uzneseniu najvyššieho\nsúdu v rozsahu jeho výroku II, argumentuje:\na) Žalobca v dovolaní kumuloval dovolacie dôvody podľa § 421 CSP a § 420 CSP, pričom najvyšší\nsúd sa otázkou prípustnosti dovolania v kontexte uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu\nč. k. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017 žiadnym spôsobom nezaoberal. Právny záver vyslovený\nv uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak sa najvyšší\nsúd nestotožňoval so závermi uznesenia veľkého senátu, mal vec podľa § 48 ods. 3 druhej vety CSP\npostúpiť na posúdenie veľkému senátu.\nb) Nie je možné určiť, či najvyšší súd skúmal nesprávne právne posúdenie veci a zaoberal\nsa dovolacím dôvodom podľa § 432 v spojení s § 421 CSP alebo skúmal rozsudok krajského súdu\nlen z hľadiska procesnej vady zmätočnosti podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP, prípadne\nči posudzoval rozsudok krajského súdu v kontexte oboch dovolacích dôvodov, teda podľa § 420\npísm. f) CSP a súčasne aj podľa § 421 CSP.\nc) V prípade, ak aj najvyšší súd posúdil dovolanie len podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle početnej\nrozhodovacej praxe najvyššieho súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá len „inú vadu“\nkonania a nemožno ju považovať za vadu podľa § 420 písm. f) CSP. V tomto smere sťažovateľka\npoukázala na zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016, rozhodnutie najvyššieho súdu\nč. k. 7Cdo/11/2017 z 28. februára 2018. Uznesenie najvyššieho súdu je tak v rozpore s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyššieho súdu a svoj odklon od tejto praxe najvyšší súd v napadnutom\nuznesení neodôvodnil. Rozsudok krajského súdu obsahoval zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu. Najvyšší súd mal jednoznačne uviesť, v čom spočíva\ntak závažná vada rozsudku krajského súdu pripúšťajúca dovolanie podľa § 431 v spojení s § 420\npísm. f) CSP.\nd) Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP mal podľa žalobcu spočívať v tom, že krajský súd\nsa nevyrovnal s otázkou rozhodujúceho odvolacieho argumentu žalobcu o aplikácii\nčl. 5 ods. 5 dohovoru. Pokiaľ najvyšší súd posudzoval preskúmateľnosť rozsudku krajského súdu\nv kontexte otázky premlčania, nepochybne tým presiahol žalobcom vymedzený dovolací dôvod\npodľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP.\n15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka považuje uznesenie najvyššieho súdu\nza nepreskúmateľné a svojvoľné.\n\n6\n\n16. Sťažovateľka v druhej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a uzneseniu krajského\nsúdu, argumentuje, že paralelne sa vedie konanie o prvej ústavnej sťažnosti smerujúcej\nproti uzneseniu najvyššieho súdu a konanie pred všeobecnými súdmi vo veci samej,\nktoré sú pri svojom rozhodovaní viazané právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho\nsúdu. Napadnuté uznesenie krajského súdu je dôsledkom kasačného uznesenia najvyššieho súdu.\nUznesením krajského súdu boli porušené sťažovateľkine práva z dôvodu hrozby kolízie\ndvoch protichodných rozhodnutí. Právna istota sťažovateľky spočívajúca v tom, že do konečného\nvyriešenia prvej ústavnej sťažnosti nebudú ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov meniť existujúci\nstav, je porušená. Najvyšší súd svojím uznesením zrušil právoplatný rozsudok krajského súdu\nna základe ústavne neakceptovateľných právnych záverov, ktorými zaviazal krajský súd v ďalšom\nkonaní. Tieto záväzné právne názory viedli k zrušeniu rozsudku krajského súdu ako už aj k zrušeniu\nrozsudku okresného súdu a aj v ďalšom konaní nevyhnutne môžu viesť k protiústavnému výsledku.\nÚstavný súd priznal prvej ústavnej sťažnosti ústavnoprávny význam, keď ju prijal\nna ďalšie konanie, čo nemožno opomínať, pretože v dôsledku uvedeného sa zvýšila\npravdepodobnosť možného vzniku kolízie dvoch rozdielnych rozhodnutí v jednej veci. Krajský súd\nmal pred vydaním uznesenia zohľadniť argumenty, ktorými sťažovateľka odôvodnila porušenie\npráva na spravodlivý proces uznesením najvyššieho súdu, a zodpovedne zvážiť voľbu procesného\npostupu. Krajský súd mal vykonať test proporcionality, v ktorom by zvážil, či s ohľadom\nna daný stav je záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci alebo prevažuje záujem primeranou\nracionálnou nečinnosťou zabrániť vzniku kolízie dvoch rozhodnutí vo veci. Krajský súd rozhodol\nvec s tým rizikom, že v prípade vyhovenia ústavným súdom prvej ústavnej sťažnosti uznesenie\nkrajského súdu stratí opodstatnenie, čo v konečnom dôsledku môže viesť k významným prieťahom\nv konaní. Krajský súd nedôvodne uprednostnil princíp rýchlosti konania pred princípom právnej\nistoty na úkor spravodlivého rozhodnutia sporu. Jeho postup preto nie je ústavne akceptovateľný.\nProti uzneseniu krajského súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, uznesenie krajského\nsúdu nepatrí ani do skupiny odvolacích rozhodnutí, proti ktorým právna úprava pripúšťa podanie\ndovolania, druhá ústavná sťažnosť tak nie je predčasná.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu k prvej ústavnej sťažnosti:\n17. Najvyšší súd vo vyjadrení k prvej ústavnej sťažnosti z 13. augusta 2018 uviedol, že vyvodzoval\nprípustnosť dovolania žalobcu iba z hľadiska ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\npričom pri posudzovaní vady zmätočnosti vychádzal zo stanoviska občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu č. 2/2016. Uvedené stanovisko je aplikovateľné aj na Civilný sporový poriadok.\nNajvyšší súd sa v dovolacom konaní vyrovnal s námietkami a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.\n18. Najvyšší súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prvej ústavnej\nsťažnosti.\n\n7\n\nIII.2. Vyjadrenie krajského súdu k druhej ústavnej sťažnosti:\n19. Krajský súd vo vyjadrení k druhej ústavnej sťažnosti z 9. októbra 2020 uviedol, že po vydaní\nuznesenia najvyššieho súdu mu bol 15. januára 2018 predložený spis okresného súdu na opätovné\nrozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka prvú ústavnú\nsťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu podala 18. apríla 2018. Krajský súd\ninformáciou o podaní prvej ústavnej sťažnosti nedisponoval, preto sa v zrušujúcom uznesení\nkrajského súdu ani nemohol zaoberať okolnosťou, prečo v prejednávanej veci koná a rozhoduje\nnapriek tomu, že bola podaná prvá ústavná sťažnosť. Keďže krajský súd nemal vedomosť o podaní\nprvej ústavnej sťažnosti, nemohol zvoliť iný procesný postup ako ten, že sa snažil vo veci konať\nriadne a plynulo tak, aby nevznikali zbytočné prieťahy v konaní, poukazujúc na skutočnosť,\nže v čase rozhodovania krajského súdu išlo o reštančnú vec (nárok uplatnený žalobou\n9. mája 2013).\n20. Krajský súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o druhej ústavnej\nsťažnosti.\nIII.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n21. Zúčastnená osoba, ktorou je\n, žalobca, vo vzťahu k prvej ústavnej sťažnosti\nuviedla, že názor veľkého senátu najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 1VCdo/2/2017\nbol prekonaný neskorším uznesením veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. 1VCdo/1/2018\nzo 7. mája 2018, podľa ktorého je kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP\nprípustná a dovolací súd musí preskúmať všetky uplatnené dovolacie dôvody. Zároveň ústavný súd\nvyhodnotil názor obsiahnutý v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/2/2017\nza ústavne nekonformný. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd\ndovolaniu vyhovel z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keď krajský\nsúd neposkytol odpoveď na rozhodujúci argument týkajúci sa aplikácie všeobecnej úpravy\npremlčania podľa Občianskeho zákonníka pri nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú výkonom\nväzby, čo spadá pod dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd nepresiahol\nžalobcom vymedzený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, pretože žalobca v dovolaní\nvo vzťahu k predmetnému dovolaciemu dôvodu poukázal aj na kontext otázky premlčania.\n22. Vo vzťahu k druhej ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba konštatovala, že jej úspech je primárne\npodmienený vyhovením prvej ústavnej sťažnosti. Druhá ústavná sťažnosť neobsahuje konkrétne\nskutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkiných práv. Ústavnú\nsťažnosť možno podať, ak došlo k zásahu do práv, nie však preventívne, ak by v budúcnosti\nk zásahu iba mohlo dôjsť. Argument, že v budúcnosti by mohla vzniknúť kolízia dvoch rozhodnutí\nv tej istej veci, nemôže založiť dôvod porušenia práv sťažovateľky. Uznesenie krajského súdu\nvychádza z ustálenej judikatúry ústavného súdu pre oblasť náhrady nemajetkovej ujmy na základe\nzákona č. 58/1969 Zb., nekladie na ďalšie rozhodovanie o žalobe záväzné požiadavky,\nktoré by viedli k porušeniu práv strany konania. Žalobca obe ústavné sťažnosti považuje\nza neopodstatnené.\n\n8\n\nIII.4. Replika sťažovateľky:\n23. Sťažovateľka vo svojej replike uviedla, že najvyšší súd sa k námietke uvedenej v prvej ústavnej\nsťažnosti poukazujúcej na rozpor uznesenia najvyššieho súdu s uznesením veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/2/2017 nevyjadril, jej dôvodnosť nespochybnil. Sťažovateľka\nsi je vedomá existencie uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018, uznesenia\nveľkého senátu najvyššieho súdu č. k. 1VCdo/1/2018 z 21. marca 2018, názory v nich prijaté\nvšak neexistovali v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu, preto dôvodnosť prvej ústavnej\nsťažnosti nemôžu spochybňovať. Pre záver o zrušení dovolaním napadnutého rozsudku krajského\nsúdu z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP neexistuje v uznesení najvyššieho súdu dostatočný\npodklad. V uznesení najvyššieho súdu najvyšší súd vyslovil právne závery k otázke posúdenia\npremlčania, čo vylučuje možnosť prijatia záveru o zrušení rozsudku krajského súdu z dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP. Uznesením najvyššieho súdu bolo významným spôsobom zasiahnuté\ndo princípu právnej istoty v neprospech sťažovateľky, a to spôsobom nekorešpondujúcim\ns relevantnou procesnou úpravou či rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Právoplatné\nrozhodnutia je možné rušiť pre nedostatky odôvodnenia len za výnimočných okolností, čo v danom\nprípade splnené nebolo. Pokiaľ ide o druhú ústavnú sťažnosť, túto sťažovateľka podala výlučne\nz dôvodu, že uznesenie krajského súdu bolo vydané v čase, keď na ústavnom súde prebiehalo\nkonanie o prvej ústavnej sťažnosti, pričom k vydaniu uznesenia krajského súdu došlo\niba v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu. Po prijatí prvej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie\nsťažovateľka prezumovala postup, keď by ústavnému súdu bol predložený celý spisový materiál\ndotýkajúci sa predmetného sporu, čím by de facto všeobecným súdom bolo znemožnené\npokračovať ďalej v konaní. Vydanie uznesenia krajského súdu bolo pre sťažovateľku prekvapujúce\na nemohla reagovať inak ako podaním druhej ústavnej sťažnosti.\n24. Sťažovateľka zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ústavných\nsťažnostiach.\n25. Podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho\npojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti, pretože na základe podaní účastníkov a predloženého\nspisu okresného a krajského súdu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci. Navyše, účastníci na uskutočnení ústneho pojednávania netrvajú.\n26. Prvá ústavná sťažnosť napadla ústavnému súdu 18. apríla 2018 a bola pôvodne pridelená\nsudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie\nsudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu\nSlovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku\nč. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou\ntechnických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi\nVernarskému, ktorý je členom tretieho senátu ústavného súdu.\n27. Druhá ústavná sťažnosť napadla ústavnému súdu 20. februára 2019 a bola pôvodne pridelená\nsudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej. Po spojení prvej a druhej ústavnej sťažnosti na spoločné\nkonanie uznesením ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 31/2019 z 18. decembra 2019,\nktoré je ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 380/2018, je na konanie o spojených veciach v zmysle čl. 2\n\n9\n\nbodu 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 príslušný tretí senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca\nMartin Vernarský. Tretí senát podľa čl. II bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 pracuje v zložení Robert Šorl\n(predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavných sťažností\nIV.1. K prvej ústavnej sťažnosti\n28. Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na tvrdení o svojvoľnosti\na neodôvodnenosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nesprávnom postupe najvyššieho\nsúdu, ktorý v prípade, ak sa chcel odchýliť od právnych názorov vyslovených v uznesení veľkého\nsenátu najvyššieho súdu č. k. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017, mal postupovať podľa § 48\nods. 3 CSP.\n29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza:\n30. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany.\nTento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu.\nZároveň sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach\nzákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy\nmusí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne podľa čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné\nmedzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah\nústavných práv a slobôd (III. ÚS 298/2018).\n31. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť\nv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom\nupravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\n32. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi\npredpismi upravujúcimi jeho postup v civilnom sporovom konaní. Takýmto predpisom je aj Civilný\nsporový poriadok. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje\nvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, čo platí pre všetky konania vrátane dovolacích\n(§ 419 a nasl. CSP).\n33. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka\nkonania.\n34. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného\n\n10\n\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).\n35. Kritériom\npre\nrozhodovanie\nústavného\nsúdu\nmusí\nbyť\nnajmä\nintenzita,\nakou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených\nzákladných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah,\nktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd (m. m.\nII. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).\n36. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam predneseným v prvej ústavnej sťažnosti uvádza,\nže aj keď najvyšší súd v napadnutom uznesení explicitne nevymedzil dovolací dôvod,\nktorý považoval za naplnený, z odôvodnenia uznesenia, berúc ohľad na celkový kontext\nodôvodnenia vo vzťahu k zrušujúcemu II. výroku a tiež na formulácie použité dovolacím súdom\n[„... kde sa bolo treba stotožniť s dovolacou argumentáciou žalobcu v tom, že dovolaním napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu... neposkytli odpoveď na špecifický argument o nemožnosti vztiahnutia\núpravy premlčania v zodpovednostnom zákone aj na nemajetkovú ujmu...“, „... vztiahnutie\npremlčacích dôb, urobených súčasťou zodpovednostného zákona, aj na právo na nemajetkovú\nujmu... bez ďalšieho neobstojí a v podobe urobenej súčasťou rozsudku odvolacieho súdu sa javí\nargumentačne chudokrvným...“, „každé akceptovanie príslušnej námietky však musí byť náležite\n(i argumentačne) podloženým...“, „Pretože v prejednávanej veci sa tak nestalo\n(poskytnutím uspokojivej a objektívnej presvedčivej odpovede na otázku, prečo by aj na právo\nzodpovednostným zákonom nepoznané mala dopadať osobitná úprava premlčania, týkajúca\nsa výslovne len práva na náhradu škody a nie všeobecná úprava premlčania podľa O.z.)...,\ndovolaniu žalobcu v tejto časti bolo nutné vyhovieť...“] je zrejmé, že najvyšší súd pristúpil\nk čiastočnému zrušeniu rozsudku krajského súdu z dôvodu zistenia existencie vady podľa § 420\npísm. f) CSP pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo vzťahu k záveru\no premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení uvádzal\naj právne úvahy týkajúce sa premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,\ntýmto len objasňoval dôležitosť a význam riadneho zdôvodnenia záveru o premlčaní nároku\nžalobcu, poukazoval na okolnosti majúce vplyv na posúdenie premlčania, a takto odôvodnil\nsvoj definitívny decízny úsudok, podľa ktorého záver krajského súdu o premlčaní nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy nepovažoval za náležite zdôvodnený, keď sa krajský súd opomenul\nvyrovnať s podstatnou argumentáciou žalobcu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje,\nže z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmý dôvod vyhovenia dovolaniu žalobcu podľa § 420\npísm. f) CSP.\n37. V nadväznosti na skutočnosť, že k (čiastočnému) vyhoveniu dovolaniu žalobcu a zrušeniu\nrozsudku krajského súdu najvyšším súdom došlo v dôsledku zistenia existencie vady podľa § 420\npísm. f) CSP, neobstojí ani námietka sťažovateľky o nerešpektovaní právnych názorov veľkého\nsenátu najvyššieho súdu vyslovených v jeho uznesení č. k. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017,\npodľa ktorých „kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nje neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených\nustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti\nuvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí\nvýlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti,\n11\n\nktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“. Najvyšší súd síce v odôvodnení\nuznesenia neuviedol, či pri posudzovaní dovolania prihliadal na predmetné uznesenie veľkého\nsenátu najvyššieho súdu, avšak za stavu, keď dovolanie žalobcu posudzoval s ohľadom\nna skúmanie vady podľa § 420 písm. f) CSP, pričom túto vyhodnotil ako danú a rozsudok krajského\nsúdu v časti zrušil, je zrejmé, že svojím rozhodnutím nepoprel závery vyslovené v uznesení veľkého\nsenátu najvyššieho súdu. Preto nie je dôvodná ani námietka o porušení povinnosti najvyššieho súdu\nvyplývajúcej mu z § 48 ods. 3 CSP.\n38. Ústavný súd ďalej konštatuje, že pri vznesení námietky premlčania stranou sporu sa všeobecný\nsúd (ako to napokon konštatovali aj okresný súd a krajský súd), sledujúc naplnenie zásady\nhospodárnosti konania, primárne zaoberá vyhodnotením dôvodnosti vznesenej námietky premlčania\nbez toho, aby skúmal samotnú existenciu a rozsah nároku, pretože ak je námietka premlčania\ndôvodná, je bez právneho významu skúmať, či nárok reálne vznikol a v akom rozsahu. Dôvodne\nvznesená námietka premlčania totiž bráni súdu vyhovieť žalobe, ktorou bol premlčaný nárok\nuplatnený. K tomuto však ústavný súd uvádza, že pre náležité vyhodnotenie dôvodnosti námietky\npremlčania musí všeobecný súd v prvom rade s ohľadom na zistené skutkové okolnosti sporu\nustáliť, ktorá právna norma upravuje existenciu žalobou uplatneného nároku, čo má následne\nvýznam pre prijatie záveru, podľa ktorej právnej normy sa má premlčanie tohto nároku posudzovať.\nJe zrejmé, že okresný súd aj krajský súd zastávali názor, podľa ktorého žalobcom uplatnený nárok\nna náhradu škody (ako škody materiálnej), ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajú\nzo zákona č. 58/1969 Zb. (v tomto smere krajský súd a okresný súd v zásade ani nerozlišovali\nmedzi nárokom na náhradu materiálnej škody a nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy,\noba nároky považovali bez ďalšieho za regulované zákonom č. 58/1969 Zb.), a keďže tento zákon\nobsahuje úpravu premlčania (§ 22, § 23), sťažovateľkou vznesenú námietku premlčania vyhodnotili\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005,\nna ktoré žalobca poukazoval v priebehu konania (v žalobe, v odvolaní, ako aj v dovolaní)\nvšak vychádza zo záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (minimálne v súvislosti\ns obmedzením osobnej slobody žalobcu v dôsledku väzby) vyplýva priamo z dohovoru, konkrétne\nz jeho čl. 5 ods. 5. Ako na to poukázal najvyšší súd v napadnutom uznesení, ak žalobou uplatnený\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy zákon č. 58/1969 Zb. nepozná, je logicky vylúčené,\naby mohol upraviť podmienky výkonu ním nepoznaného práva. V tomto smere\npreto bolo pre rozhodnutie vo veci žalobcu podstatné vyriešenie otázky, ktorá právna norma\nreguluje, zakotvuje žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Predmetná okolnosť\nmá následne priamy vplyv na vyhodnotenie premlčania nároku, keďže premlčanie nie je inštitútom,\nktorý by bol generálne upravený jedinou právnou normou pre celú oblasť práva, resp. rovnako\npre akékoľvek nároky bez ohľadu na ich povahu, pôvod, okolnosti vzniku. Žalobca v dovolaní\nvo vzťahu k namietanej vade podľa § 420 písm. f) CSP dôvodil, že krajský súd sa nevyrovnal\ns jeho podstatným odvolacím argumentom o aplikácii čl. 5 ods. 5 dohovoru, čo by následne\nmalo vplyv aj na posúdenie otázky premlčania nároku. Z ostatnej časti dovolania naviac vyplýva,\nv čom vidí žalobca previazanosť čl. 5 ods. 5 dohovoru s premlčaním nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy a prečo je názoru, že v danej veci na premlčanie tohto nároku dopadá úprava\nobsiahnutá v Občianskom zákonníku. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje,\nže nemožno prisvedčiť sťažnostnej námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd pri posúdení\n\n12\n\ndovolania žalobcu prekročil rozsah žalobcom vymedzeného dovolacieho dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP.\n39. V predmetnom prípade okresný súd a krajský súd pri posudzovaní žaloby žalobcu skúmali\ndve základné okolnosti, a to či na vec dopadá právna úprava skoršieho zákona č. 58/1969 Zb.\nalebo zákona č. 514/2003, ktorým bol zákon č. 58/1969 Zb. nahradený, a dôvodnosť vznesenej\nnámietky premlčania. Vzhľadom na skutočnosť, že vyhodnotenie námietky premlčania\nako opodstatnenej bolo jediným dôvodom zamietnutia žaloby, tento záver musí byť náležite súdom\nvysvetlený. Najvyšší súd považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo vzťahu k nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy za nedostatočné, keď krajský súd nevysvetlil,\nprečo má, napriek argumentom predneseným žalobcom, na premlčanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy dopadať úprava zákona č. 58/1969 Zb., a nie regulácia obsiahnutá\nv Občianskom zákonníku. Ide nepochybne o nedostatok zásadného charakteru (poukazujúc\ntiež na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu), preto ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd\nsa svojím uznesením neodklonil od zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016,\npodľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“.\nSťažovateľka tiež poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/11/2017\nz 28. februára 2018, podľa ktorého „Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh\nkonania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného\nnároku. Pokiaľ postupom súdu nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania\nveci v civilnom sporovom konaní, potom už postupom súdu vôbec nemôže\nbyť ani časť rozhodnutia...“. V tomto smere ústavný súd dáva do pozornosti uznesenie najvyššieho\nsúdu č. k. 6Cdo/155/2017 z 25. októbra 2017, z ktorého vyplýva, že porušenia práva na spravodlivý\nsúdny proces, od ktorého sa odvíja prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, sa súd\nmôže dopustiť aj tým spôsobom, že poruší právo strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nJe preto evidentné, že v období vydania napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jeho názory\nneboli jednotné, a tak nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o odklone najvyššieho súdu\nod svojej ustálenej rozhodovacej praxe pri vydaní napadnutého uznesenia a potrebe zdôvodnenia\ntohto odklonu. Ústavný súd poukazuje tiež na záver vyslovený vo svojom rozhodnutí\nč. k. II. ÚS 559/2018 z 13. marca 2020, podľa ktorého «v prípade, že písomné vyhotovenie\nrozhodnutia súdu nižšej inštancie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu, môže ísť (a okrem výnimočných prípadov pôjde) o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP\nje potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“ (ten v dotknutom ustanovení\noproti skoršej úprave pribudol), ktoré je dotknutým ustanovením garantované strane konania,\na súčasťou práva na spravodlivý proces (a teda aj naposledy označeného postupu)\nje pritom nepochybne aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce kritériám čl. 46\nods. 1 (v spojení s čl. 1 ods. 1) ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd...».\n\n13\n\n40. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že aj za stavu, keď by eventuálne bolo možné konštatovať,\nže najvyšší súd posúdil dovolanie žalobcu vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,\naj prípadne len podľa § 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP, teda z hľadiska právneho posúdenia\nveci, námietku sťažovateľky, ktorou poukazuje na uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu\nč. k. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017, nemožno vyhodnotiť ako spôsobilú spochybniť\nústavnoprávnu udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n41. Podľa uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná.\nAk sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení,\ndovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené\nv § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne\nna skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti,\nktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.\n42. Podľa uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. 1VCdo/1/2018 zo 7. mája 2018\nkumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP je prípustná.\n43. Podľa uznesenia ústavného súdu o zjednotení právnych názorov č. k. PLz. ÚS 1/2018\nz 25. apríla 2018: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania\npodľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí\nlen na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší\ntým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako,\npokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm. a) až f) Civilného\nsporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej\nvady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo\nna prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“\n44. Ústavný súd si plne uvedomuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu časovo predchádza\nvydaniu uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/1/2018 a uznesenia ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018. Zároveň v žiadnom prípade nespochybňuje existenciu povinnosti\nsenátov najvyššieho súdu rešpektovať a riadiť sa právnymi názormi vyjadrenými v rozhodnutiach\nveľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 ods. 3 CSP). Vzhľadom na prehodnotenie prístupu\nnajvyššieho súdu k otázke posudzovania dovolania v prípade kumulácie dovolacích dôvodov,\nako aj berúc zreteľ na rozhodnutie ústavného súdu PLz. ÚS 1/2018 (podľa ktorého najvyšší súd\nporušuje právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP) však ústavný súd\nkonštatuje, že v danej situácii je nutné uprednostniť naplnenie princípu spravodlivosti a ochrany\nústavnosti. Preto by nebolo správne ani opodstatnené vyhodnotiť prípadný „svojvoľný“ odklon\nnajvyššieho súdu od záverov veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovených v uznesení\nsp. zn. 1VCdo/2/2017 ako okolnosť spôsobujúcu ústavnoprávnu neudržateľnosť napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu. Týmto spôsobom by ústavný súd de facto „odobril“ práve taký postup\nnajvyššieho súdu, ktorý v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 vyhodnotil ako porušujúci čl. 46\n\n14\n\nods. 1 ústavy. Napokon, ak by aj ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel a uznesenie najvyššieho\nsúdu v napadnutej časti zrušil, pri opätovnom posudzovaní dovolania žalobcu by najvyšší súd\nnevychádzal z uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/2/2017, ale musel\nby sa riadiť aktuálnym právnym názorom vyjadreným v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu\nsp. zn. 1VCdo/1/2018.\n45. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne\nči zjavne neodôvodnené, uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky takej intenzity,\nktorá by dosahovala ústavnoprávnu úroveň.\n46. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že ESĽP\nvychádza vo svojej judikatúre z názoru, že štát nie je v nadväznosti na čl. 34 dohovoru nositeľom\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Karagiannis proti Grécku, rozhodnutie č. 33408/05\nz 27. 9. 2007, Breisacher proti Francúzsku rozhodnutie č. 76976/01 z 26. 8. 2003, Danderyds\nKommun proti Švédsku, rozhodnutie č. 52559/99 zo 7. 6. 2001, Yershova proti Rusku, rozhodnutie\nč. 1387/04 z 8. 4. 2010, Kotov proti Rusku, rozhodnutie č. 54522/00 zo 14. 1. 2010, Ismeta Bačič\nproti Chorvátsku, rozhodnutie č. 43595/06 z 19. 6. 2008).\n47. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v medziach rámcovaných sťažovateľkinou\nústavnou sťažnosťou nezistil dôvody na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\na preto prvej ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n48. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené ako celku a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia\nje viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), ústavný súd\no tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.\nIV.2. K druhej ústavnej sťažnosti:\n49. Podstatou argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v druhej ústavnej sťažnosti je tvrdenie,\nže krajský súd postupoval nesprávne, keď vydal napadnuté uznesenie v čase, keď na ústavnom súde\nprebiehalo konanie o prvej ústavnej sťažnosti, ktorá bol ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie.\nTento postup krajského súdu vyvolal stav, keď hrozí kolízia dvoch protichodných rozhodnutí\na riziko, že uznesenie krajského súdu stratí opodstatnenie. Uznesenie krajského súdu je reakciou\na vychádza z uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľka považuje za ústavnoprávne\nnekonformné, porušujúce jej práva z dôvodov uvedených v prvej ústavnej sťažnosti.\n50. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu\nústavný súd konštatuje, že z obsahu vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu\nani z obsahu spisov ústavného súdu nevyplýva, že by mal krajský súd v čase vydania napadnutého\nuznesenia vedomosť o podaní prvej ústavnej sťažnosti, o prebiehajúcom konaní na ústavnom súde\no prvej ústavnej sťažnosti, o vývoji tohto konania. Za tohto stavu nemožno krajskému súdu vyčítať,\nže v nadväznosti na vydanie uznesenia najvyššieho súdu a závery v ňom vyslovené opätovne\nrozhodol napadnutým uznesením o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu. Zo spisu\nokresného súdu sp. zn. 37C/13/2018 vyplýva, že po vydaní uznesenia najvyššieho súdu bola vec\npredložená krajskému súdu na ďalšie konanie 15. januára 2018, krajský súd vydal napadnuté\nuznesenie 28. novembra 2018 a vec následne predložil okresnému súdu 20. decembra 2018.\nSťažovateľka upozornila okresný súd na prebiehajúce konanie pred ústavným súdom o prvej\n15\n\nústavnej sťažnosti (a zároveň už aj o druhej ústavnej sťažnosti), a z tohto dôvodu aj navrhla konanie\nokresného súdu prerušiť až v apríli 2019 (návrh na prerušenie konania z 8. apríla 2019),\nteda po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu, v čase, keď už vec nebola v dispozícii\nkrajského súdu a nachádzala sa na okresnom súde.\n51. Ďalej ústavný súd konštatuje, že prvej ústavnej sťažnosti nevyhovel, keď dospel k záveru\no ústavnoprávnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Pokiaľ teda sťažovateľka\nnapáda uznesenie krajského súdu z dôvodu, že vychádza z ústavnoprávne nekonformného\nuznesenia najvyššieho súdu porušujúceho jej základné právo na súdnu ochranu a právo\nna spravodlivé súdne konanie, táto jej námietka nie je opodstatnená.\n52. Keďže ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením čl. 46\nods. 1 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu, ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel.\n53. Aj pri druhej ústavnej sťažnosti ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6\nods. 1 dohovoru konštatuje, že ESĽP vychádza vo svojej judikatúre z názoru, že štát\nnie je v nadväznosti na čl. 34 dohovoru nositeľom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri tiež bod\n46 odôvodnenia tohto nálezu), preto nebolo možné vyhovieť ústavnej sťažnosti ani vo zvyšnej časti.\n54. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené ako celku a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia\nje viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), ústavný súd\no tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. marca 2021\n\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)", "dovolacie dôvody", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "náhrada nemajetkovej ujmy", "trestné stíhanie", "zodpovednosť-orgánov verejnej moci", "väzba", "arbitrárnosť", "premlčanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:5c1b8159-6341-4d75-ac09-231f68759c71", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.298.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 298/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 298/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.298.2018.1"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "848adbeb-38e7-4027-994e-65d7865807be:85728edc-89f6-475e-9535-57c79727cdd4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2513206404.1", "spisova_znacka": "7Cdo/194/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/194/2016 z 21. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2513206404.1"}, {"guid": "caddad98-5b9f-4dd8-81e6-803672b87101:124f73e8-0364-4898-b3fa-6bc28c9fbab3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4108206973.3", "spisova_znacka": "9Co/10/2018", "nazov": "Opravné uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/10/2018 z 7. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-10-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4108206973.3"}, {"guid": "9e68dc2c-c2aa-4be6-b97f-1f3937f1c66e:b31545ec-b1ae-40f9-a079-4871b64c02bd", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2513206404.1", "spisova_znacka": "11Co/752/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/752/2015 z 31. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-05-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2513206404.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:118055e9-35dc-4e5a-94f1-a217f986f951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1"}, {"guid": "ussr:725a6f17-da96-4ac4-8155-e0dbacef65ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PLs.US.31.2019.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 31/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 31/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PLs.US.31.2019.1"}]}