{"guid": "ussr:8368ffe2-9392-4a58-bab5-c40fec74ad07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.2.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 2/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/2021 z 30. 11. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. novembra 2021, sp. zn. III. ÚS 2/2021, ECLI:SK:USSR:2021:3.US.2.2021.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2021-11-30", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8368ffe2-9392-4a58-bab5-c40fec74ad07", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.2.2021.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.2.2021.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.2.2021.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 2/2021-62\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nPetra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného\n, advokátom,\n, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/309/2018-245\nz 29. novembra 2018 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/309/2018-245 z 29. novembra 2018\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/309/2018-245 z 29. novembra 2018\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n645,96 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové východiská\n1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 2/2021-31 z 27. januára 2021 prijal v celom rozsahu\nna ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej\nBystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17Co/309/2018-245 z 29. novembra 2018\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Sťažovateľ sa žalobou podanou 30. januára 2015 domáhal voči žalovanej zaplatenia 15 400 eur\ns prísl. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) platobným rozkazom\nč. k. 9C/32/2015-12 z 5. marca 2015 uložil žalovanej do 15 dní od doručenia platobného rozkazu\nzaplatiť žalobcovi 15 400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy\nod 16. januára 2015 do zaplatenia a uhradiť trovy konania v sume 924 eur alebo v rovnakej lehote\npodať odpor na súde prvej inštancie.\n3. Žalovaná následne podala odpor proti platobnému rozkazu s tvrdením, že nárok žalobcu\nje neopodstatnený a žiada návrh zamietnuť. Okresný súd odpor žalovanej proti platobnému rozkazu\nodmietol uznesením č. k. 9C/32/2015-21 zo 14. mája 2015, ktoré bolo potvrdené uznesením\nkrajského súdu č. k. 16Co/661/2015 z 29. júla 2015.\n4. Pretože žalobca disponoval právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, uplatnil\nsi 13. októbra 2015 priznaný nárok v rámci exekučného konania.\n5. Žalovaná súčasne podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 16Co/661/2015 z 29. júla 2015\ndovolanie. Napriek podanému dovolaniu však okresný súd ako súd exekučný zamietol návrh\nžalovanej ako povinnej na odklad exekúcie. Žalovaná uhradila 30. novembra 2015 vymáhaný nárok\nv sume 19 158,71 eur.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 2Cdo/201/2016\nz 26. septembra 2017 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie zo 14. mája 2015 aj uznesenie krajského\nsúdu z 29. júla 2015, ktorými bol odmietnutý odpor proti platobnému rozkazu s odôvodnením,\nže odpor podaný žalovanou demonštruje jej nesúhlas s uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi\npeňažné plnenie a nemožno tento odpor považovať za odpor bez odôvodnenia vo veci samej.\nPo vrátení veci bola vec na okresnom súde zapísaná pod novú sp. zn. 9C/49/2017.\n7. Žalovaná súčasne podala žalobu o zaplatenie sumy 19 158,71 eur z titulu bezdôvodného\nobohatenia, v danom konaní sťažovateľ vystupuje ako žalovaný a je vedené na okresnom súde\npod sp. zn. 24C/5/2018. Okresný súd vydal 17. apríla 2018 uznesenie č. k. 24C/5/2018-31,\nktorým toto konanie prerušil do právoplatného skončenia konania sp. zn. 9C/49/2017.\n8. Vo veci sp. zn. 9C/49/2017 sa 7. augusta 2018 uskutočnilo pojednávanie. Ďalšie pojednávanie\nvo veci bolo nariadené na 4. október 2018, sťažovateľ však žalobu vzal 27. septembra 2018\nv celom rozsahu späť.\n9. Uznesením č. k. 9C/49/2017-215 zo 4. októbra 2018 okresný súd konanie vo výroku I zastavil\na vo výroku II určil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.\n10. Krajský súd napadnutým uznesením vo výroku I zmenil uznesenie súdu prvej inštancie\nvo výroku, ktorým žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal,\na to tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov prvoinštančného a dovolacieho\nkonania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie\no určení výšky náhrady trov konania. Vo výroku II zaviazal sťažovateľa na náhradu trov\n\n2\n\nodvolacieho konania žalovanej v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu\nprvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.\n11. Uznesením okresného súdu č. k. 9C/49/2017-263 z 11. júla 2019 bol sťažovateľ zaviazaný\nzaplatiť žalovanej trovy konania vo výške 5 902,63 eur.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentoval takto:\n«Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávny charakter hlavne tam, kde postup súdu\nvybočuje z pravidiel upravujúcich toto konanie v dôsledku svojvôle alebo závažného pochybenia\nsúdu, napr. z dôvodu nedostatočného oboznámenia sa s právnym a skutkovým stavom a následne\nsa tento nedostatok negatívne premietol do výsledku rozhodovania o náhrade trov konania...\nV predmetnej veci došlo zo strany Krajského súdu práve k takejto svojvôli, keď súd žiadnym\nspôsobom nezohľadnil špecifickú situáciu pri rozhodnutí Okresného súdu o trovách konania.\nNie je zrejmé, z akého dôvodu by sa mal pri rozhodnutí o trovách konania pri zastavení konania\nz dôvodu úhrady nároku zaoberať hmotnoprávnou stránkou nároku a skutočnosťou, či bola žaloba\npodaná dôvodne.\nNázor Krajského súdu, že žalovaná v konaní účinne bránila svoje práva, vzhľadom na celkový\npriebeh súdneho konania považujeme za absurdný a protikladný jeho predchádzajúcim názorom,\nkeď sám Krajský súd zamietol odvolanie voči uzneseniu o odmietnutí odporu a až Najvyšší súd SR\nrozhodol o tom, že podaný odpor bez dostatočného odôvodnenia je potrebné považovať za riadne\npodanie odporu...\nKrajský súd teda žalobcovi namietal, že tento mal napriek rozhodnutiu Okresného a Krajského\nsúdu, ktorý odmietli odpor žalovanej „počkať“ s iniciáciou exekučného konania,\nku ktorému mal právoplatný a vykonateľný exekučný titul do rozhodnutia dovolacieho súdu.\nDovolací súd pritom vykonateľnosť exekučného titulu neodložil, teda nie je zrejmé,\npodľa čoho by mal žalobca posudzovať, či dovolanie, ktoré podala žalovaná bude úspešné\nalebo nie.\nPritom sama žalovaná v priebehu exekučného konania podala návrh na odklad exekúcie\nz totožného dôvodu, ktorý Okresný súd zamietol, teda súd opätovne vyčíta žalobcovi postup,\nktorý prináleží len samotnému súdu, ktorý vzhľadom na podané dovolanie mohol odložiť exekúciu,\nčo nevykonal.\nŽalobca sa v právnom štáte musí spoliehať len na činnosť súdnych orgánov a súdneho exekútora\na ich rozhodovacie právomoci v medziach zákona, preto nemožno akceptovať náznaky Krajského\nsúdu o zavinení žalobcu, keď tento len rešpektoval súdne rozhodnutia.\nRovnako tvrdenie Krajského súdu o formálnosti rozhodnutia Okresného súdu, považujeme\nza rozporné so skutkovým a právnym stavom veci, keď práve Krajský súd svoje rozhodnutie založil\nna formálnom posudzovaní ust. § 255 a nasl. Civilného sporového poriadku a absolútne\nsa nevysporiadal so skutočným vzťahom účastníkov konania k priebehu konania a ich zavineniu\nna vzniknutých trovách konania...\n3\n\nPovažujeme za absurdné, aby bol žalobca, ktorý bol v spore v celom rozsahu úspešný, keď žalovaná\nčiastka mu bola uhradená (či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne) bol v konečnom dôsledku\nzaviazaný na náhradu trov konania, napriek tomu, že ich nijakým spôsobom nezavinil.\nKrajský súd ďalej nijakým spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že prevažná časť trov konania nemala\nžiadny súvis s procesným postupom žalobcu, ktorý nezavinil, že v konaní bol odpor odmietnutý\na konanie dospelo až do dovolacieho konania. Je preto hrubo nespravodlivé, aby pre pochybenie\nsúdov mal žalobca znášať súdny poplatok za podanie odporu alebo za podanie dovolania.\nJe zrejmé, že dôvody hodné osobitného zreteľa v predmetnom konaní dané boli, keď Platobný\nrozkaz č. k. 9C/32/2015-12 zo dňa 05.03.2015, ktorým bolo v celom rozsahu vyhovené žalobcovi,\nbol z procesných dôvodov zrušený Uznesením Najvyššieho súdu SR 2Cdo/201/2016\nzo dňa 29.09.2017 bez akéhokoľvek zavinenia žalobcu...\nZ priebehu celého konania nemožno vyvodiť, že by konanie bolo zastavené len pre správanie\nžalobcu, ale práve naopak, práve žalovaná uhradila žalovaný nárok v celom rozsahu a tým zavinila\nzastavenie konania. Nie je zrejmé, z čoho vyvodil Krajský súd, že v konaní bola úspešná práve\nžalovaná, keď táto nárok uhradila a následne sa tohto nároku domáha v samostatnom konaní\n24C/5/2018.\n... neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by mal súd priznať trovy konania žalovanej, keď táto zavinila\nzastavenie konania úhradou žalovaného nároku, čo žalobcu viedlo k späťvzatiu žaloby. Zákon\nnijakým spôsobom nevymedzuje v akej lehote po úhrade nároku je žalobca povinný žalobu vziať\nspäť, avšak splnenie nároku žalovanou zakladá dôvod pre právo žalobcu náhradu trov konania.\nVzhľadom na vyššie uvedené špecifické okolnosti prípadu máme za to, že sa jednalo o prípad\npodľa ustanovenia § 257 CSP, prípadne § 255 ods. 2 CSP keď ani jedna zo strán nebola v konaní\núspešná, žalovaná napriek úspechu v dovolacom konaní splnila žalovaný nárok\n(bez ohľadu na to, či dobrovoľne a nedobrovoľne) a sama následne iniciovala konanie,\nv ktorom sa bude rozhodovať o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom\nna zánik pohľadávky uplatnenej v tomto konaní a súvisiace prebiehajúce konanie 24C/5/2018\nbola z dôvodu hospodárnosti konania žaloba vzatá späť.\nPráve z dôvodu špecifických okolností prípadu a práve konaniu žalovanej,\nktorá najskôr nedôsledným bránením práva zavinila, že vec dospela do štádia exekučného konania,\nkde nárok uhradila a následne mimoriadnym opravným prostriedkom vec súdu vrátila\ndo základného konania, máme za to, žalobca by nemal znášať trovy konania, a to nie len z dôvodu,\nže v danom prípade nemožno spoľahlivo určiť ktorá strana mala vo veci úspech a ktorá zastavenie\nkonania zavinila v zmysle § 256 CSP, ale aj z vyššie uvedených dôvodov v zmysle § 257 CSP.\nKrajský súd sa pritom opomenul zaoberať skutočnosťou, že súčasne na Okresnom súde...\nsp.zn. 24C/5/2018 prebieha konanie, v ktorom bude súd skúmať právny dôvod vzniku pohľadávky,\na ktoré bolo taktiež dôvodom, pre ktorý v tomto konaní trovy priznané prvoinštančným súdom\nneboli ani jednému z účastníkov.\nV neposlednom rade uvádzame, že sťažovateľovi bolo dňa 17.07.2019 doručené Uznesenie o výške\ntrov konania..., ktorým súd žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške\n5.902,63 Eur, do rúk právneho zástupcu žalovaného... Dávame preto súdu do pozornosti,\nže pochybením súdov nižšieho stupňa a následnou obranou žalovanej tejto vznikli s prihliadnutím\n4\n\nna výšku súdnych poplatkov trovy konania vo výške presahujúcej tretinu pohľadávky žalobcu.\nPovažujeme za hlboko nespravodlivé, aby mal žalobca ako strana, ktorá svoj nárok úspešne\nvymohla následne uhradiť trovy protistrane vo výške takmer 6 000 €.»\n13. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil,\nže napadnutým uznesením krajský súd porušil jeho základné práva uvedené\nv bode 1, aby napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal\nsťažovateľovi náhradu trov konania.\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n14. Krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol, že konanie vedené\npred okresným pod sp. zn. 9C/49/2017 neskončilo meritórnym rozhodnutím, ale procesným\nrozhodnutím súdu o zastavení konania pre späťvzatie žaloby v celom rozsahu žalobcom,\na to bez toho, aby sa žalovaná mohla k späťvzatiu žaloby a návrhu žalobcu na rozhodnutie o nároku\nna náhradu trov konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyjadriť.\nNemožno sa podľa neho stotožniť s námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tom, že by sa krajský\nsúd v napadnutom uznesení zaoberal hmotnoprávnou stránkou nároku a skutočnosťou,\nči bola žaloba podaná dôvodne, ak krajský súd v napadnutom uznesení netvrdil, že by ktorákoľvek\nzo strán sporu bola v tomto konaní úspešná. O povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov\nkonania bolo rozhodnuté krajským súdom podľa § 256 ods. 1 CSP, a to po posúdení dôvodu\nspäťvzatia žaloby žalobcom z procesnoprávneho hľadiska. Z obsahu konania vedeného\npod sp. zn. 9C/49/2017 nevyplýva, že by dôvodom späťvzatia žaloby žalobcom bolo dobrovoľné\nsplnenie povinnosti uplatňovanej v súdnom konaní žalovanou. Bolo to práve rozhodnutie žalobcu\nnepokračovať v súdnom spore vedenom pod sp. zn. 9C/49/2017 podľa zmenenej žaloby\n(pripustenej uznesením okresného súdu na pojednávaní 7. augusta 2018), ktorou sa domáhal\nurčenia, že pohľadávka (uplatňovaná v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 9C/32/2015) zanikla\nsplnením. Uvedený záver potvrdzuje podľa súdu podanie sťažovateľa označené ako „Späťvzatie\nžaloby“ z 27. septembra 2018, v ktorom uviedol, že vzhľadom na zánik pohľadávky uplatnenej\nv tomto konaní v exekúcii je toho názoru, že záväzkový vzťah medzi ním a žalovanou\nbude potrebné riešiť aj v súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 24C/5/2018, ktorého predmetom\nje totožný právny vzťah, pričom súd aj v uvedenom konaní bude povinný riešiť ako predbežnú\notázku existenciu hmotnoprávneho záväzku žalobcu voči žalovanej. Sťažovateľ v tomto podaní\npoukázal aj na hospodárnosť konania, pričom aj v tomto smere ide o jeho odôvodnenie späťvzatia\nžaloby.\n15. Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením sťažovateľa, že bol v spore v celom rozsahu úspešný\nv dôsledku toho, že žalovaná čiastka mu bola uhradená. V napadnutom uznesení skúmal,\nči sa žalovaná správala spôsobom, ako požadoval žalobca v žalobe, a dospel k názoru, že žalovaná\nneuznala dobrovoľne povinnosť splniť žalobcovi žalovanú pohľadávku ani nesúhlasila s nárokom\nuplatneným zmenenou žalobou, nesprávala sa teda podľa toho, ako žalobca v žalobe požadoval.\nSúd zdôraznil, že plnenie zo strany žalovanej v rámci exekučného konania bolo poskytnuté,\n\n5\n\nako tvrdila žalovaná, len z dôvodu hrozby exekučného konania a navýšenia pohľadávky o trovy\nexekučného konania. Včas podaným odporom došlo zo zákona k zrušeniu platobného rozkazu,\npreto už v čase rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17Co/309/2018 nesvedčil\nžalobcovi žiaden titul na plnenie zo strany žalovanej. Krajský súd poukázal na napadnuté uznesenie,\nv ktorom výslovne konštatoval, že ak sa žalobca (sťažovateľ) rozhodol nepokračovať v konaní\npo rozhodnutí najvyššieho súdu až do meritórneho rozhodnutia okresného súdu o jeho žalobe,\npotom procesne zavinil, že konanie bolo zastavené a podľa ustanovenia § 256 CSP mu vznikla\npovinnosť zaplatiť protistrane náhradu trov konania.\n16. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávnosti napadnutého uznesenia,\nkeď podľa krajského súdu mal počkať s iniciáciou exekučného konania do rozhodnutia dovolacieho\nsúdu, krajský súd k tomu uviedol, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je potrebné vnímať v kontexte\ncelého odôvodnenia, v ktorom krajský súd nevyčítal sťažovateľovi, akým spôsobom konal\npri vymožení svojej pohľadávky priznanej platobným rozkazom, iba vysvetľuje a odôvodňuje,\nna základe čoho nepovažoval plnenie poskytnuté žalovanou v priebehu súdneho konania za plnenie\ndobrovoľné.\n17. Krajský súd tiež poukázal na to, že sám sťažovateľ po plnení žalovanej zmenil žalobu o určenie,\nže jeho pohľadávka zanikla splnením, a to práve z dôvodu, aby sa v konaní vo veci samej vedenom\npod sp. zn. 9C/49/2017 mohlo posudzovať (aj z hľadiska hmotného práva), či jeho pohľadávka\nbola „po práve alebo nie“. Na pojednávaní 7. augusta 2018, ktorého sa zúčastnili len právni\nzástupcovia strán sporu, okresný súd pripustil čiastočnú zmenu žaloby v časti, ktorou sa žalobca\ndomáhal určenia, že jeho pohľadávka na zaplatenie sumy 15 400 eur s príslušenstvom zanikla\njej splnením v rámci exekučného konania, a zmenu žaloby, ktorou sa domáhal určenia,\nže jeho pohľadávka na zaplatenie trov konania 924 eur a trov exekúcie vo výške 35,69 eur zanikla\nsplnením v rámci rovnakého exekučného konania, nepripustil. V predmetnom konaní\n(sp. zn. 9C/49/2017) po pripustení zmeny žaloby by sa súd následne meritórne zaoberal\nokolnosťami, či bola žaloba podaná dôvodne. Samotné plnenie zo strany žalovanej\npreto nemalo podľa súdu na späťvzatie žaloby vplyv, konanie mohlo pokračovať\nďalej, a to aj po prijatí plnenia zo strany žalovanej. Sťažovateľ sa rozhodol nepokračovať v konaní,\nv dôsledku čoho boli naplnené predpoklady ustanovenia § 256 ods. 1 CSP.\n18. Krajský súd poukázal aj na tvrdenie sťažovateľa, že súčasne na okresnom súde\npod sp. zn. 24C/5/2018 prebieha iné konanie, v ktorom bude súd skúmať právny dôvod vzniku\npohľadávky (z hľadiska hmotného práva), čo v konečnom dôsledku podľa krajského súdu\npotvrdzuje len správnosť jeho postupu, keď sa v napadnutom uznesení o náhrade trov konania\nzaoberal najmä procesnoprávnym hľadiskom dôvodu späťvzatia žaloby, ktorú podal sťažovateľ\na nemohol uvedené zohľadňovať v konaní (sp. zn. 24C/5/2018), v ktorom vystupuje žalovaná\nako žalobca a sťažovateľ je v postavení žalovaného. Aj krajský súd zastáva názor, že práve v konaní\nvedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 24C/5/2018 prebieha konanie, v ktorom bude súd\nskúmať právny dôvod vzniku pohľadávky, čo ale nevylučuje, že k uvedenému by dospel i okresný\nsúd v pôvodnom konaní začatom skôr, teda v konaní vedenom pred okresným súdom\npod sp. zn. 9C/49/2017. Bolo len na rozhodnutí sťažovateľa, či žalobu v konaní vedenom\npred okresným súdom pod sp. zn. 9C/49/2017 vezme späť v celom rozsahu alebo bude v konaní\npokračovať, pričom krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nepoukazoval na skutočnosť,\n\n6\n\nže by žalovaná v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/49/2017 bola v celom rozsahu úspešná\nči neúspešná.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n19. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení uviedla, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania\npostupoval krajský súd v súlade so zákonom, pričom nedošlo k svojvôli alebo závažnému\npochybeniu v dôsledku nedostatočného oboznámenia sa s právnym a skutkovým stavom veci,\nako to tvrdí sťažovateľ. Sťažovateľ podľa nej nepresne uvádza, že vzal svoju žalobu späť výlučne\nv dôsledku zaplatenia žalovanej sumy, čím mu odpadol predmet konania. Nie je to pravdou,\npretože žalobu vzal späť podstatne neskôr a už v neskorom štádiu konania sp. zn. 9C/49/2017.\nK exekúcii došlo koncom roka 2015, dovolací súd rozhodol o dovolaní 26. septembra 2017,\nnásledne prebiehalo obnovené prvoinštančné konanie na okresnom súde pod novou\nsp. zn. 9C/49/2017, kde na výzvu súdu podala repliku k žalobe sťažovateľa v apríli 2018, následne\nv júni 2018 podala dupliku k jeho vyjadreniu. Potom zmenil sťažovateľ žalobný petit zo žaloby\no plnenie na určovaciu žalobu. Dňa 7. augusta 2018 sa konalo pojednávanie vo veci samej\na až 27. septembra 2018 sťažovateľ vzal svoju žalobu späť. Podľa zúčastnenej osoby sťažovateľ\nzavinil zastavenie konania priamo aj tým, že formuloval zmenu žaloby na určovaciu žalobu,\no čom ho (ústne neformálne a nad rámec poučovacej povinnosti) poučil súd na pojednávaní\n7. augusta 2018 a z čoho sťažovateľ vyvodil, že jeho zmenenej žalobe nebude v konaní vyhovené.\nZároveň sťažovateľ (ak by bolo pravdou, čo uvádzal, že nárok zanikol exekúciou) mohol žalobu\nvziať späť už skôr, než až tesne pred rozhodnutím v merite veci po rok trvajúcom priebehu konania\nsp. zn. 9C/49/2017. Zúčastnená osoba zdôraznila, že medzitým vynaložila finančné prostriedky\nna úkony právnej pomoci v tomto konaní, najmä na podanie obsiahleho vyjadrenia k žalobe\n(replika), následne na podanie ďalšieho vyjadrenia k vyjadreniu sťažovateľa (duplika), na právne\nzastúpenie na pojednávaní 7. augusta 2018. Ak bol sťažovateľ názoru, že predmet konania\nmu po exekúcii žalovanej sumy už v novembri 2015 odpadol, mal vziať žalobu späť ihneď.\n20. Zúčastnená osoba ďalej poukázala na to, že sťažovateľ tým, že vzal svoju žalobu v konaní\nsp. zn. 9C/49/2017 späť, zmaril možnosť meritórne preskúmať jeho nárok. Ak by nebol predčasne\nvzal jeho žalobu späť, skončilo by konanie sp. zn. 9C/49/2017 meritórnym rozhodnutím a vecným\npreskúmaním jeho hmotnoprávneho nároku. Súvis s konaním sp. zn. 24C/5/2018,\nna ktorý sťažovateľ opakovane poukazuje, nie je relevantný, lebo v danom konaní budú samostatné\ntrovy konania a navyše daná vec bola procesne prerušená práve až do skončenia konania vedeného\npod sp. zn. 9C/49/2017. V konečnom dôsledku pre postup sťažovateľa musela byť produkovaná\nobrana zúčastnenej osoby (repliky, dupliky, dôkazy, pojednávania) voči (nedôvodnému) nároku\nsťažovateľa až v dvoch konaniach namiesto jedného, najprv vo veci vedenej na okresnom súde\npod sp. zn. 9C/32/2015 spoločne so sp. zn. 9C/49/2017 a napokon aj sp. zn. 24C/5/2018.\nNemožno teda tvrdiť, že sťažovateľ trovy nezavinil a bez jeho úkonov by neboli trovy vznikli,\npráve naopak, presunul „svoj“ predmet sporu z veci sp. zn. 9C/49/2017 do konania\nsp. zn. 24C/5/2018, čím trovy zbytočne iba zduplikoval.\n21. Podľa zúčastnenej osoby okresný súd pochybil tým, že pri zastavení konania sp. zn. 9C/49/2017\nrozhodol o náhrade trov konania v zmysle návrhu sťažovateľa podľa § 257 CSP bez toho,\naby jej predtým umožnil sa k okolnostiam osobitného zreteľa vôbec vyjadriť. Aj v exekúcii okresný\n\n7\n\nsúd mohol povoliť odklad či prerušenie exekúcie, pokiaľ ešte prebiehalo dovolacie konanie\nna najvyššom súde, čo sa napriek návrhom zúčastnenej osoby nestalo. V dôsledku toho musela\npri výkone exekúcie uhradiť nielen žalovanú sumu istiny, ale i úroky z omeškania, trovy konania\na trovy exekútora. Sťažovateľ síce mal vtedy exekučný titul, ale zároveň vedel o podanom\nmimoriadnom opravnom prostriedku a v rámci prevencie mohol návrh na výkon rozhodnutia\nskôr nepodať. Všetky strany by sa tým vyhli komplikovanej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí\nnajvyššieho súdu.\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n22. Sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že naďalej trvá\nna nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti napadnutého uznesenia. V konaní bolo nesporné,\nže žalovaná nárok splnila, pričom skutočnosť, či toto plnenie bolo dobrovoľné alebo nedobrovoľné,\nnemá podľa neho žiadny vplyv na to, že došlo k zániku dlhu konaním žalovanej. Uvedené bolo\ndôvodom na späťvzatie žaloby, pričom ďalší priebeh súdneho konania po vrátení veci z najvyššieho\nsúdu bol dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie nepriznal trovy konania žiadnej zo strán.\n23. Sťažovateľ vytkol, že krajský súd nijakým spôsobom neprihliadal na konanie žalovanej,\nktorá podľa jeho vyjadrení účinne bránila svoje práva, avšak jej obranu v súdnom konaní\naž do rozhodnutia najvyššieho súdu odmietal, nie je teda zrejmé, z akého dôvodu v záverečnej fáze\nkonania po úhrade nároku považoval obranu žalovanej za účinnú. Rovnako súd nedostatočne\nprihliadol aj na konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 24C/5/2018, v ktorom sa žalovaná\ndomáhala vydania bezdôvodného obohatenia, čo bolo ďalším dôvodom na späťvzatie žaloby\nzo strany žalobcu. Pokiaľ by nedošlo k splneniu nároku a zániku pohľadávky v konaní\nsp. zn. 9C/49/2017, nie je zrejmé, z akého dôvodu by prebiehalo konanie o vydanie bezdôvodného\nobohatenia týkajúceho sa tej istej pohľadávky. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť,\nže 22. decembra 2020 vydal okresný súd rozsudok sp. zn. 24C/5/2018, ktorým žalobu\no vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, čím bola potvrdená skutočnosť, že nárok\nuplatnený v konaní sp. zn. 9C/49/2017 mal hmotnoprávny základ a jeho úhradou dlh zanikol.\nAj uvedené preukazuje, že žalovaná v konaní sp. zn. 9C/49/2017 plnila existujúci dlh,\nktorý bol predbežne posúdený už v konaní sp. zn. 9C/32/2015 pri vydaní platobného rozkazu,\na úhradou tohto dlhu zanikla pohľadávka žalobcu, čím jednoznačne došlo k odpadnutiu dôvodu\nkonania, a teda dôvodu na späťvzatie žaloby.\n24. Tvrdenie žalovanej, že jej plnenie bolo vynútené exekúciou, považuje sťažovateľ\nza subjektívne, ktoré si prevzal krajský súd a ktorým vo svojom vyjadrení dôvodí, že žalovaná\nsa nesprávala tak, ako žalobca v žalobe požadoval. Nie je však podľa sťažovateľa zrejmé,\nakým iným spôsobom sa mala žalovaná správať, keď žalovaný nárok v celom rozsahu uhradila\nvlastným konaním a týmto konaním dlh zanikol. Považuje za nesprávne posúdenie súdu,\nak by splniť dlh bolo možné len dobrovoľnou úhradou pred začatím exekúcie, pretože uvedeným\nvýkladom by dobrovoľné plnenie v exekučnom konaní neznamenalo zánik dlhu.\nUž po podaní žaloby existuje určitý „tlak“ na dlžníka a hrozba ďalšieho navyšovania trov súdneho\nkonania, pričom nie je zrejmé, prečo by plnenie žalovanej v akejkoľvek fáze nemalo znamenať\nodpadnutie predmetu konania a dôvod na jeho späťvzatie a zastavenie pre správanie žalovanej.\n\n8\n\n25. Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd nijakým spôsobom nereagoval na jeho argumenty\nnajmä vo vzťahu k uplatneniu inštitútu podľa § 257 CSP, a to pokiaľ ide o pochybenie súdov\nnižšieho stupňa a následnú obranu žalovanej voči týmto pochybeniam, keď prevažná väčšina z trov\nkonania predstavovala najmä súdne poplatky spojené s podávaním riadnych a mimoriadnych\nopravných prostriedkov voči rozhodnutiam súdov, na ktoré žalobca nemal žiadny vplyv a žiadnym\nspôsobom nezavinil vznik týchto trov konania.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n26. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom\nsúdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá\npovinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie\nsa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve\nna súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n28. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok\nna náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy\nsa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia\na náhrady trov konania obsiahnutá najmä v CSP určuje, či je základné právo na súdnu ochranu\nnaplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy,\nktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným\nobsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať\nna to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel\nmateriálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania\nbol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. US 56/05, IV. US 147/08).\n29. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi\nproti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.\nVo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe\nintenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu\nna to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní\nproblematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými\nsúdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách\nkonania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu\n(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo\n(m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\n\n9\n\n30. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok\nporušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva\nje spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych\ninterpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok\nza také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle\nmožno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy,\nktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti,\nalebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne\nakceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016).\nO svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n31. Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti\na prístupu ústavného súdu k posudzovaniu porušenia základných práv rozhodnutím všeobecného\nsúdu o náhrade trov súdneho konania, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry\nústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd\naj sťažovateľom napadnuté uznesenie.\n32. Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého súdneho konania\nboli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom\na zrozumiteľnom zodpovedaní relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného\nrozhodnutia o trovách konania.\n33. Súd prvej inštancie, ako aj krajský súd sa zhodli na tom, že zastavenie konania zavinil\nsťažovateľ späťvzatím žaloby. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 9C/49/2017\nzistil, že sťažovateľ navrhol zmenu žaloby zo žaloby o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom\nna žalobu o určenie, že jeho pohľadávka na zaplatenie uvedenej peňažnej sumy s príslušenstvom\na trov exekúcie od žalovanej zanikla jej splnením v rámci exekučného konania. Sťažovateľ\nvo svojom vyjadrení z 19. júla 2018 adresovanom okresnému súdu uviedol, že „Práve z dôvodu\nšpecifických okolností prípadu a práve konaniu žalovanej, ktorá najskôr nedôsledným bránením\npráva zavinila, že vec dospela do štádia exekučného konania, kde nárok uhradila a následne\nmimoriadnym opravným prostriedkom vec súdu vrátila do základného konania, žalobca nemal\ninú možnosť, ako petit upraviť tak, aby bol tento právne udržateľný.“. Na pojednávaní v predmetnej\nveci konanom 7. augusta 2018 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil navrhovanú zmenu\nžaloby okrem časti týkajúcej sa určenia zániku pohľadávky žalobcu na zaplatenie trov konania 924\neur a trov exekúcie vo výške 35,69 eur od žalovanej. Následne sťažovateľ podaním\nz 27. septembra 2018 vzal žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Práve s ohľadom\nna špecifické okolnosti daného prípadu a z dôvodu právnej udržateľnosti petitu navrhol sťažovateľ\njeho zmenu, ktorú okresný súd v podstatnej časti aj pripustil. Následne však napriek uvedenému\nvzal sťažovateľ žalobu v celom rozsahu späť. Vzhľadom na späťvzatie už zmenenej žaloby\nsťažovateľom, ktorý práve navrhol jej zmenu, reflektujúc úhradu žalovaného nároku a špecifické\nokolnosti daného prípadu, nemožno považovať za arbitrárny a ústavne neudržateľný záver,\npodľa ktorého sťažovateľ zavinil zastavenie konania (na čom sa zhodli okresný aj krajský súd),\npričom k späťvzatiu určovacej žaloby nepochybne nedošlo pre správanie žalovanej.\nPokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k späťvzatiu žaloby argumentoval aj predbežným\n10\n\nnázorom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na výsledku sporu,\ntáto skutočnosť nemení nič na tom, že sťažovateľ svojím dispozičným úkonom zavinil zastavenie\nkonania.\n34. Napriek uvedenému je však ústavný súd toho názoru, že s ohľadom na špecifické okolnosti\ndaného prípadu je zjavne nespravodlivé, aby bola povinnosť náhrady trov konania uložená výlučne\nsťažovateľovi. Okresný súd aj krajský súd pri posudzovaní žalovanou podaného odporu\nproti vydanému platobnému rozkazu zjavne pochybili, pričom v dôsledku týchto pochybení im bola\nvec vrátená dovolacím súdom, avšak až po plnení žalovanej sťažovateľovi v rámci exekúcie\n(keďže do rozhodnutia najvyššieho súdu mal sťažovateľ právoplatný exekučný titul), čím došlo\nk vzniku špecifickej situácie v predmetnom konaní. Je možné povedať, že sťažovateľ a žalovaná\nsa stali v istom zmysle obeťami pochybení súdov prvej a druhej inštancie,\nkeďže bez týchto pochybení by k predmetnej procesnej situácii v konaní nedošlo. U sťažovateľa\nnemožno konštatovať, že podal žalobu nedôvodne, rovnako u žalovanej nemožno konštatovať,\nže po podaní žaloby plnila dobrovoľne.\n35. Krajský súd v napadnutom uznesení nijakým spôsobom nereagoval na argumenty sťažovateľa\nvo vzťahu k uplatneniu inštitútu podľa § 257 CSP, a to pokiaľ ide o uvedené pochybenia okresného\na krajského súdu a následnú obranu žalovanej voči týmto pochybeniam, keď prevažná väčšina\nzo súvisiacich trov konania predstavovala najmä súdny poplatok spojený s podaním mimoriadneho\nopravného prostriedku voči rozhodnutiu krajského súdu, na ktoré sťažovateľ nemal žiadny vplyv.\nNie je tak spravodlivé, aby vzhľadom na okolnosti prípadu bol sťažovateľ povinný nahradiť\naj tieto trovy konania vrátane súvisiacich trov právneho zastúpenia.\n36. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je nevyhnutné\nvychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené\nna konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich okolnosti môžu byť – ako v danej veci\n– značne netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé\nriešenie. Podľa presvedčenia ústavného súdu sú to práve špecifické okolnosti daného prípadu,\nktoré krajský súd celkom opomenul a vopred rezignoval na ich priliehavejšie posúdenie\npri rozhodovaní o trovách konania.\n37. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v okolnostiach danej veci nemožno považovať napadnuté\nuznesenie o nároku na náhradu trov konania za primerané a zodpovedajúce spravodlivému\nusporiadaniu veci medzi stranami sporu. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením\nkrajského súdu došlo k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého\nsúdneho konania, čo je predpokladom pre možnosť ústavného súdu zasiahnuť do rozhodnutia\no trovách konania.\n38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského\nsúdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n39. Napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľa,\npreto ústavný súd toto uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu\n§ 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie.\n\n11\n\n40. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní\nalebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n41. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu\npodľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n42. Úlohou krajského súdu bude opätovne konať a rozhodnúť o trovách konania, rešpektujúc\nprávny názor ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí a majúc na zreteli, že spravodlivosť,\nktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim\nkaždému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci,\nktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.\nV.\nTrovy konania\n43. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.\n44. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch\npodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne\nalebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n45. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 645,96 eur\nz dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019\n(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v hodnote po 163,33 eur\nvrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur a za jeden úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2021 (replika sťažovateľa zo 6. apríla 2021) v hodnote 181,17 eur vrátane režijného paušálu\nv hodnote 10,87 eur. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %,\nkeďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto dane.\n46. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n47. Keďže podľa § 73 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú zúčastnenej osobe, uhrádza zúčastnená osoba, bolo bez právneho dôvodu zaoberať\nsa návrhom zúčastnenej osoby na náhradu trov, ktoré jej v konaní pred ústavným súdom vznikli.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. novembra 2021\nRobert Šorl\npredseda senátu\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania", "žaloba-späťvzatie", "dôvody hodné osobitného zreteľa", "konanie-zastavenie", "konanie-zastavenie", "žaloba-späťvzatie", "dôvody hodné osobitného zreteľa", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "17Co/309/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:935696f1-7bce-40b9-88cb-9a48ea12d5bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 272/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 272/08 z 22. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-22", "citacie_n": 358, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935696f1-7bce-40b9-88cb-9a48ea12d5bb"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:f93d3b01-7c80-48af-ba90-2e2fcb371976", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 48/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/05 z 23. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-23", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f93d3b01-7c80-48af-ba90-2e2fcb371976"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "07bb3862-a6b0-467f-9323-85a4cdaed9e2:d5213c68-f4da-4019-9ea9-8c3925a902d6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6415200742.1", "spisova_znacka": "16Co/661/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/661/2015 z 28. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6415200742.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ffa4f7fd-a25d-448b-aac6-9a52bcd314e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.448.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 448/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 448/2022 z 13. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.448.2022.1"}, {"guid": "ussr:4175cdc6-9fae-4a99-98a7-ec4e952bf4c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 601/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 601/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1"}, {"guid": "a225df0e-17d2-47c7-ae22-23bc9b2fc10f:b53f0d2f-1704-451e-a078-930609fef9e4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6419201121.1", "spisova_znacka": "17Co/47/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/47/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6419201121.1"}]}