{"guid": "ussr:47630188-529b-45b1-b3f8-5535673f1003", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.23.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2019 z 9. 12. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. decembra 2020, sp. zn. PL. ÚS 23/2019, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.23.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-12-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/47630188-529b-45b1-b3f8-5535673f1003", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.23.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.23.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.23.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 23/2019-94\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2020\nv pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,\nLibora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nRoberta Šorla, Petra Molnára, Petra Straku a Ľuboša Szigetiho o návrhu skupiny\n31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poverenou zástupkyňou\nMgr. Natáliou Blahovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade ustanovenia § 75 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný\nmimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. v časti slov „a proti právoplatnému\nuzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania“ s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 24 Charty\nzákladných práv Európskej únie, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2\na čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov deti,́ čl. 11\nods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2013 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone\nrozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinnosti,́ ktorým sa\nzrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd takto\n\nrozhodol:\nNávrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nPL. ÚS 23/2019-20 z 27. novembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh\nskupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“\nalebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia § 75 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný\nmimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. (ďalej aj „CMP“) v časti slov\n„a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach\nneoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení\ns čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),\nčl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru\no občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky\ndohovor“), čl. 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní\na výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,\nktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), a čl. 6\na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Časti\nnávrhu, v ktorom sa skupina poslancov domáhala pozastavenia účinnosti ustanovenia § 75\nCMP v časti slov „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do\ncudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“, ústavný súd nevyhovel.\n\n2\n\nII.\nNávrh skupiny poslancov a ich argumentácia\n2. Skupina poslancov v úvodnej časti svojho návrhu uvádza, že Národná rada\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) 10. mája 2019 schválila zákon č. 137/2019\nZ. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ktorým boli\ndo ustanovenia § 75 CMP upravujúceho prípustnosť žaloby na obnovu konania vložené\nslová „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach\nneoprávneného premiestnenia alebo zadržania“. S účinnosťou od 1. júna 2019 tak\nustanovenie § 75 CMP znie: „Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému\nuzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní\no návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania,\nak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.“\n2.1 Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že prijatím zákona č. 137/2019 Z. z.,\nktorým sa dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, bolo prelomené\nveto prezidenta Slovenskej republiky, ktorý predchádzajúci zákon rovnakým spôsobom\nnovelizujúci ustanovenie § 75 CMP vrátil národnej rade podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy\ns návrhom na jeho neprijatie ako celku.\n3. Podľa navrhovateľov je napadnuté zákonné ustanovenie pripúšťajúce žalobu\nna obnovu\n\nkonania\n\nv\n\ntzv.\n\nnávratových\n\nkonaniach\n\nv\n\nrozpore\n\ns\n\nústavou,\n\ns medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ako aj s právom Európskej únie\n„a tiež so základnými zásadami v nich vyjadrenými, a to najmä zásadou presadzovania\nnajlepšieho záujmu maloletých detí, zásadou právnej istoty a zásadnou rýchlosti konania\na bezprieťahovosti rozhodovania“. Skupina poslancov tvrdí, že dôsledky aplikácie\nnapadnutého zákonného ustanovenia budú v priamom rozpore s tým, čo deklarovali\npredkladatelia návrhu zákona, ktorí ho odôvodňovali „prirodzenou nutnosťou chrániť životy\nmaloletých detí a konať v súlade s ich najlepším záujmom a presvedčením“.\n4. Skupina poslancov v ďalšej časti návrhu popisuje právnu povahu inštitútu obnovy\nkonania a tzv. návratových konaní. Navrhovatelia v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:\n3\n\n„Predkladatelia zákona č. 137/2019 Z. z. sa v dôvodovej správe snažili dokázať, že žaloba\nna obnovu konania je všeobecne uplatniteľným mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré\nnie je viazané na žiadnu konkrétnu formu súdneho rozhodnutia, a teda, že je možné ňou\nnapadnúť tak právoplatné uznesenia ako aj právoplatný rozsudok či platobný rozkaz.\n... Na rozdiel od toho, čo je uvedené v dôvodovej správe k zákonu č. 137/2019 Z. z.,\nobnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výnimku zo zásadnej\nnezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia, a preto je použitie žaloby na\nobnovu konania obmedzené množstvom podmienok, a to najmä podmienok jej prípustnosti.\nZákladným účelom tohto mimoriadneho opravného prostriedku je náprava konečných\nmeritórnych rozhodnutí vo veci samej, ktoré trpia skutkovými pochybeniami, a ktoré\nnemožno napraviť inak... V mimosporovom konaní bolo až do prijatia predmetnej spornej\nnovely Civilného mimosporového poriadku takéto obmedzené použitie žaloby o obnovu\nkonania zvýraznené tým, že taká žaloba bola v prípade uznesení prípustná len proti\nprávoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve (§ 74 a § 75 CMP). Aj\nv mimosporovom konaní je tak možné hovoriť o výnimočnosti podania takejto žaloby proti\nprávoplatným uzneseniam. Je možné preto zhrnúť, že žaloba na obnovu konania je\nprípustná len výnimočne, kde to stanovuje zákon, ktorý v tomto smere obsahuje negatívnu\nalebo pozitívnu úpravu a že koncepcia mimoriadnych opravných prostriedkoch v civilnom\nprocese je postavená tak, že tieto nie sú prípustné proti rozhodnutiam predbežnej povahy.\nZákladným a primárnym cieľom Návratových konaní je odstrániť protiprávny stav\nmiesta pobytu maloletého dieťaťa a tiež minimalizovať negatívny dopad na dieťa v súvislosti\ns jeho protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Pre Návratové konania je preto\nkľúčové určiť obvyklý pobyt dieťaťa, pri čom sa zohľadňujú viaceré skutkové okolnosti, a to\nkde sa dieťa zdržiava, kam chodí do školy, akú má štátnu príslušnosť, jeho jazykové znalosti\na mnoho iných faktorov. Obvyklý pobyt dieťaťa je tak determinovaný jeho rodinnými,\nsociálnymi, kultúrnymi a inými väzbami v danom štáte. Tomu je prispôsobené aj\ndokazovanie, ktoré sa vykonáva čo možno v najužšom možnom rozsahu a vzťahuje sa iba na\notázky súvisiace so skutočnosťami, či došlo k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu\ndieťaťa a prípadne, či existujú dôvody pre jeho nenavrátenie do krajiny obvyklého pobytu.\nOsobitným a charakteristickým znakom Návratových konaní je preto povinnosť súdu\nrozhodnúť o návrhu na návrat maloletého urýchlene (vo forme uznesenia a spravidla do\n4\n\n6 týždňov odo dňa začatia konania), a to tými najrýchlejšími postupmi, ktoré mu\nvnútroštátny právny poriadok umožňuje. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že v Návratových\nkonaniach súd nerozhoduje o tom, kto má právo starostlivosti o maloleté dieťa, resp.\no opatrovníckom práve vo vzťahu k dieťaťu. Naopak súd uznesením rozhoduje len o tej\nskutočnosti, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého v cudzine\na o prípadnom následnom návrate maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu. Právo\nstarostlivosti o maloleté dieťa, ako aj opatrovnícke právo, sú predmetmi samostatných iných\nkonaní vo veci samej na súdoch v krajine obvyklého pobytu dieťaťa. S ohľadom na vyššie\nuvedené je tak možné zhrnúť, že právoplatné uznesenie súdu v Návratových konaniach má\npredbežnú povahu v tom zmysle, že sa ním určuje len miesto obvyklého pobytu maloletého\ndieťaťa a nariaďuje sa jeho návrat do takejto krajiny, a teda sa v ňom v konečnom dôsledku\nrieši len to, ktorý súd (slovenský alebo iný podľa krajiny obvyklého pobytu maloletého) má\nnásledne v inom konaní právomoc rozhodnúť vo vzťahu k úprave rodičovských práv\na povinností.“\n5. Navrhovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že do prijatia napadnutého zákonného\nustanovenia slovenský právny poriadok vylučoval v tzv. návratových konaniach akýkoľvek\nmimoriadny opravný prostriedok. V tejto súvislosti uvádzajú, že „V prípade dovolania\nzostala úprava ustanovenia § 76 Civilného mimosporového poriadku nezmenená, t. j. aj\nminulé aj súčasné znenie explicitne vylučuje podanie dovolania v takýchto konaniach,\npričom aj podľa komentárov k tomuto ustanoveniu je takáto úprava v plnej miere\nopodstatnená, keďže pripustenie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\n(a eventuálne aj odklad vykonateľnosti) by mohol zmariť význam Návratových konaní, kde\nhrá mimoriadnu úlohu práve skoré rozhodnutie o návrate maloletého a jeho skorý návrat na\nmiesto jeho obvyklého pobytu... do účinnosti spornej novely Civilného mimosporového\nporiadku bolo (aj, pozn.) podanie žaloby na obnovu konania v Návratových konaniach\nneprípustné. Opodstatnenosť takejto úpravy bola pritom totožná ako v prípade dovolania,\nt. j. pripustenie obnovy konania by mohlo zmariť význam Návratových konaní“.\n\n5\n\n6. Navrhovatelia ďalej argumentujú, že „pripustením žaloby na obnovu konania proti\nprávoplatnému uzneseniu v Návratovom konaní, ktoré má... predbežný charakter, došlo\nk neprimeranému zásahu do stability právnych vzťahov založených takýmto rozhodnutím...\n... došlo k absolútne neopodstatnenému rozšíreniu procesných možností tej strany,\nktorá v konkrétnom Návratovom konaní zapríčinila protiprávny stav, keďže táto nová\núprava fakticky umožňuje takej strane ďalšie predlžovanie Návratového konania, čo je\nv rozpore so zásadami právneho štátu, dobrých mravov a tiež aj v zásadnom rozpore\ns najlepším záujmom maloletého dieťaťa a vedie k oslabeniu Haagskeho dohovoru\na Nariadenia Brusel IIa...\n... Vzhľadom na to, že v Návratových konaniach je posudzovaný obvyklý pobyt\ndieťaťa, môže neprimerané predlžovanie konania a tým aj odďaľovanie rozhodnutia\no návrate dieťaťa spôsobiť zmenu v parametroch rozhodovania vo veci samej pomocou\nplynutia času, pretože čím dlhšie konanie o návrat dieťaťa trvá, tým väčšia je\npravdepodobnosť, že dieťa si počas takéhoto obdobia vytvorí pevnejšie sociálne a iné väzby\npráve k jeho novému miestu pobytu (t. j. ku krajine, kde bolo neoprávnene premiestnené\nalebo v ktorej bolo neoprávnene zadržané).\n... Okrem dĺžky konania je obnova konania nevhodným procesným prostriedkom aj\nz dôvodu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia, ku ktorému môže dôjsť na návrh alebo\nnásledne zo zákona po povolení obnovy konania... prípustnosť žaloby na obnovu konania\nvyvoláva u účastníkov konania pocit právnej neistoty, ktorý nie je žiadúci, a to najmä nie\nv tak citlivých konaniach, akými sú práve rozhodovania vo veciach týkajúcich sa maloletých\ndetí.\n... Je zásadné, že akékoľvek rozhodnutie (vyhovujúce aj nevyhovujúce) v Návratovom\nkonaní neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej (t. j. vec o práve na starostlivosť o dieťa),\na teda vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností nemá charakter res iudicata. Aj\npreto v prípade porušenia práv účastníka konania v Návratovom konaní, nie je žaloba na\nobnovu konania nevyhnutnou a jedinou možnosťou, pretože náprava takých porušení môže\nbyť zabezpečená aj v meritórnom konaní, avšak je zásadné, že o tom má rozhodovať súd\nv krajine obvyklého pobytu dieťaťa.\n... predmetná novela Civilného mimosporového poriadku v zmysle zákona\nč. 137/2019 Z. z. nechráni najlepší záujem maloletého dieťaťa, pretože jej aplikáciou sa\n6\n\nv praxi predlžuje stav právnej neistoty, v ktorej sa dieťa nachádza, naopak umožňuje\npredlžovať protiprávny stav a je spôsobilá naďalej zhoršovať podmienky pre zabezpečenie\nnajlepšieho záujmu dieťaťa, a to najmä vo forme stability, predvídateľnosti a ochrany\nzdravého vývinu maloletého.“.\n7. Skupina poslancov namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia\ns článkami ústavy a dohovoru označenými v ich návrhu (a v záhlaví tohto uznesenia, pozn.)\nodôvodňuje najmä takto:\n«... v súvislosti s prijatím predmetného zákona č. 137/2019 Z. z. okrem iného nedošlo\nk splneniu požiadavky stability a spravodlivého obsahu zákona a tiež podmienky jeho\nprimeranosti a predvídateľnosti, a to z dôvodu, že zákon vnáša do Návratových konaní\nnestabilitu právnych vzťahov deklarovaných právoplatnými uzneseniami, t. j. rozhodnutiami\nsplňujúcimi atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti... Tento zákon ďalej neposkytuje rozumnú\nmieru istoty a ochrany najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v tom zmysle, že nedôjde\nk jeho zneužitiu zo strany toho účastníka, ktorý protiprávny stav v Návratovom konaní\nzavinil a tiež k umelému predlžovaniu takýchto konaní, ktorých elementárnym znakom je\nrýchlosť rozhodovania a tým aj záujem na okamžitom odstránení neistoty, v ktorej sa\nmaloleté dieťa nachádza.\n... Podľa navrhovateľov je novela... v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany\ndôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR), a to najmä\nz toho dôvodu, že neposkytuje maloletému dieťaťu, a „poškodenému“ účastníkovi konania\nistotu, že sa voči ním bude zachovávať právo. Ako už bolo vyššie uvedené plynutie času má\nv Návratových konaniach mimoriadny význam, pretože priamo zásadne ovplyvňuje\nposudzovanie obvyklého pobytu maloletého. To znamená, že právo „poškodeného“\núčastníka konania a maloletého dieťaťa v Návratových konaniach je zachované len v tých\nkonaniach, ktoré sú dostatočne rýchle (trvajú spravidla maximálne 6 týždňov), čo v prípade\npripustenia obnovy konania nemôže byť naplnené.\n... predmetná sporná novela spôsobila, že Slovenská republika porušila svoj záväzok\nuznávania, dodržiavania a viazanosti s Haagskym dohovorom, Nariadením Brusel IIa,\nDohovorom o právach dieťaťa, Dohovorom o ľudských právach a Chartou EÚ, ktoré\nnavyše podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR majú prednosť pred vnútroštátnou úpravou.\n7\n\n... Ústavná ochrana práva na súkromie a rodinný život sa priznáva aj vo fáze tvorby\npráva. To znamená, že aj zákon, ktorý je prijímaný v riadnom legislatívnom procese nemôže\nzasahovať do právneho postavenia účastníka konania nad nevyhnutnú mieru, t. j. tak, že by\ntakémuto účastníkovi nebolo zachované jeho právo na súkromný a rodinný život. Pokiaľ sa\ntak stane a takýto zákon je prijatý v riadnom legislatívnom procese, dostáva sa do rozporu\ns čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ľudských právach... Osobitná ochrana detí\na mladistvých sa okrem iného prejavuje aj vo všeobecnej zásade, ktorými je riadené každé\nkonanie týkajúce sa maloletých detí (t. j. aj Návratové konanie), a to v zabezpečení\na zachovaní najlepšieho záujmu takýchto detí. S právom na spravodlivé súdne konanie je\nneodmysliteľne spojené aj právo na prístup súdu a právo na rozhodnutie bez zbytočných\nprieťahov... Pomalá, nereálna a neefektívna spravodlivosť totiž nie je spravodlivosťou.\nZ toho plynie, že všetko, čo by takúto reálnosť a efektívnosť súdnej ochrany narúšalo (napr.\npripustenie obnovy konania v Návratových konaniach), spôsobuje rozpor s čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež s čl. 6 Dohovoru o ľudských právach.\n... novela... neoprávnene zasahuje do súkromného a rodinného života maloletého\ndieťaťa a tiež toho účastníka konania, ktorého právo bolo porušené v dôsledku\nneoprávneného premiestnenia dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu alebo jeho\nneoprávneného zadržania v cudzine. Táto neoprávnenosť zásahu spornej novely spočíva\nv tom, že jej zásah nemá základ v medzinárodných dokumentoch, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná (najmä Haagsky dohovor a Nariadenie Brusel IIa), nesleduje ustanovený\ncieľ urýchleného návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, nehľadí na najlepší\nzáujem dieťaťa a nie je nevyhnutným a primeraným opatrením nápravy prípadných\npochybení... Prijatá novela... ďalej porušuje právo na spravodlivý súdny proces a právo na\nsúdnu ochranu vo svojej podstate, pretože jej prostredníctvom sa nevykonáva spravodlivosť,\nresp. sa spravodlivosť vykonáva oneskorene, čím sa ohrozuje činnosť a dôveryhodnosť\njustície. Predmetná novela sa ďalej prieči aj účelu práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov, pretože v jej dôsledku sa predlžuje stav právnej neistoty maloletého\ndieťaťa a v konečnom dôsledku aj toho účastníka, do ktorého práva bolo zasiahnuté\nneoprávneným premiestnením alebo zadržaním dieťaťa.»\n\n8\n\n8. Namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia s čl. 24 charty (a následne\nv podstate zhodne aj s čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, pozn.) navrhovatelia\nodôvodňujú najmä takto:\n„... novela... nechráni blaho dieťaťa, naopak rozširovaním procesných možností\nstrany, ktorá v konkrétnom Návratovom konaní zapríčinila protiprávny stav, môže mať\nvýrazne negatívny vplyv na maloleté dieťa, pretože nová procesná možnosť podať žalobu na\nobnovu konania zásadne ovplyvňuje dĺžku celého konania a tým aj prípadný protiprávny\nstav vo vzťahu k pobytu maloletého dieťaťa. Navyše je možné dôvodne predpokladať, že\nk podávaniu žalôb na obnovu konania (aj z účelových a špekulatívnych dôvodov) bude\ndochádzať v zvýšenej miere a tiež že v dôsledku toho budú Návratové konania trvať\nminimálne jeden rok, čo je časová hranica predpokladaná zákonom a medzinárodnými\ndokumentami, kedy je možné predpokladať, že dieťaťa sa už zžilo s novým prostredím.\nNovelizovaná úprava... tak v zásade nemôže byť a ani nie je v súlade s najlepším záujmom\nmaloletého dieťaťa. Okrem toho táto novelizovaná úprava porušuje právo dieťaťa na\nudržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s oboma rodičmi a tiež aj s inými\nrodinnými príslušníkmi zo strany oboch rodičov.“\n9. Skupina poslancov napokon namieta nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia\naj s čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Haagskeho dohovoru a s čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa, čo\nodôvodňuje okrem iného tým, že\n«... nová úprava Civilného mimosporového poriadku prakticky znemožňuje okamžitý\nnávrat neoprávnene premiestnených alebo zadržaných detí a súčasne zavádza procesný\nprostriedok, ktorý priamo umožňuje neustále predlžovať Návratové konanie a tým aj\nzachovávať stav, v ktorom dochádza (môže dochádzať) k porušovaniu opatrovníckeho práva\na práva styku podľa právneho poriadku krajiny, kde má maloleté dieťa obvyklý pobyt.\nSlovenská republika prijatou novelizovanou úpravou prijala fakticky opačné opatrenie\nv porovnaní so základnou ideou Haagskeho dohovoru a Nariadenia Brusel IIa... Procesná\nmožnosť podať žalobu na obnovu konania preto neminimalizuje negatívny dopad\nneoprávneného premiestnenia alebo neoprávneného zadržania na dieťa. Dôsledkom\naplikácie novej úpravy v praxi môže byť zmena v parametroch rozhodovania\nv opatrovníckych veciach pomocou plynutia času, pretože čím dlhšie konanie o návrat\n9\n\ndieťaťa trvá, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dieťa sa počas takéhoto obdobia zžije\ns novým prostredím, a preto jeho návrat do pôvodnej krajiny obvyklého pobytu už nebude\nmožný.\n\nNová\n\núprava\n\ntak\n\nzásadne\n\novplyvňuje\n\nposudzovanie\n\nsúdnej\n\nprávomoci\n\nv opatrovníckych veciach, pretože v zmysle Haagskeho dohovoru aj Nariadenia Brusel IIa\nmá právomoc konať súd v krajine, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až kým\ndieťa nezačne žiť prevažne v inej krajine. To inými slovami znamená, že predmetná nová\núprava spôsobuje, že „z nepráva môže vzniknúť právo“, čo je v právnom štáte neprípustné.\n... Zásadný rozpor spornej novely s Haagskym dohovorom a tiež s Nariadením Brusel\nIIa je možné vidieť aj v tom, že predlžovanie Návratového konania prostredníctvom obnovy\nkonania môže spôsobiť, že žiaden súd dlhší čas nebude rozhodovať o statuse dieťaťa,\npretože súdy v Slovenskej republike nebudú mať na to právomoc (túto právomoc nemajú, ak\nSR nie je krajinou obvyklého pobytu dieťaťa) a súdy v krajine obvyklého pobytu nebudú mať\npraktickú možnosť tak urobiť (pretože dieťa sa v takej krajine reálne nenachádza), čo je\nstav, ktorý je nepochybne v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.\n... V kontexte s vyššie uvedenými argumentami, navrhovatelia ďalej poukazujú na\nrozhodnutie ESĽP vo veci López Guió proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP výslovne\nprihliadal na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného\núnosu dieťaťa, že dostupnosť dovolania a mimoriadneho dovolania v právnom poriadku\nSlovenskej republiky môže viesť k popretiu základného účelu a podstatu konania podľa\nHaagskeho dohovoru, ktorým je urýchlená obnova pôvodného stavu, ak je možná, inak\npovedané návrat dieťaťa do jeho krajiny obvyklého pobytu v čo najkratšej možnej dobe. Na\nzáklade uvedeného zaujal ESĽP v konečnom dôsledku stanovisko, že Slovenská republika\nnezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života,\nčoho dôsledku došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru o ľudských právach.\nToto rozhodnutie hoci okrem iného hovorí o prípustnosti dovolania a mimoriadneho\ndovolania v Návratových konaniach je možné zovšeobecniť na mimoriadne opravné\nprostriedky ako také, pretože argumentácia týkajúca sa dôvodnosti vylúčenia prípustnosti\ndovolania a mimoriadneho dovolania z právneho poriadku Slovenskej republiky\nv Návratových konaniach je v plnej miere aplikovateľná aj na dôvodnosť vylúčenia\nprípustnosti žaloby na obnovu konania v takýchto konaniach ako ďalšieho mimoriadneho\nopravného prostriedku.».\n10\n\n10. Na základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov žiada, aby\nústavný súd nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenie § 75 v slovách „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat\nmaloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ zákona\nč. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z., ktorým sa\ndoplnil zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok nie je v súlade s\n- čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,\n- čl. 24 Charty základných práv Európskej únie,\n- čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa,\n- Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky\ndohovor), najmä s čl. 1, čl. 2 a čl. 11,\n- čl. 11 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní\na výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,\nktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (nariadenie Brusel IIa), a\n- čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nIII.\nĎalší priebeh konania\n11. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86\nods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu skupiny poslancov\nod národnej rady, vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ministerstvo\n\nspravodlivosti“),\n\npodpredsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), pričom\núčastníkov konania zároveň požiadal, aby oznámili, či v zmysle § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde súhlasia s tým, aby ústavný súd v predmetnej veci upustil od ústneho\npojednávania.\n\n11\n\nIII.1 Stanovisko národnej rady\n12. Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 23/2019-38\nzo 4. decembra 2020 bez vyjadrenia k návrhu skupiny poslancov zaslala podaním\nz 23. januára 2020 ústavnému súdu „návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač\n1270), návrh zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky (tlač 1438) a prepis\nrozpravy zo 43. a 45. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.“. Národná rada zároveň\noznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nIII.2 Stanovisko vlády\n13. V reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 23/2019-36 zo 4. decembra 2019\nministerstvo spravodlivosti oznámilo ústavnému súdu pomerne rozsiahle a štruktúrované\nstanovisko vlády k návrhu skupiny poslancov, v ktorom vláda podrobne reagovala\nna jednotlivé argumentačné línie navrhovateľov.\n14. Vláda otvára svoje stanovisko k návrhu skupiny poslancov reakciou na ich\nnámietku, podľa ktorej žaloba na obnovu konania predstavuje mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorým sa má napraviť predovšetkým konečné rozhodnutie vo veci samej\nv prípade, ak trpí takými vadami, ktoré nemožno inak odstrániť. Keďže podľa\nnavrhovateľov rozhodnutie v návratovom konaní má len predbežnú povahu, tak žaloba\nna obnovu konania nie je prípustná, pretože narúša koncepciu mimoriadnych opravných\nprostriedkov v civilnom konaní ako takom. V súvislosti s touto námietkou navrhovateľov\nvláda uvádza, že Civilný mimosporový poriadok upravuje v § 39 rozhodnutia súdu osobitne\nk všeobecnej úprave Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a to tak, že „súd\nrozhoduje rozsudkom vo veci samej a zákon (CMP) presne ustanovuje, kedy súd rozhoduje\nvo veci samej uznesením.“. Aj napriek tomu, že § 133 CMP ustanovuje, že súd\nv návratovom konaní rozhoduje uznesením bez uvedenia slov „vo veci samej“ na rozdiel\nnapr. od ustanovenia § 120 CMP, ktorý presne vymedzuje, v ktorých konaniach vo veciach\nstarostlivosti súdu o maloletých súd rozhoduje rozsudkom a v ktorých rozhoduje vo veci\nsamej uznesením, sa vláda nestotožňuje s tvrdením, že uznesenie vydané v návratovom\n12\n\nkonaní je rozhodnutím predbežnej povahy. Podľa jej názoru je uznesenie vydané\nv návratovom konaní „meritórnym rozhodnutím, keďže sa ním určuje miesto obvyklého\npobytu maloletého dieťaťa, či z neho bolo maloleté dieťa neoprávnene premiestnené, resp.\npremiestnené oprávnene avšak v cudzine neoprávnene zadržané, a či existuje nejaký dôvod\nna prípadné nariadenie jeho návratu.“.\n15. Vláda ďalej poukazuje na to, že potrebu flexibilnejšej právnej úpravy\nv situáciách, keď sa objavia nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré nebolo možné\nv pôvodnom konaní uplatniť, potvrdzuje aj novoprijaté nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111\nz 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach\na vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len\n„nariadenie Rady EÚ č. 2019/1111“), ktoré v čl. 56 ods. 4 ustanovuje, že vo výnimočných\nprípadoch možno prerušiť vykonávacie konanie, ak by bolo dieťa výkonom vystavené\nvážnemu riziku fyzickej alebo psychickej ujmy z dôvodu dočasných prekážok, ktoré sa\nvyskytli po vydaní rozhodnutia, alebo z dôvodu akejkoľvek významnej zmeny okolností.\nV čl. 56 ods. 6 uvedeného nariadenia sa zavádza aj možnosť orgánu príslušného na výkon\nrozhodnutia takýto výkon rozhodnutia na návrh zamietnuť, ak je vážne riziko uvedené\nv odseku 4 trvalej povahy.\n16. Podľa vlády má inštitút obnovy konania v návratových veciach svoj osobitný\nvýznam v prípadoch keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení základných\npráv a slobôd sťažovateľa, pričom dôsledky porušenia je potrebné napraviť zmenou\nprávoplatného rozhodnutia súdu. V danej situácii ide o jedinú možnosť, ako implementovať\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom podanie žaloby na obnovu konania\nrozširuje procesné možnosti toho, v neprospech koho bolo uznesenie v návratovom konaní\nvydané (a nie nevyhnutne iba toho, kto zapríčinil protiprávny stav, ako uvádzajú\nnavrhovatelia), a preto neznevýhodňuje žiadneho z účastníkov pôvodného návratového\nkonania.\n17. K námietke navrhovateľov, podľa ktorej napadnuté ustanovenie zásadným\nspôsobom ovplyvňuje posudzovanie súdnej právomoci v opatrovníckych veciach, pretože\n13\n\nv zmysle Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa má právomoc konať súd v krajine,\nv ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až do času, kým dieťa nezačne žiť v inej\nkrajine, vláda s poukazom na čl. 10 nariadenia Brusel IIa uvádza, že „[z]mena súdnej\nprávomoci v opatrovníckych veciach je... viazaná nie len na obvyklý pobyt ale i ďalšie\nvyššie uvedené podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené.“.\n18. Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov, že obnova konania je nevhodným\nprostriedkom v návratových konaniach aj z dôvodu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia,\nvláda konštatuje, že podľa § 412 ods. 1 CSP súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a až právoplatnosťou\nrozhodnutia o obnove konania sa podľa § 415 ods. 1 CSP odkladá vykonateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Z už uvedeného potom vyplýva, že prvá fáza konania o žalobe\nna obnovu konania sama osebe nemá za následok odklad nariadeného návratu, a teda\nautomaticky nefixuje protiprávny stav miesta pobytu dieťaťa ani netrhá väzby dieťaťa\ns krajinou obvyklého pobytu, pričom zo zákonnej formulácie „dôvody hodné osobitného\nzreteľa“ k možnému odkladu vykonateľnosti uznesenia je zrejmé, že pôjde o výnimočné\na ojedinelé prípady. Vláda ďalej uvádza, že aj v štádiu povolenej obnovy konania (druhá\nfáza) po tom, ako ex lege dôjde k odkladu vykonateľnosti, je súd podľa § 130 CMP\noprávnený prijať opatrenia, ktoré sú vhodné na zabezpečenie podmienok pre návrat dieťaťa\ndo krajiny jeho obvyklého pobytu a ktoré by súd na účely ochrany najlepšieho záujmu\ndieťaťa počas obnoveného konania mohol uplatňovať v prípadoch, v ktorých je to možné,\nčím by mohol „eliminovať prípadný negatívny dopad predlžovania konania na dieťa ako aj\niného účastníka konania, a to do času kým nebude rozhodnuté ohľadne návratu dieťaťa\nv obnovenom konaní.“.\n19. K námietke týkajúcej sa rýchlosti a bezprieťahovosti návratového konania a s tým\nsúvisiacej povinnosti súdu rozhodnúť v návratovom konaní do 6 týždňov odo dňa začatia\nkonania vláda konštatuje, že lehota ustanovená v § 134 ods. 1 CMP je „inštruktívna, t. z.\nnevylučuje predĺženie návratového konania vzhľadom na jeho osobitosti...“, zákonodarca\nv tomto smere len inštruuje súd k tomu, „aby rozhodol, ak je to možné, do šiestich týždňov\n\n14\n\nod začatia konania, a zároveň mu dal možnosť rozhodovať dlhšie, ak sú tu dôvody hodné\nosobitného zreteľa.“.\n20. Vláda sa vo svojom stanovisku tiež odvoláva na porovnávacie právo, z ktorého\nmá vyplývať európsky konsenzus v možnosti aplikácie mimoriadnych opravných\nprostriedkov v návratových konaniach, keďže inštitút obnovy konania je súčasťou právnej\núpravy v Dánsku, vo Švajčiarsku, v Estónsku, pričom „[n]a rozdiel od Slovenskej republiky\nviaceré štáty umožňujú v návratových konaniach dokonca dovolanie (napr. Nemecko,\nBelgicko, Francúzsko).“. Niektoré zahraničné úpravy tiež „umožňujú poukázať na zmenu\nskutkových okolností (ak sa objavia nové dôkazy, skutočnosti, rozhodnutia) i v rámci výkonu\nrozhodnutia (napr. Nemecko, Rakúsko), čo v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky\nzatiaľ nie je možné.“.\n21. V súvislosti s namietaným nesúladom ustanovenia § 75 CMP s právom Európskej\núnie vláda uvádza, že ústavný súd nemá ústavou „zverenú právomoc posudzovať súlad\nnoriem práva EÚ s ustanoveniami vnútroštátneho poriadku.“, určitou výnimkou sú\n«zakladajúce zmluvy Európskej únie tvoriace primárne právo Európskej únie, ktoré Ústavný\nsúd charakterizoval ako „osobitnú kategóriu medzinárodných zmlúv“ (PL. ÚS 03/09). Vo\nvzťahu k aplikovateľnosti charty v konaní o súlade právnych predpisov Ústavný súd prijal\nzáver, že charte je potrebné priznať postavenie aké majú podľa č. 7 ods. 5 Ústavy\nmedzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 10/14). Avšak\npokiaľ ide o sekundárne právo Európskej únie, Ústavný súd judikoval, že hoci nariadenia\na smernice predstavujú právne záväzné akty orgánov Európskej únie, nie sú referenčnou\nnormou v konaní o súlade právnych predpisov podľa č. 125 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 8/2010).\nPreto považujeme časť návrhu týkajúcu sa namietaného nesúladu ustanovenia § 75 CMP\ns čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa za zjavne neopodstatnenú.».\n22. V tejto súvislosti vláda aj s poukazom na historický vývoj inštitútu obnovy\nkonania konštatuje, že inštitút obnovy konania bolo možné využiť proti takmer všetkým\nrozsudkom v kombinácii s negatívnym vymedzením odchýlok jeho prípustnosti a len proti\nuzneseniam, proti ktorým to zákon vyslovene pripúšťal (pozitívne vymedzenie prípustnosti).\n15\n\n23. K námietke skupiny poslancov, podľa ktorej žaloba na obnovu konania vnáša\ndo prostredia opravných prostriedkov v návratových veciach významnú mieru neistoty\na zároveň neposkytuje rozumné záruky, že nedôjde k jej zneužitiu zo strany toho účastníka,\nktorý protiprávny stav vyvolal, sa vláda vyjadrila tak, že „pokusy o zneužívanie inštitútu\nobnovy konania v návratových konaniach sú obmedzené samotnou povahou tohto inštitútu,\nkeďže ako taký pozostáva z dvoch častí – súd musí najprv rozhodnúť, či obnovu konania\npovolí alebo zamietne (prvá fáza) a až v prípade povolenia obnovy konania súd vec znova\nprejedná (druhá fáza).“. Vláda ďalej s poukazom na skutočnosť, že obnovené konanie tvorí\ns pôvodným konaním jeden celok, zdôrazňuje, že „žalobu na obnovu konania prejednáva\npodľa § 410 CSP ten súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, t.z. súd ktorý je\ns návratovým konaním oboznámený, a ktorý preto dokáže najlepšie posúdiť, či existuje\nniektorý z dôvodov na obnovu konania, či povolenie obnovy konania je dostatočne\nodôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a prípadne či žalobca tento\ninštitút nevyužíva len tendenčne.“, čím sú podľa jej názoru týmto vytvorené dostatočné\ngarancie pred jeho možným zneužitím z pozície neúspešnej procesnej strany.\nIII.3 Stanovisko generálneho prokurátora\n24. Generálny prokurátor začína svoje vyjadrenie k návrhu námietkou jeho\nnekonkrétnosti a kritikou jeho zamerania na spochybňovanie politického rozhodnutia\nnárodnej rady, za ktoré Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna\nprokuratúra“) považuje aj rozsah voľby opravných prostriedkov v jednotlivých konaniach,\nčo v prípade, ak nie je diskriminačné a neodporuje „základným zásadám právneho štátu“,\nnie je spôsobilé „zasiahnuť do ústavou garantovaných základných práv a slobôd.“.\n25. S poukazom najmä na znenie dôvodovej správy k § 133 CMP generálna\nprokuratúra\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk povahe\n\nrozhodnutia\n\nv návratových\n\nkonaniach\n\nuvádza,\n\nže „predkladateľ zákona navrhol ustanoviť, pokiaľ ide o formu rozhodovania, výnimku\n(meritórne uznesenie) z dôvodov procesnej ekonómie.“. V súvislosti s kritikou názoru\nnavrhovateľov o predbežnej povahe uznesenia vydaného v návratovom konaní generálna\nprokuratúra ďalej poukazuje na to, že „návratové konanie s konečnou platnosťou meritórne\n16\n\nrieši, či bolo maloleté dieťa z krajiny obvyklého pobytu premiestnené nezákonne...“,\na v konaní o navrátenie maloletého dieťaťa „možno skúmať len otázky priam súvisiace\ns únosom dieťaťa... a to len v rozsahu, v akom sa týkajú naliehavosti a bezprostrednej\nbudúcnosti dieťaťa, tieto otázky však v následnom konaní už riešené nie sú.“.\n26. K navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 11 ods. 3\nHaagskeho dohovoru generálna prokuratúra s poukazom na jeho znenie uvádza, že Haagsky\ndohovor pripúšťa, aby v návratovom konaní rozhodoval aj správny orgán, z čoho následne\nvyvodzuje, že ak je „autonómia zmluvného štátu v otázke výberu subjektu, ktorý bude\nv predmetných konaniach rozhodovať, bezpochyby je v jeho právomoci aj stanovenie\nprocesných postupov, vrátane opravných prostriedkov, ktoré budú v návratovom konaní\nprípustné“. Podľa generálnej prokuratúry Haagsky dohovor „neupravuje žiadne procesné\npravidlá, ktorými by boli zmluvné štáty viazané.“.\n27. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 11 ods. 3\nnariadenia Brusel IIa, generálna prokuratúra uvádza, že „[s]ystém existencie a prípustnosti\nopravných prostriedkov v jednotlivých konaniach je striktne v právomoci jednotlivých\nčlenských štátov.“, pretože „čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa predpokladá realizáciu\nprocesných postupov v zmysle vnútroštátneho práva členských štátov.“. V tejto súvislosti\nďalej generálna prokuratúra poukázala na stanovisko Komisie Európskej únie (ďalej len\n„Komisia“) z 21. októbra 2019, ktorým reagovala na otázku predloženú poslankyňou\nEurópskeho parlamentu Luciou Ďuriš Nicholsonovou 12. augusta 2019 podľa čl. 138\nrokovacieho poriadku Európskeho parlamentu k súladu napadnutého ustanovenia Civilného\nmimosporového poriadku s nariadením Brusel IIa, v názorovej línii s ktorým uvádza, že\n„[n]ie je vylúčené, že by aplikácia ustanovenia o prípustnosti obnovy konania v návratových\nkonaniach mohla byť za určitých podmienok v rozpore s ochranou základných práv a slobôd\núčastníkov konania, avšak takéto prípadné porušenie nemožno paušalizovať na celý právny\ninštitút obnovy konania v návratových veciach“.\n28. Generálna prokuratúra poukázala aj na judikatúru ústavného súdu v návratových\nveciach, pričom v závere svojho stanoviska konštatuje, že „novelizácia ustanovenia § 75\n17\n\nCivilného\n\nmimosporového\n\nkonania,\n\nktorá\n\nupravila\n\nprípustnosť\n\nobnovy\n\nkonania\n\nv návratových konaniach je procesnou právnou úpravou, ktorá sama o sebe nie je spôsobilá\nna porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou a je v súlade s ústavou.“.\n29. Z už uvedených dôvodov preto zastáva názor, že «ustanovenie § 75 zákona\nč. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2016 Z. z. v časti slov\n„a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach\nneoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2\nods. 2, čl. 7 ods. 5. čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru\no právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch\nmedzinárodných únosov detí, čl. 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2013 o súdnej\nprávomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských\npráv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.».\nIII.4 Stanovisko podpredsedníčky najvyššieho súdu\n30. Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom stanovisku k návrhu skupiny\nposlancov doručenom ústavnému súdu 27. januára 2020 uvádza:\n«Pokiaľ právna úprava procesných inštitútov, vrátane prípustnosti a dôvodov\nopravných prostriedkov, teda aj obnovy konania spadá do právomoci členských štátov EU,\nskúmanie otázky rozporu s Haagskym dohovorom a ďalšími medzinárodnými dokumentami,\npovažujem za značne problematické. Využívanie žaloby na obnovu konania, ako\nmimoriadneho opravného prostriedku je reálne očakávať vo zvýšenej miere aj so zreteľom\nna skutočnosť, že v tzv. návratových konaniach podľa § 123 a nasl. CMP, nie je podľa § 76\nCMP prípustné dovolanie.\nStotožňujem sa pritom s vymedzeným rozsahom medzinárodných záväzkov Slovenskej\nrepubliky, ako je to uvedené v návrhu, ktorých plnenie môže byť prijatím novely § 75 CMP\nspochybnené, resp. sťažené, nie však v dôsledku samotnej legislatívnej úpravy, ale\nv dôsledku nedôvodného uplatnenia uvedeného mimoriadneho opravného prostriedku\n18\n\nsamotným účastníkom konania či v dôsledku zdĺhavého či nesprávneho rozhodovania\nsúdu...\n... Predkladatelia návrhu považujú právoplatné uznesenie súdu v návratových\nkonaniach za rozhodnutie, ktoré „má predbežnú povahu v tom zmysle, že sa ním určuje len\nmiesto obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a nariaďuje sa jeho návrat do takejto krajiny,\na teda sa v ňom v konečnom dôsledku rieši len to, ktorý súd (slovenský alebo iný podľa\nkrajiny obvyklého pobytu maloletého) má následne v inom konaní právomoc rozhodnúť vo\nvzťahu k úprave rodičovských práv a povinností“. Práve rozhodovanie o mieste obvyklého\npobytu dieťaťa však nemožno vnímať ako riešenie predbežnej povahy ale len ako meritórne\nrozhodnutie práve v samotnom návratovom konaní, s vážnym dopadom na posudzovanie\nzákonnosti jeho premiestnenia (zadržiavania) dieťaťa, a teda aj o súdnej príslušnosti pre\nprípadné ďalšie konanie o úprave práv rodičov k dieťaťu...\n... Dôvody návrhu skupiny poslancov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR vnímam\npredovšetkým ako kritiku vhodnosti a účelnosti prijatia novely § 75 Civilného sporového\nporiadku... pripustením možnosti žaloby na obnovu konania v návratových konaniach,\npričom bola opomenutá ucelenejšia analýza inštitútu návratového konania...\n... Skúmanie úrovne súdneho rozhodovania v spojení so skúmaním výkladu\na účinnosti právnych predpisov by sa malo stať neoddeliteľnou súčasťou nielen\nzjednocovacej praxe, ale aj ako potrebný a nevyhnutný podklad pre prípravu a prijatie\nlegislatívnych zmien. Z dôvodovej správy k návrhu novely § 75 CMP však nevyplýva\nexistencia hlbšej analýzy problematiky konaní podľa §§ 123 a nasl. CMP, tzv. návratových\nkonaní, ktoré by jednoznačne odôvodňovali záver o potrebe pripustenia obnovy konania,\na nebol zvažovaný ani rozsah dôvodov prípustnosti žaloby na obnovu konania stanovený\nv Civilnom sporovom poriadku.\nPodľa dôvodovej správy k návrhu novely § 75 CMP cieľom legislatívneho návrhu\nbolo samotné pripustenie obnovy konania. Podľa dôvodovej správy „v konaní, v ktorom\núčastníci konania predkladajú súdu dôkazy, sú priamo súdom vyzvaní na predkladanie\ndôkazov, navrhujú doplnenie dôkazov a súd tieto riadne vyhodnocuje, bolo by celkom\nzrejme v rozpore so systémom procesného práva, ak by nemohol účastník konania po\nprávoplatne skončenom konaní, v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku\nnavrhovať obnovu konania, ak sa ukázalo, že dôkazy v konaní predložené sú nepravdivé, po\n19\n\nprávoplatnosti konania sa zistí podstatná okolnosť, ktorá má celkom zrejme spôsobilosť\na obsahovú silu privodiť zmenu rozhodnutia - priaznivejšie rozhodnutie účastníka\nnávratového konania“...\nCitovaná argumentácia nezodpovedá zákonným podmienkam prípustnosti obnovy\nkonania, tak ako je upravená v Civilnom sporovom poriadku. Jej obsah vyvoláva\npochybnosti, či predkladatelia návrhu novely § 75 CMP nevideli možné dôvody pre obnovu\nkonania aj nad rámec zákonom vymedzených dôvodov prípustnosti obnovy konania a či\nnebude zvádzať k podaniu žaloby o obnovu konania aj z iných dôvodov. Poukazujem aj na\nasymetrické riešenie mimoriadnych opravných prostriedkov zachovaním neprípustnosti\ndovolania ale pripustením obnovy konania, čo je v civilnom procese ojedinelé riešenie. Nie\nje však zdôvodnená potreba takého riešenia. V praktickej rovine je dôvodný predpoklad, že\nsa\n\nsúdy\n\nbudú\n\nmusieť\n\nvysporiadať\n\naj\n\ns\n\ninými\n\nmotivujúcimi\n\nskutočnosťami,\n\nnezodpovedajúcimi zákonom stanoveným podmienkam prípustnosti žaloby na obnovu\nkonania.\nNeujasnenosť vzájomného vzťahu konania o obnove alebo obnoveného návratového\nkonania a prípadného súbežného konania o výkone rozhodnutia o návrate alebo konania\no úprave rodičovských práv (v inom štáte) môže viesť k zložitým procesným situáciám\na výkladovým problémom s neefektívnym výsledkom.\nOtázka „vhodnosti a účelnosti“ legislatívnej zmeny súvisí aj so stanovením lehôt na\nrozhodnutie vo veci. Pokiaľ v samotnom návratovom konaní sú pre konanie súdu stanovené\nlehoty zodpovedajúce zmyslu a účelu uvedeného konania, a súd musí zdôvodniť nedodržanie\nzákonom stanovenej lehoty (6 týždňov), je už zákonná úprava odvolacieho konania, bez\nstanovenia lehoty na ukončenie odvolacieho konania, čiastočnou negáciou účelu\nnávratového konania. Aj odvolací súd by mal byť viazaný zdôvodniť trvanie tohto konania,\nvrátane dopadu správania sa samotných účastníkov konania na dĺžku konania, aj keď\nzákonodarca lehotu neupravil. Oprávnenosť otázky lehôt a zdôvodnení v súvislosti\ns pripustením obnovy konania je potom viac ako zrejmá. V danej súvislosti je riešenie\nponechané opätovne len na súdny výklad.\nOpakované vyvolanie konania pred súdom podaním žaloby na obnovu návratového\nkonania, rozhodovanie o samotnej prípustnosti obnovy konania a prípadne následné\nopakované návratové konanie, môže nepochybne viesť aj k zmareniu akéhokoľvek výsledku\n20\n\nsamotného konania o návrate. V konečnom dôsledku môže len utvrdzovať účastníkov\nkonania v tom, že vlastnú neochotu alebo neschopnosť k dohode v najlepšom záujme dieťaťa\nmôžu opakovane nahrádzať vyžadovaním autoritatívneho rozhodnutia súdu, a podľa\nvýsledku bude predmetom ich kritiky vždy len súdne rozhodnutie.\nÚstavnoprávne aspekty danej problematiky vzhľadom na vyššie uvedené spočívajú\nv realizovanom procese prípravy a v procese prijatia novely § 75 CMP.\nZmena procesnej úpravy bez skúmania účinnosti existujúcej procesnej úpravy nectí\nlegislatívu právneho štátu, najmä ak výsledkom bude viac výkladových problémov\na vzájomne si konkurujúcich konaní. Rozhodnutie ústavného súdu o podanom návrhu\nposlancov môže mať, a to bez ohľadu na samotný výsledok, osobitný význam pre budúcu\nlegislatívnu činnosť, ktorá by nemala opomínať dopady na súdnu prax.»\nIII.5 Možnosť repliky navrhovateľov a neuskutočnenie ústneho pojednávania\n31. Ústavný súd listom č. k. PL. ÚS 23/2019-84 z 8. apríla 2020 zaslal\nnavrhovateľom vyjadrenie vlády, národnej rady, najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry\ns možnosťou zaujať k nim lehote 15 dní svoje stanovisko. Zároveň vyzval navrhovateľov aj\nna to, aby sa v tej istej lehote vyjadrili, či súhlasia s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3\nzákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Keďže sa\nnavrhovatelia k predmetnej otázke v uvedenej lehote nevyjadrili a ústavný súd zároveň\ndospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,\nvyzval navrhovateľov listom č. k. PL. ÚS 23/2019-91 zo 16. júna 2020, aby v dodatočnej\nlehote 7 dní od jeho doručenia ústavnému súdu oznámili, či súhlasia s tým, aby ústavný súd\nupustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Ústavný súd zároveň poučil\nnavrhovateľov, že v prípade, ak v určenej lehote nebude ústavnému súdu doručené\nstanovisko k možnosti upustenia od verejného ústneho pojednávania, bude sa predpokladať,\nže nemajú námietky k takému postupu ústavného súdu. Navrhovatelia do dňa meritórneho\nprieskumu ich návrhu na označenú výzvu, ktorá im bola doručená prostredníctvom ich\nprávnej zástupkyne 1. júla 2020, nereagovali a ústavnému súdu nedoručili ani repliku.\n\n21\n\n32. Vzhľadom na skutočnosť, že národná rada súhlasila s upustením od ústneho\npojednávania a navrhovatelia ústavnému súdu nedoručili v ním určenej lehote svoje\nnámietky k možnosti upustenia od verejného ústneho pojednávania, ústavný súd\ns prihliadnutím na skutočnosť uvedenú v bode 31 tohto nálezu postupom podľa § 58 ods. 3\nzákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože\npo oboznámení sa s návrhom, so stanoviskami vlády, národnej rady, generálnej prokuratúry\na najvyššieho súdu, ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci\nIV.\nZákladné východiská pre meritórne rozhodnutie ústavného súdu\nIV.1 Relevantné právne východiská\n33. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n34. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\n35. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n36. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,\na medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb\nalebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom, majú prednosť pred zákonmi.\n\n22\n\n37. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n38. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom\na ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.\nManželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana\ndetí a mladistvých.\n39. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n40. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n41. Podľa čl. 24 ods. 1 charty deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá\nje potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú\ndo úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.\n42. Podľa čl. 24 ods. 2 charty pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej\nmoci alebo súkromnoprávnymi inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade\nbrať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.\n43. Podľa čl. 24 ods. 3 charty každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie\nosobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore\ns jeho záujmom.\n44. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť\nprvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej\n\n23\n\nverejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo\nzákonodarnými orgánmi.\n45. Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná\npre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov\nalebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné\nzákonodarné a správne opatrenia.\n46. Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť\na ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä\nv oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj\nkompetentného dozoru.\n47. Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, robia opatrenia na potieranie nezákonného premiestňovania detí do zahraničia\na ich nenavracania späť.\n48. Podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa budú štáty,\nktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, usilovať o uzavretie dvojstranných a mnohostranných\ndohôd a o prístup k existujúcim dohodám.\n49. Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je\na) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené\ndo niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a\nb) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku\njedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.\n\n24\n\n50. Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané\nopatrenia na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú\nkonania, ktoré zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.\n51. Podľa čl. 11 Haagskeho dohovoru justičné alebo správne orgány zmluvných\nštátov budú v konaní o návrat dieťaťa konať bez odkladu. Ak príslušný justičný alebo\nsprávny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich týždňov odo dňa začatia konania, žiadateľ\nalebo ústredný orgán dožiadaného štátu má právo na vlastný podnet alebo na požiadanie\nústredného orgánu dožadujúceho štátu dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania. Ak bola\nústrednému orgánu dožiadaného štátu doručená odpoveď, zašle ju podľa okolností\ndožadujúcemu ústrednému orgánu alebo žiadateľovi.\n52. Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat\ndieťaťa.\nJustičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo\npo uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa\npreukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.\nAk justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa\nbolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť\no návrat dieťaťa.\n53. Podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat\ndieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu\nposkytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto\nodseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu\nnebránia výnimočné okolnosti.\n53.1 Pokiaľ ide o dotknuté ustanovenie, resp. právne záväzný akt Európskej únie,\nktorého je súčasťou, tento by sám osebe nemohol byť referenčnou normou na prieskum\n25\n\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, pričom ústavný súd návrh skupiny poslancov prijal\nv tejto časti na ďalšie konanie len v súvislosti s eurokonformným výkladom napadnutého\nustanovenia, možnou zónou prieniku pri posudzovaní jeho súladu s ustanoveniami charty\noznačenými v predchádzajúcich bodoch (teda vo vzťahu k výkonu európskeho práva\nreprezentovaného nariadením Brusel IIa), ako aj v súvislosti s obsahovou paralelou\ndotknutého ustanovenia s už citovanými ustanoveniami Haagskeho dohovoru. Vzhľadom\nna výrok tohto nálezu o nevyhovení návrhu skupiny poslancov a podkladové závery\nústavného súdu sa ďalšia časť tohto odôvodnenia nebude naznačenou otázkou bližšie\nzaoberať z pohľadu posudzovania popísanej prieskumnej diskvalifikácie (čo súvisí aj\ns vyjadrením vlády v jeho časti reprodukovanej v bode 21 tohto odôvodnenia).\n54. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n55. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n56. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva\nzasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu\nkrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo\nochrany práv a slobôd iných.\n57. Podľa § 397 CSP proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu\nkonania, ak\na) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu\npôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny\nnemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie\nvo veci,\n26\n\nb) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu\nprivodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci,\nc) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných\nsubjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní,\nd) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku\nk záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené\nzákladné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli\nodstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením,\ne) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie\nalebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo\nf) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním\nalebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.\n58. Podľa § 75 CMP žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému\nuzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní\no návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania,\nak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.\nIV.2 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n59. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že predmetom abstraktnej kontroly noriem\nnie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti jednej z viacerých možností\nzákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či namietaná zákonná úprava (jej časť)\nnie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom [ústavou, ústavnými\nzákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami, pozri čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy].\nÚstavnému súdu preto neprislúcha reagovať na polemiku o optimálnom nastavení systému\nmimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam všeobecných súdov.\n60. Ústavný súd zasahuje v rámci ústavného prieskumu do právnych úprav\npredovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu,\n\n27\n\nprípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne\nvšeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.\nIV.3 Poznatky o aplikácii napadnutého ustanovenia v praxi\n61. Napadnutá novela Civilného mimosporového poriadku nadobudla účinnosť\n10. mája 2019, a preto ústavný súd pri príprave podkladov pre rozhodnutie vo veci samej\npovažoval za potrebné zistiť poznatky o jej uplatňovaní v aplikačnej praxi. Na účely zistenia\npoznatkov o aplikácii napadnutého zákonného ustanovenia sa ústavný súd listom č. k.\nPL. ÚS 23/2019-86 z 27. apríla 2020 obrátil na ministerstvo spravodlivosti, aby mu\nposkytlo štatistické informácie o nasledujúcich skutočnostiach:\na) koľko bolo podaných žalôb na obnovu konania proti právoplatnému uzneseniu\nv konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo\nzadržania po nadobudnutí účinnosti napadnutej novely Civilného mimosporového poriadku\nvykonanej zákonom č. 137/2019 Z. z.,\nb) v koľkých prípadoch z prípadov uvedených pod písm. a) bol podaný návrh\nna odklad vykonateľnosti právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania\n(§ 412 ods. 1 CMP) a\nc) v koľkých prípadoch z prípadov uvedených pod písm. b) bola príslušným súdom\nodložená vykonateľnosť právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania.\n62. V súvislosti s uvedenou žiadosťou ministerstvo spravodlivosti oslovilo predsedov\ntroch okresných súdov, ktoré sú podľa § 124 CMP kauzálne príslušné na konanie o návrat\nmaloletého, ktorý bol neoprávnene premiestnený alebo zadržaný, ako aj na konanie o žalobe\nna obnovu konania podľa § 75 CMP.\n63. Ministerstvo spravodlivosti listom doručeným ústavnému súdu 15. mája 2020\noznámilo ústavnému súdu, že Okresnému súdu Bratislava I boli od účinnosti napadnutého\nustanovenia doručené dve žaloby na obnovu konania podľa § 75 CMP a ani v jednom\nz uvedených konaní nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti právoplatného uznesenia\nnapadnutého žalobou na obnovu konania. V sledovanom období nebola na Okresnom súde\n28\n\nBanská Bystrica podaná žiadna žaloba na obnovu konania. Na Okresnom súde Košice I boli\nv rámci posudzovaného obdobia podané dve žaloby na obnovu konania podľa § 75 CMP,\navšak ani v jednom z týchto prípadov nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti\nprávoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania.\nV.\nRelevantné námietky skupiny poslancov\n64. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok skupiny poslancov, na ktorých\nzakladajú svoj názor o neústavnosti napadnutého zákonného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 a 2,\nčl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2\nústavy, čl. 24 charty, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11\nHaagskeho dohovoru, čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa a čl. 6 a čl. 8 dohovoru, možno ich\npodstatné námietky rozdeliť do dvoch vzájomne súvisiacich častí:\na) námietky, v rámci ktorých poukazujú na určité parciálne problémy, ktoré sú podľa\nich názoru spojené s novozavedenou žalobou na obnovu konania aj pre návratové konania\na ktoré vytvárajú východiskovú argumentačnú bázu pre ich následné zovšeobecnenie\n[námietky uvedené pod písm. b)]. Skupina poslancov v tejto súvislosti predovšetkým\nnamieta, že zavedenie žaloby na obnovu konania (i) predstavuje v návratových konaniach\nsystémovú výnimku, keďže sa podľa ich názoru zavádza pre rozhodnutia, ktoré majú\npredbežnú povahu, (ii) rozširuje procesné možnosti tomu účastníkovi konania, ktorý\nv návratovom konaní zapríčinil protiprávny stav, (iii) predstavuje nástroj, ktorým dochádza\nk mareniu účelu návratového konania z pohľadu jeho úniovej a medzinárodnej regulácie,\n(iv) umožňuje vytvoriť procesnú situáciu relevantnú z hľadiska Haagskeho dohovoru\na nariadenia Brusel IIa, ktorou dôjde k zmene právomoci súdu;\nb) námietky, ktoré navrhovatelia všeobecne formulujú ako rozpor so zásadou\npresadzovania najlepšieho záujmu maloletých deti,́ zásadou právnej istoty a zásadou\nrýchlosti konania a bezprieťahovosti rozhodovania.\nÚstavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého zákonného ustanovenia\ns označenými článkami ústavy, dohovoru, Haagskeho dohovoru, Dohovoru o právach\n29\n\ndieťaťa, charty a nariadenia Brusel IIa (k otázke prieskumu vo vzťahu k tomuto nariadeniu\nsa vyjadruje bod 53.1 tohto odôvodnenia).\nVI.\nAnalýza podstatných námietok skupiny poslancov a závery ústavného súdu\nVI.1\n\nŽaloba\n\nna\n\nobnovu\n\nkonania, jej povaha a postavenie v systéme\n\nmimoriadnych opravných prostriedkov\nVI.1.1 Žaloba na obnovu konania všeobecne\n65. V úvode tejto časti odôvodnenia nálezu ústavného súdu je vhodné uviesť,\nže podstatou konania o žalobe na obnovu konania tak, ako je v súčasnosti normatívne\nvyjadrená v § 397 CSP, je (i) snaha o nápravu kvalifikovaných nedostatkov, ktoré nastali\nv procese zisťovania skutkového stavu veci najmä v dôsledku neznalosti určitých\nskutočností alebo dôkazov alebo nemožnosti ich vykonania v priebehu pôvodného konania\n[§ 397 písm. a) a b) CSP], (ii) odstránenie procesných pochybení, ktoré závažným\nspôsobom spochybňujú súd [§ 397 písm. c) CSP], ako aj (iii) zavedenie prostriedku\nna implementáciu rozhodnutí medzinárodného súdneho orgánu [§ 397 písm. d), e) a f)\nCSP].\n66. Žaloba na obnovu konania je v systéme opravných prostriedkov zaradená medzi\nmimoriadne opravné prostriedky, prostredníctvom ktorej možno dosiahnuť nápravu vo veci\nuž právoplatne ukončenej. Žaloba na obnovu konania v tomto smere predstavuje systémovú\nvýnimku z pravidla o zásadnej nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia\nz dôvodu zabezpečenia čo najvyššej miery súladu tohto rozhodnutia s objektívnou realitou.\nVzhľadom na uvedené je jej prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená (§ 397 CSP až\n§ 399 CSP). Podmienkami prípustnosti každej žaloby na obnovu konania sú: spôsobilý\npredmet, proti ktorému návrh smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa žaloba musí\nopierať, lehoty, počas ktorých musí byť žaloba na obnovu konania podaná, osoba spôsobilá\nna jej podanie, osobitné náležitosti žaloby na obnovu konania a príslušnosť súdu\n30\n\nk prejednaniu žaloby na obnovu konania. Splnenie týchto podmienok je súd povinný\nskúmať z úradnej moci.\nVI.1.2 Žaloba na obnovu konania ako prostriedok korekcie skutkových deficitov\n67. Postavenie inštitútu obnovy konania v procesnom práve vo svojom tradičnom\nvýzname v sebe vyjadruje snahu o vyváženie napätia medzi požiadavkou pravdivosti\nskutkových zistení a objektívnou neúplnosťou ľudského poznania. Tento inštitút je spojený\ns akceptovaním skutočnosti, že akokoľvek sú náročné podmienky pre pravdivostné\nhodnotenie vykonaných dôkazov opodstatňujúcich vyvodenie skutkových záverov a na ich\nzáklade aj záverov normatívnych, nemožno nikdy prijať predstavu o absolútnej pravdivosti\nvýsledku takéhoto hodnotenia. Z pohľadu požiadavky na spravodlivý priebeh a výsledok\nsúdneho konania je preto nutné konštruovať procesný prostriedok, ktorý umožní zvrátiť aj\nprávoplatné rozhodnutie za predpokladu, že sa objaví nová skutočnosť alebo dôkaz, ktorý je\nspôsobilý samostatne alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi posunúť vec do iného\nsvetla (HOLLÄNDER, P. Právní kaleidoskop. Plzeň : Aleš Čeňek, 2020. 138 s. v tlači\na uverejnené so súhlasom autora).\n68. V podmienkach sféry pôsobnosti Civilného mimosporového poriadku požiadavka\nna úplnosť zistenia skutočného stavu veci predstavuje významný a samostatný hodnotový\naspekt tohto konania (čl. 6 CMP), ktorý vystupuje ako jeden z ťažiskových princípov, a to\npredovšetkým z dôvodu zvýšenej miery presadzovania verejného záujmu na poskytovaní\nochrany právam účastníkov súdneho konania (porovnaj čl. 1 CMP). Výsledkom\nposkytovanej ochrany v mimosporovom súdnom konaní má byť potom také rozhodnutie,\nktoré sa čo možno najúplnejšie približuje hmotnoprávnym pomerom účastníkov konania.\n69. Aj napriek tomu, že poznanie skutočného stavu veci (princíp materiálnej pravdy)\nje hodnotovou požiadavkou, ktorou sa realizuje právo na spravodlivé súdne konanie,\nnemôže ísť nikdy o poznanie absolútne. Poznávanie objektívnej stránky reality sa dostáva\ndo obmedzení podmienených biologickou (obmedzenosť zmyslového vnímania, používania\nintelektu, pamäte) a sociálnou povahou človeka, z ktorých nemôže nikdy vystúpiť, a preto\n31\n\nmá vždy iba pravdepodobnostný charakter. Z podstaty obmedzenosti ľudského poznania ani\npožiadavka na zistenie skutočného stavu veci nemôže mať absolútnu povahu a jej hodnota\nje len inštrumentálna – je len prostriedkom, ku ktorému má súdne konanie smerovať.\n70. Význam a zmysel žaloby na obnovu konania v naznačenom kontexte vyjadruje\nsnahu zákonodarcu o čo najúplnejšiu rekonštrukciu minulého skutkového deja, ktorý\nz pohľadu hmotného práva predstavuje relevantnú bázu na určenie vzájomných práv\na povinností, a tým aj spravodlivé odstránenie právneho konfliktu o právne relevantných\notázkach.\nVI.1.3 Žaloba na obnovu konania ako nástroj plnenia medzinárodných\nzáväzkov\n71. Okrem už tradičného účelu, ktorému slúži žaloba na obnovu konania (náprava\nkvalifikovaných nedostatkov pri zisťovaní skutkového/skutočného stavu veci a odstránenie\nurčitých javov závažne spochybňujúcich súd ako taký), možno jej ďalší význam nachádzať\nnajmä v situáciách, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom\nrozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli\nporušené základné ľudské práva alebo slobody strany/účastníka konania, pričom závažné\ndôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením.\n72. Požiadavka na nápravu Európskym súdom pre ľudské práva zisteného porušenia\ndohovoru je implicitne vyvodzovaná z obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti\nochrany základných práv a slobôd nevyčerpáva len satisfakciou, prípadne kompenzáciou\nza porušenie základného práva, ale takáto náprava sa zabezpečuje aj uvedením veci\ndo pôvodného stavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa jednotlivec nachádzal\npred porušením dohovoru (restitutio in integrum).\n73. Z odporúčania č. R (2000)2 Výboru ministrov členským štátom o obnove alebo\nopätovnom prejednaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni na základe rozsudkov\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktoré bolo prijaté 19. januára 2000 na 649. zasadnutí\n32\n\ndelegátov ministrov [ďalej len „odporúčanie č. R (2000)2“] vyplýva, že obnova konania,\nresp. opätovné prejednanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok\nna dosiahnutie individuálnej implementácie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,\nktorým\n\nbolo\n\nvyslovené\n\nporušenie\n\nzákladného\n\npráva\n\nsťažovateľa\n\nrozhodnutím\n\nvnútroštátneho orgánu súdneho typu alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.\n74. V naznačenom kontexte možno žalobu na obnovu konania vnímať ako reflexiu\ninštitútu zodpovednosti štátu za porušenie medzinárodných záväzkov, ktorým sa\nzabezpečuje procesný postup na elimináciu pretrvávajúcich negatívnych dôsledkov\nmajúcich pôvod v tomto porušení (skrytá kasácia rozhodnutia vnútroštátneho súdu\nrozhodnutím vydaným Európskym súdom pre ľudské práva). V dôsledku naplnenia tejto\npožiadavky pristúpila Slovenská republika k implementácii odporúčania č. R(2000)2, a to\ntým, že na vnútroštátnej úrovni vytvorila procesnú možnosť prostredníctvom žaloby\nna obnovu konania v prípadoch, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel\nvo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo,\nboli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto\nporušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením. Týmto postupom je\nmožné zvrátiť negatívne dopady právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu do sféry\nprávneho postavenia účastníkov pôvodného konania.\n75. Inferenčným dôsledkom týchto záverov aj pre oblasť návratových konaní je to,\nže žaloba na obnovu konania musí a má predstavovať pozitívnu súčasť systému opravných\nprostriedkov, pretože v mnohých prípadoch bude jediným prostriedkom ako reagovať\nna právny názor vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva, ktorým bolo rozhodnuté\no porušení základného práva sťažovateľa rozhodnutím vnútroštátneho orgánu súdneho typu\nalebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ku ktorému musí vnútroštátny orgán\npri prejednávaní individuálnej veci pristupovať ako k záväznému právnemu názoru –\nprincíp relatívneho účinku právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.\n\n33\n\nVI.2 Posúdenie námietky porušenia princípu právnej istoty\n76. Podľa navrhovateľov sa zavedením žaloby na obnovu konania oslabuje princíp\nprávnej istoty, pretože dotknutým účastníkom konania neposkytuje istotu, že sa voči nim\nbude zachovávať právo konštituované právoplatným rozhodnutím súdu.\n77. V tejto súvislosti možno súhlasiť s navrhovateľmi v tom rozsahu, že zavedením\nprocesného prostriedku, ktorým dochádza k derogácii už právoplatných rozhodnutí, sa\nnepochybne oslabuje princíp právnej istoty. Nemožno s nimi už ale súhlasiť v tom smere,\nže tento princíp by mal mať akúsi nedotknuteľnú pozíciu vo sfére aj ostatných princípov,\nktoré sa prostredníctvom civilného mimosporového konania sprostredkúvajú a ktorými sa\nrealizuje právo na spravodlivé súdne konanie, čo napokon vyplýva z povahy princípov ako\noptimalizačných príkazov.\n78. Okrem poznania skutočného stavu veci je nepochybne významnou hodnotou aj\nstabilita súdneho rozhodnutia vyjadrená jeho právoplatnosťou. Táto požiadavka vyplýva\nz princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nústavy). V naznačenom kontexte možno parafrázovať slová Gustava Radbrucha prednesené\nv jeho diele Päť minút právnej filozofie v tom smere, že aj zlé rozhodnutie má ešte stále\nsvoju hodnotu – hodnotu zaistiť istotu pred pochybnosťami. Ako už bolo uvedené,\nnedokonalosť ľudského poznania neumožňuje v konkrétnom čase dosiahnuť za každých\nokolností pravdivosť skutkových zistení, pretože tieto majú vždy len pravdepodobnostný\ncharakter, aj keď určitého kvalifikačného stupňa. Potom zostáva zvážiť, či kvôli právnej\nistote možno prisúdiť platnosť nesprávnemu súdnemu rozhodnutiu alebo či mu pre jeho\nnesprávnosť túto platnosť odoprieť, a ak áno, tak za akých podmienok.\n79. Skutočnosť, že ani princíp právnej istoty nevystupuje ako jediná a ani\nrozhodujúca hodnota, ktorá sa realizuje prostredníctvom civilného procesu, možno\ndedukovať už zo samotnej koncepcie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorých\nnormatívna existencia svedčí o tom, že pred právnou istotou je za určitých vopred\nustanovených podmienok (podmienky prípustnosti) priorizovaný princíp materiálnej pravdy\n34\n\nv podobe zistenia skutočného stavu veci a v tomto smere aj úplnejšia ochrana práv\núčastníkov súdneho konania.\n80. Z už uvedeného vyplýva, že princíp materiálnej pravdy/ochrany práv a právnej\nistoty sa navzájom dopĺňajú (sú komplementárne) a ich konkrétne vzájomné nastavenie\nzákonodarcom pre ten-ktorý typ súdneho konania je úzko spojené s právno-politickou\npreferenciou zákonodarcu reflektujúcou snahu o nachádzanie optimálneho vyváženia\nvzťahu v kolízii stojacich princípov a následne normatívne vyjadrenou v rámci celkovej\nkoncepcie mimoriadnych opravných prostriedkov.\n81. Vzhľadom na skutočnosť, že aj v návratových konaniach sa pre účely vydania\nkonečného rozhodnutia vykonáva riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie\nskutočností podľa § 123 ods. 1 CMP, je potrebné zohľadniť, že súdy rozhodujúce\nv návratových konaniach sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\npovinné v týchto konaniach prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. V podmienkach\nkonkrétneho prípadu to znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať aj\ncelú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné)\nvrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť. Berúc do\núvahy predovšetkým požadovaný rozsah dokazovania, štruktúru dôkazných prostriedkov,\nvykonanie ktorých je nevyhnutné na zistenie skutočného stavu veci (napr. výsluch\núčastníkov konania, znalecké dokazovanie, prípadne vykonávanie aj iných listinných\ndôkazných prostriedkov a pod.), ako aj relatívne krátky časový úsek, v rámci ktorého je\nvšeobecný súd povinný vo veci rozhodnúť, možno konštatovať, že žaloba na obnovu\nkonania predstavuje s ohľadom na jej štandardnú konštrukciu podmienok prípustnosti\nvhodný a aj nevyhnutný prostriedok korekcie prípadných pochybení v ustálení skutočného\nstavu veci, ktorého náležité zistenie predstavuje nevyhnutnú skutkovú bázu na nájdenie\nnajlepšieho záujmu dieťaťa.\n82. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že normatívna prítomnosť žaloby\nna obnovu konania aj pre oblasť návratových konaní vytvára rozumný kompromis medzi\nprávnou istotou a požiadavkou na čo najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci v tých\n35\n\nprípadoch, keď je rešpektovanie právoplatnosti rozhodnutia v rozpore s povinnosťou orgánu\nštátnej moci poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným právam účastníkov konania\na v tomto smere jej prítomnosť neznamená zásadný hodnotový posun z účelu, na ktorom je\nvybudovaný celý systém návratových konaní.\nVI.3 Posúdenie námietky porušenia požiadavky na rýchlosť konania\n83. Skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že aj v návratových konaniach je\nsúd povinný konať urýchlene a vždy prihliadať pri rozhodovaní na najlepší záujem dieťaťa,\na preto sa aj na návratové konania okrem vnútroštátnej právnej úpravy aplikujú ustanovenia\nnariadenia Brusel IIa, charty, dohovoru, Haagskeho dohovoru a Dohovoru o právach\ndieťaťa. S týmto svojím tvrdením navrhovatelia prepájajú ďalšiu myšlienkovú líniu, v rámci\nktorej poukazujú na to, že žaloba na obnovu konania je spôsobilá ovplyvniť rýchlosť\nrozhodovania, a tým sekundárne aj ohroziť ochranu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa.\n84. Skupina poslancov v naznačenom kontexte túto svoju argumentáciu odôvodňuje\ns poukazom na to, že súčasťou vnútroštátnej, úniovej, ako aj medzinárodnej právnej úpravy\nje povinnosť súdu rozhodujúceho v návratových konaniach rozhodnúť v ustanovenej lehote\nšiestich týždňov, pričom z povahy žaloby na obnovu konania je zrejmé, že táto lehota\nnebude dodržaná. V dôsledku toho navrhovatelia zastávajú názor, že napadnutá právna\núprava Civilného mimosporového poriadku nechráni najlepší záujem dieťaťa, pretože\n„znemožňuje okamžitý návrat neoprávnene premiestnených alebo zadržaných detí\na... umožňuje neustále predlžovať Návratové konanie a tým aj zahovávať stav, v ktorom\ndochádza (môže dochádzať) k porušovaniu opatrovníckeho práva a práva styku podľa\nprávneho poriadku krajiny, kde má maloleté dieťa obvyklý pobyt.“.\n85. Túto svoju argumentáciu podporne odôvodňujú aj poukazom na časť\nodôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Guió proti\nSlovenskej republike (č. sťažnosti 10280/12), v rámci ktorej Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že dostupnosť dovolania alebo mimoriadneho dovolania vo veciach\nmedzinárodných únosov detí je systémovým problémom, ktorý môže viesť k popretiu\n36\n\nzákladného účelu a podstaty návratového konania podľa Haagskeho dohovoru, ktorým je\nurýchlená obnova pôvodného stavu.\n86. S uvedeným názorom skupiny poslancov nesúhlasí vláda, ktorá v rámci svojho\nvyjadrenia uvádza, že lehota ustanovená v § 134 ods. 1 CMP je len inštruktívna, teda\nnevylučuje predĺženie návratového konania vzhľadom na jeho osobitosti.\n87. Rovnako aj generálna prokuratúra vyjadrila s týmto názorom skupiny poslancov\nnesúhlas a k namietanému porušeniu čl. 11 ods. 3 Haagskeho dohovoru v podstate uvádza,\nže implikačným dôsledkom autonómie zmluvného štátu v otázke výberu kompetentného\nsubjektu pre oblasť rozhodovania v návratových konaniach je aj autonómia pri určovaní\nprocesných postupov vrátane opravných prostriedkov, ktoré budú v návratovom konaní\nprípustné. Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietaný nesúlad s čl. 11 ods. 3 nariadenia\nBrusel IIa, generálna prokuratúra poukázala na stanovisko Komisie z 21. októbra 2019,\ns ktorým sa stotožnila.\n88. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov, argumentácie\nvlády a generálnej prokuratúry dospel k záveru, že ani tieto námietky navrhovateľov nie sú\ndôvodné.\n89. Pokiaľ ide o povahu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa (ktoré okrem\niného normujú lehotu, v rámci ktorej je oprávnený orgán členského/zmluvného štátu\npovinný rozhodnúť), možno uviesť, že tieto predstavujú pre oblasť medzinárodných únosov\ndetí základné piliere justičnej spolupráce, pričom ich spoločným účelom je ochrana detí\npred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania s cieľom\nobnoviť pôvodný stav ustanovením postupov na zabezpečenie ich bezodkladného návratu\ndo krajiny ich obvyklého pobytu, a to prostredníctvom systému spolupráce na to určených\nsprávnych alebo súdnych orgánov. V tejto súvislosti možno ďalej konštatovať, že nariadenie\nBrusel IIa predstavuje úniový ekvivalent systému medzinárodnej ochrany detí pred ich\núnosmi regulovaný Haagskym dohovorom, ktorý tento systém ochrany na úniovej úrovni\nďalej posilňuje a dopĺňa.\n37\n\n90. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že súčasťou obsahu\nHaagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa nie sú žiadne pravidlá, ktoré by explicitným\nspôsobom obmedzovali rozsah alebo koncepciu opravných prostriedkov prípustných\nv návratových konaniach. Naopak, z čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa možno dedukovať,\nže systém procesných postupov, účelom ktorých je v prípadoch únosu dieťaťa obnoviť\npôvodný stav, sa nachádza v autonómnej sfére vnútroštátneho zákonodarcu. V tejto\nsúvislosti možno poukázať aj na stanovisko Komisie z 21. októbra 2019, z obsahu ktorého\nvyplýva, že vnútroštátny zákonodarca disponuje v oblasti návratových konaní určitou\nmierou diskrečnej právomoci, pričom k jej prekročeniu by „došlo len vtedy, ak by\nuplatňovanie vnútroštátneho práva malo účinok s presahom na uplatňovanie práva Únie\nv rozsahu, ktorý by obmedzoval účel dohovoru a/alebo nariadenia, čo sa dá zistiť len na\nzáklade uplatňovania tejto novely v praxi.“. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje\nza dôležité poznamenať, že výsledky doterajšej aplikačnej skúsenosti so žalobou na obnovu\nkonania v návratových veciach nenasvedčujú tomu, že by bol tento inštitút nadužívaný,\nresp. že by aplikačná prax zaznamenala situácie, ktoré by negatívnym spôsobom\novplyvňovali účel Haagskeho dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa (porovnaj štatistické\núdaje aplikačnej praxe v čl. IV.3 tohto nálezu).\n91. S navrhovateľmi možno čiastočne súhlasiť v tom smere, že aplikácia\nnapadnutého ustanovenia môže za istých okolností vytvárať stav, keď dôjde k predĺženiu\nnávratového konania nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, avšak nemožno s nimi\nsúhlasiť v tom zmysle, že normatívna existencia takého prostriedku na vnútroštátnej úrovni\nje ipso facto aj porušením Haagskeho dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa a sekundárne\ncharty, dohovoru alebo Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,\nže koncepcia Haagskeho dohovoru, ako aj nariadenia Brusel IIa nepristupuje k lehote\nšiestich týždňov ako k absolútnej a neprekročiteľnej, ale, práve naopak, predpokladá,\nže v určitých výnimočných prípadoch nemusí byť návratové konanie ukončené v rámci\nustanovenej šesťtýždňovej lehoty (s touto líniou koreluje aj vnútroštátna právna úprava\nobsiahnutá v § 134 ods. 1 CMP). Haagsky dohovor a Civilný mimosporový poriadok\nv tomto smere s prekročením lehoty spája iba vznik oprávnenia pre dotknuté subjekty dostať\nvyjadrenie o dôvodoch omeškania (čl. 11 Haagskeho dohovoru a § 134 ods. 1 CMP).\n38\n\n92. Pokiaľ ide o nariadenie Brusel IIa toto v čl. 11 ods. 3 výslovne pripúšťa výnimku\nzo všeobecného pravidla rozhodnúť v návratovom konaní v lehote šiestich týždňov\nza predpokladu existencie výnimočných okolností. Ústavný súd tiež neprehliadol,\nže na úrovni Rady Európskej únie došlo k prijatiu nariadenia Rady EÚ č. 2019/1111, ktoré\ntiež počíta s kategóriou výnimočných okolností ako dôvodu ospravedlňujúceho vydanie\nrozhodnutia nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, a to osobitne pre konanie na súdoch\nprvého, ako aj druhého stupňa (čl. 24 ods. 1 a 2 nariadenia Rady EÚ 2019/1111). Označené\nnariadenie navyše výslovne predpokladá situácie, keď v prípade výskytu výnimočných\nokolností môže dôjsť k prerušeniu vykonávacieho konania alebo k zamietnutiu návrhu na\nvýkon rozhodnutia (čl. 56 ods. 4 a 6 nariadenia Rady EÚ 2019/1111).\n93. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že normatívna konštrukcia\numožňujúca výnimku z povinnosti súdu členského/zmluvného štátu rozhodnúť vo veci\nnávratového konania mimo rámca ustanovenej šesťtýždňovej lehoty vylučuje akúkoľvek\nzmysluplnú úvahu, podľa ktorej by k porušeniu Haagskeho dohovoru, nariadenia Brusel IIa\nalebo vnútroštátneho práva (§ 134 ods. 11 CMP) mohlo dôjsť len tým, že na úrovni\nvnútroštátneho právneho poriadku sa vytvorila procesná možnosť podať proti konečnému\nrozhodnutiu v návratovom konaní žalobu na obnovu konania. Túto úvahu umocňuje aj fakt,\nže podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania sú na úrovni právneho poriadku\nSlovenskej republiky konštruované tak, že sa viažu na výnimočné situácie, ktoré možno\nzaradiť do kategórie buď podstatných skutkových deficitov, alebo procesných excesov.\nNavyše, inherentnou súčasťou inštitútu žaloby na obnovu konania sú aj ďalšie procesné\nzáruky pred jeho možným zneužívaním ako nástroja na tendenčné predlžovanie návratového\nkonania (napr. dvojfázovosť konania a koncepcia odkladu vykonateľnosti napadnutého\nrozhodnutia).\n94. Pokiaľ ide o navrhovateľmi podporne uvádzanú argumentáciu odôvodňovanú\nna pozadí rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Guió\nproti Slovenskej republike, ústavný súd zastáva názor, že závery formulované Európskym\nsúdom pre ľudské práva nemožno bez ďalšieho rozširovať na celý systém mimoriadnych\nopravných prostriedkov. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že inštitút dovolania\n39\n\na mimoriadneho dovolania na jednej strane a inštitút žaloby na obnovu konania majú\nspoločné len to, že sú súčasťou subsystému opravných prostriedkov, ktorými možno\nza ustanovených podmienok prelomiť právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov. Žaloba\nna obnovu konania je z hľadiska jej prípustnosti, ako aj priebehu konania kvalitatívne iným\nprocesným prostriedkom ako dovolanie, prípadne mimoriadne dovolanie, a primárne je\nzameraná na odstránenie skutkových nedostatkov civilného konania, predovšetkým\nz pohľadu novozistených skutočností. To úzko koreluje aj s hodnotovým zameraním\ncivilného mimosporového konania ovládaným princípom materiálnej pravdy a zameraným\nna zistenie skutočného stavu veci. Navyše, ďalším špecifikom žaloby na obnovu konania je\nto, že na jej prerokovanie je kauzálne príslušný súd, ktorý rozhodoval v pôvodnom konaní,\nktorý je s vecou zároveň najlepšie oboznámený, a preto aj spôsobilý vyhodnotiť jej\nprípustnosť, ako aj dôvodnosť a včas vo veci rozhodnúť. Nad rámec už uvedeného možno\nuviesť, že žaloba na obnovu konania sa v podmienkach skráteného konania s obmedzenou\nmožnosťou predkladania dôkazných prostriedkov javí ako vhodný a častokrát aj jediný\nmožný procesný prostriedok, ktorým možno naplniť jeden z hlavných účelov civilného\nmimosporového konania, ktorým je zistenie skutočného stavu veci, reagujúc tak na pôvodný\ninformačný a dôkazný deficit, a tým aj zohľadniť najlepší záujem dieťaťa.\n95. Nad rámec už uvedeného je potrebné tiež uviesť, že koncepcia práva\nna prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.\nzákladného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nje vybudovaná na systéme autonómnych pojmov, čo z hľadiska jeho ratione temporis\nznamená, že počiatok a koniec lehoty určitého typu konania sa nutne nemusí zhodovať\ns počiatkom a koncom lehoty, ktorej posudzovanie je rozhodujúce pre vyhodnotenie,\nči v okolnostiach daného prípadu došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z už uvedeného je zrejmé, že v ojedinelých\na svojou povahou výnimočných prípadoch prekročenie ustanovenej lehoty pre ten-ktorý typ\nsúdneho alebo administratívneho konania nemusí súčasne znamenať aj porušenie\noznačených článkov podľa ústavy a dohovoru.\n\n40\n\nVI.4 K možnosti zneužitia napadnutej právnej úpravy\n96. Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že aplikáciou napadnutého\nustanovenia môže dochádzať k zneužívaniu žaloby na obnovu konania zo strany osoby,\nktorá zapríčinila protiprávny stav, a tým aj k oddialeniu návratu dieťaťa do krajiny jeho\nobvyklého pobytu. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia navrhovateľov nie je\nadekvátna, pretože stojí na predpoklade zlyhania zákonodarcu a orgánov aplikácie práva\npri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám a v tomto zmysle prezumuje\nnefunkčnosť existujúcich ústavných mechanizmov deľby moci, ako aj zákonných garancií,\nktoré sú spojené so žalobou na obnovu konania, a to bez náznaku pravdepodobnosti tohto\nstavu. Záruky proti možnému zneužitiu žaloby na obnovu konania vyplývajú z povahy tohto\ninštitútu, ktorému procesné právo nepriznáva ani suspenzívny, ani devolutívny účinok,\na tým bezprostredne neovplyvňuje právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia\na obmedzených a jasne formulovaných podmienok jeho prípustnosti. Špecifickosť konania\no podanej žalobe na obnovu konania spočíva okrem osobitných dôvodov, po splnení\nktorých môže dôjsť k obnove konania, predovšetkým v jej dvojfázovom priebehu\na konštrukcii odkladu vykonateľnosti uznesenia vydaného v návratovom konaní. V prvej\nfáze konania (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná;\nak žalobu na obnovu konania v tejto fáze pre jej neprípustnosť neodmietne, obnovu konania\nbuď povolí, alebo žalobu na obnovu konania zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium)\npredstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá s pôvodným konaním tvorí\njeden celok, pričom súd v obnovenom konaní prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo\nv pôvodnom, ako aj obnovenom konaní.\n97. Pokiaľ ide o nastavenie zákonných podmienok, za splnenia ktorých možno\nodložiť vykonateľnosť uznesenia vydaného v návratovom konaní, je potrebné uviesť,\nže podľa § 412 ods. 1 CSP je odklad vykonateľnosti viazaný na rozhodnutie súdu\nza predpokladu, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. V prípade, ak súd návrhu\nna odklad vykonateľnosti nevyhovie, k jej odkladu môže dôjsť až právoplatnosťou\nrozhodnutia o povolení obnovy konania (§ 415 ods. 1 CSP). Z už uvedeného vyplýva,\nže k odkladu vykonateľnosti nedochádza ex lege podaním žaloby na obnovu konania, ale\n41\n\nvždy až na základe rozhodnutia súdu o odklade vykonateľnosti podľa § 412 ods. 1 CSP\nalebo právoplatnosťou rozsudku o povolení obnovy konania podľa § 415 ods. 1 CSP.\n98. Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť, že podľa § 410 CSP žalobu\nna obnovu konania prerokuje súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, teda súd, ktorý\nje s návratovým konaním oboznámený a ktorý preto dokáže najlepšie posúdiť, či existuje\ndôvod hodný osobitného zreteľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutia vydaného\nv návratovom konaní alebo niektorý z dôvodov na obnovu konania, či obnovenie konania je\ndostatočne odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a či prípadne\nžalobca tento inštitút nezneužíva v snahe oddialenia návratu dieťaťa do krajiny jeho\nobvyklého pobytu. Bude preto vždy úlohou a zodpovednosťou súdu, ktorý vo veci\nrozhodoval v pôvodnom konaní a ktorý je s vecou najlepšie oboznámený, aby bol v čo\nnajvyššej možnej miere naplnený účel žaloby na obnovu konania. Jeho úlohou je tiež\nposúdiť, či sa tento procesný prostriedok nestal predmetom možného zneužívania zo strany\núčastníka konania, v neprospech ktorého vyznelo rozhodnutie vydané v návratovom konaní,\na v okolnostiach veci zvoliť taký postup, aby bola zároveň naplnená z povahy predmetu\nnávratového konania vyplývajúca požiadavka na urýchlené rozhodnutie veci.\n99. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že právnu úpravu nemožno\nprijímať, resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude\nzneužívaná. Na napadnuté zákonné ustanovenie je potrebné nazerať ako na normu, ktorá\nplatí bez ohľadu na to, kto zapríčinil protiprávny stav. V tejto súvislosti možno uviesť,\nže žaloba na obnovu konania je, čo sa týka jej prípustnosti a podmienok odkladu\nvykonateľnosti, výrazne limitovaná a v návratových veciach nie je procesne asymetrická\nv tom zmysle, že nezvýhodňuje žiadneho z účastníkov návratového konania, pretože\nmožnosť jej využitia nie je výhradne k dispozícii tej strane, ktorá vyvolala protiprávny stav,\nale ktorejkoľvek, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie v návratovom konaní vydané,\nčo môže nepochybne byť aj strana, ktorá vyvolala protiprávny stav, ale rovnako aj tá strana,\nktorá sa domáha návratu maloletého dieťaťa.\n\n42\n\n100. Všeobecne formulovaným tvrdením o možnom zneužití právnej úpravy by bolo\nmožné odmietať akúkoľvek právnu úpravu, pretože teoreticky je každá právna úprava\nzneužiteľná. To, aby nedochádzalo k zneužívaniu právnej úpravy, by malo byť\nv demokratickom a právnom štáte zabezpečované inými opatreniami než jej elimináciou\nz právneho poriadku.\nVI.5 K povahe rozhodnutia vydaného v návratovom konaní\n101. Skupina poslancov argumentuje, že pripustením žaloby na obnovu konania aj\nv návratových konaniach bola do právneho poriadku vnesená výnimka z koncepcie\nmimoriadnych opravných prostriedkov v civilnom procese, keďže tento systém je\nvybudovaný na ich neprípustnosti proti rozhodnutiam predbežnej povahy. Ani s touto\nargumentáciou skupiny poslancov nemožno súhlasiť.\n102. Povahu meritórnych rozhodnutí na rozdiel od ich náprotivku, ktorým sú\nrozhodnutia procesnej povahy, možno vyjadriť tým, že tieto rozhodnutia sú zamerané\nna riešenie konfliktu v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ktorý je predmetom konania,\na k vydaniu ktorých celé konanie smeruje (WINTEROVÁ, A. a kol. Civilní právo procesní.\nAktualizované vydanie. Praha : Linde Praha, 2011. 263 s. ISBN 978-80-7201-842-0.).\nMeritórne rozhodnutie preto nemožno stotožňovať s formou rozhodnutia (rozsudok alebo\nuznesenie) alebo v prípade meritórnych uznesení s ich explicitným označením, že ide\no uznesenie vo veci samej. Rozhodujúcim diferenčným kritériom je bez ohľadu na formálne\noznačenie rozhodnutia obsah jeho výroku a v tomto smere posúdenie toho, či smeruje\ndo sféry hmotnoprávnych vzťahov.\n103. Podľa § 39 ods. 2 CMP tento zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci\nsamej uznesením. Z obsahu § 133 ods. 1 CMP vyplýva, že v konaní o návrat maloletého\ndo cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní rozhoduje súd formou\nuznesenia.\n\n43\n\n104. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá právna norma má svoj účel\na zmysel,\n\nktorý\n\nmožno\n\nnepochybne\n\nabstrahovať\n\naj\n\nz autentických\n\ndokumentov\n\nvypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová\nspráva.\n105. Ústavný súd sa preto oboznámil aj so znením príslušnej časti dôvodovej správy\nk § 133 ods. 1 CMP, z obsahu ktorej vyplýva, že v danom prípade bolo úmyslom\nzákonodarcu pri voľbe formy rozhodnutia, ktorým sa má rozhodovať v návratových\nkonaniach „ustanoviť výnimku vo forme meritórneho uznesenia... z dôvodov procesnej\nekonómie“.\n106. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom právnej úpravy bolo\nz dôvodu procesnej efektivity sa koncepčne odchýliť od všeobecného prístupu vyjadreného\npravidlom, že vo veci samej sa rozhoduje rozsudkom. Rozhodnúť vo veci samej uznesením\nmožno iba vtedy, ak je uznesenie ako forma rozhodnutia vo veci samej priamo vymedzené\nv zákone. Aj napriek tomu, že Civilný mimosporový poriadok v § 133 ods. 1 ustanovuje,\nže v návratovom konaní súd rozhoduje uznesením bez výslovného uvedenia slov „vo veci\nsamej“ (porovnaj § 39 ods. 2 CMP), to ipso facto neznamená, že uznesenie vydané\nv návratovom konaní nie je meritórnym rozhodnutím. Samotná povaha uznesenia nie je\ndefinovaná podľa toho, ako a či vôbec ju zákonodarca v texte právnej úpravy pomenuje, ale\npodľa charakteru okruhu právnych vzťahov, ktoré majú byť posudzované a o ktorých má\nbyť následne autoritatívne rozhodnuté.\n107. Zo znenia § 123 ods. 1 CMP vyplýva, že uznesením vydaným v návratovom\nkonaní sa určuje, či maloleté dieťa bolo z miesta svojho obvyklého pobytu neoprávnene\npremiestnené, resp. premiestnené oprávnene, avšak v cudzine neoprávnene zadržané,\na či existuje nejaký dôvod na prípadné nenariadenie jeho návratu. Z už uvedeného je zrejmé,\nže povaha prerokúvaných otázok, o ktorých súd autoritatívne rozhoduje formou uznesenia,\nsmeruje do oblasti riešenia konfliktu, ktorý nastal v oblasti hmotnoprávnych vzťahov\núčastníkov návratového konania, a preto nemožno mať pochybnosti o meritórnej povahe\nuznesenia vydaného podľa § 133 ods. 1 CMP. Táto názorová línia je okrem iného\n44\n\npodporená aj zámerom zákonodarcu explikovaným v dôvodovej správe k § 133 ods. 1\nCMP. Navyše, je potrebné ďalej uviesť, že okruh spoločenských vzťahov, ktorý je\npredmetom posudzovania súdu v návratovom konaní nemá žiadnu procesnú alebo\nhmotnoprávnu spojitosť s okruhom tých otázok, ktoré sú predmetom konaní vo veciach\nstarostlivosti súdu o maloleté deti a v užšom zmysle konania o úprave výkonu rodičovských\npráv a povinností k maloletým deťom. Inými slovami povedané, uznesenie vydané\nv návratovom konaní nie je vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vo veciach úpravy výkonu\nrodičovských práv a povinností k maloletým deťom ani v postavení prejudiciality, teda,\nže by sa ním riešili niektoré čiastkové otázky, ktoré sú predmetom konaní vo veciach\núpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.\n108. Z už uvedených dôvodov preto nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľov\no predbežnej povahe uznesenia vydaného v návratovom konaní, a teda ani s tým súvisiacou\nargumentačnou líniou o excesívnom vybočení z celkovej konštrukcie mimoriadnych\nopravných prostriedkov viazaných len na rozhodnutia vydávané vo veci samej.\nVI.6 K námietke skupiny poslancov o možnej zmene právomoci súdu podľa\nHaagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa\n109. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia, ktorým sa\nna vnútroštátnej úrovni zavádza možnosť podať žalobu na obnovu konania v návratových\nveciach, s označenými článkami Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa, skupina\nposlancov zastáva názor, že napadnutá právna úprava „zásadne ovplyvňuje posudzovanie\nsúdnej právomoci v opatrovníckych veciach, pretože v zmysle Haagskeho dohovoru aj\nNariadenia Brusel IIa má právomoc konať súd v krajine, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt\npred únosom, až kým dieťa nezačne žiť prevažne v inej krajine.“.\n110. Vláda s týmto názorom skupiny poslancov nesúhlasí a s poukazom na znenie\nčl. 10 nariadenia Brusel IIa uvádza, že zmena súdnej právomoci nie je viazaná len na\nobvyklý pobyt dieťaťa, ale aj na ďalšie podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené.\n\n45\n\n111. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov a argumentácie\nvlády dospel aj v tomto prípade k záveru, že námietky navrhovateľov nie sú relevantné.\n112. Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietanú možnosť prostredníctvom žaloby\nna obnovu konania docieliť zmenu v parametroch posudzovania súdnej právomoci, je\npotrebné uviesť, že takéto konzekvencie nevyplývajú ani z Haagskeho dohovoru, ani\nz nariadenia Brusel IIa. Z ustanovení Haagskeho dohovoru nevyplýva a navrhovatelia\nv tomto smere ani neoznačili žiadne ustanovenie, ktoré by s plynutím času spájalo možnosť\nzmeny v predpokladoch určovania právomoci súdu v už začatom návratovom konaní.\nS mierne odlišnou koncepciou pracuje nariadenie Brusel IIa, avšak ani analýzou jeho\nobsahu nemožno dospieť k záveru, že by plynutím času v spojitosti so zmenou obvyklého\npobytu dieťaťa mohlo zároveň dôjsť k zmene podmienok pre účely určenia právomoci súdu\nčlenského štátu. Z čl. 10 nariadenia Brusel IIa vyplýva, že k navrhovateľmi uvádzanej\nzmene môže dôjsť v dôsledku nadobudnutia obvyklého pobytu dieťaťa v inom členskom\nštáte len vtedy, ak\na) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa\nzmierili s premiestnením alebo zadržaním\nalebo\nb) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako\nsa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedeli alebo\nmohli dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená\nnajmenej jedna z týchto podmienok:\ni) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo\nmohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné\norgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;\nii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote\nstanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;\niii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt\nbezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa\nčlánku 11 ods. 7;\n\n46\n\niv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne\npred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom\npráve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.\n113. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že zmena obvyklého pobytu\nmaloletého dieťaťa alebo situácia, keď sa maloleté dieťa zžije s novým prostredím, nie sú\nsamostatnými, a tým aj dostatočnými dôvodmi, ktoré by ovplyvňovali právomoc súdu\nčlenského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím\nneoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Uvedená skutočnosť preto následne\nvylučuje z okruhu relevantných úvah argumentáciu skupiny poslancov, v rámci ktorej\npoukazujú na to, že žaloba na obnovu konania môže byť prostriedkom možnej zmeny\nprávomoci súdu členského alebo zmluvného štátu.\nVI.7 Analýza obdobných inštitútov aplikovaných v návratových konaniach\nv iných európskych štátoch\n114. Pri hľadaní základných východísk pre rozhodovanie o ústavnosti napadnutého\nustanovenia, ktorým sa zavádza žaloba na obnovu konania v návratových konaniach,\npovažuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na existenciu obdobných inštitútov v rámci\nniektorých európskych štátov, a to aspoň v základných rámcoch ich recentnej legislatívnej\núpravy.\n115. Porovnávacie právo je totiž nástrojom, ktorý pomáha pri výklade zákonov\na obohacuje rozhodovacie možnosti. Preskúmavanie cudzieho normatívneho riešenia\npre oblasť obdobných sociálnych javov je užitočné pre výklad právnych textov\na nachádzanie tohto najlepšieho konkrétneho riešenia (porovnaj BARAK, A. Sudca\nv demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016. 270 až 275 s. ISBN 978-80-811-921-0.).\n116. Mimoriadne opravné prostriedky v návratových konaniach nie sú v zahraničnej\nprávnej úprave ojedinelým javom. Na rozdiel od súčasnej zákonnej úpravy platnej\nv Slovenskej republike viaceré európske štáty umožňujú v únosových veciach aj podanie\n47\n\ndovolania. Navyše, zmenu skutkových okolností (t. j. ak sa objavia také nové skutočnosti\na dôkazy, ktoré nebolo možné zohľadniť v pôvodnom konaní) možno podľa právnych úprav\nniektorých štátov zohľadniť aj v rámci výkonu rozhodnutia, čo v podmienkach právneho\nporiadku Slovenskej republiky nie je možné.\n117. Nemecko a Belgicko umožňujú v únosových veciach podať mimoriadny\nopravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Navyše, nemecká právna úprava umožňuje\nprihliadať na nové skutočnosti aj v rámci výkonu rozhodnutia a môže v ojedinelých\nodôvodnených prípadoch odložiť výkon rozhodnutia ad acta, t. j. že návrat uneseného\ndieťaťa do štátu, z ktorého bolo unesené, sa neuskutoční.\n118. Dánska právna úprava počíta s možnosťou obnovy konania o návrat maloletého\nv prípade, ak s tým súhlasia účastníci, alebo v prípade, ak to považuje konajúci súd\nza nevyhnutné.\n119. V rámci platnej právnej úpravy v Lotyšsku je možné zastaviť výkon rozhodnutia\nv prípade novej podstatnej okolnosti. Za takúto sa považuje situácia, (i) ak nie je návrat\ndieťaťa do krajiny obvyklého pobytu možný zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu\npsychického stavu dieťaťa, ktoré sú potvrdené vyhlásením zdravotníckeho zariadenia alebo\npsychiatra, (ii) ak dieťa vyjadrilo námietku proti návratu do krajiny obvyklého pobytu, ktorá\nje zároveň potvrdená psychológom ustanoveným súdom, alebo (iii) ak oprávnený\nneprejavuje žiadny záujem o obnovenie vzťahu s dieťaťom.\n120. Estónsky právny systém umožňuje podať kasačnú sťažnosť adresovanú\nnajvyššiemu súdu. Dôvodom môže byť iba skutočnosť, že odvolací súd porušil procesné\npravidlá alebo nesprávne uplatnil hmotné právo. V prípade, ak sa vyskytnú nové skutočnosti\nv návratovom konaní, možno na návrh účastníka konania alebo inej dotknutej osoby podať\nnávrh na jeho preskúmanie.\n\n48\n\n121. Možnosť podania mimoriadnych opravných prostriedkov v návratových\nkonaniach je tiež súčasťou právneho poriadku Švédska, a to z dôvodov potreby opravy\nvecnej nesprávnosti, plynutia času, ako aj nápravy závažného procesného nedostatku.\nTaktiež sa pripúšťa zastavenie výkonu rozhodnutia v prípade existencie nových skutočností.\n122. Rakúska právna úprava umožňuje rovnako ako estónsky právny systém podanie\nkasačnej sťažnosti. Za splnenia určitých zákonom ustanovených podmienok možno prerušiť\nvýkon rozhodnutia v návratovom konaní.\n123. Švajčiarsky právny systém umožňuje súdu postupom podľa čl. 13 ods. 1\nspolkového zákona o medzinárodných únosoch detí na základe žiadosti zmeniť rozhodnutie\nnariaďujúce návrat dieťaťa v prípade podstatnej zmeny okolností (prípadne podľa čl. 13\nods. 2 prerušiť vykonávacie konanie). Na toto ustanovenie čl. 13 ods. 1 označeného zákona\nodkázal Spolkový súd Švajčiarska pri výkone rozsudku vo veci Neulinger a Shuruk proti\nŠvajčiarsku, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v prípade výkonu\nrozsudku o návrate maloletého by došlo k porušeniu čl. 8 dohovoru. Vzhľadom\nna existenciu tohto osobitného ustanovenia neaplikoval ustanovenia o obnove konania\nna základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva.\n124. Vzhľadom na uvedený komparatívny prehľad možno konštatovať, že aplikácia\nmimoriadnych\n\nopravných\n\nprostriedkov\n\nvrátane\n\nobnovy\n\nkonania\n\nv prípadoch\n\nmedzinárodných únosov detí nie je neštandardným právnym riešením. Vo výnimočných\nsituáciách, keď sa objavia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré nebolo možné zohľadniť\nv pôvodnom konaní, môže prispieť k zabezpečeniu práv účastníkov konania, a tým presadiť\naj najlepší záujem dieťaťa. V niektorých prípadoch môže byť jedinou možnosťou, ako\nimplementovať rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré vyžadujú zmenu\nprávoplatného rozhodnutia súdu (napr. ak sa vyžaduje návrat do pôvodného stavu).\n\n49\n\nVII.\nZáver\n125. Sumarizujúc už uvedené konklúzie ústavného súdu formulované v čl. VI tohto\nnálezu, ústavný súd konštatuje, že procesný inštitút v podobe žaloby na obnovu konania\nkonštruovaný aj pre oblasť návratových konaní je z ústavného hľadiska akceptovateľný.\nNávrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s označenými\nčlánkami ústavy, charty, dohovoru, nariadenia Brusel IIa, Haagskeho dohovoru a Dohovoru\no právach dieťaťa preto nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. decembra 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n50", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "výkon rozhodnutia", "obnova konania", "obnova konania-žaloba na obnovu konania", "dieťa-záujem dieťaťa", "občianske súdne konanie-Civilný mimosporový poriadok", "opravný prostriedok-mimoriadny", "právna istota", "občianske súdne konanie-Civilný mimosporový poriadok", "dieťa-záujem dieťaťa", "obnova konania-žaloba na obnovu konania"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1adc1caf-290a-40bf-a3cb-2f35d3f339a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2010 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1adc1caf-290a-40bf-a3cb-2f35d3f339a2"}], "citovane_v": []}