{"guid": "ussr:aa51f0c8-3371-47a8-b5bf-5fcbc14d6e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2018 z 17. 3. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. marca 2021, sp. zn. PL. ÚS 6/2018, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2021-03-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aa51f0c8-3371-47a8-b5bf-5fcbc14d6e88", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2018-92\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana (sudca\nspravodajca) a sudcov Jany Baricovej, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského\no návrhu navrhovateľa ‒ predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, Hlavné námestie 8,\nBratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\n§ 3 ods. 2 druhej vety a § 6 ods. 12 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč.152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky, za účasti vlády Slovenskej republiky\nako vedľajšieho účastníka konania, takto\nrozhodol:\n1. Konanie v č a s t i o návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 3 ods. 2 druhej vety\nzákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, z a s t a v u j e .\n2. Návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh navrhovateľa\n1. Ústavnému súdu bol 22. júna 2017 doručený návrh predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy a čl. 141a ods. 9 ústavy na\nvyslovenie nesúladu dvoch noriem zo zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon\nč. 185/2002 Z. z.“ alebo „zákon o súdnej rade“), a to:\n1.1. nesúlad ustanovenia § 3 ods. 2 druhej vety zákona o súdnej rade („národná rada, prezident\na vláda ustanovuje za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141a ods. 1 písm. b), c) a d) [aktuálne, v čase rozhodovania čl. 141a ods. 2\npísm. c), d) a e)], čl. 141a ods. 2 (aktuálne čl. 141a ods. 3) a čl. 141a ods. 11 (aktuálne čl. 141a\nods. 10) ústavy, teda normy, ktorá usmerňuje národnú radu, prezidenta a vládu tak, aby\nustanovovali do súdnej rady v zásade nesudcov, resp. normy, ktorá stanovuje, aby sudca\nvšeobecného súdu mohol byť národnou radou, prezidentom a vládou nominovaný do súdnej rady\nskôr výnimočne (na účel ďalšieho textu možno označiť národnú radu, prezidenta a vládu aj ako „nesúdne moci“, pozn.), a to z dôvodu, že takúto nomináciu ústavný text priamo nezakazuje a že to\nznevýhodňuje sudcov v rovnom prístupe k verejnej funkcii a obmedzuje národnú radu, prezidenta\na vládu v možnosti výberu členov, a\n1.2. nesúlad ustanovenia § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade („člen súdnej rady má právo, aby sa jeho\nstanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto\nstanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141a\nods. 5 písm. b), c), d), e), f), g) a i) [aktuálne čl. 141a ods. 6 písm. b), c), d), e), a h)] a čl. 141a\nods. 6 (aktuálne čl. 141a ods. 7) ústavy, pretože rozhodnutia súdnej rady sa neodôvodňujú\na stanovisko člena súdnej rady odhaľuje hlasovanie v súdnej rade (ústavný súd bude z dôvodov\nzrozumiteľnosti textu a odlíšenia od justičného disentu označovať stanovisko aj ako „vlastné\nstanovisko“, pozn.), teda normu, ktorá umožňuje členom súdnej rady pripájať k jej uzneseniam\nvlastné stanovisko.\n2. Uznesením č. k. PL. ÚS 6/2018-22 zo 4. apríla 2018 ústavný súd na neverejnom zasadnutí prijal\nnávrh navrhovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu a pozastavil účinnosť § 6 ods. 12 zákona\no súdnej rade (vlastné stanovisko člena súdnej rady) a nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti\n§ 3 ods. 2 zákona o súdnej rade (uznesenie uverejnené pod. č. 285/2018 Z. z.). Podľa čl. 130 ods. 1\npísm. f), resp. § 141a ods. 9 ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh predseda Súdnej rady\nSlovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa\nvýkonu súdnictva.\n3. Národná rada 9. decembra 2020 prijala ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „novela\nústavy“), ktorým bolo rekonštruované ústavné postavenie súdnej rady. Novela ústavy zmenila tiež\n\n2\n\nniektoré referenčné normy, vo vzťahu ku ktorým sa má posúdiť súladnosť napadnutých ustanovení\nzákona o súdnej rade. Na novelu ústavy nadviazal v rovnaký deň prijatý zákon č. 423/2020 Z. z.\no zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva. Ústavný súd\npri rozhodovaní o predmetnej veci zohľadnil zmeny uskutočnené týmito právnymi predpismi.\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 1/01 ústavný súd uviedol, že ak sa referenčná norma zmení len označením\na nie obsahom, ústavný súd automaticky preskúma napadnutú normu s novou referenčnou normou\n(právna veta: Ochranu ústavnosti poskytovanú Ústavným súdom Slovenskej republiky treba chápať\nmateriálne. To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky, s ktorým\nmal byť napadnutý právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie v nesúlade, stratí\nplatnosť počas konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov,\navšak predmet jeho úpravy sa stane v dôsledku novelizácie Ústavy Slovenskej republiky predmetom\niného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, nič nebráni tomu, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v konaní pokračoval, pretože ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov\nstále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho vyriešenie.). Ústavný súd tak preskúmal\nnapadnuté normy podľa právneho stavu ústavy v čase rozhodovania.\nII.\nUstanovovanie (ne)sudcov do súdnej rady národnou radou, prezidentom a vládou\n(návrh na nesúlad ustanovenia § 3 ods. 2 druhej vety zákona o súdnej rade)\n4. Navrhovateľ je presvedčený, že právna norma, ktorá dáva prostredníctvom slova „spravidla“ na\nzváženie, aby národná rada, prezident a vláda nominovali do súdnej rady nesudcov, je protiústavná,\npretože ústavný text [čl. 141a ods. 2 písm. c), d), e) a čl. 141a ods. 3] upravujúci nominácie členov\nsúdnej rady uvedenými autoritami nestanovuje, že by ne-súdne moci mali menovať len nesudcov,\npričom aj podľa rozhodnutia ústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 2/2012) súdna rada v pomeroch\nSlovenskej republiky priamo v texte ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov\nsúdnej rady z hľadiska pomeru sudcov a zástupcov iných profesií. Napadnutá norma tým\nobmedzuje kompetenciu národnej rady, prezidenta a vlády a právo sudcov na rovný prístup\nk verejnej funkcii členov súdnej rady (čl. 30 ods. 4 ústavy). Napokon, na takúto normu nemal\nzákonodarca oporu v pôvodnom odseku 11 článku 141a ústavy, ktorý ustanovuje, aké podrobnosti\nsa očakávajú na podrobnejšiu úpravu od zákonodarcu. To všetko zároveň porušuje princíp legality\n(čl. 2 ods. 2 ústavy) a princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).\n5. Vláda vo svojom vyjadrení argumentovala, že účelom predmetného ustanovenia je snaha\no nepolitizáciu sudcov, pretože opak by bol pravdou, ak by sudcov do súdnej rady nominovali\n„politické“ moci. Ústavný text v podstate predpokladá dve paritné kategórie osôb, sudcov\na nesudcov, ktoré sa môžu stať členmi súdnej rady. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k novele\nústavy č. 90/2001 Z. z. Slovo „spravidla“ nevylučuje kategoricky, aby boli sudcovia menovaní aj\nne-súdnymi mocami, nejde o zákaz, a preto nejde o nové, ústavou nepredpokladané kritérium\nna kandidátov nominovaných ne-súdnymi mocami. Z tohto dôvodu nemôže ísť\no prekročenie splnomocnenia stanoveného v pôvodnom čl. 141a ods. 11 ústavy.\n6. Ústavný súd konštatuje, že národná rada novelou ústavy ‒ ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z.\na zákonom č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva medzičasom celistvejšie a detailnejšie upravila ústavnú a zákonnú konštrukciu súdnej\n\n3\n\nrady. Súdna rada je podľa novoprijatého ustanovenia charakterizovaná ako ústavný orgán\nsudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy).\n7. Článok 141a ods. 3 časť vety za bodkočiarkou ústavy s účinnosťou od 1. januára 2021 stanovuje,\nže za člena súdnej rady podľa odseku 2 písm. c) až e) (nominovaného národnou radou, prezidentom\na vládou, pozn.) možno ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom. Z napadnutého ustanovenia § 3\nods. 2 zákona o súdnej rade bolo jeho novelou ‒ zákonom č. 423/2020 Z. z. vypustené slovo\n„spravidla“. Podľa aktuálneho znenia § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade Národná rada, prezident\na vláda ustanovia za člena súdnej rady osobu, ktorá nie je sudcom.\n8. Podľa § 87 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd konanie zastaví, ak preskúmavaný právny predpis stratí platnosť pred vyhlásením\nnálezu vo veci. Ak sa konanie začalo na základe návrhu súdu podľa čl. 125 ods. 1 a čl. 144 ods. 2\nústavy, rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci.\n9. Zmyslom konania o súlade je na návrh oprávnených subjektov preskúmať, či je napadnutá norma\nv súlade s ústavou. Ak ide o abstraktnú, nie konkrétnu, kontrolu ústavnosti, tak po strate platnosti\nnormy stráca konanie svoj predmet a zákonnou procesnou reakciou na tento stav je zastavenie\nkonania. Predmetná vec je osobitná tým, že norma, ktorá nahradila napadnutú normu, sa nachádza\nnielen na zákonnej, ale priamo aj na ústavnej úrovni.\n10. Preskúmavaný predpis v kľúčovom slove „spravidla“ stratil platnosť 1. januára 2021. Z tohto\npohľadu je dôvod na zastavenie konania formálne splnený. Možno upresniť, že ašpirácia napadnutej\nnormy, a to skutočnosť, aby ne-súdne moci zvážili nominovať do súdnej rady nesudcov, sa zmenou\nústavy a zákona o súdnej rade realizovala. Napadnutá norma však nesmerovala priamo k výsledku\nnominácie, ale len k procesu nominácie. V prípade nominácie sudcu vytvárala pôvodná norma\nnanajvýš očakávanie voči ne-súdnym mociam na neformalizované demokratické zdôvodnenie\nnominácie sudcu. Nová norma prikazuje ne-súdnym mociam nominovať len a výlučne nesudcov.\nAktuálna norma je teda kvalitatívne odlišná a z uvedeného o to viac vyplýva povinnosť ústavného\nsúdu konanie v tejto časti zastaviť. Napokon možno upresniť, že skutočnosť, že ústava v čl. 154g\nods. 1 (Členovia Súdnej rady Slovenskej republiky zvolení sudcami, zvolení Národnou radou\nSlovenskej republiky, vymenovaní prezidentom Slovenskej republiky a vymenovaní vládou\nSlovenskej republiky podľa doterajších predpisov sa považujú za členov Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky podľa tohto ústavného zákona.) výslovne potvrdzuje pokračovanie, resp. „dobeh“\npôsobenia sudcov, členov súdnej rady, nominovaných ne-súdnymi mocami pred novelou,\nneznamená zachovanie doterajších relevantných ustanovení ústavy aj po 31. decembri 2020. Na\nzáklade týchto skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.\n\n4\n\nIII.\nVlastné stanovisko člena súdnej rady\n(návrh na nesúlad ustanovenia § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade)\nIII.1. Argumentácia navrhovateľa\n11. Navrhovateľ určil ako východiskový bod argumentácie smerujúcej proti neústavnosti stanoviska\nčlena súdnej rady podľa § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade parafrázu viet z nálezu ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 79/04: „výsledok hlasovania orgánov verejnej moci pri kreovaní verejných, resp.\nústavných činiteľov (t.j. uznesenie súdnej rady, národnej rady a vlády) je právnou skutočnosťou\nverejného práva a nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe\nsprávneho alebo súdneho aktu, kde sa výsledok tajného hlasovania neodôvodňuje (III. ÚS 128/09,\nIII. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05,1. ÚS 162/09, I. ÚS 289/2015, III. ÚS 61/2014).“\n12. Podobne navrhovateľ parafrázuje z jeho rôznych častí nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n29/2011: «Pri riešení objektívnosti a transparentnosti konania (rokovania) súdnej rady v konaní\nII. ÚS 29/2011 ústavný súd dospel k záveru, že „... zákonom č. 495/2010 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení'\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 6 ods. 10, 11 zákona)... zákonodarca vlastne\nzviditeľnil implicitnú požiadavku objektívnosti rozhodovania súdnej rady a že nemá dôvod\nspochybňovať zákonodarcom nastavenú rovnováhu medzi nezávislosťou a autonómnosťou súdnej\nrady na jednej strane (čl. 141a ústavy) a jej zodpovednosťou, transparentnosťou na strane druhej“\n(obdobne III. ÚS 128/09).»\n13. Z uvedených rozhodnutí potom odvodzuje, že existuje jednoznačná neprípustnosť\nodôvodňovania uznesenia súdnej rady, keďže nie je individuálnym právnym aktom, pričom\nzákonná úprava procesu rokovania súdnej rady náležite zabezpečuje objektivitu a transparentnosť\nvýkonu kompetencie súdnej rady, v dôsledku čoho nedochádza k porušovaniu základného práva\nabsenciou odôvodňovania uznesenia. Rozhodovanie na základe čl. 141a ods. 7 ústavy (Na prijatie\nuznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej\nčlenov), ktorý upravuje všetky hlasovania v súdnej rade, vylučuje odôvodňovanie.\n14. Zákonné právo člena súdnej rady zverejňovať spolu s uznesením súdnej rady (ktoré sa\nneodôvodňuje) svoje stanovisko, ktoré obsahuje jeho argumentáciu (dôvody), na základe ktorých\nhlasoval (rozhodoval), vo svojich dôsledkoch znamená nerešpektovanie (porušenie) ústavnej úpravy\no rozhodovaní súdnej rady.\n15. Navrhovateľ dodáva, že doterajšia zákonná úprava nepochybne zabezpečovala, že zo všetkých\nprístupných podkladov o priebehu rokovania súdnej rady je verejnosti zrejmé väčšinové\ni menšinové stanovisko členov súdnej rady (t. j. existencia odlišných stanovísk a argumentácia\ntýchto stanovísk), čo zabezpečuje transparentnosť rokovania, rovnosť členov rady pri rokovaní\na rozhodovaní a náležité informovanie verejnosti o argumentoch (dôvodoch) stanoviska každého\nčlena súdnej rady, ktoré sa pretavilo do jeho hlasovania.\n16. Navrhovateľ sa dovoláva uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 588/2016, z ktorého\nzmieňuje myšlienku o hlasovaní ako právnej skutočnosti verejného práva, ktoré sa neodôvodňuje\n\n5\n\n(porov. bod 10 citovaného uznesenia). Z obsahu uznesenia taktiež považuje za dôležité úvahy, že\nvoľba je procesom výberu, počas ktorého vstupujú do hry aj iné, než rýdzo právne hľadiská.\n17. Navrhovateľ napokon zdôrazňuje, že osobitné stanovisko člena súdnej rady je v napätí so\nzákonom stanovenou tajnosťou hlasovania súdnej rady v personálnych otázkach. Navrhovateľ tvrdí,\nže ústavná úprava pôsobnosti súdnej rady, ktorá sa týka oblasti jej personálnej pôsobnosti, sa\npremietla do zákonného zakotvenia neverejného (tajného) hlasovania. Ústava teda vyžaduje\ndodržiavanie ústavného princípu tajného hlasovania, čo vylučuje, aby členovia súdnej rady\nzverejňovali vlastné rozhodnutia a hlasovania.\n18. Na podporu tohto právneho názoru uvádza nález sp. zn. I. ÚS 76/2011, kde ústavný súd uviedol,\nže ústavný princíp tajného hlasovania v jeho fundamente prežaruje do každých volieb\nvykonávaných tajným hlasovaním, a takto musí byť vnímaný aj príslušným súdnym orgánom\nposudzujúcim ústavne konformný priebeh tajného hlasovania, teda aj tajného hlasovania\nupraveného v podústavnej matérii. Požiadavka tajného hlasovania je výsledkom spoločenských\nzmien z novembra 1989.\n19. Na základe uvedenej argumentácie navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jej návrhu nálezom\nrozhodol tak, že «Ustanovenie § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení „člen\nsúdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady pripojilo\nk rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady“ nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d) e) f) g), i), čl. 141a ods. 6 ústavy.».\nIII.2. Vyjadrenie vlády\n20. Vláda obhajuje možnosť pripájania individuálneho stanoviska poukázaním na argumenty\nz dôvodovej správy, podľa ktorej stanovisko „môže výrazne prispieť k predvídateľnosti rozhodnutí\nsúdnej rady a k vytvoreniu štandardov posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej\nrady“. Vláda považuje za cieľ ustanovenia verejný záujem na (a) predvídateľnosti rozhodnutí\nsúdnej rady, (b) transparentnosti a (c) právnej istote adresátov rozhodnutí v tej súvislosti, že proti\nrozhodnutiu nie sú prípustné bežné opravné prostriedky iba ústavná sťažnosť.\n21. Vláda pripomenula, že zákon o súdnej rade už upravoval podobný inštitút, a to odlišné\nstanovisko zavedené do jeho § 6 ods. 8 zákonom č. 467/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012\n(„Hlasovanie súdnej rady je vždy verejné. Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s uznesením súdnej\nrady, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko\nsa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“). Zákonom č. 195/2014 Z. z. bol s účinnosťou\nod 1. septembra 2014 tento inštitút zrušený.\n22. Vláda tvrdí, že z nálezu sp. zn. II. ÚS 29/2011 vyberá navrhovateľ len určité časti a vláda\nrozsiahlo cituje z nálezu pasáže (body 7.2 ‒ 12) o tom, že zvukový záznam diskusie je justifikáciou\nuznesení súdnej rady. Preto je podľa vlády tvrdenie o neprípustnosti odôvodnenia súdnej rady\nprehnané.\n\n6\n\n23. Vláda vysvetľuje, že podľa jej názoru nie je stanovisko člena súdnej rady podľa § 6 ods. 12\nzákona o súdnej rade odôvodnením, resp. nemá povahu odôvodnenia rozhodnutia súdnej rady. Ide\no formalizáciu či zhmotnenie názorov člena súdnej rady, ktoré prezentoval počas zasadnutia súdnej\nrady. Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam, z ktorého musí byť zrejmý\npriebeh rokovania súdnej rady, a teda aj názory, ktoré odznejú v rámci tohto zasadnutia. Tento\nzvukový záznam je verejne dostupný. Rovnako je verejne prístupné samotné zasadnutie súdnej\nrady, a teda každý môže byť prítomný na zasadnutí súdnej rady a oboznámiť sa s názormi či\npreferenciami členov súdnej rady na prerokúvané otázky. Za danej situácie otvorenosti rokovaní\nsúdnej rady a ich podriadeniu verejnej kontrole niet racionálneho argumentu, ktorý by mal brániť\nčlenovi súdnej rady zhrnúť svoju argumentáciu do stanoviska podľa § 6 ods. 12 zákona o súdnej\nrade a toto stanovisko zverejniť spolu s rozhodnutím súdnej rady. Právna úprava zákona o súdnej\nrade tak môže byť svojou ústretovosťou k slobodnému prejavovaniu názorov členov kolektívneho\norgánu vzorom pre právne úpravy rozhodovania akéhokoľvek kolektívneho (ústavného) orgánu,\nkeďže umožňuje každému členovi súdnej rady slobodne formulovať svoje názory a postoje týkajúce\nsa rozhodovania súdnej rady zákonom predpísaným spôsobom. Je nepochybné, že aj bez právnej\núpravy v § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade môže ktorýkoľvek člen súdnej rady slobodne prejavovať\nsvoje názory týkajúce sa rozhodovania súdnej rady. Ustanovenie § 6 ods. 12 v tomto kontexte\npredstavuje „len“ mechanizmus, akým sa názory člena súdnej rady materializujú do podoby\nstanoviska, pričom sa zároveň ustanovuje spôsob zverejnenia tohto stanoviska. Stanovisko člena\nsúdnej rady nemá nijaký vplyv na prijaté rozhodnutie súdnej rady, neovplyvňuje jeho záväznosť\na slúži len na vyjadrenie iného právneho názoru jedného z členov kolektívneho orgánu.\n24. K argumentu navrhovateľa o tom, že člen súdnej rady môže pripojiť stanovisko k „uzneseniu\nbez odôvodnenia“, vláda uvádza, že člen súdnej rady má právo, a nie povinnosť, aby sa jeho\nstanovisko zverejnilo, pričom z normatívneho textu § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade jednoznačne\nvyplýva, že sa zverejňuje ako stanovisko „súhlasné“, tak aj „nesúhlasné“. Vláda opätovne\nargumentuje, že uznesenie je podporené zvukovým záznamom.\n25. Napokon argument nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011 považuje vláda za irelevantný, pretože o tajné\nhlasovanie s ústavným rozmerom ide len v prípade čl. 30 ods. 3, čl. 69 ods. 2, 3, 5 a 6, čl. 74 ods. 1,\nčl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1, čl. 92 ods. 1 a čl. 101 ods. 2 ústavy. To znamená, že ide len o tie\nhlasovania, kde ústava priamo a výslovne upravuje tajné hlasovanie, pričom v náleze sp. zn.\nI. ÚS 76/2011 išlo o zákonné tajné hlasovanie. V prípade výkonu kompetencií súdnej rady ústava\npri ich vypočítavaní nepredpokladá tajné hlasovanie ‒ tajnosť hlasovania má tak v prípade\nhlasovania súdnej rady „len“ zákonný rozmer. Preto argumentáciu navrhovateľa opierajúcu sa\no narúšanie ústavného princípu tajného hlasovania vláda odmieta ako neopodstatnenú.\n26. Tajnosť hlasovania podľa vlády akcentuje slobodu hlasujúceho a verejnosť hlasovania\nakcentuje zodpovednosť hlasujúceho. Zákonodarca v prípade niektorých personálnych otázok, ktoré\nsú v pôsobnosti súdnej rady, zvolil tajnosť hlasovania (aj v tomto prípade platí, že historicky právna\núprava v zákone o súdnej rade do roku 2014 neumožňovala tajné hlasovanie a výslovne vyžadovala\nverejné hlasovanie), a teda preferuje slobodu hlasujúceho pred jeho zodpovednosťou, teda verejným\nprejavom hlasovania. Tajné hlasovanie je výsadou, resp. právom člena súdnej rady. Skutočnosť, že\nčlen súdnej rady v predpísaných prípadoch hlasuje tajne, neznamená, že po hlasovaní nemôže\nverejne prezentovať to, ako hlasoval, t. j. či hlasoval za návrh, proti návrhu alebo sa zdržal\nhlasovania. Zákaz následného verejného prezentovania spôsobu hlasovania člena súdnej rady\n\n7\n\nnevyplýva ani z ústavnej úpravy, ani z judikatúry ústavného súdu a nie je ani predmetom zákonnej\núpravy. Napokon vláda súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.\nIII.3. Stanovisko zástupcu odbornej verejnosti\n27. Zákon o ústavnom súde výslovne umožňuje v konaní o súlade vziať do úvahy stanovisko amici\ncuriae (§ 86 ods. 4 zákona o ústavnom súde: K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania\npredkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti; ústavný súd však nie je povinný na ne\nprihliadať.). Ústavný súd bude za takéto stanovisko považovať aj vyjadrenie občianskeho združenia\n„Združenie sudcov Slovenska“ (ďalej aj „združenie sudcov“). Združenie sudcov sa pripojilo\nk návrhu navrhovateľa v celom rozsahu.\n28. K vlastnému stanovisku člena súdnej rady združenie sudcov uviedlo, že pri zákonnej úprave\nneverejného (tajného) hlasovania súdnej rady v personálnej oblasti (§ 6 ods. 8) sa musí\nbezpodmienečne rešpektovať judikatúra ústavného súdu, ktorá riešila otázku princípu tajnosti\nvolieb a slobody volieb (I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 22/2011, PL. ÚS 100/07). Z uvedenej judikatúry\npodľa združenia sudcov vyplýva, že princíp tajnosti volieb má ústavný rozmer, aj keď je upravený\nv zákone, a nie v ústave, resp. aj v podzákonných normách, a je nevyhnutnou zárukou pocitu istoty\nvoliča, že bude môcť byť slobodným pri voľbách aj po voľbách, a má zabezpečiť voličovi, že ho\nnikto nijakým spôsobom nebude pri volebnom akte ovplyvňovať, nikto nebude zisťovať, ako volil,\nlebo sloboda voľby by bola vylúčená, ak by mal volič potencionálny strach z následkov svojho\nvolebného rozhodnutia. Keďže terminológia zákona o súdnej rade v § 6 ods. 8 nepoužíva pojem\n„rozhodovanie“, ale pojmy „voľba“ alebo „vymenovanie a odvolanie“, vzťahuje sa v celom rozsahu\nna schvaľovanie uznesenia súdnej rady v prípadoch taxatívne upravených v uvedenom ustanovení\nanalogická aplikácia rozhodnutia ústavného súdu z konania sp. zn. III. ÚS 588/2016, v ktorom\nkonštatoval, že «... terminológia zákona nepoužíva pojem „rozhodovanie“, ale pojem „voľba“, čo\nje však procesom výberu, počas ktorého vstupujú do hry iné, než rýdzo právne hľadiská, takže pri\ntajnom hlasovaní potom odôvodňovanie výsledku voľby len ťažko možno očakávať».\nIII.4. Vyjadrenie národnej rady\n29. Národná rada sa k návrhu navrhovateľa bližšie nevyjadrila. Taktiež súhlasila s upustením od\nústneho pojednávania.\nIII.5. Vyjadrenie (replika) navrhovateľa\n30. Navrhovateľ sa k argumentom vlády a Združenia sudcov Slovenska nevyjadril.\nIII.6. Relevantné právne normy\n31. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou.\n32. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\n\n8\n\n33. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n34. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným\nverejným funkciám.\n35. Ustanovenie čl. 141a ústavy (rubrika Súdna rada Slovenskej republiky) s vyznačením\n(kurzívou) referenčných ustanovení v znení účinnom do 31. decembra 2020 podľa návrhu\nnavrhovateľa:\n(1) Predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej\nrepubliky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú\na) deviati sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky,\nb) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,\nc) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,\nd) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.\n(2) Za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a za člena Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky podľa odseku 1 písm. b) až d) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má\nvysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe.\n(3) Výkon funkcie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky je nezlučiteľný s funkciou\nv inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom,\ns obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo\nkontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou\nhospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej,\npedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.\n(4) Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu\nmožno zvoliť za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, zvoliť alebo vymenovať za člena\nSúdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.\n(5) Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí\na) zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva,\nb) prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,\nc) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov\na návrhy na odvolanie sudcov,\nd) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,\ne) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na návrhy na ich odvolanie,\nf) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť\nza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,\ng) voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov\ndisciplinárnych senátov,\nh) vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu\nštátneho rozpočtu a predkladať Národnej rade Slovenskej republiky stanovisko k návrhu rozpočtu\nsúdov,\n\n9\n\ni) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že\nfunkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu,\nj) vydávať zásady sudcovskej etiky v spolupráci s orgánmi sudcovskej samosprávy,\nk) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.\n(6) Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej\nväčšiny všetkých jej členov.\n(7) Činnosť Súdnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje jej predseda.\n(8) Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky môže predložiť ústavnému súdu návrh na\nzačatie konania vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu\nsúdnictva.\n(9) Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) na základe\npodkladov od štátneho orgánu a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti\nustanoví zákon.\n(10) O strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu\nbude vykonávať riadne, počas výkonu funkcie sudcu rozhoduje disciplinárny senát; ustanovenia\nčl. 154d ods. 1 až 3 tým nie sú dotknuté.\n(11) Podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,\no spôsobe ustanovenia členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti, o zastupovaní\npredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva\na k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o spôsobe dohliadania, či sudca spĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas\nvýkonu funkcie, ustanoví zákon.\n36. Ustanovenie čl. 141a ústavy (rubrika Súdna rada Slovenskej republiky) s vyznačením\n(kurzívou) referenčných ustanovení v znení účinnom od 1. januára 2021:\n(1) Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej legitimity.\n(2) Predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada\nSlovenskej republiky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú\na) jeden sudca volený a odvolávaný sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na sudcami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo sudcov týchto súdov,\nb) ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia ostatných súdov vo viacerých\nvolebných obvodoch, ktoré sa vytvárajú tak, aby na zvolenie alebo odvolanie bol potrebný\nporovnateľný počet hlasov sudcov,\nc) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,\nd) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,\ne) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.\n(3) Za predsedu, podpredsedu a za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2\npísm. c) až e) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie\na najmenej 15 rokov odbornej praxe; za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2\npísm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom.\n(4) Výkon funkcie predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky je\nnezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom,\ns pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom\nv riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani\n\n10\n\ns inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej,\npedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.\n(5) Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu\nmožno zvoliť za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, zvoliť alebo vymenovať za člena\nSúdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Predsedu,\npodpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného\nobdobia kedykoľvek odvolať.\n(6) Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí\na) zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva,\nb) prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,\nc) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov\na návrhy na odvolanie sudcov,\nd) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,\ne) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie,\nf) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za\nSlovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,\ng) vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho\nrozpočtu a predkladať Národnej rade Slovenskej republiky stanovisko k návrhu rozpočtu súdov,\nh) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu\nsudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu,\ni) vykonávať dohľad a konať vo veciach majetkových pomerov sudcu,\nj) vydávať zásady sudcovskej etiky v spolupráci s orgánmi sudcovskej samosprávy,\nk) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.\n(7) Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej\nväčšiny všetkých jej členov.\n(8) Činnosť Súdnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje jej predseda.\n(9) Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky môže predložiť ústavnému súdu návrh na\nzačatie konania vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu\nsúdnictva.\n(10) Podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky, o spôsobe ustanovenia a odvolania členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej\npôsobnosti, o zastupovaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch\nk orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o výkone pôsobnosti\npodľa čl. 141b, ustanoví zákon. Zákon tiež ustanoví volebné obvody pre voľbu a odvolávanie\nčlenov Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. b).\n\n11\n\nIII.7. Východiská a závery ústavného súdu\nIII.7.1. Všeobecné východiská\n37. Predmetom konania je ústavnoprávne posúdenie, či právo člena súdnej rady pripojiť\nk rozhodnutiu (uzneseniu) súdnej rady svoje (vlastné) stanovisko nie je v rozpore s referenčnými\nnormami, ktoré ustanovujú (a) spôsob hlasovania nadpolovičnou väčšinou všetkých členov\n[čl. 141a ods. 7 ústavy] a (b) vypočítavajú personálne kompetencie súdnej rady [čl. 141a ods. 6\npísm. b), c), d) e) f) a h) ústavy]. Tým navrhovateľ vyjadruje, že kolektívne hlasovanie\no personálnych otázkach je takým typom rozhodovania, ktoré sa vylučuje s podávaním vlastných\nstanovísk.\n38. Pre prieskum napadnutého ustanovenia na základe argumentov navrhovateľa je účelné priblížiť\nmiesto justície a súdnej rady v ústavnom systéme.\nIII.7.2. Súdnictvo a súdna rada\n39. Sudcovia všeobecných súdov dostávajú na základe ústavy a zákonov významnú moc, aby mohli\nna základe viazanosti zákonom nezávisle, nestranne a profesionálne rozhodovať najmä spory\no súkromné právo, rozhodovať o zákonnosti aktov verejnej správy a rozhodovať o vine a treste\nobžalovaných (čl. 142 ods. 1 ústavy).\n40. Ústavodarca si je vedomý významu právomocí všeobecných súdov a v snahe pomôcť vývoju\nsúdnictva v súvislosti s očakávaným vstupom do Európskej únie v roku 2004 zriadil už v roku 2001\nsamostatný ústavný orgán, ktorého základnou rolou je zaoberať sa personálnymi a koncepčnými\notázkami všeobecnej justície (porov. PL. ÚS 2/2012). Súdna rada je tak jediným samostatným\nústavným telesom, ktorého zásadnou úlohou je (spolu)účasť na personálnom a inom utváraní inej\nústavnej sústavy, celej jednej moci, ktorou je všeobecné súdnictvo, teda je ústavným orgánom\nsudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy). Na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcov\nvymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky [čl. 102 písm. t) a čl. 145 ods. 1 ústavy].\n41. Spory o súkromné právo, žaloby na zákonnosť aktov verejnej správy a trestné obžaloby (čl. 142\nods. 1 ústavy) nerozhoduje byrokracia či administratíva z toho dôvodu, že by to teoreticky\na technicky nebolo možné (porov. Kelsen, Hans. Ryzí nauka právní: metoda a základní pojmy. Brno\n: Orbis, 1933. 55 s. Sbírka spisů právnických a národohospodářských; sv. 67, s. 36 ‒ 37), ale z toho\ndôvodu, že súdy a len súdy sú viazané výlučne právom a žiadnymi mimoprávnymi kritériami\na príkazmi – a práve v tomto zmysle sú nezávislé a nestranné. S viazanosťou právom je previazaný\nprincíp limitácie moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), teda princíp, podľa ktorého moc môže ísť len tak ďaleko\ndo pozície jednotlivcov, kde to zákon dovolí s tým, že všetko ostatné je sféra slobody (čl. 2 ods. 3\nústavy). Súdy preto (v spojení s nachádzaním práva), takpovediac, bránia (z pohľadu ústavných\nslobôd) v správnom a trestnom konaní jednotlivcov pred mocou exekutívy, resp. pred verejnou\nobžalobou (kde sú obzvlášť nestrannými garantami trestnej a procedurálnej spravodlivosti),\na v súkromnoprávnych sporoch o právo musia medzi stranami rozhodovať tak, aby dodržali hmotné\na procesné právo, a zároveň tak, aby týmto konaním a rozhodovaním neboli zdrojom porušenia\nústavných práv účastníkov (inými slovami porov. II. ÚS 111/08). Ústavný systém tak predpokladá\n\n12\n\nfunkčné súdnictvo obsadené vzdelanými a zodpovednými osobami (porov. II. ÚS 16/2011, bod 14).\nTo sú z hľadiska justície východiskové body úvah o pozícii súdnej rady.\n42. Vzhľadom na uvedenú úlohu súdov a sudcov v demokratickom štáte (PL. ÚS 102/2011 –\nreforma súdov II) je právomocou súdnej rady predovšetkým navrhovanie kandidátov na sudcov\na rozhodovanie o príslušnosti sudcov k jednotlivým súdom ich prideľovaním, prekladaním\na dočasným prideľovaním spôsobom nielen úradníckym, ale aj spôsobom, ktorý zohľadňuje víziu,\nkoncepciu súdnictva a ústavné hodnoty s tým spojené. [Súdnej rade sú predkladané návrhy na\nkandidátov z výberových konaní ‒ § 5 ods. 1 písm. h), § 7, § 11 ods. 1, § 14 ods. 3 zákona\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, alebo vyberá kandidátov priamo, a to predsedu\na podpredsedu najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu (čl. 141a ods. 6 písm. e) ústavy),\nsudcov Najvyššieho správneho súdu podľa § 151zf ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov do\nmedzinárodných súdnych orgánov (§ 27g zákona č. 185/2002 Z. z., I. ÚS 298/2015 s. 32 posledný\nodsek)]. Preto má súdna rada priamo ústavné postavenie, demokratickú legitimitu danú výberom\nčlenov súdnej rady ‒ osobností prostredníctvom národnej rady, prezidenta a vlády, profesijnú\nlegitimitu danú sudcami a expertnosť danú požiadavkou na vzdelanie všetkých členov (porov. bod\n53 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-272/19 z 9. júla 2020 VQ proti Land Hessen). Súdna\nrada vytvára prepojenie medzi „nemechanickou“ expertnosťou a demokraciou. Ide o ústavné teleso\nz významných právnických autorít, ktoré nielen v dialógu sudcovia ‒ nesudcovia, ale skôr\nv diskurze rešpektovaných osobností, ktorým bez ohľadu na ich aktuálnu profesijnú príslušnosť\nzáleží na justícii, naprieč súdnou radou tvoria podobu justície a justíciu verejne kontrolujú [čl. 141a\nods. 6 písm. a) ústavy].\nIII.7.3. (Vlastné ) stanovisko člena súdnej rady\n43. Namietané ustanovenie § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade znie: „Člen súdnej rady má právo, aby\nsa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto\nstanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“ Dôvodová správa k ustanoveniu\nuvádza: „Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza právo člena súdnej rady na pripojenie jeho\nstanoviska vzneseného počas zasadnutia súdnej rady k rozhodnutiu súdnej rady. Hoci zverejnenie\nstanoviska člena súdnej rady s prijatým uznesením nemá žiadny bezprostredný právny následok nezakladajú, nerušia alebo nemenia sa ním žiadne práva a povinnosti, vo svojich dôsledkoch môže\nvýrazne prispieť k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvoreniu štandardov posudzovania\njednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady. Predmetné stanovisko je súčasťou rozhodnutia\nsúdnej rady a bude sa aj rovnakým spôsobom zverejňovať.“\n44. Navrhovateľ zo staršej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 79/04), podľa ktorej čl. 30 ods. 4\nústavy nevyžaduje žiadne odôvodnenie odmietnutia kandidáta na sudcu súdnou radou, odvodzuje,\nže ústava ako taká nevyžaduje, resp. zakazuje odôvodňovanie súdnou radou, a to sprostredkovane\nznamená ústavný zákaz disentu člena súdnej rady, pretože k neodôvodneným rozhodnutiam sa\ndisent podávať nemôže. Združenie argumentuje nutnosťou zachovania tajnosti hlasovania (v čase\npodania návrhu bolo podľa zákona hlasovanie súdnej rady tajné) a obavami z následkov odhalenia,\nako člen súdnej rady hlasoval.\n45. Ústavný súd už v úvode tejto časti konštatuje, že rozhodovanie v súdnej rade o personálnych\na iných otázkach s možnosťou, aby člen súdnej rady pripojil k jej rozhodnutiu vlastné stanovisko,\n\n13\n\nvznesené počas zasadnutia súdnej rady, je v súlade s označenými článkami ústavy. Podľa čl. 141a\nods. 10 ústavy podrobnosti o organizácii súdnej rady a jej pôsobnosti ustanoví zákon. Za súčasť\npôsobností a organizácie súdnej rady ústavný súd považuje zákonom ustanovenú možnosť člena\nsúdnej rady pripojiť vlastné stanovisko. Zo samotnej kombinácie prítomnosti personálnych\nprávomocí súdnej rady a hlasovania v širšom, 18-člennom zbore, nevyplýva zákaz vyjadrovania\nvlastného stanoviska. Ústava nestanovuje tajnosť hlasovania, čo by teoreticky mohlo viesť\nk úvahám o vhodnosti takéhoto stanoviska. Napokon, ústavnú súladnosť vlastného stanoviska\npodčiarkuje samotná funkcia súdnej rady (porov. body 39 ‒ 42 nálezu), jej zloženie, štandard\njustifikácie jej uznesení stanovený zákonom o súdnej rade a judikatúrou, a napokon tradícia\nodlišných stanovísk v našom právnom poriadku. Ústavný súd jednotlivé argumenty rozvinie\npodrobne v ďalšej časti odôvodnenia nálezu.\n46. Ústava nestanovuje, či hlasovanie súdnej rady je tajné alebo verejné. Podľa aktuálnej právnej\núpravy je hlasovanie v súdnej rade verejné (Hlasovanie súdnej rady je verejné ‒ § 6 ods. 8 zákona\no súdnej rade). Argument o tajnosti hlasovania v súdnej rade a obáv z jeho odhalenia odpadá\n(porov. PL. ÚS 95/2011 – zmena tajnosti volieb generálneho prokurátora). Vzťah prípadnej tajnosti\nhlasovania a vlastného stanoviska by sa podľa textu noriem interpretoval na úrovni zákona, na\núrovni koordinačných noriem rovnakej právnej sily. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že\nvlastné stanovisko člena súdnej rady je rozvinutím jeho pozície, ktorú už vyjadril na zasadnutí\nsúdnej rady (z ktorého sa vyhotovuje zvukový záznam a ktorý je rovnako verejne dostupný – bod\n50 tohto odôvodnenia), a odhaľuje v prvom rade jeho myšlienky.\n47. Od zriadenia súdnej rady sa spolu s hľadaním jej presnej pozície v ústavnom a justičnom\nsystéme hľadá aj odpoveď na spôsob jej skladania účtov (accountability) tak vo vzťahu k justícii\nsamotnej, verejnosti, ako aj vo vzťahu k jednotlivcom, o ktorých rozhoduje.\n48. Ústava, (i) vychádzajúc z princípov demokracie, priamo v úprave súdnej rady predpokladá, že\nčlenovia súdnej rady sa budú navzájom vyjadrovať a upresňovať svoje pozície a až na základe\nvýmeny myšlienok hlasovať. (ii) Vyplýva to zo spôsobu konštituovania súdnej rady od štyroch\nrôznych telies (čl. 141a ods. 2), vyplýva to z nárokov ústavy na vzdelanie a prax členov súdnej rady\n[čl. 141a ods. 3, čl. 141a ods. 2 písm. a) a b)], vyplýva to zo vzťahu kvóra a väčšiny (čl. 141a ods.\n7) a vyplýva to z typu právomocí, ktorým súdna rada disponuje (čl. 141a ods. 6 – napr. prijíma\nstanovisko). Napokon, vyplýva to z účelu súdnej rady, ktorou je verejná kontrola [čl. 141a ods. 5,\npsím. a)] a formovanie a legitimizácia všeobecného súdnictva (čl. 141a ods. 1). Ústava teda\npredpokladá, že členovia súdnej rady budú expertne (ústava predpokladá u všetkých právnické\nvzdelanie) a koncepčne prerokúvať, zvlášť pre účely zabezpečovania verejnej kontroly súdnictva,\nvšetky ústavou predpokladané otázky stanovené v čl. 141a ods. 6. (iii) V konečnom dôsledku čl. 26\nods. 5 ústavy stanovuje, že orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom\nposkytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku (podmienky a spôsob vykonania ustanoví\nzákon). Zverejňovanie rozhodnutí súdnej rady vrátane vlastných stanovísk možno považovať za\njeden zo spôsobov realizácie uvedeného ústavného príkazu. Možno doplniť, že v predchádzajúcej\nkoncepcii rozhodoval o súdnictve a jeho personálnych otázkach minister ako (ústavne zodpovedná)\nautorita a v niektorých krajinách Európskej únie je tento systém stále funkčný a spoľahlivý\nz hľadiska štandardov právneho štátu (porov. PL. ÚS 102/2011 s odlišnými stanoviskami).\nÚstavodarca zveril súdnej rade jej právomoci nielen preto, aby rozhodovala kolektívne, ale aby\n\n14\n\nrozhodovala diskurzívne, pričom vlastné stanovisko je jedným zo spôsobom vyjadrenia\ndiskurzívnosti.\n49. Ako bolo uvedené, z ústavnej inštitucionálnej úpravy súdnej rady vyplýva predpoklad, že\nčlenovia súdnej rady majú k jednotlivým otázkam svoju pozíciu a túto vyjadrujú v diskusii. Je\nprínosné poznať, akými úvahami sa spravuje voľná úvaha členov súdnej rady, pretože voľná úvaha\nneznamená absenciu úvah pre určité hlasovanie (to je svojvôľa), ale dovoľuje mať každému členovi\nsvoje vlastné dôvody. U členov súdnej rady sa teda predpokladá, že budú mať určité predstavy\no koncepcii justície, pričom sa vyžaduje prienik predstáv aspoň 10 členov na to, aby došlo\nk rozhodnutiu. Ústavodarca nepredpisuje jeden model výberu sudcov a jeden model uvažovania\no sudcovskom povolaní, ale deleguje to na demokraticko-expertný orgán. Na webstránke súdnej\nrady sú k dispozícii všetky doterajšie Vlastné stanoviská. Zo zverejnených vlastných stanovísk\nvyplýva, že sa obvykle týkajú širších súvislostí konkrétnej právnej situácie. Ak sa stanovisko týka\nkandidáta na sudcu alebo preloženia sudcu, tak sa nezužuje izolovane na charakteristiku daného\nkandidáta, ale aj na širšie, všeobecnejšie otázky. Napríklad, či je vhodné preloženie z okresného\nsúdu rovno na najvyšší súd alebo či je vhodné, aby bol kandidát na sudcu menovaný rovno na súd\nkrajský. Ide tu o podporný praktický argument voči námietke, že ide o personálne hlasovania.\nVlastné stanoviská sú dosiaľ prevažne orientované ad rem, a nie ad personam.\n50. Ústavný súd objasňuje, že zo zákona o súdnej rade a z doterajšej judikatúry ústavného súdu\nzaloženej na interpretácii čl. 30 ods. 4 ústavy vyplýva, že prijaté uznesenia súdnej rady spolu so\nzápisnicami z hlasovania, zápisnicami zo zasadnutia súdnej rady a zvukovými záznamami zo\nzasadnutí súdnej rady pokrývajú ústavné štandardy nearbitrárnosti, z čoho však nemožno odvodiť,\nže sú vylúčené iné formy spoznávania rozhodnutí súdnej rady. Súdna rada má ústavnú\nzodpovednosť riadne prerokovať každý navrhnutý bod a vecou sa zaoberať. Vyplýva to z jej\ninštitucionálnych povinností stanovených v ústave a sprostredkovane zo základného práva na rovný\nprístup k verejným funkciám osôb, o ktorých súdna rada rozhoduje. Zákonodarca túto ústavnú\nzodpovednosť konkretizuje v napadnutom ustanovení § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade tým, že\nkaždý člen má možnosť v osobitnej forme formulovať pozíciu, ktorá už v podstate odznela na\nrokovaní súdnej rady. Zákonodarca tým povzbudzuje už spomínanú deliberáciu v súdnej rade. Na\ntomto mieste je dôležité uviesť, že nový zákon o ústavnom súde upravuje konanie o sťažnosti proti\nuzneseniu súdnej rady. Podľa § 204 ods. 1 zákona o ústavnom súde pred rozhodnutím vo veci samej\nsi predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko súdnej rady, ku ktorému je súdna rada povinná\npripojiť podklad Národného bezpečnostného úradu, napadnuté uznesenie súdnej rady, zápisnicu\nz hlasovania súdnej rady, zápisnicu zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia\nsúdnej rady (je potrebné poznamenať, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/2014 vyhlásil\nobdobný § 74db ods. 1 v predchádzajúcom zákone o ústavnom súde za nesúladný, ale nie pre\nnesúladnosť zvukového záznamu ako takého). Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca potvrdil\nzávery nálezu sp. zn. II. ÚS 29/2011 v tom smere, že rozhodnutia súdnej rady sú justifikované\nzápisnicou z hlasovania súdnej rady, zápisnicou zo zasadnutia súdnej rady a zvukovým záznamom\nzo zasadnutia súdnej rady, a na základe týchto materiálov môže ústavný súd v danom konaní\nposúdiť ústavnosť uznesenia súdnej rady. Vo vzťahu k argumentu navrhovateľa v bode 12 možno\nupresniť, že v náleze sp. zn. II. ÚS 29/2011 sa táto justifikácia viaže aj na ustanovenie o odlišnom\n(vlastnom) stanovisku (porov. bod 10.2 i.f. nálezu II. ÚS 29/2011).\n\n15\n\n51. Ústavný súd sa domnieva, že jedným z dôvodov brojenia za úplnú absenciu „odôvodnenia“\naktov súdnej rady je skutočnosť, že zástancovia tohto názoru predpokladajú, že by malo ísť\no odôvodnenie, ktoré sa nelíši od tradičného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ústavný súd, berúc\ndo úvahy aktuálny trend až nadužívania požiadavky na odôvodňovanie aj ne-justičných aktov,\npovažuje za užitočné dať do súvisu štandardy nearbitrárnosti medzi (a) tradičným súdnym\nodôvodnením a (b) postupom súdnej rady rozhodujúcej o personálnych a iných otázkach. Tradičné\nsúdne odôvodnenie je vysoko formalizované a viaže sa na zaužívanú prax súdu rozdelenú do dvoch\ntematických okruhov: dokazovanie skutkového stavu a právne posúdenie. Oproti tomu požiadavky\nna nearbitrárnosť rozhodnutí súdnej rady nie sú formalizované, neexistujú žiadne povinné tematické\nokruhy, s ktorými sa súdna rada musí vysporiadať. Súdna rada neodôvodňuje tradičným spôsobom,\nale zo súboru zdrojov je rámcovo poznateľné, akými úvahami sa spravuje.\n52. Hlavná úvaha navrhovateľa je naviazaná na nález sp. zn. III. ÚS 79/04. V tomto náleze je\nuvedené, že „uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou\nskutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde\no individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia\nalebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh\nprávneho konania. Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov\n(nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa\nneodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná\na zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti\nrozhodnutiu.“ (k rozhodnutiu sp. zn. III. ÚS 79/04 porovnaj Dobrík, Ľ. K povahe rozhodnutí\nSúdnej rady Slovenskej republiky. Justičná revue, 61, 2009, č. 12, s. 1350 – 1354.). Podľa daných\nprávnych úvah nie je rozdiel medzi rozhodovaním, resp. hlasovaním vo vláde či v parlamente na\njednej strane a hlasovaním v súdnej rade na strane druhej. Súdna rada nerozhoduje v rámci\nsprávneho či obdobného konania. Okrem toho jestvuje zásadný rozdiel medzi právnou\nskutočnosťou – hlasovaním na jednej strane a individuálnym právnym aktom – rozhodnutím na\nstrane druhej. Z uvedených poznatkov možno odvodiť, že v danom čase bolo vnímané hlasovanie\nsúdnej rady ako akt úplne politický, resp. vôľový. Hlasovanie a rozhodnutie tu splývajú.\nMedzičasom sa však na základe novely zákona o súdnej rade a rozhodovacej činnosti ústavného\nsúdu (II. ÚS 29/2011; porov. odlišné stanovisko členov súdnej rady Čima a Čirča k uzneseniu\nSúdnej rady Slovenskej republiky č. 165 z 24. septembra 2013) modifikovalo jej vnímanie smerom\nk procedurálnej a expertnej voľnej úvahe. Preto sa už aktuálne nemožno vracať k poňatiu\nvyjadrenému v náleze sp. zn. III. ÚS 79/04. Vo všeobecnosti možno uviesť, že je dôležité vnímať,\no čom a v akom telese sa rozhoduje, aká je viazanosť mocenského telesa právom či právnym\nnázorom inej autority. Hlasovanie takto býva, aj v súdnej rade, prostriedkom k formulácii\nrozhodnutia.\n53. Ústavný súd ďalej upresňuje, že vlastné stanovisko nie je v právnej úprave súdnej rady úplnou\nnovinkou. V pôvodnej podobe bolo zavedené zákonom č. 476/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára\n2012, a to v tomto znení § 6 ods. 8: „Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s uznesením súdnej rady, má\nprávo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa\nzverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“ Členovia súdnej rady uvedené právo využívali\na ich odlišné stanoviská k uzneseniam sú k dispozícii na webstránke súdnej rady. Odlišné\nstanovisko bolo s účinnosťou od 1. septembra 2014 zrušené zákonom č. 195/2014 Z. z. (prelomené\n\n16\n\nveto prezidenta). Zákonom č. 152/2017 Z. z. bola s účinnosťou od 1. júla 2017 úprava stanoviska\npozmenená a aktuálne sa nachádza v novom, v tomto konaní skúmanom, § 6 ods. 12: „Člen súdnej\nrady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady pripojilo\nk rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“ Ako\nvyplýva z nového znenia, v zásade nemá ísť o neskoršie, dodatočne vyjadrené stanovisko, ale\no nadviazanie na myšlienky, ktoré už boli na súdnej rade vyslovené, a ich rozvinutie, pričom zákon\nočakáva, že sú vyslovené. Zákon tu umožňuje, aby každý člen súdnej rady mohol vďaka písomnej\nforme (Verba volant, scripta manent) presne a štruktúrovane vyjadriť názory vyslovené v diskusii\nna súdnej rade. Zákon už nehovorí len o nesúhlase s uznesením ako v pôvodnej právnej úprave.\n54. Odlišné stanovisko na ústavnom súde samotnom sa stalo jednou z čŕt konštitucionalizmu od 90.\nrokov [porov. Kelemen, K. (2013). Dissenting Opinions in Constitutional Courts. German Law\nJournal, 14(8), 1345-1371; Kelemen, K. The Road from Common Law to East-Central Europe: The\nCase of the Dissenting Opinion (October 2010).; Sunstein, Cass R. Why Societies Need Dissent.\nHarvard Univ. Press, 2005]. Rozhodovanie ústavného súdu sa líši od rozhodovania ostatných súdov\ntým, že sa pri ňom aplikujú široké klauzuly ústavného textu a musia sa vyvažovať ľudské práva\na verejný záujem. Práve pre tieto rozhodnutia so zásadným spoločenským významom majú\nsudcovia ústavných súdov legitimitu parlamentnú, resp. prezidentskú. Pre pluralitnú spoločnosť je\núľavou, ak jej časť vie, že niektorý ústavný sudca zdieľa jej názor, aj keď je v danom čase\nmenšinový. Rozhodujúci sudca sa môže rozhodovať autentickejšie, ak vie, že môže zdieľať so\nspoločnosťou či právnickým publikom svoj menšinový názor. Disent hovorí k budúcnosti, čo je\ndôležité pre vývoj myslenia (porov. Uber. R.: Ruth Bader Ginsburg at the Supreme Court: Oral\nArguments, Majority Opinions and Dissents, Mammoth Publishing, 2019; Nakladateľstvo Brill\nvydalo disenty viacerým sudcom z ICJ alebo ESĽP ‒ https://brill.com/view/serial/JUDG). Disent\ndodáva veciam naratívnosť, príbeh, humanizuje často neosobné vyznenie rozhodovacej činnosti,\nčím posilňuje demokraciu. A taktiež ústavný súd pozná sám seba lepšie, ak pozná disenty svojich\nsudcov. Disent nie je prítomný v tých právnych kultúrach, v ktorých je významná jednota\nrozhodovania, ako je to pri Súdnom dvore Európskej únie, alebo v tých právnych kultúrach, ktoré\nakcentujú objektívnosť objektívneho práva, napr. Francúzsko. Sudca Najvyššieho súdu USA\nAntonin Scalia z pohľadu jednotnosti k disentu uviedol: «I am something of a contrarian, I suppose.\nI feel less comfortable when everybody agrees with me. I say, 'I better reexamine my position!' I\nprobably believe that the worst opinions in my court have been unanimous. Because there's nobody\non the other side pointing out all the flaws“ – „Myslím, že som čosi ako „večný nespokojenec“.\nCítim sa menej komfortne, ak som mnou všetci súhlasia. Poviem si – mal by som lepšie premyslieť\nmôj názor. Mám tušenie, že najhoršie rozhodnutia môjho súdu boli jednomyseľné, pretože nie je\nnikto, kto by upozornil na všetky chyby.» Disent síce odkrýva „nejednotnosť“ resp. potláča pocit\njedinej správnej právnej odpovedi – nachádzania jediného objektívneho práva, ale zároveň posilňuje\nvedomie, že rozhodnutie vznikalo výlučne na základe úprimnej výmeny a súťaže argumentov. Tieto\núvahy o disente na ústavnom súde sú v podstate platné aj pre súdnu radu.\n55. Ústavný súd musí ešte zasadiť inštitút vlastného stanoviska člena súdnej rady do rámca\nodlišných stanovísk v celom právnom poriadku Slovenskej republiky.\n55.1. V predmetnej veci je potrebné najskôr uviesť, že podľa § 52 ods. 5 zákona č. 350/1996\nZ. z. o rokovacom poriadku Národnej rady ak najmenej tretina prítomných členov výboru\nnevyslovila s uznesením výboru súhlas, v uznesení výboru sa uvedie ich stanovisko, ak o to požiada\n\n17\n\nktorýkoľvek z prítomných členov výboru. Parlamentný, politický orgán má umožnené, aby bol\nzdôraznený názor skupiny členov, pričom väčšinové stanovisko sa neodôvodňuje.\n55.2. V našom právnom poriadku bolo pred dvadsiatimi rokmi zákonom č. 226/2000 Z. z. od\n1. augusta 2000 zavedené odlišné stanovisko v konaní pred ústavným súdom (porov. prvé\nuplatnenia v PL. ÚS 22/00 a III. ÚS 76/02). Prvé „odlišné stanovisko“ ústavného súdu (I. ÚS 48/99)\nbolo vyjadrené ešte bez explicitného právneho základu. Ústavný súd odlišné stanovisko z hľadiska\nústavnej súladnosti nepriamo odobril v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/01 (ústavnosť disentu z hľadiska\npublikovania nálezov v zbierke zákonov a ústavnosť zjednocovania názorov senátov).\n55.3. Na všeobecných súdoch mohli najskôr od 1. septembra 2003 (novela Občianskeho súdneho\nporiadku, zákon č. 353/2003 Z. z.) pripájať odlišné stanovisko civilní dovolací sudcovia\nnajvyššieho súdu. Počnúc 1. májom 2011 môžu sudcovia všeobecných súdov v senátnych\nformáciách pripájať odlišné stanovisko (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. – „Člen senátu, ktorý\nnesúhlasí s rozhodnutím senátu alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné\nstanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako\nostatné časti rozhodnutia. V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to\nuvedením pomeru hlasov.“ Ustanovenie § 170 ods. 6 Trestného poriadku účinného od 1. januára\n2021 – „Ak rozsudok senátu nebol vo výroku o vine, vo výroku o treste alebo vo výroku\no ochrannom opatrení prijatý jednomyseľne, sudca alebo prísediaci, ktorý nesúhlasí s väčšinovým\nrozhodnutím senátu alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo\nk rozsudku a doručilo a zverejnilo spolu s rozsudkom, ak je vyhotovené v lehote podľa § 172\nods. 3“).\n55.4. Vyjadriť odlišné stanovisko môžu od 1. novembra 2003 tiež sudcovia disciplinárnych senátov\npodľa § 129 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. (Ak rozhodnutie disciplinárneho senátu nebolo prijaté\njednomyseľne, rozhodnutie obsahuje aj názor odlišný od názoru väčšiny aj s jeho stručným\nodôvodnením. Pri zverejňovaní rozhodnutí disciplinárneho senátu sa postupuje podľa osobitného\npredpisu. ‒ formulácia je pozoruhodná v tom, že ukladá povinnosť odlišné stanovisko uviesť už\nv odôvodnení, pozn.).\n55.5. Odlišné stanovisko sa môže od 1. decembra 2014 aplikovať aj v disciplinárnych senátoch\nprokurátorov (zákon č. 322/2014 Z. z.) a v Etickej komisii prokuratúry od jej vzniku 1. januára\n2016 (zákon č. 401/2015 Z. z.).\n55.6. Pre civilné a správne súdnictvo je úprava odlišného stanoviska navyše opätovne upravená\nv § 394 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 139 ods. 4 a § 465 Správneho súdneho poriadku.\nZ tohto prehľadu vyplýva, že náš právny poriadok je otvorený odlišným stanoviskám. S tým súvisí,\nže na základe § 82a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa zverejňuje väčšina súdnych rozhodnutí\n(porov. tiež The 2020 EU Justice Scoreboard, s. 26). Možno teda ako podporný argument\nkonštatovať, že vlastné stanovisko člena súdnej rady je konzistentné s koncepciou odlišných\nstanovísk vo všeobecnom a ústavnom súdnictve a dokonca v parlamentarizme.\n56. Ústavný súd taktiež zasadí inštitút vlastného stanoviska člena súdnej rady do rámca odlišných\nstanovísk v zahraničných právnych úpravách u iných orgánov, než sú ústavné a všeobecné súdy.\nOdlišné stanoviská obvykle spájame s justičnými autoritami. Zahraničné právne úpravy však\npoznajú disent tak pri expertných telesách – typicky pre bankové rady centrálnych bánk [Jansen,\nDavid-Jan and Moessner, Richhild, Communicating Dissent on Monetary Policy: Evidence from\nCentral Bank Minutes (May 17, 2016). De Nederlandsche Bank Working Paper No. 512.], ako aj\n\n18\n\npri vyslovene demokratických – vôľových telesách, akými sú výbory parlamentu, napríklad\nminority report v parlamente Spojeného kráľovstva [porov. časť 6, kapitola 38 In: May, Thomas\nErskine & Natzler, David, (editor.) & Hutton, Mark, (Clerk of the Journals, House of Commons),\n(editor.) (2019). Erskine May's treatise on the law, privileges, proceedings and usage of\nParliament (Twenty-fifth edition). LexisNexis, London].\n57. Ústavný súd uzatvára, že ústava označenými referenčnými normami nevylučuje, aby člen\nsúdnej rady publikoval svoje vlastné stanovisko vznesené na súdnej rade. Ústava je neutrálna vo\nvzťahu k takémuto stanovisku. Vlastné stanovisko je však kompatibilné s konfiguráciou, spôsobom\nrozhodovania a účelom súdnej rady a s princípom demokracie (čl. 1 ods. 1 ústavy). Preto ústavný\nsúd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.\nIII.7.4. Zánik platnosti uznesenia o pozastavení účinnosti\n58. Pozastavenie účinnosti zákona (porov. bod 2 odôvodnenia nálezu) sa stalo všeobecne záväzné\n(čl. 125 ods. 6 ústavy) publikovaním v Zbierke zákonov (pod č. 258/2018 Z. z.), a preto je nutné\nvysporiadať sa s pozastavením účinnosti opäť na všeobecne záväznej platforme Zbierky zákonov\n(porov. uznesenia ústavného súdu publikované pod č. 124/2020 Z. z. a č. 125/2020 Z. z.; tiež body\n34 a 35 uznesenia o prijatí PL. ÚS 24/2019). Články 125 ods. 5 a 6 ústavy znejú: „Platnosť\nrozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne\nniektorých ich ustanovení zaniká vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak\nrozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd už predtým\nnezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté. Rozhodnutie ústavného súdu vydané\npodľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.“ Obdobne podľa § 81 zákona o ústavnom súde\npozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia ústavný súd zruší aj bez návrhu, ak pominuli dôvody na pozastavenie účinnosti. Inak\nplatnosť rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho\nčasti alebo niektorého jeho ustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo\nveci samej alebo rozhodnutia o zastavení konania. Z dôvodu, že v rámci predmetnej veci bola\npozastavená účinnosť predmetného preskúmavaného ustanovenia (§ 6 ods. 12 zákona o súdnej\nrade), je nutné publikovať v Zbierke zákonov nález vo veci samej, aby uznesenie o pozastavení\núčinnosti malo v Zbierke zákonov svoj ústavne predpokladaný „náprotivok“. Na základe publikácie\nnálezu, jeho vyhlásením v Zbierke zákonov, bude pre adresátov práva zreteľné, že § 6 ods. 12\nzákona o súdnej rade je opäť účinný.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. marca 2021\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n19", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "odlišné stanovisko", "Súdna rada Slovenskej republiky", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:62d24b67-0a7a-4c5e-bd9a-5df49d5b1d4b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.24.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.24.2019.1"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:13717e13-19d2-40ee-bf60-5970c135e202", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.289.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 289/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.289.2015.1"}, {"guid": "ussr:e282b0cb-15f2-402d-b725-dd07bf8aab3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e282b0cb-15f2-402d-b725-dd07bf8aab3c"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:6951c60d-06d8-4ef6-a82a-df1b10edbe5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2011 z 19. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6951c60d-06d8-4ef6-a82a-df1b10edbe5f"}, {"guid": "ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 128/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:143c6807-1cd6-4852-a41c-6ea28ea1f86e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 100/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 100/07 z 27. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:143c6807-1cd6-4852-a41c-6ea28ea1f86e"}, {"guid": "ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/01 z 18. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2"}, {"guid": "ussr:951b5257-03f1-4119-afbe-e9e1301b1470", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 76/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/02 z 23. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:951b5257-03f1-4119-afbe-e9e1301b1470"}, {"guid": "ussr:3117a9a9-72ce-4370-8bcd-f2c33e288535", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/00 z 4. 1. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-01-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3117a9a9-72ce-4370-8bcd-f2c33e288535"}, {"guid": "ussr:cabd3302-6c11-476e-b79e-0425fc01c6c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/99 z 20. 12. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-12-20", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1"}], "citovane_v": []}