{"guid": "ussr:093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 z 7. 7. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. júla 2021, sp. zn. PL. ÚS 7/2021, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2021-07-07", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o predmete referenda"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125b.odsek-1", "nazov": "čl. 125b ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125b.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 7/2021-150\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta\nŠorla a Martina Vernarského v konaní o návrhu prezidentky Slovenskej republiky, zastúpenej\nJUDr. Petrom Kubinom, poradcom prezidentky Slovenskej republiky, Štefánikova 863/2,\nBratislava, na začatie konania podľa čl. 125b ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o súlade predmetu\nreferenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov doručenej prezidentke Slovenskej\nrepubliky 3. mája 2021, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 2, čl. 73 ods. 2, čl. 81a\na čl. 82 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 1, čl. 81a, čl. 82 ods. 5, čl. 93 ods. 3 a čl. 98 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky za účasti petičného výboru, zastúpeného\n,\n, ako účastníka konania takto\nrozhodol:\nPredmet referenda s otázkou v znení: „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie\nNárodnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa voľby do Národnej rady Slovenskej republiky\nvykonali do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda?“ n i e j e v s ú l a d e\ns čl. 1 ods. 1 a s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 1, čl. 81a, čl. 82 ods. 5 a čl. 93 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 13. mája 2021 doručený\nnávrh prezidentky Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa\nčl. 125b ods. 1 a čl. 95 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade predmetu\nreferenda s ústavou. Doručením návrhu sa začalo konanie pred ústavným súdom [§ 41 ods. 2\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] a od uvedeného\ndátumu tiež začala ústavnému súdu podľa § 106 zákona o ústavnom súde plynúť lehota 60 dní\n\nna rozhodnutie v predmetnej veci. Uznesením č. k. PL. ÚS 7/2021-38 z 26. mája 2021 ústavný súd\nprijal návrh v celom rozsahu na ďalšie konanie.\n2. Návrh na začatie konania sa týka referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov\ndoručenej navrhovateľke 3. mája 2021. Predmetom tohto referenda má byť otázka v znení:\n„Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby\nsa voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vykonali do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov\ntohto referenda?“\n3. Navrhovateľka zdôrazňuje, že podaný návrh nevyjadruje jej občiansky názor, ako na uvedenú\notázku odpovedať. Dôvodom podania návrhu má byť výlučne jej snaha o rozptýlenie pochybností\no ústavnom súlade referendovej otázky, ako aj o ďalšom postupe, ak by bola navrhovaná otázka\nv referende prijatá, čo súvisí s povinnosťou navrhovateľky zabezpečovať riadny chod ústavných\norgánov (čl. 101 ods. 1 ústavy). V otázke súladu predmetu referenda s ústavou nezaujala\njednoznačný postoj a výrok rozhodnutia navrhla alternatívnym spôsobom tak, že predmet referenda\nje, resp. nie je v súlade s ústavou, čo ústavný súd v danej veci akceptoval.\n4. Dôvody na podanie návrhu na začatie konania rozdelil ústavný súd do nasledujúcich oblastí:\nI.1. Pochybnosti o právnej sile a účinkoch referenda:\n5. Na úvod svojej argumentácie vo veci samej navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že sporný\npredmet referenda zasahuje do dĺžky volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej\naj „národná rada“), ktoré je upravené v čl. 73 ods. 1 ústavy. Tento zásah spočíva v skrátení\npravidelného štvorročného volebného obdobia národnej rady, čo vyplýva zo znenia referendovej\notázky. Podľa názoru navrhovateľky však súčasná ústavná úprava referenda pre takýto zásah\ndo ústavy neposkytuje dostatočnú mieru právnej istoty.\n6. Referendum je totiž v zmysle jej argumentácie zjavne určené len pre výkon zákonodarnej moci,\no čom má svedčiť skutočnosť, že podľa čl. 98 ods. 2 ústavy návrhy prijaté v referende vyhlási\nnárodná rada „rovnako ako zákon“. Výsledok referenda by mal mať preto právnu silu zákona, nie\nústavného zákona.\n7. K právnym účinkom a právnej sile výsledku referenda sa síce vyjadril aj ústavný súd, jeho\nrozhodnutia však navrhovateľka považovala za protirečivé a nejednoznačné. V tejto súvislosti\npoukázala na rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 31/97, v zmysle ktorého predmetom referenda môže\nbyť aj zmena ústavy, avšak občania nemôžu referendom zmeniť ústavu priamo, teda výsledok\nreferenda by v takom prípade mala vo forme ústavného zákona prijať národná rada. Podľa čl. 72\nods. 3 ústavy však poslanci národnej rady nie sú viazaní príkazmi, teda nie sú viazaní ani\nvýsledkom referenda, prijať ho nemusia, a preto sú účinky referenda podľa navrhovateľky otázne.\n8. V ďalšom svojom rozhodnutí (PL. ÚS 24/2014) síce ústavný súd konštatoval, že výsledok\nreferenda je osobitným prameňom práva, teda je sám osebe právne záväzný, pochybnosti však\npodľa navrhovateľky vyvoláva otázka jeho právnej sily. Ústavný súd totiž jednoznačne neuviedol,\nči má výsledok referenda právnu silu zákona alebo ústavného zákona, keď pripustil obe možnosti.\n9. Navrhovateľka preto uzavrela, že nie je celkom zrejmé, či je výsledok referenda záväzný a akú\nmá právnu silu, preto by bolo potrebné, aby tieto skutočnosti ústavný súd objasnil a podal taký\n\n2\n\nvýklad, ktorý by ozrejmil spôsob výkonu práva občanov podieľať sa na správe verejných vecí\nprostredníctvom referenda.\n10. V tejto súvislosti navrhovateľka dodala, že už uvedené právo na správu verejných vecí formou\nreferenda nie je neobmedzené a hranicu mu kladie samotná ústava, v rámci ktorej sa referendum\nvykonáva. Prejavom týchto obmedzení je napríklad čl. 93 a čl. 99 ods. 2 ústavy. Argument\no ústavných obmedzeniach týkajúcich sa referenda navrhovateľka uviedla aj na iných miestach\nsvojho návrhu, pri čom odkazovala tiež na čl. 97 ods. 1 ústavy.\nI.2. Pochybnosti o súlade predmetu referenda s princípmi zastupiteľskej demokracie\nuplatňovanými v Slovenskej republike (čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 2,\nčl. 73 ods. 2, čl. 81a a čl. 82 ods. 5 ústavy):\n11. V najrozsiahlejšej časti návrhu predstavila navrhovateľka dva protichodné prístupy odbornej\nverejnosti k otázke súladu predmetu referenda s ústavou (ústavný súd bude na tieto rôzne názory\nprihliadať ako na argumentáciu navrhovateľky bez uvedenia konkrétnych autorov; pre podrobnosti\nodkazuje na samotný návrh na začatie konania, ktorý je k dispozícii na webovom sídle ústavného\nsúdu). V stručnosti možno prvý prístup popísať tak, že v súlade s princípom suverenity ľudu môžu\nobčania v referende svojich volených zástupcov kedykoľvek odvolať a následne si zvoliť iných\nzástupcov. Takýto prístup podľa navrhovateľky zodpovedá krajinám s priamou formou demokracie.\n12. Podľa druhého prístupu je však aj princíp suverenity ľudu obmedzený a občania musia\nrešpektovať z ústavy vyplývajúce hranice, teda že nimi volení zástupcovia počas výkonu funkcie\nnie sú viazaní príkazmi voličov a ich zodpovednosť sa vyvodzuje len vo voľbách, nie odvolaním\nprostredníctvom referenda. Tento prístup zodpovedá krajinám so zastupiteľskou formou\ndemokracie.\n13. Zohľadňujúc tieto názory, navrhovateľka uzavrela, že v Slovenskej republike sa uplatňuje forma\nvlády, ktorá je kombináciou zastupiteľskej a priamej demokracie, a to v takej podobe, s ktorou\nmôže byť predmet referenda v rozpore.\n14. Záver o kombinovanej forme vlády navrhovateľka opierala o skutočnosť, že Slovenská\nrepublika je demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy), v ktorom pochádza štátna moc\nod občanov (čl. 2 ods. 1 ústavy).\n15. Princíp suverenity ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy sa prejavuje v práve zúčastňovať sa\nna správe verejných vecí, ktoré je upravené v čl. 30 ods. 1 ústavy. V zmysle tohto ústavného článku\nsa občania podieľajú na správe verejných vecí buď priamo, alebo nepriamo, teda prostredníctvom\nsvojich volených zástupcov. Referendum je jedným zo spôsobov priameho výkonu štátnej moci\n(priamej demokracie), zatiaľ čo voľby poslancov do národnej rady sú jedným zo spôsobov\nnepriameho výkonu štátnej moci (zastupiteľskej demokracie).\n16. V referende podľa navrhovateľky občania priamo rozhodujú o určitej otázke namiesto svojich\nzástupcov, teda v referende vykonávajú presne tú istú zákonodarnú moc, ako vykonávajú poslanci\nnárodnej rady. Poslanci národnej rady svoju moc musia vykonávať v súlade s princípom legality,\nteda len spôsobom predpísaným ústavou, rovnako túto moc musia vykonávať aj občania\nv referende. V tejto súvislosti navrhovateľka tiež uviedla, že výkon štátnej moci občanmi\n\n3\n\nv referende je výkonom ustanovenej moci (pouvoir constitué), nie výkonom ustanovujúcej moci\n(pouvoir constituant).\n17. Aj referendum teda podlieha obmedzeniam vyplývajúcim z ústavy, pričom takýmto\nobmedzením by mohol byť aj princíp vlády na vopred ustanovené obdobie, ktorý v zmysle návrhu\nna začatie konania vyplýva z viacerých častí ústavy. Jedným z nich je čl. 30 ods. 2 ústavy, v zmysle\nktorého sa voľby musia uskutočňovať v lehotách, ktoré nepresahujú pravidelné volebné obdobia\n(čl. 30 ods. 1 a 2 ústavy). S tým súvisí čl. 73 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je volebné obdobie\nnárodnej rady štvorročné.\n18. Uvedený princíp je chránený aj zákazom imperatívneho mandátu, t. j. tým, že poslanci národnej\nrady nie sú pri výkone svojho mandátu viazaní príkazmi (čl. 73 ods. 2 ústavy). Okrem toho je\nchránený aj skutočnosťou, že poslanci sú neodvolateľní a ich mandát zaniká spôsobmi výslovne\nuvedenými v čl. 81a ústavy, resp. že funkčné obdobie národnej rady končí výlučne uplynutím\nvolebného obdobia alebo rozpustením národnej rady, ako je to upravené v čl. 82 ods. 5 ústavy.\n19. Podľa navrhovateľky tak ústava predpokladá, že k zloženiu národnej rady sa občania vyjadrujú\nlen vo voľbách a že mandát poslancov a volebné obdobie národnej rady sa končí len spôsobmi,\nktoré sú v ústave výslovne uvedené, teda nie prostredníctvom referenda. Tu odkázala aj\nna stanovisko Komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátskej komisie), v zmysle\nktorého je možnosť hlasovať v referende o vyjadrení nedôvery parlamentu cudzia západnému\nkonceptu demokracie a nemožno ju pri nedostatku výslovnej ústavnej úpravy v žiadnom prípade\npredpokladať\n(ide\no stanovisko\nCDL\n2000\n(14)\nrev,\ndostupné\nna\n<https://www.venice.coe.int/webforms/documents/default.aspx?pdffile=CDL(2000)014rev-e)>.\n20. Referendum o skrátení volebného obdobia preto môže byť v rozpore s princípom vlády\nna vopred stanovené obdobie, resp. v rozpore so zákazom imperatívneho mandátu, keďže ide\no odvolanie poslancov národnej rady spôsobom, ktorý ústava nepredpokladá, pričom dôvodom\nodvolania je nespokojnosť s doterajšou činnosťou poslancov.\n21. Navrhovateľka uviedla aj „sekundárny“ dôvod podania svojho návrhu, ktorý spočíval\nv možnom rozpore predmetu referenda s právami poslancov na výkon ich mandátu po celé funkčné\nobdobie. Ústava síce pozná predčasné ukončenie mandátu poslanca národnej rady, a to bez ohľadu\nna vôľu poslanca (§ 81a ústavy), v tejto súvislosti však pochybnosti vzbudzuje najmä skutočnosť,\nže referendum v ústave nie je ako spôsob skončenia mandátu poslanca výslovne uvedené. Ak by\nvšak ústava obsahovala takúto výslovnú úpravu, alebo ak by to jednoznačne vyplývalo z judikatúry\nústavného súdu, potom by podľa navrhovateľky odpadol dôvod na podanie návrhu na začatie\nkonania v predmetnej veci.\n22. Ústavný súd k tomu dodáva, že „sekundárny“ charakter námietky týkajúcej sa práva poslancov\nna výkon ich funkcie počas celého volebného obdobia sa zrejme prejavil aj v tom, že navrhovateľka\nneuviedla čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý zakotvuje právo na prístup k volenej a inej verejnej funkcii,\nako článok ústavy, s ktorým by predmet referenda mohol byť v rozpore (ako referenčnú normu).\nI.3. Pochybnosti o súlade predmetu referenda s princípom legality (čl. 2 ods. 2 ústavy):\n23. Už uvedenú skutočnosť, že ústava výslovne neupravuje možnosť rozpustiť prostredníctvom\nreferenda národnú radu pred uplynutím jej štvorročného volebného obdobia, rozvinula\n\n4\n\nnavrhovateľka aj vo vzťahu k ústavnému princípu legality zakotvenému v čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa\ntohto ústavného článku môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n24. Pre nedostatok právnej úpravy by však príslušné štátne orgány uskutočňujúce výsledok\núspešného referenda v danom prípade konali bez výslovnej opory v ústave a zákonoch, teda\nv rozpore s už uvedeným ústavným princípom.\n25. Navrhovateľka v tejto súvislosti uviedla, že ak by ústavodarca možnosť skrátiť volebné obdobie\nnárodnej rady referendom umožniť chcel, urobil by tak výslovne, podobne ako je to pri možnosti\npredčasne ukončiť funkčné obdobie prezidenta ľudovým hlasovaním podľa čl. 106 ústavy. Aj to\nmôže svedčiť o tom, že predmet referenda je v rozpore s ústavou.\n26. Nedostatok výslovnej úpravy referenda ako spôsobu skončenia volebného obdobia národnej\nrady sa v rôznych podobách premietol aj do ďalšej argumentácie navrhovateľky.\nI.4. Pochybnosti o súlade predmetu referenda s princípom právnej istoty, ochrany oprávnenej\ndôvery občanov v právny poriadok, generality práva a práva slobodne voliť (čl. 1 ods. 1\nv spojení s čl. 30 ods. 1 ústavy):\n27. Podstatou tejto časti návrhu bola skutočnosť, že navrhovaný predmet referenda je\nnepredvídanou a jednorazovou, t. j. ad hoc zmenou pravidiel a princípov zakotvených v ústave.\n28. Navrhovateľka zvýraznila, že súčasťou právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1\nods. 1 ústavy), je aj dodržiavanie princípov právnej istoty, legitímnych očakávaní a oprávnenej\ndôvery subjektov práva v právny poriadok, čo vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu\n(napr. PL. ÚS 7/2017).\n29. Už uvedené princípy sa prejavujú aj pri výkone práva voliť poslancov národnej rady, ktoré\nvyplýva z 30 ods. 1 ústavy, a to tým spôsobom, že volič, ktorý odovzdá svoj hlas vo voľbách, sa\nmôže spoliehať na skutočnosť, že ním zvolení poslanci budú svoju funkciu vykonávať po dobu\nštyroch rokov (čl. 73 ods. 1 ústavy) a že k predčasnému ukončeniu mandátu poslanca môže dôjsť\nlen z dôvodov uvedených v čl. 81a a 82 ods. 5 ústavy (čl. 82 ods. 5 upravuje spôsob skončenia\nzasadnutia národnej rady, pozn.), teda nie hlasovaním v referende.\n30. Predmet referenda je v rozpore so všetkými uvedenými princípmi právneho štátu, keďže jeho\ncieľom je v podstate zrušiť výsledok volieb, čo je podľa ústavy možné len v konaní o ústavnosti\na zákonnosti volieb do národnej rady podľa čl. 129 ods. 2 ústavy, o ktorý prípad tu však nejde.\n31. Súlad predmetu referenda by síce bolo možné ospravedlňovať princípom suverenity ľudu, ktorý\nmôže zrušiť aj svoje rozhodnutie prijaté vo voľbách, ako to už bolo uvedené v bode 11 odôvodnenia\ntohto nálezu. Tento spôsob argumentácie by však podľa navrhovateľky mohol viesť aj\nk neudržateľným záverom, že v referende by bolo možné zrušiť napríklad aj rozhodnutie súdu či\nsprávneho orgánu alebo úplne zrušiť nezávislosť súdnej moci a nahradiť súdy ľudovými\nhlasovaniami.\n32. Navrhovateľka dodala, že súčasťou právneho štátu je tiež princíp všeobecnosti (generality)\npráva, z ktorého vyplýva, že právne normy majú byť všeobecné, majú upravovať neurčitý okruh\nprávnych situácií a, naopak, nemajú riešiť určitý konkrétny problém. Predmet referenda tento\n\n5\n\nprincíp nerešpektuje, keďže jednorazovo mení dĺžku konkrétneho volebného obdobia národnej\nrady.\nI.5. Pochybnosti o súlade predmetu referenda s ústavnou úpravou dĺžky a skončenia\nvolebného obdobia národnej rady (čl. 73 ods. 1 a čl. 82 ods. 5 ústavy):\n33. Ako to už bolo uvedené, predmetom referenda je ústavou výslovne nepredpokladané\na jednorazové skrátenie konkrétneho volebného obdobia národnej rady, čo je zjavne v rozpore\ns tými článkami ústavy, ktoré upravujú skončenie volebného obdobia národnej rady (podľa\nnavrhovateľky je to okrem čl. 73 ods. 1 aj čl. 82 ods. 5 ústavy).\n34. Navrhovateľka v tejto časti návrhu ponúkla ďalšiu interpretáciu právnej sily výsledku referenda.\nS poukazom na rovnaké rozhodnutia ústavného súdu, ako sú uvedené v časti I.1. odôvodnenia tohto\nrozhodnutia, avšak na tomto mieste v spojení s čl. 99 ods. 1 ústavy, uzavrela, že výsledok referenda\nby mohol mať aj silu ústavného zákona, pretože tento výsledok môže národná rada zmeniť len\nústavným zákonom a len po troch rokoch od jeho vyhlásenia.\n35. Avšak ani v prípade, ak by výsledok referenda mal silu ústavného zákona, nemohol by meniť\nčl. 73 ods. 1 a čl. 85 ods. 5 ústavy, pretože ide o zmenu jednorazovú, čo je v rozpore s princípom\nvšeobecnosti (generality) práva, resp. právnych noriem. Išlo by preto v prípade referenda nie\no prijatie právnej normy, ale o vydanie správneho aktu „per nefas“. Navrhovateľka tu v podstate\nzopakovala časť argumentácie uvedenej v bode 32 odôvodnenia tohto rozhodnutia, preto ústavný\nsúd v záujme stručnosti nebude uvádzať ďalšie podrobnosti tejto časti návrhu.\nI.6. Pochybnosti o súlade predmetu referenda s ústavnou úpravou samotného referenda (čl. 93\nods. 3 a čl. 98 ods. 2 ústavy):\n36. Navrhovateľka zvýraznila, že predmet referenda zasahuje do základného politického práva\nobčanov podieľať sa na správe verejných vecí prostredníctvom volených zástupcov, t. j. poslancov\nnárodnej rady, ktoré vyplýva z čl. 30 ods. 1 ústavy (pozri k tomu aj časť I.4. odôvodnenia tohto\nrozhodnutia).\n37. Vzhľadom na túto skutočnosť je podľa nej predmet referenda v rozpore s čl. 93 ods. 3 ústavy,\nv zmysle ktorého predmetom referenda nemôžu byť okrem iného ani základné práva a slobody.\nV zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu tento ústavný zákaz znamená, že hlasovaním\nv referende nie je možné znižovať existujúcu úroveň základných práv a ani prípadné rozšírenie\nkonkrétneho základného práva alebo slobody v referende nesmie viesť k zníženiu úrovne iného\nzákladného práva alebo slobody (PL. ÚS 24/2014). V danom prípade možno podľa navrhovateľky\nchápať predmet referenda tak, že sa ním síce rozširuje aktívne volebné právo voličov, ktorým sa\numožní opätovne zvoliť svojich zástupcov do národnej rady, čím sa však zároveň zúži ich aktívne\nvolebné právo uplatnené v ostatných voľbách do národnej rady, ktorého účinky trvajú, no majú byť\nzrušené.\n38. Vo vzťahu k čl. 98 ods. 2 ústavy navrhovateľka opätovne poukázala na pochybnosti o právnej\nsile výsledku referenda a znovu uviedla argumentáciu, v zmysle ktorej je predmet referenda\nv rozpore s princípom všeobecnosti práva (pozri časti I.4. a I.5. odôvodnenia).\n\n6\n\nII.\nStanoviská petičného výboru a Národnej rady Slovenskej republiky a replika navrhovateľky\nII.1. Stanovisko petičného výboru:\n39. Podstatu rozsiahleho vyjadrenia petičného výboru ako účastníka konania ústavný súd zhrnul\nnasledovne:\nII.1.1. K predmetu konania pred ústavným súdom\n40. V tejto časti vyjadrenia petičný výbor navrhol nevyhovieť tej časti návrhu na začatie konania,\nv ktorej navrhovateľka vyjadruje pochybnosti o tom, ako by mali v prípade platne prijatého\nvýsledku sporného referenda príslušné štátne orgány postupovať. Podľa petičného výboru by tu išlo\no iný druh konania pred ústavným súdom, konkrétne o konanie o výklade ústavy alebo ústavných\nzákonov podľa čl. 128 ústavy. Na tento typ konania však v danom prípade nie sú splnené\npredpoklady, resp. ak by ústavný súd o návrhu v tejto časti konal, išlo by podľa petičného výboru\no prekročenie právomocí ústavného súdu.\nII.1.2. K súladu predmetu referenda s princípmi zastupiteľskej demokracie\n41. Petičný výbor s poukazom na viacero rozhodnutí ústavného súdu uviedol, že podľa čl. 2 ods. 1\nústavy je priamy výkon štátnej moci občanmi v referende rovnocenný s výkonom štátnej moci\nprostredníctvom ich volených zástupcov (II. ÚS 31/97, II. ÚS 9/2000, PL. ÚS 42/95). Podľa\npetičného výboru je judikatúra ústavného súdu zároveň jednoznačná v tom, že výsledok referenda\nmá právne účinky, dokonca viaže aj samotných poslancov národnej rady v tom zmysle, že títo\nnemôžu odmietnuť splnenie výsledku referenda (s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu vo veci\nII. ÚS 31/97 a na Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck,\n2019. s. 1263).\n42. Podľa petičného výboru preto nie sú pochybnosti navrhovateľky o záväznosti platne prijatého\nvýsledku referenda dôvodné.\n43. Rovnako nie sú dôvodné ani pochybnosti o ad hoc charaktere predmetu referenda, pretože\npodľa petičného výboru je v prípade predmetu tohto referenda zachovaný princíp všeobecnosti\nprávnych noriem rovnako ako v prípade zákona o štátnom rozpočte či v prípade „zákona o zrušení\nMečiarových amnestií (ktorý sa rovnako vzťahoval na konkrétny prípad)“ [pozn. ústavného súdu:\ntzv. Mečiarove amnestie boli zrušené uznesením národnej rady podľa čl. 86 písm. i) ústavy, teda nie\nzákonom, pričom ústavnosť tohto uznesenia už bola preskúmaná v rozhodnutí vo veci\nPL. ÚS 7/2017; pozri aj body 120 a 121 odôvodnenia tohto nálezu].\nII.1.3. K súladu predmetu referenda s ústavnou úpravou dĺžky volebného obdobia národnej\nrady\n44. Petičný výbor v tejto časti vyjadrenia uviedol, že občania ako pôvodní nositelia štátnej moci\n(čl. 2 ods. 1 ústavy) môžu skrátiť volebné obdobie národnej rady tak, ako to už v minulosti urobila\nsamotná národná rada (išlo o ústavné zákony č. 70/1994 Z. z., č. 82/2006 Z. z. a č. 330/2011 Z. z.,\npozn.). V opačnom prípade by išlo o neprijateľnú nerovnováhu vo výkone štátnej moci v prospech\nnárodnej rady.\n\n7\n\n45. Občania tiež majú podľa petičného výboru v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy právo\nkedykoľvek rozhodnúť o skončení volebného obdobia nimi zvolených poslancov národnej rady.\nSlovami petičného výboru tu ide o „neodňateľnú a nezrušiteľnú požiadavku uplatňovania práva\nv materiálnom právnom štáte“. V tejto súvislosti petičný výbor tiež konštatoval, že z ústavy\nnevyplýva právo poslancov na výkon ich mandátu po celé ústavou upravené volebné obdobie\nnárodnej rady (štyri roky). Podobne ako navrhovateľka v tejto súvislosti odkazoval na možnosť\nrozpustenia národnej rady pred uplynutím volebného obdobia podľa čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy.\n46. Právo kedykoľvek odvolať volených zástupcov je podľa petičného výboru prejavom\ndemokracie, ktorá „musí existovať aj v období medzi dvomi volebnými procesmi“. Inak by to viedlo\nku konceptu „absolútnej nezodpovednosti za výkon poslaneckého mandátu“, resp. by došlo k strate\ndemokratickej legitimity výkonu zákonodarnej moci.\nII.1.4. K súladu predmetu referenda s princípom právnej istoty, ochrany oprávnenej dôvery\nobčanov v právny poriadok a práva slobodne voliť\n47. Podľa názoru petičného výboru je sporné referendum vhodným prostriedkom na vyvodenie\nzodpovednosti poslancov národnej rady, ktorý občania musia mať k dispozícii, pretože inak by už\nmuseli siahnuť k právu na odpor podľa čl. 32 ústavy. V prípade sporného referenda ide teda\no kultivovanejšiu a proporcionálnejšiu formu vyvodenia zodpovednosti, ako by bola vzbura či\nobčianska vojna. Toto právo je prejavom suverenity ľudu, teda hodnoty, ktorá je súčasťou\nmateriálneho jadra ústavy.\n48. Petičný výbor tiež v protiklade s predchádzajúcou časťou vyjadrenia pripustil existenciu práva\nna výkon mandátu poslanca po celé volebné obdobie národnej rady (s odkazom na rozhodnutie\nústavného súdu vo veci III. ÚS 75/01), toto právo však nepovažoval za absolútne. Podľa petičného\nvýboru nie je možné toto právo chrániť „bez ohľadu na kvalitu výkonu verejnej funkcie“.\n49. Podľa petičného výboru je aj samotný zákaz imperatívneho mandátu ochranou proti vplyvu\npolitických strán či dokonca hlavy štátu, nesmie však slúžiť ako ochrana pred občanmi, ktorí sú\nzdrojom štátnej moci.\n50. Vykonaním sporného referenda by podľa petičného výboru došlo k „navýšeniu práva\n4,5 milióna oprávnených voličov“, ktorí budú mať možnosť vyjadriť sa, či im vyhovuje „súčasný\nstatus quo“, preto je predmet referenda aj v súlade so závermi ústavného súdu vo veci\nPL. ÚS 24/2014, t. j. že referendom nedôjde k zníženiu existujúceho štandardu základných práv.\nPodľa petičného výboru je tiež „legitímnou úvahou“, či je správne chrániť práva 150 poslancov\npred vôľou minimálne 350 000 občanov.\n51. Túto časť svojej argumentácie petičný výbor zakončil konštatovaním o neodôvodnenosti\nnavrhovateľkinej obavy, že v prípade konania sporného referenda by mohli občania v budúcnosti\nobdobným spôsobom meniť napríklad súdne rozhodnutia, pretože tomu bráni čl. 93 ods. 3 ústavy,\nv zmysle ktorého predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, pričom právo\nna súdnu ochranu patrí medzi základné práva (čl. 46 ústavy).\n\n8\n\nII.1.5. K súladu predmetu referenda s čl. 93 ods. 3 ústavy\n52. Vo vzťahu k čl. 93 ods. 3 ústavy petičný výbor uviedol, že predmet referenda je dôležitou\notázkou verejného záujmu a nejde v ňom o žiadnu z otázok, ktoré ústava z referenda vylučuje, preto\ns týmto ústavným článkom nemôže byť v rozpore.\nII.2. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n53. Národná rada v stanovisku doručenom ústavnému súdu 10. júna 2021, vychádzajúc z teórie\no spoločenskej zmluve ako základe štátu, zdôraznila, že táto zmluva je formálne vyjadrená v ústave.\n54. Podľa národnej rady tvorcovia ústavy odmietli koncepciu referenda, ktorého výsledok by mal\nbyť záväzný rovnako ako ústavný zákon, pričom čl. 98 ods. 2 ústavy upravuje výlučne formálnu\na procesnú stránku vyhlásenia výsledkov referenda v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V tejto\nsúvislosti súhlasila s navrhovateľkou, že ústavná úprava referenda je v otázke právnej sily\na záväznosti jeho výsledku nedostatočná.\n55. Citujúc rozhodnutia ústavného súdu, národná rada sa následne všeobecne vyslovila k inštitútu\nreferenda tak, že ide o výkon zákonodarnej moci priamo občanmi, predmetom ktorého môže byť aj\nzmena ústavy. Aj právo občanov hlasovať v referende však podlieha ústavným obmedzeniam,\nprejavom ktorých je okrem iného skutočnosť, že referendom nie je možné znižovať existujúci\nštandard základných práv (II. ÚS 31/97, I. ÚS 35/00, I. ÚS 36/00, PL. ÚS 24/2014). Národná rada\ntiež poukázala na význam výsledku referenda vyplývajúci z čl. 99 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré upravujú\nmožnosti prekonania platne prijatého výsledku referenda.\n56. Poukázala taktiež na iniciatívu časti poslancov, ktorí v minulosti predkladali návrhy na zmenu\nústavy týkajúce sa aj referenda, pričom v týchto návrhoch sa možnosť konania referenda o skrátení\nvolebného obdobia národnej rady výslovne vylučovala.\n57. Vo vyjadrení rovnako ako petičný výbor pripomenula skrátenie volebného obdobia samotnou\nnárodnou radou prostredníctvom ústavných zákonov (pozri bod 44 odôvodnenia tohto nálezu)\ns tým, že to podľa názoru časti odbornej verejnosti môže svedčiť v prospech súladu predmetu\nsporného referenda s ústavou.\n58. Zároveň však poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci č. k. Pl. ÚS 27/09\nz 10. septembra 2009 (známy aj ako „kauza Melčák“; ďalej tiež „rozhodnutie Melčák“), ktorým bol\nzrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o skrátení piateho volebného obdobia Poslaneckej\nsnemovne pre jeho ústavne neprípustnú individuálnu (ad hoc) povahu, ako aj retroaktívnu povahu,\npre absenciu ústavného zmocnenia na takýto postup a v konečnom dôsledku najmä pre zásah\ndo materiálneho jadra Ústavy Českej republiky. Existencia materiálneho jadra ústavy pritom\nvyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a podľa národnej rady nie je\npredmetom pochybností.\n59. V nadväznosti na rozhodnutie Melčák národná rada citovala z rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 153/2013, v zmysle ktorého na jednej strane nie je\nporušením práv voličov, ak dôjde k predčasnému ukončeniu volebného obdobia národnej rady,\nna druhej strane ústavný súd okrem iného vnímal „nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu\nsamorozpúšťania parlamentu ad hoc ústavným zákonom a problematickosť ad hoc ústavných\nzákonov vôbec“.\n9\n\n60. Z pohľadu problematiky základných práv národná rada uviedla judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), najmä vo veci G. K. proti Belgicku z 21. mája 2019 alebo\nRiza a ďalší proti Bulharsku z 13. októbra 2015, kde sa ESĽP vyjadril, že z čl. 3 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplývajú subjektívne práva,\na to nielen právo byť volený za člena zákonodarného zboru, ale aj právo zvoleného poslanca svoj\nmandát vykonávať. Rovnako ako navrhovateľka, poukázala národná rada aj na stanovisko\nBenátskej komisie týkajúce sa predmetu referenda (pozri bod 19 odôvodnenia tohto nálezu).\n61. Z pohľadu medzinárodnej komparácie poukázala na skutočnosť, že možnosť skončiť volebné\nobdobie parlamentu referendom existuje len v dvoch európskych krajinách. Pripomenula tiež\nrozhodnutie Ústavného súdu Maďarska 2/1993 (I.22.), z ktorého vyplýva protiústavnosť takého\nreferenda pre zákaz imperatívneho mandátu. Ústavný súd Maďarska v tejto súvislosti uviedol:\n„Podstata slobodného mandátu tkvie naopak v tom, že právna závislosť medzi zástupcom a voličmi\nvolebným aktom končí. Ako hlasujúci nemôže byť braný na zodpovednosť za svoju činnosť\na hlasovanie počas výkonu mandátu, teda trvanie ich mandátu je na celé volebné obdobie, ktoré\nvoličmi nemôže byť skrátené. Vzťah medzi zástupcami a voličmi je politickej povahy, a teda\nzodpovednosť sa môže objaviť iba počas volieb.“ Zákaz imperatívneho mandátu potvrdil aj Ústavný\nsúd Litovskej republiky, keď k možnosti odvolať jednotlivých členov zákonodarného zboru v roku\n1993 uviedol: „Predčasné odvolanie člena parlamentu by predstavovalo jeden z prvkov\nimperatívneho mandátu, ktorý je ústavou zakázaný. Demokratické štáty imperatívny mandát\nneuznávajú, a preto možnosť predčasného odvolania člena parlamentu z funkcie ani neexistuje.“\n62. Podľa národnej rady je nepochybné, že platný výsledok referenda by si vyžadoval prijatie\nústavného zákona na jeho uskutočnenie. V súvislosti s tým je preto potrebné sa vysporiadať aj\ns otázkou zákazu imperatívneho mandátu poslanca.\n63. Národná rada sa vyjadrila aj ku charakteru politických práv súvisiacich s predmetom referenda,\nktoré považuje za odvodené od spoločenskej zmluvy, pretože pred vznikom štátu tieto neexistovali.\nPreto podľa národnej rady treba aj medzi základnými právami rozlišovať a v prípade kolízie\nniektoré z nich uprednostniť, hoci podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú všetky základné práva a slobody\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Konkrétny záver týkajúci sa ústavnosti\npredmetu referenda však národná rada v tomto kontexte neuviedla.\n64. Národná rada na základe už uvedenej argumentácie navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil,\nže predmet sporného referenda nie je v súlade s ústavou.\nII.3. Replika navrhovateľky:\n65. V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2021 navrhovateľka oznámila, že obsah\nvyjadrení petičného výboru a národnej rady zobrala na vedomie s tým, že vzhľadom na obsah\nsvojho návrhu na tieto vyjadrenia nebude osobitne reagovať.\nII.4. Vyjadrenia odbornej verejnosti:\n66. Ústavný súd sa oboznámil aj s viacerými vyjadreniami odbornej verejnosti, ktoré mu boli\nv priebehu konania doručené v súlade s § 105 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tieto vyjadrenia\n(vrátane stanoviska jedného z členov petičného výboru) vo svojej argumentácii prihliadol, aj keď\n\n10\n\ntak z časových dôvodov, pre stručnosť a prehľadnosť, neurobil s výslovným odkazom na konkrétne\nvyjadrenia amici curiae.\nIII.\nPosúdenie súladu predmetu referenda s ústavou\n67. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom na začatie konania, so stanoviskami petičného\nvýboru a národnej rady dospel k nasledujúcim záverom:\nIII.1. K inštitútu referenda všeobecne:\n68. Priama forma demokracie, vychádzajúca z antického (najmä aténskeho) vzoru, ako participácia\nobčanov na politickom živote spoločnosti je často považovaná za conditio sine qua non demokracie.\nUmožňuje totiž občanom priamo rozhodovať o otázkach verejného života. Dvaja\nz najvýznamnejších antických filozofov Platón vo svojom diele Ústava a jeho žiak Aristoteles\nv diele Politika opísali slobodu ako hlavný princíp demokracie, keď vo väčšine politických\nrozhodnutí má zvrchovanú právomoc ľudové zhromaždenie, nie úrady.\n69. Priamu demokraciu v súčasnosti nemožno chápať ako ucelený systém spravovania verejných\nzáležitostí, ale ako jednotlivé opatrenia, prvky začlenené do rozhodovacieho mechanizmu\nv prevažnej miere nepriamej, zastupiteľskej demokracie. Hoci štát garantuje občanom právo\nparticipovať na správe verejných vecí, predstava rozhodovania o všetkých podstatných veciach\nverejného záujmu formou priamej demokracie je v modernom štáte prakticky nerealizovateľná.\nPriama participácia občanov na správe štátu sa v moderných demokratických štátoch však naďalej\nzachováva, keďže je nielen odkazom na určitý ideál, ale aj preto, že má prínos pre demokratický\npolitický systém z hľadiska legitimity dôležitých spoločenských rozhodnutí. Jednou\nzo zachovaných metód priamej demokracie je aj referendum.\n70. Podľa doktrinálnej definície referendum ako ústredný nástroj priamej demokracie predstavuje\nprávom upravenú možnosť určitým spôsobom vymedzenej skupine obyvateľstva záväzne vyjadriť\nsvoj názor na položenú otázku, a to v podobe súhlasu či naopak nesúhlasu. Všeobecne sa v právnej\nteórii referendom rozumie rozhodovanie občanov o zákonoch (tzv. zákonodarné referendum) alebo\no iných opatreniach verejnej moci, formou obdobnou ako pri voľbách poslancov. Pri zákonodarnom\nreferende občania rozhodujú o predlohe zákona systémom „áno – nie“ a stávajú sa tak priamymi\nzákonodarcami (napr. Klíma, K. Teorie veřejné moci (vládnutí). Praha : ASPI, 2003. s. 42 – 43,\nSvák, J., Cibulka, Ľ., Klíma, K. Ústavné právo Slovenskej republiky. Všeobecná časť.\n4. aktualizované vydanie. Paneurópska vysoká škola, Eurokódex, s. r. o., 2013. s. 299). Účelom\nreferenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej (originálnej) moci, aby\nbezprostredne pôsobili pri tvorbe štátnej vôle. V demokratickom parlamentnom systéme (tak ako je\naj zakotvený v ústave) však občania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená ústavou,\nktorú prijal ústavodarný orgán, ktorému občania svoju moc delegovali (PL. ÚS 22/2000,\nPL. ÚS 35/2000, PL. ÚS 24/2014 – bod 22, pozri tiež bod III.3.1 odôvodnenia tohto rozhodnutia).\n71. V nasledujúcej časti odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd pre potreby tohto konania uvedie,\nakým spôsobom sa už uvedené všeobecné východiská odrážajú v právnej úprave referenda\nobsiahnutej v čl. 93 až 100 ústavy, pričom zohľadní aj svoju doterajšiu relevantnú rozhodovaciu\nčinnosť.\n\n11\n\nIII.2. K inštitútu referenda v Slovenskej republike:\n72. Ústavný súd považuje za potrebné najprv odpovedať na navrhovateľkou položené otázky, ktoré\nsa týkajú právnej sily, záväznosti a účinkov výsledku referenda v Slovenskej republike.\nZodpovedanie týchto otázok je nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci samej, pretože ak by mal\nmať výsledok sporného referenda právnu silu „obyčajného“ zákona, ako to uvádza navrhovateľka,\npotom by ním vôbec nebolo možné ústavu meniť. Sporný predmet referenda by musel ústavný súd\nbez ďalšieho vyhlásiť za protiústavný pre zjavný rozpor s čl. 73 ods. 1 ústavy.\nIII.2.1. Referendum ako rovnocenná forma výkonu zákonodarnej (normotvornej) moci\n73. Pri hodnotení účinkov, záväznosti a právnej sily výsledkov referenda ústavný súd poukazuje\nna svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zákonodarnú moc\nmožno vykonávať dvojakým spôsobom. Výkon tejto moci patrí nielen národnej rade, ale aj priamo\nobčanom v referende. Ide o dva rovnocenné spôsoby výkonu zákonodarnej (normotvornej) moci\n(ďalej len „zákonodarná moc“), ktorá pôvodne patrí práve občanom Slovenskej republiky (pozri\nk tomu PL. ÚS 24/2014, bod 22 odôvodnenia; PL. ÚS 42/95, s. 11 a 12 odôvodnenia; II. ÚS 31/97,\nvýrok a str. 27 a 28 odôvodnenia).\n74. Konštatovanú rovnocennosť dvoch foriem výkonu zákonodarnej moci ústavný súd vyvodil\nzo znenia čl. 2 ods. 1, ako aj čl. 30 ods. 1 ústavy, ktoré stanovujú, že nositeľom štátnej moci sú\nobčania, ktorí túto moc vykonávajú, resp. sa podieľajú na správe verejných vecí buď priamo, alebo\nprostredníctvom svojich volených zástupcov. Rovnako dôležité pri tom je aj systematické členenie\nústavy, keď úprava postavenia a právomocí národnej rady a úprava referenda sú spoločne\nobsiahnuté v piatej hlave ústavy s názvom zákonodarná moc. V reakcii na argumentáciu\nnavrhovateľky ústavný súd dodáva, že názov piatej časti ústavy je odrazom princípu deľby moci,\nnie určením právnej sily noriem prijímaných národnou radou, resp. občanmi v referende (pozri\nnasledujúce body odôvodnenia).\nIII.2.2. Právna sila výsledku referenda\n75. Z rovnocennosti dvoch foriem výkonu zákonodarnej moci vyplýva, že ak môže ústavu meniť\nnárodná rada [čl. 84 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 86 písm. a) ústavy], potom môže byť zmena ústavy\naj predmetom referenda, pričom ústava v tomto smere neobsahuje žiaden zákaz. To potvrdzujú aj\nrozhodnutia ústavného súdu označené samotnou navrhovateľkou (výrok nálezu vo veci II. ÚS 31/97\na bod 24 odôvodenia vo veci PL. ÚS 24/2014). Takto chápaný výkon zákonodarnej moci nie je ani\nv rozpore s čl. 72 ústavy, v zmysle ktorého je národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným\norgánom. Občania totiž v referende vykonávajú zákonodarnú právomoc popri národnej rade\nbezprostredne, teda nie vo forme alebo cestou štátneho orgánu (II. ÚS 31/97, s. 11 odôvodnenia;\nPL. ÚS 24/2014, bod 24 odôvodnenia). Pochybnosti navrhovateľky o právnej sile výsledku\nreferenda nemajú preto oporu ani v príslušných rozhodnutiach ústavného súdu.\n76. Navrhovateľke však treba prisvedčiť v tom, že v rozhodnutí vo veci PL. ÚS 24/2014 ústavný\nsúd pripustil, že výsledok referenda môže mať právnu silu zákona alebo ústavného zákona. Tomu\nby zároveň mohla nasvedčovať aj už konštatovaná rovnocennosť výkonu zákonodarnej moci.\nRovnako ako národná rada by teda mohli zákony prijímať aj občania v referende (možno tiež\n\n12\n\ndodať, že ak môžu občania prijímať normy s právnou silou ústavného zákona, o to viac ich môžu\nprijímať aj so silou zákona, argument a maiori ad minus).\n77. Takéto chápanie dvojakej právnej sily výsledku referenda by však nerešpektovalo ustanovenie\nčl. 99 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého výsledok referenda môže národná rada zmeniť alebo zrušiť\nsvojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti.\n78. Tento ústavný článok nepriamo ustanovuje, že výsledok referenda má silu ústavného zákona,\nčím sa vylučuje interpretácia navrhovateľky o tom, že právna sila výsledku referenda je na úrovni\n„obyčajného“ zákona. Nebolo by totiž účelné a vhodné, aby národná rada mohla meniť výsledok\nreferenda s právnou silou zákona prostredníctvom normy s vyššou právnou silou, teda\nprostredníctvom ústavného zákona. Odporovalo by to už konštatovanej a z ústavy vyplývajúcej\nrovnocennosti dvoch foriem výkonu zákonodarnej moci. K tomu ústavný súd dodáva, že trvanie\núčinkov výsledku referenda po dobu minimálne troch rokov tiež zvýrazňuje záver, že výsledkom\nreferenda môže byť záväzná právna norma, ktorá s víziou trvalosti upravuje určitý okruh\nspoločenských vzťahov.\n79. Právnu silu výsledku referenda na úrovni ústavného zákona podporuje aj demokratická\nlegitimita referenda, keď na platnosť jeho výsledku sa vyžaduje, aby sa na ňom zúčastnila\nnadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov (čl. 98 ods. 1 ústavy).\n80. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka účasti nadpolovičnej väčšiny oprávnených\nvoličov a prijatie rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda pre platnosť každého\nreferenda nasvedčuje tomu, že výsledok referenda má vždy rovnakú právnu silu, pretože ústava\npozná len jeden spôsob prijatia platného výsledku referenda. Opätovne to možno porovnať\ns národnou radou, kde sa pre prijatie zákona vyžaduje nižší počet poslancov (čl. 84 ods. 2 ústavy),\nako sa vyžaduje pre prijatie ústavného zákona (čl. 84 ods. 4 ústavy).\n81. Ústavný súd tak uzatvára, že v referende ide o rovnocenný, nie však úplne rovnaký výkon\nzákonodarnej moci ako v prípade národnej rady, keď výsledok referenda má výlučne právnu silu\nna úrovni ústavného zákona. Nejde tu, prísne vzaté, o prekonanie doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu, keďže možnosť zmeny ústavy prostredníctvom referenda v nej bola vždy prítomná (pozri\nbod 75 odôvodnenia tohto nálezu). Navyše, ústavný súd už v meritórnom rozhodnutí vo veci\nPL. ÚS 24/2014 priznal predmetu referenda silu ústavného zákona, čo sa prejavilo aj v konštatovaní\no existencii nezmeniteľných častí ústavy, do ktorých nie je možné zasiahnuť ani referendom\n(body 35 a 37 odôvodnenia rozhodnutia PL. ÚS 24/2014). Možno teda vyvodiť, že úvaha o právnej\nsile referenda aj na úrovni zákona v označenom rozhodnutí mala povahu obiter dictum, a to aj\nnapriek argumentácii uvedenej v bodoch 80 a 81 uvedeného rozhodnutia, ktoré sa týkali možného\nrozporu vtedy posudzovaného predmetu referenda so zákonmi (ústavný súd upozorňuje, že tu nejde\no protirečenie, podstata veci sa totiž týkala ústavných obmedzení predmetu referenda, teda jeho\nsúladu s čl. 93 ods. 2 ústavy a ďalšími ustanoveniami ústavy).\n82. Hlavným dôvodom, pre ktorý navrhovateľka tvrdila, že výsledok referenda má právnu silu\nzákona, bolo znenie čl. 98 ods. 2 ústavy, podľa ktorého návrhy prijaté v referende vyhlási národná\nrada rovnako ako zákon. V danom prípade však ide iba o určenie spôsobu, akým sa výsledok\nreferenda vyhlasuje, nie o určenie jeho právnej sily. Podobnú legislatívnu techniku použil\nústavodarca aj v prípade čl. 86 písm. i) ústavy upravujúceho spôsob vyhlásenia uznesenia národnej\n\n13\n\nrady o zrušení prezidentom udelenej amnestie. Toto uznesenie národnej rady pritom nie je\nzákonom.\nIII.2.3. Záväznosť výsledku referenda\n83. V súvisiacej otázke záväznosti výsledku referenda navrhovateľka správne poukázala\nna skutočnosť, že podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci II. ÚS 31/97 nemôžu občania v referende\nmeniť ústavu priamo (pozri str. 28 odôvodnenia rozhodnutia vo veci II. ÚS 31/97). Tento záver bol\nvšak slovami navrhovateľky prekonaný rozhodnutím vo veci PL. ÚS 24/2014, v zmysle ktorého je\nmožné v referende prijímať všeobecne záväzné pravidlo správania sa, teda priamo záväznú právnu\nnormu, a to aj so silou ústavného zákona (pozri bod 24 odôvodnenia rozhodnutia PL. ÚS 24/2014).\n84. Už uvedený rozpor vo vlastnej judikatúre ústavný súd vníma, je však dôležité prihliadnuť aj\nna súvislosti týkajúce sa oboch rozhodnutí. Závery rozhodnutia vo veci II. ÚS 31/97 treba chápať\npredovšetkým ako snahu chrániť ústavu pred nebezpečenstvom takých zmien, ktoré by mohli viesť\nk zásahom do charakteru Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu. Aj v tomto\nrozhodnutí totiž ústavný súd konštatoval, že občania sami uznávajú, že výkon zákonodarnej moci\nv referende je obmedzený ústavou (s. 27 rozhodnutia vo veci II. ÚS 31/97). Treba tiež pripomenúť,\nže išlo o konanie vo veci výkladu ústavy a v tom čase ešte nebola zavedená predbežná kontrola\nústavného súladu predmetu referenda.\n85. Konanie vo veci PL. ÚS 24/2014 však už bolo prejavom prijatia ústavného zákona č. 90/2001\nZ. z., ktorý od 1. júna 2001 zaviedol ako ďalší nástroj ochrany ústavnosti aj predbežnú kontrolu\nsúladu predmetu referenda s ústavou v zmysle čl. 95 ods. 2 ústavy. Zároveň v tomto konaní ústavný\nsúd posudzoval súlad referendových otázok, ktoré boli formulované podobne, ako je to v tomto\nprípade, teda dôraz bol položený na možnú priamu zmenu ústavy. V odlišnom druhu konania\n(v porovnaní s konaním vo veci II. ÚS 31/97) tak došlo k posunu v náhľade na výsledok referenda\ntým, že sa mu priznala priama záväznosť, pričom ochranou pred nenáležitými zmenami ústavy je\npráve možnosť predbežnej kontroly zo strany ústavného súdu.\n86. Ústavný súd na tomto mieste potvrdzuje tento posun vo svojej judikatúre a konštatuje, že platne\nprijatý výsledok referenda je priamo záväzný, má silu ústavného zákona s tým špecifikom, že\nho možno zmeniť len postupom podľa čl. 99 ods. 1 ústavy. Právne účinky a záväznosť výsledku\nreferenda napokon vyplývajú aj zo samotného znenia čl. 93 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého ide\nv referende o rozhodnutie občanov o dôležitých otázkach verejného záujmu, nie teda len\no vyjadrenie názoru o týchto otázkach. Tento záver je v súlade so závermi vyplývajúcimi\nz doterajšej judikatúry ústavného súdu, ktorá referendu priznáva právne účinky (pozri k tomu napr.\nPL. ÚS 24/2014, bod 22 odôvodnenia).\nIII.2.4. Účinky výsledku referenda\n87. Sporné referendum je fakultatívnym referendom upraveným v čl. 93 ods. 2 ústavy, teda\nreferendom, ktorého konanie nie je nevyhnutné (ústavou obligatórne predpísané). Predmetný\nústavný článok tiež definuje rozsah predmetu referenda tak, že ním môžu byť dôležité otázky\nverejného záujmu. Aj v dôsledku takejto širokej definície predmetu referenda je zrejmé, že\nv referende predkladané otázky môžu mať rôznu podobu. V závislosti od podoby referendových\notázok môžu byť výsledkom referenda rôzne druhy právnych noriem.\n\n14\n\n88. Vo fakultatívnom referende môže mať platne prijatý výsledok predovšetkým formu zaväzujúcej\nalebo oprávňujúcej právnej normy. Príkladom zaväzujúcej právnej normy by mohla byť\nreferendová otázka, ktorá by v prípade kladnej odpovede ustanovovala, aby boli poslanci Národnej\nrady Slovenskej republiky volení na tri roky.\n89. Ako príklad oprávňujúcej právnej normy možno uviesť referendovú otázku v znení „Súhlasíte\ns tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania\nči eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“, ktorá bola\npredmetom rozhodovania vo veci PL. ÚS 24/2014 a ktorá by v prípade platného prijatia\noprávňovala svojich adresátov odmietnuť účasť na vyučovaní týkajúcom sa určitého okruhu otázok.\nIch oprávneniu by na druhej strane prirodzene korešpondovala povinnosť škôl túto voľbu\nrešpektovať. Delenie na oprávňujúce, resp. zaväzujúce právne normy môže byť v tomto zmysle\nrelatívne, podstatné je, že formulácia referendovej otázky vytvára dostatočne určité pravidlo\nsprávania sa – má normatívny charakter.\n90. Platne prijatý výsledok referenda v týchto prípadoch je právnou normou so silou ústavného\nzákona, ktorá je priamo záväzná pre všetkých. Ak vznikne spor a pochybnosť o tom, ako podľa\ntakto prijatých právnych noriem postupovať, je možné iniciovať konanie o výklade ústavného\nzákona podľa čl. 128 ústavy.\n91. V referende je však možné položiť aj otázku, ktorá nemá povahu už uvedených právnych\nnoriem. Príkladom je dosiaľ jediné platné referendum v Slovenskej republike, ktorého predmetom\nbola otázka, či občania súhlasia s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej\núnie. V takýchto prípadoch ide o zákonodarné referendá, ktorých cieľom je prijatie teleologickej\n(finálnej) právnej normy, t. j. normy, ktorá ustanovuje cieľ, avšak realizáciu tohto cieľa v podobe\nkonkrétneho pravidla správania bližšie neupravuje.\n92. Aj keď platne prijatý výsledok takého referenda má právne účinky a stáva sa súčasťou právneho\nporiadku (prameňom práva), jeho vykonanie závisí od činnosti príslušných štátnych orgánov, ktoré\nna to majú právomoc. Ústava v tomto ohľade obsahuje nedokonalé (imperfektné) právne normy,\npretože výslovne neupravuje spôsob, akým by bolo možné dosiahnuť (vynútiť), aby príslušné štátne\norgány výsledok referenda uskutočnili. Na tomto mieste tiež ústavný súd potvrdzuje svoju\ndoterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej poslanci národnej rady svoj mandát vykonávajú podľa svojho\nsvedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi; preto nie je možné prinútiť ich realizovať\nvýsledok referenda, hoci je aj pre nich právne záväzný. Zodpovednosť poslancov za uskutočnenie\nvýsledku takéhoto referenda v týchto prípadoch je tak voči občanom len politická (PL. ÚS 24/2014,\nbod 25 odôvodnenia).\n93. Napriek tomu však možno hovoriť o právnej záväznosti referenda aj v týchto prípadoch, pretože\nna výsledok referenda môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch prihliadnuť pri svojom\nrozhodnutí ako na referenčnú normu. Ako príklad možno uviesť prieskum ústavného súdu v konaní\npodľa čl. 125 ústavy, či sa právne predpisy svojím účelom a obsahom nedostávajú do nesúladu\ns teleologickou normou, ktorá je výsledkom platného referenda (k povahe právnych noriem ústavný\nsúd odkazuje pre podrobnosti na napr. Večeřa, M., Gerloch, A., Beran, K., Rudenko, S. Všeobecná\nteória práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2017, s. 57 a 72; k formám referendovej otázky aj na Guidelines\nfor Constitutional Referendums at National Level, CDL-INF (2001) 10, s. 1, dostupné na\n<https://www.venice.coe.int/webforms/documents/CDL-INF(2001)010-e.aspx)>.\n15\n\n94. V stručnosti a pre úplnosť ústavný súd tiež uvádza, že právnou silou ústavného zákona\ndisponuje aj platne prijatý výsledok obligatórneho referenda podľa čl. 93 ods. 1 ústavy\na pre podrobnosti týkajúce sa rozdielov medzi fakultatívnym a obligatórnym referendom odkazuje\nna svoje predchádzajúce rozhodnutia (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 42/95).\nIII.2.5. Princíp deľby moci a forma vlády z pohľadu referenda\n95. Ústavný súd všeobecne vo vzťahu k referendu opakuje, že v podmienkach Slovenskej republiky\nide v referende (tak, ako ho konštituujú čl. 93 až 100 ústavy) o výkon zákonodarnej moci\nrovnocenný s výkonom zákonodarnej moci národnou radou. Hlasovanie v referende je len jedna\nz foriem priameho výkonu štátnej moci. Právo podieľať sa na výkone štátnej moci priamo je teda\nširšie a zahŕňa napríklad aj ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta podľa čl. 106 ústavy, ktorého\nvýsledkom je však prijatie individuálneho právneho aktu (nie prijatie právnej normy). V ľudovom\nhlasovaní o predčasnom ukončení volebného obdobia prezidenta podľa čl. 106 ústavy ide o iný typ\npriameho výkonu štátnej moci občanmi, ako je referendum. S poukazom na body 70 a 71\nodôvodnenia tohto rozhodnutia preto ústavný súd uzatvára, že v podmienkach Slovenskej republiky\nsa v referende rozhoduje o právnych normách (tzn. záväzných pravidlách správania sa určených\npre neurčitý počet prípadov rovnakého druhu), a to s právnou silou ekvivalentnou ústavnému\nzákonu.\n96. Vzhľadom na skutočnosť, že referendum je priamym výkonom zákonodarnej moci občanmi,\nmusí predmet referenda rešpektovať ústavný princíp deľby moci (nemožno v ňom napríklad\nrozhodovať o veciach, rozhodovanie ktorých patrí do právomoci súdov a iných orgánov verejnej\nmoci s individuálnou rozhodovacou právomocou).\n97. Ústavný súd si je vedomý, že v tomto kontexte sa prirodzene vynára aj otázka, či možno\npredmet referenda, ktorého platný výsledok má právnu silu ústavného zákona a ktorým môžu\nobčania meniť ústavu, limitovať nad rámec obmedzenia ustanoveného expressis verbis v čl. 93\nods. 2 a 3 ústavy. Ústavný súd na túto otázku odpovie v nasledujúcich častiach odôvodnenia\n(v bodoch 109 až 114 odôvodnenia tohto nálezu).\n98. Pri poskytnutom výklade týkajúcom sa referenda vychádzal ústavný súd z existujúcej ústavnej\núpravy, pričom súhlasí s navrhovateľkou v tom, že je nedostatočná, čoho dôsledkom je aj naliehavá\npotreba objasniť právnu silu, záväznosť a účinky platne prijatého výsledku referenda. Je prirodzené,\nže tak ako sa mení samotná právna úprava referenda a sním súvisiacich otázok (čl. 95 ods. 2\na čl. 125b ústavy), dochádza aj k zmenám a vývoju judikatúry ústavného súdu. Zároveň je potrebné\nuvedomiť si, že hranicou výkladu je znenie samotnej ústavy, preto odstránenie niektorých\nnedokonalostí, resp. prípadná zmena niektorých čŕt referenda, je už v rukách ústavodarcu.\n99. K argumentácii navrhovateľky ústavný súd ešte dodáva, že forma vlády v Slovenskej republike\nmá charakter zastupiteľskej demokracie s prvkami priamej demokracie. V konečnom dôsledku však\nide vždy o výkon tej istej moci, ktorej pôvodnými nositeľmi sú občania. Preto je úplne prirodzené,\nmožné a ústavou aj predpokladané, že národná rada môže zmeniť rozhodnutie občanov prijaté\nv referende (čl. 99 ods. 1 ústavy), naopak potom možno v referende zmeniť rozhodnutie prijaté\nnárodnou radou. Napokon, o tej istej veci možno s odlišným výsledkom hlasovať viackrát aj\nv samotnom referende, ak sa dodrží ústavou stanovené časové obmedzenie troch rokov (čl. 99\nods. 2 ústavy).\n16\n\n100. Na záver tejto časti rozhodnutia ústavný súd dodáva, že v tomto prípade vykonal aj porovnanie\núpravy referenda s úpravami v iných európskych krajinách, ako to však už ústavný súd konštatoval\nv jednom zo svojich skorších rozhodnutí, „zahraničné modely nemôžu byť nápomocné pre správnu\nodpoveď na otázku o možnosti meniť referendom Ústavu Slovenskej republiky“ (II. ÚS 31/97, s. 26\nodôvodnenia), a to vzhľadom na špecifiká slovenskej ústavnej úpravy inštitútu referenda.\nIII.3. K súladu predmetu referenda s čl. 1 ods. 1, čl. 73 ods. 1, čl. 81a a čl. 82 ods. 5 ústavy:\n101. V súlade s čl. 125b ods. 1 a čl. 95 ods. 2 ústavy a § 102 až § 109 zákona o ústavnom súde\npristúpil ústavný súd k rozhodnutiu vo veci samej, teda k posúdeniu súladu sporného predmetu\nreferenda s ústavou.\nIII.3.1. Občania ako zákonodarcovia (normotvorcovia) viazaní ústavou\n102. Ústavný súd na úvod tejto časti odôvodnenia zdôrazňuje, že občania (sami alebo\nprostredníctvom svojich zástupcov) prijímajú ústavu v záujme ochrany vlastnej slobody\na dôstojnosti. Ústavné prostriedky, ktorými sa tieto ciele dosahujú, spočívajú predovšetkým\nvo vymedzení sféry slobody jednotlivca prostredníctvom zakotvenia základných práv a slobôd\na v obmedzení štátnej moci jej deľbou a reguláciou. Zmyslom deľby a regulácie štátnej moci je\npredísť jej zneužitiu. Ústavné princípy ochrany základných práv a slobôd, deľby a regulácie štátnej\nmoci musia byť preto dodržané aj v prípade, ak štátnu moc vykonávajú občania priamo. Pri výkone\nštátnej moci preto ani občania nemôžu konať bez akýchkoľvek obmedzení a podliehajú nimi prijatej\nústave. Prejavom suverenity občanov je tiež právo obmedziť pri výkone štátnej moci samých seba\n(PL. ÚS 21/2014, bod 60.2 odôvodnenia). Pri priamom výkone štátnej moci občanmi v referende\npreto ide o výkon moci ustanovenej, nie o výkon moci ustanovujúcej.\n103. V referende vykonávajú občania priamo štátnu, zákonodarnú moc, a to spôsobom\nrovnocenným s národnou radou. Pri hlasovaní v referende síce ide o základné politické právo,\nna jeho výkon sa však nevzťahujú ustanovenia čl. 2 ods. 3 ústavy, v zmysle ktorého každý môže\nkonať, čo nie je zákonom zakázané. Účelom predmetného ustanovenia je totiž chrániť slobodu\nsúkromných osôb proti nenáležitým zásahom práve zo strany štátnej moci. Ústava teda v tomto\nčlánku nedáva do rúk občanov ničím neobmedzenú moc (napr. ničím neobmedzenú moc väčšiny\nobčanov nad ostatnými občanmi). Výkon štátnej moci ľudom musí rešpektovať princíp ústavnosti\na legality a s ním spojené obmedzenia vyplývajúce z ústavy a zákonov, aj keď v prípade ľudu je\nkauzalita v porovnaní so štátnymi orgánmi opačná: ľud je zdrojom všetkej moci v štáte, ale pri\npriamom výkone štátnej moci musí rešpektovať rozsah moci, ktorú si pre priamy výkon „zachoval“\n(t. j. podľa platného právneho stavu ju neodovzdal svojim voleným zástupcom a prostredníctvom\nnich entitám súdnej a exekutívnej moci), ako aj spôsob administrácie tejto moci (kompatibilita\nso spôsobom kreovania a fungovania ústavných orgánov štátu, nastaveným platnými právnymi\nnormami).\n104. Už uvedený záver sa premieta i do judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej základné právo\nobčanov na výkon štátnej moci formou referenda nie je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba\nv rámci podmienok ustanovených ústavou (I. ÚS 36/00; m. m. II. ÚS 31/97, s. 27; bližšie k tomu\ntiež čl. III.6). Ani v právnej teórii a právnej vede nie sú spory o tom, že občania v demokratickom\nparlamentnom systéme vykonávajú svoju moc aj v prípade jej priameho výkonu formou referenda\nv medziach ústavy.\n17\n\nIII.3.2. Ústavné obmedzenia predmetu referenda\n105. Prejavom ústavného obmedzenia výkonu štátnej moci občanmi v referende je aj právomoc\nústavného súdu preskúmať, či je predmet referenda v súlade s ústavou a ústavnými zákonmi\n(čl. 125b ods. 1 a čl. 95 ods. 2 ústavy). Systém deľby moci a jej kontroly možno udržať funkčný, ak\nsú akty „ľudovej tvorby práva“ (v podobe predmetu referenda) merateľné ústavou, a tak ako iné\nakty zákonodarnej moci podliehajú kontrole ústavného súdnictva. Len tak sa možno vyhnúť\nneobmedzenej moci väčšiny.\n106. Pokiaľ ide o ústavné limity referenda, ktoré sú v ústave explicitne vyjadrené, je nesporné, že\nústava obsahuje nielen časové obmedzenia týkajúce sa konania referenda (čl. 97 a 99 ústavy), ale\nvýslovne obmedzuje referendum aj z pohľadu jeho predmetu (čl. 93 ods. 2 a 3 ústavy).\n107. Vo vzťahu k preskúmavanému predmetu referenda ústavný súd pripomína, že ide\no fakultatívne referendum podľa čl. 93 ods. 2 ústavy, pričom by sa v ňom malo rozhodnúť\no skrátení volebného obdobia národnej rady, čo je nepochybne dôležitá otázka verejného záujmu\n(pozri k tomu tiež bod 31 odôvodnenia vo veci PL. ÚS 24/2014).\n108. Z hľadiska negatívneho obmedzenia predmetu referenda podľa čl. 93 ods. 3 ústavy možno\nkonštatovať, že predmet referenda, ktoré je predmetom ústavného prieskumu v danom prípade, sa\nzjavne netýka daní, odvodov či štátneho rozpočtu. K súladu predmetu referenda z hľadiska ochrany\nzákladných práv a slobôd v zmysle čl. 93 ods. 3 ústavy sa ústavný súd vyjadrí v samostatných\nčastiach III.4. a III.5. odôvodnenia tohto nálezu.\nIII.3.3. Účel konania o súlade predmetu referenda v kontexte jeho ústavných obmedzení\n109. Ako už bolo uvedené, výsledok preskúmavaného referenda má silu ústavného zákona a jeho\npredmetom môže byť aj zmena ústavy. Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal tým, ako možno\nskĺbiť kontrolu súladu predmetu referenda s ústavou s tým, že občania majú právomoc v referende\nústavu meniť. V rozhodnutí vo veci PL. ÚS 24/2014 skonštatoval, že ústava obsahuje nezmeniteľné\nčlánky, ktoré garantujú základné práva a slobody. Týmito článkami, ktoré nie je možné meniť ani\nreferendom, sú najmä čl. 12 ods. 1 a čl. 93 ods. 3 ústavy (body 36 a 37 odôvodnenia označeného\nrozhodnutia). Predmet referenda sa síce môže týkať aj základných práv a slobôd, nesmie však dôjsť\nk znižovaniu ich existujúceho štandardu. Zároveň prípadné rozšírenie štandardu konkrétneho\nzákladného práva alebo slobody nemôže paralelne viesť k zníženiu štandardu iného základného\npráva alebo slobody (body 37 a 38 označeného rozhodnutia).\n110. K osobitnému významu niektorých častí ústavy sa však ústavný súd vyjadril aj v neskorších\nrozhodnutiach (nález PL. ÚS 7/2017, v ktorom už hovorí aj o princípoch demokratického\na právneho štátu ako súčasti materiálneho jadra ústavy) a podrobnejší prehľad judikatúry v tejto\notázke je uvedený v náleze PL. ÚS 21/2014 (pozri najmä body 54 a 57 uvedeného rozhodnutia).\nV tomto rozhodnutí ústavný súd, vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti, ktorú podoprel\naj odkazmi na právnu teóriu, sformuloval doktrínu o implicitnom materiálnom jadre ústavy.\n111. Nález vo veci PL. ÚS 21/2014 (najmä časti VI, VII a IX) bol rozvinutím záverov\no nezmeniteľných častiach ústavy tak, že tieto sú súčasťou materiálneho jadra ústavy, a to z dôvodu,\nže chránia ľudské práva, teda hodnoty, na ktorých je založená samotná podstata ústavy, resp.\nSlovenskej republiky. Inými slovami, ide tu o ústavné hodnoty s najvyšším stupňom ochrany\n\n18\n\n(PL. ÚS 21/2014, body 54 a 95 odôvodnenia). Z uvedeného vyplýva, že účelom čl. 93 ods. 3 ústavy\nje aj ochrana materiálneho jadra ústavy.\n112. Materiálne jadro ústavy však netvorí len samotný čl. 93 ods. 3 ústavy. Na tomto mieste\nnemožno opomenúť ani odlišné, resp. v tejto časti doplňujúce stanovisko sudcu Orosza vo veci\nsp. zn. PL.ÚS 24/2014, ktorý v súvislosti s rozsahom prieskumu súladu predmetu referenda\ns ústavou uviedol: „Rovnako musia byť podľa môjho názoru súčasťou interpretačného prístupu\nústavného súdu k príslušnej časti čl. 93 ods. 3 ústavy aj ďalšie ústavné princípy, ktoré tvoria\nmateriálne jadro Ústavy Slovenskej republiky schválenej v roku 1992, ktoré je ústavný súd povinný\nchrániť v prvom rade (čl. 124 ústavy), t. j. musí prostredníctvom a v rámci svojich právomocí\nzabraňovať takým jej zmenám, ktoré by viedli k zmene jej podstaty (identity). K ústavným\nprincípom, ktoré tvoria materiálne jadro slovenskej ústavy, nepochybne patrí nielen generálny\nprincíp právneho štátu so všetkými svojimi súčasťami, ale aj princíp demokratického štátu (čl. 1\nods. ústavy). Aj keď princíp demokratického štátu nie je dosiaľ v judikatúre ústavného súdu\ndostatočne rozpracovaný, panuje zrejme zhoda minimálne v tom, že jeho kľúčovou súčasťou je\nuplatňovanie princípu väčšiny pri výkone verejnej moci, ale v organickom spojení s ochranou práv\n(akýchkoľvek) menšín.“ (s. 6 a 7 odlišného stanoviska).\n113. Ústavný súd si túto časť odlišného stanoviska osvojil a zároveň ho dopĺňa tým, že povinnosť\nústavného súdu chrániť v konaní o súlade predmetu referenda materiálne jadro ústavy vyplýva\nnielen z čl. 124 a čl. 93 ods. 3 ústavy. Ústava totiž zhodne v čl. 95 ods. 2 a čl. 125b ods. 1 ústavy\nprikazuje, že úlohou ústavného súdu je preskúmať súlad predmetu referenda s „ústavou alebo\ns ústavným zákonom“. Samotná ústava teda výslovne neobmedzuje prieskum súladu predmetu\nreferenda výlučne na čl. 93 ods. 3 ústavy, ale úlohou ústavného súdu podľa už uvedených\nústavných článkov a v zmysle rozhodnutia vo veci PL. ÚS 21/2014 je identifikovať možný nesúlad\npredmetu referenda so všetkými článkami ústavy a zabrániť takým zásahom, ktoré by narúšali\nmateriálne jadro ústavy.\n114. V rozhodnutí vo veci PL. ÚS 21/2014 síce ústavný súd pripustil, že zmeny ústavy sa môžu\ndotýkať aj materiálneho jadra ústavy, na druhej strane však takáto zmena nemôže narúšať\nmateriálne jadro s ústavnou intenzitou (PL. ÚS 21/2014, bod 65 odôvodnenia). Zmena ústavy\ntýkajúca sa materiálneho jadra teda je prípustná, nesmie však meniť charakter Slovenskej republiky\nako demokratického a právneho štátu. Pri posudzovaní súladu predmetu referenda s ústavou bude\nteda ústavný súd skúmať, či predmet referenda materiálne jadro ústavy nenarúša s ústavnou\nintenzitou.\nIII.3.4. Princíp generality právnych noriem ako súčasť materiálneho jadra ústavy\n115. Základom materiálneho jadra ústavy sú okrem základných práv a slobôd aj princípy\ndemokratického a právneho štátu (bod 95 odôvodnenia rozhodnutia vo veci PL. ÚS 21/2014).\nJedným z princípov právneho štátu je aj princíp všeobecnosti právnych noriem (generality práva).\n116. Tento princíp vyplýva výslovne z dlhodobej a stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu,\nktorý už vo veci PL. ÚS 16/95 skonštatoval, že porušenie princípu generality práva nie je v súlade\ns princípom právneho štátu (s. 13 odôvodnenia označeného rozhodnutia). Tento názor ústavný súd\nzopakoval aj v rozhodnutí vo veci PL. ÚS 37/95, v ktorom okrem iného uviedol, že princíp\n\n19\n\ngenerality právnej normy spočíva aj v tom, že ňou ustanovené obmedzenia musia mať všeobecný\ncharakter (s. 18 odôvodnenia označeného rozhodnutia).\n117. V oboch už uvedených rozhodnutiach išlo o konanie o súlade zákonov s ústavou, pričom práve\nporušenie princípu generality právnych noriem viedlo v konečnom dôsledku ku konštatovaniu, že\npreskúmavané zákony sú v rozpore s ústavou. Táto skutočnosť potvrdzuje význam a silu\npredmetného princípu, ktorý v ústave nie je výslovne zakotvený, má v nej však zásadné miesto ako\nsúčasť čl. 1 ods. 1 ústavy.\n118. Túto skutočnosť opätovne potvrdil ústavný súd v rozhodnutí vo veci PL. ÚS 19/05, v ktorom\nkonštatoval: «Medzi významné princípy právneho štátu patrí tak všeobecnosť predmetu právnej\nnormy (ďalej len „princíp generality“), ako aj zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť obsahu právnej\nnormy a splniteľnosť podmienok ňou stanovených. Princíp generality právnej normy spočíva vo\nvšeobecnom vymedzení jej skutkovej podstaty, čo inými slovami znamená, že (právna norma) nikdy\nnemôže riešiť určitý konkrétny prípad. Táto stránka všeobecnosti právnej normy je celkom\nnepochybná (Viktor Knapp a kolektív spoluautorů; Tvorba práva a její současné problémy, vydané\nnakladateľstvom Linde Praha a. s. – Právnické a ekonomické nakladatelství a kníhkupectví\nBohumily Hořínkové a Jana Tuláčka z roku 1998, s. 34)» (pozri s. 2 a s. 15 odôvodnenia citovaného\nrozhodnutia).\n119. Význam princípu generality právnych noriem ako súčasti princípu právneho štátu ústavný súd\nzvýraznil aj v rozhodnutiach vo veci PL. ÚS 18/06 (s. 18 a 19 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia)\na PL. ÚS 115/2011 (s. 77 a 78 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia).\n120. V rozhodnutí vo veci PL. ÚS 7/2017, ktoré sa týkalo doteraz jediného prípadu posudzovania\nústavného súladu uznesenia národnej rady o zrušení amnestií, ústavný súd uzavrel: „K aktom\nústavodarnej moci ... možno zahrnúť len také akty národnej rady, ktoré majú nespochybniteľne\ncharakter normatívneho právneho aktu, ktorý je daný tým, že obsahuje právne normy vyznačujúce\nsa generalitou (všeobecnosťou). Pod všeobecnosťou (generalitou) právnej normy treba rozumieť\njednak jej všeobecnosť vo vzťahu k predmetu právnej úpravy a jednak vo vzťahu k subjektu\n(adresátovi) právnej normy. Všeobecnosťou vo vzťahu k predmetu právnej úpravy sa rozumie to, že\nprávna norma všeobecne vymedzuje svoju skutkovú podstatu, čo inak znamená, že nikdy nemôže\nriešiť určitý konkrétny prípad. Keby tak nejaký právny predpis urobil, nebolo by takéto jeho\nustanovenie právnou normou, ale bol by právnym predpisom per nefas vydaný individuálny (napr.)\nsprávny akt (pozri k tomu napr. Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 149 ‒ 150).“\n(s. 97 citovaného rozhodnutia).\n121. V polohe obiter dictum potom v predmetnom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že by bolo\nmožné spochybniť aj právny názor, „podľa ktorého by bol ako akt ústavodarnej moci klasifikovaný\nprípadný ústavný zákon o zrušení tzv. Mečiarových amnestií. Nepochybne by totiž išlo o ústavný\nzákon len z hľadiska formy, nie z hľadiska jeho obsahu. Bez ambície a potreby podrobnejšie\nanalyzovať v tomto konaní tento (v posudzovanom kontexte iba ústavno-teoretický) problém,\nústavný súd poukazuje popri svojej judikatúre na princíp generality (všeobecnosti) právnej normy\n(pozri napr. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 115/2011), predovšetkým na argumentáciu\nÚstavného súdu Českej republiky v náleze č. k. Pl. ÚS 27/09 z 10. septembra 2009 (tzv. kauza\nMelčák), ktorým bol zrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o zkrácení pátého volebního období\nPoslanecké sněmovny Parlamentu České republiky, ako aj právne názory vyslovené predstaviteľmi\n20\n\ndomácej právnej doktríny [pozri napr. Bröstl, A. Neústavné ústavné zákony. In.: Jermanová, H. –\nMasopust, Z. (eds.). Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha: Ústav státu a práva, 2008, s. 11\n‒ 24), alebo Breichová Lapčáková, M. Neústavné ústavné zákony? – II. časť. Justičná revue, 2011,\nč. 2, s. 181 ‒ 192].“ (pozri s. 97 a 98 odôvodnenia citovaného rozhodnutia).\n122. Z argumentácie uvedenej v rozhodnutí PL. ÚS 7/2017 teda vyplýva, že akt zákonodarnej moci,\nktorý by bol formálne prijatý ako ústavný zákon, nie je možné považovať za prameň práva\nobsahujúci ústavné právne normy, resp. právne normy ako také, ak by jeho obsah odporoval\npožiadavke generality práva (rovnako argumentovala aj navrhovateľka). Za dôležitý je pritom treba\npovažovať aj odkaz ústavného súdu na už zmienené rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky\nvo veci Pl. ÚS 27/09. V tomto rozhodnutí totiž Ústavný súd Českej republiky riešil podobný\nproblém, aký je predmetom tohto konania.\n123. Ako už bolo zmienené, ľud prijíma ústavu, aby chránil slobodu a dôstojnosť jednotlivcov.\nDeľba a regulácia štátnej moci sú kľúčovými nástrojmi, ako tento cieľ uskutočniť. Deľba\na regulácia (obmedzenie) štátnej moci však stojí a padá s existenciou ústavných pravidiel a ich\ndodržiavaním. Ak tieto pravidlá občanom nevyhovujú, majú stále moc a legitimitu zmeniť ich\n(priamo v referende alebo prostredníctvom volených zástupcov v parlamente). Musí však skutočne\nísť o ich zmenu, nie o ad hoc prelamovanie a jednorazové suspendovanie, ani keď sa to javí ako\npoliticky vhodné. Takýto postup v skutočnosti vedie k erózii ústavného systému – oslabovaniu\na ničeniu ústavy, hoci by sa formálnoprávne tváril ako legálny a legitímny.\n124. Ústavný súd nezdôrazňuje princíp generality práva ako súčasti právneho štátu a zároveň\nmateriálneho jadra ústavy z prepiatej upätosti k formálnej stránke práva ani z nedostatku rešpektu\nk vôli ľudu ako nositeľa verejnomocenského mandátu. Princíp generality práva nie je iba „ľudovým\nornamentom“ či „subtílnou arabeskou“ ústavného poriadku, resp. právneho poriadku vôbec.\nNaopak, patrí k základným regulatívom pri tvorbe inštitucionálneho a kompetečného rámca\nústavného systému. Zmyslom a podstatou rozdelenia moci v štáte (predstavujúceho jednu z foriem\njej obmedzenia) je zverenie prvotnej mocenskej regulácie (normotvorby), ktorá má byť všeobecná,\nzákonodarstvu. Odvodená všeobecná regulácia a rozhodovanie v individuálnych prípadoch parí\nvýkonnej moci (exekutíve) a rozhodovanie „sporov o právo“ v individuálnych prípadoch je\ndoménou súdnej moci. Dodržiavanie princípu generality práva (všeobecnosti právnych noriem) nie\nje samoúčelné, jeho cieľom je totiž ochrana princípu deľby mocí, ako aj vylúčenie svojvôle\npri uplatňovaní verejnej moci. Len rešpektovaním tohto princípu je možné zabrániť tomu, aby\nzákonodarná moc v konkrétnych prípadoch zákonom upravila vec, ktorá inak patrí do právomoci\nsúdov či exekutívy, alebo ad hoc menila pomery, ktoré sú výsledkom aplikácie všeobecne platnej\na právne záväznej mocenskej regulácie. Zmyslom a účelom princípu generality právnych noriem je\npreto ochrana slobody, ktorá nie je možná bez regulácie a deľby štátnej moci (pozri body 96, 102 až\n104 odôvodnenia tohto rozhodnutia).\nIII.3.5. Súlad predmetu referenda s princípom generality práva\n125. V rámci hodnotenia sporného predmetu referenda ústavný súd opakuje, že v prípade jeho\nprijatia by formálne išlo o prameň práva s právnou silou ústavného zákona, ako to vyplýva z časti\nIII.2. odôvodnenia tohto nálezu.\n\n21\n\n126. Platne prijatým výsledkom referenda by sa skrátilo výlučne VIII. volebné obdobie národnej\nrady, teda tento výsledok referenda by sa použil len v jednom prípade. Z uvedeného vyplýva, že\nvýsledok referenda by nerešpektoval princíp generality práva, resp. právnej normy, ktorý je\npodstatnou súčasťou materiálneho jadra ústavy. Ústavný súd teda musí zodpovedať, či by tento\nzásah do materiálneho jadra ústavy bol natoľko intenzívny, že by bol neprípustný (pozri bod 114\nodôvodnenia tohto rozhodnutia).\n127. Pri hodnotení zásahu do materiálneho jadra možno konštatovať, že platne prijatý výsledok\nreferenda by ústavu nemenil ani nedopĺňal. Naďalej by totiž zostal v platnosti čl. 73 ods. 1 ústavy,\njeho platnosť by sa len dočasne, jednorazovo pozastavila. Zároveň by nebol zavedený nový spôsob\npredčasného ukončenia volebného obdobia národnej rady, a to práve z dôvodu jednorazového\núčinku výsledku referenda. Ústava by preto nebola platne prijatým výsledkom referenda zmenená\nalebo doplnená ale prelomená. Takáto prax je v niektorých ústavách z obavy pred neprehľadnosťou\na nestabilitou ústavy výslovne zakázaná (napr. čl. 79 ods. 1 prvá veta Základného zákona Spolkovej\nrepubliky Nemecka, podľa ktorého základný zákon je možné zmeniť len zákonom, ktorý výslovne\nmení a dopĺňa znenie základného zákona).\n128. Ústavný súd však na druhej strane pripomína, že prijatie ad hoc ústavného zákona alebo\nzákona nie je úplne vylúčené vtedy, ak je to ústavou výslovne predpokladané (napr. čl. 3 ods. 2,\nčl. 7 ods. 1 a čl. 58 ods. 1 ústavy). V týchto prípadoch však nejde o pozastavenie účinnosti\n(prelomenie) žiadneho jej článku pre konkrétny prípad, ako je to pri spornom referende. Zároveň je\npotrebné pripomenúť, že prijatie sporného výsledku referenda nie je ústavou výslovne\npredpokladané. Ústava síce pripúšťa aj skrátenie štvorročného volebného obdobia národnej rady\ntým, že dôjde k jej rozpusteniu v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. e) a čl. 106 ods. 3 ústavy, výslovne\nvšak nepripúšťa skrátenie volebného obdobia národnej rady prostredníctvom referenda.\n129. Predmet referenda sa však netýka žiadneho z ústavou uznaných dôvodov, ktoré by predčasné\nskončenie volebného obdobia národnej rady legitimizovali. Vychádzajúc zo znenia ústavy, preto nie\nje možné považovať cieľ sporného predmetu referenda za ústavou uznaný.\n130. Ústavný súd sa na tomto mieste vráti k argumentácii navrhovateľky a súhlasí, že realizáciou\nreferenda by došlo k úplnému naplneniu princípu zvrchovanosti ľudu ako pôvodného nositeľa\nštátnej moci, inak povedané k realizácii demokratického princípu.\n131. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že demokratický princíp je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy\nrovnocenný s princípom právneho štátu. Realizácia referenda by však v danom prípade túto\nrovnováhu narušila, pretože by bez legitímneho dôvodu vyplývajúceho z ústavy došlo k úplnému\npopretiu princípu všeobecnosti právnych noriem, ktorý je dôležitou súčasťou právneho štátu.\n132. Ústavný súd nespochybňuje, že referendom možno rozhodnúť aj o zavedení pravidla správania\nregulujúceho konkrétny prípad, v ktorom sa prejavuje spoločensky exponovaný verejný záujem,\nalebo upravujúceho okruh spoločenských vzťahov vyznačujúcich sa v porovnaní so štandardnou\npodobou generality právnych noriem podstatne nižšou mierou všeobecnosti, či už vo vzťahu\nk predmetu regulácie alebo k jej adresátovi (adresátom). Referendum však nemôže vyústiť\ndo pravidla, ktorého regulačná podstata spočíva v krátkodobom a dočasnom suspendovaní\nvšeobecnej normy ústavy tvoriacej súčasť materiálneho jadra, a to pre individuálny prípad. Návrh\nprijatý v spornom referende by znamenal, že voľby by sa museli konať síce v lehote nepresahujúcej\n\n22\n\nVIII. volebné obdobie národnej rady, došlo by však k narušeniu predpísanej pravidelnosti tohto\nkonkrétneho volebného obdobia, čím by bol súčasne suspendovaný čl. 73 ods. 1 ústavy (bod 127\nodôvodnenia). Predmet sporného referenda sa teda vyznačuje jedinečnou a zároveň ústavne\nnedovolenou absenciou generality. Pripustenie takejto referendovej praxe by totiž v konečnom\ndôsledku vyústilo do výsledku, keď by moc ustanovená (v referende) v individuálnych prípadoch\nvylučovala použitie naďalej účinných všeobecných pravidiel zavedených mocou ustanovujúcou\na tvoriacich súčasť materiálneho jadra ústavy.\n133. V ústavným súdom prerokúvanej veci by pripustenie možnosti prelomenia ústavy konaním\nsporného referenda mohlo vytvoriť priestor pre ďalšie podobné kroky, keď by sa výlučne v záujme\nrealizácie princípu suverenity ľudu úplne poprel princíp právneho štátu. Tým by sa otvorila cesta aj\nk nežiaducim zmenám, pretože rovnakým spôsobom by prípadne bolo možné referendom\nsuspendovať pre konkrétny prípad právomoc súdov, prezidenta Slovenskej republiky alebo iného\nštátneho orgánu a spochybniť existenciu základných právnych istôt. Ústavný súd netvrdí, že\norganizátorom referenda ide o už uvedené ciele, musí však myslieť na následky, ktoré by jeho\nrozhodnutie mohlo mať v budúcnosti. Demokracia bez rešpektovania pravidiel prestáva byť\ndemokraciou.\n134. Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu predmet referenda s ústavnou intenzitou\nnarúša materiálne jadro ústavy a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, teda je v rozpore s ústavou\n(PL. ÚS 21/2014, bod 109 odôvodnenia).\n135. Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že súhlasí s argumentáciou navrhovateľky v tom\nsmere, že referendum podlieha obmedzeniam vyplývajúcim z ústavy, k čomu dodáva, že\njednorazové ad hoc prelomenie čl. 73 ods. 1 ústavy je porušením princípov právnej istoty,\nlegitímnych očakávaní a oprávnenej dôvery v právny poriadok. Ústavný súd tu však zdôrazňuje\njednorazový charakter prelomenia čl. 73 ods. 1 ústavy, konštatuje teda nesúlad predmetu referenda\ns čl. 73 ods. 1 ústavy výlučne v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n136. Ako obiter dictum v tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že prijatie ústavných zákonov\nnárodnej rady skracujúcich v minulosti ad hoc jej volebné obdobie (pozri bod 44 odôvodnenia tohto\nnálezu), rovnako ako neplatné referendá o predčasnom skončení volebného obdobia národnej rady\nkonané v rokoch 2000 a 2004 nepredstavujú relevantný argument v prospech záveru o súlade\nsporného predmetu referenda s ústavou. Ústavnosť týchto zákonov a referend nemohla byť totiž\npotvrdená ústavným súdom, pretože neboli predmetom jeho prieskumu (aj keď je potrebné uviesť,\nže už v rozhodnutí vo veci II. ÚS 153/2013 sa ústavný súd v rámci obiter dictum vyjadril, že\n„vníma nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu samorozpúšťania parlamentu ad hoc ústavným\nzákonom a problematickosť ad hoc ústavných zákonov vôbec“, ako na to napokon poukázala\nvo svojom vyjadrení aj národná rada – pozri bod 59 odôvodnenia). Vzhľadom na závery ústavného\nsúdu vyslovené v tomto náleze možno konštatovať, že názory ústavného súdu v prípade hodnotenia\nuvedených referend, ako aj ústavných zákonov by boli analogické. Jednorazové prelamovanie\nústavou normovaných pravidiel nesvedčí ani zákonodarnému orgánu a ústavný súd ho nepovažuje\nza vhodnú ústavnú prax.\n\n23\n\nIII.3.6. Princíp deľby moci ako súčasť materiálneho jadra ústavy\n137. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, referendom možno\nústavu aj meniť. Ak by však išlo o zásah do jej ustanovení spôsobom, ktorý zásadne mení charakter\nštátu (napríklad formu vlády), hranice ústavou kodifikovanej „spoločenskej zmluvy“ by boli\nprekročené, čo by si vyžadovalo prijatie úplne novej ústavy. Od zmeny ústavy (zmeny právneho\npredpisu, ktorá predstavuje normatívnu zmenu) je však potrebné odlíšiť prelamovanie ústavných\npravidiel (noriem) pre jednotlivý prípad (ad hoc), čo je už zásadne neprípustné (s možnými\nvýnimkami, ak ich ústavná úprava za ňou ustanovených podmienok vopred pripúšťa – pozri najmä\nbody 128 a 132 odôvodnenia).\n138. Zároveň platí, že v ústavnom systéme deľby moci, ktorá patrí medzi základné princípy\ndemokratického a právneho štátu, nemôže dôjsť k jej negácii prekrývaním osobitných druhov\nprávomoci ani k výkonu právomoci mimo medzí ústavy.\n139. Deľba moci je produktom výkonu ustanovujúcej (vopred nedelenej) štátnej moci občanmi\npodľa čl. 2 ods. 1 ústavy. Občania prostredníctvom volených zástupcov (teda rozhodnutím v jednej\nz dvoch primárne definovaných foriem výkonu štátnej moci v naostatok označenom ustanovení)\npri prijatí ústavy transformovali suverenitu ľudu na suverenitu demokratického a právneho štátu\nna jeho území, a to normatívnym kreovaním ustanovenej moci – sústavy orgánov jednotlivých\ndruhov už delenej moci, predovšetkým moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Ustanovená moc\nna základe tohto mandátu vykonáva primárnu (ustanovujúcu) moc občanov v chode (fungovaní)\nštátu ako teritoriálneho suveréna v celom jej rozsahu, aj keď je ustanovená moc len mocou\nzverenou, delegovanou. Deľba ustanovenej moci ako východisko usporiadania mocenských\npomerov v štáte je teda aj vôľovým prejavom ustanovujúcej moci občanov stvárneným v texte\nústavy už od jej prijatia a s všeobecnou akceptáciou sa považuje za súčasť materiálneho jadra\nústavy.\n140. Zjednodušene, ustanovujúca moc (ktorá nie je delená) reprezentujúca suverenitu občanov (čl. 2\nods. 1 ústavy) sa prejavila prostredníctvom zástupcov občanov pri prijímaní ústavy, v chode štátu\n(Slovenskej republiky) sa však už na základe ústavy vykonáva výlučne moc ustanovená (ktorá je\ndelená a jej ústavou upravenou deľbou aj limitovaná) a vykonáva sa prostredníctvom štátnych\norgánov a prostredníctvom referenda. Účasť občanov na správe vecí verejných priamo alebo\nslobodnou voľbou svojich zástupcov podľa čl. 30 ods. 1 ústavy už patrí do sféry výkonu moci\nustanovenej, a preto nemôže prekročiť rámec konkrétnej ústavnej a túto úpravu vykonávajúcej\nzákonnej úpravy (porovnaj časť III.3.1. odôvodnenia).\n141. Zákonodarná moc je v inštitucionálnom rámci ustanovenej moci popísaným spôsobom ďalej\ndiferencovaná, a to spôsobom jej výkonu aj prostredníctvom referenda (teda nie prostredníctvom\nštátneho orgánu), aj keď primárne sa vykonáva zastupiteľskou formou, teda voleným a jediným\nzákonodarným a ústavodarným orgánom Slovenskej republiky – národnou radou.\n142. V rámci sekundárnej (ustanovenej) mocenskej sústavy sú už vzťahy medzi jednotlivými\ndruhmi moci a ich orgánmi, resp. iným spôsobom výkonu moci (referendom), limitované súborom\nbŕzd a protiváh, reprezentujúcim deľbu kompetencií (právomoci, pôsobnosti), tak ako je vymedzená\nv ústave (a v nadväznosti na ústavnú úpravu v podústavných právnych predpisoch). Tieto vzájomné\n\n24\n\nlimity sa týkajú aj jednotlivých druhov moci interne a v rámci zákonodarnej moci sa týkajú aj\nreferenda, čo je pre posudzovanú otázku aktuálne vo vzťahu referenda k národnej rade.\n143. Mechanizmy a hranice deľby moci sú do istej miery charakteristickej (udržateľnej)\npre demokratický a právny štát variabilné, pre ich posun sa však vyžaduje normatívna zmena ústavy\na až na jej základe sa prejavia právne účinky pre konkrétny prípad. Ústavná úprava sa teda\nv dotknutých otázkach môže zmeniť aj bez narušenia jej materiálneho jadra, ustanovené pravidlá\nvšak nie je prípustné v rozpore s ich obsahom určeným platným a účinným znením ústavy prelomiť\nriešením len pre konkrétny prípad, pokiaľ dotknuté pravidlo takú jeho individuálnu modifikáciu\nza ním určených podmienok vopred nepredpokladá.\nIII.3.7. Súlad predmetu referenda s princípom deľby moci\n144. Pokiaľ ide o referendum, systematika ústavy ho charakterizuje ako výkon zákonodarnej štátnej\nmoci (jeden z druhov ustanovenej moci) priamo občanmi na rozdiel od výkonu takej moci\nprostredníctvom volených zástupcov – poslancov národnej rady. Podstatné (a dôvodom\nna opakované zdôrazňovanie tejto okolnosti) je, že v oboch prípadoch, resp. formách ide o výkon\nmoci ustanovenej (nie pôvodnej ustanovujúcej), teda o výkon moci už obmedzenej ústavnými\npravidlami (normami).\n145. Doménou zákonodarnej moci (či už vykonávanej prostredníctvom národnej rady alebo\nreferenda) je normotvorba, v zásade zameraná na reguláciu správania sa subjektov práva (adresátov\nprávnych noriem) vo všetkých abstraktne (určitou skutkovou podstatou) definovaných prípadoch\nrovnakého druhu a neurčitého počtu (generalita normotvorby). Aj keď sa pri nej nie je celkom\nmožné vyhnúť individualizujúco orientovaným obsahovým prvkom, právny predpis (normatívny\nprávny akt) nesmie zasahovať do výkonu ústavne generovanej právomoci orgánov verejnej moci,\nktorá je výlučne vyhradená individuálnym právnym aktom (typicky právomoc súdov).\n146. Potvrdenie ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku s iným štátom alebo o vystúpení\nz tohto zväzku referendom (čl. 93 ods. 1 ústavy) je špecifickým a oddelene upraveným prípadom,\nktorý zásadný charakter normatívneho rozhodovania v referende (ako rozhodovania zákonodarnou\nmocou) podľa čl. 93 ods. 2 ústavy nemení. K inému záveru nie je možné dospieť ani na základe\nvýluky z referenda pre určité otázky podľa čl. 93 ods. 3 ústavy. Platí teda, že deľba moci má svoje\ndiferencované vecné zameranie a tomu zodpovedajúcu inštitucionálnu štruktúru (reprezentovanú\npredovšetkým ústavnou úpravou jednotlivých sústav mocenských orgánov), ako aj osobitný spôsob\nvýkonu jednotlivých druhov moci z hľadiska (okrem iného) právnych aktov, ktoré na taký výkon\nslúžia.\n147. Nadväzujúc na predostreté závery, tak ako nie je možné právnym predpisom alebo referendom\nrozhodnúť konkrétnu vec, ktorá patrí do právomoci súdov podľa čl. 142 ods. 1 a 2 ústavy, nie je\ntakým spôsobom možné, priamo alebo sprostredkovane [ústavou nepredpokladaným skrátením už\nplynúceho volebného obdobia (všetkých) poslancov a s tým spojeným vyvolaním predčasných\nvolieb] rozhodnúť ani o nevyhnutnom faktickom dôsledku takého rozhodnutia – rozpustení\nNárodnej rady Slovenskej republiky (s ktorým ústava naopak počíta, avšak odlišným spôsobom).\nRozpustenie národnej rady je podľa platného a účinného znenia ústavy vyhradené len prezidentovi\nSlovenskej republiky ako priamo volenej hlave štátu a súčasti výkonnej moci, ktorý pri splnení\npodmienok čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy vydáva na tento účel individuálny ústavnoprávny akt.\n25\n\nJe pritom vzhľadom na účel ústavnej úpravy interpretačne zrejmé, že uplynutie volebného obdobia\nv zmysle čl. 81a písm. a) ústavy znamená uplynutie riadneho, pravidelného, ustanovením čl. 73\nods. 1 ústavy výlučne predpokladaného štvorročného volebného obdobia poslancov. Jeho\nmimoriadnym jednorazovým skrátením prostredníctvom rozhodnutia v referende teda nemožno\nobchádzať rozpustenie národnej rady, pokiaľ by ústava takú možnosť (normatívne, ako pravidlo\nvyužiteľné na základe jej úpravy) nepripustila.\n148. Inými slovami, ústavná koncepcia a kogentná úprava parlamentného volebného cyklu\nvychádza z jednotného štvorročného volebného obdobia poslancov národnej rady, ktoré v čl. 73\nods. 1 ústavy určuje samotná ústava. Prerušiť, resp. predčasne ukončiť (skrátiť) už plynúce volebné\nobdobie parlamentných poslancov však môže len prezident Slovenskej republiky (teda výkonná\nmoc) svojím individuálnym rozhodnutím, ak zistí, že v konkrétnom prípade bola naplnená niektorá\nz hypotéz uvedených v čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy (teda aplikačným použitím tohto ustanovenia).\nMandát poslanca môže okrem uplynutia volebného obdobia a rozpustenia národnej rady zaniknúť\naj individuálne, podľa čl. 81a písm. b), c), e) a f) ústavy.\n149. V najstručnejšom vyjadrení, podľa platnej a účinnej ústavnej úpravy sa volebné obdobie\nposlancov neskracuje, národná rada sa však s rovnakým účinkom rozpúšťa prezidentom, ak je na to\nústavou určený dôvod (parlamentne neakceptovaná vláda, neschopnosť národnej rady vykonávať\nsvoju pôsobnosť alebo jej zásadný konflikt s prezidentom).\n150. Volebné obdobie by bolo možné pro futuro skrátiť aj normatívne – zmenou ústavy, teda\nzákonodarnou mocou v oboch formách jej výkonu (napríklad skrátením zo štyroch na tri roky), a to\nzhodne pre všetky volebné obdobia (nie pre jednotlivý prípad), tak ako to zodpovedá princípu\npravidelného volebného obdobia podľa čl. 30 ods. 2 ústavy. Či by sa taká normatívna zmena týkala\naj už plynúceho volebného obdobia, je otázkou intertemporality (v systematike právneho predpisu\nvecou úpravy prechodných ustanovení), pri pozitívnej odpovedi na ktorú by sa do ústavnej úpravy\nzakomponoval retroaktívny prvok (teda prvok zásahu do statusu, už skôr vytvoreného za iných\nnormatívne nastavených podmienok).\n151. V nadväznosti na uvedené, ak nedôjde k rozpusteniu národnej rady alebo k zániku mandátu jej\nposlanca iným ústavou ustanoveným spôsobom, zvolení poslanci vykonávajú svoj mandát po celé\nsvoje volebné obdobie a zasadnutie národnej rady sa skončí až uplynutím (riadneho) volebného\nobdobia jej poslancov. Na základe čl. 81a ústavy [písm. d) a ostatných písmen jeho taxatívneho\nvýpočtu] a čl. 82 ods. 5 ústavy je teda potrebné vyvodiť záver, že mandát poslanca národnej rady\nústavne konformne nezaniká a zasadnutie národnej rady sa ústavne konformne nekončí ani\nrozhodnutím v referende (ktoré nie je štátnym orgánom, preto priamy konflikt s čl. 2 ods. 2 ústavy\nnie je prítomný), ale ani vyvolaním takého účinku osobitnou úpravou ústavného zákona\npre konkrétny prípad (v takom modelovom prípade, ktorý ústavný súd priamo neposudzuje, nesúlad\ns čl. 2 ods. 2 ústavy prítomný je). Ani v prípade referenda však nie je principiálne prípustné\nprekročiť hranicu právomoci pri výkone ustanovenej zákonodarnej moci (aj keď nie štátnym\norgánom), čo pre štátne orgány patriace do príslušných druhových mocenských sústav platí z dikcie\nčl. 2 ods. 2 ústavy priamo. Obsahová podstata čl. 2 ods. 2 ústavy (konanie len na základe\na v medziach ústavy a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) sa teda uplatní pri každom spôsobe výkonu\nustanovenej moci, ktorá je (ako bolo už opakovane uvedené) delená (nejde o kompetenčne\nneobmedzenú štátnu moc podľa čl. 2 ods. 1 ústavy). Naopak, v tomto prípade sa neuplatní čl. 2\n\n26\n\nods. 3 ústavy (zjednodušene princíp „čo nie je zakázané, je dovolené“), ktorý je pre občanov a iné\nsubjekty práva univerzálne dostupný, avšak nie v mocenskej („vrchnostenskej“) pozícii (pozri tiež\nbod 103 odôvodnenia).\n152. Rozhodovaním v referende o jednorazovom skrátení konkrétneho, už plynúceho volebného\nobdobia národnej rady by bol na základe týchto záverov založený nesúlad s čl. 1 ods. 1 v spojení\ns čl. 81a a čl. 82 ods. 5 ústavy, a to prekročením možnosti riešenia tam upravených otázok\nnad rámec taxatívneho výpočtu ústavodarcu. Dotknuté prípady, predpokladané označenými\nustanoveniami, sú zároveň výlučne ustanovenými výnimkami zo štvorročného volebného obdobia\npodľa čl. 73 ods. 1 ústavy, ktorý by bol v popísanom prípade porušený súčasne; ako už bolo\nuvedené, príčinná súvislosť s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy je, a to len formálne, prerušená výlučne\nokolnosťou, že referendum nie je štátnym orgánom.\n153. Z hľadiska ústavného nesúladu oba predpokladané postupy na skrátenie jednotlivého\nvolebného obdobia národnej rady (referendum, ústavný zákon) by znamenali porušenie princípu\ndeľby moci, obsahovo pokrytého čl. 1 ods. 1 ústavy [pre konflikt s výlučnou pôsobnosťou\nprezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy, ako aj pre rozhodovanie zákonodarnej moci\nindividuálnym právnym aktom].\n154. Znamená to, že otázka v referende, ktorá je zameraná na skrátenie aktuálne plynúceho\nvolebného obdobia národnej rady (teda posudzovaná referendová otázka) a na vyhlásenie volieb\nv časovom kontexte takého skrátenia nie je (z navrhovateľkou v petite jej návrhu označených\nustanovení) v súlade s čl. 1 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 aj s čl. 73 ods. 1, čl. 81a a čl. 82 ods. 5\nústavy. Ide o implicitné obmedzenie, nad rámec negatívneho vymedzenia predmetu referenda\nustanoveného v čl. 93 ods. 3 ústavy. Zároveň ide o nesúlad s ustanoveniami, ktoré v kontexte\nvzťahov medzi druhmi ustanovenej štátnej moci, jej inštitúciami a spôsobmi jej výkonu\npredstavujú súčasť materiálneho jadra ústavy. To platí aj v prieniku s obsahom základných\nprincípov demokratického a právneho štátu, a to v zmysle aktuálne platnej a účinnej ústavnej\núpravy (nie bez zásadnej možnosti jej korekcie, ako je uvedené už v bode 143 a v úvahe\nv nasledujúcom bode).\n155. V rozsahu odpovede na otázku, ktorá je predmetom tohto konania, je teda potrebné v priamej\nvecnej súvislosti doplniť, že princípom právneho štátu, resp. materiálnemu jadru ústavy v jeho\ninterpretačnom vyjadrení, by neodporovala podpora výkonu priamej demokracie výslovnou\nústavnou úpravou možnosti konať referendum o skrátení už plynúceho volebného obdobia\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky – išlo by o ďalšiu výslovnú výnimku z inak zásadnej\npovahy generality rozhodovania v referende (rozhodovania zákonodarnou mocou), zodpovedajúcu\naktuálne účinnému čl. 93 ods. 1 ústavy. Problém nesúladu predmetu referenda s ústavou spočíva\nv absencii takej explicitnej úpravy, ktorú nemožno nahradiť použitím čl. 93 ods. 2 ústavy cez\nprizmu rozhodovania o „inej“ dôležitej otázke verejného záujmu – taká interpretácia je v kontexte\npredchádzajúcich záverov nesprávna.\n156. Rovnako by z uvedených ústavnoprávnych hľadísk nebolo neprijateľné vo vzťahu k ad hoc\nrozhodnutiu zákonodarnej moci vykonávanej prostredníctvom národnej rady (teda jej uznesením)\nvyvolať skrátenie už plynúceho volebného obdobia jej poslancov (a sprostredkovane konanie\npredčasných volieb), ak by však bola najprv ústava doplnená [normatívne, v súlade s jej\nustanoveniami čl. 84 ods. 4 a čl. 86 písm. a)] tak, aby uvedenú možnosť pripustila (obdobný model\n27\n\nbol použitý pri úprave rušenia amnestií a vo vzťahu k predčasnému ukončeniu parlamentného\nvolebného obdobia je použitý v Českej republike).\n157. Najbližšie povahe zastupiteľskej demokracie a reprezentatívnemu mandátu poslancov národnej\nrady sa síce javí zachovanie aktuálneho stavu (čo je v absencii úpravy skrátenia už plynúceho\nvolebného obdobia parlamentných poslancov referendom aj štandardom členských štátov Európskej\núnie), bariéra materiálneho jadra ústavy však ústavodarcovi nebráni zmeniť súčasne platnú a účinnú\nústavnú úpravu, pokiaľ to bude na účel posilnenia demokracie považovať za potrebné alebo vhodné\n(najmä pre prípad ohrozenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu).\nIII.4. K súladu predmetu referenda s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 30 ods. 1 ústavy:\n158. Ústavný súd v už spomínanom rozhodnutí vo veci II. ÚS 153/2013 rozhodol, že občania\nv zásade nie sú nositeľmi subjektívneho práva na ústavou zaručenú dĺžku mandátu nimi zvolených\nposlancov národnej rady, resp. že ich právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy sa účasťou na voľbách\ndo národnej rady vyčerpáva (pozri bod 29 odôvodnenia daného rozhodnutia). V súlade s tým\nústavný súd uzatvára, že predmet referenda sa bezprostredne nedotýka čl. 30 ods. 1 ústavy.\n159. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje aj na argumentáciu navrhovateľky uvedenú v bode 21\nodôvodnenia tohto nálezu, t. j. že samotná ústava predpokladá za určitých okolností predčasné\nukončenie volebného obdobia národnej rady. K tejto argumentácii dodáva, že pravidelnosť volieb\nmá slúžiť na obnovovanie legitimity národnej rady, preto je zmyslom štvorročného volebného\nobdobia národnej rady podľa čl. 73 ods. 1 ústavy poslanecký mandát časovo obmedziť, nie\nzabezpečiť. Tieto argumenty podporujú už uvedený záver o neexistencii základného politického\npráva voličov, aby nimi zvolení poslanci národnej rady zastávali svoj mandát po celé ústavou\npredpísané volebné obdobie.\n160. Práve takto je potrebné chápať právne účinky volieb do národnej rady v zmysle rozhodnutia\nústavného súdu vo veci II. ÚS 48/97, t. j. že voľbami, resp. zvolením poslancov sa vyčerpáva\nzákladné právo voliť s tým, že zvolení poslanci budú svoj mandát zastávať najdlhšie po dobu\nštyroch rokov.\n161. Ústavný súd tiež nepovažuje za správnu úvahu navrhovateľky v tom zmysle, že realizáciou\nvolebného práva v predčasných voľbách na základe referenda by došlo k zásahu do už\nrealizovaného volebného práva v predchádzajúcich riadnych voľbách. V oboch voľbách by totiž\nišlo o výkon totožného práva.\n162. Ústavný súd konštatuje, že ani častou realizáciou volebného práva sa nemôže popierať jeho\npodstata, pokiaľ je toto právo všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním (čl. 30\nods. 3 ústavy).\n163. Inými slovami, ak by samotné predčasné voľby prebehli v súlade s ústavou, nebolo by možné\nkonštatovať, že ich realizáciou by došlo k zníženiu existujúceho štandardu práva voliť do národnej\nrady (pozri bod 39 rozhodnutia ústavného súdu vo veci PL. ÚS 24/2014).\n164. Podstatou protiústavnosti predmetu referenda je tak už konštatovaný rozpor s čl. 1 ods. 1\nústavy, nie s právom voliť do národnej rady. Ústavný súd preto považoval pochybnosti\nnavrhovateľky o súlade predmetu referenda s ústavou v tejto časti návrhu za nedôvodné.\n\n28\n\nIII.5. K súladu predmetu referenda s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy:\n165. Z bodov 21 a 22 odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že navrhovateľka ako dôvod možnej\nprotiústavnosti predmetu referenda uvádzala aj porušenie práva poslancov národnej rady\nna zastávanie ich funkcie, hoci v tejto súvislosti v návrhu na začatie konanie neuviedla ako\nreferenčnú normu čl. 30 ods. 4 ústavy.\n166. Z predmetného článku ústavy vyplýva právo občanov uchádzať sa o funkciu poslanca národnej\nrady a v prípade zvolenia aj túto funkciu zastávať (pozri napr. II. ÚS 153/2013, bod 32\nodôvodnenia). Ide teda o ochranu jednotlivca pred takými zásahmi, ktoré by ho v rozpore s ústavou\nzbavili možnosti vykonávať riadne získaný poslanecký mandát. Na rozdiel od čl. 30 ods. 1 ústavy\npreto predmet referenda má s čl. 30 ods. 4 ústavy bezprostredný súvis.\n167. Vzhľadom na tento bezprostredný súvis ústavný súd v súlade s čl. 125b, čl. 95 ods. 2 a čl. 93\nods. 3 ústavy musí rozhodnúť aj o tom, či predmet referenda neznižuje štandard ochrany\nzákladného politického práva vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 ústavy (aj tu pozri bod 39 rozhodnutia\nústavného súdu vo veci PL. ÚS 24/2014).\n168. Cieľom referenda je skrátenie ústavou zavedenej dĺžky volebného obdobia poslancov národnej\nrady, ktoré je v zmysle čl. 73 ods. 1 ústavy štvorročné. Predmet referenda by však v prípade jeho\núspechu tento cieľ napĺňal ústavne nedovoleným spôsobom, a to suspendovaním (prelomením)\nústavnej úpravy trvania volebného obdobia výlučne pre konkrétny prípad, teda v rozpore s čl. 1\nods. 1 ústavy (body 134, 135 a 152 odôvodnenia tohto nálezu). Zásahu do základného práva\ndotknutých poslancov národnej rady zastávať po zvolení verejnú volenú funkciu poslanca za\npodmienok ustanovených ústavou by preto v danom prípade chýbal ústavno-konformný právny\nzáklad.\n169. V dôsledku uvedených skutočností predmet referenda znižuje štandard ochrany základného\npolitického práva garantovaného čl. 30 ods. 4 ústavy, preto je zároveň v nesúlade s čl. 93 ods. 3\nústavy.\nIII.6. K súladu predmetu referenda s čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 2 a čl. 98 ods. 2 ústavy:\n170. Posudzovaný predmet referenda sa podľa názoru ústavného súdu nedostáva do nesúladu s čl. 2\nods. 1 ústavy, keďže princíp suverenity ľudu nepopiera. Absencia nesúladu s čl. 2 ods.1 ústavy\nvyplýva predovšetkým z bodov 139 a 140 odôvodnenia. Ústavný súd nevyslovil ani nesúlad\npredmetu referenda s čl. 2 ods. 2 ústavy, a to aj napriek konštatovaniu v bode 103 odôvodnenia,\nkeďže predmetné ustanovenie ústavy upravuje stricto sensu konanie štátnych orgánov (pozri tiež\nbod 152 odôvodnenia) a pre naplnenie účelu tohto konania postačuje vyslovenie nesúladu predmetu\nreferenda s čl. 1 ods. 1 ústavy a s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 1, 81a, čl. 82 ods. 5 a 93 ods. 3\nústavy.\n171. Ako už ústavný súd uviedol v bode 159 odôvodnenia tohto nálezu, vymedzenie volebného\nobdobia mandát poslancov národnej rady časovo obmedzuje, nie zabezpečuje, čoho prejavom je aj\nčl. 30 ods. 2 ústavy. V zmysle tohto článku sa totiž voľby majú konať v takých lehotách, aby\npravidelné volebné obdobia neboli prekročené. Uvedený ústavný článok teda počíta s tým, že voľby\ndo národnej rady sa môžu uskutočniť aj pred uplynutím štvorročného volebného obdobia\nuvedeného v čl. 73 ods. 1 ústavy, čo je však obmedzené iba na takú ústavou predpokladanú situáciu\n\n29\n\n(rozpustenie národnej rady). Prelomením čl. 30 ods. 2 ústavy by tak naopak bola situácia, ak by sa\nvoľby do národnej rady mali konať až po uplynutí pravidelného štvorročného volebného obdobia.\nVzhľadom na tieto skutočnosti predmet referenda nezasahuje do čl. 30 ods. 2 ústavy. Nie je tak\ndaný bezprostredný súvis medzi predmetom referenda a čl. 30 ods. 2 ústavy.\n172. Predmet referenda nemá priamy súvis ani s čl. 98 ods. 2 ústavy, pretože jeho obsahom je len\núprava spôsobu vyhlasovania výsledku referenda (pozri bod 82 odôvodnenia tohto nálezu).\nNámietka nesúladu predmetu referenda s označeným ustanovením ústavy sa neopiera o uchopiteľný\nústavnoprávny základ.\n173. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd nevyslovil nesúlad predmetu referenda\ns čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 2 a čl. 98 ods. 2 ústavy.\nIV.\nZávery\n174. V rámci rekapitulácie svojich záverov ústavný súd zdôrazňuje, že forma vlády v Slovenskej\nrepublike má charakter zastupiteľskej demokracie s prvkami demokracie priamej. V referende ide\no priamy výkon zákonodarnej moci občanmi, ktorý je rovnocenný s výkonom zákonodarnej moci\nprostredníctvom volených zástupcov v Národnej rade Slovenskej republiky.\n175. Platne prijatý výsledok referenda je priamo záväzný, má silu ústavného zákona a možno ho\nzmeniť len postupom podľa čl. 99 ods. 1 ústavy.\n176. Aj priamy výkon štátnej moci občanmi v referende musí v záujme zachovania právneho štátu\npodliehať obmedzeniam vyplývajúcim z ústavy, inak by nebolo možné účinne brániť slobodu\na dôstojnosť jednotlivcov pred zneužitím moci, čím by sa poprel zmysel a účel ústavy.\n177. Ochranou pred takými zmenami ústavy prijatými v referende, ktoré by mohli viesť k zmene\ncharakteru ústavného systému Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu, je\nexistencia materiálneho jadra ústavy tvoreného najdôležitejšími ústavnými hodnotami, medzi ktoré\npatria tak základné práva a slobody, ako aj princípy právneho štátu.\n178. Pri posudzovaní súladu predmetu referenda s ústavou preto ústavný súd skúma, či predmet\nreferenda materiálne jadro ústavy nenarúša s ústavnou intenzitou.\n179. Jedným z princípov právneho štátu je aj princíp všeobecnosti právnych noriem (generality\npráva), prostredníctvom ktorého sa chráni ústavná deľba moci a jeho dodržiavaním sa predchádza\nsvojvôli pri správe verejných vecí a rozhodovaní o slobode jednotlivcov.\n180. Sporný predmet referenda je v rozpore s princípom generality práva, pretože so silou\nústavného zákona by v jednom konkrétnom prípade obchádzal ústavou zakotvené pravidlá týkajúce\nsa tvorby a fungovania národnej rady ako ústavodarného a zákonodarného orgánu. Zároveň by\nporušil aj v súčasnej ústave zakotvený spôsob deľby štátnej moci.\n181. Došlo by tým k prelomeniu ústavy, avšak bez toho, aby to bolo v záujme riadneho chodu\nústavných orgánov. Pripustením konania referenda by síce došlo k úplnému naplneniu princípu\nzvrchovanosti ľudu ako pôvodného nositeľa štátnej moci, inak povedané k realizácii\ndemokratického princípu; na druhej strane by tým však došlo k úplnému popretiu princípu\nvšeobecnosti právnych noriem, ktorý je dôležitou súčasťou princípu právneho štátu.\n\n30\n\n182. Demokratický princíp a princíp právneho štátu sú podľa ústavy v zásade rovnocenné.\nRealizácia referenda by v danom prípade bez legitímneho dôvodu vyplývajúceho z ústavy princíp\nprávneho štátu poprela. Pripustenie možnosti prelomenia ústavy konaním sporného referenda by\numožnilo ďalšie podobné kroky, keď by sa výlučne v záujme realizácie princípu suverenity ľudu\núplne poprel princíp právneho štátu. Tým by sa otvorila cesta aj k nežiaducim zmenám ústavného\nsystému spochybňujúcim jeho základné hodnoty.\n183. Z aktuálneho stavu ústavnej úpravy rezultujú v rovine širšieho zovšeobecnenia tieto závery:\n183.1. Výsledkom výkonu ustanovenej, ústavou v piatej hlave definovanej zákonodarnej moci\n(ústavným zákonom, zákonom alebo rozhodnutím v referende) nie je možné pre konkrétny prípad\nzasahovať do výkonu ústavou založenej pôsobnosti orgánu verejnej moci, ktorá spočíva\nvo vydávaní individuálnych právnych aktov (rozhodovaní na základe právneho predpisu\npre konkrétny prípad). Taká zmena (odňatie rozhodovania dotknutému orgánu, zverenie\nrozhodovania inému orgánu alebo rozšírenie oprávnenia na rozhodovanie aj mimo doterajšieho\nsubjektu pôsobnosti) je pri rešpektovaní podstaty ústavou predpokladanej deľby moci možná len\nnormatívne, teda zmenou právneho predpisu a pre všetky prípady patriace do kategórie\npredpokladanej legislatívnou zmenou, ktoré nastanú v období po nadobudnutí jej účinnosti.\n183.2. Bez ustanovenia ústavy s povahou normatívnej úpravy oprávňujúcej na ďalej uvedený\npostup (ktoré nie je súčasťou jej platného a účinného znenia) nie je možné rozhodnutím v referende\nani osobitným ústavným zákonom zmeniť pre jednotlivý prípad ústavou kogentne ustanovené\na periodicky sa opakujúce funkčné obdobie orgánu verejnej moci alebo takým spôsobom ukončiť\njeho činnosť v aktuálnom personálnom obsadení, legálne viazanom na už plynúce funkčné obdobie.\nV.\nÚčinky nálezu\n184. Podľa § 108 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález ústavného súdu je právoplatný odo dňa jeho\nvyhlásenia v zbierke zákonov.\n185. Podľa čl. 125b ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že predmet\nreferenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady\nSlovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom,\nreferendum nemožno vyhlásiť.\n186. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská, ktoré\nsa týkajú výroku a odôvodnenia rozhodnutia, sudkyňa Jana Laššáková, sudca Miroslav Duriš\na sudca Peter Straka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2021\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n31", "vazby": {"registre": ["súlad predmetu referenda", "referendum-vyhlásenie", "súlad", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "deľba moci", "referendum-záväznosť výsledku", "občan-zákonodarca (normotvorca) viazaný ústavou", "referendum", "referendum-rovnocenná forma výkonu zákonodarnej (normotvornej) moci", "súlad", "materiálne jadro ústavy", "generalita právnych noriem", "referendum-účinky výsledku", "generalita práva", "referendum-právna sila výsledku"], "ustanovenia": ["čl. 125b ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18"}, {"guid": "ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 115/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500"}, {"guid": "ussr:7edfd88f-4600-4068-bc99-8b8cad0038e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/06 z 18. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-18", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7edfd88f-4600-4068-bc99-8b8cad0038e2"}, {"guid": "ussr:c18ee2d2-d366-4897-ae8f-2363c7454ebf", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/05 z 7. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18ee2d2-d366-4897-ae8f-2363c7454ebf"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:31377d5b-fe21-4223-a9a0-c6da17fe6d88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 36/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/00 z 22. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.2000.1"}, {"guid": "ussr:520299fb-4f73-4e8c-9267-595248bb15af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/00 z 22. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:38400ece-e7c7-407f-a3be-0cc74b04dd86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-21", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/95 z 2. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-02", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:41c0bc58-e449-4185-8110-643e0333da18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.636.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 636/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 636/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.636.2025.1"}, {"guid": "ussr:46cb22bb-5497-47ee-a48a-71164c6db9c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.4.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2025 z 12. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.4.2025.1"}, {"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:125424d2-edbb-431b-bd4b-507b2f1c5d1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2023 z 11. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:125424d2-edbb-431b-bd4b-507b2f1c5d1d"}, {"guid": "ussr:3231a935-de3d-430d-b636-0cbfde2c6e53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.2"}, {"guid": "ussr:79defd8e-0add-49a0-92cb-d21592951e68", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:79defd8e-0add-49a0-92cb-d21592951e68"}, {"guid": "ussr:7e140031-3bf2-4344-b093-e76c60beac64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.12.2022.1"}, {"guid": "ussr:5095027e-d577-4b99-9f5b-cd466809a711", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 21. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.1"}, {"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:7bb9f0bd-5c65-4517-ab0d-13e259b0a4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "f6500e26-2b9d-465b-9b40-e9807c35eb43:79d1bb5a-f040-455c-8063-7f5fde44c25a", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1423205628.2", "spisova_znacka": "27Cos/2/2023", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 27Cos/2/2023 z 10. 6. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1423205628.2"}]}