{"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. decembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 8/2021, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rastislav Kaššák", "sudca_id": 1092, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rastislav-kassak-1092", "datum_vydania": "2021-12-01", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2/text", "citacie_n": 63, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 8/2021-143\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca), Jany\nLaššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla\na Martina Vernarského o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 59b\nods. 1 v časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného\nzdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, ustanovenia § 59b ods. 2 v časti „tento predpis sa nevzťahuje\nna všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva\na regionálnym úradom verejného zdravotníctva“, ustanovení § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a ustanovenia\n§ 63l zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení čl. I zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej\nrepubliky a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,\nvýnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov za účasti vlády Slovenskej\nrepubliky ako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. marca 2021 doručený\nnávrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania\n\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 58 ods. 5 zákona\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení čl. I zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o ochrane\nverejného zdravia“ alebo „napadnutý zákon“ alebo „novela“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 11\nods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,\nvýnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon\no bezpečnosti štátu“), ako aj ustanovenia § 59b ods. 1 v časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5\nods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, ustanovenia\n§ 59b ods. 2 v časti „tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané\npodľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva“\na tiež ustanovení § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného zdravia\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2, čl. 123 a čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy a s čl. 11 ods. 1\nústavného zákona o bezpečnosti štátu.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 8/2021-73 z 26. mája 2021 návrh navrhovateľa v časti\nnamietaného nesúladu § 59b ods. 1 v časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)]\nalebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, ustanovenia § 59b ods. 2\nv časti „tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydané podľa odseku 1\núradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva“, ustanovení\n§ 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného zdravia prijal na ďalšie\nkonanie. Návrh navrhovateľa v časti namietaného nesúladu § 58 ods. 5 zákona o ochrane verejného\nzdravia (náhrada škody a ušlého zisku) ústavný súd odmietol, a to z dôvodu neprípustnosti návrhu\n(litispendencia; bod 24 uznesenia č. k. PL. ÚS 8/2021-73). Ústavný súd rovnakým uznesením\nnevyhovel návrhu navrhovateľa na pozastavenie účinnosti ním označených ustanovení. Navyše,\nz dôvodu, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zákonom\nč. 220/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane verejného zdravia, ktorý nadobudol\núčinnosť 15. mája 2021, zmenila napadnuté ustanovenie § 58 ods. 5, ústavný súd konanie vedené\npod sp. zn. PL. ÚS 27/2020 uznesením č. k. PL. ÚS 27/2020-108 z 30. júna 2021 zastavil.\nI.1. K namietanej neústavnosti § 59b zákona o ochrane verejného zdravia (vyhlasovanie\nvyhlášok na nariadenie opatrení vo Vestníku vlády Slovenskej republiky a ich súdny\nprieskum):\n3. V tejto časti návrhu navrhovateľ argumentuje predovšetkým k publikácii opatrení (vo forme\nvyhlášok) nariaďovaných Úradom verejného zdravotníctva (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“\nalebo „ÚVZ“) alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva (ďalej aj „regionálny úrad\nverejného zdravotníctva“ alebo „RÚVZ“) na predchádzanie ochoreniam alebo pri ohrození\nverejného zdravia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „Vestník vlády“). Tvrdí, že\nzákonodarca má nespochybniteľné právo prostredníctvom legislatívy upravovať vnútroštátny\nsystém právnych predpisov, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej normotvornej\nčinnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom ústavy, ktorá jediná definuje hierarchické\nusporiadanie právnych predpisov, ktoré platia na území Slovenskej republiky. Národná rada má\n2\n\npovinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ústavou tak, aby nevznikali paralelné publikačné nástroje\na štruktúry právnych predpisov.\n4. Ustanovením, z ktorého možno vyvodiť právnu silu jednotlivých právnych prepisov a ich\nhierarchickú štruktúru, je čl. 125 ústavy. Jedným zo stabilných pilierov právneho poriadku\nSlovenskej republiky bol od jej vzniku zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z.\no Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý bol od 1. januára 2016\nnahradený zákonom č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon\nč. 400/2015 Z. z.“ alebo „zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov“).\n5. V zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. upravuje tento zákon základné pravidlá tvorby\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými sú Ústava Slovenskej republiky, ústavné\nzákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky a opatrenia ministerstiev,\nostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky\nSlovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej aj „Zbierka\nzákonov“).\n6. Podľa § 12 zákona č. 400/2015 Z. z. je Zbierka zákonov štátnym publikačným nástrojom\nSlovenskej republiky. V zbierke zákonov sa uverejnením vyhlasujú a) právne predpisy, b) iné\nprávne akty podľa § 13 a c) akty medzinárodného práva podľa § 20.\n7. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že na prvý pohľad sa môže zdať, že prijatím ustanovenia § 59b\nnapadnutého zákona zákonodarca nijak nepochybil, pretože len zaviedol nový inštitút všeobecne\nzáväzného právneho predpisu v oblasti ochrany verejného zdravia, t. j. zvolil spôsob publikácie,\nktorý dovtedy zákonodarca aplikoval iba na úpravu partikulárnych právnych vzťahov. Vzhľadom na\nto, že zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a zákon o ochrane verejného zdravia\nmajú rovnakú právnu silu, zdá sa, že medzi nimi vzniknutý rozpor nemôže viesť k ohrozeniu\nústavných hodnôt. Opak je však pravdou. Zákon č. 400/2015 Z. z. je spolu s ústavou základným,\nrámcovým zákonom upravujúcim existenciu, hierarchiu i postup prijímania právnych predpisov.\nJe predĺženou rukou ústavy, okrem iného aj čl. 120, čl. 123 a čl. 125 ústavy. Práve aplikácia zákona\nč. 400/2015 Z. z. v spojení s čl. 125 ústavy tvorí pomyselnú pyramídu právnych predpisov\nvyjadrujúcu hierarchiu právnych noriem.\n8. K zásadným judikátom ústavného súdu, čo sa týka čl. 123 ústavy, patrí podľa navrhovateľa nález\nsp. zn. PL. ÚS 11/04, podľa ktorého všeobecne záväzné normatívne akty ministerstiev a iných\norgánov štátnej správy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanovuje zákon na vyhlasovanie právnych\npredpisov, t. j. v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\n9. Navrhovateľ ďalej cituje pasáž z nálezu sp. zn. PL. ÚS 8/94, podľa ktorého „zákon nemôže\nsplnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze\nzákladných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu\nzachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. Ústavný súd\nkonštatuje, že splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu,\nktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je\nústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto\nsplnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou.“.\n\n3\n\n10. Navrhovateľ zdôraznil, že súlad s ústavou nemôže byť len zdanlivý. Pri samotnej tvorbe\nprávnych predpisov nemá ísť len o formálne naplnenie požiadaviek ústavy a právneho štátu.\nSamotný výsledok legislatívneho procesu sa nielen musí javiť, ale musí reálne aj byť pretavením\nprincípov právneho štátu do podústavnej právnej normy. Z uvedeného dôvodu ustanovenie § 59b\nnapadnutého zákona sa javí ako nesúladné s ústavou.\n11. Navrhovateľ ďalej odkazuje na právnu teóriu. Formálne perfektným právnym predpisom je\nvýsledok výkonu normotvornej pôsobnosti orgánu tvorby práva, ktorý je (i) označený spôsobom,\nktorý zodpovedá nomenklatúre prameňov práva, (ii) prijatý v súlade s pravidlami, ktoré sa na\nspôsob jeho prijímania vzťahujú, vrátane súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily, (iii)\nprijatý orgánom verejnej moci, ktorý má podľa ústavy a/alebo zákona právomoc takýto predpis\nvydať, (iv) podpísaný predstaviteľom alebo predstaviteľmi vopred určených orgánov verejnej moci\na (v) príslušným spôsobom publikovaný (Procházka, R., Káčer, M. Teória práva. 1. vydanie.\nBratislava : C.H. Beck, 2013. s. 153). Edícia právneho predpisu je druhou fázou promulgačnej etapy\nlegislatívneho procesu, ktorej obsahom je naplnenie práva na prístup k právu ako súčasti princípu\nprávnej istoty obsiahnutej v kontexte právneho štátu (Svák et al. Teória a prax legislatívy.\n3. rozšírené vydanie. Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 197). Publikácia je nevyhnutnou podmienkou\nplatnosti z doktrinálnych aj praktických dôvodov. Od adresáta práva nemožno požadovať plnenie\npovinností, o ktorých nemá (pozn. reálnu) možnosť sa dozvedieť, pretože neistota jednotlivca,\npokiaľ ide o to, čo od neho štát požaduje, je jedným z typických znakov totalitného režimu a činí\ntakého jednotlivca bezmocným voči svojvôli štátnych orgánov (Procházka, R., Káčer, M. Teória\npráva. 1. vydanie. Bratislava : C.H. Beck, 2013. s. 155).\n12. Civilizácia založená na riešení sporov prostredníctvom práva vylučuje svojvôľu a chaos. Právny\nporiadok v právnom štáte sa spája s princípmi, podmienkami a požiadavkami, ktoré sa musia\ndodržať, aby si právny poriadok zachoval svoju spôsobilosť umožniť pokojné riešenie právnych\nvzťahov pomocou vopred určených a vopred známych pravidiel. Prijatím ustanovenia § 59b zákona\no ochrane verejného zdravia sa vytvára dvojkoľajný právny poriadok, v ktorom existujú dva druhy\nprameňov práva: a) pramene práva, ktoré sa zverejňujú v Zbierke zákonov po splnení podmienok\nurčených zákonom č. 400/2015 Z. z., b) pramene práva (vyhlášky úradu verejného zdravotníctva\na vyhlášky regionálneho úradu verejného zdravotníctva), ktoré sa neuverejňujú v Zbierke zákonov,\nale uverejňujú sa vo Vestníku vlády.\n13. Podľa navrhovateľa zákonodarca neočakávane a bez bližšieho odôvodnenia pristúpil (zrejme\nv legislatívnej núdzi, ktorú mohlo ovplyvniť i upozornenie prokurátora pod č. k.\nVI/3 Gd 174/20/1000-16 z 22. septembra 2020) k právnej úprave, na základe ktorej vznikli\n„paralelné štruktúry právneho poriadku“. Adresáti právnych noriem si odo dňa prijatia ustanovenia\n§ 59b napadnutého zákona už nemôžu byť istí, že všetky všeobecne záväzné právne normy, ktoré\ntvoria legálny rámec spoločenských vzťahov na území Slovenskej republiky, nájdu v Zbierke\nzákonov. Naopak, od tohto momentu si môžu byť istí, že ich nenájdu. Ak totiž pristúpi zákonodarca\nk tomu, že bude vytvárať samostatné systémy právnych predpisov, ktoré nebude publikovať\nv Zbierke zákonov, nastane legislatívny chaos. Legitímnou sa navrhovateľovi javí otázka: Ak by\nbol status quo v súlade s ústavou, čo bráni zákonodarcovi, aby začal prijímať zákony, v ktorých\nbude individuálne splnomocňovať jednotlivé orgány štátnej správy na prijímanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktoré nebudú publikované v Zbierke zákonov? V podstate nič\nneurčuje, že budú musieť byť všetky publikované vo Vestníku vlády. Hypoteticky možno\n4\n\npredpokladať, že ak akceptujeme existenciu dvoch paralelných štruktúr právnych predpisov, nič\nnebráni tomu, aby boli tri a viac.\n14. Vestník vlády až do prijatia zákona č. 286/2020 Z. z. obsahoval prevažne vyhlášky miestnych\norgánov verejnej správy veľmi špecifického charakteru týkajúceho sa (napriek ich všeobecnej\nzáväznosti) relatívne malého okruhu subjektov. Už aj historicky v zmysle čl. V zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 295/1992 Zb. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a v štátnej správe\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 295/1992 Zb.“) sa vo Vestníku vlády zverejňovali\noznámenia o vydaní všeobecne záväzných právnych predpisov miestnej štátnej správy, nie iných\nsubjektov verejného práva. V tomto smere pokračuje aj zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii\nmiestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 180/2013 Z. z.“), ktorý v § 5 určuje, že všeobecne záväzné právne predpisy\nmiestnych orgánov štátnej správy sa označujú názvom vyhláška a uverejňujú sa vo Vestníku vlády.\n15. Pri hľadaní obsahu Vestníka vlády musí aj právnik (tzn. adresát právnej normy, ktorý je právne\nvzdelaný a ktorý sa orientuje v informačných právnych systémoch) prácne vyhľadať sekciu „vestník\nvlády“ na webstránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)\na pátrať po tom, či právne vzťahy, ktoré sú jeho každodennou realitou, neboli náhodou zmenené\nvyhláškou uverejnenou vo Vestníku vlády. O dostupnosti adresátom všeobecne záväzných\nnariadení, ktoré sú publikované vo Vestníku vlády, možno vysloviť vážne pochybnosti. Len ako\nobiter dictum možno dodať, či je vhodné súbor všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku\nverejného zdravia hľadať práve na stránke ministerstva vnútra.\n16. S potrebou právnej istoty súvisia aj praktické dôvody, pre ktoré je publikácia podmienkou sine\nqua non platnosti práva. Jednotný spôsob vyhlasovania totiž redukuje priestor na spor, či to alebo\nono pravidlo je alebo nie je súčasťou platného práva. V demokratickom právnom štáte vyhlásenie\npravidla v predpísanej podobe predstavuje neodstrániteľnú podmienku jeho platnosti a zároveň\nnevyhnutný predpoklad uplatnenia starej rímskej maximy „neznalosť zákona neospravedlňuje“.\n17. Z obdobných dôvodov sa k ustanoveniu § 59b napadnutého zákona kriticky vyjadruje aj\nodborná verejnosť (Dobrovičová, G. Tvorba práva Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva; Dobrovičová, G. Niekoľko poznámok\nk opatreniam Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Prístupné na:\n˂www.comeniusblog.flaw.uniba.sk>). Podľa jej názoru nemožno právne predpisy s celoštátnou\npôsobnosťou uverejňovať v publikačnom nástroji miestnej štátnej správy, a to procesným postupom\npodľa zákona č. 180/2013 Z. z. Výsledkom je, že vyhlásenie vyhlášok Úradu verejného\nzdravotníctva vo Vestníku vlády nemožno považovať za publikáciu vo formálnom zmysle. Práve\nformálna publikácia úzko súvisí správnymi účinkami právneho predpisu, t. j. s ich platnosťou\na účinnosťou. Vyhlásenie právneho predpisu je podmienkou platnosti právneho predpisu a len\nplatný právny predpis môže nadobudnúť účinnosť.\n18. Neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy je princíp\nprávnej istoty. Jednou z nevyhnutných súčasti obsahu princípu právneho štátu je požiadavka\nprávnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti,\ntrvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom\n(publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci\n\n5\n\n(právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem\n(PL. ÚS 15/98).\n19. Vestník vlády v čiastke č. 4/2014 z 1. apríla 2014 upravuje zásady vydávania Vestníka vlády\nSlovenskej republiky (ďalej len „zásady”). Podľa základných ustanovení obsiahnutých v čl. 1 sa\nvo Vestníku vlády uverejňujú a) vyhlášky okresných úradov a iných miestnych orgánov štátnej\nsprávy, b) oznámenia o vydaní smerníc a iných vnútorných predpisov (ďalej len „smernica“),\nktorými ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy riadia a kontrolujú výkon štátnej\nsprávy uskutočňovaný okresnými úradmi, inými miestnymi orgánmi štátnej správy, vyššími\núzemnými celkami a obcami, c) ďalšie oznámenia a iné opatrenia, ak tak ustanovuje všeobecne\nzáväzný právny predpis.\n20. Z uvedených zásad podľa navrhovateľa jasne vyplýva, že zákonodarca nemal pôvodne\nv úmysle, aby tento súbor právnych noriem nižšej právnej sily obsahoval aj všeobecne záväzné\nprávne predpisy, ktoré budú upravovať základné oblasti života spoločnosti. Vstup do lesa, príp.\notvorenie novej jaskyne je určite dôležité regulovať, avšak dopad tohto typu právnych predpisov\nnemožno porovnávať so závažnosťou všeobecne záväzných pravidiel na úseku verejného zdravia,\na najmä nie v situácii už rok prebiehajúcej pandémie COVID-19 v čase, keď sa orgány verejného\nzdravotníctva chtiac-nechtiac stali dôležitým subjektom, ktorý reguluje dennú rutinu každého\njednotlivca.\n21. Zákonodarca bez zjavného dôvodu skomplikoval už tak dosť neprehľadný právny poriadok.\nPrehľadnosť informačných právnych systémov bola predmetom viacerých odborných článkov.\nViacerí právnici upozorňujú na to, že v dôsledku „labyrintóznej“ povahy právneho systému\nskutočným prameňom práva v jeho fyzickom zmysle prestávajú byť jednotlivé čiastky zbierky, ale\nelektronické systémy právnych informácií, ktoré pre každého praktika predstavujú primárny\nreferenčný zdroj so všetkými paradoxmi, ktoré to občas prináša (Bobek, M. Publikace obecně\nzávazných právních předpisů v historickém a srovnávacím pohledu, část I – pohled historický.\nJurisprudence, 2007, 16(1), s. 13 – 21). Od adresátov práva sa vyžaduje znalosť jeho povinnosti\nokamihom formálnej publikácie. Ľudia však pravidlám majú nielen podliehať, ale sa\nv demokratickom štáte považujú za ich zdroj, ak im nedokážu rozumieť, nevedia sa s nimi stotožniť\n(Procházka, R., Káčer, M. Teória práva, I. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013. s. 157).\n22. Aj napriek tomu, že účelom požiadavky právnej istoty nie je nastolenie nemennosti práva\n(PL. ÚS 11/2008), sama okolnosť, že princíp právnej istoty nevylučuje zmenu právnej úpravy, však\nneznamená, že platné právo možno kedykoľvek a akokoľvek nahrádzať novou právnou úpravou.\nZmena platného práva je prípustná, pokiaľ nie je svojvoľná a spája sa s akceptovateľnými príčinami\nna jej zmenu. V tomto prípade je však podmienkou riadne odôvodnenie potreby zmien. V tomto\nkonkrétnom prípade však zákonodarca neuviedol dostatočné príčiny či dôvody, ktoré ho viedli\nk takej zásadnej zmene v oblasti fungovania štátu, akou je zmena štruktúry a publikácie právnych\npredpisov. Ani v procese prijímania namietaného ustanovenia riadne nevysvetlil, prečo majú právne\nvzťahy podliehať dvom paralelným právnym režimom, pričom jeden bude založený zákonom\no tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a druhý zákon o ochrane verejného zdravia.\n23. Dôvodová správa sa z tohto hľadiska javí byť nedostatočná a zahmlievajúca. Sám zákonodarca\nsi pri prijímaní namietaného ustanovenia uvedomoval, že uvedené pramene práva nebudú\ndostatočne publikované, ak budú zverejňované iba vo Vestníku vlády. Preto prikročil k tomu, že\n6\n\nmajú byť uverejňované aj inak (na úradných tabuliach obcí, v celoštátnych oznamovacích\nprostriedkoch, v miestnych rozhlasoch alebo na webových sídlach), čo je však nedostatočné. Táto\npublikácia ani nijako nesúvisí so vznikom právnych účinkov právneho predpisu, má len výlučne\ninformatívny, subsidiárny účel.\n24. Ak zákonodarca svoj úmysel, pre ktorý rozdeľuje systém prameňov práva, neodhalil, možno\ntušiť dve možné príčiny. Buď žiaden úmysel nemal, alebo príčinu nechcel odhaliť. V prvom prípade\nide o jasné porušenie právnej istoty a stability právneho poriadku, v druhom prípade možno tušiť\ndubióznosť zmeny systému prameňov práva.\n25. V podmienkach právneho štátu je nemysliteľné, aby akýkoľvek akt orgánu verejnej moci, ktorý\nzasahuje do základných práv a povinností, nebol racionálne a presvedčivo odôvodnený. Bez toho,\naby bolo možné taký zásadný právny predpis, ktorý platí erga omnes a zasahuje do práv\na povinností, nájsť v Zbierke zákonov, nie je možné hovoriť o transparentnosti a predvídateľnosti\nprávneho poriadku.\n26. Navrhovateľ preto uzavrel, že ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia\nv časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného\nzdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, ustanovenie § 59b ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia\nv časti „tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku\n1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva“, ako aj\nustanovenie § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 zákona o ochrane verejného zdravia sú podľa jeho názoru\nv rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2, čl. 123 a čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy\na s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.\nI.2. K namietanej neústavnosti § 63l zákona o ochrane verejného zdravia (prechodné\nustanovenie a retroaktivita):\n27. Vo vzťahu k označenému prechodnému ustanoveniu zákona o ochrane verejného zdravia\nnavrhovateľ poukazoval na to, že pri vydávaní právnych predpisov nemožno využiť inštitút\nratihabície. Materiálny právny štát vylučuje, aby sa neprávo inkorporovalo do právneho poriadku\ntým, že ho zákonodarca nepriamo recipuje len s poukazom na jeho existenciu. Označené\nustanovenie, podľa ktorého sa má na opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych\núradov verejného zdravotníctva vydané v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 podľa § 12\nalebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia do nadobudnutia účinnosti zákona\nč. 286/2020 Z. z. nahliadať ako na súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky, uvedené\nprincípy podľa navrhovateľa porušuje. Dodatočná legalizácia nezákonných právnych aktov je\nprotiústavná, pretože z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak sa, aj keď len na relatívne krátky čas,\nstali opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva\nvydané bez zákonného zmocnenia prameňom práva, ide podľa navrhovateľa o prípad priamej\nretroaktivity nezlučiteľný s princípmi právneho štátu. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že nemožno\nprehliadnuť skutočnosť, že týmto ustanovením sa výrazne sťažilo uplatnenie práv fyzických osôb\na právnických osôb pred správnym súdom. Ak do účinnosti napadnutej právnej úpravy boli osoby\ndotknuté opatrením úradu verejného zdravotníctva vydaným na prechádzanie chorobám a pri\nohrození verejného zdravia oprávnené napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, po\nnadobudnutí jej účinnosti stratili správne súdy svoje oprávnenie preskúmať akékoľvek opatrenie\n7\n\núradu verejného zdravotníctva vydané pred 15. októbrom 2020. Ustanovenie § 63l napadnutého\nzákona tak retroaktívne eliminovalo vysoký štandard ochrany základných práv poskytovaný\nprieskumom v správnom súdnictve. Spätné odňatie práva na prístup k súdu nasvedčuje nesúladu\nustanovenia § 631 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 2 ústavy.\n28. Navrhovateľ preto tvrdí, že § 63l zákona o ochrane verejného zdravia je podľa jeho názoru\nv rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2, čl. 123 a čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy\na s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n29. Národná rada vo svojom stanovisku navrhla, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.\nNárodná rada ako účastník konania v zmysle § 76 zákona o ústavnom súde v stanovisku súčasne\nuviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n30. Vo vzťahu k namietanému nesúladu § 59b zákona o ochrane verejného zdravia s referenčnými\nnormami ústavy a ústavného zákona o bezpečnosti štátu národná rada poukázala na rozhodnutie\nústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS 249/2021), ktorým ústavný súd konštatoval, že úrad verejného\nzdravotníctva je orgánom štátnej správy s právomocou vydávať všeobecne záväzné právne predpisy\nv zmysle čl. 123 ústavy. Dodala, že úrad verejného zdravotníctva bol oprávnený nariaďovať\nopatrenia na predchádzanie ochoreniam verejného zdravia aj pred novelou zákona o ochrane\nverejného zdravia prijatou vo forme zákona č. 286/2020 Z. z. V rámci tejto časti stanoviska\nodkázala aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu a predovšetkým zdôraznila, že neexistuje také\njeho rozhodnutie, ktoré by určovalo, že vyhlasovanie právnych predpisov inak než v Zbierke\nzákonov je protiústavné. Poukázala na všeobecne záväzné nariadenia územnej samosprávy, ktoré sa\nrovnako nezverejňujú v Zbierke zákonov.\n31. Vo vzťahu k namietanej neústavnosti § 63l zákona o ochrane verejného zdravia národná rada\npoukázala na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie bolo „skonzumované“ najneskôr 30. októbra\n2020, keďže v tento deň stratili všetky opatrenia úradu verejného zdravotníctva vydané v súvislosti\nso šírením ochorenia COVID-19 platnosť aj účinnosť. Zdôraznila, že prechodné ustanovenia sú\nneoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a že ich funkciou je zabezpečiť plynulý\nprechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového\nprávneho režimu a eliminovať tak prípadné právne vákuum navodzujúce právnu neistotu, ktorá by\nbola v rozpore s požiadavkou vyplývajúcou aj z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ďalej vysvetlila podstatu zákazu\nretroaktivity a následne sa vyjadrila aj ku skutočnosti namietanej navrhovateľom, a to že napadnuté\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia predstavujú neprípustnú formu ratihabície.\nPredmetná časť stanoviska je uzatvorená odkazom na rozhodnutie ústavného súdu (sp. zn.\nIV. ÚS 459/2021), ktorým ústavný súd konštatoval hybridný charakter opatrení úradu verejného\nzdravotníctva vydávaných pred prijatím zákona č. 286/2020 Z. z. V nadväznosti na uvedené sa\n\n8\n\nv stanovisku konštatuje, že ústavný súd dosiaľ nikdy nevyslovil, že opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva alebo jeho vyhlášky sú nezákonné alebo protiústavné.\nII.2. Stanovisko vlády:\n32. Vláda, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nspravodlivosti“), ako vedľajší účastník konania v zmysle § 76 zákona o ústavnom súde vo svojom\nstanovisku navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel. Zdôraznila, že zákon o ochrane verejného\nzdravia, ktorého niektoré ustanovenia sú predmetom konania, predstavuje naplnenie pozitívneho\nzáväzku štátu (aj) legislatívnou cestou chrániť životy a zdravie obyvateľov vyplývajúceho nielen\nz dikcie ústavy, ale aj z judikatúry ústavného súdu. Formulovala presvedčenie, že napadnuté\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia spĺňajú všetky atribúty ústavne súladnej právnej\nnormy.\n33. Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, sa vo svojom stanovisku osobitne vyjadrila\nk jednotlivým ustanoveniam zákona o ochrane verejného zdravia napadnutým navrhovateľom.\n34. Vo vzťahu k ustanoveniu § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia a vo vzťahu\nk právomoci úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vláda\nuviedla, že samotný ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uznal, že úrad verejného\nzdravotníctva možno na účely konania o súlade právnych predpisov považovať za ústredný orgán\nštátnej správy v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy (s odkazom najmä na uznesenie č. k.\nPL. ÚS 10/2021 z 13. júla 2021) nadaný normotvornou právomocou. Dodala, že názor\nprezentovaný navrhovateľom, podľa ktorého úrad verejného zdravotníctva nemožno považovať za\nústredný orgán štátnej správy ani za miestny orgán štátnej správy v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. b),\nresp. d) ústavy, je neopodstatnený, nedôvodný a aj prekonaný judikatúrou ústavného súdu.\n35. Vo vzťahu k ustanoveniam § 59b ods. 2 až 6 zákona o ochrane verejného zdravia a vo vzťahu\nk spôsobu vyhlasovania vyhlášok úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného\nzdravotníctva vo Vestníku vlády vláda uviedla, že ani tieto ustanovenia nepovažuje za rozporné\ns ústavou, a to ani s princípom právneho štátu. Zdôraznila, že ústava poskytuje zákonodarcovi\npomerne široký priestor na určenie jedného, ale aj viacerých publikačných nástrojov a že Vestník\nvlády podľa presvedčenia vlády samotnej spĺňa požiadavky na dostupnosť právnych predpisov,\nnajmä vzhľadom na to, že je zriadený zákonom, je dlhodobo využívaný, je všeobecne dostupný a je\nprehľadný. Stanovisko v tejto časti taktiež upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v súčasnosti\nmožno hovoriť podľa názoru vlády dokonca o akejsi štvorkoľajnosti publikačných nástrojov, keďže\nosobitným spôsobom sú publikované právne záväzné akty Európskej únie (Úradný vestník\nEurópskej únie) i všeobecne záväzné nariadenia územnej samosprávy (vyvesenie na príslušnej\núradnej tabuli).\n36. Vo vzťahu k ustanoveniu § 63l zákona o ochrane verejného zdravia vláda dodala, že v prípade\ntohto ustanovenia nejde o ratihabíciu, ale o štandardný legislatívny nástroj preklenutia obdobia\nod nadobudnutia účinnosti nových právnych aktov vydaných na základe novej splnomocňujúcej\nprávnej úpravy tak, aby nezostalo v tomto období právne vákuum po starých aktoch vydaných\npodľa predchádzajúcej úpravy. Dodala, že napadnuté ustanovenie sa v súčasnosti neaplikuje a je\nobsolétne, keďže jeho normatívny význam sa vyprázdnil už 15 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti.\n\n9\n\n37. Napokon, vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vláda uviedla, že názor\nnavrhovateľa nie je v súlade s judikatúrou ústavného súdu týkajúcou sa konania podľa čl. 129 ods. 6\nústavy, v rámci ktorej mal ústavný súd jasne interpretovať to, čo považuje za rozhodnutie\no obmedzení základných práv a slobôd nadväzujúce na vyhlásenie núdzového stavu (nálezy sp. zn.\nPL. ÚS 22/2020 a sp. zn. PL. ÚS 2/2021), ktoré majú byť relevantné aj pre znenie čl. 11 ods. 1\nústavného zákona o bezpečnosti štátu. K namietanému rozporu s ústavným zákonom o bezpečnosti\nštátu je dodané aj konštatovanie, že napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia\nnelimitujú normotvorbu orgánov verejného zdravotníctva len na obdobie vyhláseného núdzového\nstavu.\nII.3. Stanovisko úradu verejného zdravotníctva\n38. Úrad verejného zdravotníctva tvrdí, že čl. 123 ústavy, na ktorý navrhovateľ poukazuje,\nnestanovuje, že by vyhlášky úradu verejného zdravotníctva nemohli byť uverejňované v inom\npublikačnom nástroji, ako je Zbierka zákonov (žiadny právny predpis v právnom poriadku\nSlovenskej republiky takúto podmienku nestanovuje). Nestanovuje ani to, že by zákon nesmel\nsplnomocniť úrad verejného zdravotníctva na vydávanie normatívnych právnych aktov.\n39. Úrad verejného zdravotníctva sa domnieva, že zákonodarca spôsob uverejňovania vyhlášok\nvyvodil zo systematickej a z právne logickej úvahy. Úrad verejného zdravotníctva sa v zmysle § 21\nzákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov (a contrario) neradí k ústredným orgánom štátnej správy. Nemožno však\nsúhlasiť s navrhovateľom, ktorý vylučuje úrad verejného zdravotníctva z kategorizácie ako miestny\norgán štátnej správy len na základe toho, že nie je uvedený v zákone č. 180/2013 Z. z. V tomto\nzákone nie sú uvedené viaceré orgány miestnej štátnej správy (uvedené v ňom sú iba okresné\núrady), aj keď za orgány miestnej štátnej správy ich možno nepochybne považovať (napr. samotné\nRÚVZ). V zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia nariaďuje\núrad verejného zdravotníctva opatrenia podľa § 12 zákona o ochrane verejného zdravia a opatrenia\npodľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, ak ich treba vykonať v rozsahu\npresahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Z uvedeného\nvyplýva, že ak úrad verejného zdravotníctva nie je ústredným orgánom štátnej správy, a preto sa\nmôže v zmysle pozitívno-právneho chápania (dôsledkom výslovného znenia čl. 122 ústavy je, že\nkaždý orgán štátnej správy sa musí považovať buď za ústredný, alebo za miestny) radiť medzi\nmiestne orgány štátnej správy s pôsobnosťou, ktorá „ožíva“ pri potrebe prekročenia územnej\npôsobnosti RÚVZ. Nemusí pritom nutne vždy ísť o územie celej Slovenskej republiky. Postačí, ak\nepidemiologická situácia prekročí územné obvody dvoch RÚVZ.\n40. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z. z. ustanovuje, že všeobecne záväzné právne\npredpisy miestnych orgánov štátnej správy sa označujú názvom vyhláška. Z ustanovenia § 5 ods. 2\nzákona č. 180/2013 Z. z. vyplýva, že sa takéto vyhlášky uverejňujú vo Vestníku vlády. Na tomto\nzáklade sa možno domnievať, že zákonodarca si pre vyhlášky ÚVZ nevolil žiaden nový či\nneobvyklý spôsob publikácie, ale v záujme zachovania jednotnosti právneho poriadku zotrval pri\npublikačnom nástroji určenom pre miestne orgány štátnej správy.\n41. Navyše, generálny prokurátor svoje argumenty smeroval iba na spôsob uverejňovania vyhlášok\núradu verejného zdravotníctva a nijako sa nevysporiadal so skutočnosťou, prečo by sa vo Vestníku\n10\n\nvlády nemali uverejňovať vyhlášky RÚVZ. Je nelogické akceptovať možnosť uverejnenia vyhlášok\nokresných úradov vo Vestníku vlády a zároveň neakceptovať uverejňovanie vyhlášok RÚVZ\nvo Vestníku vlády.\n42. Podľa ÚVZ je pravdou, že Vestník vlády aktuálne obsahuje najmä vyhlášky úradu verejného\nzdravotníctva a RÚVZ. Táto skutočnosť však nijako neprispieva k chaotickosti právneho poriadku.\nPráve naopak, tzv. pandemická normotvorba je koncentrovaná v tomto publikačnom nástroji\na „nezahlcuje“ (vzhľadom na jej dynamiku) Zbierku zákonov Slovenskej republiky, čo by\nprispievalo k jej neprehľadnosti a spôsobovalo skôr oslabovanie právnej istoty. Vo vzťahu\nk navrhovateľom uvádzanej prácnosti vyhľadávania právnych aktov úradu verejného zdravotníctva\na RÚVZ úrad verejného zdravotníctva uvádza, že rovnako časovo a technicky náročné by bolo tieto\nnormy vyhľadávať na stránke <slov-lex.sk>, ktorá je elektronickou Zbierkou zákonov Slovenskej\nrepubliky. Vyhľadávanie vo Vestníku vlády je porovnateľne náročné ako vyhľadávanie na stránke\n<slov-lex.sk>.\n43. Úrad verejného zdravotníctva sa ďalej vyjadril k názoru navrhovateľa, že medzi zákonom\no tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a zákonom o ochrane verejného zdravia je určitý\naplikačný rozpor. Favorizáciu zákona o Zbierke zákonov pritom odôvodňuje tým, že ide\no „predĺženú ruku ústavy“. K tomu uvádza, že vzhľadom na to, že ide o právne predpisy rovnakej\nprávnej sily, ak by mal medzi nimi existovať rozpor, v zmysle teórie práva by bolo nutné na jeho\nvyriešenie aplikovať zvyšné dva princípy na určenie prednosti, a to „lex posterior derogat legi\npriori“ a „lex specialis derogat legi generali“. Vzhľadom na to, že zákon o ochrane verejného\nzdravia (jeho novela č. 286/2020 Z. z.) je časovo neskorší predpis, ako aj vzhľadom na to, že\nz hľadiska generality (špeciality) je zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov\nvšeobecným predpisom pre vydávanie normatívnych právnych aktov, aplikačnú prednosť na\nvydávanie vyhlášok by mal mať v zmysle uvedeného zákon o ochrane verejného zdravia. Podľa\nnázoru ÚVZ však tieto právne predpisy nie sú v konflikte, keďže zákon o ochrane verejného\nzdravia použitie zákona o Zbierke zákonov na vydávanie vyhlášok explicitne vylučuje.\n44. Navrhovateľ považuje publikáciu vyhlášok úradu verejného zdravotníctva vo Vestníku vlády za\nnedostatočnú, pričom uvádza, že tento nedostatok sa mal zákonodarca údajne snažiť sanovať\npovinnosťou uverejniť vyhlášky aj iným vhodným spôsobom (t. j. najmä na úradných tabuliach\nokresných úradov a obcí na dotknutom území či napr. aj na webovej stránke úradu verejného\nzdravotníctva). Toto „dodatočné“ uverejnenie však nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky\n(§ 59b ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia).\n45. Keďže sa zákonodarca neobmedzil iba na uverejnenie vyhlášok úradu verejného zdravotníctva\nvo Vestníku vlády, ale nariadil ich uverejnenie aj „iným vhodným spôsobom“, nejde podľa názoru\nÚVZ o krok, ktorým sa zákonodarca snažil dosiahnuť obvyklý štandard, ale naopak, vzhľadom na\npotrebu informovanosti obyvateľstva o právne záväzných opatreniach sa rozhodol pre\n„nadštandardné“ uverejnenie prostredníctvom rôznych publikačných a komunikačných\nprostriedkov. Interpretáciu navrhovateľa preto považuje za nelogickú.\n46. Vo vzťahu k nálezu sp. zn. PL. ÚS 8/94, ktorý zmienil navrhovateľ, úrad verejného\nzdravotníctva uviedol, že neskoršie nálezy ústavného súdu PL. ÚS 10/2013 a PL. ÚS 16/2015\nposunuli a konkretizovali judikatúru ústavného súdu.\n\n11\n\n47. Aplikovaním komparácie s právnymi predpismi Českej republiky možno dôjsť k záveru, že\nmimoriadne opatrenia nariaďované v Českej republike Ministerstvom zdravotníctva a krajskými\nhygienickými stanicami, ktorými sa nariaďujú obsahovo podobné celoplošne pôsobiace opatrenia\nzamerané na predchádzanie šírenia ochorenia COVID-19, sa v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 94/2021\nSb. o mimořádných opatřeních při epidemii onemocnění COVID-19 a o změně některých\nsouvisejících zákonů sa uverejňujú na úradných tabuliach týchto orgánov. Z textu zákona\nč. 222/2016 Sb. o Sbírce zákonů a mezinárodních smluv pritom rovnako nevyplýva imperatív\nuverejnenia mimoriadnych opatrení v Sbírce zákonů napriek tomu, že ide o právne akty vysokej\ndôležitosti vzťahujúce sa na široký okruh adresátov.\nII.4. Replika navrhovateľa:\n48. K stanoviskám národnej rady, vlády a úradu verejného zdravotníctva sa vyjadril navrhovateľ,\nktorý uviedol, že už v návrhu uviedol všetky argumenty, ktoré zodpovedajú právnej teórii,\na zároveň poukázal na argumenty sudcu spravodajcu uvedené v jeho odlišnom stanovisku\nk uzneseniu o prijatí veci na ďalšie konanie.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n49. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľa, so stanoviskom národnej rady ako\núčastníkom konania, stanoviskom vlády ako vedľajšieho účastníka, ako aj so stanoviskom úradu\nverejného zdravotníctva dospel k nasledujúcim záverom:\nIII.1. Všeobecné východiská:\n50. Podstatou veci je ústavnoprávne posúdenie noriem zákona o ochrane verejného zdravia\nvnesených jeho novelou, zákonom č. 286/2020 Z. z., ktoré upravujú, že opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na predchádzanie ochoreniam a pri\nohrození verejného zdravia, ktoré je potrebné nariadiť na celom území Slovenskej republiky, určitej\nčasti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, sa nariaďujú všeobecne\nzáväzným právnym predpisom – vyhláškami, a to najmä z toho hľadiska, či publikácia vyhlášok\nvo Vestníku vlády je v súlade s ústavným základom na vydávanie podzákonných predpisov\na princípmi právneho štátu a či sú vyhlášky preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov,\na napokon, či je napadnutá norma, podľa ktorej sa opatrenia prijaté pred účinnosťou novely dočasne\npovažujú za vyhlášky, v súlade so zákazom retroaktivity.\n51. Navrhovateľ vyjadril právny názor, že vyhlášky by na základe výkladu ústavy vychádzajúceho\nz koncepcie materiálneho právneho štátu mali byť uverejňované v Zbierke zákonov, a nie vo\nVestníku vlády, pretože z ústavných požiadaviek na vydávanie podzákonných predpisov a princípu\nprávnej istoty vyplýva požiadavka, aby dôležité celoštátne pôsobiace právne predpisy boli\npublikované výlučne v Zbierke zákonov. Navrhovateľ nepovažuje Vestník vlády za adekvátny\npublikačný nástroj na vyhlasovanie vyhlášok týkajúcich sa verejného zdravia. Ďalej namieta, že\nÚVZ nie je ani ústredný a ani miestny orgán štátnej správy, a preto je vylúčený prieskum jeho\nvyhlášok ústavným súdom, pretože čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy rozoznávajú len normatívne\nakty ústredných a miestnych orgánov štátnej správy. Vyhlášky by mali byť publikované v Zbierke\n12\n\nzákonov aj na základe čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Navrhovateľ taktiež\nnamieta neústavnosť ustanovenia § 63l, ktorým sa opatrenia dočasne považujú za všeobecne\nzáväzné vyhlášky, pretože takáto norma má účinky pravej retroaktivity.\n52. V súvislosti s vymedzením predmetu konania je potrebné uviesť, že ak by ústavný súd návrhu\nnavrhovateľa vyhovel, tak by na základe noriem, ktoré by ostali v platnosti, opatrenia nariaďovalo\nvyhláškami Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nzdravotníctva“) a vyhlášky by boli publikované v Zbierke zákonov. Ústavný súd však, vychádzajúc\nz obsahu návrhu navrhovateľa, upresňuje, že priamym predmetom prieskumu nie je otázka, či je\nÚVZ subjektom, ktorý ako právna entita môže vydávať vyhlášky. Ako bolo uvedené, predmetom\nveci je otázka, či Vestník vlády je ústavne súladný publikačný nástroj a či vyhlášky vydané ÚVZ sú\npreskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov.\n53. Predmetom konania sú ďalej kurzívou zvýraznené ustanovenia zákona o ochrane verejného\nzdravia, pričom podľa navrhovateľa ods. 4, 5 a 6 nepovažuje ako také za protiústavné, ale bez\npredchádzajúcich ustanovení by stratili normatívny význam:\n§ 59b [Vyhlášky na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4]\n(1) Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej\nrepubliky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje\nich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm.\nk)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným\nprávnym predpisom.\n(2) Na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva\nsa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (zákon č. 400/2015\nZ.z.); tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1\núradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva.\n(3) Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu\nverejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda\nplatnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.\n(4) Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva\nnadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia\núčinnosti.\n(5) Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich\nvyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných\ntabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť\na účinnosť vyhlášky.\n(6) Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva musí\nbyť okrem toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal; vyhláška úradu verejného\nzdravotníctva aj na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.\n§ 63l [Prechodné ustanovenia k úpravám účinným odo dňa vyhlásenia zákona]\nOpatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané\nv súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 do nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona sa považujú odo dňa účinnosti tohto zákona za vyhlášky podľa § 59b tohto\n\n13\n\nzákona a zostávajú v platnosti a účinnosti nasledujúcich 15 dní po nadobudnutí účinnosti tohto\nzákona, ak ich orgán, ktorý ich vydal, nezruší skôr.\n54. Ústavný súd sa taktiež oboznámil s dôvodovou správou k napadnutej právnej úprave. Jej obsah\nje dôležitý pri poznaní úmyslu zákonodarcu pri jej prijímaní a jej výklade. V dôvodovej správe sa\nuvádza:\n«V záujme právnej istoty sa navrhuje upraviť formu, v akej sa opatrenia podľa § 12 nariaďujú, ak\nnesmerujú proti jednotlivo určenej osobe. V súčasnosti zákon žiadnu konkrétnu formu ich\nnariadenia neupravuje. Úrad verejného zdravotníctva SR označuje svoje akty ako „opatrenia“,\npodľa názoru predkladateľa však pojem „opatrenie“ použitý v § 12 resp. § 48 ods. 4 neoznačuje\nprávnu formu, ale je skôr použitý v zmysle „zákroku na zabezpečenie niečoho“ (Krátky slovník\nslovenského jazyka), teda označuje katalóg krokov, ktoré majú orgány verejného zdravotníctva\npodniknúť na odvrátenie ohrozenia verejného zdravia. Nejde teda o „opatrenie“, aké má namysli\n§ 18 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR (sám\nÚVZ SR ho takto neponíma, navyše nebolo vyhlásené v Zbierke zákonov SR), ale ani o opatrenie,\no akom hovorí § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (nebolo vydané\nv „administratívnom konaní“ definovanom v § 3 ods. 1 písm. a/ S. s. p., čo je podľa cit. ustanovenia\nkonštitutívny znak „opatrenia“).\nAk orgány verejného zdravotníctva rozhodujú o nariadení opatrení podľa § 12 resp. § 48 ods. 4 inak\nnež voči jednotlivo určenej osobe, ich akty sa nijako nelíšia od všeobecne záväzných právnych\npredpisov, keďže sa týkajú určitého územia alebo druhovo určených osôb. Napr. v súčasnosti\nuplatňované opatrenie ÚVZ sp. zn. OLP/7693/2020 z 29. septembra 2020 (upravujú povinnosti\nosôb prichádzajúcich zo zahraničia) sa podľa ods. 1 týka každého („všetky osoby“), kto\nod 1. októbra 2020 od 7.00 hod vstúpi na územie Slovenskej republiky. Ide teda o úplne všeobecné\nvymedzenie adresátov tejto právnej normy, ktorým sa v nej ukladajú povinnosti (izolácia,\nregistrácia cez e-karanténu a pod.). Svojím obsahom sa teda táto norma nelíši napr. od ustanovení\n§ 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, ktorý upravuje rôzne povinnosti osôb\nvstupujúcich na územie Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov sa v navrhovanom ods. 1\nnavrhuje ustanoviť, že v týchto prípadoch orgány verejného zdravotníctva nariaďujú potrebné\nopatrenia vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu. Z § 1 písm. f) zákona\nč. 355/2007 Z. z. vyplýva, že „orgány verejného zdravotníctva“ sú „orgány štátnej správy na úseku\nverejného zdravotníctva“. Podľa čl. 123 Ústavy SR sú všetky orgány štátnej správy oprávnené\nvydávať na vykonanie zákona všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené\nzákonom. Ustanovenie § 59b ods. 1 bude teda splnomocňovať orgány verejného zdravotníctva na\nvydanie týchto všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými nariadia jednotlivé potrebné\nopatrenia podľa § 12 resp. § 48 ods. 4.\nV záujme úplnosti sa poznamenáva, že navrhované ustanovenie sa však nebude týkať orgánov\nverejného zdravotníctva podľa § 3 ods. 1 písm. d) až g) (ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra,\nministerstvo dopravy a Slovenská informačná služba). Pôsobnosť týchto orgánov je totiž limitovaná\n(porov. predvetie v § 7), v dôsledku čoho u nich neprichádza do úvahy nariaďovanie opatrení (§ 7\npísm. j/) so všeobecnou platnosťou.\nMinisterstvo zdravotníctva SR má oprávnenie vydať opatrenie len podľa § 12 ods. 6. Pretože toto\nministerstvo je ústredným orgánom štátnej správy (zákon č. 575/2001 Z. z.), vzťahuje sa na jeho\nprávne predpisy zákon č. 400/2015 Z. z., čo sa navrhuje konštatovať v navrhovanom ods. 2. Znenie\n\n14\n\n§ 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. je však nejasne formulované v tom zmysle, že za „právne\npredpisy“ označuje všetky predpisy všetkých orgánov štátnej správy (ústredných aj iných), z čoho\nby mohlo byť sporné, či sa vzťahuje sa všetky právne predpisy všetkých orgánov štátnej správy.\nPreto sa v navrhovanom ods. 2 zároveň navrhuje ujasniť, že na právne predpisy ÚVZ SR a RÚVZ\nsa tento zákon nevzťahuje.\nV navrhovaných ods. 3 až 6 sa potom upravujú podrobnosti o všeobecne záväzných právnych\npredpisoch (vyhláškach) ÚVZ a RÚVZ. Navrhovaná úprava vychádza z platného § 5 zákona\nč. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a v podstate kopíruje jeho znenie. Rovnako\nako vyhlášky okresných úradov aj vyhlášky ÚVZ a RÚVZ sa navrhuje uverejňovať vo Vestníku\nvlády SR ako publikačnom prostriedku pre miestne orgány štátnej správy. Vzhľadom na závažnosť\nmatérie, ktorá sa týmito vyhláškami bude spravidla riešiť (opatrenia na ochranu verejného zdravia)\nsa navrhuje výnimočne obrátiť zákonné pravidlo tak, že tieto vyhlášky budú nadobúdať účinnosť\nzásadne dňom vyhlásenia, ak v nich nebude určený neskorší dátum. Okrem toho sa vzhľadom na\nvýznam vyhlášok pre dotknuté územia navrhuje výslovne uložiť povinnosť uverejniť vyhlášky aj\niným vhodným spôsobom. Navrhuje sa osobitne zmieniť úradné tabule obcí a okresných úradov, ale\nmôže ísť napr. aj o vyhlásenie v celoštátnych oznamovacích prostriedkoch (tlač, rozhlas, televízia),\nv miestnych rozhlasoch alebo na webovom sídle. Okrem toho musia byť tieto vyhlášky vždy\nprístupné na orgánoch, ktoré ich vydali; keďže ÚVZ má sídlo len v Bratislave, v záujme\ndostupnosti musia byť jeho vyhlášky aj na všetkých RÚVZ v celej SR.»\n55. V záujme prehľadnosti konaní o súvisiacich veciach ústavný súd upozorňuje, že o samotných\nzákonných medziach základných práv a slobôd ustanovených v zákone o ochrane verejného zdravia\n(t. j. o kompetencii ÚVZ a RÚVZ nariaďovať konkrétne opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4)\nústavný súd rozhoduje v osobitných konaniach sp. zn. PL. ÚS 4/2021 a PL. ÚS 14/2021.\nIII.2. K namietanej neústavnosti § 59b zákona o ochrane verejného zdravia (vyhlasovanie\nvyhlášok na nariadenie opatrení vo Vestníku vlády Slovenskej republiky a ich súdny\nprieskum):\n56. Z argumentov navrhovateľa vyplýva, že považuje za protiústavné napätie medzi významom\nvyhlášok týkajúcich sa pandémie a majúcich celoštátnu pôsobnosť na jednej strane a ich\npublikáciou „iba“ vo Vestníku vlády. Základným právnym argumentom navrhovateľa je názor,\npodľa ktorého zákon o tvorbe práva a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky je na základe\nústavných noriem, ktoré predpokladajú publikáciu vybraných právnych predpisov, natoľko\npreviazaný s ústavou, že tieto ústavné odkazy mieria výlučne na Zbierku zákonov (čl. 87 ods. 5,\nčl. 120 ods. 3, čl. 123). Toto východisko navrhovateľ ďalej podporuje úvahami, podľa ktorých je\nz hľadiska právnej istoty a praktických potrieb vhodnejšie, aby boli vyhlášky vyhlasované\nv Zbierke zákonov.\n57. Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že v konaní o súlade právnych predpisov je potrebné\nrozlišovať medzi kritériom ústavnej súladnosti a kritériom vecnej správnosti či koncepčnosti\nprávnej úpravy. Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať\núčelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28;\nPL. ÚS 102/2011 – reforma súdov; PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, bod 98; PL. ÚS 11/2016 –\npremlčanie ex offo, bod 26). Uvedené sebaobmedzenie je zároveň istou bariérou proti judicializácii\n\n15\n\npolitiky. Ústavný súd musí vychádzať z noriem ústavy a jej vyššej právnej sily aj vo vzťahu\nk zákonu o tvorbe práva a o Zbierke zákonov.\n58. Ústavný súd už síce uviedol, že priamym predmetom konania (bod 52) nie je otázka, či je ÚVZ\norgánom štátnej správy, avšak ústavný súd sa k tejto téme predsa vyjadrí v miere súvisiacej\ns otázkou publikácie vyhlášok, pretože tieto otázky sú na základe čl. 123 ústavy vzájomne\npreviazané. Z tohto dôvodu ústavný súd najprv preskúma postavenie ÚVZ pri jeho normotvorbe\na následne samotnú otázku ústavnosti publikácie vyhlášok vo Vestníku vlády.\n59. Ústava v čl. 123 umožňuje, aby tak ministerstvá, ako aj iné orgány štátnej správy vydávali\nvšeobecne záväzné právne predpisy, ak ich na to splnomocní zákonodarca. Z druhej vety čl. 123\nvyplýva, že takéto právne predpisy musia byť vyhlásené, pričom spôsob tohto vyhlásenia ustanoví\nzákon. Ústavný súd tak musí testovať, či zákonodarca splnomocnil: (a) orgán štátnej správy na\nvydanie všeobecne záväzného predpisu, (b) ktorý musí byť vyhlásený na základe právnej úpravy\ns právnou silou zákona.\nIII.2.1. Súladnosť s čl. 123 ústavy – orgán štátnej správy ako autorita oprávnená vydávať\nvšeobecne záväzné právne predpisy\n60. Článok 123 ústavy ustanovuje, že autoritami, ktoré môžu prijímať všeobecne záväzné právne\npredpisy na vykonanie zákona, môžu byť len orgány štátnej správy. Ústavný súd tak musí ustáliť, či\nÚVZ a RÚVZ sú orgánmi štátnej správy. Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady\nverejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia\norgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je však podľa § 1 písm. f) cit. zákona len\nlegislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ÚVZ aj\nRÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1 písm. f) zákona\no ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy na úseku\nverejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)].\n61. Skutočnosť, že zákon o ochrane verejného zdravia (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1) označuje ÚVZ aj\nRÚVZ zároveň za rozpočtové organizácie, je z tohto hľadiska nepodstatná, pretože tým je určené\nlen ich rozpočtové postavenie na rozdiel napríklad od príspevkového hospodárenia. Ide o kategóriu\nhospodársku, nie o kategóriu typu právnej entity. Rozpočtovými organizáciami sú v zásade všetky\nštátne orgány vrátane ministerstiev (§ 21 ods. 1 a 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových\npravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),\nnapriek tomu nikdy nebol sporný ich status orgánov štátnej správy. Zamieňanie jednotlivých\nvlastností verejnoprávnych entít samotných a taktiež verejnoprávnych a súkromnoprávnych entít\nnavzájom (nositeľ moci, rozpočtová organizácia, právna subjektivita) súvisí s teoreticky\nnedôslednou zmenou konceptu organizácii na štátne orgány a právnické osoby (porov. napr.\nII. ÚS 80/09, II. ÚS 152/2016, PL. ÚS 19/2017 – poľovnícka komora).\n62. Úrad verejného zdravotníctva a RÚVZ boli riadne zriadené zákonom v súlade s čl. 122 ústavy,\npodľa ktorého sa zákonom zriaďujú ústredné orgány a miestne orgány štátnej správy, a tiež v súlade\ns čl. 86 písm. e) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí zriaďovať zákonom\nministerstvá a ostatné orgány štátnej správy. Ústavný súd už v čase pred prijatím posudzovanej\nnovely, zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým boli zavedené vyhlášky ÚVZ, v senátnom náleze sp. zn.\nIV. ÚS 249/2021 nepochyboval, že ÚVZ je orgánom štátnej správy: «Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona\n\n16\n\no ochrane zdravia úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre\núzemie Slovenskej republiky, pričom tento úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik,\nktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva vedúci služobného úradu\nministerstva zdravotníctva. K povahe tohto subjektu ústavný súd dodáva, že pojem „rozpočtová\norganizácia štátu“ znamená spôsob financovania a iné okolnosti, ktoré nie sú pre riešenú\nproblematiku podstatné. Zároveň však ide o „úrad“, teda orgán štátnej správy, ktorý je zriadený\nzákonom [aj keď nie je ústredným orgánom štátnej správy, keďže tak nie je označený v § 21 zákona\nč. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov. Je teda vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide\no vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe čl. 123 ústavy (vydáva ich len na\nzáklade zákonov a v ich medziach, pričom z hľadiska označeného ustanovenia ide o „iný“ orgán\nštátnej správy, teda iný než ministerstvo).»\n63. K postaveniu úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy\ns pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska ústavy možno uviesť, že ústava na\nviacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných orgánov\nštátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80 ods. 1\n(právo poslanca interpelovať člena vlády alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy) a čl. 85\n(právo žiadať účasť vedúceho ústredného orgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady) možno\nvyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy sú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti voči\nvolenému parlamentu práve preto, že stoja na čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60 ods. 2\npísm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu\nuvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej\nsprávy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány\nštátnej správy sú spravidla podriadené niektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu\nalebo inému takému orgánu). Z uvedených ustanovení ústavy možno potom vyabstrahovať záver,\nže orgány štátnej správy sa vždy členia na najvyššie, ktoré ústava označuje ako „ústredné“,\na ostatné, ktoré sú týmto orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako\n„miestne“, a na iné orgány štátnej správy, ktoré sa osobitným prívlastkom neoznačujú.\nK dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie patrí napríklad aj\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ústredné riaditeľstvo Slovenskej obchodnej inšpekcie\nalebo Dopravný úrad. Už v čase prijatia ústavy existovala napríklad Štátna plavebná správa\nv Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie, ktorá nebola ústredným orgánom štátnej správy, ale\nvýslovne bola oprávnená vydávať vyhlášky (§ 2 zákona č. 26/1964 Zb. o vnútrozemskej plavbe).\nPrávny poriadok pozná tento typ orgánov štátnej správy, ku ktorému patrí aj úrad verejného\nzdravotníctva a ústava ich nevylučuje.\n64. Z ústavy, ako bolo už uvedené, vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo\nsprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy\nnadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy deľby moci medzi\njednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je z tejto perspektívy potrebné\nuviesť, že ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 1\nzákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky na\núseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa\n§ 5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu ministerstva\n17\n\nzdravotníctva na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho\nčinnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa\n§ 5 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet\nministerstva (nemá teda vlastnú rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne\núrady verejného zdravotníctva sú na základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej\npodriadenosti ministerstvu zdravotníctva, avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry\nvýkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je\nv zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca.\n65. Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane\nverejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe\nktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie\nurčuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne\npredpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane\nverejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre\nskupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení\n(na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych\nfyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú\npodľa všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48\nods. 4 – § 59 ods. 1).\n66. Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného\nzdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné\nprávne predpisy (vyhlášky ÚVZ).\nIII.2.2. Súladnosť s čl. 123 ústavy – publikácia všeobecne záväzného právneho predpisu na\nzáklade právnej úpravy s právnou silou zákona\n67. Predmetná vec vyžaduje, aby sa ústavný súd zmienil o vývoji publikácie právnych predpisov\nv oficiálnych zbierkach v Európe a na našom území. Štátom vydávané oficiálne zbierky sa začali\npresadzovať koncom 18. storočia (prvou bola francúzska zbierka z roku 1793; v Uhorsku vzniká\nKrajinský zákonník v roku 1868). Vznik zbierok súvisel s prechodom stavovského štátu na\nmodernejší štát osvietensko-absolutistický. Oficiálna zbierka vyjadrovala výlučnosť a centrálnosť\npostavenia jednotnej štátnej moci na veľkých územiach centralizovaných štátov. Zároveň bola\nprejavom racionality moderného štátu spočívajúcej v schopnosti jednotne riadiť štát jasne písomne\nstanovenými normami, ktoré sa môžu meniť podľa vývoja a vývoj týchto noriem je jasne\nspoznateľný v oficiálnej zbierke. To bol kontrast vo vzťahu staršiemu statickému a partikulárnemu\nprávu vychádzajúcemu z viacerých nezávislých zdrojov moci.\n68. Informovanie verejnosti nebol prapôvodným účelom oficiálnej zbierky. Prvotným účelom bol\nefektívny výkon jednotnej moci, a preto boli jej adresátmi autority, ktoré mali predpisy aplikovať\na vymáhať. Vzápätí s prechodom štátu absolutistického na štát národne-reprezentačný, s rodiacim\nsa občianstvom, sa kľúčovou funkciou zbierky stáva informovanie tých, ktorých predpisy zaväzujú,\nteda jednotlivcov.\n\n18\n\n69. Z hľadiska vzťahu platnosti práva vo vzťahu k jeho publikácii sa vytvorili rôzne tradície.\nV Anglicku, kde nevznikol historický problém s kabinetnou legislatívou a zároveň kde platí princíp\nsuverenity parlamentu, nie je platnosť zákona podmienená publikáciou. Väčší dôraz je kladený na\npublicitu súdnych rozhodnutí, než na publicitu právnych predpisov. Vo francúzskej tradícii vzniká\nzákon promulgáciou, nie momentom publikácie. Kým však nie je uverejnený, nemožno ho\nvymáhať. Najprísnejšia je nemecká právna kultúra, v ktorej bez vyhlásenia v zbierke nemôže\nnormatívny právny akt vôbec vzniknúť – je ničotný. Ide o reakciu na historické záťaže, a účelom\ntohto konceptu je ochrana jednotlivca pred svojvôľou moci (porovnaj tiež Bobek, M. Publikace\nobecně závazných právních předpisů v historickém a srovnávacím pohledu, část I – pohled\nhistorický, Jurisprudence, 2007, 16(1), s. 13 – 21; Bobek, M. Publikace obecně závazných právních\npředpisů v historickém a srovnávacím pohledu. část II – pohled srovnávací, Jurisprudence, 2007,\n16(2), s. 13, 14 a 18; Hattenhauer, H. Evropské dějiny práva. 1. vyd. Praha : C.H. Beck, 1998.\ns. 431. ISBN 80-7179-056-7.).\n70. Naša ústavná právna úprava je previazaná s touto stredoeurópskou tradíciou. Už podľa § 49\nods. 1 ústavy Československej republiky z roku 1920 bolo podmienkou nadobudnutia platnosti\nzákona jeho vyhlásenie (K platnosti zákona je třeba, aby byl vyhlášen a to způsobem, jak\nustanovuje zákon.). Toto pravidlo bolo navyše umocnené tým, že sudcovia všeobecných súdov boli\nexplicitne povinní neaplikovať nevyhlásený zákon (§ 102 – Soudcové mají právo, řešíce určitou\nprávní věc, zkoumati platnost nařízení; při zákoně mohou jen zkoumati, byl-li řádně vyhlášen).\nMožno dodať, že okrem Zbierky zákonov zohrával informačnú úlohu aj Úradný list, ktorý\ninformoval v širšom zábere o dôležitých štátnych aktoch (porov. tiež Králik, L. Slovenské sbírky\na publikace právních predpisu. Právny obzor, 102, 2019, č. 1, s. 3 – 21). Koncepcia podmienenia\nplatnosti zákona jeho vyhlásením zostala v ďalších ústavných textoch neprerušená. Naše právne\nmyslenie je natoľko previazané s týmto konceptom, že základná definícia práva, s ktorou sa\noboznamujú adepti práva, zdôrazňuje, že právom je len to, čo je vyhlásené v štátom stanovenej\nalebo uznanej forme, pričom základným publikačným nástrojom pre celoštátne právne predpisy je\nZbierka zákonov. Právna výuka vlastne zovšeobecnila náš právny vývoj (bod 11). Z tejto\nperspektívy možno porozumieť pochybnostiam, ktoré vznáša navrhovateľ. Aj s vedomím daného\nhistorického pozadia publikácie právnych predpisov ústavný súd posúdil napadnuté normy.\n71. Ústava Slovenskej republiky je právom, ktoré ustanovuje, ako sa tvorí právo, pramene práva\nv Slovenskej republike. Ústava Slovenskej republiky je rekogničná norma nášho právneho poriadku.\nTvorba právnych noriem je tak významná ústavnoprávna téma. Z tohto dôvodu sa ústavný súd\nvo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj otázkou riadneho vyhlásenia právnych predpisov.\nV uznesení o prijatí a čiastočnom odmietnutí veci č. k. PL. ÚS 24/19-26 z 18. decembra 2019\n(domáce vzdelávanie) ústavný súd odmietol návrh v časti nesúladu s referenčnou normou, ktorá\nnebola riadne publikovaná, s tým však, že dané ľudskoprávne štandardy sú kryté inými\nreferenčnými normami. Ústavný súd k veci publikácie v bodoch 34 a 35 tohto uznesenia uviedol, že\n«súčasťou našej právnej kultúry je striktná požiadavka na publikáciu vnútroštátnych právnych\npredpisov. Bez publikácie nemôžu nadobudnúť platnosť (porovnaj čl. 87 ods. 4 ústavy: „Zákon\nnadobúda platnosť vyhlásením. Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, medzinárodných zmlúv\na právne záväzných aktov medzinárodnej organizácie podľa čl. 7 ods. 2 ustanoví zákon.“). Ústavný\nsúd to zdôraznil v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96, v ktorom považoval za neústavné, ak mal zákon\nstanovenú účinnosť ešte pred publikovaním v Zbierke zákonov. 35. Zbierka zákonov je\n19\n\nv Slovenskej republike oficiálnym „nosičom“ tak pre vnútroštátne predpisy [čl. 87 ods. 4 ústavy;\n„Zbierka zákonov je štátnym publikačným nástrojom Slovenskej republiky“ § 12 zákona\nč. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych – predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\nč. 400/2015 Z. z.“)], ako aj pre inkorporáciu medzinárodných zmlúv (§ 20 zákona\nč. 400/2015 Z. z.).». V uznesení PL. ÚS 11/94 sa ústavný súd pre nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí odmietol zaoberať ústavnosťou aktu, pri ktorom boli prítomné pochybnosti\no jeho riadnej publikácii.\n72. Pri veciach kompetenčných vrátane tvorby práva je pre súčasný výklad ústavy tiež potrebné\npoznať ústavnoprávnu situáciu už v čase prijatia ústavy. V čase vstupu ústavy do účinnosti\n1. októbra 1992 ešte neexistovala Zbierka zákonov Slovenskej republiky. Tá vznikla na základe\nzákona č. 1/1993 Z. z. až s účinnosťou od 1. januára 1993. Vo vzťahu k zákonom národnej rady\nústava v čl. 87 ods. 5 stanovovala, že „zákon nadobúda platnosť vyhlásením. Podrobnosti ustanoví\nzákon.“. Tým zákonom bol zákon Slovenskej národnej rady č. 176/89 Zb. o vyhlasovaní všeobecne\nzáväzných právnych predpisov a iných opatrení orgánov Slovenskej socialistickej republiky\nv Zbierke zákonov (ďalej len „zákon SNR č. 176/89 Zb.“). Na jeho základe (§1 –2) sa aj po\n1. októbri 1992 vyhlasovali ústava, ústavné zákony, nariadenia vlády v československej Zbierke\nzákonov (zákon č. 131/89 Zb.).\n73. Článok 123 ústavy od prvotného znenia ústavy vyžadoval, aby sa všeobecne záväzné právne\npredpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej správy vyhlasovali spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nNa základe zákona SNR č. 176/89 Zb. sa všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a iných\nústredných orgánov štátnej správy vyhlasovali vo federálnej zbierke (ani vyhlásenie v zbierke\nzákonov ale neznamenalo vyhlásenie plného textu, pretože takto sa vyhlasovali len niektoré\npredpisy – § 2). Niektoré sa vyhlasovali len oznámením o ich vydaní, pričom ich samotný text sa\nvyhlasoval len v rezortných vestníkoch a bol k dispozícii na nahliadnutie (§ 3). Na rozdiel od týchto\npredpisov sa vyhlášky miestnych orgánov štátnej správy vyhlasovali na základe čl. V zákona\nč. 295/1992 Zb. spôsobom v mieste obvyklom a oznámením vo Vestníku vlády.\n74. Ústava na viacerých miestach ustanovovala a ustanovuje, že právne predpisy majú byť\nvyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch\npodmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu predpisu ústava neustanovuje priamo\nspôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej prijatia nepredpisovala ani jednotný\nspôsob vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný nástroj. Možno sa domnievať, že\ndôvodom bolo vznikanie nového štátu a pravdepodobne formulačná nadväznosť na ústavný zákon\nč. 143/1968 Zb. o československej Federácii (čl. 45 ods. 3).\n75. Znenie čl. 87 ods. 4, čl. 120 a čl. 123 ústavy v platnom znení zveruje úpravu spôsobu vyhlásenia\nprávnych predpisov prijímaných národnou radou (čl. 87 ods. 4), vládou (čl. 120) a orgánmi štátnej\nsprávy (čl. 123) zákonu, teda norme prijatej národnou radou podľa čl. 86 písm. a) ústavy. „Národná\nrada sa môže rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov, či a ako upraví ich\nvydávanie (elektronicky či listinne), ako sa budú právne predpisy do nich zaraďovať. Toto svoje\nrozhodnutie môže národná rada rovnako, teda zákonom, aj zmeniť.“ Prijatím zákona č. 400/2015\nZ. z. sa národná rada rozhodla, že právne predpisy vymedzené v § 1 [„Tento zákon upravuje\nzákladné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými sú (...) vyhlášky iných\n\n20\n\norgánov štátnej správy (...) a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov.“] a v § 12 tohto zákona sa budú\nvydávať v elektronickej a v listinnej podobe v publikačnom prostriedku – Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky. To však nevylučovalo a nevylučuje, aby národná rada prijatím iného zákona\ntoto svoje rozhodnutie zmenila alebo zrušila, ako sa to stalo prijatím napadnutej úpravy v § 59b\nzákona o ochrane verejného zdravia, ktorá výslovne vylúčila Zbierku zákonov z tvorby\na vyhlasovania vyhlášok (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2) a výslovne stanovila, že vyhlášky sa\nbudú vyhlasovať uverejnením vo Vestníku vlády (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 3 a 5). Zákon\nč. 400/2015 Z. z. je (ako uvádza navrhovateľ) predĺženou rukou ústavy (body 7 a 43 a 83), ústavný\nsúd však dodáva, že v nižšej právnej sile zákona a s možnosťou jeho zmeny. Podľa aktuálneho\nprávneho stavu je zákonom, ktorý ustanovuje spôsob vyhlásenia prijatých zákonov (čl. 87 ods. 4)\na nariadení vlády (čl. 120) zákon č. 400/2015 Z. z. Článok 123 ústavy, ktorý upravuje normotvorbu\norgánov štátnej správy je z hľadiska spôsobu vyhlasovania predpisov vykonaný viacerými zákonmi.\nVyhlasovanie noriem ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov\nštátnej správy vykonáva zákon č. 400/2015 Z. z. Vo zvyšnej časti (normotvorba ďalších iných\norgánov štátnej správy) je čl. 123 ústavy vykonaný jednak ustanovením § 5 zákona\nč. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, ako aj napadnutými ustanoveniami § 59b\nods. 2, 3 a 5 zákona o ochrane verejného zdravia (možno ešte dodať, že na základe čl. 56 ods. 1\nústavy môže Národná banka Slovenska vydávať všeobecné právne predpisy, ktoré sa na základe\nzákona publikujú v Zbierke zákonov a vo Vestníku Národnej banky Slovenska). Vyhlasovanie\nvyhlášok ÚVZ je tak upravené zákonom stanoveným spôsobom.\n76. Ústava Zbierku zákonov výslovne zmieňuje, ale nie v súvislosti s normotvorbou. Zbierka\nzákonov je výslovne uvedená iba v čl. 115 ods. 3 ako miesto, kde má byť uverejnené rozhodnutie\nprezidenta o poverení vykonávania pôsobnosti vlády do vymenovania novej vlády, ak táto stratí\ndôveru v národnej rade.\n77. Z uvedeného vyplýva, že ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych\norgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené,\nže iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to\nsplnomocnené zákonom. Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia\nzreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne\nzáväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na\ncelom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo\nurčených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného\nzdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3\npísm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil\nspôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená.\n78. Ústava teda nevylučuje viacero publikačných nástrojov. Z koncepčného hľadiska, teda mimo\nústavný prieskum možno uviesť, že obidva publikačné nástroje majú vo vzťahu ku publikácii\nvyhlášok ÚVZ odlišné vlastnosti. Voľbou koncepcie publikácie v Zbierke zákonov by sa akcentoval\nvýznam vyhlášok, ich celoštátne pôsobenie a ich vzťah k ľudským právam. Na druhej strane\nnormotvorba vyhlášok musí operatívne reagovať na meniace sa podmienky (z týchto dôvodov\nnapadnuté ustanovenie § 59b ods. 2 vylučuje pri tvorbe vyhlášok aplikáciu zákona o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov) a úrad verejného zdravotníctva je vláde nepriamo\npodriadená zložka exekutívy – dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoslovenskou\n21\n\npôsobnosťou, čomu viac vyhovuje publikácia vo Vestníku vlády. Z hľadiska evidenčnej funkcie\nzbierok môže byť rozumné uverejňovať vo Vestníku vlády všetky normy ÚVZ – celoštátne\naj regionálne (porov. napr. vyhlášku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre\nč. 1/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre okres Nitra)\na neštiepiť ich medzi Zbierku zákonov a Vestník vlády. Zákonodarca si v demokratickom procese\nvybral jednu z týchto koncepcií a v dôvodovej správe ju riadne vysvetlil (porov. bod 54).\nZ hľadiska už zmieneného vývoja publikačného práva (body 67 – 70) možno uviesť, že zmyslom\nzbierky nie je jednota zbierky, ale idea jednoty štátu. Tá zaiste nie je oslabená, ak má štát dve\nzbierky, ktorých obsah sa vzájomne dopĺňa. Zbierka môže byť dvojkoľajná, pretože ide stále\no jednu trať. Ústavný súd tým nespochybňuje istú exkluzivitu Zbierky zákonov.\n79. Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný\nzáklad od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol\nkomplikovať orientáciu v právnom poriadku. Tým, že zákony, zvlášť zákon č. 180/2013 Z. z.\no organizácii miestnej štátnej správy a čl. V zákona č. 295/1992 Zb. o niektorých opatreniach\nv miestnej samospráve a v štátnej správe Vestník vlády poznajú, tak má Vestník vlády zákonnú\noporu, aj keď podrobnejšia právna úprava je stanovená uznesením vlády (aktuálne zásady\nvydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 180/2021 7. apríla\n2021uverejnené pod č. 185/2021 V. v.). Vo vzťahu k preskúmavanému § 59b zákona o ochrane\nverejného zdravia vyplýva priamo zo samotného napadnutého zákona, aký všeobecne záväzný\nprávny predpis má byť vyhlásený – vyhláška (§ 59b ods. 3), ďalej ako nadobúda platnosť\na účinnosť (§ 59b ods. 3 a 4), a čo je osobitne dôležité, že vyhlásenie sa uskutočňuje uverejnením\n(§ 59b ods. 5). Podľa ústavného súdu sú takto strohým, ale v zásade dostatočným spôsobom splnené\nústavné požiadavky vyhlásenia „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ústavný súd nad rámec\nústavného prieskumu dodáva, že by považoval za vhodné podrobnejšie ustanoviť kontúry tvorby\na spôsobu vyhlasovania noriem vo Vestníku vlády, a to predpisom s právnou silou zákona. Pre\nprerokúvanú vec je relevantné, že Vestník vlády je zákonným publikačným nástrojom\nkomunikujúcim právne normy navonok, a nie obežníkom niektorého z ministerstiev.\n80. Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu\nnormotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú – adresáti\npráva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej\nzmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie\nmožno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1\nods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva\nvnútra <www.minv.sk>, kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez\nobvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov „vestník vlády“ možno dostať priamo k Vestníku\nvlády, kým zadaním slov „Zbierka zákonov“ sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú\nstránku <zakonypreludi.sk>, a až následne na stránku „slov-lexu“, ktorý je podľa § 12 zákona\nč. 400/2015 Z. z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla „vyhlášky ÚVZ“ internetový\nvyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. Navrhovateľ tiež\nargumentuje tým, že technicky by boli splnené kritéria ústavy v čl. 123 ústavy aj vtedy, ak by každý\npredpis disponoval svojou vlastnou zbierkou. Tento argument však neobstojí v prípade riadne\ndostupných predpisov v dvoch rozumne rozlíšených tradičných zbierkach, teda v situácii, keď sú\nsplnené zároveň kritériá čl. 123 aj čl. 1 ods. 1 ústavy.\n22\n\n81. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pred novelou zákona o ochrane zdravia (zákonom\nč. 226/2020 Z. z.) bola sporná právna forma opatrení ÚVZ. Zákonodarca na túto situáciu\nv demokratickom legislatívnom procese zareagoval, pričom jeho úvahy sú riadne vysvetlené vo\nvyššie citovanej dôvodovej správe (bod 54). Navrhovateľ argumentuje taktiež citáciou pasáže\nz nálezu sp. zn. PL. ÚS 11/04 (výkon prenesenej štátnej správy): „Všeobecne záväzné normatívne\nakty ministerstiev a iných orgánov štátnej správy sú právne predpisy vydávané týmito orgánmi,\nvychádzajú z ústavných limitov čl. 123 ústavy a zákonných splnomocnení na ich vydanie; vyhlasujú\nsa spôsobom, ktorý ustanovuje zákon na vyhlasovanie právnych predpisov, t.j. v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.“ Z uvedenej vety odvodzuje, že predpisy vydané na základe čl. 123 sa\npublikujú, resp. môžu publikovať len v Zbierke zákonov. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že\nnález sp. zn. PL. ÚS 11/04 sa týkal otázky, či vláda môže zákonom delegovať svoju právomoc\nriadiť prenesenú štátnu správu (Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný\ncelok zákonom riadi a kontroluje vláda – čl. 72 ods. 2 ústavy) na ministerstvo. Na to možno\nnadviazať tým, že navrhovateľom citovaná veta je len skratkou, ktorej účelom je vysvetliť vzťah\nmedzi právnymi predpismi a organizačnými predpismi smerujúcimi dovnútra exekutívy. Nejde\no normatívnu vetu, ktorá by tvrdila, že všetky predpisy štátnej správy majú byť publikované\nv Zbierke zákonov. Predmetný nález sa vôbec nezaoberal ústavnosťou spôsobu vyhlasovania\na publikácie právnych predpisov.\n82. Navrhovateľ taktiež poukázal na nález PL. ÚS 8/94, ktorý sa týka vzťahu podzákonných\npredpisov a medzí ľudských práv. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenia sa priamo\núpravy zasahovania do ľudských práv netýkajú, preto citovaný nález nie je pre predmetnú vec\nvýznamný. Ústavný súd koná vo veciach sp. zn. PL. ÚS 4/2021 a PL. ÚS 14/2021, v ktorých sa\nkoná o súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy, ktorý sa týka legality obmedzovania základných práv.\n83. Navrhovateľ argumentoval tesnou spätosťou medzi ústavou a Zbierkou zákonov (body 7, 43),\nz čoho vyvodzoval nutnosť uverejňovať významné normy len v Zbierke zákonov. Uvedený\nargument otvára otázku ako vnímať zákon, na ktorý sa ústava všeobecne a abstraktne (len ako na\n„zákon“ bez bližšieho upresnenia) odvoláva, pri posudzovaní súladu iného zákona. Ústavný súd\nv zásade zohľadňuje taký zákon, ktorý reflektuje ústavnú hodnotu či princíp. To vyplýva z vyššej\nprávnej sily ústavy. V predmetnej veci to znamená, že ak by napríklad ústava explicitne\nustanovovala, že určité predpisy majú byť publikované len v jednej oficiálnej zbierke, a zákon by\nstanovoval, že ňou je Zbierka zákonov, tak iný zákon určujúci, že časť týchto predpisov má byť\npublikovaný v inej zbierke, by mohol byť protiústavný. Takáto právna situácia v predmetnej veci\nvšak nenastala.\n84. Ústavný súd v záujme verifikácie svojej argumentácie porovná našu ústavnú úpravu (porov. bod\n74) s ústavnou úpravou nemeckou a rakúskou z rovnakého právnokultúrneho okruhu, v ktorom je\npublikácia základných predpisov podmienkou ich platnosti. Podľa čl. 82 ods. Základného zákona\nSpolkovej republiky Nemecko zákony prijaté v súlade s ustanoveniami základného zákona sú po\nkontrasignácii vyhotovené spolkovým prezidentom a vyhlásené v Spolkovej zbierke\n(Bundesgesetzblatte). Nariadenia (Rechtsverordnungen; podzákonné predpisy) sú vyhotovené\norgánom, ktorý ich prijal, a ak zákon neustanovuje inak, sú vyhlásené v Spolkovej zbierke. Podľa\nčl. 49 ods. 1 Ústavy Rakúska spolkový kancelár musí uverejniť spolkové zákony a štátne zmluvy\nuvedené v čl. 50 v Spolkovej zbierke zákonov. Odsek 2 čl. 49 znie: O Spolkovej zbierke zákonov sa\nvydá zvláštny spolkový zákon. Nemecká aj rakúska ústava priamo vlastným menom pomenúva\n23\n\nkonkrétnu zbierku, v ktorej majú byť publikované zákony, resp. nariadenia. Nemecká ústava\nvýslovne určuje, že ak zákon neurčí inú zbierku, tak sa podzákonné predpisy uverejňujú\nv Spolkovej zbierke. Zákonodarca je v týchto krajinách ústavným textom v porovnaní s naším\nústavným textom podrobnejšie viazaný.\n85. Ústavný súd preto konštatuje, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia\nv napadnutej časti je v súlade s čl. 123 ústavy, pretože ústava predpokladá vyhlásenie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov zákonom stanoveným spôsobom, čo Vestník vlády ako zákonom\npredpokladaný publikačný nástroj spĺňa. Ustanovenie § 59b ods. 1 v súlade s čl. 123 ústavy\nsplnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné\nprávne predpisy a úrad verejného zdravotníctva je orgánom štátnej správy, ktorý môže vydávať\nvšeobecne záväzné právne predpisy – vyhlášky.\nIII.2.3. Súladnosť s čl. 1 ods. 1 ústavy – dostupnosť vyhlášok ako komponent právneho štátu\n86. Jedným z hlavných účelov vyhlásenia a publikácie právnych predpisov je zabezpečenie ich\ndostupnosti. Ak by sa preukázalo, že vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú skutočne\nnedostupné alebo dostupné len s neprimeranou mierou úsilia, nebol by naplnený materiálny aspekt\ndruhej vety čl. 123 ústavy a ňou požadovaného vyhlásenia právneho predpisu, čo by predstavovalo\naj nesúlad s implicitnými princípmi (materiálneho) právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.\n87. Ústavný súd vníma, že od právneho poriadku sa očakáva istá stálosť, konzervatívnosť, zvlášť\nz hľadiska jeho formálnej stránky. Účastníci právneho života legitímne očakávajú, že sa obvyklými\npostupmi dozvedia, čo je platným právom. Na základe týchto návykov navrhovateľ očakával, že\nvyhlášky budú publikované v Zbierke zákonov.\n88. Navrhovateľ svoju argumentáciu podporoval pojmami ako „dvojkoľajnosť“ zbierky, paralelné\npublikačné nástroje, partikulárnosť práva, neprehľadnosť, či dokonca chaos. Navrhovateľ v tomto\nsmere argumentuje len abstraktne, pričom neuvádza žiadne faktické skutočnosti o nedostupnosti\nvyhlášok pre adresátov práva. Takéto skutočnosti a dôkazy o nich možno predkladať aj v konaní\no súlade. Ústavný súd nemá vedomosť, že by občianska spoločnosť alebo inštitúcie nemali riadny\nprístup k vyhláškam ÚVZ.\n89. Ústavný súd konštatuje, že vyhlášky ÚVZ sú formálne aj prakticky dostupné. Vestník vlády je\nzbierka, ktorú pozná právny poriadok už z obdobia pred prijatím ústavy. Nie je to nová,\nneštandardná platforma pre publikáciu právnych predpisov. Vyhlášky sú dostupné prostredníctvom\ninternetu, ako aj v tlačenej podobe. Na tomto mieste je dôležité uviesť, že účelom ustanovení § 59b\nods. 5 a 6 zákona o ochrane verejného zdravia je čo najviac vylúčiť možnosť, aby vyhlášky neboli\ndostatočne dostupné: „(5) Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva\nzabezpečia, aby ich vyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä\nna úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv\nna platnosť a účinnosť vyhlášky. (6) Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu\nverejného zdravotníctva musí byť okrem toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal;\nvyhláška úradu verejného zdravotníctva aj na každom regionálnom úrade verejného\nzdravotníctva.“ Možno predpokladať, že vyhlášky by akceptoval z hľadiska princípu legality, resp.\ndostupnosti aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý považuje samotné publikovanie v zbierke za\nnaplnenie požiadavky dostupnosti (The Court considers that a law which has been published in the\n\n24\n\nnational official gazette is accessible. In: Karademirci a iný proti Turecku, rozsudok z 25. 1. 2005,\nsťažnosť č. 37096/97 a 37101/97, bod 36).\n90. Ústavný súd dodáva, že partikulárnosť práva má tradične iný význam, než sa uvádza\nv argumentácii navrhovateľa. Ide o jav, keď právo je tvorené aj inými tvorcami, než je jednotná\nštátna moc (Berman, J. Harold., Law and Revolution, The Formation of the Western Legal\nTradition, Harvard University Press, 10. vyd., 1999, s. 10). To nie je situácia v prerokúvanej veci.\nVestník vlády nie je platformou inej moci, ale je jednou z platforiem tej istej štátnej moci.\n91. Navrhovateľ s odkazom na právnu teóriu (body 11, 70; Procházka, R, Káčer, M. Teória práva,\nI. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013. s. 153) uvádza, že formálne perfektným právnym\npredpisom je výsledok výkonu normotvornej pôsobnosti orgánu tvorby práva, ktorý je (a) označený\nspôsobom, ktorý zodpovedá nomenklatúre prameňov práva, (b) prijatý v súlade s pravidlami, ktoré\nsa na spôsob jeho prijímania vzťahujú, vrátane súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily, (c)\nprijatý orgánom verejnej moci, ktorý má podľa ústavy a/alebo zákona právomoc takýto predpis\nvydať, (d) podpísaný predstaviteľom alebo predstaviteľmi vopred určených orgánov verejnej moci\na (e) príslušným spôsobom publikovaný. Napadnutá právna úprava sa týka ústavnosti statusu\nnormotvorcu ako orgánu štátnej správy a riadnej zákonnej publikácie. Z doterajšej argumentácie\nvyplýva, že tieto podmienky napadnutá úprava spĺňa.\n92. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej\nčasti je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj\nprakticky dostupné adresátom práva.\nIII.2.4. Súdny prieskum vyhlášok\n93. Navrhovateľ tvrdí, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia splnomocnilo úrad\nverejného zdravotníctva na vydávanie vyhlášok, t. j. všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorých ústavný prieskum nie je expressis verbis prípustný, a že prijatie takejto interpretácie by\npodľa navrhovateľa mohlo znamenať riziko neobmedzenej vlády prostredníctvom takýchto noriem,\na to bez priamej možnosti ich preskúmania ústavným súdom. V tejto súvislosti konštatuje, že úrad\nverejného zdravotníctva nemožno považovať za ústredný orgán štátnej správy v zmysle čl. 125\nods. 1 písm. b) ústavy a ani za miestny orgán štátnej správy podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy.\nDôsledkom uvedeného má byť podľa jeho názoru skutočnosť, že sa vyhlášky úradu verejného\nzdravotníctva stali všeobecne záväznými právnymi predpismi bez toho, aby ich ústavnosť mohla\nbyť posúdená ústavným súdom v režime abstraktnej kontroly ústavnosti. Navrhovateľ je toho\nnázoru, že napadnuté ustanovenia § 59b zákona o ochrane verejného zdravia sú v rozpore aj s čl. 46\nods. 2 a s čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy. Ústavný súd sa však s takouto interpretáciou\nnavrhovateľa nestotožnil.\n94. V prvom rade je potrebné poznamenať, že súdna ochrana individuálnych aktov vydaných na\nzáklade zákona o ochrane verejného zdravia má právny základ v jeho § 59 v spojení s predpismi\no správnom konaní, resp. so Správnym súdnym poriadkom. K súdnemu prieskumu normatívnych\nprávnych aktov vydávaných ÚVZ a RÚVZ (ktorý sa týka posudzovanej veci) ústavný súd uvádza,\nže zotrváva na svojej v bodoch 63 a nasl. vyslovenej charakteristike ÚVZ ako dekoncentrovaného\norgánu štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá najviac vystihuje jeho postavenie\nv inštitucionálnej sústave štátnej správy. Na účel zabezpečenia preskúmateľnosti jeho všeobecne\n25\n\nzáväzných právnych predpisov v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti je však potrebné tento\norgán štátnej správy zaradiť do klasifikácie formulovanej v čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorá stavia iba na\ndvoch skupinách orgánov štátnej správy – ústredných a miestnych. Ústavný súd už vo veci\nPL. ÚS 10/2021 vysvetlil, že ÚVZ je z pohľadu čl. 125 ods. 1 ústavy potrebné zaradiť do skupiny\nústredných orgánov štátnej správy. V uznesení o prijatí návrhu na začatie konania č. k.\nPL. ÚS 10/2021-38 z 13. júla 2021 ústavný súd konštatoval: „Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy\nústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných\nústredných orgánov štátnej správy a dôsledkom výslovného znenia čl. 122 ústavy je, že každý orgán\nštátnej správy sa musí považovať buď za ústredný alebo za miestny. Ak jeho postavenie nie je\nmožné prima facie určiť, treba postupovať podľa materiálnych kritérií, keďže samotné nezaradenie\norgánu štátnej správy ani do jednej kategórie nemôže mať za následok vylúčenie jeho normotvorby\nz prieskumu ústavným súdom. V súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného\nzdravotníctva ústavný súd uvádza, že pôsobnosťou úradu verejného zdravotníctva (na rozdiel od\nregionálnych úradov verejného zdravotníctva) je celé územie Slovenskej republiky, a teda je\npotrebné ho na účely čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy považovať za ústredný orgán štátnej správy, a to\naj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone\nč. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov.“ Uvedený názor ústavný súd vyslovil v nadväznosti na nález sp. zn.\nPL. ÚS 17/2014 (G-komponent), ktorým podrobil prieskumu vyhlášku Úradu pre reguláciu\nsieťových odvetví, ktorý rovnako nemožno formálne považovať za ústredný orgán štátnej správy\nv zmysle citovaného zákona. V náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ústavný súd ďalej konštatoval aj to,\nže by bolo v rozpore s úmyslom ústavodarcu zveriť ústavnému súdu právomoci tzv. negatívneho\nzákonodarcu vo vzťahu k normatívnym právnym aktom prijímaným orgánmi verejnej moci od\nzákonodarného zboru až po miestne orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy, ak by\nvšeobecne záväzné právne predpisy boli vyňaté z prieskumu ústavného súdu len z dôvodu\nzákonného neoznačenia určitého orgánu štátnej správy ako ústredného orgánu štátnej správy alebo\nmiestneho orgánu štátnej správy. Načrtnutá interpretácia by bola príliš formalistická a ako taká by\nbola v rozpore s materiálne chápaným princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Z označenia\nústredný orgán štátnej správy v čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy na jednej strane a miestny orgán\nštátnej správy v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy na strane druhej vyplýva, že ústavný súd v konaní\no súlade pokrýva kompletné kontinuum noriem orgánov štátnej správy.\n95. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu teda vyplýva, že tak vyhlášky úradu verejného\nzdravotníctva, ako aj vyhlášky regionálnych úradov verejného zdravotníctva sú preskúmateľné\nv konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V prvom prípade ide o konanie podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, v tom druhom zas o konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil rozpor napadnutých ustanovení § 59b zákona o ochrane\nverejného zdravia ani so samotnými ustanoveniami čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy. Vyhlášky\núradu verejného zdravotníctva i regionálnych úradov verejného zdravotníctva totiž v zmysle\nustanovení § 59b zákona o ochrane verejného zdravia nepredstavujú rozhodnutia ako individuálne\nprávne akty orgánov verejnej správy, ale normatívne právne akty (ak je potrebné nariadiť opatrenia\npodľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo\npre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb), ktoré sú preskúmateľné v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.\n\n26\n\n96. Vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl. 46 ods. 2 ústavy je potrebné uviesť, že dané\nustanovenie sa nevzťahuje na normy, a preto sa netýka pôsobnosti čl. 125 vo vzťahu k vyhláškam\núradu verejného zdravotníctva („Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon\nneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa\nzákladných práv a slobôd.“; porov. tiež právnu vetu uznesenia PL. ÚS 37/2015 – emisné kvóty).\nÚstavný súd dopĺňa, že čl. 46 ods. 2 ústavy viaže predovšetkým zákonodarcu, aby zákonnými\nvýlukami nebránil súdnej ochrane ľudských práv, ktoré mohli byť porušené individuálnymi\nrozhodnutiami (porov. PL. ÚS 12/97 – súdny prieskum priestupkov, PL. ÚS 26/01 – súdny\nprieskum poriadkových pokút).\n97. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej\nčasti je v súlade s čl. 125 ústavy, pretože ústavný súd má právomoc preskúmavať vyhlášky úradu\nverejného zdravotníctve v konaní o súlade, pričom čl. 46 ods. 2 ústavy sa na prípustnosť\npreskúmateľnosti noriem v konaní o súlade neaplikuje.\nIII.2.5. Rozpor s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu\n98. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí aj to, že napadnuté ustanovenia zákona o ochrane\nverejného zdravia sú v rozpore aj s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti, podľa ktorého\n„rozhodnutia o vypovedaní vojny a o uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného\nstavu a núdzového stavu a o ich skončení, o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového\nstavu a o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa\nčl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov\na bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie\na ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.“. Ústavný súd uvádza, že\nústavný zákon o bezpečnosti štátu vytvára osobitný uzavretý režim obmedzovania práv s vlastnou\nkoncepciou právnej ochrany, ktorý je odlišný od vyhlášok ÚVZ (porov. PL. ÚS 22/2020). Vyhlášky\nÚVZ majú vlastný nezávislý právny základ v zákone o ochrane verejného zdravia a sú\naplikovateľné aj mimo režim krízových situácií. Preto vyhlášky ÚVZ nemusia byť publikované\nv Zbierke zákonov na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu, a tak nie je napadnuté\nustanovenie v nesúlade s týmto referenčným článkom.\n99. Ústavný súd konštatuje, že § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti je\nv súlade s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože povinnosť publikovať\nrozhodnutia prijaté podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu sa na vyhlášky úradu verejného\nzdravotníctva nevzťahuje.\nIII.3. K namietanej neústavnosti § 63l zákona o ochrane verejného zdravia (prechodné\nustanovenie a retroaktivita):\n100. V zmysle ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý je sprevádzaný\nnadpisom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným odo dňa vyhlásenia zákona“ (zákonom sa\nmá na mysli zákon č. 286/2020 Z. z.), „Opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych\núradov verejného zdravotníctva vydané v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 podľa § 12\nalebo § 48 ods. 4 do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa považujú odo dňa účinnosti tohto\n27\n\nzákona za vyhlášky podľa § 59b tohto zákona a zostávajú v platnosti nasledujúcich 15 dní po\nnadobudnutí účinnosti tohto zákona, ak ich orgán, ktorý ich vydal, nezruší skôr.“. Citované\nustanovenie teda zabezpečilo, aby sa na opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych\núradov verejného zdravotníctva vydané do dňa účinnosti zákona č. 286/2020 Z. z., teda do\n15. októbra 2020, počnúc 15. októbrom 2020, automaticky hľadelo ako na vyhlášky podľa § 59b\nzákona o ochrane verejného zdravia, a teda ako na všeobecne záväzné právne predpisy vydané na\nzáklade splnomocnenia založeného zákonom. Platnosť týchto opatrení, po novom vyhlášok,\ncitované ustanovenie obmedzilo tak, že platné boli alternatívne buď (a) do ich zrušenia orgánom,\nktorý ich vydal, čiže úradom verejného zdravotníctva, resp. regionálnym úradom verejného\nzdravotníctva, alebo (b) ich platnosť zanikla uplynutím času, konkrétne uplynutím 15 dní po\nnadobudnutí účinnosti. Keďže zákon č. 286/2020 Z. z. nadobudol účinnosť 15. októbra 2020,\nvšetky opatrenia/vyhlášky stratili platnosť najneskôr uplynutím 30. októbra 2020. V čase doručenia\nnávrhu navrhovateľa (18. marec 2021), rovnako ako ani v čase rozhodovania ústavného súdu tak už\nžiadne z opatrení/vyhlášok neboli platné. Ustanovenie § 63l teda v čase rozhodovania ústavného\nsúdu a dokonca ani v čase doručenia návrhu navrhovateľa už nevyvolávalo žiadne priame\n(normatívne využiteľné) právne účinky. Predovšetkým vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný\nsúd v uznesení č. k. PL. ÚS 8/2021-73 z 26. mája 2021 nevyhovel návrhu navrhovateľa na\npozastavenie účinnosti tohto ustanovenia (bod 37 uznesenia č. k. PL. ÚS 8/2021-73).\n101. Navrhovateľ namieta rozpor § 63l zákona o ochrane verejného zdravia s viacerými\nustanoveniami ústavy, konkrétne s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2, čl. 123 a čl. 125 ods. 1\npísm. b) a d), pretože napadnuté ustanovenie malo retroaktívnym spôsobom legalizovať opatrenia\nvydané pred účinnosťou novely, pričom opatrenia považuje za sporné z hľadiska legality kvôli\nchýbajúcej kompetencii úradov verejného zdravotníctva.\n102. K pravej retroaktivite ústavný súd konštantne uvádza (PL. ÚS 10/06), že právna norma môže\nbyť charakterizovaná ako pravo-retroaktívna, ak dnes stanoví právne následky pre skutkové\npodmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne následky\nplatili už včera. Inými slovami, ak v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť)\na zákon k tomuto minulému okamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú\nretroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku niekto mal\nnejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal iné. Z hľadiska\npredmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti,\na zmenou pravidiel do minulosti. V predmetnej veci nenastali voči adresátom právnych noriem\nžiadne účinky, ktoré by znamenali, že na základe retroaktivity by sa zhoršila ich právna pozícia\nsmerom do minulosti. Zmyslom ustanovenia bolo zamedzenie vytvorenia krátkeho obdobia bez\nprávnej úpravy, teda išlo o realizáciu ústavného princípu právnej istoty. Napadnuté ustanovenie je\nprenesením obsahu jednej právnej normy z minulosti do inej právnej normy účinnej v budúcnosti,\nako je to ostatne bežné pri prechodných ustanoveniach v nových právnych úpravách. Špecifikom\nveci je veľmi krátka doba účinnosti takto preneseného obsahu právnych noriem, čo je tiež na\nprospech právnej istoty, v tom zmysle, aby sa opatrenia už tvorili len v režime novej normotvorby\nvo forme vyhlášok. Napadnuté ustanovenie § 63l zákona o verejnom zdraví neustanovuje, že by sa\ndnes hľadelo na opatrenie tak, že už v minulosti, pred účinnosťou novely, bolo opatrenie vyhláškou.\n103. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že § 63l zákona o ochrane verejného\nzdravia nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n28\n\n104. K namietanému nesúladu § 63l zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 46 ods. 2, teda\nk namietanému porušeniu práva na súdny prieskum opatrení úradu verejného zdravotníctva\na regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ku ktorému malo prostredníctvom napadnutého\nustanovenia dôjsť tým, že po nadobudnutí účinnosti novely stratili správne súdy svoje oprávnenie\npreskúmať akékoľvek opatrenie úradu verejného zdravotníctva vydané pred 15. októbrom 2020,\nústavný súd uvádza, že vo svojej doterajšej konštantnej judikatúre (por. sp. zn. I. ÚS 438/2020,\nII. ÚS 454/2020, III. ÚS 397/2020, IV. ÚS 459/2020) dospel k záveru, že tieto opatrenia boli\npreskúmateľné podľa príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku v rámci správneho\nsúdnictva. Vzhľadom na to uvedené ústavné sťažnosti podané v zmysle čl. 127 ústavy opakovane\nodmietol, a to z dôvodu ich neprípustnosti v zmysle § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde,\nkeďže sťažovatelia predtým nevyužili všetky zákonné možnosti (správna žaloba). Z ustanovenia\n§ 63l zákona o ochrane verejného zdravia nevyplýva, ako tvrdí navrhovateľ (bod 27), že by jeho\nzmyslom malo byť obmedzenie súdno-správneho prieskumu opatrení prijatých ÚVZ pred\núčinnosťou zákona. Zmyslom § 63l bolo vyhnúť sa prerušeniu kontinuity účinkov opatrení. Pokiaľ\nide o namietaný nesúlad s čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy, ústavný súd na tomto mieste odkazuje\nna odôvodnenie uvedené v časti III.2.4 nálezu. Počnúc nadobudnutím účinnosti § 63l zákona\no ochrane verejného zdravia a v jeho dôsledku totiž dovtedajšie opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva získali po prenesení ich právneho\nobsahu charakter všeobecne záväzného právneho predpisu a stali sa tak preskúmateľné ústavným\nsúdom v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) (opatrenia/vyhlášky\núradu verejného zdravotníctva), resp. písm. d) ústavy (opatrenia/vyhlášky regionálnych úradov\nverejného zdravotníctva). Ústavný súd teda nezistil rozpor napadnutého ustanovenia § 63l zákona\no ochrane verejného zdravia s čl. 46 ods. 2 ani s čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy.\n105. Ústavný súd nezistil rozpor napadnutého ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného\nzdravia ani s čl. 123 ústavy. Citované ustanovenie ústavy totiž len vo všeobecnosti oprávňuje\norgány štátnej správy, za ktoré možno celkom určite označiť aj úrad verejného zdravotníctva\na regionálne úrady verejného zdravotníctva, vydávať všeobecne záväzné právne predpisy v prípade,\nak sú na to zákonom splnomocnené, pričom takéto všeobecne záväzné právne predpisy sa majú\nvyhlasovať spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže do nadobudnutia účinnosti § 63l zákona\no ochrane verejného zdravia opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov\nverejného zdravotníctva mali, aj podľa názoru ústavného súdu, formálny charakter tzv. hybridných\naktov, ktoré ústavnej požiadavke publikácie spôsobom ustanoveným zákonom nepodliehali,\na keďže po nadobudnutí účinnosti citovaného ustanovenia bola požiadavka na ich publikáciu\nzákonom určeným spôsobom splnená (časť III.2.2. nálezu), ústavný súd nezistil rozpor s čl. 123\nústavy.\n106. Ústavný súd musí napokon uviesť, že samotná prípadná nesúladnosť zákona s ústavou\nneznamená bez ďalšieho jeho nesúladnosť s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako sa to v minulosti vnímalo\n(PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). To by bolo tautologické. Nesúladnosť s čl. 2 ods. 2\nústavy by nastala len úplným vybočením z právomoci národnej rady (porov. napr. PL. ÚS 19/95 vyšetrovacia komisia). Národná rada prijala napadnuté normy riadne v medziach svojej právomoci,\na z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k nesúladu s čl. 2 ods. 2 ústavy (porov. PL. ÚS 99/2011 – platy\nsudcov, PL. ÚS 8/2017).\n\n29\n\n107. Ústavný súd teda aj nad rámec okolností uvedených v bode 100 tohto odôvodnenia konštatuje,\nže napadnuté ustanovenie § 63l zákona o ochrane verejného zdravia je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46\nods. 2 ústavy, pretože nemá voči adresátom retroaktívne účinky, a tiež je v súlade čl. 125 ods. 1\npísm. b) a d) ústavy, pretože vyhlášky boli preskúmateľné v konaní pred ústavným súdom.\nIV.\nZávery ústavného súdu\n108. Ústavný súd predmetný nález sumarizuje tak, že východiskovou ústavnou normou pre\nposúdenie, či je ústavne súladné vyhlasovanie vyhlášok úradov verejného zdravotníctva vo\nVestníku vlády, je čl. 123 ústavy, podľa ktorého „ministerstvá a iné orgány štátnej správy na\nzáklade zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to\nsplnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať\nvšeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.\nÚstavný súd uzavrel, že úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy,\nzákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia\nsplnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý\nustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa\nvyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády.\nPublikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože\nvyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť\npublikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný\nzákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je\nv nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia je\npreto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú ustanovené podmienky\nna vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy.\n109. Ústavný súd v náleze taktiež potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky\niných orgánov štátnej správy (a teda aj vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako\ndekoncentrovaným orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi\nverejného zdravotníctva) preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov pred ústavným\nsúdom podľa čl. 125 ústavy. Z tohto dôvodu je ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného\nzdravia v napadnutých častiach s týmto ústavným článkom súladné.\n110. Napokon ústavný súd rozhodol, že dočasný prenos obsahu noriem opatrení úradov verejného\nzdravotníctva vydaných do 15. októbra 2020 v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 do\nvyhlášok v záujme kontinuity právnej úpravy nemal voči adresátom opatrení negatívne retroaktívne\núčinky, pretože z ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného zdravia nevyplýva, že by sa po\núčinnosti napadnutej novely právne hľadelo na opatrenia tým spôsobom, že už v minulosti, pred\núčinnosťou novely, boli opatrenia vyhláškou, pričom dotknuté ustanovenie už nevyvoláva žiadne\nprávne účinky ovplyvniteľné prípadným derogačným nálezom ústavného súdu. Z tohto dôvodu je\nustanovenie § 63l zákona o ochrane verejného zdravia v súlade so zákazom retroaktivity ako súčasti\nprincípu právneho štátu. Zároveň boli vyhlášky v súlade s čl. 125 ods. 1 písm. b) a d) ústavy\npreskúmateľné v konaní pred ústavným súdom.\n\n30\n\n111. Ústavný súd preto na základe výkladu referenčných noriem, vyjadreného v odôvodnení nálezu,\nnávrhu navrhovateľa v celom rozsahu nevyhovel.\n112. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská\nsudcovia Rastislav Kaššák, Robert Šorl a Peter Straka, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia\nrozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. decembra 2021\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n31", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "núdzový stav", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "demokratický štát", "minister, ministerstvo", "podmienky konania", "právny predpis-publikácia", "právna istota-predvídateľnosť práva", "vláda", "orgán-verejnej správy", "Zbierka zákonov Slovenskej republiky", "právny predpis-publikácia"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e1c494eb-fc62-40c8-b41b-62a9d0101660", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1"}, {"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:7bb9f0bd-5c65-4517-ab0d-13e259b0a4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:40172a9c-3975-47c8-b4a8-d702f4a85264", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.459.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.459.2021.1"}, {"guid": "ussr:9894d5d2-2a9a-45e7-9714-2b81ece6bb0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.27.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2020 z 30. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.27.2020.1"}, {"guid": "ussr:aab0fbdb-0ddb-42c5-b653-980b2e0d8b43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.249.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 249/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 249/2021 z 11. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.249.2021.1"}, {"guid": "ussr:0762647b-a7c9-4c73-afa8-c49568f78e84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.397.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 397/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 397/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.397.2020.1"}, {"guid": "ussr:0bf3ed58-92ab-4c48-9005-ebdadcf0fe12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.454.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2020 z 8. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-08", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.454.2020.1"}, {"guid": "ussr:566e7d51-6cd6-4516-915f-c14149ac6e09", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.459.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2020 z 24. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-24", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.459.2020.1"}, {"guid": "ussr:9acb4043-b89a-466b-9e8e-5c642a6aaa4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.438.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2020 z 24. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-24", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.438.2020.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:38d2980c-233a-4c1e-8d09-b149d0043597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1"}, {"guid": "ussr:13749880-89cc-45bc-b56e-4f65c9091abe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1"}, {"guid": "ussr:79256087-28fb-474f-91db-d51bd31bec6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2015 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:79256087-28fb-474f-91db-d51bd31bec6b"}, {"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9"}, {"guid": "ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d"}, {"guid": "ussr:bb965722-8cce-418a-89fa-72a3f7f11f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/04 z 21. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-21", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb965722-8cce-418a-89fa-72a3f7f11f7b"}, {"guid": "ussr:24345e6b-e809-4a8d-868e-9d51bd216552", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/01 z 9. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-09", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24345e6b-e809-4a8d-868e-9d51bd216552"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6"}, {"guid": "ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:aaebca72-f426-4639-ac7c-c71d545b7271", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1994.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2031ba1b-18d5-450c-ae9d-b35fc89b15ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.530.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 530/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 530/2026 z 10. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.530.2026.1"}, {"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:2c14897a-761f-4305-84a4-2c7006697476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.1"}, {"guid": "ussr:532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1"}, {"guid": "ussr:14085ef6-418c-4dab-b186-5cc33be11759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.233.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.233.2023.1"}, {"guid": "ussr:33d7654b-5d67-400c-bc5d-35d5db340e3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.589.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 589/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 589/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.589.2022.1"}, {"guid": "ussr:976ae77f-7a54-47be-82b5-58e78316aa31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 30. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.6.2022.1"}, {"guid": "ussr:e34f40a5-f29d-455e-98fc-692a07c94932", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.102.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/2022 z 1. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.102.2022.1"}, {"guid": "ussr:8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:33d3b3b0-f89a-47de-86f9-f51c013b313c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33d3b3b0-f89a-47de-86f9-f51c013b313c"}, {"guid": "ussr:a0aa2dbc-9cd8-4b53-a4fd-0070416e5d8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.22.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.22.2022.1"}, {"guid": "ussr:cdde66c4-1470-4ba2-8b7b-f12254edc7b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.728.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 728/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 728/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.728.2021.1"}, {"guid": "ussr:7bb9f0bd-5c65-4517-ab0d-13e259b0a4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:f4ad275f-518a-421b-9036-d16ff9c07022", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.11.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2021 z 27. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.11.2021.1"}, {"guid": "ussr:b76d25bd-6e54-46a6-bf92-a2146a821db5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.10.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 z 13. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.10.2021.1"}, {"guid": "f88dad0e-62d3-44da-a924-5bf279d3a2d5:3c81c0a9-f3f2-402c-bd78-2fc3fe48d2b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/1/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/1/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1"}, {"guid": "a13e11d3-6145-4f4d-875d-74d0a52bf633:7fc758e8-8b6d-48fa-b085-e57bb22ceaf6", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:4023200215.1", "spisova_znacka": "8Stk/3/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/3/2026 z 30. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:4023200215.1"}, {"guid": "70388292-91bc-4682-8cff-5c1cc598a2a1:7ae5bcd7-b5a3-4c2f-befd-43ced72a62f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:3023200090.1", "spisova_znacka": "5Stk/8/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Stk/8/2025 z 28. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:3023200090.1"}, {"guid": "23961f79-6d4d-4a07-bbca-6e4877c19d81:38a92a06-22de-4592-aa59-d1c2b0a77a41", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200274.1", "spisova_znacka": "7Ssk/103/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/103/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200274.1"}, {"guid": "f108d260-16e8-4301-986f-a6c033b4777b:119dfa01-2e43-4e0c-89fd-171e96ab0243", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:3023200124.1", "spisova_znacka": "1Stk/2/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/2/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:3023200124.1"}, {"guid": "e2c924bb-660d-442c-a9c8-ecc3eed13156:7238e0d7-6577-4093-8127-13d13d67f76a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200464.1", "spisova_znacka": "8Stk/5/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/5/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200464.1"}, {"guid": "5351d5b1-9e1f-4da7-b0b2-690a48e24169:7de76f16-830f-40ed-8367-75c9929e86c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200465.1", "spisova_znacka": "8Stk/1/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/1/2025 z 26. 3. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200465.1"}, {"guid": "55dd3a62-00a9-4ea3-851c-04bf14e86f1a:74ee8086-fac1-4c37-b050-733a8aec7718", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1", "spisova_znacka": "4Stk/5/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/5/2024 z 23. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1"}, {"guid": "b2c67c1f-292c-4708-9bbe-88f5869ca8ad:4a444283-62ca-472d-8405-b9b3d6d0e342", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200225.1", "spisova_znacka": "3Svk/59/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/59/2022 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200225.1"}, {"guid": "4b059303-75d0-443e-9b23-8867906a233b:0d1751c4-9d3e-4803-99f0-d459ff5c4fd3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200211.1", "spisova_znacka": "2Svk/50/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Svk/50/2022 z 27. 3. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200211.1"}, {"guid": "17ee77bc-0feb-40dd-b235-1a579ee102b6:9e8d999f-e603-4abf-aa81-25cc991ed58d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1021200596.1", "spisova_znacka": "7Svk/44/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/44/2022 z 19. 12. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-12-19", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1021200596.1"}, {"guid": "1d629c20-2b7d-4825-a44b-788811c115f3:3edb4551-b6d5-466a-b3d0-88e740055354", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201927.1", "spisova_znacka": "4Svk/51/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/51/2022 z 7. 12. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-12-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201927.1"}, {"guid": "c3ea9677-5aa3-47c9-828a-e269aee461f9:cefe9825-aa6a-4439-b889-55671fa5bbfa", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201885.1", "spisova_znacka": "5Svk/45/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/45/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201885.1"}, {"guid": "cd9e212d-6b93-4c35-83a5-990bb68f9549:f8d7add2-b574-4054-b22e-2ec4652f026c", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200262.1", "spisova_znacka": "BA-5S/49/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/49/2023 z 24. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200262.1"}, {"guid": "cc350ebe-6f98-4993-867d-1eb4b4935645:423e6050-88b4-4d62-ad44-49e50822240b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:1023200854.5", "spisova_znacka": "1S/28/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/28/2024 z 26. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:1023200854.5"}]}