{"guid": "ussr:fe04cf04-9a4a-4e22-8c40-f1dbb95df137", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.78.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 78/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 78/2022 z 24. 5. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. mája 2022, sp. zn. I. ÚS 78/2022, ECLI:SK:USSR:2022:1.US.78.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2022-05-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "VADY ZMÄTOČNOSTI V DOVOLACOM KONANÍ PODĽA CIVILNÉHO SPOROVÉHO PORIADKU", "pravna_veta": "I. Aby ústavný súd mohol preskúmať a vyhodnotiť, či závery všeobecného súdu nie sú arbitrárne a či jeho interpretácia príslušných právnych noriem nepopiera ich zmysel a cieľ, musí poznať dôvody a právne úvahy všeobecného súdu, ktoré ho viedli k prijatiu toho-ktorého záveru.\n\nII. Ak dôvod zmätočnosti spočíva v nevysporiadaní sa odvolacieho súdu s rozhodnutím všeobecného súdu, ktoré bolo ešte pred vydaním ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu samotným dovolacím súdom zrušené, ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe04cf04-9a4a-4e22-8c40-f1dbb95df137", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.78.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.78.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.78.2022.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 78/2022-101\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov\nJany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Mičiakom, Vajnorská\n100/A, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo 27/2020\nz 25. februára 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo 27/2020 z 25. februára 2021\nb o l i p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo 27/2020 z 25. februára 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\n589,21 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 78/2022\nz 9. februára 2022 prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavnú sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ\ndomáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n\n(ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením všeobecného súdu označeným\nv záhlaví tohto nálezu.\n2. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol na základe\ndovolania žalovaného zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 120/2018-843\nzo 6. novembra 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudok Okresného súdu\nBratislava II č. k. 22 Cb 127/2013-716 z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),\ndošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Označeným rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom\nokresného súdu bolo právoplatne rozhodnuté o čiastočnom vyhovení žalobe, ktorou sa sťažovateľ\ndomáhal zaplatenia odmeny a náhrad advokáta za zastupovanie žalovaného v konaniach pred súdmi\na súdnymi exekútormi.\n3. Najvyšší súd zrušil rozhodnutia všeobecných súdov z dôvodu prípustnosti a dôvodnosti\ndovolania žalovaného podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý\nvzhliadol v tom, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vecne nezaoberal časovo skorším\nrozhodnutím (iného senátu) toho istého odvolacieho súdu č. k. 2 Cob 80/2018 z 19. februára 2019,\nktorý v obdobnom spore za totožnosti strán sporu a v podstate aj skutkového a právneho stavu prijal\ndiametrálne odlišné závery a vo veci samej rozhodol opačne (ďalej len „rozsudok iného senátu\nkrajského súdu“). Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo dostačujúce, že krajský súd len\nkonštatoval existenciu predloženého skoršieho rozhodnutia v obdobnej veci, ak svoj odklon\nod odlišných, pre rozhodnutie vo veci podstatných záverov náležite neodôvodnil.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n4. Pochybnosti o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia sťažovateľ formuluje do troch\nzásadných námietok:\na) v rámci prvej z nich tvrdí, že najvyšší súd pochybil, ak dovolanie žalovaného spolu s výzvou\nna vyjadrenie sa k nemu nedoručil priamo sťažovateľovi, ale advokátovi zastupujúceho sťažovateľa\niba v základnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené, a právne zastúpenie tým zaniklo. Tvrdí,\nže z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že by bolo udelené aj na dovolacie konanie. Napriek tomu\nsa však v rámci súdom určenej lehoty vyjadril k dovolaniu žalovaného;\nb) obsahom druhej námietky je kritika postupu najvyššieho súdu, ktorý neprihliadal na vyjadrenie\nsťažovateľa k dovolaniu s odôvodnením, že údajne bolo podané po uplynutí 10-dňovej lehoty\nurčenej súdom. Sťažovateľ považuje tvrdenie najvyššieho súdu za nepravdivé a opak preukazuje\nkópiami zo súdneho spisu. Tým, že najvyšší súd neprihliadal na včas podané vyjadrenie\nk dovolaniu, odňal sťažovateľovi jedinú možnosť predostrieť vo veci vlastnú argumentáciu\na zdôrazniť skutočnosti, ktoré mali z hľadiska konečného rozhodnutia najvyššieho súdu nepochybne\nzásadný význam a mohli vyvrátiť skutočnosti tvrdené žalovaným v podanom dovolaní. Pochybenie\nidentifikuje i v tom, že najvyšší súd v tejto súvislosti neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,\nresp. dôvody, pre ktoré považoval vyjadrenie k dovolaniu za podané po uplynutí súdom určenej\nlehoty;\nc) v poradí tretia námietka, ktorú sťažovateľ vníma ako kľúčovú, spočíva v tom, že najvyšší súd\nzaložil svoje kasačné rozhodnutie výlučne na nevysporiadaní sa všeobecných súdov so skorším\nrozsudkom iného senátu krajského súdu, ktorý však najvyšší súd zrušil uznesením č. k.\n2\n\n4 Obdo 65/2019 z 31. augusta 2020, teda ešte pred vydaním napadnutého uznesenia. Sťažovateľ\npritom najvyšší súd na túto okolnosť výslovne upozornil vo vyjadrení k dovolaniu. Navyše, je\npresvedčený o tom, že v danom prípade neprichádzala do úvahy aplikácia § 449 ods. 2 CSP, pretože\nokresný súd sa nemohol zaoberať, resp. konfrontovať sa so skorším rozsudkom iného senátu\nkrajského súdu, keďže toto rozhodnutie v čase vydania rozsudku okresného súdu (z 28. februára\n2018, pozn.) ešte neexistovalo.\n5. Napokon sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu na tú časť napadnutého uznesenia,\nz ktorej vyplýva, že žalovaný uplatnil i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý\nnajvyšší súd vyhodnotil ako nespĺňajúci kritériá prípustnosti dovolania, s tým, že pokiaľ by nedošlo\nk zrušeniu rozhodnutí súdov nižšej inštancie z dôvodov podľa § 420 psím. f) CSP, tento záver by ho\nnevyhnutne viedol k odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. c) a f) CSP (bod 59 napadnutého\nuznesenia).\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n6. Najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zotrval na správnosti záverov uvedených\nv napadnutom uznesení a vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľa o porušení jeho práv. Je toho\nnázoru, že v danom prípade niet dôvodu na pripustenie výnimky z pravidla nevstupovať\ndo rozhodnutí, ktoré nie sú konečné. Z napadnutého uznesenia totiž vyplýva, že dôvodom kasácie\nrozhodnutí súdov nižšej inštancie bola výlučne identifikácia závažných procesných pochybení\n[§ 420 písm. f) CSP], pričom k meritórnym otázkam sa najvyšší súd nevyjadroval.\n7. Vo vzťahu k prvej z námietok nastolených sťažovateľom uviedol, že pri skúmaní podmienok\ndovolacieho konania rešpektoval judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 348/2020). V predmetnej veci\nbol sťažovateľ zastúpený advokátom v odvolacom konaní a prejavil vôľu byť zastúpený aj v konaní\no dovolaní, keďže vyjadrenie k dovolaniu podal prostredníctvom toho istého advokáta. Zjavné\na podstatné je to, že sa dovolanie dostalo do dispozičnej sféry sťažovateľa. Pokiaľ malo dôjsť\nk zániku plnomocenstva z dôvodu uspokojenia pohľadávok (§ 92 ods. 3 CSP), tak bolo\npovinnosťou sťažovateľa oznámiť túto skutočnosť konajúcemu súdu.\n8. K druhej námietke, ktorej podstatou bolo neprihliadanie na dovolanie sťažovateľa z dôvodu\núdajnej oneskorenosti jeho podania, najvyšší súd nemohol zaujať stanovisko, pretože nedisponoval\nsúdnym spisom zo základného konania. Pokiaľ išlo o tretiu námietku v poradí, najvyšší súd uviedol,\nže v napadnutom uznesení (body 13 – 40) celkom jednoznačne vysvetlil a zdôvodnil, v čom\nkonkrétne videl prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, a ani prihliadnutie\nna vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu by na tom nič nezmenilo.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n9. Zúčastnená osoba, ktorou je obchodná spoločnosť\n, vystupujúca v predmetnom spore ako žalovaná, sa vo svojom vyjadrení nestotožnila\ns tvrdením sťažovateľa, že plnomocenstvo trvalo len do právoplatného skončenia veci, pričom\npoukázala na text plnej moci zo 4. apríla 2013, ktoré sa vzťahovalo na zastupovanie pred súdmi\nv špecifikovanej veci, a to „až do úplného vymoženia pohľadávok“. Z uvedeného vyvodzuje,\n3\n\nže predmetné plnomocenstvo sa týkalo aj úkonov po právoplatnom skončení veci. Súčasne\npoukázala na skutočnosť, že v danej veci ešte nebolo rozhodnuté o výške trov, a teda celé konanie\nnebolo ešte právoplatne skončené, preto okresný súd správne doručoval dovolanie priamo\nsťažovateľovi.\n10. Najvyšší súd postupoval podľa názoru zúčastnenej osoby správne, ak neprihliadal na vyjadrenie\nsťažovateľa k dovolaniu, pretože bolo podané po 10-dňovej lehote ustanovenej súdom. Dňa\n13. februára 2020 bolo dovolanie doručené do elektronickej schránky sťažovateľa, od 14. februára\n2020 začala plynúť 15-dňová úložná lehota, a táto uplynula 28. februára 2020. Lehota na vyjadrenie\nk dovolaniu začala plynúť 29. februára 2020 a uplynula 9. marca 2020. Okrem toho, v podanom\nvyjadrení sťažovateľ neuviedol žiadne nové právne a skutkové argumenty, iba zopakoval svoje\npredchádzajúce stanoviská, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv.\n11. K poslednej z námietok zúčastnená osoba uviedla, že najvyšší súd nezaložil svoj záver\no zmätočnosti rozhodnutí súdov nižšej inštancie iba na tom, že sa dostatočne nevysporiadali\nso skorším rozsudkom iného senátu krajského súdu, ale i na tom, že boli nedostatočne odôvodnené\nz hľadiska výsledkov dokazovania a jeho hodnotenia. Takisto nesúhlasí s názorom sťažovateľa,\nže skorší rozsudok krajského súdu bol iným senátom dovolacieho súdu zrušený z dôvodov, ktoré\nspočívali v závažných pochybeniach odvolacieho súdu. K jeho zrušeniu totiž došlo z procesných\ndôvodov, vydaním tzv. prekvapivého rozhodnutia, pretože odvolací súd nevyzval strany sporu\nk možnému použitiu iného právneho predpisu na danú vec (§ 382 CSP).\nIII.3. Replika sťažovateľa:\n12. Sťažovateľ vo svojej replike zopakoval kľúčové námietky jeho ústavnej sťažnosti a pripomenul,\nže námietka spočívajúca v okolnostiach doručovania dovolania na vyjadrenie bola v ústavnej\nsťažnosti spomenutá skôr okrajovo. Podstata ústavnej sťažnosti spočívala v iných oveľa\nzávažnejších námietkach [uvedených pod bodom 4 písm. b) a c)], ku ktorým sa však najvyšší súd\nvôbec nevyjadril a iba zovšeobecnil, že napadnuté uznesenie je náležitým spôsobom odôvodnené.\nSťažovateľ neprijal názor najvyššieho súdu, že niet dôvodu vstupovať do kasačného rozhodnutia,\nlebo k účinnej náprave môže dôjsť v následnom konaní pred všeobecnými súdmi. Tento\npaušalizujúci záver je podľa jeho názoru neudržateľný, čo zdôvodnil okrem iného tým,\nže k prelomeniu princípu právnej istoty môže dôjsť len v celkom výnimočných a ojedinelých\nprípadoch, a o taký prípad v danej veci nešlo.\n13. Na margo tvrdení porušovateľa a zúčastnenej osoby, že bolo jeho povinnosťou oznámiť súdu\nzánik plnomocenstva z dôvodu uspokojenia pohľadávky, uviedol, že takéto závery majú\nopodstatnenie iba v rámci konania až do jeho právoplatného skončenia, t. j. vrátane odvolacieho\nkonania, nie však pre systematicky a procesne relatívne samostatné dovolacie konanie, pre ktoré je\npotrebné skúmať všetky podmienky jeho konania opätovne vrátane splnenia podmienok\npre zastúpenie sporovej strany v rámci dovolacieho konania. Ani zo skutočnosti, že vo veci bude\nrozhodované o trovách konania, nie je možné vyvodiť záver, že právny zástupca sťažovateľa bol\noprávnený na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Pokiaľ išlo o včasnosť odoslania\na doručenia vyjadrenia k dovolaniu, sťažovateľ poukázal na svoju sťažnostnú argumentáciu.\n14. Tvrdenú dostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia sťažovateľ vyvracia tým, že toto\nodôvodnenie odkazuje na iné, časovo skoršie rozhodnutie iného senátu toho istého odvolacieho\nsúdu, ktoré však už bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zrušené. A práve na tom je založený záver\n4\n\nnajvyššieho súdu o zmätočnosti rozsudku krajského súdu a o potrebe zrušiť rozhodnutia súdov\nnižšej inštancie. Je objektívne neudržateľné, ak najvyšší súd kritizuje nižšie súdy za to, že sa\nnevysporiadali s už zrušeným rozhodnutím. Iná vada zmätočnosti nevyplýva ani z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia a ani z dovolania zúčastnenej osoby, preto ak by najvyšší súd zistil vadu\nzmätočnosti v tom, že rozhodnutia nižších súdov sú samy o sebe nepreskúmateľné, konal by\nnad rámec zákona, v prospech dovolateľa a na úkor sťažovateľa.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n15. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\n16. Základom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny\na dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým boli zrušené rozsudky krajského súdu\na okresného súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nSťažovateľ v napadnutom uznesení identifikuje viaceré pochybenia najvyššieho súdu – od procesu\ndoručovania dovolania sťažovateľovi cez posudzovanie včasnosti podania jeho vyjadrenia\nk dovolaniu až po samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia.\n17. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. k čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6\nods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril\nzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa\ndohovoru (II. ÚS 71/97), a preto ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.\n18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý\nsa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu\nnezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\nvykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ako aj na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy.\n19. Do obsahu práva na súdnu ochranu patrí nepochybne aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania\nposkytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe opravného prostriedku\ndomáha ochrany z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní\npredpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v dovolacom konaní, všeobecný súd mu\ntúto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie\nsúdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).\n20. Ústavný súd nadväzne akcentuje kasačnú povahu napadnutého uznesenia a v tejto súvislosti\nv súlade so svojou judikatúrou (m. m. I. ÚS 357/2016, III. ÚS 46/2013, II. ÚS 105/09) podotýka,\nže len výnimočne vstupuje svojou právomocou do rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré nie sú\nkonečné. Avšak to neznamená, že sa nemôžu vyskytnúť prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú\nspôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním\n5\n\nústavne nekonformného záväzného právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšej inštancie\nnemôže nerešpektovať, hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným poriadkom.\nOchrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým a právnickým osobám ústavným\nsúdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných\npráv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím. Ak by ústavný\nsúd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti ústavnej sťažnosti proti kasačným\nrozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho konania celkom mimo záber akejkoľvek kontroly, lebo by\nde facto bola týmto súdom daná takmer neobmedzená kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie\nz medzí spravodlivého procesu by súd nižšej inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna\nochrana práv účastníkov konania by bola rovnako cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti vylúčená.\n21. Ak ústavný súd v minulosti vstúpil svojou právomocou do rozhodnutí všeobecných súdov,\nktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej inštancie, urobil tak preto, že išlo o prípady, keď ešte\npred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté\nprávoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba\nurčitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše bola\nskutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným\n(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa\nmusela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr\n(IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania\na nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach\n(IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo\nk porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013).\n22. K zrušeniu kasačného rozhodnutia teda ústavný súd pristupuje skutočne len z výnimočných\ndôvodov spočívajúcich buď v závažných pochybeniach súdov blížiacich sa k vadám zmätočnosti,\nalebo z dôvodov, že kasačné rozhodnutie vytvorilo vo veci pevný hmotnoprávny základ\nrozhodovania pre súdy nižšej inštancie.\n23. V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,\nže o jeden z už uvedených dôvodov ide i vo veci sťažovateľa.\n24. Pokiaľ ide o prvú z nastolených námietok sťažovateľa, ktorým spochybňoval doručovanie\ndovolania advokátovi, ktorého explicitne nesplnomocnil na zastupovanie v dovolacom konaní,\nústavný súd v prvom rade uvádza, že si je vedomý, že sa v rámci právnej teórie vyskytujú dva\nnázory na špecifikáciu plnomocenstva udeleného advokátovi v dovolacom konaní. Prvý názor\nvyžaduje, aby v texte plnomocenstva bolo výslovne uvedené, že ide o plnomocenstvo\nna zastupovanie v dovolacom konaní. Názor je odôvodnený tým, že plnomocenstvo udelené na celé\nkonanie zaniká právoplatnosťou rozhodnutia. Podľa druhého názoru však plnomocenstvo udelené\nna celé konanie oprávňuje splnomocnenca na všetky úkony aj po právoplatnosti rozhodnutia,\npretože dovolacie konania nie je samostatným konaním ako súčasťou konania ako celku.\nObdobným spôsobom argumentovali účastníci konania aj v konaní pred ústavným súdom.\n25. Ústavnému súdu však neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,\na teda jeho úlohou nie je v tomto konkrétnom spore zaujať stanovisko, ktorý z uvedených prístupov\nje správny, keďže ide o vec patriacu do právomoci všeobecných súdov. Z hľadiska posúdenia\nústavnosti tohto postupu je podstatné to, že dovolanie sa dostalo do dispozičnej sféry sťažovateľa,\n6\n\nten túto skutočnosť nerozporoval, čoho dôkazom je aj to, že sa k podanému dovolaniu vyjadril. Nie\nje preto úplne zrejmé, aké právo malo byť sťažovateľovi týmto postupom upreté. Sťažovateľ v tejto\nčasti svoju ústavnoprávnu argumentáciu ďalej ani nerozvíja a sám konštatuje, že ide iba o okrajovú\nnámietku.\n26. Ústavný súd v obdobných veciach už uviedol, že nepodáva všeobecné názory na určitú právnu\notázku bez previazanosti na konkrétny spor a konkrétnu skutkovú situáciu sťažovateľa s dopadom\nna jeho práva. Uprednostňujúc materiálny prístup k doručovaniu, ústavný súd teda k tvrdeniu\no vadách v doručovaní dovolania v krátkosti uzatvára, že pre posúdenie prípadu bola významná\nvedomosť sťažovateľa tak o jeho podaní, ako aj o jeho obsahu. Predmetná námietka, aj keď by bola\nopodstatnená, nemá takú intenzitu, ktorá by vyvolala konkrétny negatívny následok s priamym\nzásahom do práv sťažovateľa, a preto ju ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.\n27. V poradí druhá námietka sťažovateľa smeruje k nesprávnosti postupu najvyššieho súdu, ktorý\nvyhodnotil vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľa ako oneskorene podané, pričom tento záver žiadnym\nspôsobom neodôvodnil.\n28. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj\nprávo účastníka konania, resp. strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\n(napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). K ich porušeniu môže dôjsť nielen tým,\nže komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde, ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, bez náležitého\nodôvodnenia, teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok\nrozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne\nodôvodnené, ako aj vtedy ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n29. V tomto smere musí ústavný súd prisvedčiť sťažovateľovi, že z napadnutého uznesenia nie je\nvôbec zrejmé, na akom podklade dospel najvyšší súd k záveru o oneskorenosti podania vyjadrenia\nk dovolaniu. V napadnutom uznesení nie je ani zmienka o tom, kedy došlo k doručeniu dovolania\nsťažovateľovi, kedy sťažovateľ doručil svoje vyjadrenie a kedy uplynula lehota na podanie\nvyjadrenia. Nie je teda možné jednoznačne overiť záver o oneskorenosti podania vyjadrenia\nsťažovateľa k dovolaniu, a to napriek tomu, že všetky tieto premenné sa nachádzajú v predkladacej\nspráve okresného súdu, ktorou bolo dovolanie spolu so spisom predložené najvyššiemu súdu.\nAj keď predkladacia správa nie je právne záväzným dokumentom, z jej obsahu sa na prvý pohľad\njaví, že vyjadrenie k dovolaniu bolo podané včas. Avšak s ohľadom na protiargumenty zúčastnenej\nosoby bolo (a je) na mieste, aby najvyšší súd skúmal včasnosť podania vyjadrenia z obsahu spisu\nv kontexte s relevantnou právnou úpravou. Keďže so záverom o oneskorenosti podania vyjadrenia\nk dovolaniu zákon spája konkrétne negatívne dôsledky na túto stranu, spočívajúce v tom, že na jej\nvyjadrenie sa neprihliada, je priam nevyhnutné tento záver aspoň v stručnosti zdôvodniť. Uvedené\npotvrdzuje i fakt, že samotný najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti nevedel k tejto\notázke zaujať stanovisko, pretože ani on sám sa z napadnutého uznesenia nedozvedel, prečo bolo\nvyjadrenie k dovolaniu posúdené ako oneskorené. Preto ústavný súd konštatuje absenciu náležitého\nodôvodnenia v tomto smere spôsobujúcu nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť\nnapadnutého uznesenia. „V hre“ je totiž možnosť sťažovateľa predostrieť do dovolacieho konania\nsvoje argumenty v súlade s princípom kontradiktórnosti konania a s ním súvisiacou rovnosťou\n7\n\nzbraní. To vedie ústavný súd k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku nálezu).\n30. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ak nie sú zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia,\nsvedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti\nnedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce\nk neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore s účelom súdneho konania\ni so zásadami spravodlivého procesu.\n31. S ohľadom na záver o nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia, pokiaľ išlo\no záver najvyššieho súdu týkajúci sa oneskorenosti podania vyjadrenia k dovolaniu, sa ústavný súd\nv tomto štádiu nemohol zaoberať nadväzujúcou námietkou sťažovateľa o porušení práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj o porušení princípu\nkontradiktórnosti konania a s ním súvisiacou rovnosťou zbraní. Ústavný súd totiž musí poznať\ndôvody a právne úvahy všeobecného súdu, ktoré ho viedli k prijatiu toho-ktorého záveru, aby bolo\nmožné preskúmať a vyhodnotiť, či tieto závery nie sú arbitrárne a či interpretácia príslušných\nprávnych noriem učinená všeobecným súdom nepopiera ich zmysel a cieľ. Preto ústavný súd\nkonštatuje, že z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia, t. j. nepreskúmateľnosti napadnutého\nuznesenia, pokiaľ ide o otázku včasnosti podania vyjadrenia k dovolaniu, sa nemohol vecne\nzaoberať tým, či bola sťažovateľovi reálne zmarená možnosť využiť svoje procesné právo predložiť\nargumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany v dovolacom konaní, t. j. či bol pripravený\no možnosť predložiť do dovolacieho konania svoju argumentáciu v dôsledku svojho pochybenia\nalebo v dôsledku pochybenia najvyššieho súdu. Posúdenie tejto námietky sťažovateľa je v danom\nštádiu predčasné, a bude prichádzať do úvahy až za stavu, keď rozhodnutie najvyššieho súdu bude\n(aj v tejto časti) spĺňať atribúty preskúmateľného rozhodnutia. Preto vo vzťahu k tomuto\nnamietanému právu a uvedených princípov ako základných definičných prvkov práva\nna spravodlivé súdne konanie ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\n32. Treťou námietkou sťažovateľ atakuje záver najvyššieho súdu, ktorým zrušil dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie okresného súdu z dôvodu, že sa krajský súd\nnevysporiadal so skorším rozsudkom iného senátu krajského súdu, v čom identifikoval dovolateľom\ntvrdenú vadu zmätočnosti zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP.\n33. Ako už bolo načrtnuté, je pravdou, že v inej obdobnej kauze tých istých strán sporu bol vydaný\nrozsudok iného senátu krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa ako žalobcu zamietnutá.\nPravdou je i to, že krajskému súdu bolo toto rozhodnutie iného senátu známe – žalovaný ním\nargumentoval v rámci svojho vyjadrenia v odvolacom konaní a sťažovateľ naň reagoval tým,\nže vo veci podal dovolanie, pretože išlo o odklon od dovtedajších záverov prijatých senátom 3 Cob\nkrajského súdu. Krajský súd argumentáciu odvolateľa neprijal z dôvodu existencie a stotožnenia sa\ns právnym názorom vyjadreným v uznesení krajského súdu č. k. 3 Cob 247/2015-367 zo 6. apríla\n2016, ktorý časovo predchádzal rozsudku iného senátu krajského súdu, pričom tento svoj názor\nvysvetlil v rámci dôvodov rozhodnutia (bod 11 označeného rozsudku). Priklonil sa teda k jednému\nz dvoch existujúcich právnych názorov.\n34. Žalovaný ako dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP, pričom táto vada mala spočívať v porušení jeho práva na predvídateľné rozhodnutie.\nDôvodil tým, že hoci predložil právoplatný rozsudok iného senátu krajského súdu, kde v skutkovo\n8\n\na právne identickej veci medzi tými istými sporovými stranami súd žalobu ako nedôvodnú zamietol\nv celom rozsahu, tak odvolací súd v aktuálne prejednávanej veci rozhodol diametrálne odlišne\na bez toho, aby sa argumentačne akokoľvek vysporiadal s týmto rozhodnutím. Takúto podstatu\nvyabstrahoval z podaného dovolania i najvyšší súd, a s namietaným nedostatkom dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia sa stotožnil. Podľa jeho názoru nebolo dostačujúce, ak odvolací súd\nv napadnutom rozsudku len konštatoval existenciu predloženého skoršieho rozhodnutia (iného\nsenátu) v obdobnej veci, pokiaľ svoj odklon od odlišných, pre rozhodnutie vo veci podstatných,\nskutkových a právnych záverov náležite neodôvodnil. Pokiaľ bol krajskému súdu predložený\nrozsudok známy, bolo jeho povinnosťou sa v napadnutom rozsudku touto okolnosťou náležite\nzaoberať a vyrovnať sa s ňou právne kvalifikovanými a presvedčivými dôvodmi. Súčasne najvyšší\nsúd dodal, že nižšie súdy „v konfrontácii so skorším, opačným rozhodnutím krajského súdu\nnevysvetlili dostatočne jasne, konzistentne, bez vnútorných rozporov a protirečení“ prijaté právne\nzávery, ktoré v konkrétnostiach špecifikoval.\n35. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že v okolnostiach\nposudzovanej veci síce nebol formulovaný právny záver, na základe ktorého by boli vo veci\nkonajúce súdy viazané určitým záväzným právnym názorom, avšak zistil inú výnimočnú okolnosť,\nktorá ho oprávňuje vstúpiť do napadnutého rozhodnutia procesnej povahy využitím svojej\nprávomoci, a to zmätočnosť ním formulovaných záverov. Ústavný súd uznáva, že odlišná\nrozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej\nskutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná,\ntak ako na to poukázal i najvyšší súd, a za obvyklých okolností by mohla byť dôvodom\nzakladajúcim prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Podstatným faktom v tu prejednávanej veci však\nje, že najvyšší súd skorší rozsudok iného senátu krajského súdu zrušil uznesením č. k.\n4 Obdo 65/2019 z 31. augusta 2020 z dôvodu vád zmätočnosti, teda ešte pred tým, ako rozhodol\nvo veci sťažovateľa uznesením napadnutým touto ústavnou sťažnosťou. Pritom z obsahu spisu,\npodaného odvolania, vyjadrení, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa k dovolaniu (na ktoré sa\nneprihliadalo) jasne vyplývalo, že v tejto inej veci je vedené dovolacie konanie vrátane spisovej\nznačky, pod ktorou sa vedie. Bolo teda nielen v kompetencii najvyššieho súdu overiť tieto tvrdenia,\nako i stav dovolacieho konania vedeného pred ním, ale i jeho povinnosťou, obzvlášť v prípade, ak\nna tomto rozhodnutí hodlal založiť svoj záver o prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP.\n36. Ústavný súd tak konštatuje, že opísaná vada zmätočnosti, ktorú identifikoval najvyšší súd, nie je\nsama osebe bez ďalšieho legitímnym dôvodom na zrušenie označených rozsudkov krajského súdu\na súdu prvej inštancie. Argument najvyššieho súdu, že sa súdy nižšej inštancie nevysporiadali\ns opačným názorom krajského súdu, totiž naráža na fakt, že toto rozhodnutie bolo medzičasom\nzrušené (z dôvodu, že odvolací súd postupoval v rozpore s § 328 CSP a pretože najvyšší súd\nnepovažoval dokazovanie vykonané odvolacím súdom za dostatočné na to, aby z neho mohol\nvyvodiť opačné skutkové zistenia ako súd prvej inštancie, pozn.). Táto okolnosť vo výsledku\nznamená, že všeobecné súdy nemajú dôvod sa s týmto konkrétnym rozhodnutím vysporiadať. Inými\nslovami, kasácia rozhodnutí nižších súdov za tohto stavu v podstate znemožňuje súdom vysvetliť\nprípadné nimi prijaté závery, keďže v zmysle inštrukcií dovolacieho súdu sa mali konfrontovať\nso skorším (avšak následne zrušeným) opačným rozhodnutím krajského súdu. Keďže o tejto\nokolnosti mal mať najvyšší súd vedomosť, jeho rozhodnutie za týchto okolností nemožno\npovažovať za ústavne udržateľné.\n9\n\n37. Nadväzne možno prisvedčiť i ďalšiemu argumentu sťažovateľa, ktorý najvyššiemu súdu vyčíta\naj zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, a teda aplikáciu § 449 ods. 2 CSP. Najvyšší súd\nodôvodnil tento postup tým, že „prijaté závery dovolacieho súdu rovnako dopadajú na obe\nrozhodnutia nižších súdov“, pretože ich odôvodnenia tvorili jeden celok. Keďže okresný súd\nrozhodol v danej veci rozsudkom z 28. februára 2018, a rozsudok iného senátu krajského súdu,\ns ktorým sa mal podľa najvyššieho súdu konfrontovať, bol vydaný 19. februára 2019, logicky\nnemohol trpieť nedostatkom vysporiadania sa s ním, pretože v tom čase neexistovalo.\nSťažovateľom prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu teda logicky a relevantne\nspochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším súdom.\n38. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná\nrozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky\npritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť\nniektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.\n39. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci a odôvodnenia napadnutého uznesenia\ndospel k záveru, že o taký prípad ide aj vo veci sťažovateľa. Napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty\nústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže dôvod jeho zmätočnosti spočíva\nv nevysporiadaní sa rozhodnutím všeobecného súdu, ktoré bolo medzičasom, resp. ešte\npred vydaním napadnutého uznesenia samotným dovolacím súdom zrušené. Rozhodnutia nižších\nsúdov, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil, preto nemohli fakticky ani právne trpieť\nvadou, ktorú im vytýkal. To spôsobuje prekážku v ďalšom postupe všeobecných súdov, pretože\ntieto by mali v zmysle inštrukcií najvyššieho súdu reagovať na už zrušené rozhodnutie. V dôsledku\ntoho neposkytuje napadnuté uznesenie relevantný dôvod na najvyšším súdom prijatý záver\no prípustnosti a dôvodnosti dovolania žalovaného. Pokiaľ (iba) na takomto podklade najvyšší súd\nprelomil právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia súdu nižšej inštancie (a nadväzne\ni súdu prvej inštancie), zlyhal pri poskytovaní súdnej ochrany a porušil tým základné právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorý v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (bod 1\nvýroku nálezu). V nadväznosti na tento záver, ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).\n40. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný\nrozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 134 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\nV.\nTrovy konania\n41. Ústavný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania (§ 73 ods. 3 zákona\no ústavnom súde) za tri úkony právnej služby v celkovej sume 589,21 eur (bod 3 výroku nálezu).\nPri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\n10\n\nv znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3). Základná sadzba odmeny za dva úkony\nprávnej služby uskutočnené v roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu) je 181,17 eur a hodnota režijného paušálu je vo výške 10,87 eur.\nSťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania i za jeden úkon právnej služby uskutočnený\nv roku 2022 (replika sťažovateľa), pričom základná sadzba odmeny za tento úkon právnej služby je\n193,50 eur a hodnota režijného paušálu je vo výške 11,63 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľa\nnepreukázal, že je platcom dane z pridanej hodnoty pripojením osvedčenia o registrácii a opak\nnevyplýva ani z verejného registra, ústavný súd daň k danej sume nepripočítal.\n42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. mája 2022\nMiloš Maďar\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolacie dôvody-zmätočnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-procesnej povahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie konanie"], "pravna_veta": "I. Aby ústavný súd mohol preskúmať a vyhodnotiť, či závery všeobecného súdu nie sú arbitrárne a či jeho interpretácia príslušných právnych noriem nepopiera ich zmysel a cieľ, musí poznať dôvody a právne úvahy všeobecného súdu, ktoré ho viedli k prijatiu toho-ktorého záveru.\n\nII. Ak dôvod zmätočnosti spočíva v nevysporiadaní sa odvolacieho súdu s rozhodnutím všeobecného súdu, ktoré bolo ešte pred vydaním ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu samotným dovolacím súdom zrušené, ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Obdo/27/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b3a6df9e-633f-4f1e-ad75-dc26d6c5807e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 348/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/2020 z 5. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-05", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2020.2"}, {"guid": "ussr:78fc610b-bb8b-446d-b24d-37c9e55c2020", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.357.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 357/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 357/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.357.2016.2"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:1e255092-fb92-4481-94be-58eeb07d3dce", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 240/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 240/09 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e255092-fb92-4481-94be-58eeb07d3dce"}, {"guid": "ussr:4d4c5783-445a-44b8-883f-424f0308766d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d4c5783-445a-44b8-883f-424f0308766d"}, {"guid": "ussr:c3b6ed84-6077-4e0d-b3c0-788821a16354", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 171/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 171/06 z 5. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-05", "citacie_n": 656, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3b6ed84-6077-4e0d-b3c0-788821a16354"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "f0693c16-f5f5-435c-8e53-ecc66ea2100b:31a4b70c-6aa6-49be-ad6d-ded1b4b8409a", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Cob/80/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/80/2018 z 19. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f0693c16-f5f5-435c-8e53-ecc66ea2100b:31a4b70c-6aa6-49be-ad6d-ded1b4b8409a"}, {"guid": "3134d77c-fcff-41ba-8feb-5b548c4913cd:80a43796-378b-4f7f-98c9-7fdc5acad48e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7218207530.1", "spisova_znacka": "3Cob/120/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/120/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7218207530.1"}, {"guid": "624c4027-4a98-4342-ab8a-fea7c9e6dc22:ccd34bd8-1663-4a23-99c7-18f9a518685e", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cob/247/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/247/2015 z 6. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-04-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/624c4027-4a98-4342-ab8a-fea7c9e6dc22:ccd34bd8-1663-4a23-99c7-18f9a518685e"}, {"guid": "b6918dfb-25bf-4ab3-b61b-1bfa8f925690:74ac0518-a088-4063-a4fc-1c185cc2b3e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Cb/127/2013", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Michalovce sp. zn. 22Cb/127/2013 z 10. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2013-10-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b6918dfb-25bf-4ab3-b61b-1bfa8f925690:74ac0518-a088-4063-a4fc-1c185cc2b3e2"}], "citovane_v": [{"guid": "f2baa143-2518-4831-adad-ad3786cacd08:3a00087c-314c-41b7-8e78-19285d766282", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1213209939.1", "spisova_znacka": "5Obdo/20/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/20/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1213209939.1"}]}