{"guid": "ussr:7b6642fb-23ec-4113-9e90-2a489eb9589d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.15.2025.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2025 z 11. 6. 2025", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2025, sp. zn. PL. ÚS 15/2025, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.15.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2025-06-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["sudca nie je vylúčený", "nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7b6642fb-23ec-4113-9e90-2a489eb9589d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.15.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.15.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.15.2025.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 15/2025-69\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca)\na sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,\nMiloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku a Ľuboša Szigetiho vo veci návrhu generálneho\nprokurátora na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\nustanovení § 3 ods. 2 až 6 a § 7a ods. 3 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb.\no meste Košice v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd o vylúčení sudcu ústavného súdu Martina\nVernarského takto\nrozhodol:\n1. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Martin Vernarský\nz konania a rozhodovania v tejto veci.\n\nnie je vylúčený\n\n2. Toto uznesenie n a d o b ú d a právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia\nÚstavným súdom Slovenskej republiky.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania a námietka zaujatosti\n1. Ústavnému súdu bol 7. februára 2025 doručený návrh generálneho prokurátora (ďalej\naj „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 3 ods. 2 až 6 a § 7a ods. 3 písm. c) zákona\nč. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o meste Košice“\nalebo „ZMK“) s čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Napadnutými ustanoveniami bolo\nnahradené miestne referendum o zmene počtu mestských častí rozhodnutím mestského\nzastupiteľstva a rady starostov.\n2. Člen pléna ústavného súdu, sudca Martin Vernarský, podaním zo 4. marca 2025 oznámil podľa\n§ 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedovi\n\nústavného súdu dôvody svojho vylúčenia, ktoré spočívajú v skutočnosti, že je autorom expertízy,\nktorá zohrala rolu pri tvorbe preskúmavaného zákona.\n3. Pre rozhodnutie o vylúčení sudcu je potrebné základné oboznámenie sa s podstatou návrhu\nna nesúlad zákona. Mesto Košice má podľa jeho aktuálneho štatútu 22 mestských častí.\nV pôvodnom znení ZMK rozhodovalo o zmene počtu mestských častí mestské zastupiteľstvo, a to\nlen so súhlasom alebo na návrh obyvateľov dotknutých mestských častí. Vzhľadom na zložitosť\nsprávy mesta s 22 mestskými časťami sa začalo hľadať rozumné, resp. praktické legislatívne\nriešenie prípadnej zmeny počtu mestských častí. Od novely zákonom č. 222/2006 Z. z. malo\nrozhodovať o zmene počtu mestských častí mestské zastupiteľstvo kvalifikovanou 3/5 väčšinou\nformou všeobecne záväzného nariadenia s tým, že zmena mohla byť odmietnutá miestnym\nreferendom obyvateľov dotknutých mestských častí. Napadnutá právna úprava zmenila koncepciu\nzmeny mestských častí tak, že už nie je nutná účasť obyvateľov mestských častí. O zmene\nrozhoduje mestské zastupiteľstvo absolútnou väčšinou formou zmeny štatútu s tým, že zmena môže\nbyť odmietnutá radou starostov, ktorá je zložená zo starostov mestských častí. Odmietnutie môže\nzvrátiť mestské zastupiteľstvo kvalifikovanou 3/5 väčšinou, a presadiť tak zmenu konfigurácie\nmestských častí.\n4. Všeobecná úprava o územných zmenách v mestách, resp. obciach vyžaduje súhlas ich\nobyvateľov vyjadrený v miestnom referende. Podľa § 11a ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obecné\nzastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o zlúčenie obcí, rozdelenie alebo zrušenie obce.\n5. Generálny prokurátor v návrhu namieta, že obyvatelia Košíc sú bez ústavne akceptovateľných\ndôvodov diskriminovaní voči obyvateľom ostatných miest v Slovenskej republike vo výkone ich\nzákladného práva priamo sa zúčastňovať na správe verejných vecí, pretože len obyvatelia Košíc\nsa nemôžu prostredníctvom miestneho referenda vyjadriť k otázke teritoriality mesta.\n6. Sudca Vernarský v návrhu na svoje vylúčenie uviedol, že v roku 2015 (teda ešte pred vznikom\njeho funkcie sudcu ústavného súdu v roku 2019, pozn.) na objednávku mesta Košice za odmenu\nspracoval dokument pod názvom „Analýza právnej povahy výsledkov miestneho referenda\no mestských častiach na území mesta Košice“, ktorej obsahom bolo skúmanie možností znižovania\npočtu mestských častí na území mesta Košice a ktorá vyústila do návrhu zodpovedajúcej\nnovelizácie vtedy účinného zákona o meste Košice, a to v dvoch alternatívach. Jedna z nich bola\nnásledne po prerokovaní v orgánoch mesta Košice predložená koncom roka 2016 ako poslanecký\nnávrh na rokovanie do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), ktorá\n7. februára 2017 v I. čítaní rozhodla, že nebude pokračovať v rokovaní o predmetnom návrhu.\n7. Po šiestich rokoch, 13. januára 2023, skupina poslancov národnej rady predložila návrh zákona\nobsahujúci novelizáciu zákona o meste Košice, ktorý bol, čo sa týka obsahu i odôvodnenia, takmer\núplne identický s návrhom neschváleným v roku 2017. Tento návrh národná rada 16. marca 2023\nschválila a bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 115/2023, pričom\núčinnosť nadobudol 1. mája 2023.\n8. Citovaná novelizácia zákona o meste Košice je podľa sudcu Vernarského po obsahovej stránke\núzko spätá s analýzou, ktorú pre mesto Košice v roku 2015 vypracoval a za ktorú mu podľa zmluvy\n2\n\nč. 2015001934 o spracovaní analýzy uzavretej 29. októbra 2015 (uverejnená na webovej stránke\nmesta Košice ‒ hltps://\\vww.zverejnenie.esluzbykosice.sk/ZmIuva/Dctail/l7270700/153397) bola\nvyplatená odmena. Práve uvedená novelizácia je predovšetkým v koncepčnej podstate objektom\nkritiky generálneho prokurátora, ktorý od ústavného súdu očakáva vyslovenie nesúladu jej\nťažiskových ustanovení s ústavou.\n9. Sudca Vernarský uvádza, že si uvedomuje, že podľa § 49 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa za\nčinnosť zakladajúcu pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu nepovažuje účasť na príprave\na prejednávaní návrhov právnych predpisov ani vyslovenie názorov na právne otázky spojené\ns prejednávanou vecou v rámci vedeckej, pedagogickej alebo literárnej činnosti. V popísaných\nokolnostiach predmetnej veci však považuje „za reálne prekročenie normatívneho priestoru podľa\n§ 49 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v rámci ktorého ešte pomer sudcu ústavného súdu k veci nie je\ndôvodom na jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci“.\n10. Sudca Vernarský je presvedčený, že jeho prípadné podieľanie sa na rozhodovaní o návrhu\nnavrhovateľa môže vzhľadom na oznámené okolnosti vyvolávať pochybnosti o jeho nezaujatosti,\na to predovšetkým v rovine objektívneho nazerania na požiadavku nestrannosti. Sudca Vernarský\ntiež považuje za nutné zdôrazniť, že autorstvo uvedenej analýzy zahŕňajúcej i návrh noviel zákona\no meste Košice, z ktorých jedna sa stala normatívnou realitou, nastoľuje legitímne pochybnosti\no jeho subjektívnej nezaujatosti vo veci. Inými slovami, dodáva sudca Vernarský, obsah\nspracovanej analýzy naznačuje jeho subjektívne presvedčenie o jej kvalite, a tým aj o jej ústavnej\nudržateľnosti.\nII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n11. V súvislosti s ústavnoprávnou ochranou subjektívnych práv ústavný súd konštantne\n(II. ÚS 36/2012) uvádza, že požiadavka nestranného sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti\na jej vnímania. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti\núčastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in\ncausa sua), a je teda popretím zmyslu súdnictva. Právo na nestranný súd je základnou povinnosťou\nsúdu, je štrukturálnym prvkom súdneho systému.\n12. Ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde znie: „(1) Sudca ústavného súdu je vylúčený\nz konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania,\nzúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na\nvylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu ústavného súdu\nv konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach na ústavnom súde.\n(2) Sudca ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej\nveci činný pri výkone inej funkcie alebo povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu.\n(3) Za činnosť podľa odseku 2 sa nepovažuje účasť na príprave a prejednávaní návrhov právnych\npredpisov ani vyslovenie názorov na právne otázky spojené s prejednávanou vecou v rámci\nvedeckej, pedagogickej alebo literárnej činnosti.\n(4) Dôvody vylúčenia podľa odseku 1 alebo odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne\npredsedovi ústavného súdu.“\n3\n\n13. V predmetnej veci je však predmetom konania norma, teda objektívne právo, a tak predmet\nkonania nemá odraz v základnom práve na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zákon\no ústavnom súde však v § 49 ods. 3 predpokladá nestrannosť aj v konaniach o objektívne právo.\nPožiadavka nestrannosti tu má ústavnú oporu priamo v čl. 124 ústavy, v skutočnosti, že ústavný súd\nje súdnym orgánom a rozhoduje spôsobom vlastným súdnym telesám. Z tejto úvahy vychádza aj\nústavná teória (Filip, J. K otázce podjatosti soudce ústavního soudu v řízení o ústavnosti právního\npředpisu. In: Časopis pro právní vědu a praxi, 2/1002, s. 152 a nasl.; tiež Filip, J. Ústavní soud jako\nzákonný soudce a něco navíc. In Pocta Doc. JUDr. Vladimíru Mikule k 65. narozeninám. Praha :\nASPI, 2002, s. 91 ‒ 116. ISBN 80-86395-47-2).\n14. Ústavný súd sa pre účely rozhodovania o oznámení sudcu oboznámil s Analýzou právnej\npovahy výsledkov miestneho referenda o mestských častiach na území mesta Košice (ďalej\naj „analýza“), ktorej autorom je sudca Vernarský.\n15. Koncepcia nestrannosti sudcov v našich procesných predpisoch vrátane zákona o ústavnom\nsúde má prazáklad (II. ÚS 36/2012) v inštitútoch iudex inhabilis (sudca nespôsobilý) a iudex\nsuspectus (sudca podozrivý). Jedným z hlavných rozlišovacích kritérií medzi iudex inhabilis a iudex\nsuspectus je konkrétnosť dôvodu vylúčenia (porov. Nemeškalová Rosinová, A. Podjatost soudců\nv rozhodovací praxi vrcholných soudů ČR. Vydání první. V Praze : C.H. Beck, 2021, ISBN 978-807400-845-0, s. 22 a nasl.). Presne určený a jednoducho zistiteľný dôvod vylúčenia je typický pre\niudex inhabilis. Takto určené dôvody zároveň bývajú spravidla závažné a z tohto pohľadu jasne\nvylučujúce sudcu z rozhodovania: Podľa § 59 nášho Občianskeho sporového poriadku z roku 1911\nsudca už podľa zákona nemôže vybavovať vec, v ktorej je stranou, alebo v ktorej je interesovaná\njeho manželka, alebo v ktorej účinkoval ako zákonný zástupca. Obdobné dôvody sú stanovené\nv § 18 nemeckého zákona o ústavnom súde. V právnych poriadkoch so striktnejším rozlišovaním\nsudcu nespôsobilého a sudcu podozrivého súd vylúčenie sudcu nespôsobilého deklaruje, zatiaľ\nčo pri sudcovi podozrivom súd vylúčenie konštatuje.\n16. Inštitút podozrivého sudcu je otvorenejší a umožňuje vylúčiť sudcu z akýchkoľvek dôvodov,\nktoré spochybňujú jeho nestrannosť.\n17. Dôvody na vylúčenie podľa § 49 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde majú z hľadiska\nkonkrétnosti dôvodu v zásade charakter iudex inhabilis, aj keď vzhľadom na mieru všeobecnosti\nvyžaduje interpretáciu: činnosť sudcu v inej funkcii – u inej autority súvisiacej s prerokúvanou\nvecou ho v danom zmysle „automaticky“ vylučuje, avšak nie, ak ide o prieskum normy a sudca bol\nčinný (i) v legislatívnom procese alebo sa (ii) vyjadroval o veci v rámci vedeckej, pedagogickej\nalebo literárnej činnosti. Z § 49 ods. 3 zákona o ústavnom súde zároveň vyplýva, že ak bol sudca\nčinný v legislatívnom procese tak – rýdzo automaticky – nie je vylúčený. Avšak nie automaticky ale\nna základe dôvodov, ktoré pristupujú k jeho účasti v legislatívnom procese, už ako sudca podozrivý\nv režime § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vylúčený byť môže (porov. ďalej uvedené\nrozhodnutie z 13. februára 2018, 2 BvR 651/16). V podstate rovnakým spôsobom odôvodňuje svoju\nnámietku sudca Vernarský (porov. bod 9 v časti „za reálne prekročenie normatívneho priestoru\npodľa § 49 ods. 3 zákona o ústavnom súde“).\n\n4\n\n18. Otázka nestrannosti sudcu Vernarského z uvedených dôvodov v predmetnej veci nespadá\nbezprostredne do pôsobnosti § 49 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. V legislatívnom procese\nnevystupoval ako poslanec a ani v obdobnej pozícii. Nevystupoval tu ani striktne ako\nakademik/vedec, pretože v predmetnej veci nešlo o vedeckú prácu určenú výlučne pre účel rozvoja\nprávnej vedy a myslenia, aj keď jeho vedecká autorita bola východiskom pre predmetné expertné\nstanovisko.\n19. Otázka nestrannosti sudcu Vernarského tak spadá do rozsahu § 49 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, teda do všeobecnejšieho režimu dôvodov na vylúčenie sudcov ústavného súdu, t. j. z pohľadu\ntoho, či so zreteľom na jeho pomer k veci možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.\n20. Podstatou tvrdenia sudcu Vernarského je skutočnosť, že pre mesto Košice vypracoval analýzu,\nktorej súčasťou bolo okrem právneho názoru aj legislatívne riešenie, ktoré bolo zrejmou inšpiráciou\npre normu, ktorá je predmetom prieskumu ústavného súdu. Z porovnania analýzy a napadnutej\nnormy to taktiež vyplýva.\n21. Ústavný súd pripomína, že aj pri pomere sudcu voči norme sa aplikuje rozlišovanie na\nsubjektívnu a objektívnu stránku zaujatosti. Ústavný súd už uviedol, že pri nestrannosti sudcov je\nvýznamnou skutočnosťou, či sa ich právny názor prekrýva s ich vlastnou identitou právnika,\nexperta a osobnosti (II. ÚS 16/2011). Sudca Vernarský v závere svojho podania (bod 10) v podstate\nvyjadruje, že má istý subjektívny vzťah k norme a nateraz ju vníma ako ústavne súladnú.\n22. O vylúčení sudcu, ktorý mal osobitný vzťah k preskúmavanej norme a na základe v podstate\nzhodnej právnej úpravy v zákone o ústavnom súde rozhodoval v roku 2018 Spolkový ústavný súd\nv rozhodnutí 2 BvR 651/16 z 13. februára 2018. Sťažovateľ ‒ občianske združenie navrhlo\nvylúčenie sudcu Müllera, ktorý ešte v pozícii krajinského premiéra vystupoval proti eutanázii\na podieľal sa na legislatívnom návrhu, ktorý síce nebol schválený, avšak veľmi podobný návrh bol\nschválený neskôr, a ten sa stal predmetom prieskumu ústavným súdom (nemecký zákon o ústavnom\nsúde umožňuje jednotlivcom priamo napadnúť aj právny predpis, ktorý sa neaplikuje\nprostredníctvom rozhodovania a opravných prostriedkov, a to do jedného roka od jeho účinnosti ‒\n§ 93 ods. 3 BVerfGG).\n23. Občianske združenie namietlo ústavnosť skutkovej podstaty, ktorá stanovuje trestnosť\nkomerčného poskytovania eutanázie. V roku 2001 a 2006 Müller na cirkevnej pôde kritizoval\neutanáziu. V roku 2006 podal Spolkovému snemu návrh novely Trestného zákona, ktorý nebol\nprijatý. Stal však vzorom pre napadnutý § 217 TZ, ktorý bol prijatý neskôr v roku 2015. Krajinský\npremiér Müller sa stal ústavným sudcom v roku 2011. Ústavný súd rozhodol, že formálne nejde\no rovnaký predpis, aký sudca Müller predkladal v roku 2004, a preto sa neaplikuje režim iudex\ninhabilis – priame deklaratórne vylúčenie.\n24. Spolkový ústavný súd v režime iudex suspectus vo všeobecnosti uviedol, že pochybnosti sú\nodôvodnené, ak je u sudcu prítomná vnútorná väzba medzi politickým presvedčením – zaväzujúco\nvyjadreným, a právnym názorom. Rozhodujúcim faktorom je skutočnosť, že správanie sudcu\nopodstatňuje záver, že sudca už nemôže byť ďalej považovaný za otvoreného a nezaujatého\nvo vzťahu k opačnému názoru, než je ten jeho (bod 19 uznesenia 2 BvR 651/16).\n\n5\n\n25. Aby došlo k vylúčeniu sudcu, musí v (otvorenejšom) režime iudex suspectus (§ 49 ods. 1\nzákona o ústavnom súde) pristúpiť k samotnému vzťahu k predpisu vyplývajúceho z účasti na\nlegislatívnom procese alebo z vedeckej činnosti osobitná skutočnosť. Medzi sudcom\na preskúmavaným predpisom musí byť prítomný úzky vzťah, napríklad ak sudca v pozícii politika\nhorlivo verejne presadzoval politicky kontroverzný zákon. Vo veci eutanázie boli tieto podmienky\nsplnené, pretože preskúmavaný predpis bol veľmi podobný návrhu, ktorý namietaný sudca\nv minulosti predložil ‒ dôvodová správa pôvodného návrhu argumentovala v prospech ústavnosti\npredpisu a napokon sudca dal pôvodnému návrhu politický impulz.\n26. Z podania sudcu Vernarského možno vnímať, že svoj vzťah k veci vyjadruje veľmi autenticky\na dôkladne. Z vyjadrenia vyplýva jeho rešpekt k ústavnej požiadavke nestrannosti sudcu, resp.\nriadne plnenie povinností podľa § 49 ods. 4 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde spočívajúcich\nv bezodkladnom oznámení dôvodov vylúčenia predsedovi ústavného súdu. K veci je potrebné tiež\nuviesť, že aj analýza je napísaná vecne, odborne a bez emočných akcentov.\n27. Ústavný súd po posúdení vyjadrenia a analýzy uzatvára, že z týchto dokumentov a ani iných\nskutočností nevyplýva, že by u sudcu Vernarského išlo až o vec osobnej identity a angažovanosti,\nktorá by prekračovala rámec profesionálnej vecnosti tak, ako to bolo napríklad v citovanej\nnemeckej veci 2 BvR 651/16. Uvedené vyplýva aj z povahy veci, ktorá je otázkou kompetenčnou –\nhodnotovo nepolarizujúcou, a v tomto zmysle technickou. Sudca Vernarský má k norme\nnepochybne bližší vzťah, ale daný vzťah ostáva vzťahom expertným, blížiacim sa skôr k vzťahu\nvedeckému podľa § 49 ods. 3 zákona o ústavnom súde než vzťahu angažovanému podľa prvého\nodseku tohto ustanovenia. Inak povedané, ak nie je podľa zákona dôvodom na automatické\nvylúčenie sudcu jeho bežná účasť na príprave a prejednávaní návrhov právnych predpisov\nv minulosti alebo štandardné vyslovenie názorov na vec v rámci vedeckej činnosti, rovnako nie je\ndôvodom na vylúčenie popísaný vecný vzťah sudcu k prerokúvanej norme. Ústavný súd je tak\npresvedčený, že sudca Vernarský si v predmetnej veci zachováva neutrálnu expertnosť a otvorenosť\nmyslenia a je pripravený zúčastňovať sa na výmene a precizovaní právnych názorov počas\nplenárnej deliberácie.\n28. Uvedené skutočnosti tak nenapĺňajú dôvody vylúčenia sudcu Vernarského podľa § 49 zákona\no ústavnom súde. Ústavný súd ho preto nevylúčil z konania a rozhodovania v tejto veci, tak ako\nje uvedené vo výroku uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2025\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n6", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "referendum-miestne", "práva a slobody – politické-právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných", "právna veta", "diskriminácia", "samospráva-územná", "mesto-mestská časť"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}], "citovane_v": []}