{"guid": "ussr:3614ca5c-7a72-493b-8bb3-a4cd73015037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.6.2025.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2025 z 5. 11. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. novembra 2025, sp. zn. PL. ÚS 6/2025, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.6.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2025-11-05", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Posudzovanie legitímneho cieľa obmedzenia práva na informácie", "pravna_veta": "Článok 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť právo na informácie iba z dôvodu ochrany v ňom taxatívne vymenovaných záujmov, ktorými sú ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochrana verejného zdravia a mravnosti. Vykonanie testu proporcionality vo vzťahu k legitímnosti cieľa obmedzenia je pri práve na informácie limitované vopred vymedzenými cieľmi v rovine de constitutione lata. \nDôvod prijatia napadnutých ustanovení spočívajúci v „predchádzaní zaťažovania administratívnych kapacít povinných osôb a ich ochrane pred zneužívaním práva na informácie“ nemožno subsumovať ani pod jeden z dôvodov umožňujúcich obmedziť informačné základné práva, preto napadnutá právna úprava nespĺňa podmienku legitímnosti sledovaného cieľa podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3614ca5c-7a72-493b-8bb3-a4cd73015037", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.6.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.6.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.6.2025.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2025-65\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša (sudca spravodajca), Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Roberta Šorla a Martina Vernarského\na) o návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 401/2024 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, s čl. 1\nods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a\nb) o návrhu verejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade § 14 ods. 6 a 7 a § 21 ods. 1 druhej vety zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode\ninformácií) v znení zákona č. 401/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode\ninformácií) v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3\na 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 14 ods. 6 a 7 a § 21 ods. 1 druhej vety zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom\nprístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)\nv znení zákona č. 401/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom\nprístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)\nv znení neskorších predpisov, n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5\nv spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov a verejného ochrancu práv n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny poslancov na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 28. januára 2025 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 401/2024 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „novelizačný zákon“), s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 ústavy a s čl. 10 ods. 1\na 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Skupina\nposlancov navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal návrh na ďalšie konanie\na zároveň aby pozastavil účinnosť napadnutého novelizačného zákona. Návrhom vo veci samej\nžiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutý zákon nie je v súlade s označenými\nreferenčnými normami.\n2. Skupina poslancov po všeobecnom úvode o význame práva na informácie v demokratickej\nspoločnosti rozdeľuje svoju vecnú argumentáciu do dvoch častí, ktorých podstatu je možné\nvymedziť takto:\n(i) zavedenie oprávnenia povinnej osoby požadovať úhradu účelne vynaložených nákladov\nza mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií (§ 21 ods. 1 druhá veta zákona o slobode\ninformácií) je neústavným obmedzením práva na informácie a viacerých ústavných princípov,\n(ii) zavedenie inštitútov „oznámenia“ výšky úhrady a „námietky“ proti vyčísleniu úhrady\nv novelizovanom znení § 14 zákona o slobode informácií doplnením odsekov 6 a 7 je porušením\nprincípu jasnosti, určitosti a predvídateľnosti právnej normy, ktorý vylučuje arbitrárnosť pri výklade\na aplikácii.\n3. V podrobnostiach skupina poslancov tvrdí, že napadnutý novelizačný zákon zavedením možnosti\npožadovať úhradu účelne vynaložených nákladov na sprístupnenie informácií predstavuje prekážku,\nneprimeranú záťaž pri realizácii účelu práva na informácie, dôsledkom čoho dochádza\nk obmedzeniu kontroly výkonu verejnej moci zo strany občianskej spoločnosti. Prekážky\npri uplatňovaní tohto práva musia byť ústavne odôvodniteľné a nesmú predstavovať neprimeranú\nzáťaž alebo jeho obmedzenie. V tejto súvislosti skupina poslancov zdôrazňuje povahu nákladov,\nktoré nie sú ani správnym poplatkom a ani náhradou materiálnych nákladov spojených so zaslaním\nodpovede žiadateľovi, ale predstavujú uhrádzanie bežnej prevádzky orgánu verejnej moci\n(tzv. osobohodiny), ako aj úkonov, ktoré štátne orgány uskutočňujú pri výkone svojich povinností.\n4. Zavedením možnosti požadovať úhradu účelne vynaložených nákladov na sprístupnenie\ninformácií môže dochádzať k porušeniu princípu nediskriminácie ako súčasti práva na informácie,\npretože sa vytvára nerovnosť v prístupe k verejným informáciám, ktorá môže postihnúť najmä\nekonomicky znevýhodnených občanov a vo svojich dôsledkoch viesť k diskriminačným praktikám\npri sprístupňovaní informácií orgánmi verejnej moci, ktoré sú zakázané ústavou.\n\n2\n\n5. Napadnutý zákon porušuje princíp proporcionality podľa čl. 13 ods. 4 ústavy. Samotný cieľ\nnapadnutého zákona je politický a sleduje potlačenie a znechutenie verejnosti pri vyhľadávaní\na podávaní žiadostí o verejné informácie od orgánov verejnej moci. V záujme preukázania tohto\ntvrdenia skupina poslancov odkázala na verejné vyjadrenie predkladateľov napadnutého zákona\nzo 7. novembra 2024 (vyjadrenie poslanca Andreja Danka), ako aj na to, že zavedenie možnosti\npožadovať úhradu účelne vynaložených nákladov na sprístupnenie informácií nesúvisí s potrebami\npraxe, reálnymi administratívnymi nákladmi či riešením hromadného a cieleného zneužívania práva\nna informácie verejnosťou.\n6. Napadnutý zákon porušuje princíp právnej istoty, v súlade s ktorým má byť obsah príslušnej\nprávnej normy formulovaný tak, aby zodpovedal požiadavkám jasnosti, určitosti a predvídateľnosti\ntejto právnej normy, a tým vylučoval arbitrárnosť v jej výklade a aplikácii. Novozavedené a dosiaľ\nnepoužívané pojmy „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“ a „účelne vynaložené\nnáklady“ nie sú zákonodarcom zadefinované a nemajú rámcové zákonné parametre. Ich výklad\na aplikácia sú tak ponechané na jednotlivé povinné osoby pri spracovaní každej individuálnej\nžiadosti o sprístupnenie informácie, v dôsledku čoho hrozí v tomto procese svojvôľa.\n7. Možnosť požadovať úhradu účelne vynaložených nákladov na sprístupnenie informácií oslabuje\nzodpovednosť štátu za zachovanie otvoreného vládnutia, robí vládnutie a výkon verejnej moci\nmenej transparentnými, a tak sa dostáva do nesúladu s čl. 26 ods. 5 ústavy.\n8. Účinkom požadovania úhrad a poplatkov môže byť odstrašujúci efekt („chilling effect“), teda\njav, keď sú jednotlivci alebo subjekty odrádzaní od uplatňovania svojich práv zo strachu\nz právnych, finančných alebo zo sociálnych následkov. Požadovanie úhrad a poplatkov v oblasti\nžiadostí a sprístupňovania informácií, ktorými orgány verejnej moci disponujú, najmä ak sú vysoké,\nmôže odradiť jednotlivcov od uplatňovania ich práva na informácie, pričom podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je takýto následok obmedzenia slobody\nprejavu a práva na informácie neprípustný. Vo vzťahu k jednotlivcom takáto úprava vytvára\nodstrašujúci efekt („chilling effect“), pri ktorom sa jednotlivci môžu vyhýbať žiadaniu informácií\nzo strachu pred finančnými nákladmi, aj keď sú tieto informácie dôležité pre ich účasť na verejnom\nživote alebo rozhodovaní.\n9. Porušenie čl. 1 ods. 2 ústavy vidí skupina poslancov v porušení viacerých medzinárodných\nzmlúv o ľudských právach, ktorými sú okrem dohovoru aj Medzinárodný pakt o občianskych\na politických právach či Aarhuský dohovor, ktoré zdôrazňujú význam bezplatného a dostupného\nverejného prístupu k informáciám.\n10. Napokon je napadnutý zákon v rozpore s judikatúrou súdov v oblasti práva na informácie,\npodľa ktorej poplatky za prístup k informáciám musia byť prísne obmedzené na skutočné\nmateriálne náklady na poskytovanie informácií, pretože právo na informácie má byť prístupné\nvšetkým bez zbytočných finančných prekážok.\n11. V druhej časti argumentácie skupina poslancov zdôrazňuje, že právne inštitúty „oznámenia“\na „námietky“ dosiaľ nepoznal nielen zákon o slobode informácií, ale ani správny poriadok, ktorý sa\npodporne vzťahuje na sprístupňovanie informácií na žiadosť. Zákonodarca nedefinoval\n„oznámenie“ ani ako individuálny správny akt, ani ako rozhodnutie sui generis. Toto „oznámenie“\ntak predstavuje akýsi hybridný konštitutívny správny akt, avšak v dôsledku nedefinovania jeho\n\n3\n\nprávnej formy je jeho súdny prieskum minimálne sporný, a to napriek tomu, že zasahuje\ndo základných práv dotknutej osoby (žiadateľa infožiadosti). Obdobné závery platia aj pre inštitút\n„námietky“, ktorá nie je klasickým opravným prostriedkom (sťažnosť, odvolanie, odpor) proti\nsprávnemu rozhodnutiu o výške poplatku alebo inej finančnej úhrady. Inštitút „námietky“ vznikol\nprevzatím procesného prostriedku obrany s hmotnoprávnym účinkom upraveným v civilných\nsporových konaniach do administratívneho konania s vertikálnym mocenským vzťahom v oblasti\nvýkonu verejnej kontroly výkonu verejnej moci. Pri jeho realizácii tak nemožno vylúčiť\nnekonzistentnú aplikáciu, čo zasahuje do právnej istoty. Napadnutý zákon nedefinuje, či má\n„námietka“ smerovať proti samotnej povinnosti úhrady alebo len proti jej výške, alebo proti\nvyrubeniu v konkrétnej fáze konania, alebo len proti vyhľadávaniu časti informácií, a rovnako\npre povinné osoby zákonodarca nestanovuje žiadnu lehotu na vybavenie podaných „námietok“.\nII.\nNávrh verejného ochrancu práv na začatie konania o súlade právnych predpisov\n12. Ústavnému súdu bol 29. januára 2025 doručený návrh verejného ochrancu práv (ďalej aj\n„navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 14 ods. 6 a 7\na § 21 ods. 1 druhej vety zákona o slobode informácií v znení novelizačného zákona s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy samostatne, ako aj\nv spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 10 dohovoru. Verejný ochranca práv žiada ústavný súd prijať\nnávrh na ďalšie konanie v celom rozsahu a pozastaviť účinnosť napadnutých ustanovení zákona\no slobode informácií. Vo veci samej navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnuté\nustanovenia zákona o slobode informácií nie sú v súlade s označenými referenčnými normami.\n13. Výhrady navrhovateľa k súladu napadnutých ustanovení sa týkajú predovšetkým § 14 ods. 7\na § 21 ods. 1 druhej vety zákona o slobode informácií. Nesúlad § 14 ods. 6 tohto zákona\ns referenčnými normami ústavy a dohovoru vidí v jeho prvej vete, teda v oprávnení povinnej osoby\nurčiť, že v danom prípade bude vyžadovať od žiadateľa úhradu, ako aj v oprávnení ju vyčísliť.\nKeďže po prípadnej derogácii prvej vety § 14 ods. 6 zákona o slobode informácií by celé toto\nustanovenie stratilo opodstatnenie, napáda ho v celom rozsahu. Navyše verejný ochranca práv\npoukázal na logickú obsahovú i procesnú nadväznosť ustanovení § 14 ods. 6 a 7 a § 21\nods. 1 druhej vety zákona o slobode informácií. Napadnutými ustanoveniami zavedené obmedzenie\nzákladného práva na informácie nespĺňa všeobecné ústavné požiadavky obmedzovania základných\npráv a slobôd, ako ani osobitné požiadavky na obmedzenie základného práva na informácie.\n14. Svoju argumentáciu verejný ochranca práv rozdelil do dvoch častí. V prvej namieta rozpor\nnapadnutých ustanovení s princípom právnej istoty, zásadou predvídateľnosti práva a zásadou\nlegality. Zákonodarca novelou zaviedol do zákona o slobode informácií nový legálny pojem\n„mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“, ktorý nijakým spôsobom nedefinoval, a to ani\nrámcovo. Ide o mimoriadne neurčitý právny pojem, ktorého obsah, resp. rozsah nedefinuje ani\nžiadny iný právny predpis, dokonca ho nie je možné konkretizovať ani v bežnom jazyku.\nZákonodarca podmienil možnosť povinných osôb požadovať úhradu aj zvýšeným stupňom\nrozsiahlosti, teda zvýšeným stupňom už aj tak neurčitého pojmu „rozsiahle vyhľadávanie“, čím\nspôsobil, že zo znenia napadnutého ustanovenia nie je možné vyvodiť žiadne rámce úvahy\npovinných osôb pri posudzovaní situácií, v ktorých sprístupnenie informácií podmienili úhradou\n\n4\n\nnákladov. Uloženie povinnosti uhradiť náklady a určenie medzí realizácie základného práva\nna informácie je teda ponechané výlučne na posúdení jednotlivých povinných osôb vo forme\nindividuálnych správnych aktov (oznámenie v zmysle § 14 ods. 6 zákona o slobode informácií).\nZákonodarca tak vopred rezignuje na zavedenie legislatívnych limitov pred rozpínavou\ninterpretačnou právomocou exekutívnej moci v štáte.\n15. Rovnaké výhrady neurčitosti, nejasnosti a zrozumiteľnosti pri ukladaní povinností a určení\nmedzí základného práva na informácie je potrebné vidieť aj vo vzťahu k vyčísľovaniu úhrady\nza mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, pretože zákon neustanovuje presnú sumu\núhrady, ale ani spôsob jej výpočtu vo vzťahu ku kvantifikácii rozsahu informácií. Zákon o slobode\ninformácií už pred novelou obsahoval možnosť požadovať úhradu materiálnych nákladov\nspojených so zhotovením kópií, so zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie\nžiadateľovi, ktorého vyčíslenie konkretizuje podzákonný predpis. Určovanie výšky úhrady\nnákladov za „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“ však zákonodarca nekonkretizoval\nani zákonným splnomocnením na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, čím určenie jeho\nvýšky ponechal plne na jednotlivé povinné osoby.\n16. Nejasne a vágne vymedzená možnosť uloženia povinnosti podľa § 21 ods. 1 druhej vety zákona\no slobode informácií je procesne konkretizovaná v § 14 ods. 6 tohto zákona a takto je obmedzený\nprístup k základnému právu na informácie podľa § 14 ods. 7 tohto zákona. Zásadnými vadami\nnedodržania zásady legality vedúcimi k nedodržaniu podmienok obmedzovania základného práva\nna informácie tak trpia všetky tri napadnuté ustanovenia.\n17. V aplikačnej praxi sa nejednoznačnosť tejto právnej úpravy prejaví aj rozdielnou aplikáciou\nnapadnutých ustanovení jednotlivými povinnými osobami, čo, prirodzene, spôsobí v praxi orgánov\naplikácie práva porušenie princípu rovnosti premietnutého v čl. 13 ods. 3 ústavy, ktorý sú tieto\npovinné dodržiavať. Podmieňovanie vyhľadávania a mimoriadne rozsiahleho sprístupnenia\ninformácií zaplatením finančnej úhrady v nešpecifikovanej výške spôsobí nerovnosť vo vzťahu\nk žiadateľom o informácie z dôvodu majetku, ktorý predstavuje zakázaný diskriminačný dôvod,\nresp. takáto úprava je v rozpore s požiadavkou zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.\n18. V druhej časti argumentácie navrhovateľ namieta, že napadnuté ustanovenia zákona o slobode\ninformácií nespĺňajú podmienky testu proporcionality. Obmedzenie základného práva na informácie\npovinnosťou úhrady za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií nie je možné jednoznačne\npodriadiť pod niektorý z legitímnych cieľov vymedzených v čl. 26 ods. 4 ústavy a v čl. 10 ods. 2\ndohovoru. V dôvodovej správe uvedený primárny cieľ dotknutej novely zákona o slobode\ninformácií, ktorým je predchádzanie zaťažovania administratívnych kapacít povinných osôb a ich\nochrana pred zneužívaním práva na informácie, nepredstavuje dostatočne silný dôvod na naplnenie\npodmienok vhodnosti a nevyhnutnosti v teste proporcionality. Zvýšená záťaž povinných osôb\nvytvárajúca tlak na realizáciu ich činností vyžadovaných právnym poriadkom bez preukázateľného\nfaktického a bezprostredného rizika nemožnosti plniť ich zákonné funkcie nemôže predstavovať\ndostatočný dôvod obmedzenia základného práva na prístup k informáciám. V tejto súvislosti\npoukázal aj na to, že verejne nie je známy žiadny prípad, v ktorom by činnosť niektorej z povinných\nosôb bola v dôsledku „zavalenia“ infožiadosťami paralyzovaná v plnení jej primárneho predmetu\nčinnosti. Sprístupňovanie rovnakých informácií bude v dôsledku prijatia napadnutých ustanovení\npodmienené nie obsahom a kvalitou týchto informácií, ale len zaplatením požadovanej úhrady\n\n5\n\nza ich vyhľadanie. Takýmto spôsobom dochádza i k nabúraniu celého konceptu sprístupňovania\ninformácií postaveného na silnom uplatňovaní princípu transparentnosti výkonu verejnej moci.\n19. Zákonodarcom sledovaný cieľ bolo možné dosiahnuť aj menej invazívnymi prostriedkami,\nktoré by do práva na informácie zasahovali v menšej intenzite. Predchádzajúca právna úprava\ni ustálená judikatúra správnych súdov sa vysporiadali samy so zneužívaním práva na informácie\na šikanóznym výkonom tohto práva, ktorými zákonodarca v dôvodovej správe argumentuje,\naplikujúc zásadu zákazu zneužitia práva na informácie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nvo veciach sp. zn. 1Sžik 1/2021, 6 Sžik 2/2021 alebo sp. zn. 5 Sžik 5/2020 definoval kritériá,\npri ktorých splnení ide o zneužitie práva na informácie a pri ktorých sú povinné osoby oprávnené\nnevyhovieť žiadosti o sprístupnenie informácií. Ako problematické, chybné a ústavne neudržateľné\nvidí navrhovateľ spájanie samotného rozsahu vyhľadávania a sprístupňovania informácií\nso šikanóznym výkonom práva na informácie. Napadnuté ustanovenia nie sú spôsobilé úplne\nodstrániť šikanózne infožiadosti na rozdiel od aplikácie zákazu zneužitia práva, ktorý umožňuje\ntakýmto žiadostiam bez ďalšieho nevyhovieť a informácie nesprístupniť. Ďalším spôsobom, ako\nochrániť povinné osoby pred podávaním šikanóznych žiadostí o sprístupnenie informácií, by bolo\nprijatie právnej úpravy, ktorá by síce vo vymedzených prípadoch umožňovala požadovať úhradu\nza vyhľadávanie informácií, no ich sprístupnenie by nepodmieňovala zaplatením tejto úhrady\ns následkom nesprístupnenia informácií. V takom prípade by povinné osoby boli oprávnené\nvymáhať nezaplatenú úhradu aj po sprístupnení žiadaných informácií, napr. formou správnej\nexekúcie.\nIII.\nPriebeh konania na ústavnom súde a stanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka\na zástupcov odbornej verejnosti\n20. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2025-13 z 12. februára 2025 rozhodol o spojení oboch\nnávrhov na spoločné konanie. Po spojení veci ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2025-18\nz 12. marca 2025 prijal návrh navrhovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu a vyhovel návrhu\nna pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, t. j. pozastavil účinnosť § 14 ods. 6 a 7 a § 21\nods. 1 druhej vety zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení zákona č. 401/2024 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.\nVo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti ústavný súd nevyhovel.\nIII.1. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky:\n21. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v písomnom podaní\nzo 6. mája 2025 oznámila, že nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci, a zároveň vyslovila\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania. Súčasťou vyjadrenia národnej rady bola dokumentácia\nz legislatívneho procesu.\n\n6\n\nIII.2. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky:\n22. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník zastúpený Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“) predložila stanovisko zo 16. mája 2025,\nv ktorého úvode uviedla, že sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd\nvo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu nevyhovuje.\n23. Vedľajší účastník obhajuje napadnutú právnu úpravu tým, že neobmedzuje právo na informácie,\nale smeruje k eliminácii paralyzovania orgánov verejnej moci neprimeraným výkonom ústavného\npráva na prístup k informáciám. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že téma spoplatnenia práva\nna informácie je legitímna vzhľadom na to, že v aplikačnej praxi sú evidované dlhotrvajúce\nproblémy vznikajúce v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované častými alebo nadmernými\npožiadavkami na sprístupnenie informácií, ktorých vybavenie si vyžaduje aktívnejšiu činnosť\npovinnej osoby, ktorá ohrozuje jej hlavnú činnosť, na ktorú bola zriadená.\n24. Vedľajší účastník odkazuje na českú právnu úpravu, ktorá mala prispieť v podmienkach Českej\nrepubliky k eliminácii zneužívania zákona o slobodnom prístupe k informáciám.\n25. Vedľajší účastník ďalej odôvodňuje, že pojmy „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“\na „účelne vynaložené náklady“ sú z hľadiska ich jazykového vyjadrenia jednoznačné.\nK novozavedeným inštitútom „oznámenia“ a „námietok“ uvádza, že práve prostredníctvom\noznámenia je zabezpečená predvídateľnosť práva, keď žiadateľ bude pred poskytnutím informácie\ninformovaný o výške poplatku. Proti vyčísleniu úhrady za poskytnutie informácie sa bude môcť\nžiadateľ brániť podaním námietky, o ktorej rozhodne odvolací orgán.\nIII.3. Stanovisko zástupcov odbornej verejnosti (amicus curiae):\n26. K návrhu verejného ochrancu práv predložili v zmysle § 86 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) spoločné stanovisko mimovládne\norganizácie Nadácia Zastavme korupciu, VIA IURIS, o.z., Transparency International Slovensko,\nMEMO 98 a INEKO, ktorého obsah vzal ústavný súd na vedomie.\nIII.4. Vyjadrenie (replika) navrhovateľov:\n27. Verejný ochranca práv sa v replike nestotožnil so stanoviskom vlády, ktoré neobsahuje\nargumenty zásadne spochybňujúce jeho návrh. K vládou označenému legitímnemu cieľu, ktorým\nmá byť zamedzenie podávania rozsiahlych a šikanóznych žiadostí o sprístupnenie informácií\nopakuje, že takému obmedzeniu práva na informácie absentuje akákoľvek analýza, štúdia\nči uverejnenie konkrétnych príkladov a takýto účel nebol preukázaný ani v legislatívnom procese.\nOpakuje, že práve doktrína zákazu zneužitia práva, resp. šikanózneho výkonu práva pokrýva a rieši\nsituácie, keď žiadateľ primárne nevyužíva právo na informácie, ale sleduje iný účel ako zahltenie\npovinnej osoby. K argumentu vlády o fakultatívnosti ukladania povinnosti úhrady za mimoriadne\nvyhľadávanie uvádza, že to neeliminuje neprimeraný zásah do právnej istoty a predvídateľnosti\npráva a navyše nepredstavuje žiadnu záruku proti neprimeranému zásahu do základných práv\na slobôd. Ak podľa vlády nie je možné exaktne regulovať situácie, keď dochádza k mimoriadne\n\n7\n\nrozsiahlemu vyhľadávaniu informácií, lebo to závisí od okolností na strane povinnej osoby,\ntak to len podčiarkuje neústavné obmedzenie základného práva na informácie.\n28. Skupina poslancov k vyjadreniam vedľajšieho účastníka a národnej rady nezaujala žiadne\nstanovisko.\nIII.5. Ústne pojednávanie:\n29. Z dôvodu, že o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom\npodaní vo veci, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže vzhľadom na podrobné\npísomné podania účastníkov konania od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhov\n(východiská a právne závery ústavného súdu)\nIV.1. Všeobecné východiská k právu na informácie v medzinárodnom kontexte:\n30. Právo na slobodný prístup k informáciám bolo na medzinárodnej úrovni deklarované už\nvo Všeobecnej deklarácii ľudských práv vyhlásenej Valným zhromaždením Organizácie spojených\nnárodov 10. decembra 1948 (ďalej len „deklarácia“), a to v jej článku 19, ktorý znie: „Každý má\nprávo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu za svoje\npresvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky\nakýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“\n31. Medzinárodne pôsobiaca organizácia ARTICLE 19 založená v roku 1987\nv Londýne (pomenovaná podľa spomínaného čl. 19 deklarácie) vypracovala v roku 1999\n(aktualizované v roku 2015) dokument s názvom Princípy práva na informácie\n(dostupné na https://www.article19.org/resources/right-to-know-day-the-right-to-know-principlesin-10-languages/), na ktorý sa vo svojich dokumentoch odvoláva aj Výbor OSN pre ľudské práva\n(napr. rezolúcia č. 2000/38 z 20. apríla 2000). Podľa princípu 6 s názvom „Costs“ (náklady) platí\nzákladné pravidlo, že jednotlivcov by nemali odradiť náklady od získavania verejných informácií.\nNáklady na získanie prístupu k informáciám, ktoré majú v držbe verejné orgány, by nemali brániť\nosobám v požadovaní informácií verejného záujmu, keďže podstatou zákonov o slobodnom\nprístupe k informáciám je podpora otvoreného prístupu k informáciám. Vo všeobecnosti by mala\nplatiť zásada, že informácie sa poskytujú bezplatne alebo za nízke náklady, ktoré sú limitované\nna skutočné náklady za reprodukciu a doručenie.\n32. Deklarácia síce nemá povahu medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a nie je v Slovenskej\nrepublike prameňom práva, napriek tomu je považovaná za základný dokument v oblasti ľudských\npráv, ktorý síce nemá právnu záväznosť, ale jeho význam spočíva v programovom charaktere,\ninšpiratívnosti pre prijatie iných medzinárodných dokumentov, ale aj ústavných dokumentov\nnárodných štátov a v neposlednej miere slúži aj ako významné interpretačné pravidlo pri kontrole\ndodržiavania ľudských práv (m. m. SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. 1. zväzok.\nPaneurópska vysoká škola a Eurokódex, Bratislava, 2011, s. 35.). Nemožno opomenúť ani to,\nže na deklaráciu priamo odkazuje preambula k dohovoru.\n\n8\n\n33. Vo vzťahu k medzinárodným záväzkom vyplývajúcim z dohovoru je potrebné uviesť, že podľa\njudikatúry ESĽP spadá právo slobodne prijímať informácie pod rozsah čl. 10 dohovoru (Magyar\nHelsinki Bizottság v. Maďarsko, č. 18030/11 z 8. 11. 2016) vrátane situácií, ak povinnosť\nposkytovať informácie vyplýva zo zákona (Association BURESTOP 55 a iní v. Francúzsko,\nč. 56176/18 z 1. 7. 2021).\n34. Právo byť informovaný znamená pre štát povinnosť zdržať sa vytvárať prekážky v prístupe\nk informáciám, ktoré sa týkajú verejného záujmu. Podstata slobodného prístupu k informáciám\nvychádza z princípu transparentnosti a otvorenosti, čo znamená, že právny poriadok by nemal\nprístup k informácii podmieňovať žiadnymi osobitnými podmienkami, pretože zmyslom princípu\nje podporiť voľný prístup k informáciám (m. m. rozhodnutia ESĽP vo veciach Magyar Helsinki\nBizottság, č. 18030/11 z 8. 11. 2016 a Österreichische Vereinigung zur Erhaltung,\nStärkung und Schaffung eines wirtschaftlich gesunden land- und forstwirtschaftlichen\nGrundbesitzes v. Austria, č. 39534/07 z 28. 11. 2013).\n35. Na pôde Rady Európy prijal Výbor ministrov odporúčanie Rec(2002)2 o prístupe k úradným\ndokumentom, ktoré definuje minimálne štandardy práva prístupu k nim, „berúc do úvahy dôležitosť\ntransparentnosti verejnej správy a ľahkej dostupnosti informácií o otázkach verejného záujmu\nv pluralitnej demokratickej spoločnosti.“. Odporúčanie presadzuje všeobecnú požiadavku, aby bol\nprístup k informáciám zabezpečený na základe „rovnosti a podľa jasných pravidiel“. Právo\nna prístup k úradným dokumentom chápe ako záruku: (i) efektívnosti a účinnosti verejnej správy,\n(ii) integrity verejnej správy (keďže znižuje riziko korupcie vo verejnej správe), (iii) fungovania\nverejnej správy ako služby verejnosti, (iv) posilňovania dôvery verejnosti v štátne orgány.\nZ hmotnoprávneho hľadiska vyjadruje právo osoby na informáciu bez toho, aby musela\npreukazovať osobitný záujem na jej sprístupnení. Informácie sa žiadateľovi musia sprístupniť\nbez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.\nV článku VIII odseku 2 odporúčanie umožňuje požadovať od žiadateľa poplatok spojený\nso sprístupnením informácie, a to výslovne len za kópiu úradného dokumentu, ktorý má byť\nprimeraný a nemal by presiahnuť skutočné náklady, ktoré orgánu verejnej moci vznikli.\n36. Zvýšená pozornosť, ktorú Rada Európy naďalej venuje prístupu k úradným dokumentom, bola\naktuálne zavŕšená pripravením Dohovoru o prístupe k úradným dokumentom podpísaného\ndvanástimi členskými štátmi 18. júna 2009 v Tromsø. Podľa jeho článku 7 ods. 2 žiadateľovi môže\nbyť za vyhotovenie kópie úradného dokumentu účtovaný poplatok, ktorý má byť rozumný\na nepresahujúci skutočné náklady za vyhotovenie kópie a doručenie dokumentu. Dohovor je\notvorený na podpis a hoci Slovenská republika k nemu zatiaľ nepristúpila, jeho obsah je vyjadrením\ndôležitosti transparentnosti činnosti verejných orgánov v pluralitnej a demokratickej spoločnosti.\n37. Z chápania obsahu práva na informácie v spomenutých dokumentoch medzinárodných autorít\ns povahou „soft law“ vyplýva, že náhrada za poskytnutie informácií sa môže vzťahovať výlučne iba\nna materiálne náklady, ktoré vznikli a sú spojené so zhotovením kópií, so zadovážením technických\nnosičov (napr. náklad na kancelársky papier, dátový nosič a pod.) alebo s odoslaním informácie\nžiadateľovi (obálka, poštovné). Poplatok sa poskytnutie informácie nemá predstavovať cenu\nza službu v podobe odmeny za činnosť smerujúcu k spracovaniu informácie. Poskytnutie\ninformácie má byť z pohľadu povinnej osoby finančne neutrálne, t. j. nemá znášať bremeno\nmateriálnych nákladov a zároveň nesmie vyžadovať platby nad rámec týchto nákladov.\n\n9\n\n38. Ak by ústavný súd pristúpil k interpretácii obsahu práva na informácie v jeho posudzovanom\nprvku výlučne na báze citovaných existujúcich medzinárodných štandardov, bolo by možné dospieť\nk záveru, že bezplatnosť poskytovania informácií implicitne vyplýva z čl. 10 dohovoru a jeho\noptikou interpretovaného čl. 26 ústavy, čo podporuje aj pôvodná dôvodová správa k zákonu\no slobode informácií a prax jeho viac ako dvadsaťpäťročného uplatňovania.\n39. Medzinárodný štandard, že informácie sa sprístupňujú v zásade bezplatne, vychádza z tézy,\nže podmieňovanie realizácie práva na slobodný prístup k informáciám povinným vyžadovaním\núhrady za poskytnutie informácie vedie k znevýhodňovaniu tých žiadateľov, ktorí za sprístupnenie\ninformácie nemôžu zaplatiť, a tým i k porušeniu princípu rovnosti. Celkom oprávnene je však\nmožné požadovať, aby povinný subjekt mal možnosť žiadať úhradu materiálnych nákladov\nspojených s vyhotovovaním kópií, obstaraním nosičov dát a odoslaním informácie.\n40. Z tohto výsostne medzinárodnoprávneho aspektu tak vyplýva záver, že zavedením akejkoľvek\nďalšej finančnej záťaže oprávnenej osoby, k čomu došlo prijatím novelizačného zákona, sa znižuje\nštandard ochrany a realizácie základného práva na informácie založený na pôvodnej viac ako\n25 rokov uplatňovanej právnej úprave slobodného prístupu k informáciám vychádzajúcej zo zásady\nbezplatnosti poskytovaných informácií (s výnimkou materiálnych nákladov). Úlohou ústavného\nsúdu tak bolo posúdiť, či táto zmena štandardu prístupu k informáciám zakladá zo strany\nzákonodarcu taký zásah do navrhovateľmi označených práv, ktorý je z hľadiska ústavnoprávnej\nochrany neprípustný.\nIV.2. K namietanému nesúladu napadnutej úpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1\npísm. a), ods. 2, 3 a 4 a čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 ústavy a čl. 10 dohovoru:\n41. Základné právo na slobodu prejavu je zakotvené v čl. 26 ústavy, ktorý znie:\nČl. 26\n(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným\nspôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu\nna hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore\nrozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n(3) Cenzúra sa zakazuje.\n(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide\no opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej\nčinnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.\n42. Podstata základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy spočíva v možnosti\nkaždého slobodne sa dozvedieť informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry,\nspracovať pre svoju potrebu takto slobodne získanú informáciu a podľa uváženia ju aj ďalej\nrozširovať. Právo na informácie slúži na vyhľadávanie, prijímanie a aj rozširovanie názorov,\nmyšlienok a informácií, čo je nevyhnutné pre riadne fungovanie pluralitnej spoločnosti ako základu\ndemokracie.\n\n10\n\n43. Jedným z kľúčových významov práva na informácie je jeho kontrolná funkcia vo vzťahu\nk fungovaniu verejnej moci (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži 1/2011\nz 15. 12. 2011). Právo na informácie slúži aj ako poistka pred zneužívaním moci zo strany osôb\npodieľajúcich sa na jej výkone (m. m. PL. ÚS 1/09), čím zároveň napĺňa funkciu realizácie princípu\ntransparentnosti výkonu verejnej moci (PL. ÚS 7/2017). Právo na informácie vo svojej podstate\npredstavuje vstupnú bránu k plnohodnotnému uplatňovaniu ostatných politických práv (sloboda\nprejavu, volebné právo a ďalšie, PL. ÚS 26/2019). V dôsledku týchto aspektov a funkcií práva\nna informácie presahuje charakter individuálneho základného práva patriaceho jednotlivcovi,\npretože prispieva k celospoločenskej kontrole verejnej moci, ktorá je vykonávaná občianskou\nspoločnosťou v prospech všetkých občanov.\n44. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu obmedziť základné práva a slobody možno len\nv záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane dôležitého verejného záujmu,\npričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí byť vo vzťahu k sledovanému cieľu\nproporcionálne (PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 6/2019).\n45. V prípade prijatia zákona obmedzujúceho základné práva a slobody musia byť zohľadnené\npožiadavky a limity čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý predstavuje základné ústavné interpretačné pravidlo\nkonania zákonodarcu pri prijímaní takých zákonov. Táto požiadavka preto musí platiť aj v prípade\nobmedzenia práva na informácie spoplatnením žiadostí o poskytnutie informácie podľa napadnutej\nnovely.\n46. Obmedzenie základného práva a slobody sa môže použiť len na legitímny cieľ. Z ústavnej\npožiadavky dbať pri obmedzení základných práv a slobôd na ich podstatu a zmysel a toto\nobmedzenie použiť len na ustanovený cieľ vyplýva povinnosť zákonodarcu zachovať princíp\nproporcionality medzi cieľom, ktorý sleduje zavedením a právnou úpravou určitého právneho\ninštitútu, a charakterom a intenzitou tohto inštitútu. Prekročenie princípu proporcionality zakladá\nnielen porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy, ale zasahuje aj do materiálne chápaného právneho štátu podľa\nčl. 1 ods. 1 ústavy.\n47. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej úpravy\nje pre prvú generáciu ľudských práv (občianske a politické práva, kam patrí aj právo prijímať\ninformácie) založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je jednak test\nexistencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa a tiež test racionálnej väzby medzi\nnapadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom (účelom), teda hľadisko vhodnosti.\nDruhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej\ndrastických, resp. šetrnejších prostriedkov na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou\núpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova, ktorého obsah\ntvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej\nprávnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 14/2020).\n48. Ústava v čl. 26 ods. 4 výslovne dovoľuje právo na informácie obmedziť pri naplnení troch\nústavných podmienok, a to (i) formálnej podmienky spočívajúcej v zákonnosti (zásah musí byť\npovolený zákonom, resp. obmedzenie musí mať formu zákona) a dvoch materiálnych podmienok\nspočívajúcich v (ii) legitímnosti cieľa (ústava taxatívne vymedzuje dôvody obmedzenia slobody\nprejavu) a (iii) nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Tieto podmienky musia byť\nsplnené súčasne, pričom ústavný text nedovoľuje upustiť od splnenia čo i len jednej z nich.\n11\n\n49. V posudzovanej veci je nesporné, že obmedzenie práva na informácie zavedené napadnutou\nprávnou úpravou spĺňa podmienku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd podľa čl. 13\nods. 2 ústavy, keďže má formu zákona. Polemiku môže vyvolávať otázka, či spĺňa aj ďalšie\npodmienky legality (prístupnosť a dostatočná jasnosť, presnosť a predvídateľnosť právnej úpravy či\nmožnosť jednotlivcov náležite sa oboznámiť s obsahom príslušnej právnej úpravy, PL. ÚS 19/09,\nPL. ÚS 16/2018).\n50. Pri teste proporcionality je potrebné sa v prvom rade zaoberať otázkou, či napadnutá právna\nnorma rešpektuje podstatu označeného základného práva a sleduje legitímny cieľ. Obsahom prvého\nkroku (štádia) testu proporcionality v materiálnom zmysle je najprv posudzovanie príslušnej\nprávnej normy z hľadiska existencie legitímneho cieľa, keďže samoúčelné obmedzenie základného\npráva je z ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma totiž musí smerovať k naplneniu účelu,\nktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo\nslobody (MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER,\nP., SVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie.\nBratislava : C. H. Beck, 2020, s. 757.).\n51. Cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou je uvedený v dôvodovej správe k dotknutej novele\nzákona o slobode informácií ako predchádzanie zaťažovania administratívnych kapacít povinných\nosôb a ich ochrana pred zneužívaním práva na informácie.\n52. Z už citovaného čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že obsahuje numerus clausus legitímnych cieľov,\nt. j. umožňuje obmedziť právo na informácie iba z dôvodu ochrany taxatívne vymenovaných\nzáujmov, ktorými sú práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochrana verejného\nzdravia a mravnosti. Vykonanie testu proporcionality vo vzťahu k legitímnosti cieľa obmedzenia\npri práve na informácie je na rozdiel od iných základných práv a slobôd limitované presne a vopred\nvymedzenými cieľmi v rovine de constitutione lata.\n53. Ústavne aprobovaný legitímny cieľ predstavuje materiálnu podmienku obmedzenia slobody\nprejavu a práva na informácie. Materiálnou podmienkou je, aby obmedzenie slúžilo na ochranu\npráv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie\nalebo mravnosť. Obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie na iný cieľ ako stanovený\nv čl. 26 ods. 4 ústavy alebo bez cieľa nie je prípustné (PL. ÚS 26/2019). Inak povedané, čl. 26\nods. 4 ústavy nedáva štátu neobmedzený priestor na uváženie v určení, v prospech akého štátom\nproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu.\n54. Z iných ako práve z týchto dôvodov informačné základné práva obmedzené byť nemôžu.\nZ pohľadu ústavného súdu je zjavné, že napadnutá novela túto podmienku nespĺňa. Dôvod prijatia\nnapadnutého ustanovenia spočívajúci v „predchádzaní zaťažovania administratívnych kapacít\npovinných osôb a ich ochrane pred zneužívaním práva na informácie“, tak ako bol formulovaný\nzákonodarcom, nemožno subsumovať ani pod jeden z už uvedených taxatívne vymedzených\ndôvodov, pre ktoré ústava a dohovor umožňujú obmedziť informačné základné práva. Napadnutá\nprávna úprava preto nespĺňa podmienku legitímnosti sledovaného cieľa podľa čl. 26 ods. 4 ústavy,\nkeďže cieľ prijatia tejto zákonnej úpravy uvedený v dôvodovej správe nemožno subsumovať\nani pod jeden z ústavou aprobovaných legitímnych cieľov.\n\n12\n\n55. Napriek diskvalifikačnému záveru uvedenému v predchádzajúcom bode považuje ústavný súd\nz hľadiska argumentačnej úplnosti za potrebné aspoň v podstatných rysoch predložiť pohľad\naj na ďalšie ústavné podmienky obmedzenia práva na informácie vrátane racionality napadnutej\nzákonnej úpravy.\n56. Druhou materiálnou podmienkou obmedzenia informačných práv podľa čl. 26 ods. 4 ústavy je,\naby obmedzujúce opatrenie bolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Pri výklade a uplatnení\ntejto podmienky odkazuje ústavný súd na svoj názor vyslovený vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 15/1998: „V súlade s medzinárodným štandardom termín nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného\npráva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ\nobmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné\naj v demokratickej spoločnosti.“\n57. Opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné predstavuje podmienku, ktorú musí\nzákonodarca splniť, ak ním ustanovené obmedzenie informačných základných práv má byť v súlade\ns ústavou a dohovorom. Pri určení nevyhnutnosti obmedzenia základného ľudského práva\nje potrebné zohľadniť rozhodnutia ESĽP, podľa ktorých pojem „nevyhnutný“ nemá takú flexibilitu,\naby obsahoval význam výrazov „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“, ale „vzťahuje sa len\nna existenciu naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah“ (Handyside vs. The United\nKingdom, rozsudok zo 7. 12. 1976, sťažnosť č. 5493/72, obdobne ústavný súd: PL. ÚS 15/98).\nPritom obmedzenie práva priznaného dohovorom nemožno pokladať za nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní\nrozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale aj podstata práva, ktoré sa\nmá obmedziť (Gillow vs. The United Kingdom, rozsudok z 24. 11. 1986, sťažnosť č. 9063/80,\nobdobne ústavný súd: PL. ÚS 15/98).\n58. Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie informačných základných práv je v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné v prípade naliehavej spoločenskej potreby, keď cieľ obmedzenia nie je\nmožné dosiahnuť inak. Napadnuté ustanovenia nespĺňajú ani podmienku nevyhnutnosti\nv demokratickej spoločnosti. Pri ustanovení obmedzenia základného ľudského práva treba vždy\ndôkladne zvážiť, či neexistujú aj iné prostriedky na dosiahnutie deklarovaného legitímneho cieľa\nza použitia menej invazívnych prostriedkov, t. j. takých, ktoré nebudú vôbec alebo v menšej miere\nzasahovať do predmetného základného ľudského práva. V tomto prípade zákonodarca\nna dosiahnutie ním deklarovaného cieľa spočívajúceho v „predchádzaní zaťažovania\nadministratívnych kapacít povinných osôb a ich ochrane pred zneužívaním práva na informácie“\nzvolil prostriedok, ktorý závažným spôsobom zasahuje do informačných základných práv a priamo\nich obmedzuje, pričom sa ani len nepokúsil nájsť iné, menej obmedzujúce riešenie (prostriedok),\nktorým by tento cieľ mohol dosiahnuť.\n59. Prípady nadmerného zahlcovania, resp. zaťažovania orgánov verejnej moci ako povinných osôb\nžiadosťami o informácie (tzv. informačný fillibustering) so znakmi šikanózneho výkonu práva\nna prístup k informáciám, na ktoré poukazuje dôvodová správa k napadnutému novelizačnému\nzákonu, sú podľa doterajšej právnej úpravy v judikatúre najvyšších súdnych autorít jednotne\na ustálene riešené aplikáciou zásady zákazu zneužitia práva. Táto zásada je súčasťou princípu\nprávneho štátu a ustálená judikatúra (III. ÚS 96/2010; najvyšší súd, sp. zn. 3Sži/4/2014; najvyšší\n\n13\n\nsprávny súd, sp. zn. 5 Sžik 5/2020) ju akceptuje ako dôvod odmietnutia žiadosti, ak je zjavné,\nže žiadateľ svoje právo vedome zneužíva, t. j. realizuje ho nie s cieľom získania informácií,\nale spôsobenia ujmy povinnej osobe.\n60. Novozavedené mechanizmy novelizačného zákona by túto overenú prax zbytočne narušili,\nčo by si vyžiadalo redefinovanie rámcov a podmienok prístupu k informáciám v praxi povinných\nosôb pri vybavovaní žiadostí o poskytnutie informácií a následne aj pri súdnej kontrole, čo narúša\nefektivitu výkonu základného práva, a tým ho sťažuje.\n61. Z dôvodu doterajšej účinnej aplikácie inštitútu zákazu zneužitia práva, ktorého cieľom je\neliminovať šikanózny výkon práva na prístup k informáciám, ktorý spôsobuje zvýšené neprimerané\nnáklady povinných osôb, považuje ústavný súd za bezpredmetné hlbšie sa zaoberať komparáciou\ns českou právnou úpravou, a to vzhľadom na odlišný prístup, akým sa obidva právne systémy\nvysporiadali s ochranou povinných osôb pred zneužívaním práva na informácie.\n62. Podľa ústavného súdu ani zavedenie úhrady za poskytnutie informácií a priori neeliminuje\ndeklarovaný cieľ napadnutého zákona, pretože k zahlcovaniu povinných osôb žiadosťami môže\ndochádzať aj napriek spoplatneniu práva na informácie. Novozavedená právna úprava tým smeruje\nlen proti tým žiadateľom, ktorí úhradu nezaplatia. V tomto smere považuje za nepochybne\nuniverzálnejší a účinnejší mechanizmus aplikácie zákazu zneužitia práva, ktorý komplexne\neliminuje šikanózne infožiadosti.\n63. Logická trhlina napadnutého novelizačného zákona spočíva aj v tom, že v dôvodovej správe\ndeklarovaný cieľ obmedzenia sa má týkať šikanóznych infožiadostí, avšak textácia napadnutej\nprávnej úpravy túto skutočnosť nijako nereflektuje, keďže úhradou podmieňuje všetky žiadosti\no poskytnutie informácií bez rozdielu, a to iba na základe neurčitého kritéria mimoriadne\nrozsiahleho vyhľadávania informácií. Dôsledkom toho je potom skutočnosť, že napadnutá právna\núprava finančne zaťažuje nielen osoby zjavne zneužívajúce právo na informácie, ale aj žiadateľov\ns právom aprobovaným úmyslom získať verejné informácie. Inak povedané, novelizačný zákon\nsvojím legislatívnym vyjadrením prezumuje, že každá žiadosť o poskytnutie informácie, s ktorou\nje spojené rozsiahlejšie vyhľadávanie, je šikanózna.\n64. Ak sa teda ústavný súd vráti k účelu a podstate práva na informácie, môže vysloviť,\nže je vo všeobecnom záujme, ako aj v záujme naplnenia znaku demokratického a právneho štátu\n(čl. 1 ods. 1 ústavy), aby bol prístup k verejným informáciám bezplatný. Prostredníctvom\ninformácií o činnosti orgánov verejnej moci, ako aj ďalších subjektov s verejnoprávnym prvkom\nsa totiž realizuje kontrola tejto moci. Aj osoba, ktorá nežiada v konkrétnom prípade o poskytnutie\ninformácie, má spoločenský záujem na tom, aby iným osobám boli informácie poskytnuté, pretože\nhlavným a spoločným cieľom práva na informácie je kontrola verejnej moci, ktorá presahuje\nindividuálny záujem. Verejnosť (občianska spoločnosť) je v tomto smere kontrolný orgán sui\ngeneris. Pri fungovaní kontrolných mechanizmov neexistuje odplata za poskytované informácie,\nktoré sa týkajú kontrolovanej činnosti, čo by bolo v rozpore so samotnou podstatou a povahou\ninštitútu kontroly, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou demokratického štátu. Zamedzovanie verejnej\nkontroly výkonnej moci musí byť obmedzené výlučne na ústavou predpokladané dôvody.\n65. Elektronizácia a digitalizácia verejnej správy robí administrovanie sprístupňovania informácií\nnepochybne menej náročným a nákladným. Tento modernizujúci trend uchovávania, vyhľadávania\n\n14\n\na sprístupňovania informácií je v priamom rozpore so zámerom napadnutej právnej úpravy\nzavádzajúcej spoplatňovanie poskytovania informácií.\n66. Možno preto uzavrieť, že pri posudzovanom zásahu do práva na informácie zavedením\nspoplatňovania ich poskytovania za stavu, keď je prístup k informáciám znakom demokratického\na právneho štátu, prejavom transparentnosti fungovania orgánov verejnej moci a prostriedkom\nkontroly moci zo strany občianskej spoločnosti, zákonodarca pri prijímaní napadnutej právnej\núpravy nedbal na podstatu a zmysel práva na informácie. Navyše napadnutá novela nesleduje\nžiaden ústavou aprobovaný legitímny cieľ.\n67. Vychádzajúc z prezentovaných východísk, ústavný súd dospel k záveru, že § 14 ods. 6 a 7\na § 21 ods. 1 druhá veta zákona o slobode informácií v znení zákona č. 401/2024 Z. z. prinášajú\nobmedzenie základných práv za súčasnej absencie legitímneho cieľa, čo vedie k vysloveniu rozporu\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 ústavy,\nrovnako ako aj s čl. 10 dohovoru. Keďže je napadnutá časť novely protiústavná, čo sa týka jej\npodstaty, ústavný súd preto nepodrobil prieskumu technicko-legislatívne aspekty formulácie\nnapadnutých ustanovení z pohľadu ich jasnosti a určitosti v kontexte čl. 13 ods. 1, 2 a 3 v spojení\ns čl. 2 ods. 2 ústavy.\nIV.3. K namietanému nesúladu napadnutej úpravy s čl. 12 ods. 2 ústavy:\n68. Kým skupina poslancov namietala neústavnosť napadnutej právnej úpravy s čl. 26 ods. 1, 2, 4\na 5 samostatne, verejný ochranca práv namietol jej neústavnosť s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy\nv spojení s jej čl. 12 ods. 2. Ústavný súd hodnotí v abstraktnej kontrole porušenie rovnosti v zásade\nv súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody. Naznačuje to text ústavy v čl. 12\nods. 2: „Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ Princípy zákazu diskriminácie\na rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného\nzákladného práva a slobody (PL. ÚS 13/2012).\n69. Ústavný súd na účely posúdenia, či prostredníctvom napadnutej právnej úpravy mohlo dôjsť\naj k ústavne neakceptovateľnej diskriminácii, vykonáva test zákazu diskriminácie, v rámci ktorého\nposudzuje tieto otázky: (i) či došlo prostredníctvom označenej právnej úpravy k reálnemu\nvyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny v súvislosti s výkonom základných práv\na slobôd, (ii) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikačného kritéria alebo\nvymedzeného v čl. 12 ods. 2 ústavy, (iii) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje\njednotlivca alebo skupinu, (iv) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým\nlegitímnym (verejným) záujmom, a ak áno, či ide o také vyčlenenie, ktoré je z hľadiska svojich\ndôsledkov nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu.\n70. Aj keď pre nejasnosť zvolenej terminológie nemožno určiť, aké vysoké by boli náklady\noprávnenej osoby na získanie informácie, je možné vysloviť, že napadnutým zákonom potenciálne\ndošlo k vyčleneniu určitej skupiny osôb, a to ekonomicky slabších žiadateľov o informácie,\nčo možno subsumovať pod kvalifikačné kritérium majetok a iné postavenie v zmysle čl. 12 ods. 2\nústavy. Takéto vyčlenenie má za následok znevýhodnenie tejto skupiny žiadateľov, čím sa ústavou\ngarantované právo na informácie obmedzí len na ekonomicky lepšie situovaných žiadateľov.\nAko už bolo pri teste proporcionality uvedené, vyčlenenie tejto skupiny žiadateľov nebolo\nospravedlnené reálne existujúcim legitímnym (verejným) záujmom.\n15\n\n71. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade\nnapadnutej právnej úpravy aj s čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 26 ústavy. Z hľadiska\ndodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku\nvylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava\nvo vzťahu k ekonomicky slabšie situovaným žiadateľom diskriminačná (porušenie princípu rovnosti\na nediskriminácie).\n72. Skupina poslancov navrhovala vysloviť neústavnosť celého novelizačného zákona, pričom\nk dôvodom vyslovenia nesúladu s ústavou vo vzťahu k ostatným ustanoveniam (nad rámec\nvýrokovej časti nálezu) neposkytla žiadnu relevantnú argumentáciu, preto jej návrhu ústavný súd\nvo zvyšnom rozsahu nevyhovel. Z obsahu návrhu však vyplýva, že skupina poslancov sledovala\nnapadnutie nesúladu s ústavou vo vzťahu k rovnakým ustanoveniam ako verejný ochranca práv.\nV.\nZánik platnosti rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia\n73. Podľa § 81 druhej vety zákona o ústavnom súde platnosť rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.\n74. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2025-18 z 12. marca 2025, ktorým prijal návrh\nnavrhovateľov na ďalšie konanie, zároveň pozastavil aj účinnosť napadnutého právneho predpisu.\nPlatnosť označeného rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho\npredpisu zanikne právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia ústavného súdu vo veci, teda tohto\nnálezu. Nález ústavného súdu nadobudne právoplatnosť a všeobecnú záväznosť podľa čl. 125 ods. 6\nústavy (§ 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jeho vyhlásením spôsobom ustanoveným\nna vyhlasovanie zákonov, čím zároveň nastanú účinky uvedené v nasledujúcej časti tohto\nodôvodnenia.\nVI.\nVyhlásenie a účinky nálezu\n75. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n76. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n77. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\n\n16\n\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n78. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými\nreferenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde\núčinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok\nustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právny stav nastolený už pozastavením\núčinnosti napadnutého právneho predpisu (podľa § 84 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou zákona\no ústavnom súde) sa teda nezmení, bude však po vyhlásení tohto nálezu modifikovaný spôsobom\nuvedeným v bode 80.\n79. Účinok popísaný v predchádzajúcom odseku výsledkovo zodpovedá vyhoveniu poslaneckému\nnávrhu vo vzťahu k novelizačným bodom 2 a 4 zákona č. 401/2024 Z. z. Keďže ich návrh nebol\npodaný vo vzťahu ku konsolidovanému zneniu zákona, ale vo vzťahu k jeho zákonnej zmene\noznačenej v predchádzajúcej vete, taký účinok by bol vyvolaný podľa § 91 ods. 3 časti vety\nza bodkočiarkou zákona o ústavnom súde a režim podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, resp. podľa § 91\nods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde by sa prejavil vo vzťahu k dotknutým novelizačným bodom.\nAko už však bolo uvedené, výsledný normatívny efekt je rovnaký a takto sa odráža v oboch bodoch\nvýroku tohto nálezu (čiastočné vyhovenie a čiastočné nevyhovenie vo vzťahu k obom návrhom).\n80. Úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky uviesť ustanovenia § 14 ods. 6 a 7 a § 21 ods. 1 druhej vety zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(zákon o slobode informácií) v znení zákona č. 401/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, do súladu s čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1,\n2, 4 a 5 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Pritom bude viazaná právnym názorom vysloveným\nv tomto náleze. Ústavná nesúladnosť sa prioritne odstráni vypustením ustanovení zo zákona, pričom\nrovnocenný účinok sa dosiahne aj bez akéhokoľvek legislatívneho zásahu (čl. 125 ods. 3 ústavy,\n§ 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde). Prípadná modifikácia dotknutej právnej úpravy musí byť\nrovnako v súlade s právnym názorom ústavného súdu.\n81. Plénum ústavného súdu rozhodlo, že v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási celé\nodôvodnenie tohto nálezu ústavného súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. novembra 2025\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n17", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "základné ľudské práva a slobody-podstata a zmysel", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "základné ľudské práva a slobody-podstata a zmysel", "právna veta"], "pravna_veta": "Článok 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť právo na informácie iba z dôvodu ochrany v ňom taxatívne vymenovaných záujmov, ktorými sú ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochrana verejného zdravia a mravnosti. Vykonanie testu proporcionality vo vzťahu k legitímnosti cieľa obmedzenia je pri práve na informácie limitované vopred vymedzenými cieľmi v rovine de constitutione lata. \nDôvod prijatia napadnutých ustanovení spočívajúci v „predchádzaní zaťažovania administratívnych kapacít povinných osôb a ich ochrane pred zneužívaním práva na informácie“ nemožno subsumovať ani pod jeden z dôvodov umožňujúcich obmedziť informačné základné práva, preto napadnutá právna úprava nespĺňa podmienku legitímnosti sledovaného cieľa podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dead9c49-992c-4c0c-beec-e8778b13ee45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.3.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2025 z 12. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.3.2025.1"}, {"guid": "ussr:39403f46-bfa6-4073-8b4c-618ccf649c73", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 96/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 96/2010 z 9. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-09", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39403f46-bfa6-4073-8b4c-618ccf649c73"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5"}]}