Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2026 z 10. 9. 2026 Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2026, sp. zn. III. ÚS 507/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.507.2026.1 Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 507/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.507.2026.1 | 2026-09-10 | Uznesenie Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 1 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ec7ac592-86ce-4ba8-abe1-9d00a7f37616 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.507.2026.1 SLOVENSKÁ REPUBLIKA UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 507/2026-21 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Fridrich Lawyers, s.r.o., Mickiewiczova 10, Bratislava, proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Co/27/2025 zo 4. septembra 2025 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1CdoVP/7/2026 z 28. apríla 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami krajského súdu o jeho odvolaní a najvyššieho súdu o jeho dovolaní v civilnom spore. II. 2. Okresný súd rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa z roku 2023 o určenie, že do dedičstva po jeho v roku 2004 zomrelej matke patrí dom s pozemkami, ktoré jeho matka v roku 1999 darovala žalovanej vnučke. Podľa okresného súdu sťažovateľ nepreukázal, že by jeho matka nebola spôsobilá uzavrieť darovaciu zmluvu. K tomu boli v konaní vykonané posudky znalcov Andrého (predložený sťažovateľom) a Turčeka (predložený žalovanou) a obaja znalci boli vypočutí. Okresný súd sa priklonil k posudku znalca Turčeka, keďže korešpondoval so zdravotnou dokumentáciou poručiteľky, v ktorej sa napriek početným telesným diagnózam a hospitalizáciám i na psychiatrii neobjavil žiadny záznam o duševnej chorobe s následkom nespôsobilosti uzavrieť darovaciu zmluvu. Okrem toho spôsobilosť poručiteľky vyplynula aj z vyjadrení žalovaných, ktorí uviedli, že poručiteľka si bola vedomá, že dom darovala vnučke za to, že ju doopatruje. Okresný súd poukázal na správy z hospitalizácie poručiteľky na psychiatrii, z ktorých nevyplynul záver o jej duševnej chorobe s následkom neschopnosti posúdiť význam darovacej zmluvy. 3. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Stotožnil sa s ním a uviedol, že je vylúčené dospieť k záveru o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že konajúca osoba trpela duševnou poruchou len na základe pravdepodobnosti. Naopak, musí ísť o jednoznačný skutkový záver. K tomu poukázal na záver znalca Andrého, že nie je možné, aby zlý zdravotný stav poručiteľky nemal vplyv na jej mozog, psychiku, myslenie a vôľovú činnosť. 4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Namietol nesprávny postup súdov pri dokazovaní, keď posudku znalca Turčeka priznali postavenie posudku nariadeného súdom, hoci v rozpore s § 209 ods. 2 CSP neobsahoval doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého posudku. Závery posudku Andrého, ktorý túto doložku mal, tak nemohli byť spochybnené posudkom, ktorý doložku nemal. Posudok bez doložky mali súdy vykonať ako listinu a znalca Turčeka vypočuť ako svedka. Záver znalca Turčeka mal tak nižšiu dôkaznú silu ako posudok znalca Andrého. Namietol, že súdy neboli oprávnené prehodnocovať správnosť odborných záverov znalca Andrého. Keďže správnosť záveru znalca Andrého nebola spochybnená znaleckým posudkom, ale len listinou, mali súdy vychádzať z posudku Andrého. Namietol porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov tým, že súdy pred znaleckým posudkom Andrého uprednostnili posudok Turčeka, ktorý je len listinou. 5. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže vadu podľa § 420 písm. f) CSP nezistil. Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nemá žiaden dôkaz predpísanú zákonnú silu. Uviedol, že hoci posudok znalca Turčeka je listinou, neznamená to, že by mal menšiu dôkaznú silu ako riadny znalecký posudok. Aj pri riadnom znaleckom posudku treba zhodnotiť jeho presvedčivosť, logickosť a súlad s ostatným dôkazmi. Pri posudku, ktorý je listinou, môže súd preskúmať aj správnosť odborných záverov. Najvyšší súd poukázal na to, že súdy považovali závery znalca Turčeka za presvedčivejšie, keďže ani zo zdravotných záznamov poručiteľky nevyplynuli skutočnosti nasvedčujúce duševnej poruche. Súdy uviedli, že ak by poručiteľka bola nespôsobilá uzavrieť zmluvu, bolo by to zaznamenané v zdravotnej dokumentácii, v ktorej sú však záznamy zo psychiatrie vylučujúce duševnú poruchu nielen v roku 1999, ale ešte aj v roku 2003. Súdy zohľadnili aj vyjadrenia žalovanej vnučky a ďalších žalovaných potomkov poručiteľky, ktorí potvrdili, že poručiteľka si bola plne vedomá toho, že dom darovala vnučke, ktorá ju za to doopatrovala. Z tohto odôvodnenia záverov súdov najvyšší súd vyvodil neexistenciu omylov v hodnotení dôkazov. 6. Najvyšší súd konštatoval, že súdy hodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a závery znalca Turčeka neprevzali nekriticky, ale tieto boli potvrdené ďalšími dôkazmi. Rozhodnutie nevychádzalo zo záverov posudku znalca Turčeka, ale z jasného spochybnenia záverov znalca Andrého. Preto sa pochybenia spočívajúce v tom, že posudok znalca Turčeka mal byť vykonaný ako listina, a nie ako znalecký posudok, a tento znalec mal byť vypočutý ako svedok, a nie ako znalec, nijak neprejavili pri hodnotení dôkazov. Najvyšší súd zdôraznil, že v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno sťažovateľa, ktorý mal preukázať, že poručiteľka nebola spôsobilá uzavrieť zmluvu. To sťažovateľ jednoznačne nepreukázal, keďže jediným toto tvrdenie preukazujúcim dôkazom bol posudok znalca Andrého, ktorý v konfrontácii s ostatnými dôkazmi neobstál. 2 III. 7. Sťažovateľ, doslovne opakujúc dovolaciu argumentáciu, vyčíta krajskému súdu nesprávne vykonanie a hodnotenie dôkazov. Opakuje, že posudok znalca Turčeka mal byť vykonaný ako listina a tento znalec mal byť vypočutý ako svedok a súdy nemali prehodnocovať správnosť záverov znalca Andrého. Keďže správnosť záveru znalca Andrého nebola spochybnená znaleckým posudkom, ale len listinou, mali súdy vychádzať z posudku Andrého. Sťažovateľ namieta nedostatočné vyhodnotenie dôkazov, ktoré podporovali záver znalca Andrého. Poukazuje na diagnózu poručiteľky zo správy psychiatrickej nemocnice z roku 2003 a tvrdí, odvolávajúc sa na medzinárodnú klasifikáciu chorôb, že je podobná s diagnózou, ktorú u poručiteľky v čase uzavretia zmluvy identifikoval znalec André. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom, že nespôsobilosť poručiteľky mal jednoznačne preukázať, keďže dôkazné bremeno, ktoré vyžaduje absolútnu istotu, je neúnosné. Podľa sťažovateľa postačuje preukázanie vysokej miery pravdepodobnosti nespôsobilosti poručiteľky uzavrieť zmluvu. To bolo podľa sťažovateľa preukázané znaleckým posudkom znalca Andrého v spojení s lekárskou správou z roku 2003. IV. 8. Proti rozsudku krajského súdu je ústavná sťažnosť neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov odmietnutá. Sťažnostné námietky proti rozsudku krajského súdu (nesprávne vykonanie a hodnotenie dôkazov) sťažovateľ uplatnil v dovolaní ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a najvyšší súd preskúmal ich dôvodnosť. O porušení základných práv sťažovateľa týmito námietkami proti rozsudku krajského súdu tak bol podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde príslušný rozhodnúť najvyšší súd. 9. V rozsahu proti uzneseniu najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická. Tomu tak vo veci sťažovateľky nebolo. Záver najvyššieho súdu o nedôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je zjavne mylný. 10. Sťažovateľ až v ústavnej sťažnosti rozvíja argumentáciu k hodnoteniu dôkazov o podobnosti diagnózy, ktorú u poručiteľky v roku 1999 identifikoval znalec André, s diagnózou uvedenou v lekárskej správe z roku 2003. Sťažovateľ v dovolaní nenamietol, že súdy z lekárskej správy z roku 2003 vyvodili nesprávne skutočnosti (nesprávne vyhodnotenie obsahu konkrétneho dôkazu). Touto argumentáciou sa sťažovateľ len snaží spochybniť konštatovanie najvyššieho súdu o osamotenosti záveru znalca Andrého, ktoré však v nadväznosti na dovolacie argumenty nebolo vlastným záverom najvyššieho súdu, ale prebratím skutkových záverov okresného a krajského súdu. Snaha sťažovateľa o spochybnenie tohto konštatovania najvyššieho súdu vyplýva zo správneho záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého ak je až po 24 rokoch namietaná nespôsobilosť uzavrieť zmluvu u osoby, ktorá je už 20 rokov po smrti, nemôže byť záver o jej nespôsobilosti vyvodený len 3 zo znaleckého posudku, pokiaľ skutočnosti vyplývajúce z dokazovania odporujú znaleckému záveru. 11. K námietke neúnosného dôkazného bremena treba uviesť, že sťažovateľ nesprávne interpretuje odôvodnenie najvyššieho súdu. Z tohto odôvodnenia nemožno vyvodiť, že nespôsobilosť poručiteľky uzavrieť darovaciu zmluvu musela byť preukázaná s absolútnou istotou. Najvyšší súd iba správne uviedol, že takýto závažný záver nemôže vyplývať z jediného dôkazu, ak všetky ostatné dôkazy preukazujú opak. Nie je správny argument sťažovateľa, že posudkom znalca Andrého bola nespôsobilosť poručiteľky preukázaná s vysokou mierou pravdepodobnosti. Tento znalec uviedol, že množstvo telesných chorôb poručiteľky muselo mať dôsledky na jej psychiku a mohlo ovplyvniť aj jej schopnosť uzavrieť darovaciu zmluvu. Treba súhlasiť so všeobecnými súdmi, že sú oprávnené hodnotiť súlad odborného záveru znaleckého posudku s inými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania. Záver súdov nie je mylný, ak konštatovali, že izolovaný znalecký posudok vyjadrujúci iba možnosť či pravdepodobnosť vplyvu stavu poručiteľky na jej konanie bez opory v iných dôkazoch nepostačuje na unesenie dôkazného bremena sťažovateľa. Zodpovedá štandardnému postupu súdu pri voľnom hodnotení dôkazov. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026 Robert Šorl predseda senátu 4